Staroveký Rím
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 7272×
Příbuzná témata
Staroveký Rím
STAROVEKÝ RÍM-nachádzal sa v južnej Európe na Apeninskom polostrove
Prírodné a klimatické podmienky: polostrov je hornatý, pozdĺž neho sa tiahne pohorie Apeniny, nížiny sa nachádzajú na pobreží. Najúrodnejšou časťou bol sever – nížina v oblasti rieky Pád. Pobrežie Itálie je málo členité = nevhodné na budovanie prístavov. Podnebie tu bolo miernejšie ako v Grécku, vlhšie.
Osídlenie Itálie: prvé kmene, kt. si podmanili pôvodné obyvateľstvo prišli do Itálie začiatkom 1. tisícročia. Dostali spoločný názov – Italikovia. Okolo 9. st. osídlili severozáp. časť Itálie Etruskovia, v 8. st. osídlili juh Itálie Gréci a v 5. st. sever Itálie (oblasť Pádskej nížiny) Gálovia – Kelti. Podľa nich je územie pomenované – Predalpská Gália.
Najvyspelejšími kmeňmi v Itálii boli Gréci (skôr) a Etruskovia. Etruskovia pochádzali z egejskomaloázijského ľudu, do Itálie prišli po mori. Čerpali z kult. dedičstva starých otrokárskych štátov, abecedu prevzali od Grékov. Zaoberali sa poľnoh., chovom dobytka, remes. výrobou a moreplavbou. Obchodovali s Grékmi , so sev. Afrikou a s Feníciou. Nevytvorili na území Itálie centralizovanú ríšu, ale jednotlivé mestské štáty, kt. boli vybudované, plné palácov, chrámov, hrobiek. V staviteľstve vedeli využiť klenbu a oblúk.
Periodizácia rímskych dejín :
1.Rímske kráľovstvo (753 - 510 pnl.)
2.Rímska republika (510 – 31;27 pnl.)
3.Rímske cisárstvo (31;27 pnl. – 476 nl.)
RÍMSKE KRÁĽOVSTVO
Rím bol založený v strednej Itálii, v kraji Látium. Jeho obyvatelia boli Latíni. Mesto Rím založili Etruskovia, kt. odvodnili močiare v Látiu a založili mesto na siedmich pahorkoch (najznámejší Palatin). Mestom pretekala rieka Tiber, kt. bola spojená s morom. Rím založil podľa legendy v r.753 pnl. Romulus (spolu s bratom Rémom ho mala vychovávať vlčica a mali byť potomkami bohov – rodové korene mýtických dvojičiek mali siahať až za hradby obliehanej Tróje). V histórii bolo 7 rímskych kráľov – doživotne volení s najvyššími poctami (Romulus, Numa Pompilus, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius a Lucius Tarquinius Superbus). Zloženie obyv:
1.VLÁDNUCA vrstva = pôvodní obyv. Patricijovia (patres = otcovia = zakladatelia pôvodných rímskych rodín, boli najv. vlastnici pozemkov. Mali všetky občianske práva, hlasovali v sneme
2.PODRIADENÁ vrstva = Plebejci (plebs = ľud), podmanené obyv., roľníci remeselníci. Nemali obč. práva, nemohli sa zúčastňovať hlasovania v sneme, náb.
obradov, boli osobne slobodní
= Klienti - dostali sa do závislosti bohatého Patricija
= Proletári - bezzemkovia
Servius Tulius (6. kráľ) – uskutočnil v kráľovstve reformy, rozdelil obyv. na 5 tried podľa majetku, každá trieda mala postaviť a vyzbrojiť armádu tzv. stotiny (centúrie) a podľa počtu postavených centúrií mali počet hlasov v centrálnom sneme.
Tarqinius Superbus (zať Servia) – dal svojho svokra zavraždiť a získal trón. Nastolil v Ríme krutovládu, kt. spôsobila odpor Patricijov a tak ho celá spol. v r. 510 pnl. s celou rodinou vyhnala = koniec kráľovstva.
RÍMSKA REPUBLIKA
(res publika = vec verejná)
510 pnl.- vyhnanie 7. Kráľa - vznik republiky, v kt. majú vládnuce postavenie Patricijovia. Po vzniku republiky sa prehlbujú rozpory medzi Patricijmi a Plebejcami, kt. bojujú o obč. práva v Ríme. Konflikt sa vyhrotil v r. 494 pnl., kedy Plebejci opustili Rím a odišli na Svätú horu. Hosp. život Ríma sa ochromil a Patricijovia, aby donútili Plebejcov k návratu, musia im urobiť ústupky. Povolili Plebejcom právo voliť svojich zástupcov tribúnov ľudu (2-10), kt. mali právo veta – možnosť prekaziť každé rozhodnutie konzulov okrem vojenských rozkazov. Osoba tribúna ľudu bola nedotknuteľná. Tribún nesmel opustiť mesto a Plebejcom musel byť k dispozícii non-stop. Súd v Ríme zostal v moci Patricijov, kt. súdili podľa zvykového práva. Preto Plebejci bojujú za spísanie zákonov a v r. 450 pnl. si vynútili spísanie „Zákonov 12- tich tabúľ“ = kodifikované zvykové právo - medené tabule boli vystavené na hl. námestí v Ríme na Fóre. V r. 300 pnl. sa zavŕšilo zrovnoprávnenie Plebejcov a Patricijov. (Plebejci mohli byť zvolení za konzulov).
Správa republiky:
-2 konzuli –volení na 1 rok, spravovali štát v hosp. i voj. veciach, mali súdnu moc
- senát - poradný tábor konzulov. Riadil štát v oblasti verejných prác, administratívne záležitosti, zásobovanie republoky.
V čase vojny menujú konzuli jedného diktátora, kt. mal polroka neobmedzenú moc.
Dobytie Itálie
Ovládnutie Itálie prebiehalo počas bojov Plebejcov s Patricijmi.
Po páde kráľovstva začína boj proti Etruskom a ich moc v sev.-záp. Itálii je podlomená okolo r. 400 pnl. R. 387 pnl.hrozí Rímu veľké nebezpečenstvo, vpadli Gáli do Ríma a opustili ho len za veľké výkupné. Najv. súperom v južnej Itálii pre Rím boli gr. kolónie a z nich najsilnejšia – mesto Tarent. Tarent si zavolal na pomoc proti Rímu epírskeho kráľa Pyrhu, kt. prišiel bojovať do Itálie s bojovými slonmi. Tu Pyrhos Rimanov porazil, ale po bitke vyhlásil: „Ešte jedno takéto víťazstvo a nezostane mi ani jeden vojak“ – Pyrhovo víťazstvo = víťazstvo za cenu obrovských strát.
Vojna Rímu s Pyrhom bola zdĺhavá, ale nakoniec ho Rimania porazili. A tak v r. 270 pnl. získal Rím nadvládu nad celou Itáliou okrem Predalpskej Gálie (federácia).
Boj Ríma o nadvládu v Stredomorí = PÚNSKE VOJNY
Kartágo bola fenická kolónia, kt. bola založená na území sev. Afriky (dnešný Tunis). Kartáginci boli vynikajúci moreplavci a obchodníci, plavili sa po celom stredozemnom mori a dostali sa už do Atlantiku. Kartágo si zakladalo svoje kolónie v Stredozemí (Sicília, Korzika, Sardínia, pobr. Afriky a neskôr vých. pobrežie Hispánie).
Rím sa snažil po ovládnutí Itálie získať najúrodnejší ostrov Stredomoria = Sicíliu, kt. bola pod vplyvom Grékov a Kartágincov.
I. PÚNSKA VOJNA (264 - 241 pnl.)
Zámienka: - Rím sa zamiešal do sporu fenických Kartágincov a Grékov v meste Mesana
- kartáginský senát na to vyhlásil Rímu vojnu
Na začiatku – prevaha Kartága na mori, tak Rím vybudoval za rok 120 voj. lodí s padacími mostíkmi a havranmi. Vojna končí víťazstvom Ríma pri záp. pobreží Sicílie v bitke pri Aegatských ostrovoch a podpísaním mierových podmienok:
- Rím získava celú Sicíliu, neskôr aj Sardíniu a Korziku
- Kartágo muselo zaplatiť vysokú voj. daň
II. PÚNSKA VOJNA (218 – 201 pnl.)
Po porážke zakladá Kartágo nové kolónie na vých. pobreží Hispánie , kam odchádza veliteľ Hamilkar s 9-ročným synom Hannibalom. V Hispánii zakladá obch. centrum Nové Kartágo, z kt. postavili nové, silné vojsko proti Rímu. Hamilkar zomiera v boji s domorodým obyv. a hisp. armáda si zvolila za svojho veliiteľa 28-ročného Hannibala. Bol vzdelaný, vynikajúci vojvodca a štátnik, veľmi obľúbený vo svojej armáde. Začína ťaženie proti Rímu.Zámienka: - Hannibal obsadil hisp. spojenca Ríma – mesto Saguntum; na to Rím posiela poslov do afr. Kartága s protestom a so žiadosťou o vydanie Hannibala Rímu. Senát odmieta a tak Rím vyhlasuje Kartágu novú vojnu. Rím očakával útok Kartága v juhozáp. Itálii, ale Hannibal zvolil odvážny bojový plán, prechádza cez Pyreneje a Alpy a útočí proti Rímu zo severu, kde ho nikto nečakal (z Hisp.ide 60 000-ová armáda = 50 000 pešiakov + 10 000 jazdcov a 40 bojových slonov). Po prechode cez Alpy zostáva 20 000 pešiakov, 6 000 jazdcov bez koní a 1 boj. slon. V Predalpskej Gálii sa pridali k Hannibalovi Gálovia, prvé stretnutie s Rímom sa odohralo pri Trazimenskom jazere , neďaleko Perugie, kde bola rím. armáda porazená. V r.216 pnl. sa odohrala legendárna bitka pri Kannách, kt. bola pohromou pre Rimanov (stratili 70 000 bojovníkov). Od Ríma sa odkláňajú spojenci – mestá Kapua a Syrakúzy.
Hannibal postupuje na Rím, dostáva sa 8 km od hradieb a taktizuje, aby Rím opustili Ďalší spojenci. Rím vyhlašuje ďalšiu mobilizáciu (od 17 rokov) a pripravuje výprevu do Afriky. Scipion Africký,rím. voj. veliteľ zostavil 30 000-ovú armádu, s kt. sa preplavil do Afriky a začal ohrozovať Kartágo. Kartágo žiada Hannibala o návrat a obranu mesta, preplavil sa v r. 203 pnl.
V r.202 pnl. sa odohrala rozhodujúca bitka pri Zame, kde bol Hannibal Rímom porazený. Kartágo muselo prijať ponižujúci mier, na zákl. kt. stratilo všetky kolóniev Hisp., muselo zaplatiť vysokú voj. daň 260 ton striebra. Museli Rímu odovzdať všetkých bojových slonov, všetky voj. lode okrem 10-tich pobrežných, hliadkových. Kartágo nesmelo viesť žiadnu vojnu bez súhlasu Ríma. Osud Hannibala – po porážke sa dostal do nemilosti – do vyhnanstva, odchádza do Sýrie, Británie, kde sa stal nepohodlným hosťom, chceli ho vydať Rímu a tak radšej spáchal samovraždu.
III. PÚNSKA VOJNA (149 – 146 pnl.)
Cieľom 3.vojny Ríma proti Kartágu bolo jeho úplné zničenie. Zámienka: Kartágo sa dostalo do voj. stavu s Numíbiou.
Dva roky Kartágo úspešne bráni město, na tretí rok sa im minuli zásoby, šíri sa hlad, choroby a Rimania sa dostávajú do města. Rím predal obyv. Kartága do otroctva, město vypálil, zrovnal so zemou v r.146 pnl.získava novú provinciu-Afriku.
V r. 146 pnl. Rimania uskutočnili expanziu smerom na východ na Balkán a v bitke pri Korinte porazili gr- macedónsku armádu a stali sa pánmi juž. Balkánu.V r. 133 pnl. posledný kráľ štátu Pergamon v Malej Ázii odkázal svoje územie Rimanom, tým získavajú provinciu –Áziu. Tak vzniká RÍMSKE IMPÉRIUM (veľmoc)
Kríza Rímskej republiky
Výboje priniesli Rímu veľké zmeny v hosp. Z provincií plynula do Itálie obrovská korisť (obilie, drahé kovy, prepychové výrobky, suroviny, otroci ako pracovná sila) Poľnohosp. malovýroba sa v Itálii v dôsledku prílevu lacného obilia stáva nerentabilná. Vlastníci veľkých pozemkov latifundií v konkurencii zničili drobných roľníkov, kt. opúšťajú svoje hosp. a odchádzajú do miest, kde rozširujú rady mestského proletariátu.
V provinciách sa miestodržiteľmi stávajú bývalí senátori. Štát prenajíma vyberanie daní súkromníkom, kt. Rímu zaplatia dopredu stanovenú sumu a v provinciách potom vyberajú oveľa vyšie dane, čím získavajú obrovské zisky. Publikári – vyberači daní zamestnávajú nižších úradníkov – jazdcov (demoralizácia bohatých).
V Itálii rastie počet bezzemkov, kt. sa búria a žiadajú rozdelenie pôdy latifundistov. Podľa zvyklostí sa členom rímskych légií mohol stať iba majiteľ pôdy. Rast počtu bezzemkov spôsobil krízu v rím.
armáde.
Pracovné príležitosti pre obyč. ľudí boli minimálne, všetko robia otroci.
Pozemková reforma bratov Grakchovcov
V r. 133 pnl. bol zvolený za tribúna ľudu st. brat Tibérius Grakchus, kt. uskutočnil pozemkovú reformu (nepredložil ju pod svojím menom), podľa kt. každá rodina v Itálii mohla vlastniť iba 1000 jutár (250 ha) pôdy. Zvyšná bola rozdelená bezzemkom po 30 jutár. Táto reforma sa stretla s nesúhlasom veľkostatkárov v Ríme, kt. zorganizovali proti Tibériovi sprisahanie. Prepadli ľud. zhromaždenie v Ríme, Tibéria zavraždili (spolu s ním aj 300 jeho stúpencov) a ich telá hodili do Tiberu.
Gaius Grakchus bol v r. 123 pnl. zvolený za tribúna ľudu a pokračuje v pozemkovej reforme. Bol vynikajúci rečník a rozhodnejší ako jeho brat. Vydáva reformy:
Obilný zákon – každoročne sa v Ríme predávalo obilie za nízke ceny chudobným zo štát. sýpok
Súdny zákon – zobral súdnu právomoc bohatým otrokárom a dal ju do rúk obchodníckej šľachte, tzv. rytierom (jazdcom)
V r. 122 pnl. bol opäť zvolený za tribúna ľudu. Rím. aristrokracia navrhuje zrušenie kolónie v Afrike založenej Gaiom. V deň hlasovania vypuklo povstanie, kt. bolo porazené rím. vojskom na čele s konzulom. Gaius zomiera rukou vlastného otroka (požiadal ho o to aj otrok sa potom sám zabil), ďalej popravili 3 000 jeho stúpencov. Pozemková reforma sa zastavila – nesplnila svoj cieľ – kríza v armáde pretrváva.
Vojenská reforma Gaia Mária
Gaius Márius bol konzul, preslávil sa vo výbojoch v sev. Afrike proti Numídskemu kráľovstvu, kde vádol kráľ Jugurth. Porazil ho a priniesol domov obrovskú korisť. Uskotočnil voj. reformu, podľa kt. mohli vstupovať do armády
aj bezzzemkovia – po 16-tich rokoch služby im bola pridelená pôda na doživotie. Márius získal reformou veľa priaznivcov z ľudu = populári (z ľud. zhromaždenia). Reforma však mala aj odporcov, bohatých otrokárov na čele s Kornéliom Sulom (spolbojovník Mária v Afrike), kt. sa nazývali optimáti (=najlepší, predstavitelia senátu).
Rozpory medzi populátmi a optimátmi prerástli v Ríme do obč. vojny medzi Máriom a Sulom. Počas vojny vznikol nový vojnový konflikt na východe, kde pontský kráľ Mitriadates zaútočil proti kmeňom, kt. boli pod nadvládou Ríma. Senát vyslal armádu Sulu poraziť Mitriada na východe. Počas jeho neprítomnosti mal moc v rukách Márius s populármi. Po návrate Sulu pokračuje obč. vojna, v kt. Márius zomiera, populári strácajú moc i vodcu a Sula sa stáva víťazom.
Sulova diktatúra
(82 – 79 pnl)
Sula nastolil veľmi tvrdý teror, vydáva zoznamy politicky nepohodlných ľudí – PROSKRIPCIE (nemajú právo na obhajobu). Týchto ľudí mohol hocikto beztrestne zabiť a ešte dostal časť z jeho majetku (- degradácia rím. práva o niekoľko storočí späť). Sula odstupuje v r. 79 pnl. kvôli chorobe a v r 78 pnl. zomiera.
Spartakovo povstanie
Bolo to najv. povstaním otrokov v rím. impériu, kt. sa zúčastnilo 70 000 povstalcov. Vodcom povstania bol Spartakus, otrok, pôvodom Trák, bol učiteľom šermu v gladiátorskej škole v Kapue. Zorganizoval sprisahanie a útok otrokov z tejto školy a pokúsil sa nimi opustiť Itáliu a vrátiť sa do svojich domovov. Postupne sa k nemu pridávajú aj zbedačení italskí roľníci a zbehnutí otroci z rím. latifundií (opevnili sa na Vezuve). Rím. boháč Crassus zorganizoval armádu, kt. povstalcov porazila. V boji zomiera aj Spartakus a na ceste z Kapuy do Ríma bolo na výstrahu ukrižovaných 6 000 otrokov.
Po porážke povstania sa pomery v republike neskonsolidovali, ale kríza sa prehlbuje. Najviac ťažili z rozporov v Itálii velitelia, kt. veľkú časť svojej koristi rozdávali svojim vojakom a tým získavali pevnú, vernú a silnú armádu. Rím, ale na tento úkor slabne. Títo velitelia sa spájajú s ctižiadostivými politikmi, kt. začínajú v Itálii boje o moc – pokračujú obč. vojny.
V r. 60 pnl. založili traja najmocnejší a najobľúbenejší politici tajný spolok tzv. I.TRIUMVIRÁT s cieľom uchopiť moc Itálie a rozdeliť si ju.
Crassus – porazil Spartakovo povstanie. Neskôr zahynul v bojoch na východe proti Parthom – 53 pnl..
Pompeus – správca v Hispánii.(Za ženu mal Caesarovu dcéru)
Gaius Július Caesar – uskutočnil výboje do Gálie (8 výprav) – dielo: Zápisky a vojne Galskej. Na týchto výpravách získal obrovskú korisť, kt. plynula do Ríma, pripojil k impériu novú kolóniu Gáliu, čím získal obrovskú popularitu (58-50 pnl.). Po smrti Crassa začína obč. vojna medzi Pompeom a Caesarom. Pompeus závidel Caesarovi úspech a preto organizuje v Ríme proti nemu protivníkov, kt. presadili v senáte, že Caesara zbavili funkcie správcu v Gálii, mal rozpustiť armádu a vrátiť sa do Ríma. Caesar váha mimo Ríma pri hraničnej rieke Rubicon a vyslovuje známu myšlienku:
„Kocky sú hodené!“ Prekračuje rieku a postupuje na Rím = zač. obč. vojny. V Ríme nastal chaos, Pompeus uteká na východ, Caesar stabilizuje pomery v Ríme a odchádza do Hispánie, kde získava časť Pompeovej armády a prenasleduje Pompea na východ. Pri záp. pobreží Grécka bol Pompeus porazený a uteká do Egypta, kde ho egypt.šľachta zavraždila.
V Egypte dopomohol Caesar Kleopatre na trón (+ mali syna = vplyv Ríma na Egypt) a potom sa vypravil smerom na východ proti synovi Mitridata, Farnakovi. Farnakova armáda sa pred légiami rozpŕchla a tak Caesar posiela do Ríma krátku správu:„Veni, Vidi, Vici“ (Prišiel som, videl som, zvíťazil som) = pri Zele.
Caesarova politika bola politika „chleba a hier“ (každý, aj ten najchudobnejší mal právo na chlieb zadarmo a mohol sa zúčastniť na zábave v kolóseu).
V r. 44 pnl. bol Caesar zavraždený v Ríme (na schodoch senátu) Brutom a ďalšími, pretože sa chcel vyhlásiť za kráľa.
Druhý tiumvirát a zánik republiky
V r 43 pnl. zakladajú II. TRIUMVIRÁT politici:
Oktavianus – adoptívny syn Caesara, dedič jeho majetkov. Mladý, neznámy, privítaný s poctami. Nebol však caesarovec.Keď chcel Antonius pomstiť jeho otca, pridal sa na stranu protivníkov.
Marcus Antónius – blízky priateľ Caesara
Lepidus – náčelník Caesarovej jazdy
Tento triumvirát je na rozdiel od prvého založený sa súhlasom senátu. Potlačili republikánov a rozdelili si moc:
Oktaviánus – správca záp. provincií a Itálie
Antónius – správca vých. provincií, žil v Egypte s dcérou Oktaviána
Lepidus – najvyšší kňaz
Antónius mal v Egypte milostný vzťah s Kleopatrou VII z rodu Ptolemájovcov, bezhlavo jej daroval východorímske dŕžavy, čo vyvolalo odpor Ríma na čele s Oktaviánom. Medzi Antóniom a Oktaviánom vzniká obč. vojna, kt. sa končí rozhodujúcou bitkou pri Grécku pri myse Aktion v r. 31 pnl. Kleopatra s Antóniom ušli z bojiska do Grécka, kde spáchali samovraždu. Oktaviánus = víťaz = samovládca. Nastáva zánik rímskej republiky – vznik cisárstva.
Vznik rímskeho cisárstva
(31pnl – 476nl)
Dejiny cisárstva delíme na 2 obdobia:
PRINCIPÁT – cisár má absolutistickú moc, ale ponecháva republikánske úrady, senát aj ľud. zhromaždenie. Vyhlasuje sa za „prvého medzi rovnými – Princes inter pares“. Božské pocty sa mu vzdávajú po smrti.
DOMINÁT – cisár je pán a boh na zemi. Republikánske úrady neexistujú a božské pocty – za života.
PRINCIPÁT
Dynastie principátu :
1) Juliánsko –Klaudiovská
2) Fláviovská
3) Antoninovsko – trajánska
4) Séverská
1, Juliánsko - Klaudiovská
Oktaviánus – I. cisár tohto obdobia, ktorý prevzal úrady konzula, tribúna ľudu, doživotného diktátora a najvyššieho kňaza.
V r. 27pnl. senát Oktaviánovi udelil dva významné tituly: 1, Augustus (vznešený) a 2, Imperátor ( najvyš. veliteľ rímskych légií). Oktaviánus ukončil obdobie nepokojov, nastáva kľud, kt. umožnil hosp. a kult. rozkvet impéria. Viedol populárnu politiku ,,chlieb a hry“, čo znamená- každoročne daroval obyvateľstvu obilie, peňažné dary, pôdu a organizoval veľkolepé hry, gladiátorské.
Bolo to aj „zlatý vek poézie“ – Vergílius,...
Pred smrťou senát prijal zákon, podľa kt. trón zdedí člen rodiny cisára. Adoptívnym synom Oktaviána sa stal Tibérius. Tibérius zdedil štát s vyčerpanou pokladnicou, nákladnými stavbami, hrami, kt. organizoval Oktaviánus.Nemal financie na plat rímskych žoldnierov, neorganizuje veľkolepé hry, stáva sa nepopulárnym. Na ochranu svojej osoby vydáva ,,zákon o urážke majestátu“. Sklamaný odchádza na ostrov Capri, kde riadi štát na diaľku príkazmi.
Po jeho smrti nastupuje jeho vnuk Kaligula (kožená botička), vyrastal v rímskom tábore na území Germánie. Po nástupe k moci viedol opačnú politiku ako jeho dedo. Pokračuje vo výstavbe Ríma, organizuje hry- politika ,,chlieb a hry“, zrušil zákon o urážke majestátu. Jeho heslo = „Nech nesúdia, len nech sa boja.“ Postupne zošalel a bol zavraždený.
Po smrti Kaligulu nastupuje Klaudius, jeho strýko, kt. nemal vzťah k politike, bol to vzdelanec, venoval sa umeniu. Dal zavraždiť svoju manželku, aby si mohol zobrať Agripínu, matku Nera. Agripína ho dala zavraždiť, aby získala trón pre 17-ročného syna Nera.
Nero - viedol mierovú politiku, odmietal výboje, riadil sa zásadou ,,chlieb a hry“. Považoval sa za vynikajúceho športovca, básnika, umelca, keď si získal oporu vo verejnosti, začal s krutovládou. Dal vyvraždiť celú svoju rodinu, aj matku , aj dve manželky, nariaďoval samovraždy, aj jeho vychovávateľ a učiteľ Seneca spáchal samovraždu. Dal podpáliť Rím, aby získal inšpiráciu pre svoje básne a zvalil to na kresťanov, ktorí boli strašne prenasledovaní. Poriadal veľkolepé hry, zavádzal nové hry o cenu Nerona, na ktorých vždy zvíťazil. Proti jeho krutovláde sa vzbúrili gálske a hispánske légie, pred ktorými ušiel z Ríma na vidiek, kde spáchal samovraždu. „Aký umelec to vo mne hynie.“ Nerom vymiera Juliánsko-klaudiovská dynastia.
2, Fláviovská
V roku 69 nl. bol zvolený alexandrijskými légiami v Egypte za cisára Flávius Vespánius = dobrý cisár. Viedol skromný a mravný život, obnovil právomoci senátu, obmedzil výdavky na hry, ale začal budovať najväčší cirkus staroveku Veľký amfiteáter Koloseum v Ríme, kde sa zmestilo až 50000 divákov. Po jeho smrti nastupuje na trón jeho syn Titus. Vládol 2 roky a 2 mesiace, pokračuje v otcovej politike, za jeho vlády nedošlo k žiadnemu súdnemu procesu. Za jeho vlády došlo k najväčšej živelnej katastrofe, k výbuchu Vezuvu v roku 79 nl., ktorý zničil tri prekvitajúce mestá = Pompeje, Herkuláneum a Stabie. V Ríme vypukol boj a on sám zomiera na zimnicu. Rím za ním úprimne smútil.
Na smrteľnej posteli povedal : „Beda mi, tuším sa stávam Bohom.“ = vymretie dynastie
3, Antoniovsko-trajánska
Marcus Nerva – vydáva „Zákon o adoptívnych cisároch“, podľa ktorého môže žijúci cisár menovať svojho nástupcu aj mimo rodiny, ktorú adoptuje. V roku 98 nl. sa na trón dostáva Trajánus. Pochádzal z Hispánie, bol správcom v Germánií, za jeho vlády dosiahlo rímske impérium najväčšieho rozsahu (západná Európa – Británia, Francúzsko, časť Nemecka, Španielsko, Švajčiarsko, Itália, Rakúsko, Balkán a Ázia až ku Kaspickému moru, sev. pobrežie Afriky, Egypt, Mezopotámia).
Uskutočnil 2 veľké výpravy :
1, proti Dákom (dnešné Rumunsko), toto územie dobyl a zakladá novú provinciu Dáciu. Táto výprava je znázornená na reliéfoch Trajánového stĺpu v Ríme pri benátskom námestí.
2, proti Partskej ríši (od Mezopotámie smerom na východ) dobyl Mezopotámiu. V Mezopotámii vypuklo veľké domáce povstanie, Trajánus opúšťa toto územie a pri návrate v roku 177 nl. zomiera.
Jeho nástupcom je Hadriánus, ktorý dal vybudovať veľkolepý obranný systém – sev. hranice impéria v povodí riek Rýn až Dunaj, tzv. Limes Románus (hranica rímska) – hrady, pevnosti. Bola postavená proti nebezpečenstvu Germánov.
Miesta, kde sídlili posádky (strážne veže) :
Rusovce – Gerulata Vinodobona - Viedeň
Carnuntum – Rakúsko Laugarício – Trenčín
Marcus Aurélius – prezývaný „filozof na tróne“. Celý život prežil vo vojenských táboroch pri sev. hranici impéria a za jeho vlády prebehli významné markomanské vojny. Markomani
Germáni napadli ríšu
Kvádi
V rokoch 179 – 180 nl. (zima) prezimovala v Laugaríciu rímska armáda, o čom hovorí nápis na trenčianskej skale. Marcus Aurélius písal aj filozofické dielo pri Hrone = „Myšlienky sebe samému.“ – prvé filozofické dielo písané na území Slovenska.
Za vlády Marca Aurélia sa zhoršuje postavenie v ríši, šíri sa hlad, mor, vzbury v provinciách v Egypte a Galii. Po jeho smrti (otrávený) nastupuje jeho syn Comodus (predtým spoluvládca), zdržiaval sa hlavne v Ríme pri hrách a zábavách. Vyhlásil sa za boha.
4, Séverská
Septimus Séverus – zvolený za cisára v Carnunte. Mal 2 synov, Caracalla a Geta. Caracalla zavraždil svojho brata Getu a jeho priateľov s rodinami. V Alexandrii odvody do légii, všetkých účastníkov odvodov aj s rodičmi dal povraždiť, lebo sa mu vysmievali s jeho plešiny.
Kríza rímskeho impéria a otrokárskeho zriadenia
V 3.storočí sa množia útoky Germánov na sev. hranicu impéria, Germáni získavajú pravý breh Rýna a územie nad Dunajom. Podarilo sa im prelomiť Limes Romanus v Porýnii aj v Podunajsku. Rimania musia tvrdo brániť ríšu.
V 3.storočí prestala do Itálie plynúť voj. korisť, hlavne otroci ako lacná pracovná sila, od ktorej závisela poľ. a remeselná výroba.
Nastáva hospodárska kríza. Riešenie sa našlo vo forme zriadenia tzv. KOLONÁTU, pri kt. sa prenajímala veľkostatkárska pôda drobným roľníkom, bezzemkom i otrokom, kt. nájomcom platili v peniazoch alebo v naturáliách. Zriadenie Kolonátu hosp. záp. časti impéria nezachránilo, ale na východe sa Kolonát ujal.
Pomery v provinciách
Mimoitalské oblasti,hlavne vých. provincie, nepociťovali nedostatok otrokov, lebo práca v hosp. nebola založená na práci otrokov, ale na práci slobodných ľudí. A tak vých. provincie prosperujú, jej obyvatelia sa dožadujú účasti na polit. správe impéria. Šíri sa nespokojnosť s rímskou správou, množia sa nepokoje a snahy o odtrhnutie, čo zväčšuje zmätok v cisárstve.
Kríza postihla aj finančné hosp. : - inflácia
- došlo k znehodnoteniu peňazí znižovaním obsahu drahých kovov
- dochádza k zvyšovaniu cien
Vládnuca trieda sa nechcela vzdať prepychu, v ktorom žila, rástli aj finančné nároky, zväčšujú sa rozdiely medzi boháčmi a chudobnými, čo prináša nepokoje a vzbury.
Ťažká hosp. situácia umožnila priaznivé podmienky pre šírenie náboženských vplyvov. A tak od 1.storočia nl sa šíri z vých. nové náboženstvo = kresťanstvo - viera v jedného Boha (monoteistické náb.). Kresťania sa združovali do malých skupín veriacich, chudobných u utláčaných. Filozofia kresťanov- založiť spolok rovných, hlásali rovnosť pred Bohom otcom, kt. bude spravodlivo súdiť po smrti. Kresťanské učenie je vysvetlené v 2. časti Biblie – Nový zákon. 1.časť Biblie je Starý zákon, bol prevzatý od Židov. Kresťanstvo sa šírilo najmä v provinciách, kresťania boli rímskymi úradníkmi prenasledovaní, lebo odmietali vzdávať božské pocty rímskym cisárom. Najviac prenasledovali cisári Nero a Dioklecián.
Dominát- neskoré cisárstvo
Dioklecián (284-305nl) – keď nastúpil na trón, bola ríša v ťažkej hosp. a polit. situácii. Zriekol sa titulu principa a začal sa považovať za neobmedzeného vládcu a podľa vzoru orientálnych panovníkov sa vyhlásil za stelesnené božstvo. Uskutočňuje reformy :
1, Administratívna reforma – rozdelil ríšu na dve časti (neskôr tri)- západnú a východnú, určil si spoluvládcu, pričom on spravoval východnú
2,vojenská reforma – zvýšil stav armády, doplnil ju dobrovoľníkmi, roľníkmi, barbarskými zajatcami a povinne museli narukovať aj synovia veľkostatkárov. Celú armádu rozdelil na dve časti :
pohraničná – stabilne chránila hranice impéria
mobilná – posúvala sa po impériu podľa potreby
3,peňažná reforma – zaradil hodnotné zlaté mince, aj strieborné a bronzové. Stanovil max.
cenu tovarov a min. hranicu mzdy. Snažil sa oživiť remeslá a obchod.
Prenasledoval kresťanov, v roku 304 nl. vydáva Krvavý Edikt – podľa neho musel každý občan impéria priniesť obetu rímskym bohom a kto odmietol, bol popravený – masové popravy kresťanov. Dal zničiť ich posvätnú knihu a uväzniť kňazov, zakázal výstavbu kresťanských chrámov a ostatné dal zrušiť. V roku 305 sa sám vzdáva vlády, odchádza do Dalmácie (dnešný Split), kde dožil svoj život a podnikal (pestoval melóny).
Konštantín – prevzal systém reforiem od Diokleciána a rozdelil ríšu na 4 časti – Orient, Ilíria, Itália a Gália. Preniesol hlavné mesto na miesto bývalej gréckej osady Byzancion a vybudoval veľkolepú kópiu Ríma – Konstantinopolis. V roku 313 vydáva tzv. Milánsky Edikt ,ktorý zrovnoprávnil kresťanské a rímske náboženstvo, kresťanstvo sa stalo ďalším štátnym náboženstvom ( prijal ho na smrteľnej posteli). Kresťanom vrátil modlitebne, mohli zastávať aj najvyššie úrady a na mieste, kde zomrel námestník Peter (svätý Peter), dal postaviť kresťanskú baziliku (v 15. storočí zbúraná) a tam vznikol Chrám Sv. Petra. Daroval Cirkvi Lateránsky palác.
Po smrti Konštantína sa prehlbuje kríza rímskeho impéria. V roku 395 zomiera cisár Theodosius a ríša sa delí na Západorímsku a Východorímsku a obidve časti sa vyvíjajú úplne samostatne. Z Východorímskej sa neskôr stala Byzantská ríša.
Život za hranicami impéria
Jednou z príčin zániku Západorímskej ríše boli útoky barbarských kmeňov. Okolo roku 375 prišli na územie severného pobrežia Čierneho mora mongolské kočovné kmene Húnov so svojím vodcom Attilom = „bič boží“. Pohyb Húnov spôsobil posuny ostatných barbarských kmeňov na území Európy. Na východe v oblasti Čierneho mora žili Ostrogóti a v oblasti delty Dunaja žili Vizigóti. Dochádza k sťahovaniu národov. Vizigóti požiadali vých.-rím. Cisára, aby im dovolil usídliť sa za Limes Románus pod Dunajom a Ostrogóti prechádzajú do oblasti Balkánu. Vizigóti opúšťajú po nezhodách územie vých.-rím. ríše a prenikajú do Itálie, kde si zakladajú Vizigótske kráľovstvo. Z Hispánie vytlačili Vandalov, ktorí prešli do Afriky, kde si založili Vandalské kráľovstvo. V roku 455 nl. vypálili a vyplienili Rím, desaťtisíce obyvateľov predali do otroctva alebo vyvraždili.
Rím opúšťa aj cisár, odchádza do Raveny.
Za 20 rokov (od 455 do 475) sa vystriedalo 7 cisárov, ktorí boli iba bábkami v rukách germánskych veliteľov.
V roku 475 rímsky patricij Orestes zbavil moci posledného z nich a vyhlásil za cisára svojho neplnoletého syna Romulusa. V roku 476 žiadali Germáni od Oresta pozemky v sev. Itálii a keď ich odmietol, zabili ho. Za kráľa vyhlásili Germána Odoakera. Na území Itálie vzniká barbarské kráľovstvo = Odoakerova ríša.