Jozef Tiso životopis
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 8379×
Příbuzná témata
Jozef Tiso životopis
Jozef Tiso - Od kolísky k politikeÚvod
Dr. Jozef Tiso je určite jednou z najrozporuplnejších postáv v našej histórii vôbec. Sú ľudia, ktorí ho považujú za kolaboranta, zločinca, ba i vraha, iní naopak za najväčšieho syna slovenského národa, vyzdvihujú ho do nebies a modlia sa k nemu. Ja sa pokúsim nenakloniť sa k ani jednej z týchto extrémistických strán, stať niekde v strede medzi nimi, spájať ich s cieľom objektívne informovať a vyvrátiť mnohé klamstvá a fámy, ktoré sa tak s obľubou o tejto osobnosti šírili pred rokom 1989. Kedže asi nebudem mať prístup k originálnym spisom, môžem len reprodukovať, čo už o tejto téme napísali iní. Spestrením tejto seminárnej práce by však mali byť rozhovory s ľuďmi, ktorí sa s Dr. Jozefom Tisom osobne stretli, žili v období prvej Slovenskej republiky a tak by mi mohli pomôcť pri hľadaní pravdy. Samozrejme, nečakám, že sa mi ju podarí úplné odhaliť, o to sa už neúspešné pokúšalo viacero skúsených historikov. Mojim cieľom je len priblížiť sa k nej, čo najbližšie ako sa len bude dať. Pevne verím, že túto prácu privítajú aj tvorcovia referátov na podobnú tému, ktorým by mala uľahčiť náročné vyhľadanie dôležitých informácii v obsiahlych knihách. Od kolísky k politike
Dr. Jozef Tiso pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Jeho otec Gašpar Tiso bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Matka sa volala Terézia, rodená Budíšková. Jozef Tiso sa narodil vo štvrtok 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnešná Bytča) ako druhorodený syn manželov Tisovcov. Pri krste dostal malý Tiso meno Jozef, avšak pridali mu aj druhé krstné meno Gašpar, ktoré však v budúcnosti vôbec nepoužíval. V rodine bolo sedem detí: traja chlapci a štyri dievčatá. Otcovu prísnosť vo výchove vyvažovala matka svojou láskavosťou. Malý Jožko vyrastal v prostredí, kde dominovala náboženská výchova. Členovia rodiny sa často stretávali pri spoločných modlitbách, kde si spolu čítavali životopisy svätých. Komunikačným jazykom bola slovenčina. Podrobnosti o detstve Jozefa Tisu sa nám veľmi nezachovali. Jeho starý otec po matke bol kostolníkom, ktorého si Jožko veľmi obľúbil a často mu chodil pomáhať do kostola. Je veľmi pravdepodobne, že práve tu v ňom vznikla túžba stať sa kňazom. Ľudovú školu vychodil v miestnej trojrečovej slovensko-maďarsko-nemeckej rímsko-katolíckej škole. Isteže takýto trojjazyčný školský systém kládol na žiakov veľké nároky, ale zdá sa, že malý Jozef Tiso s tým veľké problémy nemal.
Bol veľmi usilovný a ambiciózny. Patril k najlepším žiakom v triede a bol známy tým, že rád pomáhal susedom “šuškaním”. Po skončení 6. triedy odišiel na stredoškolské štúdia do Žiliny s úmyslom stať sa kňazom. Toto štúdium už malo jednoznačne maďarský charakter a stretávame sa tu dokonca aj s maďarským prepisom jeho mena na Tiszó Józef, čo hlavne po roku 1945 dokonale využila komunistická propaganda na označenie Tisu za maďaróna. Ja by som z uvedenej podoby Tisovho mena nevyvodzoval také ďalekosiahle dôsledky. V období tvrdej maďarizácie sa prepisu svojho mena vyhol len máloktorý slovenský študent a tak označenie za maďaróna už tak v útlom veku považujem prinajmenšom za smiešne. Roku 1902 prišiel Tiso študovať na vyššie piaristické gymnázium do Nitry. Tu azda najsilnejšie pocítil maďarizačné snahy profesorov a aj keď o tom kolujú rôzne legendy, zatiaľ nebol objavený žiaden dôkaz, ktorý by nasvedčoval o vtedajších prejavoch Tisovej národnej uvedomelosti. Na to už doplatili viacerí odvážlivci. Stačil nepatrný prejav “panslavizmu”, aby študenta okamžite z gymnázia vylúčili a znemožnili mu tak ďalšie štúdium. Tiso si toto plne uvedomoval a nemienil riskovať dosiahnutie svojho životného cieľa - úspešné dokončenie štúdia na gymnáziu a ďalšia príprava na kňazskú dráhu. Štyri roky v Nitre rýchlo ubehli a Tiso dosiahol maturitu s najlepším prospechom.
Na Slovensku bolo zvykom, že biskupi posielali nadaných študentov do viedenského seminára Pazmáneum. Jozef Tiso medzi takýchto študentov rozhodne patril a tak dostal možnosť študovať v prostredí vynikajúcich profesorov a zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi v rámci kresťanstva i mimo neho. Štúdium na Pazmáneu ukončil v roku 1910 ako premiant. Ten istý rok v lete biskup Fischer-Colbie vysvätil Tisu vo Viedni za kňaza a o rok neskôr tu obhájil aj svoju doktorskú dizertačnú prácu (420 listov v celoplátennej väzbe na tému: Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu). 1 Tá bola jednou z podmienok na dosiahnutie titulu doktora teologických vied. Ešte v roku 1910 bol Tiso nitrianskym biskupom poslaný za kaplána do chudobnej kysuckej dediny Oščadnica, ktorá mala v tom čase iba niečo nad 3000 obyvateľov. Mladý kňaz však nebral tento svoj úrad iba ako študijný pobyt, ale ako sám neskôr povedal: “To bola moja druhá univerzita”.
2 Z viedenského Pazmánea si síce doniesol obšírne poznatky o sociálnej náuke Cirkvi a taktiež odborne premyslené programy na ich konkrétne uvedenie do praktického života, avšak o takej chudobe, aká panovala v tom čase na Kysuciach, si predtým len ťažko mohol urobiť konkrétnu predstavu. Tu sa Tiso pravdepodobne prvýkrát stretáva s takzvanou “židovskou otázkou” a prejavmi antisemitizmu a to najmä v sociálno-ekonomickej rovine. Spolu s dekanom Krautmanom založili hospodársky svojpomocný spolok, ktorého cieľom bolo oslobodiť oščadnických dedinčanov od miestneho úžerníckeho obchodníka. Po roku sa Tiso dostal do Rajca a aj napriek tomu, že počtom obyvateľov bol Rajec o niečo menší ako dedinka Oščadnica, predsa sa dá toto preloženie označiť ako “povýšenie”. Tu usilovne zbieral životné skúsenosti a zoznamoval sa s potrebami robotníkov rajeckého okolia. Pre zlepšenie zlej hospodárskej situácie v dedine navrhol a pomohol založiť filiálku Slovenskej banky.
V roku 1913 sa stal Tiso kaplánom v Bánovciach nad Bebravou, ktoré neskôr dostali prívlastok “Tisovo mesto”. Tu mladému kaplánovi pripadli iné úlohy ako na predošlých pôsobiskách. Zapojil sa do práce tamojších vzdelávacích spolkov náboženského charakteru ako napríklad Mládenecký spolok, pomohol založiť a viedol Katolícky kruh, kde sa pravidelne čítali slovenské knihy a časopisy a taktiež vyučoval náboženstvo na meštianskej škole. “Učil náš náboženstvo v slovenskej reči, čo bola skutočná odvaha, lebo Slovensko bolo vtedy ešte pod Maďarskom a všade na Slovensku sa v školách prevádzala tvrdá maďarizacia” 3, zaznamenal neskôr vo svojich spomienkach jeden z jeho vtedajších žiakov. Časté preceňovanie Tisových slovenských národných aktivít z tohto obdobia sa neopiera o žiadne dôveryhodné dokumenty. Dozvedáme sa o nich z rôznych dodatočných spomienok, ktoré sa rodili najmä po Tisovej “mučeníckej” smrti a majú skôr charakter obhajoby. Myslím si teda, že Tiso bol v tomto období viac pragmatik ako národovec. Veľmi dobre vedel, že ak chce, aby mu veľká časť jeho farníkov rozumela, musí svoje kňazské i verejné aktivity vykonávať v slovenskom jazyku i duchu, ktorý mu bol veľmi blízky. S maďarčinou by v meste blízko stredu Slovenska s bohatou národnou tradíciou asi neuspel. Sotva druhý rok rozvíjal Dr. Jozef Tiso svoju kňazskú i kultúrnu činnosť v Bánovciach, keď v lete 1914 vypukla 1. svetová vojna. Mal vtedy necelých 27 rokov a preto sa i na neho vzťahovala mobilizačná vyhláška. Narukoval ako poľný kurát k 71. pešiemu pluku, ktorého mužstvo tvorili najmä slovenskí vojaci. 4 Tento peší pluk bol bezprostredne po vyhlásení vojny nasadený na ruský front v Haliči. Tu mladý kňaz spoznal krutú, pred verejnosťou odvrátenú tvár vojny.
Strach, poníženie, telesné i duševné útrapy, smrť, to všetko tu bolo na dennom poriadku. Ako poľnému kurátovi mu pripadla úloha utešovať zmrzačených a poskytovať posledné duchovné veci pre umierajúcich vojakov. Toto všetko otriaslo jeho duševnou, ba nakoniec i fyzickou stránkou. Po prevelení do Slovinska koncom roka 1914 bol postihnutý ťažkým zápalom obličiek. Liečil sa v komárňanskej nemocnici, následne absolvoval liečebný pobyt v Trenčianskych Tepliciach. Choroba však tak podlomila jeho fyzické sily, že nebol schopný pokračovať v plnení svojej vojenskej služby a tak bol zakrátko z armády prepustený. Keď sa dr. Tiso opäť prihlásil svojmu priamemu nadriadenému, nitrianskemu biskupovi Batthyánymu, ten ho neposlal späť na faru do Bánoviec, ale menoval ho za spirituála nitrianskeho bohosloveckého seminára a zveril mu súčasne aj miesto profesora náboženstva na piaristickom gymnáziu v Nitre. Tiso si z čias svojich štúdii toto gymnázium ale i celé mesto veľmi dobre pamätal a tak pre neho nebol problém zorientovať sa a zakrátko sa zaradil k duchovnej i svetskej elite Nitry. Tu neskôr spísal svoje spomienky na vojnu pod názvom Denník zo severného bojiska 5, kde okrem opisov krutých vojnových zážitkov môžeme nájsť i mobilizujúce výzvy v duchu dobového uhorského vlastenectva. Podobne vyznievali aj ďalšie jeho články, ktorými prispieval do rôznych miestnych časopisov. Domnievam sa, že už v tomto období je možné spozorovať prvok, ktorý sa neskôr stal charakteristickým pre väčšinu jeho politickej i verejnej činnosti. Je nim akási názorová schizofrénia a diplomatické hľadanie kompromisov. Lebo inak je iba ťažko vysvetliteľný rozpor medzi jeho prirodzeným i kňazským odporom voči zbytočnému vojnovému vraždeniu a jeho mobilizujúcimi vlasteneckými článkami. Ťažko taktiež povedať, čo si Tiso o vtedajšom dianí v Uhorsku myslel. Či veril v jeho zachovanie, aké stanovisko zaujal k aktivitám exilového odboja a či bol vôbec informovaný o prípravách na vznik česko-slovenského štátu. Vraví sa, že nie. Isté je, že meno Jozef Tiso nefiguruje v žiadnom oficiálnom ani utajenom spise vtedajšej slovenskej reprezentácie z obdobia tesne pred prelomovým rokom 1918. Zdá sa, že Tiso zaujal pasívne vyčkávajúce stanovisko, čo sa prejavilo i v novom slovensko-maďarskom časopise Nitra-Nyitra, ktorý sám Tiso krátko po vzniku ČSR pomohol založiť, redigoval ho a často prispieval vlastnými článkami. V jednom z nich s názvom Účtujme! konštatoval, že Uhorsko, resp.
habsburská monarchia nemôžu ďalej existovať, aj keď: „budeme mať slzy v očiach, bôľ v srdci a city sa nám budú búriť.” 6 Tiso si veľmi dobre uvedomoval, kto sú v silne pomaďarčenej Nitre jeho potenciálni čitatelia a podľa toho aj písal. Vyššie uvedený úryvok z jeho článku má síce iba pár slov, ale veľmi výstižne zachytáva a ako keby v predstihu našepkáva, ako asi bude v budúcnosti vyzerať Tisova politika: schopnosť lavírovania medzi rôznymi politickými tlakmi a prúdmi, vyhýbanie sa priamym konfliktom a hľadanie kompromisov a východísk zo “zdanlivo neriešiteľných situácii”, to všetko Dr. Jozef Tiso, neskorší prezident SR, ovládal takmer dokonale. Éra politika počas ČSR
Po vzniku ČSR sa už Dr. Jozef Tiso definitívne začína zapájať do politického života, nie len cez svoje články, ale i účasťou na rôznych verejných aktivitách. Tento proces zapájania bol postupný, začínal na úrovni mesta a plynulo narastal. Nezodpovedanou ostáva otázka, či bol Jozef Tiso okolnosťami mimovoľne vtiahnutý do varu rýchlo sa rozvíjajúceho sa politického života na Slovensku, alebo do politiky vstupoval vedome, s konkrétnymi úmyslami, cieľmi a ideálmi. Ako sám neskôr o sebe napísal: “Chystal som sa za kňaza a nie za politika. Sem smerovalo moje štúdium a moja sebavýchova. Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorým mám uplatňovať svoje kňazské povolanie” 7. Toto je aj jedna z vecí, ktorú mu jeho odporcovia často vyčítajú: prečo ako kňaz vôbec do politiky vstupoval? Myslím si, že na Tisovej politickej angažovanosti by nebolo nič až také zlé. Tí, ktorí takúto otázku kladú, by mali v prvom rade zobrať do úvahy reálnu situáciu, ktorá u nás vládla po zániku Uhorska. Dlhoročná tvrdá maďarizácia zapríčinila, že sme nemali dosť slovensky hovoriacej inteligencie. Výnimku v tom tvorili azda iba učitelia, richtári a kňazi a tí chtiac, nechtiac museli na seba zobrať zodpovednosť za ďalší vývoj slovenského národa. Treba však povedať, že ani Vatikán sa s veľkým nadšením nepozeral na prílišnú aktivitu katolíckych kňazov v politike, ale asi si taktiež uvedomoval zložitosť situácie, v ktorej sa nachádzali národy bývalého Uhorska. Ja by som si skôr položil otázku, prečo neodstúpil neskôr ako prezident SR, keď sa stále častejšie dostával do situácii, ktoré ho nútili zavádzať opatrenia často i v rozpore s kresťanskými princípmi a možno aj s jeho presvedčením. Myslím si, že až tu by bolo vhodné poukázať na rozpor: kňaz verzus politika. Ale poďme pekne po poriadku. Ako som už na začiatku spomenul, proces Tisovho angažovania v politike bol postupný a začal na miestnej úrovni.
Keď sa česko-slovenské vojsko dňa 8.
decembra 1918 priblížilo k Nitre a maďarská posádka vyprázdnila mesto, zasadnutie Maďarskej národnej rady v meste rozhodlo, že vyšle 5-člennú delegáciu do neďalekej dedinky Rišňovce, aby sa s veliteľmi vojska dohodli na spôsobe obsadenia mesta. Medzi týmito piatimi členmi bol aj dr. Jozef Tiso. O dva dni neskôr vojsko nového štátu obsadilo Nitru a postupne začalo preberať právomoci verejnej správy. Tu sa opäť prejavil Tisov pragmatizmus, keď v priebehu krátkeho obdobia začal uvoľňovať svoje predošlé spoločenské a občianske záväzky a začal budovať nové. Asi najlepšie Tisovo vtedajšie konanie vystihol jeho neskorší spolupracovník novinár Karol Sidor, keď napísal: „Po prevrate sa správne a rýchlo zorientoval po duchovnej i politickej stránke.“ 8
Veliteľ česko-slovenskej vojenskej jednotky, ktorá vstúpila do Nitry, zakrátko vymenoval 15-člennú miestnu Slovensku národnú radu, v ktorej Tiso vykonával funkciu zapisovateľa. Tá pre neho samozrejme po predošlých štúdiách neznamenala žiaden problém a čoskoro začal svojimi znalosťami, vedomosťami a osobnými vlastnosťami vynikať. To bol azda aj jeden z dôvodov, prečo sa o pár dní neskôr stal jedným z deviatich členov Správneho výboru župy, ktorých už vymenoval nový nitriansky župan. Toto môžeme považovať za jednoznačný dôkaz, že nové administratívne a mocenské orgány mali voči Dr. Jozefovi Tisovi dôveru.
Ešte predtým, ako bol Tiso vymenovaný za člena Správneho výboru župy, obdržal oficiálnu pozvánku na zakladajúci, resp. obnovujúci zjazd Slovenskej ľudovej strany (SĽS), ktorý sa konal 19. decembra 1918 v Žiline. Keďže Tiso s ideológiou strany súhlasil, neváhal a na zjazde sa zúčastnil. Samotné pozvanie nám však poukazuje na fakt, že predstavitelia SĽS museli niečo o Tisových aktivitách vedieť, zrejme od budúceho nitrianskeho biskupa Karola Kmeťku. SĽS svoju politiku spájala so zásadami kresťanskej morálky, prihlásila sa k princípom parlamentnej demokracie a čoskoro nastolila v celoštátnej politike nesmierne citlivú otázku: uznanie samobytnosti slovenského národa a z toho plynúce štátoprávne usporiadanie ČSR. Jozef Tiso sa stal riadnym členom SĽS ako pomerne málo známa osobnosť. Jeho veľkou nevýhodou oproti niektorým ostatným členom bola neangažovanosť v predprevratovej politike. Avšak ambiciózny Jozef Tiso, ešte stále mladý a plný energie, začal postupne toto mínus zmazávať a to hlavne vďaka svojim vlastnostiam a schopnostiam. Ak už aj niekto akokoľvek odsúdi konanie Jozefa Tisu, len ťažko môže vyvrátiť a poprieť jeho prednosti. Vynikal výnimočnou dávkou inteligencie, všeobecnou rozhľadenosťou, pohotovosťou, cieľavedomosťou, organizačnými schopnosťami a schopnosťou formulovať svoje myšlienky do článkov a prejavov.
O jeho kazateľských a rečníckych schopnostiach kolujú dodnes po celých Bánovciach rôzne chválospevy. A v neposlednom rade toto všetko mal podložené osobnými ambíciami a priam až neuveriteľnou usilovnosťou. Uvedomme si napríklad, že v čase keď vstupoval do SĽS, bol už členom Správneho výboru župy, duchovným riaditeľom (spirituálom) Veľkého seminára v Nitre, riadnym profesorom teologickej morálky, ba čoskoro sa stal i docentom pedagogiky a katechetiky. Do toho všetkého sa ešte v roku 1919 začal zaoberať aj prekladateľskou činnosťou náboženských kníh. Pre mňa ostáva naozaj záhadou, ako dokázal všetky tieto činnosti skĺbiť a zachovať si energiu aj pre zapájanie sa do politického života. A nebolo tak tomu iba krátko po vzniku ČSR. Podobne, ba možno i viac bol vyťažený počas vykonávania funkcie prezidenta v období Slovenskej republiky, keď popri tom zvládal aj mnoho iných aktivít a pravidelne každú sobotu cestoval do Bánoviec, aby tu odslúžil svoju nedeľnú svätú omšu. K tomu sa ešte neskôr vrátim, ale čo som chcel poslednými riadkami naznačiť, je fakt, že dr. Jozef Tiso bol svojimi vlastnosťami naozaj veľkou osobnosťou. Na otázku odkiaľ čerpá svoju životnú energiu a čo je prameňom jeho optimizmu, odpovedal: “Mám zázračnú knihu, breviár. Keď sa cez ňu človek hodinku porozpráva s Bohom, nuž si uvedomí, že život je utrpenie, že prináša kríž a že on riadi naše kroky!” 9 Priznám sa, že nie veľmi rozumiem zmyslu celého tohto výroku, ale napovedá mi, že dr. Jozef Tiso kládol kresťanskej viere veľký význam i počas celej svojej politickej činnosti. Hlinka ocenil všetky jeho spomínané prednosti a postupne ho začal poverovať stále dôležitejšími úlohami. Tiso ich vždy usilovne a precízne spĺňal v duchu Hlinkových pokynov a to mu pomáhalo stúpať vyššie po funkcionárskom rebríčku v SĽS. Na jar 1919 založil v Nitre miestnu organizáciu Slovenskej ľudovej strany. Akoby stále nebol dosť vyťažený, v okruhu svojho pôsobenia sa stal zakladateľom Slovenského katolíckeho kruhu a organizátorom slovenskej telovýchovnej mládežníckej organizácie Orol. Ako som už spomenul, Tiso bol nielen temperamentný rečník, ale i vynikajúci publicista. Okrem redigovania týždenníka Nitra prispieval svojimi článkami i do rôznych iných časopisov a denníkov blízkych SĽS, ako napríklad Duchovný pastier. Tieto jeho články sa zaoberali aktuálnymi politickými problémami a značne sa v nich prejavila i stranícka príslušnosť. Tiso dokázať písať veľmi ostrým tónom, často nešetril kritikou a prvé, čo si zobral na mušku, bolo socialistické hnutie.
Dovolím si vysloviť hypotézu, že Tisov názor na toto hnutie, či už v socialistickej alebo komunistickej podobe, je jednou z mála vecí, v ktorých sa neprejavila Tisová názorová schizofrénia. Socializmus a komunizmus nenávidel a nekompromisne proti nemu bojoval počas celého svojho života. Viedli ho k tomu ideologické dôvody (boľševičky ateizmus, „bezbožnosť“ českých socialistov), správy prichádzajúce zo ZSSR, ale aj drastická skúsenosť s vpádom maďarských boľševických vojsk na slovenské územie na jar roku 1919. Ako sám raz napísal: „Sociálna demokracia po slovenských obciach nemá čo hľadať....“ 10
O to väčší bol stranícky, ale hlavne jeho osobný neúspech po prvých parlamentných voľbách v roku 1920, keď drvivé víťazstvo zaznamenali socialistické strany. Tiso kandidoval do parlamentu v trnavskom okrese až z tretieho miesta, čo svedčí o tom, že ešte stále nebol v straníckej špičke. Tam sa mu podarilo prepracovať až o niečo neskôr a ako odrazový mostík na to mu slúžilo podpredsedníctvo novovzniknutého Politického klubu katolíckeho duchovenstva SĽS. Tento klub síce v straníckej hierarchii nezaujímal nejaké vysoké postavenie, ale Tiso sa čoraz častejšie dostával v rámci rôznych rokovaní do centra diania a teda i do bezprostrednej blízkosti straníckeho vedenia. 13. februára 1921 boli v Nitre vysvätení prví traja slovenskí biskupi. Po dobrovoľnej rezignácii maďarsky orientovaného Bathyányiho sa teda novým nitrianskym biskupom stal pre Tisa už zo Slovenskej ľudovej strany dobre známy Karol Kmeťko. Ten zakrátko vymenoval Tisu za profesora morálky v bohosloveckom seminári v Nitre a navyše aj za svojho osobného tajomníka. Tiso ako všetky predošlé funkcie vykonával i túto veľmi poctivo. Svedectvo o tom vydal Karol Kmeťko oveľa neskôr pri súdnom procese s Tisom v značne obhajujúcej výpovedi: „Prijal som ho za sekretára. On túto funkciu svedomito vykonával ako muž vzdelaný a čo sa tyká slovenčiny, usiloval sa podporovať slovenských kňazov. Nebol spriatelený s maďarskými kňazmi a preto, môžem povedať, dokiaľ tam bol, bol mojou pravou rukou.“ 11 Ako dôkaz Kmeťkovej spokojnosti s výkonmi svojho najbližšieho spolupracovníka nám môže slúžiť aj skutočnosť, že už pri svojej prvej návšteve vo Vatikáne požiadal pápeža Benedikta XIV., aby udelil Tisovi titul monsignora. Pápež jeho žiadosti vyhovel, čo môžeme vzhľadom na mladý Tisov vek považovať za prejav uznania. Avšak Benedikt XIV. o 2 mesiace neskôr (22.januára 1922) umrel a podľa vtedajšieho cirkevného pravá s pápežom „umierajú“ i všetci tí monsignori, ktorých stvoril a tak ich titul musel obnoviť nový pápež.
Napriek tomu, že to bola iba obyčajná formalita, Tiso už nikdy neprejavil záujem o obnovenie spomínanej hodnosti. Pravdepodobne jej nepripisoval veľkú dôležitosť.
Tisovi ako tajomníkovi nitrianskeho biskupa opäť pribudli nové cirkevné funkcie: bol menovaný za člena diecézneho cirkevného súdu, stal sa funkcionárom Spolku sv. Vojtecha a taktiež bol stále vyťaženejší v Nitrianskom bohosloveckom seminári. Toto všetko sa však dialo v čase, keď sa stále viac a viac angažoval v politických záležitostiach. Bol nielen vyhľadávaným rečníkom na zhromaždeniach SĽS, ale i obľúbeným autorom v straníckej tlači. Postupne si získaval rešpekt a čoskoro sa stal členom ústredného vedenia strany. Takéto pracovné zaťaženie nemohol samozrejme dlho vydržať a tak začalo byť nevyhnutné, aby sa vzdal niektorých svojich pracovných záväzkov. Prvýkrát musel riešiť svoj vnútorný problém, či sa naplno venovať cirkevným záležitostiam, alebo pokračovať v sľubne sa vyvíjajúcej politickej drahé. Tento rozpor silne cítiť i v časopise Duchovný pastier z článku Kňaz a politika, ktorý je síce nepodpísaný, ale pripisuje sa Tisovi. Obhajuje tu, osobitne v slovenských pomeroch, aktívnu účasť kňaza v politike, ktorý ma nielen chrániť cirkevné a národné záujmy, ale má byť akýmsi mravným korektorom politiky. 12 I z tohto môžeme usúdiť, že politika Tisu neodvratne zlákala a stala sa mu akýmsi osudom. Rozhodol sa vzdať pracovných záväzkov v nitrianskej kúrii a po vzájomnej dohode so svojim priamym nadriadeným biskupom Kmeťkom sa na vlastnú žiadosť nechal preložiť a menovať za farára do staronového pôsobiska v Bánovciach nad Bebravou. Posledné rozhodnutie na tento presun padlo pravdepodobne pri súdnom procese v roku 1923, keď bol Tiso po energetickom verejnom prejave na zhromaždení mládežníckej organizácie Orol v Bánovciach obvinený z používania protičeských výrazov. V prejave poukazoval na krivdy a nepravosti pražského centralizmu voči slovenskému národu. Okresný sud v Trenčíne ho z pod žaloby oslobodil, no český štátny zástupca sa odvolal na krajský súd v Bratislave a ten Tisu odsúdil na dva mesiace väzenia a 400 korún pokuty podmienečne. 13 Ďalším odvolaním sa vec dostala na najvyšší súd v Brne, ktorý tento rozsudok potvrdil, ale nepodmienečne. Tiso sa teda 23. júla 1923 stal väzňom v Trenčíne, kde si odsedel plných 14 dní, potom ho na základe amnestie prepustili.
Celý súdny proces napokon viac politicky Tisovi pomohol, než uškodil, vybudoval si imidž nekompromisného ľudového tribúna.
Cirkevná vrchnosť však samozrejme o takúto „reklamu“ nestála a tak menovanie za farára do Bánoviec môžeme považovať za obojstranné priateľské riešenie neudržateľnej situácie. Od tejto doby sa začína nové obdobie v Tisom duchovnom, ale i politickom živote. S trochou nadsázky by sme taktiež mohli povedať, že nastalo aj nové obdobie v dejinách Bánoviec nad Bebravou. Jozef Tiso sa už do konca svojho života bánovskej fary nevzdal a to ani v čase najväčšieho pracovného vyťaženia v Prahe alebo Bratislave. Bánovčania, ktorí sa ešte dobre pamätali na krátke kaplánske účinkovanie Dr. Jozefa Tisu v ich farnosti, s nadšením privítali a cítili sa poctení, keď dostali za farára svojho bývalého kaplána, ktorý sa medzitým stal poprednou osobnosťou nitrianskej diecézy. Pre Tisu tento presun znamenal určitý zostup na hierarchickom rebríčku diecézy, ale na druhej strane mu poskytoval solídnejšiu existenčnú základňu (menovanie za farára bolo doživotné) a hlavne oveľa širší priestor a nezávislosť pre jeho politickú činnosť. Ako čleň biskupskej kúrie musel brať ohľad na to, že každý jeho čin sa mohol pripisovať a poškodiť dobré meno biskupa, zatiaľ čo ako farár v Bánovciach konal v tomto smere ako sa hovorí „na vlastné triko“. Tým, že mu biskup pridelil aj dvoch kaplánov, ktorým mohol zveriť značnú časť farskej pastoračnej agendy, umožnil mu oveľa slobodnejšie disponovať vlastným časom pre politickú činnosť bez toho, aby zanedbával povinnosti svojho úradu. A tie nikdy ani nezanedbával. Tiso si žiadal od svojho biskupa súhlas k verejnej politickej činnosti a neskôr aj k zastavaniu vysokých vládnych úradov, ale nikdy nežiadal o oslobodenie spod svojich hlavných povinnosti farára v Bánovciach. V tejto veci nerobil voči svojim stále vážnejším politickým záväzkom žiadne kompromisy. Ako som už v mojej práci raz spomenul, Bánovce dostali neskôr prívlastok „Tisovo mesto“. Poďme si teda v krátkosti charakterizovať jeho pôsobenie v tomto malebnom mestečku neďaleko Trenčína. Začnime s jeho farárskou činnosťou. Dalo by sa povedať, že tu vykonával hlavne v neskoršom období „na polovičný úväzok“, vzhľadom na svoje extrémne vyťaženie mimo mesta. Vtedajšie cirkevné právo stanovovalo farárovi hlavne dve povinnosti: mať stále bydlisko na území svojej farnosti a obetovať nedeľnú svätú omšu za svojich farníkov. 14 Tiso obidve podmienky spĺňal aj za najťažších okolností a obrovskej obety času a námahy. V spomienkach jeho vtedajších farníkov môžeme nájsť iba samé superlatívy.
Píše sa v nich o usmievavej osobe s vynikajúcimi rečníckymi schopnosťami, o Tisovej presnosti v dodržiavaní časových termínov, o jeho vrúcnych a zbožných svätých omšiach a hlavne o jeho láskavosti, jednoduchosti a skromnosti. Ako správny farár poznal svojich farníkov. Pri svojich prechádzkach po mestečku sa okoloidúcim milo prihováral, pýtal sa ich na problémy a každému dokázal vliať trochu nádeje do budúcnosti. O jeho jednoduchosti a oddanosti svojim farníkom svedčí i fakt, že i počas svojho prezidentovania si každú nedeľu na svojej fare vyhradil čas, keď prijal každého kto mal záujem porozprávať sa, prípadne potreboval pomôcť s nejakým problémom a Tiso väčšinou každému ochotne pomohol ako len mohol. Krásne svedectvo o tom mi poskytla aj moja stará mama, rodená Bánovčanka. Jej otec František Faltus (môj pradedko) si chcel v období Slovenskej republiky kúpiť auto, ktorých bolo v tom čase nedostatok a tak sa dostávali na prídel. Napriek tomu, že Tiso dobre poznal môjho pradedka a vedel o jeho sympatiách k socialistom (tie si doniesol z pobytu v Rusku počas prvej svetovej vojny), napísal mu povolenie a dal akýsi papier, na základe ktorého si moji predkovia zaobstarali auto. Keďže obe moje staré mamy pochádzajú z Bánoviec (jednu z nich dokonca sám Tiso osobne sobášil), mal som možnosť porozprávať sa s mnohými Bánovčanmi o pôsobení Dr. Jozefa Tisu v ich meste. V spomienkach neskoršieho Tisovho osobného tajomníka Dr. Karola Murína som sa dočítal, že Jozef Tiso si rád zahral karty u miestneho lekárnika Balegha. Pri rozhovore s jednou milou Bánovčankou ma napadla celkom nevinná otázka, že kde sa nachádzala tá jeho lekáreň, no odpoveď ma priam šokovala. Táto pani mi zrazu začala vysvetľovať, že Tiso až tak nechodil k nemu karty hrávať, ako skôr za ženou mu chodil. Spočiatku som tomu nemohol uveriť, pripomenul som jej, že Tiso bol kňaz, ale ona pokračovala. Zo začiatku bol tento vzťah vraj veľmi utajený, ako ale plynul čas, začalo sa po celých Bánovciach celkom verejne o tom klebetiť. Len ťažko sa niečo také dalo udržať v tajnosti. Dokonca vraj aj jedna z Balegových dcér sa celkom verejne pripisovala Jozefovi Tisovi. Na moju otázku, že ako na to reagoval sám Dr. Balegh, odpovedala, že to bol už postarší pán, veľký dobráčisko a že to toleroval, že mu ani nič iné neostávalo. Neveriacky som sa s touto pani rozlúčil a bežal k babke, ktorá mi tieto informácie potvrdila. Samozrejme, nikto na to nemá žiaden dôkaz, v tých dobách sa považovalo za hriech vôbec iba hovoriť, že ich milovaný farár má tajnú lásku. Neviem, možno je to len typická klebeta, veď nie náhodou boli Malomestské rozprávky Janka Jesenského napísané práve v tomto meste.
Ale každopádne nedalo mi nepoukázať na toto moje zistenie. Zvlášť po tom, čo som v ani jednej knihe venovanej Tisovej osobe nenašiel o tejto záležitosti ani len zmienku. Dokonca keď som miestnej Bánovčanke naznačil, že by som túto informáciu rád použil vo svojej práci, dodala len: „Bože chráň“. Aj to svedčí o tom, ako veľmi si osobu Tisu dodnes v Bánovciach vážia. Niežeby som si ju ja nevážil, práve naopak, ale myslím si, že nadišiel čas, aby sa začalo hovoriť aj o témach, ktoré môžu byť niektorým ľuďom proti srsti. Ja osobne by som veľmi rád v budúcnosti počul odpoveď na otázku, či Tisova láska a prípadný pomer so ženou lekárnika bola skutočnosť alebo iba vymyslená malomestská klebeta. Dosť bolo ale dohadov, držme sa ďalej faktov. Tiso sa v Bánovciach nad Bebravou so svojou energiou zapojil i do komunálnej politiky. Bol spoluiniciátorom založenia tamojšieho katolíckeho mužského učiteľského ústavu, kde bol nielen učiteľom náboženstva, ale niekoľko rokov stal na jeho čele vo funkcii riaditeľa. Pričinil sa o postavenie novej budovy meštianskej školy, o vybudovanie pomníka Ľudovíta Štúra, pracoval ako organizátor a prednášateľ v miestnom Katolíckom kruhu mužov, v Ženskej katolíckej jednote i v telovýchovnom spolku Orol. V roku 1937 sa stal členom výboru Matice Slovenskej. Naozaj neuveriteľné, čo všetko Jozef Tiso dokázal stíhať, hlavne keď si uvedomíme, že na vyššie menované funkcie mal čas iba koncom a začiatkom týždňa. Ostatok času strávil na pravidelných pobytoch spojených s jeho celoštátnou politickou činnosťou. A tej by som už chcel venovať zvyšok mojej seminárnej práce.
V roku 1925 sa Jozef Tiso intenzívne zúčastnil predvolebnej kampane nielen ako rečník na verejných zhromaždeniach, ale opäť aj ako poslanecký kandidát. Tieto voľby dopadli pre SĽS podstatne lepšie ako tie predchádzajúce a Tisovi sa tak
otvorila brána do veľkej politiky. Stal sa poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, kde bol zvolený do sociálnopolitického výboru a zároveň sa stal i náhradníkom stáleho výboru parlamentu. Jozef Tiso sa v novom prostredí rýchlo zorientoval a nadviazal styky s kolegami takmer zo všetkých politických strán. Od polovice 20-tych rokov sa už Tiso definitívne zaradil k absolútnej funkcionárskej špičke SĽS, ktorá sa medzičasom premenovala na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Krátko po volebnom víťazstve sa výrazne podieľal na formulovaní tzv. Trnavského manifestu, ktorý možno považovať za zhustený politický program HSĽS.
Prvý bod spomínaného manifestu nám naznačuje, čoho sa asi bude týkať väčšina úsilia v politickej činnosti Jozefa Tisu ako i celej HSĽS až do roku 1938:
1. Stojíme na základe Československej republiky, v rámci ktorej prináleží slovenskej krajine autonómia. Žiadame, aby jazyk slovenský bol jazykom úradným a jazykom vyučovacím na školách. 15
Dňa 18. decembra 1925 Jozef Tiso po prvýkrát prehovoril v parlamente. Zvolil jasný štýl a ostrý ton. Kritizoval novú vládu, pretože v nej nebolo autonomistických zástupcov, ktorí vo voľbách získali najviac hlasov: „Týmito voľbami slovenský národ chce dať výraz svojmu želaniu, že v republike Česko-Slovenskej má svoj vlastný domov, má svoju krajinu, ktorú si ako svojrázny národ chce sám spravovať. Žiaľ, musíme konštatovať pred verejnosťou celej republiky, ale aj celého kultúrneho sveta, že tento hlas slovenského národa bol nielen nepovšimnutý, ale že sa ním úplne pohŕda. Žalovať musíme pred verejnosťou celého sveta, že v republike tejto brat brata vyslyšať nechce, brat bratovi odopiera i tie najprimitívnejšie práva.“ 16 Aj motívom väčšiny jeho ďalších parlamentných vystúpení bola otázka autonómneho štátoprávneho postavenia Slovenska v ČSR. Myslím si, že nazvať preto Tisu ako rozbíjača republiky by bolo veľmi nefér. Aj napriek niekedy až príliš ostrej kritike zostal neochvejným prívržencom ČSR až do roku 1939: „národ slovenský prišiel k ČSR riadením Prozreteľnosti Božej.. zabezpečenie a udržanie tohto štátu je životnou podmienkou budúcnosti národa slovenského.“ 17
Akú autoritu si získal Dr. Jozef Tiso vo vedení HSĽS a akú dôveru mal k nemu jej vodca Andrej Hlinka, možno najlepšie usúdiť z toho, že keď Hlinka v máji 1926 odcestoval na Eucharistický kongres do USA, poveril práve Tisu, aby ho zastupoval v predsedníckej funkcii v strane. To sa samozrejme nepáčilo niektorým vekovo starším ľudákom a dvaja z nich to dokonca riešili odchodom zo strany.
Za cieľ svojej politickej činnosti pokladal Tiso účasť na vykonávaní štátnej moci, aby ju mohol ovplyvniť v zmysle svojho programu. Pokladal za morálnu povinnosť, aby HSĽS ako najväčšia politická strana na Slovensku prejavila ochotu spolupracovať na riadení ČSR. Podmienkou prípadného vstupu HSĽS do vlády však mal byť obsah Trnavského manifestu. Počas neprítomnosti Andreja Hlinku viedol s predstaviteľmi centralistických politických strán zložité rokovania o vstupe HSĽS do koaličnej vlády. Jozef Tiso si v týchto ťažkých rokovaniach počínal veľmi dobre, dokonale využíval svoju húževnatosť, rečnícke schopnosti i diplomatickú zdatnosť.
Po návrate Andreja Hlinku z Ameriky, na prelome rokov 1926/27 sa HSĽS predsa len rozhodla vstúpiť do vlády, čo vyvolalo prinajmenšom rozpaky v jej členskej základni, ale i medzi voličmi. Veď najväčšia slovenská strana, dovtedy dôsledne opozičná kládla ako podmienku jej prípadného vstupu do vlády akceptovanie požiadavky autonómie Slovenska a to sa nestalo. Tento vstup bol z veľkej časti dielom Jozefa Tisu, ktorý v tom videl prostriedok, ako dosiahnuť autonómiu Slovenska „zhora“ a nie dovtedy neúčinnou opozičnou taktikou. Dňa 15. januára 1927 vymenoval prezident republiky T. G. Masaryk dvoch ľudáckych politikov za ministrov československej vlády. Jozef Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Už na prvý pohľad vidno, že išlo o politického a nie odborného ministra. Tiso sa nijak špeciálne na toto ministerské kreslo nepripravoval, ani po ňom veľmi netúžil. V čase jeho pôsobenia došlo k niekoľkým závažným stavebným investíciám na Slovensku: výstavba liečebných pavilónov v kúpeľoch Sliač, pokusy o revitalizáciu niektorých menších, zabudnutých slovenských kúpeľov a taktiež založenie židovskej nemocnice v Bratislave. Ministerské kreslo taktiež Tisovi umožnilo lepšie sa zorientovať vo „vysokej“ politike. Ako sám neskôr povedal, metódam praktickej politiky sa najviac priučil v pražskej „politickej kuchyni“ 18. Taktiež si počas vykonávania tejto funkcie dával veľký pozor, aby nestratil kontakt so Slovenskom. Nechcel totiž zohrávať tradičnú úlohu „slovenského politika v Prahe“. Vstup HSĽS do vlády sa považuje za jednu z najväčších chýb, ktorých sa strana dopustila v období ČSR. Prinieslo jej to mnoho vnútorných problémov, ale i značný úbytok voličských hlasov v najbližších parlamentných voľbách. A navyše základný cieľ a tým bola autonómia Slovenska, ostával stále nesplnený. Ale ešte 19 dní pred už spomenutými voľbami v roku 1929, HSĽS protestovala proti odsúdeniu Dr. Tuku a odvolala z vlády oboch svojich ministrov. Najdôležitejšou príčinou demisie však asi boli blížiace sa voľby. Jozef Tiso, ktorý bol vo voľbách 1929 a 1935 opakovane zvolený do parlamentu, sa začal znova intenzívnejšie venovať vnútrostaníckej práci. V roku 1930 sa stal oficiálnym podpredsedom HSĽS, čo naznačovalo že sa stáva „druhým mužom“ v strane. Pred voľbami v roku 1935 bol Tiso hlavným iniciátorom vzniku tzv. autonomistického bloku, čo znamenalo úzku spoluprácu HSĽS a SNS. Tento blok sa však bezprostredne po voľbách rozpadol. V decembri toho istého roku sa mala uskutočniť i voľba prezidenta, v ktorej chcela HSĽS zohrať úlohu jazýčka na váhach. Tiso bol pri rokovaniach asi iba sprostredkovateľom, rozhodujúce slovo vo voľbe prezidenta mal stále Hlinka.
Je však veľmi pravdepodobne, že Tiso Hlinkovu voľbu Beneša veľmi ovplyvnil. Beneš vraj totiž ešte pred samotnou voľbou prisľúbil Tisovi, že ak za neho bude HSĽS hlasovať, do roka po svojom zvolení za prezidenta vyrieši slovenskú otázku uskutočnením autonómie. Ako sa od tak tvrdého centralistického a voči slovenskej otázke absolútne neústupčivé politika dalo čakať, Beneš tento svoj sľub nikdy nesplnil. Niektorým ľuďom sa zdá skôr neuveriteľný fakt, že mu Tiso uveril, napriek tomu, že Beneš ani nie pol roka predtým vyhlasoval v Bratislave, že je a vždy bude proti akejkoľvek autonómii Slovenska. To či Tiso Benešovi naozaj uveril ostáva otázne, myslím si skôr, že v splnenie jeho sľubov len tajne dúfal. Treba totiž povedať, že Hlinkovu voľbu Beneša mohli ovplyvniť aj iné faktory ako napríklad fakt, že Benešov protikandidát Bohumír Němec bol iba politickou figúrkou a navyše otvoreným ateistom a tak mohla veľký vplyv zohrať i mienka Vatikánu.
Ako som už spomenul, vo voľbách roku 1935 bol Tiso opakovane zvolený do parlamentu. Tieto voľby neznamenali iba jeho osobný úspech, ale taktiež veľký úspech celého autonomistického bloku. HSĽS získaním doposiaľ najvyššieho počtu hlasov potvrdila svoj charakter najväčšej politickej strany Slovenska. Už mesiac po voľbách Tiso v parlamente sebavedome vyhlásil: “Máme právo hovoriť menom slovenského národa, lebo máme za sebou jeho numerickú väčšinu, ale aj preto, že o slovenskom národe na Slovensku jedine my hovoríme.“ 19 V tomto prejave, ale i v politickej činnosti Dr. Tisu a celej HSĽS po voľbách v roku 1935 možno pozorovať jednu novú, ale celkom otvorenú črtu. Sú ňou akési totalizačné tendencie, alebo prinajmenšom preceňovanie úlohy jednej politickej strany. Tieto nebezpečné antidemokratické tendencie Tiso opäť potvrdil vo svojom referáte na 7. zjazde HSĽS v Piešťanoch v septembri 1936, kde okrem iného vyhlásil: „Vo vedomí si zodpovednosti, vedení tradíciou našej ideológie budeme tvoriť v duchu tejto tradície novú taktiku. A preto budeme dbať o to: Aby strana, ako je jedinou reprezentantkou slovenského národa, zahrnula v sebe celý národ a všetky jeho zložky. Jeden národ, jedna strana, jeden vodca pre jednotný postup všetkých síl v službe jedného národa.“ 20 Vyslovené myšlienky sa stali Tisovým presvedčením.
Dokonca i v písomných poznámkach v rámci príprav na svoj proces po vojne si zapísal: „Považujem to za prirodzený výsledok vývoja demokracie, že prichádza nakoniec k jednej strane....“ 21 Je až prekvapujúce ako otvorene sa k týmto myšlienkam Tiso hlásil aj v situácii, keď mu mohli viacej škodiť než pomôcť. Po okupácii Rakúska nacistami v marci 1938 Dr. Jozef Tiso v pražskom parlamente opätovne zdôraznil, že HSĽS stojí na pôde ČSR, ale neprestane naliehať na uskutočnenie autonómie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi: „HSĽS ako politická reprezentantka slovenského národa vyhlasuje, že stojí na stanovisku osobitného slovenského národa, celistvosti československého štátu a Československú republiku pokladá za štát, v ktorom sa môže plne uplatniť individualita slovenského národa.. Vážnosť času žiada, aby sme sa na obranu republiky náležíte pripravili psychologicky, aby sme v prvom rade zavčasu odstránili nedorozumenia medzi Čechmi a Slovákmi, lebo zhoda a svorná spolupráca českého a slovenského národa je najistejšou zárukou našej štátnej bezpečnosti.“ 22 K autonomistickému programu HSĽS sa pridali aj politické reprezentácie občanov nemeckej a maďarskej národnosti na Slovensku.
V tejto nepokojnej dobe a napätej situácii dňa 16. augusta 1938 zomrel v Ružomberku zakladateľ a predseda HSĽS Andrej Hlinka. Tiso sa v rámci svojej podpredsedníckej funkcie presunul na čelo HSĽS. Hlinková smrť otriasla celým Slovenskom, ale aj napriek tomu HSĽS neupustila od svojich požiadaviek a rokovania s pražskou vládou prebiehali aj naďalej. Udalosti však už dostali rýchli a domácimi politickými silami nie vždy ovládaný spád. 8.septembra toho istého roku si prezident Beneš pozval Tisu, aby mu oznámil, že sa rozhodol Slovákov včleniť do svojho ”Štvrtého návrhu”, v ktorom chcel riešiť problémy menšín v ČSR. Tiso po návrate do Bratislavy verejne vyhlásil: ”V Prahe museli stratiť zdravý rozum, už nie je vôbec možné s nimi diskutovať.” 23 Zdalo sa mu neuveriteľné, že mu Beneš ponúkol, že Slovákov zaradí medzi posledné menšiny v ČSR v čase, keď bolo jasne, že ČSR hrozí blízky zánik. Napriek tomu rokovania s Benešom viedol Tiso v mene HSĽS až do októbra 1938.
Dňa 30. septembra 1938 sa vláda ČSR podrobila mníchovskému diktátu, čím stratila skoro 1/3 svojho územia. 5.októbra, v deň Benešovej demisie z úradu prezidenta republiky, zvolal Tiso do Žiliny výkonný výbor HSĽS, aby zaujal stanovisko k novej politickej situácii. Na schôdzu prišli aj predstavitelia ostatných politických strán pôsobiacich na Slovensku okrem komunistov. Spoločne podpísali „Vyhlásenie“ o autonómii Slovenska v rámci česko-slovenského štátu (tzv. Žilinská dohoda). Pražská vláda toto vyhlásenie prijala a ešte v ten istý deň menovala Dr. Jozefa Tisu za predsedu prvej autonómnej vlády.
Tiso teda úspešne zavŕšil svoj 20-ročný zápas o autonómiu Slovenska a dostal sa tak na vrchol moci a zodpovednosti nielen v strane, ale i v celej republike. Tu začína úplne nová kapitola Tisovho života a tej by som sa rad venoval až v budúcoročnej seminárnej práci.
Záver
Hlavným cieľom mojej seminárnej práce bolo objektívne informovať čitateľa o jednej z najrozporuplnejších postáv v našej histórii vôbec. V priebehu jej písania som sa vzhľadom na rozsah rozhodol spracovať iba prvú, nie až tak problematickú, časť Tisovho života. Dúfam, že základný cieľ som si splnil. Naozaj som sa snažil neprikloniť sa ani na jednu zo strán PRE alebo PROTI, i keď to niekedy pri čítaní rôznych publikácii bolo naozaj veľmi ťažké. Po Tisovej smrti sa totiž vytvorili akési 2 tábory. Jeden sa snaží zidealizovať Tisovu osobu ako sa len dá a ten druhý naopak, obviniť ho aj zo zločinov, ktoré ani teoreticky spáchať nemohol. Ja som sa snažil držať faktov a pridať nakoniec aj vlastné názory, ktoré som si vytvoril po prečítaní argumentov oboch spomínaných táborov. Preto netvrdím, že všetky sú naozaj pravdivé. Som taktiež veľmi rád, že sa mi podarilo splniť ďalší z mojich cieľov a tým bolo spestrenie seminárnej práce výpoveďami ľudí, ktorí sa s Dr. Jozefom Tisom osobne stretli. V tejto súvislosti som vyslovil hypotézy, ktoré ešte raz opakujem, nemusia mať nič spoločné so skutočnosťou. Myslím, že sa mi podarilo urobiť si dobrý základ, na ktorom môžem budovať budúci rok. Ak chcem totiž hodnotiť Jozefa Tisu ako prezidenta Slovenskej Republiky, musím vedieť, aké politické a osobné názory zastával predtým než sa nim stal a ako sa vôbec do politiky dostal. Ďakujem všetkým svojim čitateľom a taktiež pánu profesorovi Hlušekovi za trpezlivosť. Verím, že vás moja práca zaujala a že už teraz sa spolu so mnou tešíte na jej druhú budúcoročnú časť. Ďakujem.
Poznámkový aparát
1. Ďurica, M.S., Jozef Tiso 1, Martin, 1992, s. 41
2. Slovenský rodoľub Dr, Jozef Tiso, Trenčín, 1992, s. 8
3. Ďurica, M.S., c.d., s. 64
4. Kamenec I., Tragédia politika, kňaza a človeka, Bratislava, 1998, s. 24
5. tamtiež, s. 25
6. tamtiež, s. 27
7. Slovenský rodoľub, c.d, s. 7
8. Kamenec I., c.d., s. 29
9. Slovenský rodoľub, c.d, s. 12
10. Kamenec I., c.d., s. 37
11. Slovenský rodoľub, c.d, s. 10
12. tamtiež, s. 10
13. Ďurica, M.S., Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1995, s. 117
14. Ďurica, M.S., c.d., s. 89
15. tamtiež, s. 130
16. Slovenský rodoľub, c.d, s. 11
17. tamtiež, c.d, s. 44
18. Kamenec I., c.d., s. 48
19. Ďurica, M.S., c.d., s. 195
20. Kamenec I., c.d., s. 55
21. tamtiež, c.d, s. 55
22. tamtiež, c.d, s.
57
23. Ďurica, M.S., Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava, 1995, s. 134.