Klasické obdobie gréckej filozofie - Aristoteles (384 - 322 p. n. l.)

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Klasické obdobie gréckej filozofie - Aristoteles (384 - 322 p. n. l.)

- nar. sa v klasickom obd., svoju školu založil a aj zomrel v helenistickom obd.
- narodil sa v Stageire, iónskej osade na Chalkidike
- jeho otec: osobný lekár macedónskych kráľov
- zaob. sa najmä prírodnými vedami
- ako 18 ročného ho poslali do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akamédie a ostal tam 20 r. až do smrti sv. učiteľa
- osvojil si bohaté vedomosti a po čase sa z neho stal učiteľ (prednášal rétoriku)
- po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde založil sv. školu a venoval sa najmä prírodovednému bádaniu
- stal sa vychovávateľom Alexandra Macedónskeho (ten mu neskôr zo sv. výprav posielal rôzne kamene a živočíchy)
- po nástupe Alexandra na trón sa vrátil do Atén a založil tam filozof. školu Lykeon - učil štýlom peripatetickej školy
- po smrti Alexandra Macedónskeho sa v Aténach začala dvíhať protimacedónska polit. vlna a Aristoteles sa cítil pre sv. kontakty s týmto svetom ohrozený
- obžalovali ho z bezbožnosti (postavením sochy Hermovi vraj zavádzal nový kult) a „aby nedal Aténčanom možnosť druhý raz sa prehrešiť voči filozofii", odišiel na Chalkidiku, kde aj zomrel

- je väčším logikom, pragmatikom, empirikom ako Platón
- podstata jeho učenie je tiež idealistická, no je materiálnejší ako Platón

- jeho dielo je nezvyčajne rozsiahle
- zachovalo sa 47 titulov z jeho 170 diel
- jeho práce sú určené predovš. na prednášanie v škole, preto v nich nenájdeme dialóg
- jeho práce možno usporiadať do týchto skupín:
1. logické práce (zhrnuté pod názvom Organon, t. j. nástroj): Kategórie, O vyjadrovaní, Prvé a druhé analytiky, Topiky, O sofistických dôkazoch
2. prírodno-filozof. spisy: Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O duši, Meteorologiky, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov
3. metafyzické práce: Metafyzika (14 kníh), neskôr ju nazývali aj Prvá filozofia
4. spoločenskovedné a umenovedné spisy: Politika, Rétorika, Poetika, Etika Eudemova, Etika Nikomachova, Aténska ústava

- rozdelil filozofiu na:
1. teoretickú - matematika, fyzika, metafyzika
2. praktickú - etika, politika. ekonómia
3. poetické/poietické vedy - vš., čo sa dotýka zásad výstavby lit. diela (zaviedol do drámy katarziu, aj on delil lit. na lyriku, epiku a drámu)

logika
- zakl. tejto vedy
- on sám ju nepokladal za vedu, iba za nástroj na rozvíjanie ostatných vied
- v stredoveku sa jeho logika stala základom tradičnej logiky
- dôkladne sa zaoberal predovš.

zoológiou, cítil potrebu usporiadať živočíšne druhy do skupín a klasifikovať ich (druh, rod) -> systematizoval prír. ríšu
- zameral sa na pojmy, lebo si uvedomil ich dôležitosť
- čím sú pojmy všeobecnejšie, tým väčší počet indivíduí zahrňujú
- pokúsil sa vymedziť najvyššie pojmy a najvyššie rody nazval kategóriami (kvantita, kvalita, podstata, vzťah, poloha, priestor, čas, vlastníctvo, činnosť, trpnosť)
- logická funkcia kategórií: nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkoľvek vlastnosť, dá sa zaradiť do niektorej z kategórií
- ontologický význam kategórií: nazdával sa, že sú zákl. formami bytia

- ak o niečom vypovedáme, pripájame k subjektu predikát
- pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky „je" vzniká súd
- iba o súde, nie o jednotlivom pojme, môžeme povedať, že je pravdivý al. nepravdivý
- sylogizmus (úsudok): „Ak A platí o celom B a B platí o celom C, tak nevyhnutne A platí o celom C."
- tradičná logika to neskôr vyjadrila takto:

1. Všetci ľudia sú smrteľní A - B
2. Sokrates je človek C - A
-----------------------
3. Sokrates je smrteľný C - B

- súdy 1 a 2 - premisy
- súd 3 - záver
- formálna logika: negácia, konjukcia, disjunkcia
- dôkaz - postupnosť súdov, z kt. vyplynie nejaký záver
- metóda dokazovania:
1. deduktívna - od všeobecného k zvláštnemu
2. induktívna - naopak ( -> tak definícia)
- princípy logického dokazovania:
1. princíp protirečenia - protikladné výpovede nemôžu byť zároveň pravdivé
2. princíp vylúčenia tretieho - každá výpoveď je pravdivá al. nepravdivá, tretia možnosť neexistuje

metafyzika
- ontologické spisy, kt. mal zaradené za označením fyzika, on sám tie spisy označoval ako „prvá filozofia"
- skúma súcno ako súcno, neskúma len určitú časť súcna ako ontológia a gnozeológia, ale ho skúma ako celok
- podstata vecí sa nenachádza mimo nich ako nezávislá a večná idea, ale je v nich obsiahnutá; všeobecné, kt. sa nazýva druhou podstatou (druhy a rody), zväzuje s prvou podstatou čiže s konkrétnymi indivíduami

- vo veciach rozlišuje látku (možnosť) a formu (skutočnosť)
- dualizmus látky a formy mu slúži na vysvetlenie pohybu (svet pozostáva z pohybujúcej sa hmoty, pohyb = nadobúdanie tvaru)
- jeho predstava o ohybe je teleologická - v zárodku al. semene je vopred dané, čo z neho vznikne; všetko má vopred stanovený cieľ, účel (je pokladaný za zakl. teleológie)
- entelecheia - vnút. princíp, kt. pôsobí v procese vývinu a usmerňuje ho k naplneniu účelu
- podstata je vo veci samej ako účel vývoja, v kt.

sa stáva skutočnosťou
- výsledok procesu vznikania môže byť ovplyvnený aj náhodnými okolnosťami a vplyvmi; tieto odchýlky pripisuje látke
- 4 príčiny vznikania:
1. látková = materiálna - to, z čoho vec vzniká
2. formálna - určuje tvar, formu veci
3. pôsobiaca - vychádza z nej počiatok zmeny
4. účelová - určuje konečný cieľ

- pozerá sa na svet ako na celok
- prvý hýbateľ
- prvá príčina pohybov vo svete
- nestvoril svet, iba udal pohyb (koncepcia boha, ale nie stvoriteľa)
- nehybný, oddelený od vš. vecí (nie je súčasťou sveta), večný
- najvyšší princíp jednoty, rozumovosti sveta

fyzika a kozmológia
- aj on je presvedčený, že vš. telesá nášho sveta sa skladajú zo 4 zákl. prvkov: zem, voda (ťažké, ich prirodzené miesto je dole, smerom k stredu vesmíru), oheň, vzduch (ľahké, pohybujú sa smerom hore)
- ak je teleso na sv. prirodzenom mieste, nehýbe sa; pohyb - návrat na prirodzené miesto
- Zem je v strede vesmíru, čo je jej prirodzené miesto, a preto musí byť nehybná
- nebeské telesá patria do úplne iného sveta, sú zložené z piateho prvku, kt. nazýva éterom, a pohybujú sa kruhovým pohybom - tento pohyb je večný a dokonalý
- vesmír je konečný , poslednou sférou je sféra stálic
- na jeho predstavy o usporiadaní vesmíru a pohyboch v ňom nadviazal Ptolemaios (2. st.), kt. geocentrická sústava vládla až do nástupu novovekej prírodovedy

učenie o duši
- dušu nadraďuje nad telo a vykladá ju ako zdroj organizácie a aktivity
- rozlišuje 3 formy duše:
1. vegetatívna - najnižšia, riadi vyživovacie funkcie organizmu
2. zmyslová - rastliny ju už nemajú, umožňuje vnímanie, pociťovanie žiadostí a premiestňovanie
3. rozumová (najvyššia, pripisuje ju človeku)
- rozum:
1. receptívny = trpný - prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje pojmy
2. činný - nie je odkázaný na podnety zvonku, ale sám uvádza do pohybu receptívny rozum a ostatné časti duše; nie je viazaný na telo, a preto je nesmrteľný
- tézu o nesmrteľnosti činného rozumu bude neskôr v mnohých diskusiách rozoberať stredoveká filozofia

etika
- ľudské činnosti sú rôznorodé a každá z nich má svoj zvláštny cieľ
- existuje jeden spoločný - konečný cieľ
- konečný cieľ, o kt. sa ľudia usilujú iba kvôli nemu samému, je dobro; k úsiliu oň nás vedie sama podstata človeka
- dobro jednotlivca spája s dobrom štátu , hoci dobro štátu stavia predsa len vyššie
- skúmaním dobra št. poveruje vedy o spoločnosti, dobrom jednotlivca sa zaoberá etika
- najvyššie dobro - blaženosť (= dobre žiť a konať)
- cnosti - rozvíjacie schopnosti, kt.

si vyžaduje cieľavedomé konanie dobrých skutkov
- cnosť - schopnosť rozpoznať, čo je dobré, táto schopnosť nie je človeku daná a Aristoteles poukazuje na dôležitosť výchovy
- cnosti:
- etické - napr. štedrosť, striedmosť, pokojnosť
- dianoetické = rozumové - rozumnosť, vedenie, umenie
- pojem stredu - má význam pre určenie cnosti, najlepšia cesta je stredná cesta medzi 2 krajnými cnosťami

učenie o štáte
- vychádza z dôkladného porovnávania mnohých ústav (158) a štátnych zriadení
- Platón - štát odvodzoval zo slabosti ľudského indivídua x Aristoteles - vznik št. zodpovedá prirodzenému sklonu ľudí
- človek je zoon politikon - človek spoločenský, preto cíti potrebu spoločenstva
- štát - najvyššia forma súžitia ľudí, etické spoločenstvo usmerňujúce činnosť ľudí v záujme spoločnosti, občana; dobrý št. - jeho cieľom má byť naplnenie života
- vlády posudzuje podľa toho, či majú na zreteli všeobecný prospech
- dobré formy vlády: monarchia, aristokracia, politea (skup. ľudí, kt. podm. je rozumovosť)
- zlé formy vlády: tyrania, oligarchia, timokracia, demokracia
- vo vnút. usporiadaní št. ponecháva súkr. vlastníctvo a rodinu
- otroctvo a ďalšie druhy spoloč. nerovnosti (medzi mužom a ženou) pokladá za prirodzené
- rovnoprávne postavenie vládne iba medzi slobodnými mužmi, kt. môžu zastávať verejné funkcie a voliť

- náš svet vieme spoznať, ak:
1. si uvedomíme, čo je súcno, realita okolo nás
2. ak o realite správne myslíme
3. ak o nej správne hovoríme.

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?