Islam (seminárna práca)

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 3720×

Příbuzná témata



Islam (seminárna práca)

PREDSLOV

Vybrať si tému na seminárnu prácu nebolo vôbec jednoduché. Možno po prečítaní nadpisu ste sa prinajmenšom zamysleli alebo začudovali, prečo som sa rozhodla spracovať prácu práve na túto tému. Po tom, čo som si viac krát prečítala zadané témy, stále sa mi jasnejšie zdalo, že o čom chcem píšať. Možno ste si položila otázku, čo spoločné môžem mať s islamským náboženstvom. V podstate, nič. Z takého obrovského množstva dnes existujúcich náboženstiev som si mohla vybrať hociktoré. Ale u mňa sa vytvoril osobitý vzťah medzi islamom a mnou. Stačili k tomu tri týždne. Tri týždne strávené iba medzi Arabmi, kde sa kresťanstvo a iné náboženstvá preklínajú. Aspoň sa to tak hovorí v našich televíziách. Je to veľmi čudné, lebo ja som sa ani raz nestretla s diskrimináciou a môj otec, ktorý tam pôsobil počas jedného roka, tiež nie. Aj toto bol jeden z dôvodov, pre ktorý som si vybrala túto tému. A aký bol ten druhý? Na začiatku ste nám prizvukovala, aby sme si vybrali tému, ktorá sa nám zíde aj na prijímacích skúškach. Ja by som chcela ísť ďalej študovať na Filozofickú fakultu UK obor prekladateľstvo a tlmočníctvo – arabský jazyk a jeho kultúra. Teraz už poznáte moje dôvody a dúfam, že sa z mojej práce dozviete nejaké zaujímavosti, ktoré sa Vám určite zídu v živote.





















POČIATKY ISLÁMU

Hovorí sa, že existuje toľko ciest k Bohu, koľko je ľudí. Prirodzenou súčasťou ľudského života je hľadanie odpovedí na otázky existencie, zmyslu všetkých zmien a skúseností v tomto živote, zmyslu smrti a toho, čo prichádza po nej. Deväťtisíc rokov predtým, ako sa historické udalosti začali zaznamenávať, sa metafyzické chápanie kodifikovalo a ustanovilo v náboženskej podobe v mnohých častiach sveta, hlavne na Strednom východe.
Len čo boli bezprostredné telesné potreby človeka uspokojené, objavila sa otázka, čo leží za hranicami viditeľného sveta. Táto otázka je základom hľadania Boha alebo inými slovami hľadania samotného zdroja a podstaty stvorenia. Počiatky islámu sa stotožňujú so stvorením Adama. Všetci proroci a poslovia dospeli ku svojim vedomostiam cestou odovzdania sa realite, ktorou je islám – je to odovzdanie sa do Božej vôle. Islám pretvoril všetkých prorokov a poslov. Islám, tak ako sa zrealizoval v čase, súvisí s ukončením prebudenia sa.

Cesta zmierenia, ktorej cieľom je trvalo prežívať islám ako jednotu poznatkov, sa vykryštalizovala v Pečati prorokov a poslov približne pred štrnástimi storočiami, keď pôsobil posledný veľký prorok Muhammad. Prorocké poslanie Muhammada predstavuje ukončenie univerzálnosti prorockého svetla a vedenia. Zatial čo Adam a ostatní proroci boli prorokmi islámu, od Muhammadových čias mohol mať ktokoľvek prístup k tomuto úplnému systému prebudenia sa. Bez poverčivosti alebo prekážok vyplývajúcich z kultúrnych zvyklostí mohol dosiahnuť najvyšší duchovný stav. Hoci sa konečný historický islamský fenomén udial asi pred štrnástimi storočiami, islám vlastne vznikol pri prebudení Adamovho vedomia, ktoré sa týkalo významu života, smrti, spiatočnej cesty a ďalších aspektov neviditeľného. Zatiaľ čo Adam a ostatmí proroci boli prorokmi islámu, kolektívne prorocké vedomie sa zavŕšilo v Muhammadovi. Všetci proroci medzi sebou spoločne zdieľali poznanie Boha, ale pre zachovanie ľudského zmieru v spoločnosti zastávali odlišné vonkajšie zásady a pravidlá. Posledný prorok Muhammad zovšeobecnil optimálne hranice a základné zákony správania pre všetkých ľudí raz a navždy.
Počiatky islámu v koranickom zjavení a súbore prorockých zvykov nahradili všetky predtým zjavené zákony, pretože boli vhodné pre každú dobu a spoločnosť. Kombinácia vnútorných poznatkov a prebudenia sa pre boží zámer s vonkajšími zákonmi, ktoré sú všeobecne platné, ale predsa obsahujú špecifické pokyny pre zmier, správanie a zbožnosť, predstavuje dokonalý celok.
V počiatočnom štádiu prijali túto dokonalú verziu islámu arabské kmene v západnej Arábii, v priebehu niekoľkých desaťročí sa rozšírila aj do východných regiónov Byzanskej ríše a Sásánovskej ríše. Kdekoľvek islám prijali, pôsobil na zušľachtenie, očistenie a premenu existujúcej kultúry. Vytvoril spoločný harmonický model bez toho, aby vnucoval kultúrnu jednotvárnosť. Jedinečné základy viery a odovzdanie sa mocnému, milosrdnému a večnému Stvoriteľovi potvrdili vonkajšie rozdiely. Historické prostredie, v ktorom vznikalo posledné posolstvo islámu, predstavovali štyri veľké ríše. Približne v polovici siedmeho storočia n.l. sa civilizovaný svet skladal z Byzanskej ríše centrom v Konštantínopoli, Sásánovskej ríše s centrom v Ktésifóne(dnešný Bagdad), hindského impéria v severnej indii a z čínskej ríše. Zdalo sa, že pohyb, zmena a dynamika sa sústredili pri východnom pobreží Stredozemského mora, kde desaťročia dochádzalo k vojnám, obchodovaniu a iným kontaktom medzi svetom rímskeho kresťanstva, Sásánovcami a ostatnými kresťanskými a židovskými komunitami vo východnej Afrike a v iných regiónoch Arabského polostrova.

Rímska ríša, ktorá oficiálne prijala kresťanstvo na začiatku štvrtého storočia, mala Nový zákon napísaný po grécky a pretvárala tak helénske umenie, filozofiu, vedu a právo do kresťanskej podoby. Byzanská vláda v Konštantínopoli vznikla ako helénsko-kresťanský hybrid, ktorý bol značne odlišný od pôvodného kresťanstva, pochádzajú z oblasti Úrodného polmesiaca. Konštantínopol nahradil Rím ako centrum Rímskej ríše, pretože bol bližšie k hlavnej oblasti dopravnej osi a osi hospodárskych stykov. Gréčtina bola v ríši jazykom vysokej kultúry, zatiaľ čo latinčina sa používala v oblasti práva. Počas niekoľkých prvých desaťročí siedmeho storočia sa sasánovská nadvláda rozšírila na územie Egypta. Chusrav Parvíz dobyl Sýriu a Anatóliu. Sásánovská ríša sa zakladala na vláde absolútneho monarchu, ktorý stál nad ambíciami a hrabivosťou obyčajných ľudí, takže mohol nastoliť mier a spravodlivosť medzi podriadenými. Zoroaster bol uctievaný ako najvyšší prorok a vládu dvora zabezpečovala pozemková šľachta a kňazská hierarchia. To bolo v protiklade k Rímskej ríši, kde bola oporou obchodnícko-kupecká trieda. Boj medzi Rimanmi a Sásánovcami pokračoval od čias výbojov Alexandra Veľkého v štvrtom storočí. Prvé desaťročia siedmeho storočia boli poznamenané zreteľným úpadkom a oslabovaním oboch starých ríš v dôsledku neustálych vojen a konfrontácií, ktoré medzi sebou viedli. V roju 629 sa do Jeruzalema vrátil skutočný kríž, ktorý symbolizoval triumf kresťanstva nad zoroastrovskou ríšou, židmi a odpadlíkmi od štátnej viery.
Zoroastrovská Sásánovská ríša poskytovala mnohým kresťanom útočisko. Jej spisovným jazykom bolo pahlví, hoci veľmi rozšírená bola aj aramejčina. Vzťahy medzi týmito rôznymi národmi a ich styky s Indmi a Číňanmi sa rozvíjali predovšetkým pozdĺž obchodných ciest, ktoré popretkávali krajinu od východu na západ, príležitostne aj od severu na juh, a to vďaka kupeckej triede, ktorá privážala tovar a rozširovala kultúrne vplyvy od Nílu až po Oxus.Bola to tá istá kupecká trieda, pravidelne sa pohybujúca po týchto cestách, ktorá neskôr pomáhala šíriť nové duchovné precitnutie islámu.



ARÁBIA
Islamské hnutie vzniklo v Arábii v siedmom storočí nášho letopočtu a hlásalo obnovenie pôvodného monoteizmu semitského patriarchu Ábraháma, podľa Koránu spravodlivého muža a proroka, ktorý položil základ riadnemu uctievaniu Boha vo svätyni Ka´ba(svätyňa tvaru krychle, na jej smer sa moslimovia modlia a podľa legendy ju postavil Abrahám) v Mekke. Podľa islamského učenia nebol Abrahám ani žid, ani kresťan, ale muž čistej viery a moslim.

O svojom pôvode Korán vypovedá jednoznačne: „ Uverili sme v Boha a aj v to, čo zoslal nám a čo zoslal Abrahámovi, Izmaelovi, Izákovi, Jákobovi a kmeňom, aj v to, čo bolo dané Mojžišovi a Ježišovi a prorokom od ich Pána. My nerobíme rozdiel medzi nimi a do Jeho rúk sme odovzdaný. “ Podľa koránu sa židom a kresťanom dostalo pravého vedenia od Boha a oni ho niekedy nasledovali ozajstným odovzdaním sa, častejšie sa však štiepili do siekt a prekrúcali posolstvo svojich prorokov. Preto Boh vo svojej dobrotivosti obnovil svoje pôvodné posolstvo v Koráne, ktoré zjavil v jednoduchej arabčtine Muhammadovi. Nie len židia a kresťania, ale aj ďalší potomkovia Abraháma, pohanskí Arabi, ktorí zabudli na svoje pravé duchovné korene, boli nabádaní k návratu k pôvodnému islamskému náboženstvu, ktoré podľa islamskej výuky v dávnych dobách vytvoril Boh pre svojho verného sluhu Abraháma a jeho potomkov.
Aby sa dal pochopiť vznik a historický vývoj islámu, treba si najprv bližšie charakterizovať územie, kde sa toto náboženstvo vytvorilo. „ Ostrov Arabov “, ako sa Arabský poloostrov v arabčtine nazýva, je rozsiahle územie, asi ako Spojené štáty americké na východ od Mississippi. Väčšinu tvorí neobývaná a ťažko obrábateľná púšť. Má iba málo zelených častí s dostatočným množstvom vlahy. Ale práve tieto časti umožňujú ľuďom osídlovať ich a stavať si sem obydlia už od pradávna.
Južnej časti poloostrova, Jemenu, sa v biblických dobách hovorilo Sabá. Kedysi tu bola rozvinutá civilizácia s produktívnym poľnohospodárstvom, ktoré mohlo fungovať len vďaka zavlažovaniu. Západná časť Arábie je drsná a hornatá, popretkávaná mnohými prastarými transarabskými cestami, ktoré spájajú Jemen s Egyptom, Svätú zem so Stredozemným morom. Aj keď väčšinu obyvateľov západnej a strednej Arábie tvorili odpradávna kočovní pastieri, počas rímskych a a kresťanských dôb tu existovali aj významné trvalé obydlia, hlavne v Hidžáze(oblasť v stredozápadnej Arábii), ktorá siaha od Mekky na juhu až po Medinu na severe. Hidžáz je kolískou islámu. Pred Muhammadovým vystúpením bola Mekka významným strediskom obchodu a náboženského kultu a predstavovala cieľ mnohých kupcov a pútnikov. V šiestom storočí tu prežívala svoj rozmach vrstva obchodníkov, ktorí sa úplne vzdali pastierskeho spôsobu života. Mekkou prechádzali karavány s drahými nákladmi smerujíce na sever do Palestíny a na juh do Jemenu. Pred Muhammadovým obrovským vplyvom na Arábiu táto zem nikdy nepoznala žiadny druh politickej jednoty. Najväčším úspechom v tejto oblasti boli prechodné zväzy utvárané s konkrétnym cieľom, napríklad kvôli spoločnej obrane.

Niekedy sa objavil silný vodca, ktorý vládol určitému územiu, ale žiadna forma väčšej politickej jednoty tu neexistovala. Dala sa tu pozorovať iba potenciálna jednota, ktorá vznikala na základe spoločného arabského jazyka, podobnej stavby spoločnosti a zvykov a spoločných tradícií. Pred Muhammadom ich však nikto k politickému zjednoteniu nevyužil. Pred príchodom islámu sa hodnoty Arabov točili okolo cti rodiny, klanu a kmeňa-cti, ktorú bolo treba brániť za každú cenu. Udržovala sa v kontexte mužnosti, čoho výrazom boli bojové umenia a udatné činy. Mužnosť si vyžadovala aj určitý druh šľachetnosti, ktorá sa prejavovala pohostinnosťou a veľkodušnosťou. Bola spojením fyzickej sily, mravnej odvahy a vedomia nadradenosti vlastného rodu. Predislamská Arábia však mala akési neurčité tradície náboženskej viery a praxe, ktoré mali súvislosť s kmeňovými hodnotami a s ich udržovaním. V hlavnej svätyni v Mekke bolo umiestnených 360 modelov predstavujúcich duchov a božstvá Hidžázu. Najvýznamnejším z nich bola socha boha Hubala v ľudskej podobe, ktorý mal podľa všetkého nejakú súvislosť s bohom vojny Martem. Uctievali sa taktiež tri „ Alláhove dcéry “, al-Lát, al-Manát a al-Uzzá.
Predislamskí Arabi tiež verili v boha nazývaného Alláh, ale vnímali ho inak ako neskôr islám. Alláha uznávali ako boha stvoriteľa, ale pretože bol chápaný ako transcendentálny a abstraktný, neuctievali ho oficiálne ani pravidelne. Boli si vedomí Alláhovej moci a existujú dôkazy, že niektorí Arabi sa k nemu obracali na úkor iných menších božstiev. Pre väčšinu Arabov však Allah nebol stredom monoteistického prúdu, pokiaľ ho nepresadilo Mahammadove prorocké pôsobenie. Staré arabské náboženstvo uznávalo posvätnosť miest, ako sú pramene, studne, háje a neobvyklé skalné útvary. Často sa na týchto miestach nachádzali hroby kmeňových predkov, ktoré ich potomkovia udržovali a strážili počas mnohých generácií, pretože to bolo vecou cti. Posvätný charakter kmeňovej genealógie je na týchto miestach malý. Niektoré božstvá mali zváštny vzťah k určitej rodine a k určitým svätyniam a k ich oltárom sa pravidelne prinášali obete. V mnohých veciach to pripomína náboženské praktiky starých Izraelitov, tak ako to poznáme z Biblie, a to hlavne patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba.
Starovekí Arabi praktizovali zbožné obchádzanie svätyne. Chodenie okolo posvätného miesta prešlo do islamskej bohoslužby a zachovalo sa v obrade, kedy pútnici obchádzajú svätú Ka´Bu v Mekke. Púť do Mekky bola dôležitým prvkom hidžázskeho náboženstva dlho pred Muhammedom.

Pútnici prichádzajúci do Mekky prinášali aj nové príležitosti pre obchod a obchodné styky a mnoho mekkánskych rodín zbohatlo len vďaka tomu, že pútnikom poskytovali svoje služby. Úzke spojenie obchodu a náboženstva bolo hlavnou zložkou moci Mekky ako najvplyvnejšieho mesta západnej Arábie za čias Muhammada. Keď Muhammad hlásal koniec modloslužobníctvu v Mekke, hlavní predstavitelia mesta v ňom uvideli skutočnú hrozbu svojich príjmov.
O predislamskom náboženstve v Hidžáze toho nevieme veľa. Vie sa však, že názor väčšiny ľudí na život sa dá charakterizovať ako fatalizmus. Ľudia neverili, že sa im v posmrtnom živote dostane spravodlivej odmeny za utrpenie ani trestu za hriechy spáchané v pozemskom živote. Smrť sa považovala za definitívny koniec, takže ľudia si museli užívať život ako sa len dalo. Existujú archeologiké dôkazy pre vieru v posmrtný život, ale dá sa povedať, že k nemu nepatrilo zmrtvýchvstanie.
Arabi nachádzali značné uspokojenie vo výchove detí, zväčšovaní rodiny a vo vylepšovaní jej kvality, pretože prostredníctvom príbuzenských vzťahov bolo možné získať bohatstvo, prestíž a moc. Na ostatných ľuďoch nezáležalo, pretože všetky osobné hodnoty spočívali v živote v uzavretom spoločenstve skupiny príbuzných. Nesebecké dohody boli záležitosťou jednoduchej kalkulácie prospechu pre vlastnú skupinu. Keď člen jednej príbuzenskej skupiny zranil či zabil člena inej rodiny, klanu alebo kmeňa, nasledovala krvavá pomsta, nakoľko sa za zločin muselo zaplatiť životom alebo iným primeraným odškodným, aby bola znovu nastolená rovnováha. Tieto sváry sa mohli ťahať po veľmi dlhú dobu.
V náboženskom zmysle boli najvplyvnejšími ľuďmi starej Arábie káhinovia, šamanskí veštci, ktorí sa vedeli dostať do stavu vytŕženia a jasnovidecky určovať miesta, kde sa nachádzali stratení príbuzní, ťavy a iné predmety. Káhinovia prenášali posvätné formule v rýmovanej próze. Aj básnici boli považovaní za zdroje posvätnej moci, a to kvôli inšpirácii, ktorá podľa ľudí pochádzala od neviditeľných duchov(džinnou). Výroky básnikov slúžili pre zábavu i pre poučenie. Jazyk arabskej poézie presahoval nárečia jednotlivých kmeňov a pozoruhodným spôsobom zjednocoval doširoka rozptýlených Arabov na úrovni spoločných symbolov, myšlienok a estetickej citlivosti. Poézia bola najvýznamnejšou umeleckou formou v období džahilíji(predislamský arabský vek „ nevedomosti “, vyznačuje sa barbarstvom a nevierou; islám však tento zlý vek ukončil). Zároveň mala značnú historickú a opisnú hodnotu pre kolektívnu pamäť.

Pravidelne sa konali básnické klany a najväčšou poctou pre básnika bolo, keď mu vlastné verše vyryli na dosku, ktorú potom zavesili vo svätyni Ka´ba v Mekke.









ZÁKLADY ISLÁMU

Islám, ktorý sa zakladá na sebadisciplíne, zaisťuje kompletný spôsob správania k samému sebe a k ostatnému tvorstvu. Ak je jednotlivec skromný, odovzdaný a v súlade s nariadeniami Alláha-čo zahŕňa viditeľný i neviditeľný svet-potom bude jeho správanie vždy konštruktívne a vhodné. Dín, alebo životný zmier islámu je založený na predstave jediného Boha, ktorý je zdrojom všetkých atribútov, skutkov a výtvorov. Tento Boh je najspravodlivejší a jeho spravodlivosť zažijeme na tomto i na druhom svete. Cieľom stvorenia je, aby sme poznali boha cestou odovzdania sa a uctievania. Toto poznanie najjasnejšie vyjadrili najvýznamnejší proroci a poslovia, ktorí boli hlavnými príjemcami božského zjavenia, a takisto aj tí, ktorí kráčajú v ich šľapajách
Dín sa v prvom rade zakladá na prijatí Alláha a odovzdaní sa do jeho vôle. Toto sa nazýva islám.Potom nasleduje aplikácia celého islámskeho učenia tak, aby viera a dôvera v Alláha riadili každý skutok a zámer. Tento krok sa volá ímán. Ak sa islám a ímán udomácnia a človek sa správa a koná s vedomím, že hoci on sám boha nevidí, boh vidí všetky jeho skutky a zámery, potom dosiahne stav nazvaný ihsán.
Keďže podstata dínu je v uctievaní jediného boha a účelom existencie je poznať Boha a poslúchať ho, uskutočňuje sa prostredníctvom osobného a spoločenského správania, uctievania a ostatných vonkajších praktík.
Vonkajšie praktiky dínu islámu spočívajú vo vyznaní(šaháda) najvyššej pravdy, že existuje iba jeden Boh a Muhammad je jeho prorokom(po arabsky: „ Lá iláha illá'lláh va Muhammadun rasúlu'lláh “-„ Nieto božstva okrem Alláha a Muhammad je poslom Alláhovým “). Po nejakom čase sa toto vyhlásenie stáva pevnou vierou, poznanou istotou a duchovným „ zrkadlom “, cez ktoré človek vidí všetky vonkajšie skutočnosti v ich mnohorakosti. S touto víziou si veriaci uvedomí, že všetky skúsenosti a stvorenia vychádzajú z jedného zdroja a na udržanie si jasného videnia musí človek zostať v rámci prorockých medzí, ktoré ho ochránia od zmätených, mylných a rozptyľujúcich skutočností.
Správať sa v medziach prorockých zásad znamená pravidelne a v predpísanej dobe uctievať modlidbou(salát) jediného všemocného stvoriteľa. Jedinečná forma tejto modlidby bola zjavená prorokovi. Salát, ktorý sa považuje za najušľachtilejší a najvyšší akt mravnej čistoty, treba vykonávať najmenej päťkrát denne. Medzi ďalšie povinnosti patrí dávať almužnu(zakát), pravidelne sa pôstiť(sawn), pričom povinný pôst je počas mesiaca ramadán, a púť(hadždž).

Minimálna čiastka, ktorá sa dáva ako zakát, je presne určená, ale na maximálnu čiastku obmedzenie neexistuje. Pôst je veľkou vigíiliou, ktorá prečisťuje fyzické telo, rozvíja vyššie zmysly človeka a prehlbuje citlivosť ku všetkému, čo je stvorené. Púť je symbolický akt vzdania sa sveta a návratu do neho až potom, keď sa zbavíme všetkých túžob. Rituál hadždžu zhromažďuje v určitom čase veľký počet ľudí na jednom mieste, aby oslávili jedného stvoriteľa.
Medzi ostatné povinnosti patrí robiť maximum, aby sme povzbudili dobro a odhalili zlo, aby sme sa o dobro usilovali zo všetkých síl a bojovali zaň. Tento posledný akt (džihád) znamená byť pripravený položiť živoy za Boha, pretože život patrí darcovi života a nám bol daný iba preto, aby sme zakúsili tento svet a vrátili sa k zdroju.
Vieru definuje islám ako vieru srdca a vyznávanie úst. Viera obsahuje týchto šesť hlavných článkov-pilierov viery:
1. Viera v jedného boha, stvoriteľa vesmíru, aj všetkého živého.
2. Viera, že Boh zosielal ľudstvu Prorokov, aby ľuďom odovzdali jeho odkaz počínajúc Ábrahámom, Mojžišom, Ježišom a končiac Muhammadom.
3. Viera, že Boh zoslal sväté písma a zjavenia.
4. Viera v existenciu anjelov.
5. Viera v príchod Súdneho dňa a vzkriesenie po smrti.
6. Viera v nadčasové Božie vedenie.
Piliere viery sú skutočnosti, o ktorých musí byť každý moslim presvedčený a veriť v nich. Ak v nich moslim neverí podľa učenia koránu a Sunny, jeho viera nie je úplná. Ak odmietne čo len jeden, prestáva byť moslimom. Okrem toho však nestačí v ne len veriť, ale treba ich aj vyznávať ústne a dokazovať činmi.
Ortopraktický charakter islámu je najviac badateľný na piatich základných náboženských povinnostiach, ktorým sa hovorí piliere islámu a sú záväzné pre každého moslima. Dohromady vytváraju silnú vnútornú štruktúru ummy(celosvetová „ obec “ moslimov) a zároveň ju vymedzujú a bránia voči okoliu. Piliere islámu znamenajú to, že človek si najprv musí uvedomiť a poznať význam skutkov a potom ich musí uskutočňovať ako prejav uctievania a vďačnosti Bohu. Sú to základné náboženské úkony. Tým, že ich vykoná si splní svoju povinnosť voči Bohu a má otvorenú cestu do raja. Ostatné náboženské aktivity závisia na jeho slobodnej vôli. Piliere islámu sú:
1. Vyznávanie viery(šaháda): znamená, že okrem boha nikto nie je hodný uctievania, či prejavov zbožnosti. Vyznanie, že niet božstva okrem Alláha a že Muhammad je Božím Prorokom je základné krédo islámu(„ Lá iláha illá'lláh va Muhammadun rasúlu'lláh “). Vyznávajú ho denne všetci moslimovia počas modlidby, kde je zahrnuté.

Každý, kto ho vyzná sa stáva moslimom. Právna veda skutočne stanoví, že ktokoľvek prednesie šahádu, stáva sa formálne moslimom, aj keď to vyslovil neúprimne. Moslimovia nesmú uznávať božstvá, hlásiť sa k inému náboženstvu, či k sekte. Za uctievanie Boha sa počíta aj to, že sa moslimovia rozprávajú o Bohu, o náboženstve, čítajú Korán a oboznamujú o svojej viere iných.
2. Modlidba(salát): rituálna modlidba je podstatnou súčasťou islamského kultu. Právo hodnotí jej zanedbávanie ako odklon od viery, ale niektoré novšie právne interpretácie prihliadajú na tú skutočnosť, že sa život stáva zložitejším a preto stanovujú nové úpravy podmienok, za ktorých možno od modlidby upustiť. Modlidba je v isláme chápaná ako čisto kultický prejav zbožnostibez akejkoľvek snahy niečo si od Boha vyprosiť. Je prejavom pokory, vďakyvzdania a odovzdanosti do božej vôle. Veriaci smie vsúpiť do stavu komunikácie s Bohom iba po splnení pietich podmienok: dodržanie čistoty tela, čistota miesta a odevu, dostatočné oblečenie zakrývajúce nahotu, smer modlidby k Mekke a nakoniec presné dodržanie modlitebných časov. Modliť sa má päť krát denne pri svitaní, predpoludním, popoludní, po západe slnka a v noci, v presne stanovený čas, vypočítaný podľa východu a západu slnka. Je to prejav uctievania Boha, najvyšší prejav zbožnosti a vďačnosti Bohu.V isláme neexistuje spoveď a modlidba je jediným prostriedkom pokánia. Ľútosť však musí byť úprimná. Neexistuje dôkaz, či nám Boh odpustil, musíme sa spoliehať na jeho milosť. Muži majú povinné modlenie v mešite(miesto, kde sa môže uskutočňovať modlenie), okrem prípadov, kedy sú chorí, alebo z vážnych príčin nemôžu ísť. Ženy sa nemusia chodiť modliť do mešity a nemusia sa ani modliť počas menštruácie a počas obdobia šestonedelia.
3. Pôst v mesiaci Ramadán(saum alebo sijám): pôst je starým semitským zvykom, vychádzajúci skôr zo stáročných skúseností tamojšej lekárskej praxe, než zo snahy islamských doktrinárov vynucovať si dôkazy o ich pravovernosti cestou telesného odriekania. Už sa predislamskí Arabi v určitých prípadoch zdržovali konzumovania určitých pokrmov a vín. Pôst sa dodržoval aj v bohatších oázach z dôvodu čisto zdravotného a taktiež v chudobnejších oblastiach z dôvodu šetrnosti.
Pôst sa považuje za najprísnejší a fyzicky najnáročnejší z islamských obradov. Moslimovia ho majú dodržovať v Ramadáne, čo je deviaty mesiac z dvanástich lunárnych mesiacov mesiacov muslimského kalendára a trvá 29 alebo 30 dní.

Od svitania do súmraku je zakázané jesť, piť, užívať lieky, fajčiť alebo sa oddávať zmyslovej rozkoši. Večer je dovolené jesť a užívať si aj manželských radovánok. Moslimovia jedia taktiež pred svitaním, aby mali počas dňa dostatok sily. Na chorých, deti, starých ludí a ďalšie skupiny sa povinnosť nevzťahuje, ale tí, ktorí môžu, by ho mali neskôr nahradiť. Ramadán je mesiac, v ktorom bol Muhammadovi prvý krá zjavený Korán, a považuje sa za priaznivý aj z iných dôvodov. Moslimovia sa v tomto posvätnom mesiaci snažia pozdvihnúť svoj duchovný i mravný život.Večery trávia na zvláštnych modlitebných zhromaždeniach v mešitách, kde recitujú Korán a potom recitujú aj samostatne. Niektorí venujú posledných desať dní ramadánu intenzívnej duchovnej obnove a celý čas trávia v mešite.
Na záver pôstu v ramadáne prichádza jeden z dvoch kanonických sviatkov moslimského roku, „ Slávnosť prerušenia pôstu “, kedy si moslimovia navzájom posielajú pozdravné pohľadnice, chystajú zvláštne jedlá a snažia sa sviatok stráviť s rodinou. Táto slávnosť sa zahajuje zvláštnou modlidbou.

4. Dávanie almužny chudobným(zakát alebo sadaka): ustanovenie zákonnej almužny, ako jedného z piatich základných povinností moslima, vychádza z myšlienky judaizma a kresťanstva o tom, že hmotné statky tohto sveta plodia iba zlo a nenávisť. Ľudia, majúci hriešnu túžbu prisvojovať si viac, než im stačí k čestnému životu, sú povinní sa z tohto hriechu očistiť udelovaním almužny. V islamskom práve je almužna chápaná ako vracanie časti majetku, ktorý Alláh umožnil človeku získať. Almužna sa vyberá vždy na konci roku a slúži na podporu rôznych ludí: chudobných moslimov, konvertitov, ktorí sa potrebujú postaviť na vlastné nohy, moslimským dlžníkom z nutnosti, moslimským pútnikom v tiesni, moslimským vojnovým zajatcom, moslimom zaneprázdených obranou alebo šírením islámu a tých, ktorí zakát vyberajú. Zakát nie je považovaný za dobročinnosť. Patrí k náboženským povinnostiam a vedla salátu je hlavnou súčasťou služby Bohu, je symbolom hlbokého zmyslu moslimov pre obec. Veriaci sa navzájom hmotne vypomáhajú, čím zlepšujú súdržnosť a bezpečnosť ummy(celosvetova „ obec “ moslimov) a robia ju čistejšou. Korán prirovnáva zakát k výhodnej pôžičke Bohu, ktorý ju mnohonásobne splatí. Boh tak prikazuje moslimom, aby sa spolu s ním podielali na udržovaní riadnej obce veriacich. Činnosť ľudí ako Božích zástupcov je ozajstná zodpovednosť a možnosť, ako vykonávať správcovstvo pozemskách statkov. Boh svoje deti obdaril bohatstvom a teraz ich žiada, aby mu ich splácali prostredníctvom skutkov prospešných pre obec.

Zakátom podporovať obec taktiež znamená uctievať boha.

5. Púť do Mekky(hadždž): posledným pilierom islámu je púť do Mekky,
ktorá sa koná v mesiaci k tomuto účelu zvlášť určenému. Je to jediný pilier, ktorý nie je úplne povinný. Každý dospelý a duševne zdravý moslim bez rozdielu pohlavia má aspoň raz za život vykonať túto púť. Má sa však uskutočniť iba vtedy, ak to dovolujú osobné, finančné a rodinné okolnosti. Pútnikovi, ktorý absolvoval hadždž, prináleží čestný prívlastok hádždž, ktorý potom do konca života môže používať ako súčasť svojho mena. Salát je neustále cvičenie v modlidbe a v utužovaní obce, pri ktorej je pozornosť sústredená k Mekke. Hadždž umožňuje veriacim cestovať fyzicky k posvätnému stredu, kde podla moslimov žil Adam a Eva, kde Ábrahám a jeho syn Izmael postavili Ka'bu ako prvý chrám Jediného Pravého Boha a kde Muhammad často zvolával k modlidbe a viedol pri tom svojich vsúpencov napriek tomu, že boli kruto prenasledovaní.
Keď veriaci vidí, počuje a stretáva spoluveriacich všetkých ras, jazukov a kultúr zo všetkých kútov sveta, prežívajú značné vzrušenie. Vrcholom hadždže je rituálne státie na planine Arafát, niekoľko kilometrov od Mekky pri hore Milosrdenstvo, kde Muhammad v poslednom roku svojho života predniesol z ťavieho chrbátu zhromaždeným pútnikom kázeň na rozlúčku. Rituálne státie začína doobeda zvláštnou modlidbou a pokračuje až do večera. Pútnici celé popoludnie rozjímajú, prosia Boha o odpustenie hriechov a zaväzujú sa, že zbytok života strávia v obnovenej a usilovnejšej službe Bohu a moslimom. Prorok Muhammad a zjavenie Koránu

Muhammad je mnohokrát nesprávne považovaný za zakladateľa islámu. Je pravdou, že mu je vzdávaná veľká úcta, nie však taká ako Alláhovi. Okrem neho však Korán uznáva aj množstvo iných prorokov-medzi nich patria aj Abrahám, Noe, Mojžiš ale aj Ježiš. Tento prorok(nazývaný aj perlou prorokov) sa narodil v Mekke v roku 570 n.l. Pochádzal z rodiny Hašimovcov z kmeňa Kurajšov. Jeho otec zomrel pred jeho narodením a matka keď mal 6 rokov. Jeho výchovou sa podujal strýc, uznávaný a čestný obchodník, s ktorým od svojich 12-tich rokoch chodil na obchodné cesty. Stal sa z neho uznávaný a častný obchodník valaný aj Al Amín-hodnoverný na obchodné cesty. O jeho charaktere a obchodných znalostiach sa dozvedela bohatá žena Chadídža, ktorá ho poverila vedením svojich obchodov. Neskôr mu ponúkla manželstvo, ktoré prijal. Počas svojich ciest videl extrémy bohatstva a chudoby, nesprevodlivosti a násilia nad ktorými sa často zamýšľal. Na jednej z obchodných ciest sa mu v púšti zjavil anjel Gabriel a povedal mu: „ Budeš Alláhov prorok “.

Následne mu počas jedného mesiaca anjel Gabriel vyrozprával celú Alláhovu náuku. Kedže Muhammad nevedel písať ani čítať, podával túto náuku ústne-to čo sa dozvedel povedal každému kto o to stál. V náuke hovoril o jednom bohu-Alláhovi a o tom, ako treba žiť. Postupom času si získaval priaznivcov nazývaných aj moslimi(moslim-ten, kto je odovzdaný do Božej vôle). Jeho nepriateľov však bolo viac ako stúpencov a preto bol v roku 622 n.l. vyhnaný z Mekky. Tento rok je považovaný aj za začiatok moslimského letopočtu. Po odchode z Mekky sa Muhammad uchýlil v Medine. Pre vysťahovalcov bolo ťažké nájsť uspokojivé zamastnanie v hospodárskom živote Mediny. Kým v Mekke sa živil ako obchodník, v Medine prekvitalo skôr poľnohospodárstvo. A tak Muhammad zo svojich stúpencov zostavil lúpežné skupiny, ktoré prepadávali mekkánske karavány a získavali tak značnú korisť.V roku 630 n.l. sa s viac ako 10000 bojovníkmi vrátil do Mekky na bielej ťave zo slovami: „ Pravda prišla, lož musí ustúpiť “.Od tohto roku sa Mekka stala centrom islámu. O dva roky neskôr, v roku 632 n.l.,Muhammad zomrel. Po jeho smrti sa islám prudko šíril. On sám sa stal modelom dokonalého moslimského života. Jeho šľachetnosť, ľudskosť, zmierlicosť, vytrvalosť, porozumenie a úplná oddanosť Najvznešenejšiemu Alláhovi sú zaznamenané v diele Sunna-je to súbor písomne zaznamenaných Hadithov(príbehov), ktoré detailne rozoberajú a vysvetlujú Korán a vlastne všetko, čo sa traduje o Prorokovi Muhammadovi. Každý moslim sa teda snaží byť sunnitský-nasledovať príklad proroka Muhammada.
Muhammadový najbližší a najvernejší druhovia podnikli po jeho smrti rýchle kroky, aby zaistili plynulé a stabilné nástupníctvo. Malá skupinka vybrala Abú Bakra, jedného z popredných konvertitov z mekkanského obdobia, a ten sa stal chalífom, teda zástupcom Proroka. Chalífove postavenie bolo politické a vojenské, ale nie náboženské, aspoň nie v tom zmysle, v akom bol náboženskou autoritou Muhammad.
Abú Bakar vládol v krátkom, ale nesmierne dôležitom období od roku 632 do roku 634, kedy sa mnoho skupín od ummy odťahovalo. Jeho nástupcom bol slávny Umar, jeden z najväčších bojovníkov za islamskú vec, ktorý ako chalífa pripravil a riadil veľké arabsko-islamské výboje v Palestíne, Sýrii, Egypte, severnej Afrike, Iraku, na Iránskej vysočine a inde. Umar bol prvým chalífom, ktorý získal titul „ Knieža veriacich “. Vzbudzoval úctu i strach a preukázal neobyčajnú skromnosť a bezúhonnosť.Umar vládol až do roku 644, ked ho zavraždil jeho sluha. Po Umarovej predčastnej smrti sa stal v poradí už tretím chalífom Uthmán.

Bol to muž zbožný a spravodlivý, ale ako chlífa sa vyslúžil nedôveru aneúctu mnohýchza slabosť a preťažovanie príbuzných. Jeho najväčšou zásluhou je to, že poveril skupinu znalcov, aby zhromaždili všetky známe opisy a verzie Koránu a vytvorili z nich štandardný text, ktorý budú môcť používať všetci moslimovia. Uthmán zomrel tragicky; skupina vzbúrencov vtrhla do jeho sídla v Medine a zavraždili ho, napriek tomu že stál vo svojej mešite na kazatelni a v ruke držal Korán.
Uthmanovým nástupcom a posledným z rady tzv. „ správne vedených “ chalifov bol Alí ibn Abú Tálib, ktorý bol Muhammadovým bratrancom a zároveň i zaťom. Alí sa stal vodcom významnej frakcie nazývanej ší'a, čo doslova znamená strana. Alí a jeho vstúpenci tvrdili, že Muhammad pred svojou smrťou vybral Alího za svojho nástupcu. Ako sa ukázalo, väčšina moslimov toto tvrdenie odmietlo. Rozpad islámu na sekty po Muhammadovej smrti


Problém moslimov-vzťah šíitov a sunnitov

Korán a prorocké učenia zdôrazňujú poslušnosť Alláhovi, jeho prorokovi a bezúhonným „ zmocneným osobám “. Každý moslim s týmto súhlasí. Rozdiely sa objavujú iba v tom, akou metódou sa takáto „ zmocnená osoba “ prehlási za legitímnu a tu sa sunnitské a šíitské teológie rozchádzajú. V prvých storočiach islámu znamenali pojmy sunnitský a šíitský v rôznych obdobiach rôzne veci, podobne, ako to bolo i s mnohými inými názvami, ktoré označovali rôzne myšlienkové školy. Až v jedenástom a dvanástom storočí sa stabilizoval súčasný spôsob ich používania.
Sunnita je v podstate ten, kto sa riadi sunnou, čo je vytúženým cieľom každého ozajstného moslima. Toto označenie sa však začalo používať pre tých, ktorí sa riadia sunnou a džamá'ou, teda Muhammadovým príkladom správania a konsenzuálnou dohodou väčšiny moslimov. Tento termín prijala neskôr moslimská frakcia. Až po vyše storočí po Muhammadovi sa začal termín sunnita bežne používať na rozlíšenie najväčšej pospolitosti(čo je doslovný význam slova džamá'a) a šíitmi, teda tými, ktorí zostali lojálni strane Alího. Tento termín tiež označoval tých, ktorý sa odvolávali výlučne na hadíth a stavali sa do opozície voči teologickým a filozofickým rozpravám ako prostriedku na získanie vedúceho postavenia. Neskôr sa slovo sunnitský stalo synonymom slova „ ortodoxný “, hoci presnejšie by bolo používať na označenie hlavného ľudového prúdu termín džamá'a.
V prvých rokoch po prorokovej smrti termín šíita znamenal následovník alebo stúpenec, so zvláštnym odkazom na Alího. Šíiti veria, že prorok na zhromaždení v Ghadír Chumme jednoznačne menoval Alího ibn Abí Táliba za svojho nástupcu.

Alí zasa menoval za svojho nástupcu najstaršieho syna Hasana.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?