Klasické obdobie gréckej filozofie - Sokrates (470 - 399)
Kategorie: Filozofia (celkem: 213 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 4197×
Příbuzná témata
- Klasické obdobie gréckej filozofie - Sokrates (470 - 399)
- Klasické obdobie gréckej filozofie - Aristoteles (384 - 322 p. n. l.)
- Klasické obdobie gréckej filozofie - Platón (427 - 347 p. n. l.)
- Helenistické obdobie gréckej filozofie (4. st. p.n.l. - 5./6. st. n.l.)
- Helenistické obdobie gréckej filozofie - Epikureizmus
Klasické obdobie gréckej filozofie - Sokrates (470 - 399)
- otec - kamenár, matka - pôrodná babica- na rozdiel od ostatných filozofov netúžil po cestovaní v cudzine; svoje rodné mesto opúšťal len vtedy, keď ho volala vojenská povinnosť, pri kt. vynikol statočnosťou a schopnosťou znášať námahu
- traduje sa, že chodil bosý a len v tóge
- jeho manželka Xantipa - symbol zlej ženy, pre neho bola tá najúžasnejšia (tvrdil, že ten, kto vytrvá v rozhovore s jeho manželkou je dobrý rečník, že ona ho vlastne cvičí)
- zo začiatku sa krátku dobu zaoberal prírodnou filozofiou, potom už len etikou (hľadanie odpovedí na ? „čo je dobro, krása, morálka, pravda?" - nemožno u neho hovoriť o žiadnom relativizme)
- bol súčasníkom sofistov a aj on sa orientoval na antropologickú problematiku, ale bol ich oponentom (prekážal mu ich mravný relativizmus)
- obklopoval ho nemalý počet žiakov, medzi kt. bolo mnoho mladíkov z aristokratických rodín
- vyučoval bezplatne a žil z pohostinnosti svojich žiakov
- kládol dôraz na vzdelanie
- „Poznaj seba samého." - nápis bol údajne vytesaný na štíte chrámu v Delfách (práve v delfskej veštiarni ho vyhlásili za najmúdrejšieho človeka svojej doby)
- „Viem, že nič neviem." („Všetko, čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo druhí veria, že vedia to, čo nevedia.")
- jeho filozofia je hľadaním múdrosti
- forma vyučovania: dialóg
- témou boli normatívne pojmy ako spravodlivosť, udatnosť, cnosť
- účastník rozhovoru si bol spočiatku istý, že vie pojmy vysvetliť, no v priebehu dialógu zisťoval, že vysvetlenie vlastne podať nevie
- ak sa v rozhovore ukázalo, že spoločník je bezradný a jeho vedenie bolo ohrozené, usiloval sa Sokrates spolu s ním dospieť k pravde
1. negatívna zložka = sokratovská irónia - žiaka zneistel, provokoval, ironizoval
2. pozitívna zložka - podal mu vysvetlenie, založená na hľadaní čoraz jasnejších pojmov toho, čo je dobré, čestné, spravodlivé
maieutika
- nazval tak jeho formu dialógu
- umenie pôrodnej babice
- forma vznikania myšlienok
- kladením ? privedie žiaka k záveru (traduje a, že správnymi ? priviedol jedného otroka na Pytagorovu vetu)
- prostredníctvom indukcie odhaľuje podstaty a definuje ich
- človek koná zlo iba z nevedomosti („Nikto nie je zlý z vlastnej vôle.") - konanie človeka chápe ako sebarealizovanie, kt.
prostredníctvom príkazu „poznaj sám seba" má smerovať k všeobecnej blaženosti (eudaimónia), k vnútornej ľudskej harmónii; poznanie dobra a snaha o jeho naplnenie nevyhnutne vedú k cnosti; tam, kde vládne nevedomosť dochádza mravnému úpadku, a tam, kde vládne rozum sa duša napĺňa cnosťou => poznanie konkrétne ovplyvňuje mravné právanie človeka
- daimonion - najvyšší božský hlas, vnútorný princíp (neskôr za to súdený)
- ako zakladateľ etickej filozofie kládol dôraz na:
- dokonalé správanie, kt. sa formuje v kontakte s inými ľuďmi, pri prekonávaní prekážok, pri zdolávaní skúšok, pričom človek ostáva sám sebou
- najvyšší princíp, kt. je dobro, preto odporúča žiť podľa tohto princípu a podľa neho posudzovať seba i svojich súčasníkov
- obvinený na 2 krát:
1. krát - vykonštruované obvinenie, že kazí mládež, dostal nízky peňažný trest
odvolal sa, jeho daimonion mu to prikazovalo
2. krát - obvinený, že si vymýšľa nové božstvá, odsúdený na trest smrti (jeho žiaci mu chceli pomôcť, no on prijal rozsudok, lebo keby utiekol, zavrhol by svoje učenie a to nechcel, ani jeho daimonion mu nič nevravelo -> vypil čašu jedu)
- „Obrana Sokratova" (Xenofanes) - reč pred jeho smrťou
- v živote nič nenapísal, väčšinu spísal jeho žiak Platón
- o jeho živote sa dozvedáme predovšetkým z Platónových dialógov, od historikov Xenofana a Aristotela.