Slovenské národné obrodenie
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 14918×
Příbuzná témata
Slovenské národné obrodenie
Spoločenské predpoklady. Hlavné vývinové fázy a ich ciele. Vyvrcholenie SNO – štúrovci a vznik spisovného jazyka. Porovnanie s podmienkami a cieľmi ČNO.Na konci 18. st. sa začal kultúrny a politický proces formovania moderného slovenského národa – slovenské národné obrodenie. Tento proces datujeme do začiatku vlády Jozefa II. Napriek snahe o centralizáciu monarchie a zavedenie jedného úradného jazyka podporoval používanie domácich jazykov. Formovanie moderných národov bolo súčasťou premeny feudálnej spoločnosti, založenej na stavovskej príslušnosti, na občiansko-národnú spoločnosť, ktorá združuje všetkých príslušníkov hovoriacich rovnakým jazykom bez ohľadu na sociálny pôvod. V modernej občianskej spoločnosti mali mať všetky vrstvy spoločnosti právo zúčastňovať sa na riadení štátu. Tieto myšlienky si osvojila predovšetkým nešľachtická inteligencia (honorácia), ktorá získala spoločenské sebavedomie za vlády Márie Terézie a Jozefa II. Obdobie formovania moderného slovenského národa tvorí jeden celok. Vnútorne ho členíme na tri etapy:
1. PRVÁ ETAPA (1780 – 1820) – osvietenská inteligencia sa usilovala združovať vzdelancov spoločného jazyka zakladaním celonárodných spolkov. Boli zamerané na vydávanie umeleckej literatúry, ktorá sa mala stať základom tvorby národnej kultúry. Prvá – osvietenská – generácia národovcov podporovala jozefínske reformy a propagovala osvetu medzi ľudom. Zdrojom národnej hrdosti bola veľkomoravská a cyrilometodská tradícia.
Bernolákovci a jazyková otázka
Prvý impulz na vytvorenie kodifikovaného spisovného jazyka dal osvietenský katolícky farár Jozef Ignác Bajza. Už začiatkom 80. rokov 18. st. vytvoril jazykovú normu, vychádzajúcu zo západoslovenského ľudového dialektu. V tomto jazyku napísal aj prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi v roku 1783. Nepodarilo sa mu vytvoriť jednotný jazykový systém, preto jeho pokus nenašiel nasledovníkov.
Diskusie o jazykovej norme sa rozprúdili aj na stránkach Prešpurských novín, ktoré vychádzali v rokoch 1783 – 1787 v Bratislave. Boli to prvé slovenské noviny (písané biblickou češtinou). Redaktori novín si pozorne všímali aj činnosť bernolákovcov v generálnom seminári v Bratislave.
Generálny seminár v Bratislave založil v roku 1784 Jozef II. po zrušení seminárov v jednotlivých biskupstvách. Keďže Jozef II.
podporoval rozvoj domácich jazykov, prostredníctvom, ktorých mali kňazi šíriť osvietenské reformy medzi ľuďmi, slovenskí študenti si založili Krúžok vlasteneckých filológov. Tu sa zrodilo bernolákovské hnutie.
Prvým kodifikátorom spisovnej slovenčiny sa stal Anton Bernolák, študent generálneho seminára na výchovu katolíckych kňazov v Bratislave. V roku 1787 vydal základné jazykovedné dielo Filologicko-kritická a rozprava o slovenských písmenách. Onedlho vyšli ďalšie jeho jazykovedné práce: Slovenská gramatika, O pôvode slovenských slov a 5-rečový Slovár Slovenskí, Česko-Laťinsko-Nemecko-Uherskí. Bernolákova kodifikácia vychádzala z kultúrnej západoslovenčiny, jazyka vzdelancov na Trnavskej univerzite, ktorú doplnil o prvky zo stredoslovenskej oblasti.
Slovenské učené tovarišstvo
Bernolákovci založili v roku 1792 v Trnave Slovenské učené tovarišstvo. Predsedom spolku bol Anton Bernolák, tajomníkom a pokladníkom Juraj Fándly. Cieľom spolku bolo vydávať osvetové a náboženské knihy v bernolákovskom jazyku. Vydal 11 titulov kníh a 20 zväzkov. Mal svoje pobočky, tzv. pobočné stánky vo viacerých regiónoch Slovenska, prevažne v biskupských sídlach.
Najaktívnejším členom spolku a zároveň najplodnejším spisovateľom bol Juraj Fándly, farár v Naháči. V práci Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom podporil osvietenské a cirkevné reformy Jozefa II., čím si získal nemálo kritikov aj v rámci katolíckej cirkvi. Vo svojich osvetových spisoch (Zelinkár, Včelár, Piľní, domajší a poľní hospodár) sa snažil zlepšiť sociálne postavenie roľníkov. Aktivitu bernolákovcov utlmili na začiatku 19. st. nepriaznivé vnútropolitické a zahraničnopolitické udalosti (napoleonské vojny, nástup absolutizmu). Navyše onedlho zomreli dve najvýznamnejšie osobnosti – Bernolák a Fándly. Aktivita bernolákovcov sa opäť rozvinula na začiatku 20. rokov 19. st.
Prvý slovenský spisovný jazyk – bernolákovčinu – používala časť katolíckych vzdelancov až do 50. rokov 19.st.
Evanjelickí vzdelanci a jazyková otázka
Inú koncepciu ako bernolákovci zastávali evanjelickí vzdelanci. Evanjelici používali biblickú češtinu v cirkevnom a literárnom živote. Na rozdiel od bernolákovcov nevytvorili jednotné centrum. Evanjelickí osvietenci úzko spolupracovali českého národného hnutia, predovšetkým s Josefom Dobrovským.
Juraj Ribay, Ján Hrdlička a Ondrej Plachý založili v roku 1785 v Banskej Bystrici Slovanskú spoločnosť. Spolok vydával mesačník Staré noviny literního umění a združoval evanjelických vzdelancov.
Pre nedostatok financií a malý počet odberateľov časopis po roku zanikol.
Katedra reči a literatúry českoslovanskej
Mladší príslušníci prvej evanjelickej generácie založili v roku 1803 na evanjelickom lýceu v Bratislave Katedru reči a literatúry českoslovanskej. Zásluhu na tom mal najmä Bohuslav Tablic, iniciátor založenia Učenej spoločnosti banského okolia v roku 1810. Profesorom sa stal Juraj Palkovič. Obaja boli stúpencami biblickej češtiny a nesúhlasili s jej slovakizáciou.
2. DRUHÁ ETAPA (1820 – 1835) – druhá generácia sa zameriavala predovšetkým na polemiku so zástancami maďarizácie Uhorska. Ochranu pred pomaďarčením videla v rozvíjaní slovanskej vzájomnosti.
Hlavným znakom národnej identity je jazyk. Slovenské etnikum bolo na konci 18. st. jazykovo a nábožensky rozdelené. Spisovným jazykom Slovákov bola biblická čeština, ktorá sa postupne slovakizovala. Katolícky vzdelanci chápali Slovákov ako samostatný kmeň slovanského národa s vlastnou históriou a kultúrou.
Evanjelický predstavitelia spočiatku považovali Slovákov za súčasť československého kmeňa, ktorého jednotu tvorí predovšetkým používanie spoločného spisovného jazyka – češtiny.
Druhá generácia slovenských národovcov
Nová generácia bola hlavným iniciátorom spolupráce medzi slovanskými národmi. Rozvoj ovplyvnilo zvýšenie medzinárodného postavenia Ruska po napoleonských vojnách (ostatné slovanské národy s ním totiž spájali svoje oslobodenie). Hlavnými ideológmi boli Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik.
Podľa Jána Kollára národ tvorí spoločenstvo ľudí rovnakého jazyka a spoločných mravov a obyčajou. Slovanský národ tvorili 4 kmene, ďalej členené na podnárečia. Čechov a Slovákov považoval za príslušníkov jedného československého kmeňa. Túto svoju koncepciu teoreticky vysvetlil v Predhovore zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích v roku 1823 a neskôr v práci O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými v roku 1836.
Koncepcia slovanskej vzájomnosti podľa Kollára
Ruský Československý Poľský Ilýrsky (južnoslovanský)
Rusi,
Ukrajinci,
Bielorusi Česi,
Slováci Poliaci,
Lužický Srbi Srbi,
Chorváti, Slovinci,
Bulhari, Macedónci
Ján Kollár presadzoval myšlienku veľkého a silného slovanského národa, lebo sa obával šírenia pangermanizmu (politické hnutie usilujúce sa o zjednotenie všetkých Nemcov do jedného štátu aj za cenu podmanenia si iných národov, predovšetkým Slovanov) a maďarizácie.
Zbližovanie Čechov a Slovákov v rámci jedného československého kmeňa si predstavoval tak, že sa začne cieľavedomá slovakizácia češtiny, aby jej Slováci lepšie rozumeli. Nezískal však podporu ani na českej, ani na slovenskej strane.
Väčšina slovenských evanjelických vzdelancov aj naďalej žiadala používanie biblickej češtiny a Česi presadzovali používanie českého hovorového jazyka.
Pavol Jozef Šafárik v prvých prácach vyčleňoval slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk, neskôr sa priklonil ku Kollárovej koncepcii. Venoval sa predovšetkým v prácach historickému a jazykovednému výskumu Slovanov. Svoje výsledky publikoval predovšetkým v prácach Dejiny slovanskej reči a literatúry v roku 1826, Slovanské starožitnosti v roku 1837 a Slovanský národopis v roku 1842.
Myšlienky všeslovanstva sa šírili aj v bernolákovskom hnutí. Ján Herkeľ vypracoval gramatiku spoločného slovanského jazyka a Ján Koiš zostavil 5-zväzkový Všeslovansko-nemecko-latinský slovník. Myšlienka používania všeslovanského jazyka sa však neujala. Kollár prevzal od Herkeľa niektoré jeho myšlienky a rozpracoval ich vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti.
Oživenie bernolákovského hnutia
Na začiatku 20. rokov 19. st. oživili svoju aktivitu aj bernolákovci. Zo staršej generácie sa najvýraznejšie prejavili ostrihomský kanonik Juraj Palkovič a ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. Rudnay podporoval zavádzanie bernolákovčiny v cirkevnom živote a vydávanie slovenských učebníc. Bibliu do bernolákovčiny preložil kanonik Palkovič, ktorému sa podarilo vydať aj Bernolákov Slovár.
Spolupráca katolíckej a evanjelickej inteligencie
Centrom druhej generácie slovenských národovcov sa stali mestá Budín a Pešť. V Budíne pôsobil Martin Hamuljak a v Pešti bol evanjelickým farárom Ján Kollár – mali hlavný vplyv na rozvoj spolupráce medzi katolíckym a evanjelickým táborom. Ich výsledkom bolo založenie Slovenského čitateľského spolku v roku 1826, ktorý zabezpečoval nákup slovanských časopisov, kníh a organizoval literárne a jazykové prednášky. Spolok však zakrátko zanikol.
Jeho nástupcom sa stal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej s predsedom Jánom Kollárom a tajomníkom Martinom Hamuljakom. Spolok vydal 4 ročníky almanachu Zora (1835 – 1840). Namiesto piateho vyšlo súborné dielo najvýznamnejšieho bernolákovského básnika Jána Hollého. Najskôr prekladal do bernolákovčiny latinských autorov, aby dokázal jej vysokú kultúrnu úroveň. Neskôr vytvoril vlastné literárne dielo. Najväčší národnobuditeľský prínos mali eposy Svatopluk, Cirillo-Metodiada a Sláv.
Národné obrany
O zjednocovanie katolíckeho a evanjelického prúdu sa zaslúžila aj silnejúca maďarizácia, ktorá na slovenskej strane vyvolávala národnoobranné reakcie. Medzi najaktívnejších odporcov maďarizácie patrili Samuel Hojč, Ľudovít M. Šuhajda a Ján Kollár.
Rozvoju slovenského povedomia napomáhalo aj divadelníctvo. V roku 1830 Gašpar Fejérpataky – Belopotocký založil v Liptovskom Sv. Mikuláši prvé slovenské ochotnícke divadlo.
V roku 1841 v Sobotišti vznikol divadelný spolok Slovenské národné divadlo v Stolici nitrianskej, ktorý viedol Samuel Jurkovič.
Významnú úlohu pri šírení osvety malo vydávanie kalendárov a lacných kníh (Gašpar Fejérpataky – Belopotocký, Karol Kuzmány, profesor Juraj Palkovič).
3. TRETIA ETAPA (1835 – 1848) – prekonanie jazykovej náboženskej roztrieštenosti Slovákov sa podarilo až tretej, štúrovskej generácii vzdelancov, ktorá sa zamerala na sociálne pozdvihnutie ľudových vrstiev. Od bernolákovcov prijala ideu národnej svojbytnosti Slovákov a kodifikovala nový spisovný jazyk.
Zlé sociálne pomery v Uhorsku viedli k veľkému roľníckemu povstaniu na východnom Slovensku. V tejto atmosfére sa sformovala nastupujúca generácia slovenských národovcov. Príslušníci tejto generácie sa inšpirovali hnutím „Mladá Európa“, ktorého cieľom bola zmena absolutistických režimov a demokratizácia verejného života. Preto ich označujeme aj ako mladoslovenské hnutie.
Tretia generácia slovenských národovcov
Jadrom mladoslovenského hnutia bolo evanjelické lýceum v Bratislave a Katedra reči a literatúry českoslovanskej. Lýcejní študenti zakladali samovzdelávacie krúžky. V roku 1827 založili knižnicu a o dva roky neskôr Spoločnosť českoslovanskú, nazývanú aj Slovenská spoločnosť. Cieľom bolo vzdelávať sa v materinskom jazyku, študovať históriu vlastného národa a iných Slovanov, oboznamovať sa so slovanskou literárnou tvorbou.
Prvá slovenská študentská spoločnosť bola založená v roku 1824 na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Predsedom bratislavskej spoločnosti bol profesor lýcea ostatné funkcie zastávali študenti. Členmi bratislavskej spoločnosti boli okrem iných aj Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Karol Štúr, Samo Chalupka, Ctiboh Zoch, Ján Francisci-Rimavský, August H. Škultéty. Prvým predsedom spolku bol Juraj Palkovič a posledné dva školské roky (1835 – 1837) podpredsedom bol Ľudovít Štúr.
Členovia spoločnosti sa postupne čoraz viac venovali národnobuditeľskej práci. Od polovice 30. rokov sa hlavným organizátorom stal Ľudovít Štúr ( jeho spolupracovníkmi boli Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža). Štúrovi sa podarilo oživiť prednáškovú a literárnu činnosť na lýceu. Úspešným bol najmä rok 1836. 24. apríla 1836 skupina študentov bratislavského lýcea uskutočnila pamätnú vychádzku na Devín, kde sa zaviazala vernosťou slobode, pozdvihnutiu národného života a prijala slovenské mená (Štúr – Velislav). Vo februári 1836 vydali aj almanach Plody, prvý ideový a literárny manifest mladoslovenskej generácie (štúrovcov). 5. apríla 1837 na základe rozhodnutia miestodržiteľskej rady o zákaze študentských spoločností v Uhorsku (20.9.1836) zastavila činnosť Spoločnosť českoslovanská.
Jej členovia sa začali združovať v Ústave reči a literatúry českoslovanskej.
Po vymenovaní Ľ. Štúra za námestníka profesora Palkoviča sa aktivita štúrovcov preniesla na Katedru. Druhým centrom mladoslovenského hnutia bol tajný, radikálne orientovaný spolok Vzájomnosť (1837 – 1840) s protifeudálnym zameraním.
Štúrovci bojovali proti nevzdelanosti a alkoholizmu zakladaním nedeľných škôl a spolkov miernosti. Usilovali sa o zrušenie poddanstva (ktoré videli ako brzdu ich rozvoja), šľachtických privilégií a dosiahnutie rovnosti pre všetkých obyvateľov krajiny.
Slovenský prestolný prosbopis
Od konca 30. rokov sa začala výrazne presadzovať násilná maďarizácia (najmä v evanjelickom cirkevnom živote). Jej hlavným iniciátorom bol generálny inšpektor evanjelickej cirkvi gróf Karol Zai. Slovenskí evanjelici zorganizovali petičné hnutie a 5. júna 1842 vo Viedni slovenská delegácia na čele s P. Jozefim odovzdala predsedovi štátnej konferencie arcikniežaťu Ľudovítovi Slovenský prestolný prosbopis. (Navštívila aj K. W. Metternicha a F. A. Kolovrata-Libštejnského). Prosbopis obsahoval sťažnosti proti národnému útlaku a požadoval zastavenie maďarizácie. Jeho výsledkom bolo odvolanie Ľ. Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča 31. decembra 1843 bratislavským konventom evanjelickej cirkvi. Na protest Štúrovmu odvolaniu odišlo 5. – 6. marca 1844 z lýcea 22 študentov, pri odchode spievali na nápev ľudovej piesne Kopala studienku slová z básne Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska.
Uzákonenie spisovného jazyka
Po odvolaní z funkcie sa Ľ. Štúr sústredil na zjednocovanie slovenského národného hnutia pomocou spisovného jazyka. Dohodu o uzákonení nového spisovného jazyka na základe kultúrnej stredoslovenčiny prijali 11. – 16. júla 1843 Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom. Dohodli sa na základných pravidlách štúrovčiny a rozhodli sa napísať jeho gramatiku, čo urobil predovšetkým Štúr v prácach Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči a literatúry slovenskej. Obe vyšli v roku 1846, vydal ich spolok Tatrín. Zavŕšením snáh štúrovskej generácie v 40. rokoch bolo vydávanie prvých slovenských politických novín Slovenskje národnje novini s literárnou prílohou Orol tatránski – 1. augusta 1845 vyšlo prvé číslo. V roku 1846 začal Hurban vydávať literárno-vedecký časopis Slovenkje pohľadi. Po obnovení v roku 1881 vychádzajú dodnes a sú najstarším periodikom na Slovensku.
Spolok Tatrín bol prvým skutočne celonárodným kultúrnym spolkom. Vznikol 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Jeho predsedom bol M. M.
Hodža. Spolok nebol nikdy úradne potvrdený a v roku 1848 zanikol.
K štúrovskému programu sa postupne pridávali aj predstavitelia mladobernolákovcov: Ján Palárik, Andrej Radlinský a Martin Hattala. Obe krídla sa dohodli na používaní štúrovskej slovenčiny, čím sa stala celonárodným jazykom. V 40. rokov 19.st. formovanie moderného národa Slovákov úspešne napredovalo a kultúrne aktivity postupne prerastali do politických aktivít. Slovenská politická elita už v predvečer vypuknutia revolúcie sformulovala vlastný politický program. Ten predniesol Ľ. Štúr na pôde uhorského snemu 21. decembra 1847, keď v roku 1847 získal poslanecký mandát za slobodné kráľovské mesto Zvolen.
České národné obrodenie
České zemi rovnako ako ostatná Európa prešli behom druhej polovice 18. a 19. st. procesom premeny starých feudálne stavovských štruktúr na modernú občiansku spoločnosť a národné hnutie, resp. formovaním novodobého českého národa. Rovnako ako celá Európa boli aj české zemi novými liberálnymi myšlienkami, odohrával sa tu zápas za odstránenie doterajších stavovských priehrad a boli likvidované posledné zvyšky zvláštnych feudálnych práv. Tieto procesy sa tiež označujú ako koniec sveta malých štruktúr. Hlavnou novou identitou sa stával národ či ideológia nacionalizmu, ktorá postupne nahradzovala staršiu identifikáciu založenú na obyvateľskom práve v určitej zemi ako politickom celku. Moderný český národ sa formoval v podmienkach mnohonárodnostnej habsburskej monarchie, kde Česi zaujímali postavenie národnosti nižšej kategórie – štátna správa, vyššie vzdelanie a vôbec spoločenský vzostup závisel od používania nemeckého jazyka a to i čisto českých oblastiach. Táto skutočnosť spolu s metternichovskou cenzúrou spôsobila, že aj politické a sociálne požiadavky na seba brali národnú alebo jazykovú tvárnosť. Pri nedostatku skutočnej politickej publicistiky boli politické programy zašifrované v krásnej literatúre a dráme, alebo v populárnych osvetových spisoch.
Vedúcim politickým smerom 19. st. bol liberalizmus založený na viere v slobodu osobnosti. V politike sa liberalizmus prejavoval požiadavkou zavedenia ústavného systému, v ktorom budú uskutočnené základné občianske slobody (slobody svedomia, rovnosť občanov pred zákonom, sloboda zhromažďovania, tlače, podiel občanov na vládnutí prostredníctvom volených zástupcov, verejné porotné súdy atď.)
Politická scéna bola zložená z:
1. aristokracie – ktorá si predstavovala transformáciu spoločnosti cestou postupných reforiem. 2.
šľachty – ktorá tiež nebola zásadne proti politickému zastúpeniu doteraz neprivilegovaných vrstiev, tj. predovšetkým meštianstva. Bola však presvedčená, že pre túto verejnú úlohu je nutné ich vychovať. Ideál pre nich predstavovala konštitučná monarchia anglického typu.
3. liberálov – najpočetnejšej skupiny, ktorá verila v občiansku rovnosť, všeobecnú platnosť zákonov. Zároveň prijímali politické, sociálne a ekonomické rozdiely ako nemennú prírodnú danosť.
4. demokratického prúdu – ktorý požadoval okrem občianskej rovnosti aj ničím neobmedzovanú politickú rovnosť.
Štruktúra českej feudálnej spoločnosti sa po tridsaťročnej vojne (1618 – 1648) zdeformovala. Tvoril ju väčšinou vidiecky nevoľnícky ľud a časť ľudových vrstiev v mestách. Vyššie spoločenské vrstvy celkom ovládla germanizácia. Zmenu v triednom zložení českého obyvateľstva spôsobil až nový hospodársky rozmach od poslednej štvrtiny 18. st., ktorého súčasťou bolo aj zrušenie nevoľníctva (Jozef II. v roku 1781) a pokračujúce počiatky priemyselnej revolúcie.
Fázy vývoja národného obrodenia:
1. PRVÁ ETAPA (do začiatku 19.st.) – súvisí predovšetkým s vedeckým záujmom o štúdium jazyka, etnických osobitostí kultúry a dejín. Zaslúžila sa o to česká inteligencia pochádzajúca z ľudových vrstiev. Spočiatku to privítala aj istá skupina českej šľachty. Pomocou národného hnutia sa usilovala získať politickú moc v krajine, o ktorú ju pripravila centralizácia monarchie – krajinský patriotizmus. Čeština 16.st. sa stala základom pre obranu jazyka a zbraňou proti jeho úpadku.
V 70. rokoch František Martin Pelcl napísal stručné dejiny Čiech od najstarších čias po vtedajšiu súčasnosť. V roku 1793 ho vymenovali za prvého profesora českého jazyka a literatúry na pražskej univerzite. Prvým českým slavistom bol Václav Durych. Koncom 18. st. a na začiatku 19. st. vyniklo dielo filológa a literárneho historika Josefa Dobrovského (1753 – 1826). Emancipácia českého jazyka však závisela nielen od českých učencov, ale predovšetkým od rastu uvedomenia českého ľudu v mestách a na dedinách. Ústrednou postavou medzi českými ľudovými buditeľmi bol Václav Matej Kramerius a jeho kníhkupectvo a vydavateľstvo Česká expedice. Nadviazal na spoluprácu so skupinou českých spisovateľov na čele s Antonínom Jaroslavom Puchmajerom.
Účinným nástrojom českého vlasteneckého uvedomenia bolo najmä české divadlo.
České národné záujmy prvý raz verejne formuloval Josef Dobrovský – pri príležitosti korunovácie cisára Leopolda II.
za českého kráľa v Prahe v roku 1791 pripravil prejav, v ktorom sa vyslovil proti germanizácii a za obranu českého jazyka. 2. DRUHÁ ETAPA (do 30. rokov 19. st.) – rozvoj českého národného obrodenia od začiatku 19. st. ovplyvnili napoleonské vojny, revolúcie a národnooslobodzovacie boje 20. rokov. Urýchlil sa rozklad feudalizmu a formovanie českej buržoázie. V horšej politickej situácii sa ocitlo národné hnutie za reakcie po viedenskom kongrese, keď sa rozvoj národného hnutia dostal do protikladu s vládnou politikou.
Najdôležitejším výsledkom českého obrodeneckého hnutia v tejto etape bol vznik prvého novodobého českého národného kultúrneho programu, ktorého nositeľom bola mladšia generácia českých buditeľov. Romantické prístupy ku skutočnosti nahradila osvietenskými kritickými postojmi. Vytýčili si za cieľ vytvoriť moderný český jazyk. Predstaviteľom bol Josef Jungmann (1773 – 1847). Proti krajinskému patriotizmu nová generácia priniesla ofenzívne buržoázne vlastenectvo. Rozvoj kapitalizmu si vyžadoval emancipáciu širokých ľudových vrstiev, a tá nebola možná bez jazyka, ktorému by tieto vrstvy rozumeli. Požadovali rovnoprávnosť češtiny a nemčiny v školách a úradoch. Vytvorili obrovské dielo – jazykové, literárne aj prekladateľské. Rozvíjali sa prírodné a humanitné vedy. (Antonín Marek – vypracoval filozofickú terminológiu; Jan Svatopluk Presl – založil modernú botanickú terminológiu; Vojtěch Sedláček – rozvíjal matematické a fyzikálne názvoslovie; Jan Evangelista Purkyně – pripravil programové vyhlásenie vedeckého časopisu Krok).
Mladšia generácia básnikov a vedcov: Václav Hanka, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, František Palacký, František Ladislav Čelakovský…
3. VYVRCHOLENIE ČNO – rozmach českého národného života bol úzko spätý so založením Matice českej v roku 1831, prvej samostatnej českej kultúrnej inštitúcie. Vydávala české vedecké a kultúrne diela, preklady z cudzích literatúr a Časopis českého múzea.
Mladí básnici a publicisti: K. H. Mácha, K. Sabina, J. J. Langer, F. M. Klácel, F. C. Kampelík, J. Ohéral…
V roku 1833 vlastenecká šľachta založila Jednotu pre povzbudenie priemyslu v Čechách.
Koncom roku 1832 František Palacký (1798 – 1876) začal pracovať na svojom životnom diele – Dejinách národa českého v Čechách a na Morave.
Aj v tomto období ostávalo významným prostriedkom vlasteneckého pôsobenia na ľudové vrstvy české divadlo. Značne sa rozšírili ochotnícke predstavenia, povzbudzujúce kultúrny život vo vlasteneckom duchu (Josef Kajetán Tyl 1808 – 1856).
Dokladom rastúcej politickej českej reprezentácie bola Meštianska beseda, ktorú v roku 1845 založil F. L.
Rieger a A. P. Trojan. Tribúnou českého politického myslenia bola česká žurnalistika, najmä Pražské noviny, ktoré od roku 1846 redigoval Karel Havlíček Borovský (1821 – 1856). Beletristická príloha Česká včela sa pod vedením Čelakovského od roku 1834 stala vplyvným literárnym orgánom. Z českých časopisov významné boli Čechoslav (J. J. Langer) a Květy (J. K. Tyl).
Nositeľom českého národného hnutia bola generácia buditeľov vedená Františkom Palackým a Karlom Havlíčkom Borovským. Ich vedecká a literárna činnosť bola spätá s prípravou politického českého programu. Vnútri národného života sa však začal vyčleňovať radikálny demokratický prúd (E. Arnold, K. Sabina, F. C. Kampelík), ktorý spájal národný boj s protifeudálnym a sociálnym bojom.
Český liberálny politický program vychádzal z teórie austroslavizmu (Palacký, Havlíček Borovský). Táto teória sa na rozdiel od všeslovanskej myšlienky predchádzajúcich generácií obmedzovala na riešenie postavenia Slovanov v monarchii. Monarchia sa mala radikálne prebudovať na konštitučnú federáciu s národnou rovnoprávnosťou. Austroslavistická federalistická koncepcia zodpovedala záujmom českej buržoázie aj buržoázie ostatných slovanských národov.
Kultúrny politický program českého národa bol sformulovaný a mohol sa uplatniť v revolučných udalostiach rokov 1848 – 1849.