Čína (Seminárna práca)
Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 6044×
Příbuzná témata
Čína (Seminárna práca)
Prírodné podmienkyTopografia
Čína sa dá z topografického hľadiska rozdeliť do týchto šiestich oblastí:
1. SEVEROZÁPAD
V tejto časti sa nachádzajú dve hlavné panvy, Džungárska panva na severe a Tarimská na juhu. Rozdeľuje ich pohorie Tian Šan. Na Tarimskej panve sa rozprestiera rozľahlá púšť Taklamakan, ktorá je najsuchšou púšťou v Ázii. Turfanská preliačina je najväčšia oblasť pod úrovňou mora v Číne. V Džungárskej panve sú úrodné stepné pôdy, na ktorých sa uplatňuje závlahové hospodárstvo, ale obsahuje aj menšie oblasti piesočných a kemenistých púští.
2. HRANICE S MONGOLSKOM
Oblasť leží na severe Číny v strede. Je to náhorná rovina s piesočnatými, kamennými a štrkovými púšťami, ktoré sa smerom na východ menia na step s úrodnými pôdami. Pozdĺž východnej hranice je lesnaté pohorie Veľký Chingan.
3. SEVEROVÝCHOD
Zahŕňa celú oblasť Dongbei Pingyuan (pravdepodobne v preklade Dongbeiská nížina) východne od Veľkého Chinganu. Začleňuje aj Mandžuskú nížinu, ktorá má rozsiahle pásy úrodnej pôdy a jej susedné pahorkatiny s početnými širokými dolinami a miernymi svahmi. Poloostrov Liaodong na juhu má dobré prírodné prístavy.
4. SEVERNÁ ČÍNA
Oblasť sa rozprestiera medzi oblasťou hraníc s mongolskom na severe a povodím rieky Jang’c ťiang na juhu a pozostáva z niekoľkých ucelených častí. Huangtu Gaoyuan na severozápade je tvorený nahromadenými sprašami. Tento región je značne terasovitý a obrábaný. Veľká čínska nížina, najväčšia nížina v Číne, pozostáva z úrodných pôd vzniknutých zo spraší. Nakoniec je to Šandongská vysočina na Šandongskom poloostrove.
5. JUŽNÁ ČÍNA
Túto oblasť obkolesuje roklinu rieky Jang’c ťiang. Oblasť tvorí séria paniev s úrodnými aluviálnymi pôdami. Tieto panvy sú križované riekami a posiate jazerami. Sičuanská panva umiestnená na západe je uzavretá horskými výbežkami Centrálnych vrchov a predstavuje relatívne izolovanú oblasť kopcovitého terénu. Táto oblasť je známa intenzívnym terasovitým farmárstvom. Vrchoviny tejto časti sa tiahnu od východu Tibetskej náhornej plošiny až k moru.
6. TIBETSKÁ NÁHORNÁ PLOŠINA
Vysoká, horami lemovaná náhorná plošina je umiestnená na juhozápade Číny. Najvyššia náhorná plošina, Tibet má priemernú výšku 4877 m.n.m. Susedné pohoria sú Himaláje na juhu, Pamír a Karakoram na západe a Kven-Lun na severe. Plošina je posiata slanými jazerami a močiarmi, prekrižovaná horskými chrbtami a obsahuje aj pramene významných čínskych riek jako Indus, Brahmaputra, Chuang-Che, Jang’c-Ťiang, Mekong.
Krajina je
pustá, neúrodná a posiata skalami.
Podnebie
Veľkú časť celkového podnebia má pod kontrolou ázijský monzún. V zime prichádzajú z oblasti vysokého tlaku na sibíri studené suché vetry a prinášajú nízke teploty do oblastí na severe od Jang’c-Ťiang a sucho do väčšiny krajiny. V lete teplý vlhký vzduch prúdi do krajiny z Tichého oceánu a produkuje dažde vo forme cyklónov. Oveľa menej dažďov je ďalej od mora a na záveterných stranách pohorí. Vzdialené nížiny na severozápade prímajú málo zrážok. Letné teploty sú pozoruhodne rovnaké v celej krajine, ale v zimy sú charakteristické extrémnymi rozdielmi v teplote medzi severom a juhom.
Juhovýchodná čína na juh od Jang’c-Ťiang má subtropické podnebie, ktoré prechádza do tropického v najužnejších oblastiach. Priemerná letná teplota je 26˚C a v zime je to 18˚C úplne na juhu a 4˚C pri rieke Jang’c Ťiang. Priemerne 8 tajfúnav za rok hlavne medzi júlom a novembrom prináša ťažké dažde a vetry do pobrežných oblastí. Zrážky presahujú 990 mm ročne po celej južnej číne.
Severná čína, ktorá nemá žiadne pohoria, ktoré by ju chránily od chladných vetrov zo sibíru, prežíva studenú a suchú zimu. Priemerné zimné teploty dosahujú 4˚C dole pri rieke Jang’c Ťiang až –10˚C na severe. Júlové teploty prekračujú 26˚C a vo Veľkej Čínskej nížine sa približujú k tridsiatke. Skoro všetok ročný dážď tu napadá v lete. Celkové ročné zrážky nepresahujú 760 mm a klesajú smerom na severozápad, kde je suchšie stepné podnebie. Každoročné zmeny zrážok plus možnosti prachových búrok a krupobití zneisťujú poľnohospodárstvo v tomto regióne. Oblasť Dongbei Pingyuan má podobné podnebie, ale chladnejšie ako severná čína. Priemerná januárová teplota je –18˚C a júlové teploty prekračujú 22˚C. Zrážky sú koncentrované na leto a sú okolo 510 až 760 mm na východe a klesajú smerom na západ na 300 mm pri pohorí Veľký Chingan. Púštne a stepné podnebie prevláda v oblasi hraníc s Mongolskom a v Severozápadnej Číne. Januárové teploty sú tam pod –10˚C všade okrem Tarimskej panvy. Júlové teploty presahujú 22˚C. Ročné zrážky sú pod 250 mm a často sa vyskytnú oblasti pod 100 mm. Veľké výšky znamenajú pre tibetskú plošinu polárne podnebie. Júlové teploty ostávajú pod 15˚C. Vzduch je celý rok čistý a suchý, ročné zrážky nepresiahnu 100 mm okrem oblastí úplne na juhu.
Populácia
Čínska civilizácia je jedna z najstarších na svete. Jej kolískou bolo povodie rieky Chuang-Che. Dnes má Čína najväčšiu populáciu na svete. V roku 1995 presiahla 1,2 miliardy.
Aby sa zredukovala populácia vláda vymýšľa rôzne programy rodinného plánovania, o ktorých sa zmienim neskôr.
Samotní číňania tvoria 92% čínskej populácie. Medzi ďalšie národy žijúce na tomto území patria Čuangovia, Tibeťania, Kazaši, Mongolovia. Všetky z týchto národov majú v Číne svoju autonomnú oblasť (Kuang-Si, Tibet, Sin-Ťiang, Vnútorné Mongolsko).
Komunistická vláda sa snaží presadzovať ateizmus, ale náboženstvá sú v číne povolené. Hoci Čína je oficiálne ateistická, väčšina čínskeho obyvaťeľstva sa hlási k nejakému náboženstvu. Najčastejším náboženstvom je tu taoizmus, konfucionizmus, budhizmus a pár ludí sa hlási k islamu a kresťanstvu. Všetky náboženské aktivity sú dôkladne monitorované štátom a za akékoľvek neoprávnené aktivity hrozí väzenie.
SVATBA A RODINA
Svatby v Číne sú jednoduché. Dvojica najprv zháňa povolenie v lokálnom vládnom úrade. Ak sa im povolí, podpíše sa zmluva a sú z nich manželia bez nejakých ceremónií. Dvojica potom príde domov a z ostatnou rodinou a priateľmi si spravia svatobnú ceremóniu a oslavu. Bežné sú svatobné prstene. Žena si necháva svoje meno, nedáva si manželove priezvisko. Potom ako sa žena vydá, už nie je považovaná za časť svojej rodiny, ale patrí k manželovej rodine. Synovia sú tradične viacej cenení ako dcéry, pretože ostávajú v rodine a starajú sa o svojich rodičov keď zostarnú a zachovávajú rod.
PLÁNOVANIE RODINY A KONTROLA POPULÁCIE
V druhej polovici 20. storočia zaznamenáva Čína veľkú populačnú explóziu. Nová komunistická vláda si najprv myslela, že veľkú populáciu treba považovať za plus. Až neskôr zistili, že rapídne rozrastajúca sa populácia môže znamenať problém. V roku 1956 sa rozpútala prvá propaganda Ministerstva Zdravotníctva. Ale tieto snahy mali malý následok na pôrodnosť. Po období „Veľkého skoku“ vláda zase videla rýchly nárast populácie a ich záujem na kontrole pôrodnosti sa znova oživil. V začiatkoch 60-tich rokov propaganda, o čosi hlasnejšia ako prvá, zvýrazňovala výhody neskoršej svatby. V roku 1964 sa úrady pre kontrolu pôrodnosti začlenily medzi centrálne vládne úrady. Druhá kampaň bola obzvlášť úspešná v mestách, kde sa počas rokov 1963-66 obmedzila pôrodnosť na polovicu. Chaos z kultúrnej revolúcie program zastavil. V rokoch 1972-73 sa znova rozbehla celonárodná kampaň kontroly pôrodnosti. Úradníci, ktorí mali tieto veci na starosti boli dosadení do každej administratívnej úrovňe každého úradu po celej krajine. Táto rozsiahla a zdanlivo efektívna sieť pokryla mestskú aj vidiecku populáciu. V mestských oblastiach, úrady verejnej bezpečnosti, obsahovali aj sekcie pre kontrolu populácie.
Na vidieku, „bosí“ doktori roznášali informácie a antikoncepciu členom „združenia ľudu“.
V roku 1973 sa do hnutia plánovaného rodičovstva zapojil sám veľký Mao Ce-Tung, čo znamenalo väčší rešpekt tejto myšlienky.
Ciele rastu populácie boli určené v administratívnych jednotkách aj v individuálnych rodinách. V strede 70-tych rokov bola maximálna doporučená veľkosť rodiny dve deti v mestách a tri až štyri na vidieku. Od 79-teho vláda hlása jedno-dieťaťový limit pre obidve, mestské aj vidiecke rodiny a všeobecne určila maximum dve deti za špeciálnych okolností. V 86-tom mohli byť pre väčšinové národnosti dve deti na jeden manželský pár, tri za špeciálnych okolností a žiadny limit pre etnické skupiny s nízkou populáciou. Celkový cieľ jedno-dieťaťového systému bolo udržať celkovú populáciu na 1,2 miliarde cez rok 2000.
Jedno-dieťaťový systém bol veľmi ambiciózny program. Ako ostatné programy 60-tych a 70-tych rokov používal kombináciu propagandy, sociálneho nátlaku a v nejakých prípadoch násilné prinútenie. Spájal reprodukciu s ekonomickým aspektom. Odmeňoval tých, ktorí systém dodržiavali a pokutoval tých, ktorí to nerobili. Manželským párom s jedným dieťaťom dávali certfikát, že majú len jedno dieťa, ktorý ich oprávňoval na mnohé výhody ako peňažné prémie, dlhšia materská dovolenka, lepšia starostlivosť o dieťa, školy zdarma, boli preferovaní na lepšie ubytovanie. Za to sa museli zaviazať, že budú mať len jedno dieťa. Pokutami bolo zníženie platu, drahšia zdravotná opatera a horšie šance pri vybavovaní bývania.
Na vidieku bol veľký nátlak na dodržiavanie limitu jedného dieťaťa. Pretože vidiecka populácia tvorila 60% z celkovej, bola považovaná za kľúč k úspechu alebo zlyhaniu celého systému. Vo vidieckych oblastiach bol každodenný kontrolný program zabezpečovaný sociálnymi pracovníkmi, zvanými kádre a zdravotnými pracovníkmi.
Pracovníčky, ktoré mali na starosť ženské veci, chodili pravidelne po domácnostiach a robili záznamy, kto používa akú antikoncepciu a kto je tehotný. Potom dávala hlásenie vyššie. Slobodní mladí ľudia boli presvedčovaní, aby sa zobrali čo najneskôr a páry bez detí zase mali čakať čo najdlhšie na dieťa. (Ideálny číňan sa mal ženiť v šesťdesiatke a prvé dieťa mal mať v devedesiatke :) Ženy s neoprávneným tehotenstvom boli nútené potratiť, tí čo mali už dieťa museli používať antikoncepciu, alebo podstúpiť sterilizáciu. Páry s viac deťmi ako jedno boli nabádané aby sa dali sterilizovať.
Systém jedného dieťaťa sa tešil väčšiemu úspechu v mestských rodinách ako na vidieku. Aj bez pričinenia štátu boli dôvody, aby mala rodina len jedno dieťa. Vychovať dieťa chcelo značný príjem. Páry s jedným dieťaťom mali výhody pri zaobstarávaní si bytu. A ešte v mestách až tak veľmi nezáležalo na pohlaví prvého dieťaťa.
Na dedine sa niekedy stalo, že ak prvé dieťa nebol chlapec, tak sa s tým nemohli zmieriť a chceli ďalšie dieťa, alebo ho dokonca tajne zavraždili.
Mnoho správ vynáša na povrch, aké donucovacie prostriedky sa používali na dosiahnutie želaných výsledkov tohoto systému. Bolo to od intenzívneho psychického nátlaku po použitie fyzickej sily, zahŕňajúc niektoré strašné výpovede o nútených potratoch a vraždení novorodencov. Medzi ďalšie zlé stránky jedno-dieťaťového systému patria rozmaznaní jedináčikovia. V Číne je strašne veľa takíchto detí, ktoré sú rozmaznávané nielen rodičmi, ale aj obidvomi dvojicami starých rodičov a pomaly sa stávajú výchovným a sociálnym problémom.
Hospodárstvo a priemysel
Od konca sedemdesiatych rokov čínske hospodárstvo postupne prechádzalo od sovietskeho modelu centrálne riadenej ekonomiky k štátom usmerňovanému tržnému systému. Značná časť stredných a veľkých podnikov je ale stále v štátnom alebo družstevnom vlastníctve.
POĽNOHOSPODÁRSTVO
Najhlavnejší produkt čínskeho poľnohospodárstva je ryža. Jej pestovanie sa sústreďuje okolo rieky Jang’c Ťiang a na juhu. Ďalšími plodinami týchto oblasí sú cukrová trstina, čaj, arašídy, bavlna a rôzne ovocie. Vo Veľkej čínskej nížine dominuje sója, olejniny a tabak. Po celej krajine sa pestujú zemiaky, strukoviny a zelenina. Najdominantnejšie chovné zvieratá sú ošípané a hydina, ale rozsiahle trávnaté oblasti Číny su dobrými pastvinami pre veľké stáda hlavne oviec a kôz ale aj koní a oslov. Veľmi významnou súčasťou čínskej stravy sú ryby, ktorých je hojno v okolitých moriach a v čínskych riekach. Rozsiahle lesy po Veľkom a Malom Chingane sú dobrým zdrojom dreva, ale v dnešej dobe sa musí drevo do číny ešte dodatočne dovážať aby sa pokryla spotreba.
PRIEMYSEL
Čína má veľké nerastné bohatstvo. Zaujíma prvé miesto na svete v produkcii čierneho uhlia a významná je aj ťažba ropy a železnej rudy. Na prvom mieste je taktiež v ťažbe rúd wolfrámu a na druhom v ťažbe cínu. Významná je produkcia antimonu, medi, olova, zinku, mangánu a striebra. Z nerastných surovín je to baryt, grafit a fosfáty. Okolo 80% elektrickej energie získava Čína zo spalovania uhlia. Zvyšok pripadá na vodné elektrárne hlavne na juhozápade. Stavajú sa dve atómové elektrárne, ktoré by mali pokryť vzrastajúce požiadavky na elektrickú energiu. Kladie sa dôraz na ťažký priemysel hlavne na výrobu ocele pre rozvíjajúci sa dopravný priemysel a ľahké strojárstvo. Čína je jedným z najvýznamnejších výobcov umelých hnojív a cementu. Zaujíma čelné postavenie vo výrobe textilu (nielen hodvábu), odevov, obuvi, bicyklov a motocyklov. Rozvíja sa výroba spotrebnej elektroniky (televízory a magnetofóny) a petrochémia.
Politický systém
MOMENTÁLNY POLITICKÝ SYSTÉM
Od 49-teho až do dnes sa stále Čína oficiálne nazýva Čínska Ľudová Republika. Celý štát ovláda jedna komunistická strana, ktorej starší členovia zároveň zastávajú najvyššie štátne funkcie. Podľa najnovšej ústavy z roku 1982 je najvyšším zákonodarným zhromaždením Celočínske Zhromaždenie Zástupcov Ľudu. Toto zhromaždenie, ktoré je volené voličmi cez obecné a okresné zhromaždenie, volí prezidenta, predsedu vlády a členov štátnej rady. Toto zhromaždenie však zasadá za celý rok v celku iba málo krát. Preto si menuje stály výbor o veľkosti 155 členov, ktorý vykonáva bežnú legislatívnu činnosť. Ale prakticky má v rukách celú moc politbyro komunistickej strany. Čína má značne prepracovaný systém oblastnej a miestnej štátnej správy. Na najvyššej úrovni sa krajina delí na 21 provincií a tri mestá – Peking, Ťiencin a Šanghaj, ktoré sú pod primou štátnou správou. Provincie sa ďalej delia na okresy a obce. V Číne formálne existuje päť autonómnych oblastí : Tibet, Sin-Ťiang, Vnútorné Mongolsko, Ningsia a Kuang-si.
Vývoj štátneho zriadenia v Číne
V tomto článku sa nebudem zaoberať cisárstvom, ktoré vládlo v Číne až do 20. storočia. Popíšem zmeny, ktoré sa udiali po páde cisárstva a v podstate to bude o vývoji komunizmu v číne.
Revolúcia v 1911
V revolúcii v roku 1911 išlo o zrušenie starého cisárskeho režimu a nastolenie nového systému, hlavne podľa vzoru Japonska. Lídrom revolúcie bol Sun Yat-sen(1866-1925), ktorý sa stal populárny medzi zahraničními Číňanmi. V roku 1905 založil v Tokyu stranu Tongmeng Hui(niečo jako zjednotená strana). Hnutie bolo podporované zahraničnými financiami a hlavnú politickú podporu si získalo u vojenských úradníkov. Sunova filozofia sa zakladala nacionalizme, demokracii a socializme. Revolúcia sa prelomila 10. Októbra 1911, keď sa odhalilo sprisahanie vojenských jednotiek v provincii Hubei. Toto predchádzalo ešte niekoľko nevydarených vzbúr. Revolúcia sa rýchlo rozšírila do okolitých miest a hneď sa k nej pridali členovia Tongmeng Hui. Koncom novembra 15 z 24 provincií vyhlsilo samostatnosť od cisárstva. Prvého januára 1912 bol Sun Yat-sen vyhlásený za dočasného prezidenta novej Čínskej republiky. Ale moc v Pekingu sa čoskoro dostala do rúk vrchnému veliteľovi cisárskych vojsk, Yuanovi Shikaimu, vtedy najsilnejšiemu regionálnemu vojenskému vodcovi. Aby predišiel občianskej vojne a zničeniu krehkého režimu, Sun súhlasil s Yuanovým návrhom aby sa Čína zjednotila pod vládou Pekingu, ktorej bude Yuan predsedom. Dvanásteho februára abdikoval posledný čínsky cisár Pchu-i (vo veku 6 rokov) , a 10.
marca bol Yuan zvolený za dočasného prezidenta Činskej republiky.
Čínska republika
Republika akú si predstavoval Sun sa vyvíjala pomaly. Revolucionári postrádali armádu a moc Yuana Shikaia začala prevyšovať moc parlamentu. Dal prepracovať ústavu a zmenil svoju moc na diktatúru. V Auguste 1912 Song Jiaoren(1882-1913), jeden zo spoločníkov Suna, založil novú stranu, Kuomintang (národná ľudovástrana), ktorá bola spojením malých politických skupín, vrátane Sunovej Tongmeng Hui. V národných voľbách v roku 1913 Song bojoval proti Yuanovému usporiadaniu a jeho strana vyhrala väčšinu kresiel v parlamente. Nato dal Yuan zaatentátovať Songa a ešte pár prorevolučných generálov. Odpor voči Yuanovi rástol. V lete 1913 sa proti nemu vzbúrilo sedem južných provincií. Keď sa vzbura potlačila, Sun s kamarátmi odletel do Japonska. V októbri zastrašený parlament zvolil formálne Yuana na prezidenta a hlavné moci uznali jeho vládu. Aby dosiahol medzinárodné uznanie, musel uznať autonómiu Vonkajšiemu Mongolsku a Xizangu. V novembri dal Yuan rozpustiť Kuomintang a jeho členov vyhnal z parlamentu. Na pár mesiacov pozastavil činnosť parlamentu a vynútil vyhlásenie novej ústavy, ktorá ho v podstate vyhlásila prezidentom na celý život. S tým sa neuspokojil a koncom 1915 ešte vyhlásil, že obnovuje monarchiu. Hneď vznikly rozsiahle vzbury a mnohé provincie vyhlásili samostatnosť. Potom jako rozdelil národ na vojnové provincie a s nepriateľmi na každom rohu, zomrel Yuan prirodzenou smrťou.
Nacionalizmus a komunizmus
Po Yuanovej smrti aliancie vojnových provincií bojovali o kontrolu vlády v Pekingu. Národ bol okrem toho ohrozovaný aj Japoncami. V roku 1914 si Japonci obsadili Nemecké pevnosti v Šandongskej provincii. V roku 1915 Japonci predložili čínskej vláde takzvaných Dvadsaťjeden požiadaviek, ktoré by spravili Čínu Japonským protektorátom. Čína niektoré odmietla, ale podrobila sa Japoncom v Shandongu a nechala ho im. Taktiež im uznala vplyv v Severnom Mandžusku a východnom Vnútornom Mongolsku. V roku 1917 Británia, Francúzko a Taliansko v tajných správach schválilo japonské požiadavky výmenou za námorný útok na Nemecko. V 1917-tom vyhlásila Čína vojnu Nemecku v nádeji, že získa späť svoje stratené provincie spod japonskej kontroly. Ale v 1918-tom podpísala Pekingská vláda tajnú dohodu s japonskom, v ktorej mu schválila jeho nároky na Shandongskú provinciu. Keď parížska mierová konferencia oficiálne uznala Japonské nároky na Shandong a vládny „obchod“ vyšiel najavo, vnútorná reakcia bola búrlivá. Štvrtého mája 1919 sa odohrali masívne demonštrácie študentov proti Pekingskej vláde a Japonsku.
Z toho vzniklo národné povstanie známe jako Hnutie Štvrtého Mája. Intelektuálne prostredie, v ktorom sa toto hnutie stvorilo, bolo známe ako Nové Kultúrne Hnutie, ktoré existovalo v rokoch 1917-1923. Hnutie Štvrtého Mája bolo vyvrcholením Nového Kultúrneho Hnutia a niekedy sa tieto dva termíny používajú ako synonymum. Študenti, ktorí sa vrátili zo zahraničia hlásali sociálne a politické teórie od kompletnej Západizácie Číny po socializmus, ktorý si neskôr osvojili komunistickí vodcovia.
Boje medzi provinciami a vládami
Hnutie Štvrtého Mája pomohlo znovu rozpútať utíchajúcu revolúciu. V 1917 sa Sun Yat-sen stal vodcom vojenskej vlády za spojenia južných provincií. V októbri 1919 znovu založil Kuomintang aby čelil Pekingskej vláde. V 1921 sa Sun stal prezidentom južnej vlády a snažil sa upevniť režim a dosiahnuť spojenie so severom. Jeho snahy o obdržanie pomoci od západu boli ignorované a tak sa obrátil na Sovietsky zväz, kde nedávno tiež prebehla revolúcia. Sovietsky zväz im pomoc poskytol, ale z politického hľadiska pomáhali obidvom stranám; aj Kuomintangu, aj novovzniknutej Čínskej Komunistrickej Strane. Sovieti pomohli zlepšiť situáciu, ale boli pripravení pomôcť zvíťaziť ktorejkoľvek strane. Tak sa začala bitka medzi nacionalistami(Kuomintang) a komunistami(ČKS). V 1922 sa aliancia Kuomintangu roztrhala a Sun odletel do Šanghaja. Potreboval nájsť ďaľšiu sovietsku pomoc pre tento prípad. V 1923 podpísal Sun so sovietmi vyhlásenie, ktoré sovietov zaviazalo pomáhať čínskemu národnému zjednoteniu. V 1923 Čína vyslala do ruska Čang Kaj-šeka , jedného zo Sunových spoločníkov na vojenské a politické štúdie do Moskvy. Po návrate koncom 1923 sa podieľal na založení (Huang-pu-skej) Vojenskej Akadémie, ktorá bola sídlom vlády spojeného Kuomintangu a ČKS. V 1924 sa Čang stal hlavou akadémie a jeho moc sa začala stupňovať až sa stal Sunovým nástupcom. Sun zomrel v 1925 na rakovinu, ale vláda, ktorú vytvoril sa rozmáhala. V lete 1925 Čang ako veliteľ národnej revolučnej armády zaútočil na severné provincie a dobyl ich. Ale v 1926 sa Kuomintang rozpadol na dve strany a narástol v nej aj komunistický blok. Po neúspešnom pokuse o únos Čangkajšeka, sa Čang náhle rozhodol rozpustiť sovietskych poradcov, obmedzil členom ČKS účasť na najvyššom vedení a nasadil sa do vedenia Kuomintangu. Začiatkom roku 1927.
Vzostup komunistov
Jedna z vecí, ktoré najviac ohrozovali Čangkajšekovu vládu bol vzostup komunistov.
Mao Cetung, ktorý sa stal marxistom počas Hnutia Štvrtého Mája(robil knihovníka na Pekingskej univerzite) strašne veril v revolučný potenciál roľníkov. Napriek zlyhaniu revolúcie v 1927, Mao pokračoval v práci medzi roľníkmi. Bez toho aby sa nejako poradil s ČKS, začal tam kde pôsobil, zriaďovať roľnícke soviety. Keď už mal dostatočnú moc vyhlásil si koncom roku 1931 Čínsku Sovietsku Republiku pod jeho vedením. Pomocou Dlhého pochodu, na ktorom sa zúčastnilo 100 000 ludí sa dostal do vedenia ČKS.
Vojna s japonskom
Potreba ťažobných surovín a rastúca populácia boli hlavné dôvody na to aby Japonsko obsadilo Mančursko. Do vlády tam nasadili bývalého cisára Pchu-i. Pre Čínu to bola ekonomická rana. V Číne narástol odpor proti Japonsku, a zároveň aj proti Kuomintangu, ktorý bol zameraný viac proti komunistickej strane ako proti Japonsku. V roku 1939 sa ozbrojené nacionalistické sily, vyhnané z Mančurska vzbúrili a zadržali Čangkaišeka až kým nesúhlasil, aby sa vojenské akcie presunuli od komunistov na japoncov. V roku 1937 sa rozpútala tvrdá, priama vojna proti Japonsku a Kuomintang s ČKS sa dali dokopy, čo pomohlo najme ČKS, ale potom sa to kvôli nedôvere medzi nimi rozpadlo, napriek tomu že Japonsko si dobýjalo stále viac územia. Spory medzi týmito dvoma stranami sa stávali čoraz častejšími. Komunisti zvyšovali svoj vplyv, kde to len šlo, propagandou, reformami, znižovaním daní a zvýhodňovaním roľníkov a Kuomintangáci sa snažili tento vplyv neutralizovať. V roku 1945 sa vďaka zručnej organizácii a propagande zvýšil počet komunistov v strane z 100 000 na 1 200 000. V 1945 sa skončila vojna s Japonskom, ale Čína bola na pokraji občianskej vojny. Občianska vojna
Počas druhej svetovej vojny pomáhalii Kuomintangu USA. Okrem toho sa ešte podpísala zmluva medzi USA a Čínou o umiestnení amerických posádok v Číne kvôli rovnakým protijaponským záujmom. USA sa ale nepodarilo zmieriť dve súperiace strany. Po vojne USA videli, že sa im nepodarí zmieriť strany ani vojensky, tak odvolali z Číny Marshallov plán. V občianskej vojne USA finančne podporovali nacionalistov. Nacionalistická vláda sa snažila získať si podporu vnútornými reformami. Snahy boli márne a koncom roku 1948 bola už pozícia nacionalistov veľmi slabá. V roku 1949 bol Peking bez bojov obsadený komunistami. V apríli až novembri sa všetky veľké mestá vzdali od Kuomintangu komunistom bez väčšieho odporu. Vidiecke oblasti boli pod vplyvom komunistov už dávno. Čangkaišek, Kuomintang a pár prívržencov odleteli na Taiwan a Taipei si tam vyhlásili za dočasné hlavné město Číny. Čínska Ľudová Republika
1.
Októbra 1949 bola formálne založená Čínska Ľudová Republika so sídlom vlády v Pekingu. 2. Októbra bola uznaná Sovietskym Zväzom a podpísala s ním aj dohodu o spolupráci a vzájomnej pomoci. V prvom roku sa vláda tešila veľkej podpore medzi všetkými, ale najmä roľmńíckymi triedami. V 1950 pribudlo veľa ďaľších štátov, ktoré republiku uznali aj keď to trochu komplikovala účasť Číny v Kórejskej vojne. V 1951 OSN vyhlásili Čínu za agresora v Kórei a uvalili embargo na dovoz zbraní a vojnového materiálu do Číny. Potom jako Čína vstúpila do vojny s Kóreou, uvolnila sa vnútorná politika a začala sa kampaň proti nepriateľom štátu, ktorej hlavným cieľom boli cudzinci a kresťanskí misionári prehlásení za amerických agentov. Toto sprevádzala ešte aj územná reforma a boj proti bohatým roľníkom a vlastíkom pôdy. Prechod na socializmus 1953-57
Takto nazvané obdobie korešponduje s prvým čínskym päťročným plánom. Je charakteristické snahou dosiahnuť industrializáciu, kolektivizáciu hospodárstva a centralizáciu politiky. Dával sa dôraz na vývoj ťažkého priemyslu podľa vzoru Sovietskeho zväzu. Pre účely plánovanania sa spravilo prvé moderné sčítanie ľudu, ktoré narátalo viac ľudí ako sa predpokladalo. Aby sa vykryli potreby potravín pre narastajúcu populáciu a nazbierali nejaké peniaze, začala sa kolektivizácia pôdy. Súkromné podnikanie bolo odstránené. Do roku 1956 bolo 90% pôdy štátnej.
Veľký krok napred 1958-60
Veľký krok napred bol spôsob akým chceli komunisti zrýchliť vývoj ekonomiky. Mao chcel rýchlo získať nejakú ekonomickú silu pretože nechcel aby bola Čína závislá od Sovietskej pomoci. Veľký krok napred spočíval v inom usporiadaní hospodárstva. 750 000 družstiev, ktoré predtým boli sa spojili do 23 500 komunít, ktorá každá obsahovala asi 5 000 domácností. Tieto komunity(alebo združenia) si mali samy sebe vyrábať potraviny a ešte produkovať niečo navyše. Okrem toho každá mala obsahovať ešte aj nejaký malý priemysel. Tento systém ale totálne skrachoval a nastal nedostatok potravín a priemyslených surovín a prebytok nekvalitných výrobkov. Na to musel Mao, ktorý bol za to zodpovedný, odstúpiť z funkcie prezidenta na predsedu ČKS. Toto bolo sprevádzané aj zhoršením vonkajšej politiky. Začala sa veľká propaganda proti USA, a Čína sa začala snažiť o „oslobodenie“ Taiwanu. Tak tiež sa zhoršili vzťahy so Sovietskym zväzom a Sovietsky zväz odmietol pomáhať Číne.
Po viacerých zmenách usporiadania behom rokov 1961-65 sa krajina zase dala dokopy.
Kultúrna revolúcia 1966
V snahe znovu získať politickú iniciatívu zahájil Mao „veľkú proletársku kultúrnu revolúciu“. Tá však mala za následok anarchiu: intelektuáli a umelci sa stali obeťami vyšetrovania mladými „červenými“ gardistami, mnohí z vyšetrovaných boli týraní a zabití. Vlna teroru mala na svedomí najmenej 400 000 Číňanov. Orgány moci a celá spoločnosť boli paralizované a kľúčové pozície v krajine zaujala armáda.
Záver
Aj napriek tomu bola Čína v roku 1971 prijatá za člena OSN a nasledujúci rok prišiel na štátnu návštevu do Číny americký prezident Richard Nixon. Po Maovej smrti v roku 1976 sa rozpútal boj o jeho nástupníctvo, v ktorom nakoniec zvíťazili umierení prívrženci postupných hospodárskych reforiem, ktoré Čína koncom 70. rokov podstúpila Pod vedením Teng Siao-pchinga bola v roku 1982 vypracovaná nová ústava. Po odstúpení Teng Siao-pchinga z ústredného výboru komunistickej strany v roku 1987 sa rozvinula široká debata o demokratizácii krajiny. V máji 1989 sa do vĺn revolúcií zapojila aj Čína, ale pokojná demonštrácia študentov bola zmasakrovaná armádou. Zahynuli stovky ľudí, prevažne študentov. Vláda, ktorá umožnila liberalizáciu ekonomiky a má záujem o zahraničné investície, napriek svetovej kritike zotrváva pri svojom tvrdom politickom režime.