Národný park Veľká Fatra
Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 4467×
Příbuzná témata
Národný park Veľká Fatra
Vyhlásená za NP: 6.3.2002Vyhlásená za CHKO: 1973
Rozloha: 40 371 ha
Prierez (S-J): 50km
Prierez (Z-V): 30km
Veľká Fatra patrí medzi najrozsiahlejšie a najtypickejšie jadrové pohoria Slovenska, kde sa zachovalo mnohotvárne a málo narušené prírodné prostredie. Žulové jadro vystupuje na povrch len zriedka, konkrétne len v oblasti Smrekovice a Ľubochnianskej doliny. Ostatnú časť územia budujú najmä usadené horniny druhohôr.
Územie nového národného parku sa rozprestiera v okresoch Ružomberok, Martin, Turčianske Teplice a Banská Bystrica a na juhozápadnej časti Starohorských vrchov. Na území národného parku Veľká Fatra sa nachádza aj pamiatková rezervácia ľudovej architektúry – Vlkolínec, zapísaný aj do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Reliéf Veľkej Fatry je značne členitý pri veľkom výškovom rozpätí – tento výškový gradient ju radí medzi vysoké pohoria na Slovensku. Vysoký hlavný hrebeň s rázsochami, v južnej časti mäkko modelovaný, predstavuje hôľny vysokohorský reliéf. S ním ostro kontrastuje reliéf Bralnej Fatry tvorenej komplexami chočského príkrovu. Tu sú vytvorené krajinársky výrazné krasové javy ako skalné steny, stupne, okná a kaňonovité dolinky. Do tejto časti patria najznámejšie doliny ako Gaderská, Blatnická, Belianska a Bystrická. Medzi najznámejšie jaskyne patria Mažarná, Jelenecká, Horná a Dolná Túfna.
Veľká Fatra je morfologicky časťou vnútorného nízkotatranského oblúka. Na západe hraničí s Turčianskou kotlinou, na severe s Malou Fatrou a Chočskými vrchmi, na severovýchode s Liptovskou kotlinou, na východe s Nízkymi Tatrami a na juhu s Kremnickými vrchmi. Podrobnejšie orografické rozdelenie priniesol univerzitný profesor J.Hromádka. Podľa neho je Veľkú Fatru možné rozdeliť na 4 nasledujúce morfologické celky:
1. Krížňanská Veľká Fatra, ktorá zaberá najväčšiu plochu. Pozostáva z plochého južného hrebeňa s vrcholmi Ostredok (1592), Krížna (1574), Ploská (1532), Suchý (1551) Borišov (1512) a celým radom ostatných. Táto oblasť je pramennou oblasťou mnohých potokov, ako Necpalský, Gaderský, Ľubochnianka a mnohé iné. Hôľny reliéf je budovaný slienitými vápencami a slieňmi mráznického súvrstvia (spodná krieda). Tomuto územiu však dominujú aj zvyšky chočského príkrovu s triasovými vápencami a dolomitmi.
2. Turčianska Veľká Fatra, zaberajúca západnú časť. Tvorí ho masív Tlstej (1414), Smrekova (1441) a Smrekovice (1415).
Charakteristickou črtou je prítomnosť bizarných dolomitovo-vápencových brál v okolí Kráľovej studne, Blatnickej, Gaderskej, Necpalskej, Belanskej a Žarnovicovej doliny. Táto oblasť je známa aj z hľadiska častého fenoménu krasových javov (skalné zrázy, plošiny, jaskyne, kaňony a iné).
3. Liptovská Veľká Fatra zaberá severnú a severovýchodnú časť. Najvýznamnejšími vrcholmi sú Šiprúň (1461), Kľak (1394) a Tlstá hora (1208). Výrazná tektonická porucha je vyjadrená dolinou Ľubochnianky. Z geologického hľadiska sú prítomné horniny z krížňanského a chočského príkrovu.
4. Smrekovická Veľká Fatra zaberá malú časť na severe a je zložená hlavne z kryštalických hornín a hornín obalovej jednotky. Významnými vrcholmi sú Smrekovica (1488) a Jarabina (1314).
Najdôležitejším činiteľom, ktorý vplýva na podnebie Veľkej Fatry je zemepisná poloha a reliéf. Výsledkom sú veľké klimatické (teplotné) odchýlky na malom území. Veľká Fatra má v nižších oblastiach mierne chladné podnebie, a v hrebeňových častiach chladnú horskú klímu. V dlhoročnom priemere je najchladnejším mesiacom január. V oblasti Krížnej, Ostredku a Smrekovice klesajú na –7°C, na ostatnom území –5 až –6°C. Na najvyšších miestach Veľkej Fatry býva do roka priemerne 180 dní, keď teplomer ukazuje hodnotu pod bodom mrazu. Dní s celodenným mrazom býva 60 aj viac. Najteplejším mesiacom je júl, kedy na vrcholoch býva priemerne 12°C. Na ostatnom území dosahujú teploty 12 až 16°C. Priemerné ročné teploty sa znižujú od Turčianskej kotliny (7 – 8°C) smerom do pohoria, kde napríklad na vrcholoch Krížnej a Ploskej dosahujú 2°C.
Nadmorská výška je rozhodujúcim činiteľom, ktorý vplýva na množstvo a rozloženie zrážok. Ročný priemerný zrážkový úhrn je 1200 až 1400 mm. Najbohatším mesiacom je júl, kedy naprší 150 – 175 mm. V zimnom období dosahuje snehová prikrývka 100 – 200 cm. V závislosti na nadmorskej výške sa sneh udrží 100 až 180 dní do roka.
Na rozšírení jednotlivých pôdnych typov má vplyv rôznorodosť geologického podložia, podnebie, reliéf a iné fyzickogeografické prvky. Najrozšírenejším pôdnym typom sú rendziny. Podložnými horninami sú slienité vápence, vápence a dolomity bohaté na vápnik a horčík. Tento typ obsahuje iba jeden horizont, a to humusokarbonátový. Na horninách kryštalinika vznikli horské hnedozeme, ktoré obsahujú tri horizonty. So zvyšovaním nadmorskej výšky prechádzajú do podzolových hnedozemí. V oblasti Smrekovice vznikli humusové podzoly, ktoré obsahujú väčšie množstvo zrážok.
Na území Veľkej Fatry prevažujú horské druhy živočíchov.
Doposiaľ tu bolo zistených vyše 3000 druhov bezstavovcov, z toho najpočetnejšie sú motýle – 932 druhov, chrobáky – 717 druhov, dvojkrídlovce – 509 druhov a 350 druhov pavúkov. Zo stavovcov sa tu vyskytuje šesť druhov rýb, šesť druhov obojživelníkov, 110 druhov hniezdiaceho vtáctva a 60 druhov cicavcov. Hniezdi tu aj orol skalný. Problémy spôsobuje introdukovaný alpský druh kamzíka vrchovského, ktorý ohrozuje pôvodný druh tatranského kamzíka vrchovského na území NP Nízke Tatry, a poškodzuje vzácnu skalnú vegetáciu Veľkej Fatry.
Najväčším prírodným bohatstvom Národného parku Veľká Fatra sú zachovalé prírodné lesy a pralesy karpatského typu so zastúpením smreka, jedle a buka ako hlavných drevín. Unikátom je najväčší výskyt tisu obyčajného v Európe. Na území národného parku sa vyskytuje vyše 50 druhov chránených rastlín z celkového počtu 96, ktoré sú chránené na Slovensku. Pravé botanické skvosty predstavujú endemity Veľkej Fatry, ktoré sa vyskytujú len na jej území: cyklámen fatranský a jarabina pekárovská.
Najstaršou rezerváciou v národnom parku je Národná prírodná rezervácia Harmanecká tisina (1949), zriadená hlavne na ochranu spomínaného tisu obyčajného, ktorý je poškodzovaný najmä jeleňou zverou, čo zapríčiňuje jeho čiastočný ústup.