Vojny na Blízkom východe (seminárna práca)
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 21. ledna 2007
- Zobrazeno: 3132×
Příbuzná témata
Vojny na Blízkom východe (seminárna práca)
1. Úvod k seminárnej práciÚčelom tejto seminárnej práce je poukázať na ešte vždy napäté vzťahy na Blízkom východe. Od vzniku Izraelu je tento akoby tŕňom v oku susedným štátom. Svedčí o tom aj množstvo vojenských konfliktov, ktoré tu v minulom storočí prebehli. Áno, bolo to iba nedávno a situácia sa od vtedy veľmi nezmenila.
Keď som si preštudoval priebeh týchto vojen, zaujalo ma, že aj taký malý štát akým je Izrael sa dokáže úspešne brániť mnohonásobnej presile útočníkov, ba čo viac, nebojí sa ani na krajiny omnoho väčšie a teoreticky aj vojensky silnejšie. Určite je to aj v psychike národa, ktorý o svoju slobodu musel bojovať storočia. To aký dôraz je kladený na vojenskú pripravenosť národa sa odzrkadľuje aj v povinnej vojenskej službe, ktorá je pre mužov trojročná a pre ženy dvojročná. Aj vojenské výdavky, ktoré sú na jedného obyvateľa najvyššie na svete nás o tom presviedčajú. Keď už hovorím o armáde, musím spomenúť aj jej stav – početný stav izraelskej armády je 141 000 (1987), v prípade mobilizácie sa jej počet zvýši na 645 000. Nie, táto práca nemá byť obhajobou či chválospevom na Izrael. Bol to práve tento štát, kto nerešpektoval unesenie OSN o vytvorení dvoch štátov na území nazývanom Palestína. Jeden štát mal byť židovský a druhý arabský. A práve ignorovanie tohto uznesenia mala za následok smrť desiatok tisíc civilistov, ktorých počet sa však každý deň zväčšuje.
Nie, nie je to ani obhajoba arabských štátov či samotnej OOP. Aj oni majú svoj podiel na tomto konflikte. Boli to susedné krajiny, ktoré napadli Izrael hneď v deň jeho vzniku. Mne nepripadá úloha kritizovať jednu či druhú stranu. Každý z nás má na to asi iný názor, no a tí, ktorí o tomto konflikte veľa nevedia, si možno vďaka tejto práci uvedomia jeho vážnosť. Cieľom tejto práce je teda poukázať na najmä vojnové dianie v tomto regióne.
Vážnejšie problémy pri zostavovaní tejto práce sa nevyskytli azda len so získaním obrazových materiálov a preto nie všetky mestečká či osady bude možné nájsť v priložených mapkách. Verím, že to ale nebude vážnejší problém. 2. Nevyhlásená vojna
Vojenské a policajné akcie mandátnej vlády proti židovskému obyvateľstvu v období od roku 1947 do 15. mája 1948 vyvolali neopisateľný zmätok a neznesiteľne strpčovali život civilnému obyvateľstvu.
Mandátna vláda oficiálne argumentovala nutnosť zakročiť proti organizovanému ilegálnemu prisťahovalectvu a proti teroristickým akciám organizácií ICL (radikálne pravicová Národná vojenská organizácia – Irgun Cvai Leumi) a LECHI – pravicová ultraradikálna organizácia – Bojovníci za slobodu Izraelu (Sternova skupina – podľa vodcu). Proti týmto dvom organizáciám musela dokonca zakročiť sionistická ozbrojená organizácia Haganah. Brutálna akcia mandátnej polície a britskej armády sa javili mnohým Angličanom ako zavrhnutiahodné.
Organizácia Haganah tvorilo viac ako 15 000 mužov, ktorí absolvovali vojenský výcvik. Ich elitné úderné oddiely sa nazývali Palmach. Palmach mal 3 000 mužov v štyroch práporoch, ktorí boli za druhej svetovej vojny vycvičení britskými inštruktormi. Židovské úderné oddiely sa zúčastnili niekoľkých náročných výsadkových operácií v Sýrii a Libanone proti tej časti francúzskej armády, ktorá bola súčasťou režimu so sídlom vo Vichy.
Reakciou palestínskych Arabov na revolúciu OSN z 30. novembra 1947 boli búrlivé demonštrácie. V Jeruzaleme prerástli demonštrácie do ozbrojených útokov proti židovským domom a obchodom. Nevyhlásená vojna zúrila zvlášť prudko v Haife, Jaffe i v ďalších mestách. Boli ostreľované židovské osady, autobusy a nákladné automobily, pričom zahynulo mnoho nevinných civilistov, medzi nimi i ženy a deti. Tou istou mincou splácala ICL Arabom. Bola to tragická reťaz teroristických akcií podnikaných z dvoch strán. Mandátna vláda vzhľadom ku svojmu zamietavému stanovisku k plánu na delenie Palestíny nezasahovala. Keď však niekde zasiahla, tak len preto, aby ešte viac rozdúchavala vzájomné nepriateľstvo.
Pokiaľ ide o postoj Ligy arabských štátov k udalostiam v Palestíne neexistovalo jednotné stanovisko, lebo rozdiely medzi cieľmi jednotlivých arabských štátov boli značné. Za týchto okolností uzavrel zajordánsky kráľ Abdulláh na jeseň roku 1947 tajnú dohodu s Britmi o obsadení arabskej časti Palestíny. Plánoval tiež obsadenie Haify, pričom počítal s nasadením Arabskej légie. Abdulláh sa tiež vážne zaoberal plánom na vytvorenie „Veľkej Sýrie“, čím sa dostal do rozporu so saudskou-arabským kráľom Saúdom, s jeruzalemským muftim a so sýrskym ministerským predsedom.
Krátko po vyhlásení uznesení OSN o rozdelení Palestíny sa sformovala arabská ozbrojená jednotka pod vedením Kawukdžího, ktorý za druhej svetovej vojny zastával vedúce miesto v propagandistickom aparáte hitlerovského Nemecka. Po vojne sa vrátil do Sýrie. Kawukdží (anglický prepis mena al-Qawugji) bol podporovaný arabskými a podľa všetkého aj britskými reakčnými kruhmi.
Vpadol so svojim žoldnierskym vojskom, ktoré sa honosne nazvalo „Oslobodenecká armáda“ a v ktorom slúžili i bývalí príslušníci SS a iní muži s fašistickou minulosťou, do severnej a strednej časti Palestíny.
V decembri 1947 skrachovali pokusy arabských oddielov dobyť židovské osady Kfar Ecion (juhozápadné od Jeruzalema), Tirat Cvi (južne od Genezaretského jazera) a Kfar Szold (v severnej časti Galileje pri sýrskych hraniciach).
V januári 1948 boli odrazené útoky Kawukdžího vojska v severnej Palestíne a zmarené akcie Moslimských bratov, ktorí útočili z Egypta na Hebron a Betlehem. Britský zámer sústrediť armádu pred odchodom z Palestíny na niekoľkých strategických miestach a predať moc tej strane, ktorá by v určitej oblasti mala prevahu, celý konflikt len vyhrotil. V mnohých prípadoch boli napríklad dobre opevnené britské policajné stanice na území budúceho židovského štátu predané arabským bojovým jednotkám. Dobytie týchto staníc si potom vyžiadalo značné straty na životoch.
Dňa 5. marca vypracovalo veliteľstvo 6. Britskej výsadkovej divízie tajnú správu nazvanú Ingelligence Summary No 68, ktorá obsahovala presné informácie o chystanej arabskej invázii do Palestíny.
Vzhľadom ku stále častejším vojenským stretnutiam začala organizácia Haganah zriaďovať výcvikový tábor v Natanii (severne od Tel Avivu). Teroristické akcie ako vraždy a pumové atentáty v arabských kaviarňach a reštauráciách, prevedené ICL, pochopiteľne iba stupňovali nepriateľstvo, chaos a strach.
V apríli zaútočil Kawukdží s niekoľkotisícovým vojskom na židovské osady Mišmar Haemek (juhovýchodne od Haify) a Ramat Jochanan (východne od Haify) – a neuspel. Vrchné veliteľstvo Haganah vydalo vzápätí rozkaz získať kontrolu nad všetkými oblasťami, ktoré mali patriť k budúcemu židovskému štátu. Veľký dôraz bol tiež kladený na zabezpečenie dopravy. 2.apríla 1948 sa pokúsila Haganah preraziť cestu do obliehaného Jeruzalema, ktorého židovská časť bola obkľúčená arabskými jednotkami, a tak bolo znemožnené zasahovanie obyvateľstva. Do mesta sa dostal len jeden konvoj. Dňa 9. apríla v ranných hodinách pochodovali oddiely ICL smerom na arabskú dedinu Dejr Jasín (západne od Jeruzalema). Ako neskôr prehlásili vojenskí činitelia Haganah, akcie proti tejto dedine boli z vojenského hľadiska bezcenné a pre obranu Jeruzalema bezvýznamné. Muži, ženy i deti osady boli vyvraždení guľometmi, samopalmi a ručnými granátmi, i keď nemožno presne stanoviť počet obetí, možno ich odhadnúť na 250 osôb. Tento masaker bol ostro odsúdený Židovskou agentúrou a židovskou verejnosťou vôbec.
Židovským teroristickým skupinám šlo o to, prinútiť arabské obyvateľstvo, aby prepadlo panike a navždy opustilo svoje domovy, a tak uvoľnilo „životný priestor“ židovským osadníkom. Velitelia Haganah prehlásili, že ozbrojená organizácia ICL pri väčších vojenských akciách neuspela. Nezdarené vojenské operácie ICL napríklad v Jaffe alebo Jeruzalemu musela dokončiť Haganah.
V deň 13. apríla 1948 došlo ku krvavej odplate za Dejr Jasín.
Kolónu lekárov a ošetrovateľov prepadli Arabi a sedem hodín ostreľovali automobily, až z nich ostali len trosky. Mandátne úrady bezbranným ľuďom neposkytli pomoc a nedovolili skupine Haganah zasiahnuť. Sedemdesiatsedem lekárov a ošetrovateliek bolo usmrtených, dvadsať ich vyviazlo s ťažkými zraneniami.
Dňa 16. apríla sa v Bejrúte Arabská liga uzniesla podniknúť inváziu do Palestíny a zabrániť založenie Židovského štátu. 18. apríla opustilo britské vojsko mesto Tiberias u Genezaretského jazera a to potom obsadila Haganah. 21. apríla začala Haganah dobývať arabskú štvrť Haify. Akciu uľahčil britský veliteľ Haify generál Stockwell, ktorý Haganah naznačil, že sa britské vojsko stiahne do prístavu a do boja Židov a Arabov nebude zasahovať. Asi si predstavoval, že mesto dobyje Kawukdží so svojím vojskom, ktoré tiahlo na Haifu. Výsledok štyridsaťosemhodinových bojov však dopadol úplne opačne, za čo bol generál Stockwell okamžite odvolaný.
Pri bojoch v Haife židovský teroristi plienili arabské obydlia a dopúšťali sa na obyvateľstve neslýchaných ukrutností. Tieto činy nesmierne uškodili boju rodiaceho sa štátu za jeho samostatnosť. Po dobytí arabských miest a mestských štvrtí boli Arabi, ktorí nestačili utiecť, zavretí na dlhšiu dobu do ghett.
Dňa 25. apríla bol v hlavnom meste Ammáne v Zajordánsku ustanovený vojenský koordinačný orgán Arabskej ligy a 28. apríla vyhlásilo Zajordánsko Židom vojnu – v dobrej viere, že ich Arabská légia porazí čo nevidieť a že tým pádom nebude nutné zakladať židovský štát. Vzhľadom ku vzťahom Zajordánska k Veľkej Británii sa jej toto vyhlásenie vojny priamo dotklo. Britský minister zahraničných vecí však odmietol zasiahnuť. Sýrska a libanonská armáda prepadli ešte pred ukončením britského mandátu židovské osady v Galilei, rovnako tak egyptská armáda prekročila palestínske hranice a postupovala v dvoch prúdoch do vnútrozemia.
Dňa 13. mája dobyla Arabská légia osadu Kfar Ecion, ktorá kryla jednu v prístupových ciest do Jeruzalema. Všetci obránci padli.
14. mája sa rozpútali boje proti útočiacej Arabskej légii v Jeruzaleme. 15. mája, kedy už bol vyhlásený štát Izrael, sa Arabská légia dohodla na vytvorení jednotného vrchného velenia s ostatnými arabskými armádami. Formálne bol vrchným veliteľom zajordánsky kráľ, rozpory medzi arabskými štátmi však trvali ďalej. V rovnaký deň končil po tridsiatich rokoch britský mandát nad Palestínou. 3. Prvá vojna po vzniku Štátu Izrael
Nemožno pochybovať o tom, že vojna vlastne vypukla ešte pred vyhlásením Štátu Izrael. Do boja vyslali invázne armády tieto štáty:
Zajordánsko.
Kráľ Abdulláh počítal s tým, že zaberie celý Jeruzalem a samozrejme minimálne všetky oblasti západne od Jordánu, ktorý mali podľa OSN tvoriť samostatný arabský štát. S ohľadom na svoje skoršie tajné jednanie so sionistickými vodcami asi nebol zásadne proti zriadeniu židovského štátu a údajne chcel rešpektovať medzinárodný štatút Jeruzalema. Britskými dôstojníkmi zriadená a výborne vyzbrojená Arabská légia čítala 6 000 mužov.
Egypt. Vtedajší kráľ Fárúk I. nechoval voči Abdulláhovi žiadne priateľské úmysly. Sám chcel obsadiť čo najväčšie územie Izraelu, zvlášť jeho južnú časť (Negev) a pokiaľ možno i severnejšie oblasti s Tel Avivom. Egyptská armáda mala k dispozícii i britské lietadlá. Invázne vojsko malo cez 5 000 mužov, vrátane dobrovoľníkov zo Sudánu, Líbie, Tuniska a Maroka. Podľa hlásenia francúzskej tajnej služby, ktoré v roku 1948 obdržal generálny tajomník OSN Trygve Lie, prepustili britské úrady niekoľko tisíc nemeckých vojnových zajatcov zo zajateckých táborov v Egypte a vyzbrojili ich pre boj proti Izraelu.
Sýria. Jej armáda mala okolo 8 000 mužov. Jej cieľom bolo zabrať Galileu. Mala však značné výhrady proti Abdulláhovi, ktorý mal v úmysle spojiť sa s Irakom a pripojiť potom k Zajordánsku a Sýrii.
Irak. Iracká armáda bola vyzbrojená Veľkou Britániou a v počte 3 000 mužov. Vo svojom arzenáli mala i 100 lietadiel.
Libanon. K dispozícii bolo 2 000 vojakov. Alo viac sa počítalo s pomocou libanonských prístavov pre zásobovanie inváznych armád.
Saudská Arábia. Kráľ Abd al-Azíz Ibn Saúd bol odporcom zajordánskeho kráľa Abdulláha, ktorého otca – Husajna ibn Alího – vyhnal v roku 1924 Mekky. Invázie sa zúčastnilo len niekoľko stoviek dobrovoľníkov.
Ďalej bolo treba počítať ešte s týmito ozbrojenými silami:
Kawukdžího „Oslobodenecká armáda“ početne vzrástla a namiesto 2 000 mužov v januári 1948 mala už vo februári 5 000 – 8 000 mužov. Prírastok tvorili najmä dobrovoľníci zo Sýrie. Existujú vierohodné dôkazy, že v Kawukdžího armáde bojovali bývalí dôstojníci SS.
Neľahké je odhadnúť počet palestínskych Arabov, ktorí už veľa rokov vehementne bojovali proti Židom.
Útočiace vojská boli vcelku dobre vyzbrojené, problémy však spôsobovala nedostatočná koordinovanosť vojenských operácií, lebo medzi arabskými štátmi vládla nejednotnosť. Naproti tomu Židi mali jednotné velenie. Teoreticky mala izraelská armáda 80 tisíc mužov, v skutočnosti bolo po vyhlásení izraelského štátu mobilizovaných len okolo 50 tisíc mužov. Jadro armády tvorili osvedčené oddiely Palmachu, zbytok potom vojaci, ktorých výcvik bol slabý.
Problém v izraelskej armáde predstavoval i katastrofálny nedostatok zbraní všetkého druhu, najmä chýbali ťažké zbrane a letectvo. Ťažko povedať, na ktorých úsekoch izraelských frontov hrozilo spočiatku väčšie nebezpečenstvo. Už 15. mája napadli egyptské lietadlá Tel Aviv. Cez pôvodné úvahy nezúčastniť sa otvorenia invázie a len podporovať všetkými prostriedkami bojujúcich palestínskych Arabov útočili najmä egyptská , zajordánska, sýrska a iracká armáda súčasne v rôznych častiach zeme. Mali bezosporu výhodu útočníka – mohli si zvoliť miesto a čas útočných operácií.
Egyptská armáda rýchlo postupovala v dvoch prúdoch. Jedna kolóna smerovala pozdĺž pobrežia cez mesto Ghazu na Tel Aviv a druhá chcela cez mestá Beer Ševu a Hebron dosiahnuť Jeruzalem. Egyptský odstup bol spočiatku úspešný. Egyptský kráľ mal v úmysle zhatať plány svojho odporcu, zajordánskeho kráľa Abdulláha, na obsadenie celej Palestíny.
Severne od Gazy zadržiavalo 120 obyvateľov kibucu Jad Mordechaj a 25 vojakov Palmachu po dobu šiestich dní nápor niekoľko tisíc mužov egyptskej pechoty, ktorí nepretržite útočili za podpory delostrelectva a tankov. Tiež ďalšia osada na ceste do Tel Avivu, Nicanim, padla najskôr po silnom náporu nepriateľa. Časť oddielu oboch egyptských armádnych zborov sa pri arabskej osade Faludža (približne 50 km južne od Tel Avivu ) zlúčila, a tak odrezala židovské osady v severnej časti Negevu. Na ďalší postup bola egyptská armáda zadržaná len 35 km južne od Tel Avivu vďaka nasadeniu prvých bojových lietadiel.
Veľmi zložitá situácia bola i v Jeruzaleme. Pôvodný úmysel izraelskej armády zmocniť sa naraz celého Jeruzalema stroskotal. Arabská légia pevne držala Staré Mesto a nútila obrancu jeho židovskej časti sa vzdať. Jeruzalem bol obkľúčený a odrezaný od jedinej prístupovej cesty. V arabskej osade Latrun (20 km západne od Jeruzalema) bol prístup k mestu Arabskou légiou blokovaný. Okrem toho bolo prerušené vodovodné potrubie do Jeruzalema, a tak nebyť plných mestských podzemných cisterien, padla by židovská časť Jeruzalema už na začiatku vojny.
Vyhnúť sa vojenskej porážke v Jeruzaleme a hroziacemu spustošeniu židovskej časti mesta bolo možné len neuveriteľne rýchlym vybudovaním náhradnej cesty nesmierne obtiažnym terénom. Nakoniec sa to podarilo a ku kapitulácii židovskej časti Jeruzalema nedošlo. Možno, že by sa bývalo podarilo časť Starého Mesta i dobyť. Ministerský predseda Ben Gurion sa však usiloval o prijatie Štátu Izrael do Spojených národov a prihliadal tiež k tajným kontaktom so zajordánskym kráľom Abdulláhom.
Tak sa fronty v Jeruzaleme stabilizovali.
Sýrska armáda najskôr obsadila osady Massadah a Šaar Hagolan, ktoré sa rozkladali asi 2 kilometre južne od Genezaretského jazera, ďalej útočila na sever od Genezaretského jazera a vytvorila predmostie západne od rieky Jordán pri osade Mišmar Hajarden (12 km severne od Genezaretského jazera).
Najmenšia účasť na bojových operáciách malo libanonské vojsko, ktoré obsadilo len osadu Malkjah v severnej Galileji
Iracké vojsko útočilo v strednej časti Palestíny pri arabskom meste Tulkarmu smerom na mesto Netanijah a južnejšie smerom na Herzliju. Začiatkom júna už bolo isté, že Štát Izrael nebude jedným razom zničený. Rada bezpečnosti OSN nariadila, že 10. júna bude po dobu 28 dní vládnuť prímerie, čo všetky bojujúce strany uvítali.
Na pôde Spojených národov prebehlo koncom mája 1948 jednanie, ako ukončiť vojnu medzi arabskými štátmi a Izraelom. Hlavný sprostredkovateľ OSN v Palestíne Folke Bernadottae, ktorý bol do tejto funkcie menovaný Valným zhromaždením 14. mája toho roku, predniesol návrh, ktorý sledoval britské záujmy a neuspokojil ani Židov, ani Arabov. Nakoniec bol prijatý návrh na prímerie, ktorého hodlali obe strany využiť k prípravám na pokračovanie vo vojne, lebo doterajší priebeh vojenských operácií nesplnil politické zámery ani jednej z bojujúcich strán.
Jednota izraelskej armády, ktorá vznikla z vojenskej organizácie Haganah, bola ohrozená vyčíňaním pravicovej vojenskej organizácie ICL. Došlo k bojom medzi ICL a Haganah a 22. júna bola loď s posilami a zbraňami pre ICL zničená. Dňa 27. júna 1948 bola oficiálne ustanovená izraelská armáda s názvom Armáda k obrane Izraelu (CAHAL). Po ukončení prvého prímeria realizovala izraelská armáda celú radu úspešných operácií. CAHAL sa podarilo obsadiť takmer celú Galileu, vrátane Nazaretu a medzinárodné letisko Lyddy pri Tel Avive. Bol však odrazený útok na pozície sýrskej armády pri Genezaretskom jazere a tiež útok na egyptské pozície pri meste Negev. Izrael postupne preberal iniciatívu, a preto arabské krajiny požiadali Radu bezpečnosti OSN o prímerie bez obmedzení, ktoré vstúpilo do platnosti 18. júna 1948. Sprostredkovaním mieru OSN poverila Folke Bernadotteho. Jeho vyjednávanie však mier neprinieslo, naopak 17. septembra 1948 bol zavraždený. Izraelská armáda sa medzičasom rozrástla na 100 000 mužov. V decembri izraelské vojsko odpovedalo na útoky egyptskej armády, čím zaniklo prímerie. Beer Ševu bolo bránou k Negevu a po jeho obsadení, izraelčania 28. decembra zahájili pochod na juhozápad. Proti ofenzíva sa vydarila, egyptská armáda bola zatlačená až za hranice. Izrael však postupoval ďalej a obsadil aj mesto Abú-Aidžila s dôležitým vojenským letiskom. Ďalší postup, ako aj dobývanie mesta al-Ariš, boli po ultimátach USA a Veľkej Británie zastavené a Izrael opustil egyptské územie. 7. januára 1949 bolo podpísané prímerie medzi Izraelom a Egyptom.
Na severe Palestíny Izrael obsadil v októbri 1948 Galileu a úzky pás Libanonu.
Plán Zajordánska, obsadiť juh Negevu s pomocou armády Veľkej Británie stroskotal na urýchlenom postupe izraelských jednotiek a následnom obsadení časti pobrežia Červeného mora.
Dňa 24. februára 1949 bolo po dlhších jednaniach podpísané v meste Rhodos na Cypre prímerie s Egyptom a bola umožnená evakuácia obkľúčenej egyptskej armády. S Libanonom bolo prímerie uzavreté 23. marca a so Zajordánskom 3.apríla. Za koniec prvej vojny možno však považovať až podpísanie prímeria medzi Sýriou a Izraelom 20. júla 1949. 4. Suezská vojna
V júli 1956 oznámil egyptský prezident Násir rozhodnutie vlády Egyptskej republiky znárodniť Spoločnosť Suezského prístavu. Toto rozhodnutie bolo však v rozpore so záujmami západných veľmocí, preto už 24. októbra 1956 došlo v Sévres medzi Izraelom a Francúzskom k podpisu dohody o spoločnej protiegyptskej akcii. Francúzsky postoj bol podporený aj egyptskou pomocou alžírskemu národne oslobodzovaciemu boju. V noci na 30. októbra izraelskí parašutisti obsadili priesmyk Mitla na Sinaji a tiež vyústenie prieplavu do Suezského zálivu.
Do pohybu sa dali aj tri oddiely izraelskej armády, no, zrejme podľa predbežnej dohody s Britmi a Francúzmi, zastavili sa 16 km východne od Suezského prieplavu a čakali na ultimátum. Ultimátum vyzývalo aj agresora aj obeť agresie, aby do dvanásť hodín zastavili vojenské akcie a stiahli svoje vojenské oddiely do vzdialenosti desiatich míľ od prieplavu. V prípade nesplnenia hrozili vojenskou intervenciou. Egypt podmienky odmietol. Po vypršaní ultimáta začali britské a francúzske lietadlá bombardovať egyptské letiská na severe krajiny. Egypťania potopením 47 lodí zablokovali Suezský prieplav. Nasledovali mohutné nálety zo strany agresora na mestá Káhira, Alexandria a Ismáilia pri ktorých zahynulo množstvo civilného obyvateľstva. Kvôli týmto udalostiam sa 1. novembra stretlo mimoriadne zvolané Valné zhromaždenie OSN, ktoré vo svojich vyhláseniach vyzývalo k ukončeniu tohto konfliktu. Všetky prijaté rezolúcie však zostali zo strany francúzov a britov nepovšimnuté. Naopak, 5. novembra sa spojené sily Francúzska a Veľkej Británie vylodili v Port Saide a začali okupovať pásmo Suezského prieplavu. Odozvou na túto akciu bolo ešte toho dňa odoslané posolstvo SSSR predsedom vlád Francúzska, Veľkej Británie a Izraelu, v ktorom boli tieto krajiny vyzvané na zastavenie agresie. Následne boli prijatá výzva OSN k zastaveniu bojov. OSN vyslala svoje jednotky UNEF, aby dohliadli na stihnutie britských, francúzskych a izraelských vojsk.
Od roku 1956 patril Suezský prieplav Egyptskej republike.
Jednania o zákonných náhradách akcionárom a držiteľom základných podielov znárodnenej Spoločnosti sa pretiahli do roku 1959.
Krach anglo-francúzsko-izraelskej agresie bol väčšinou hodnotený ako dôkaz, že priama vojenská intervencia nemôže v súčasnej dobe priniesť žiadaný efekt. Je treba dodať, že v OSN sa ani jeden delegát nepostavil na stranu Veľkej Británie, Francúzska a Izraelu. Táto vojna otriasla postavením Francúzska a Veľkej Británie ako veľmocí. 5. Izrael medzi dvoma vojnami
Vývoj po ukončení sinajskej vojny až do vypuknutia tzv. šesťdennej vojny prebiehal dosť rozporuplne. V Izraeli pribúdalo mnoho židov z krajín okolo Stredozemného mora i zo vzdialenejších arabských štátov. Postoj týchto nových občanov Izraela voči Arabom bol často na základe ich predchádzajúcej diskriminácie v arabských krajinách veľmi nepriateľský. Prijímať ďalších prisťahovalcov vyžadovalo zakladať nové osady. Štát Izrael začal v roku 1956 plánovať veľkolepú a nákladnú zavlažovaciu akciu. Po jej ukončení začala voda zo severu tiecť pomocou dômyselného systému čerpacích staníc na juh. Arabské susedné štáty však videli v odvádzaní vody z Jordánu a z Jarmuku ako neoprávnené odoberanie vody, jedného z najcennejších zdrojov života na Blízkom východe. Izraelské hospodárstvo v druhej polovici 50. rokov a v prvej polovici 60. rokov zaznamenalo prudký vzostup. Priemyselná výroba sa ročne zvyšovala približne o 13 percent.
V roku 1965 však konjunktúra skončila a poklesol i počet prisťahovalcov. Snahy znížiť rastúcu infláciu ( v roku 1962 bola izraelská libra znovu devalvovaná o 60 percent) priniesli len krátkodobý pokles inflácie. Nakoniec došlo k hospodárskej depresii. Objem investícií sa zmenšil, vzrástol počet nezamestnaných a počet vysťahovalcov z Izraela sa zvyšoval.
V zahraničnej politike Izraela bol vývoj v 60. rokoch poznamenaný stále sa zvyšujúcim napätím medzi ním a susednými štátmi, hlavane so Sýriou, Egyptom, ale i s Jordánskom. Po vytvorení Zjednotenej arabskej republiky (ZAR) spojením Egypta, Sýrie a Jemenu napätie medzi Izraelom a týmto novým štátnym útvarom vzrástlo. ZAR sa rozpadla už v roku 1958, ale Egypt si tento názov ponechal do roku 1971.
V máji a v júni 1964 sa zišli zástupcovia arabských štátov v arabskej časti Jeruzalemu. Výsledkom ich jednania bolo založenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) s jej vojenskou zložkou – Palestínskou oslobodeneckou armádou. OOP v roku 1964 vyhlásila Národnú chartu, ktorej text bol o štyri roky v Káhire upravený a rozšírený. V charte sa uvádzalo, že palestínski Arabi sú neoddeliteľná súčasť arabského národa a že majú legitímne právo na svoju domovinu. Židia, ktorí sú palestínskeho pôvodu, alebo ktorí trvalo žijú v Palestíne, sú považovaní za Palestíncov.
Rozdelenie Palestíny a zriadenie štátu Izrael boli prehlásené za neplatné. Judaizmus, podľa tejto charty, sa vraj môže stotožňovať len s náboženským presvedčením Židov, čo znamená, že Židov na celom svete nemožno považovať za jednotný národ. Ozbrojený boj je jediná cesta k oslobodeniu Palestíny a akcie ozbrojených skupín tvoria jadro ľudovej palestínskej osobodeneckej vojny. Národnú chartu možno považovať za vyhlásenie vojny Izraelu.
6. Šesťdenná vojna
Tejto vojne predchádzala prestrelka medzi sýrskou a izraelskou armádou dňa 7. apríla 1967, pri tejto akcii Izrael ostreľoval pohraničné pozície sýrskej armády a letectvo bombardovalo Damask. Ako odpoveď na túto akciu Izraelu Egypt požiadal OSN o stiahnutie vojsk z priestoru línie egyptsko-izraelského prímeria. K čomu došlo dňa 18. mája 1967. Následne Egypt uviedol svoje ozbrojené sily na Sinajskom polostrove do stavu bojovej pohotovosti. Egyptské vojsko zablokovalo a obsadilo pobrežné osady na južnom cípe Sinajského polostrova a ZAR vyhlásila blokádu Akabského zálivu a Tiranskej úžiny pre izraelské lode a lode so strategickým materiálom pre Izrael. Na toto reagovalo USA úvahami o násilnom otvorení tejto významnej námornej cesty, hoci aj pomocou 6. Americkej námornej flotily s 25 000 mužmi, ktorí boli uvedení do bojovej pohotovosti. 5. júna 1967 o 7,45 hod. začal útok izraelského letectva, ktorého cieľom bolo zničiť letiská v africkej časti Egypta, čo sa v priebehu 3 hodín podarilo na 50 percent. O 11,00 hod. obdržalo izraelské letectvo rozkaz podporiť pozemné vojsko pri jeho postupe na Sinajskom polostrove. O úspechoch izraelského letectva hovorí zničenie 400 egyptských a jordánskych lietadiel a 20 radarov, pri minimálnych stratách (19 lietadiel). Nasledujúci deň podniklo izraelské letectvo ďalšie útoky na pozemné ciele v Sýrii, Jordánsku a napadlo pochodujúcu irackú divíziu. Na Sinaji boli bombardované najmä hlavné cestné a železničné trasy, vedúce až k Suezskému prieplavu a rôzne egyptské jednotky. Letectvo podporilo tankovú ofenzívu pri Džaníne v Jordánsku. Na sýrskom fronte bolo zničené sýrske delostrelectvo a zabránilo sa prísunu posíl. Tretí deň bol dňom masového ničenia egyptských tankov a pechoty izraelským letectvom a pomocou napalmu. V tento deň neboli bombardované civilné objekty. V Jordánsku boli boje prakticky rozhodnuté v prospech izraelskej armády. Ani ďalšie dni izraelské útoky nepoľavili, izraelské tanky obsadili Golanské výšiny a po zničení sýrskych tankových útvarov, s pomocou letectva, zabránili prísunu posíl.
Izraelským výsadkárom sa podarilo zneškodniť egyptské delostrelectvo pri Umm Katefi a taktiež úspešne obsadili pevnosť Šarm aš-Šajch. Pri meste Port Said došlo k stretu egyptského a izraelského vojnového loďstva.
V severnej časti Sinaja si izraelské velenie prakticky zopakovalo útočné operácie z roku 1956. Koncom tretieho dňa dosiahlo izraelské vojsko Suezský prieplav. Strategicky významné časti Sinajského polostrova, pruhu okolo mesta Gazy a jordánskeho územia západne od rieky Jordán sa dostali pod kontrolu izraelskej armády. Libanon nezohral v bojoch žiadnu zvláštnu úlohu. Sýria, ktorú Izrael považoval za najväčšieho odporcu, nedosiahla úspechu ani pri ostreľovaní izraelských osád v severnej časti Galilei. Na druhej strane 8. Júna odmietla prijať rozhodnutie Rady bezpečnosti o zastavení paľby, pretože sa spoliehal na svoje pevnosti na Golanských výšinách. Až po ich dobytí zastavila Sýria paľbu. Ešte 7. júna dobyla izraelská armáda Staré Mesto v Jeruzaleme, kde sa nachádzala stará židovská štvrť, ktorá bola v roku 1948 celkom zničená jordánskou armádou. Izrael ako prvý prijal výzvu Rady bezpečnosti k zastaveniu paľby, druhé bolo Jordánsko, Egypt sa pripojil o 24 hodín neskôr, a to vo štvrtok 8. júna. Tým tzv. šesťdenná vojna skončila.
Izraelské obyvateľstvo žilo v presvedčení, že víťazstvo izraelskej armády raz a navždy odstráni hrozbu zničenia Štátu Izrael zo strany susedných arabských štátov. Izrael obsadil okrem Sinajského polostrova ešte pásmo severne a južne od mesta Gazy i toto mesto samotné, jordánske územie západne od rieky Jordán, vrátane jordánskej časti Jeruzalema, a k Sýrii patriace Golanské výšiny. Prekvapivo rýchle a zdanlivo definitívne vojenské víťazstvo v šesťdennej vojne vyvolalo v širokých masách izraelského obyvateľstvo nadšenie, ba priamo opojenie. Štát Izrael mal nepochybne obrovskú šancu vyhrať nielen túto vojnu, ale i nasledujúci mier. Bolo potrebné zmobilizovať všetky politický a diplomatické sily, politickú múdrosť a prezieravosť a ponúknuť arabským štátom mier pri stiahnutí izraelského vojska na pôvodné hranice pred zahájením šesťdennej vojny. K tomu však nedošlo.
7. Yom Kippur
Najväčším židovským sviatkom je Yom Kippur- Deň zmierenia. Práve tento deň, 6. október 1973, si Egypt a Sýria vybrali na útok proti Izraelu. Napriek upozorneniam izraelskej výzvednej služby bol izraelský generálny štáb presvedčený, že ich krajine nič nehrozí. O 14 hod však egyptské oddiely prekročili Suezský prieplav a prelomili izraelskú obranu na okupovaných územiach. Tento útok bol podporený sýrskou ofenzívou na Golanských výšinách.
Suezský prieplav prekročilo 5 egyptských divízií pomocou pontónových mostov. Následne prenikli aj cez pieskový val na brehu prieplavu. Cestu cez tento val si urobili technikou splavovania, ktorá bolo niekoľko krát rýchlejšia ako prekopanie či odpálenie tohto valu. Deň predtým egyptskí žabí muži upchali kanály, ktorými sa do prieplavu v prípade potreby dalo napustiť množstvo oleja, následne zapáliť, čím by vznikla hradba z ohňa. Nasledovalo zničenie 29 z 30 opevnení línie Bar Lev. Protilietadlové rakety úspešne ničili útočiace izraelské letectvo. Na Golanských výšinách operovalo 5 sýrskych divízií o počte 1400 tankov. Tento útok bol takisto dobre pripravený a pomerne úspešný. Sila sýrskeho delostrelectva a letectva bola pre Izrael prekvapujúca.
Izraelská mobilizácia však prebehla prekvapujúco rýchlo a plynulo. Muži boli vzhľadom na trvajúci sviatok doma či v synagógach a cesty boli prázdne. Netrpezlivý izraelský vojaci sa na frontu dopravili väčšinou vlastnými dopravnými prostriedkami, bolo len málo takých čo čakali na organizovaný odsun na front. Egyptská armáda 13. októbra prenikla 15 km hlboko na izraelské územie a podľa plánu sa tu mala zakopať a čakať na prímerie. Na žiadosť Sýrie sa však plán zmenil a Egypťania začali postupovať hlbšie do Izraelu. Ukázalo sa, že to bola osudová chyba. Nasledujúci deň o 14 hod sa na Sinaji odohrala najväčšia tanková bitka od bitky pri Kursku cez 2. Svetovú vojnu. Stretlo sa tu viac než 2000 tankov a vďaka modernejším tankom Izraelu utrpel Egypt veľkú porážku. Egyptské straty boli 220 tankov oproti 10 izraelským. Potom sa situácia na Sinaji zmenila a egyptská armáda bola zatlačená. 18. októbra sa izraelskému letectvu podarilo získať prevahu vo vzduchu. Tretia egyptská armáda bola obkľúčená a egyptské jednotky prekročili Suezský prieplav. Postupne okupovalo izraelské vojsko 1600km2 egyptského územia. Bolo zničených cez 1000 egyptských tankov a takmer celý protilietadlový komplex na Sueze. Severný front sa tiež prudko zmenil a izraelská armáda prešla do protiútoku. Nepomohli už ani dve iracké a jedna jordánska divízia. Izraelu sa 22. októbra podarilo dobyť horu Hermon a tým prenikla na prístupovú cestu do Damasku. Izraelské letectvo bombardovalo množstvo cieľov vrátane Damasku. 22. októbra bola Sýria mútená so zastavením paľby. Týmto sa boje na sýrskom fronte skončili.
Na egyptskom fronte však boje pokračovali a preto 23. októbra OSN prijala rezolúciu, ktorá vyzývala bojujúce strany k zaujatiu pozícií z predchádzajúceho dňa.
Bezpečnostné jednotky OSN boli poverené dohliadať na dodržiavanie tohto prímeria. Tento dátum môžeme teda považovať za koniec vojny Yom Kippur. 8. Záver
Najdôležitejšou udalosťou týkajúcou sa Štátu Izrael bol vojenský konflikt, ktorý vypukol 17. januára 1991. Ako je známe 2. augusta 1990 Irak napadol Kuvajt a obsadil ho. I napriek opakovaným výzvam a rezolúciam Rady bezpečnosti OSN sa Irak odmietol z kuvajtského územia stiahnuť. Keď spojenecké vojska zahájili vojenské operácie proti Iraku, začali iracké rakety dopadať na Štát Izrael, hoci Izrael do vojny nevstúpil. Išlo však o to, že iracky prezident Saddám Husajn sa snažil zatiahnuť Izrael do vojny, aby prinútil nielen Arabov, ale i väčšinu moslimov sveta k tomu, aby vystupovali na obranu Iraku a zapojili sa do boja proti útočiacej spojeneckej armáde.
Kuvajt bol však oslobodený, Irak fakticky porazený. Tým sa zmenila celá politická situácia na Blízkom východe. Hlavným iniciátorom mierových rokovaní medzi Izraelom a Palestínou bol americký prezident Bill Clinton. I napriek mnohým stretnutiam čelných predstaviteľov týchto štátov, arabsko-izraelský konflikt zostáva stále nedoriešený a predstavuje hrozbu ďalších ozbrojených konfliktov.
Ako som v predchádzajúcich kapitolách uvádzal, vojny nevyriešili nič, naopak vzájomné vzťahy sa nimi vyostrujú. Dúfam, že sa mierovými rokovaniami podarí urovnať čo najviac rozporov v oblasti, ktorá už dlhú dobu patrí k najcitlivejším bodom našej planéty a Izrael, štát s mnohými kultúrnymi a historickými pamiatkami si budem môcť ako turista, bez strachu o svoj život, pozrieť. .