Jozef Tiso životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 21. ledna 2007
  • Zobrazeno: 3617×

Příbuzná témata



Jozef Tiso životopis

Úvod


Cieľom tejto mojej práce je bližšie spoznať, prípadne objasniť, politickú kariéru asi najdiskutabilnejšej osoby z dejín slovenského národa, ktorou dr. Jozef Tiso bezpochyby je.
Ešte pred písaním tejto práce som sa prvé fakty o Slovenskom štáte a o dr. Jozefovi Tisovi dozvedel od svojho deda, ktorý mal v období Slovenského štátu 15 rokov. Jeho spomienky ma síce inšpirovali k písaní tejto práce, v samotnej práci som ich však nepoužil. Pri písaní práce som fakty čerpal hlavne z kníh samotných účastníkov politického života Slovenského štátu, pretože ich prístup sa mi zdal byť najpodrobnejší aj keď značne skreslený ich snahou ospravedlniť vlastné činy. ”Predprevratovú” literatúru som síce používal, ale tá sa mi zdala ešte viac neobjektívna, keďže komunistická literatúra sa očividne snažila o úplné a neoddiskutovateľné odsúdenie samostatného slovenského štátu protisovietskeho zamerania. Bližšie sa zhodnotením literatúry zaoberám v Poznámkach. Hlavným dôvodom prečo som sa rozhodol napísať túto prácu, je snaha zosumarizovať názory na udalosti tohto obdobia, pretože pri štúdiu literatúry som sa stretol s neuveriteľným ”mantinelizmom”, kedy bola osobnosť dr. Jozefa Tisu stavaná jednoznačne buď na stranu najhorších vojnových zločincov, alebo na stranu svätcov bez jedinej chyby a poškvrny. Cieľom mojej práce nie je vyniesť jednoznačný súd nad osobnosťou dr. Tisu, ale snaha zaujať k jeho osobnosti stanovisko, ktoré by sa blížilo k pravde trochu viac ako komunistická alebo proľudácka literatúra. 1.1 Biografická metóda - charakteristika

Základom biografickej metódy je prístup k spoločenskej skutočnosti prostredníctvom poznatkov o živote jedincov. Východiskovou predstavou pre použitie biografickej metódy je názor, že spoločnosť sa skladá z jedincov, ktorí majú svoje osobitné záujmy a názory, že zo stretania týchto záujmov sa rodí to, čomu hovoríme dejiny. Jedinec teda nie je jedinečnou zložkou vývoja, ale predovšetkým súčasťou spoločnosti a príslušníkov určitej záujmovej skupiny, triedy, profesie. Osvetlením a výkladom jeho postojov a záujmov potom vysvetlíme aj spoločenské vzťahy, do ktorých zasahuje.
Priekopníkom biografickej metódy sa v anglosaskej historiografii stal už v medzivojnovom období Sir Lewis Namier (odtiaľ tzv. ”namierizmus”).

Táto biografická metóda akcentovala genealogické, vzdelanostné, ale taktiež majetkové biografické údaje, vynechávala však základné sociálne a triedne charakteristiky, čím bol ovplyvnený aj spôsob výberu biografického materiálu a teda aj jeho hodnota. Existujú dve značne odlišné koncepcie biografickej metódy:

1. Individuálna biografia - život jedinca nás zaujíma v jeho všestranných súvislostiach k okolitému životu ako sonda, pomocou ktorej sa chceme prepracovať k hlbším poznatkom o niektorých špecifických zložkách spoločenského vývoja.

2. Skupinová biografia - vychádza z toho, že určitá udalosť, akcia, postoj boli dielom viac alebo menej uvedomelej činnosti konkrétnych ľudí. 1.2 Progresívna metóda - charakteristika

”Progresívna metóda je metódou, ktorá sa v zásade zhoduje s diachrónnym prístupom k historickej skutočnosti. O progresívnej metóde hovoríme tam, kde historik sleduje a zachycuje minulé udalosti tak, ako po sebe nasledovali od doby staršej k dobe novšej. Postup historika ide teda paralelne s tým, ako prebiehal historický proces. O udalostiach, ktoré sa stali v staršej dobe sa hovorí skôr ako o udalostiach, ktoré po nich nasledovali.”



1.3 Aplikácia biografickej a progresívnej metódy


Vďaka oslavám päťdesiateho prvého výročia ukončenia II. svetovej vojny môj dedo spomenul meno dr. Jozefa Tisu. O Tisovi som už čosi málo vedel zo základnej školy, ale moje poznatky boli len hmlisté. Dedo mi rozpovedal ako to vyzeralo v Dubnici počas vojny, čiže počas Slovenského štátu. Dr. Jozefa Tisu spomínal len v dobrom, ako človeka, ktorý sa zaslúžil o to, že sme sa mali počas vojny asi najlepšie zo všetkých európskych národov. Keď som však spomenul Tisu mojej mame, označila ho za fašistu, ktorý poslal na smrť niekoľko desiatok tisíc židov, a ktorý nielenže spolupracoval s Hitlerom, ale ho aj uctieval ako Boha. Keď som sa jej opýtal, odkiaľ sa to dozvedela, povedala mi, že sa to učili v škole. Tento markantný rozdiel názorov na jednu osobu medzi človekom, ktorý zažil jeho pôsobenie, a ktorý si ho nevedel vynachváliť a medzi človekom, ktorý je len o generáciu mladší a tvrdí úplný opak, ma natoľko zaujal, že som si fakty o dr. Tisovi overil v učebnici dejepisu pre základné školy, kde bol Tiso spomínaný len povrchne a názor na neho odrážal presvedčenie mojej mamy. Táto učebnica dejepisu bola vytlačená ešte pred rokom 1989, a preto bola písaná tak, aby sa zhodovala s komunistickou ideológiou.

Keď som si vyberal tému seminárnej práce spomenul som si na tento zaujímavý jav absolútnej nezhody názorov a rozhodol som sa bližšie sa ním zaoberať.

Zohnal som si nové knihy o Tisovi, pretože sa mi zdali byť napísané objektívnejšie, aj keď neskôr som zistil, že sú tiež dosť jednostranne zamerané, a knihy spred roku 1989 som používal na vytvorenie konfrontácie názorov. Aj v súčasnosti sa dá literatúra o Tisovi rozdeliť do dvoch táborov. Týmto javom sa bližšie zaoberám v Poznámkach. Vo svojej práci sa zaoberám celou politickou kariérou dr. Jozefa Tisu, od jej počiatku až po smutný koniec. Faktami sa zaoberám len stručne, pretože sú všeobecne známe a ľahko dostupné takmer v každej literatúre zaoberajúcej sa novodobými dejinami slovenského národa. Viac si všímam rozpory vo výkladoch dejinných udalostí jednotlivých autorov a snažím sa zistiť, či bol dr. Jozef Tiso naozaj natoľko vinný, že si zaslúžil smrť alebo či bol naozaj taký svätec za akého ho teraz niektorí ľudia vydávajú. II. Boj za autonómiu Slovenska



2.1 Politická situácia v ČSR v r.1920

V roku 1920, keď Tiso vstúpil na politickú scénu, bola situácia v politike dosť kritická.
ČSR vznikla 28. októbra 1918 po rozpade dualistickej rakúsko-uhorskej dynastie. V novovzniknutej ČSR čoskoro vyvstal problém Slovenskej autonómie, ktorá bola zakotvená v Pittsburghskej dohode. Túto autonómiu požadovali hlavne dve strany na Slovensku: Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS) a Slovenská národná strana (SNS), naproti tomu napríklad Agrárna strana, vedená V. Šrobárom, bola silne proti autonómii. Argumentom Čechov a centralisticky orientovaných strán na Slovensku bol, že slovenský národ neexistuje, keďže vo Washingtonskej deklarácii a dokonca aj v ústave z r. 1920 bol spomínaný len národ československý. Tým pádom nemôže dostať autonómiu národ, ktorý vlastne neexistuje. Proti argumentom “autonomistov” bolo, že keď existuje len národ československý, tak nech nám niekto povie niečo spisovnou českoslovenčinou. To bol jeden z najzávažnejších problémov - reč.
Po vzniku ČSR sa zistilo, že na Slovensku je len minimum odborníkov vo všetkých oblastiach. Tvrdá maďarizácia zapríčinila, že na Slovensku prakticky nebolo, okrem učiteľov, kňazov a občas richtárov, vzdelaných ľudí. Preto začali na Slovensko prichádzať odborníci a profesori z Čiech, ktoré boli na tom podstatne lepšie. A tak sa začali na slovenských univerzitách ozývať prednášky v češtine, v úradoch na vyšších miestach tiež len čeština. Preto sa začali na Slovensku ozývať hlasy proti Čechom už v roku 1919. Česi sa totižto nesprávali ako pomocníci, aby sa Slovensko postavilo na nohy, ale ako kolonizátori, ktorý prišli do krajiny, ktorej obyvateľstvo je na kultúrne, politicky a hospodársky nižšej úrovni.

Na túto skutočnosť upozorňoval napríklad český spisovateľ a literárny kritik F.X.Šalda: ”Nebylo by nic osudnějšího, než kdyby Češi na Slovensku chtěli si hrát na jakési kulturní kolonisátory nebo donášeče kultury. Slovensko jest prastará kulturní země - jako výtvarná lidová kultura na příklad jest doslova jedinečná v Evropě, jež nemá sobě rovné, a jeho inteligence vzdělanostní nestojí nikterak za inteligenci naší, spíše naopak - a chápu, že Slováci byli by uraženi takovým vystupovaním, a právem uraženi.”, podobne sa vyjadril aj minister Šrobár, ktorý konštatoval: ”Je pravda, že v poslednom čase tie úradnícke sily, ktoré sem prichádzajú z Čiech, sú menejcenné a dopúšťajú sa rôznych priestupkov. Mnoho Čechov sem prichádza ako do okupačného územia a myslia si, že tu môžu koristiť.”
Situácia na Slovensku sa však ešte dlho nezmenila a na Slovensko začali prichádzať nielen odborníci a profesori, ale aj obyčajní robotníci, ktorých bolo na Slovensku dosť.


2.2 Tisov nástup na politickú scénu

Tiso sa zaujímal o politiku už v časoch svojho pôsobenia v Nitre, kde pôsobil ako spirituál v seminári a profesor na miestnom gymnáziu. V tých časoch prispel do maďarského týždenníka ”Nyitramegyei Szemle” niekoľkými článkami o právach robotníkov, o sociálnej otázke a o kresťanstve. Tieto články boli potom spomenuté aj pred súdom, keď na ich základe obviňovali Tisu z maďarského nacionalizmu. Dňa 19. decembra 1918 obnovil Andrej Hlinka činnosť Slovenskej ľudovej strany, ktorú 17. októbra 1925 premenoval na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (V tejto práci používam názov HSĽS už pred rokom 1925, aby nedošlo k nedorozumeniam pri čítaní textu). Tiso vstúpil do HSĽS, pretože to bola strana, ktorá mu najviac vyhovovala. Tiso mal odjakživa odpor ku komunizmu, preto nie strana komunistická. Agrárna strana bola orientovaná centralisticky, čo bolo proti Tisovmu vlastenectvu. Rovnaký dôvod platil aj na Sociálnu demokraciu, no a čo sa týka Slovenskej národnej strany - Tiso bol katolícky kňaz a SNS bolo združenie evanjelikov. Takže sa ukázalo, že jedinou vhodnou stranou je HSĽS.
Tiso zakladá HSĽS v Nitre a stáva sa jej hybnou silou. Vo voľbách v roku 1920 je Tiso kandidátom poslanectva v trnavskom okrese. Tieto voľby nedopadli pre HSĽS najlepšie. Skončili na treťom mieste. Prvá bola Československá sociálna demokracia a druhá Hodžova Slovenská národná a roľnícka strana. Na štvrtom mieste sa umiestnili štyri maďarské strany, s ktorými sa zlúčili aj slovenskí Nemci. Hlinku ako poslanca prepustili z väzenia a ten označil tieto voľby za porážku HSĽS. V rokoch 1920 - 1925 Tiso vo svojich prejavoch sústreďoval svoju snahu hlavne na myšlienku zjednotenia Slovákov.

Vo svojich prejavoch sa snažil presvedčiť Slovákov, že Česi si na Slovensku berú viac ako si zaslúžia, a že sa chcú stať novými pánmi na Slovensku. Proti tomu videl len jeden spôsob obrany: úplné zjednotenie Slovákov. Preto sa snažil urobiť z HSĽS stranu všenárodnú. Vo svojich prejavoch tvrdil, že medzi Slovákmi nie je triednych rozdielov: Medzi Slovákmi nieto kapitalistov a boháčov; čo sú, tí sú medzi Čechoslovákmi a tí nie sú v ľudovej strane organizovaní, a preto politika ľudovej strany musí byť politikou chudoby a Slovenská ľudová strana, ktorá na Slovensku jediná robí a zastupuje politiku slovenského národa, musí ísť cestou politiky chudoby, lebo len touto cestou zahrnie do svojej činnosti celok národa.” Tiso jednoducho vyjadril koncepciu programu HSĽS, s ktorou išla strana do nasledujúcich volieb. V roku 1921 sa konala manifestácia mládežníckej organizácie Orol. Hlavným rečníkom bol Tiso, ktorého potom českí četníci udali, že vo svojom prejave použil protičeské výrazy. Okresný súd v Trenčíne Tisu oslobodil, ale český štátny zástupca sa proti rozsudku odvolal a krajský súd v Bratislave odsúdil Tisu na 400 korún pokuty a 2 roky väzenia podmienečne. Prokurátor sa však opätovne odvolal a najvyšší súd v Brne potvrdil rozsudok krajského súdu, akurát, že teraz bol trest už nepodmienečný. 23. júla 1923 sa stal Tiso väzňom v Trenčíne, kde však nebol ani mesiac, pretože ho prepustili na základe amnestie. Tiso po opustení väznice neupustil od svojich verejných prejavov, v ktorých sa sťažuje na ekonomickú krízu a obrovské množstvo emigrantov. Poukazuje na fakt, že tri štvrtiny emigrantov je z radov Slovákov. Obviňuje Čechov z odbúravania slovenského priemyslu a sťahovania slovenských tovární do Čiech. Českí četníci rozháňali manifestácie HSĽS streľbou, prípadne podnikali rôzne represálie proti účastníkom týchto manifestácii. 15. novembra 1925 sa konali voľby do Národného zhromaždenia. Týchto volieb sa na Slovensku zúčastnilo vyše 20 politických strán. Relatívnu väčšinu získala HSĽS, druhá sa umiestnila Hodžova Republikánska strana zemědělského a malorolnického lidu, tretie miesto obsadila Komunistická strana Československa, kým Maďarská národná strana si udržala svoje štvrté miesto. 2.3 Tisov boj o autonómiu Slovenska

Svoj prvý prejav v pražskom parlamente mal Tiso 18.decembra 1925, keď prehovoril ako zástupca najsilnejšej skupiny slovenských poslancov, ktorou HSĽS po voľbách v roku 1925 nepochybne bola. Vo svojej prvej reči hneď v úvode spomenul výsledky volieb a fakt, že 78% Slovákov hlasovalo za autonómiu, teda by táto požiadavka nemala byť aj naďalej ignorovaná a prehliadaná.

Ďalej odmietol daňové plány, ktoré označil za kapitalistické a antisociálne. Taktiež skritizoval tzv. cukornú daň. Tento zákon nazval sociálne nespravodlivým, pretože ničil drobných dodávateľov a nie cukrových barónov. HSĽS, na čele s Andrejom Hlinkom a Jozefom Tisom, nastúpila na pôdu pražského parlamentu dosť razantne. Správnosť Tisovho stanoviska k Slovenskej autonómii potvrdil aj dr.B.Šmeral, český komunista.
Druhýkrát vystúpil Tiso 19. júna 1926 a hovoril o predlohe zákona o kongrue. Ostro ho skritizoval a nazval ho fackovaním kňazov. Hovoril o terorizovaní kňazov. Pomocou množstva štatistík a citátov poukázal na veľký význam kňazov a náboženstva v spoločnosti. V roku 1926 odišiel Hlinka na návštevu amerických Slovákov do USA. Vedenie strany zveril na čas svojej neprítomnosti do rúk päťčlennému direktóriu na čele s Tisom. Počas Hlinkovej neprítomnosti sa začali šíriť reči o vstupe HSĽS do vlády. Preto Tiso opätovne vystúpil a prehlásil, že HSĽS nezradí svoj ľud a nevymení autonómiu za ministerské kreslá. Ďalej vo svojom prejave žiadal, aby ministerstvo financií vypracovalo štatistiku, ktorá by ukázalo či Česko dopláca na Slovensko alebo nie, keďže to bol jeden z hlavných dôvodov centralistov proti autonómii. Poukázal na to, že autonomistické štáty patria medzi najsilnejšie na svete. Zaoberal sa aj rozdielnym kultúrnym a hospodárskym vývojom na Slovensku. Tiso žiadal aj správu dispozičných fondov, aby sa videlo kam idú peniaze a koľko sa investuje v Čechách a koľko na Slovensku. V čase odznenia tejto reči sa už HSĽS pripravovala na vstup do vlády aj napriek tomu, že autonómiu ešte nemali sľúbenú. Bol tu len záblesk autonómie, ktorý chcel Tiso zachytiť, a tak dosiahnuť svoj cieľ. Mnohí členovia so vstupom do vlády nesúhlasili, ale Tiso chcel využiť každú príležitosť. 15.januára 1927 vstúpila HSĽS formálne do vlády a Tiso dostal kreslo ministra zdravotníctva, z HSĽS išiel do vlády ešte dr. Marek Gažík, ktorý dostal ministerstvo pre zjednotenie zákonov. Prvou vecou, ktorú Tiso urobil po nástupe na svoje nové ministerské kreslo bolo, že vyhodil šéfa zdravotníctva na Slovensku - dr. Kraicza. Zdvihla sa vlna pobúrenia, pretože Čechom sa nezdalo, že by mal Slovák vyhadzovať Čecha. Vzhľadom nato, že v tomto rezorte nebolo až tak veľa Čechov, Tiso nerobil nijaké radikálne čistky, ale venoval sa obnove a investícií peňazí do slovenských kúpeľov. ”1. januára 1928 - ”Slovák” uverejnil článok prof.

Vojtecha Tuku - ”V desiatom roku Martinskej deklarácie”, v ktorom sa vyslovil, že martinskí deklaranti sa vyslovili za pripojenie sa Slovenska k ČSR na dobu 10 rokov ako ”skúšobné obdobie”, a ak sa im to nebude páčiť, stane sa Slovensko samostatným štátom. Tuka tvrdil, že ak sa do 31. októbra 1928 oprávnení predstavitelia slovenského národa nevyslovia za ostatie v ČSR, nastane na Slovensku stav štátoprávneho prázdna a jeho príslušnosť k ČSR bude iba faktom bez právneho podkladu. Dr. Vojtech Tuka bol obžalovaný z vlastizrady a protištátnej činnosti, zbavení poslaneckej imunity a odsúdený na 15 rokov väzenia.”
Odpoveďou Andreja Hlinku a HSĽS na tento čin bolo odstúpenie obidvoch ministrov z radov HSĽS (Tiso a Gažík) z ich funkcie. Tým pádom HSĽS opätovne prešla do opozície. Tiso nabral za čias svojho účinkovania vo vláde mnoho nových vedomostí, dôkladne sa zoznámil s byrokratickou a štátnou aparatúrou a s vedením štátu. O českom politickom zákulisí však aj naďalej mal strašnú mienku. Svoju prácu vo vláde označil za prácu pre autonómiu, prácu v opozícii označil za boj pre autonómiu. Voľby do Národného zhromaždenia, ktoré sa konali 27. októbra 1929, sa skončili ďalším víťazstvom HSĽS, aj napriek tomu, že stratila vyše 80.000 voličov. 8. mája 1930 sa Tiso stal podpredsedom HSĽS. Tiso mal v tom čase mnoho prejavov na pôde parlamentu, asi najviac z celej HSĽS. Kázala a snažil sa dokázať, že požiadavka Slovákov je aj historicky aj mravne oprávnená. Jeho najväčším odporcom bol dr. Dérer, ktorý ju označil za smiešnu a protištátnu. Tiso vo všetkých svojich rečiach spomínal prakticky to isté, snažil sa presadiť tieto základné požiadavky:
1. Uznanie slovenského národa.
2. Uznanie reči slovenskej a ona, aby bola jedinou úradnou a vyučovacou rečou na Slovensku.
3. Správu slovenských vecí dať do slovenských rúk.
4. V centrálnych úradoch dať Slovákom primerané zastúpenie.
5. V štátnom rozpočte vykázať, čo Slovensko dostáva a čo dáva.
6. Dodržať a splniť všetky zahraničné záväzky, ktoré slovenskému národu Masaryk dal.
7. Vteliť Pittsburghskú dohodu do ústavy.
8. Prestať s perzekúciou verejných zamestnancov.
9. Úsporne hospodáriť v štátnej správe.
10. Cirkevné školstvo.
11. Proti náboženskej zaujatosti. 12. S Čechmi ako rovný s rovným.
13. Boj proti boľševizmu.
14. Za sociálnu spravodlivosť, vyššie mzdy, proti neprimeraným ziskom, za výstavbu rodinných domov, atď...
15. Za ochranu slovenského priemyslu.
Toto bol základ všetkých Tisových prejavov. Tiso prehlasoval, že autonómia nemá búrať a ničiť ČSR, ale naopak má ju posilniť. Bohužiaľ, Česi sa správali aj naďalej neprístupne a ak aj rokovali, ich jediným cieľom bolo oddialiť riešenie otázky a ešte viac si upevniť svoje postavenie. Vo Zvolene sa konalo dňa 16.

októbra 1932 ľudové zhromaždenie, na ktorom bol vyhlásený spoločný postup HSĽS a SNS v boji za autonómiu, čím vznikol ”autonomistický blok”. Po zvolení dr. Milana Hodžu za predsedu vlády dňa 5.novembra
1935 svitla pre ”autonomistov” nová nádej, pretože si mysleli, že Hodža ako prvý Slovák na tomto významnom poste sa bude snažiť o vyriešenie slovenskej otázky, aby si zvýšil svoje renomé a získal úctu. A skutočne sa začalo o slovenskej otázke hovoriť viac ako kedykoľvek predtým, akurát že sa stále nič nevyriešilo. 23.marca 1936 Tiso rokoval s Hodžom, ktorý ho poslal k dr. Horákovi, prezidentovi Najvyššieho kontrolného a účtovného úradu. Tu mu predložili štatistiku, v ktorej stálo, že na Slovensko sa dáva 18% štátnych výdavkov, ale na daniach sa zo Slovenska získava len 16%. Z toho vyplýva, že Slovensko je pasívne a nie je uspôsobilé mať vlastnú autonómiu, pretože by sa hospodársky zrútilo. Tiso vyhlásil, že najmä príjmy nie sú vyúčtované presne, že banky na Slovensku platia dane v Prahe apod. Jednoducho vyhlásil túto štatistiku za nepravdivú a prerušil rokovania. Medzitým sa stal zdravotný stav prezidenta ČSR T.G.Masaryka tak kritický, že nebol schopný byť na poste prezidenta ČSR. Bolo treba súrne nového prezidenta, ktorým sa mal stať dr. Eduard Beneš. Ten urobil všetko, aby sa ním stal. V Čechách si zaistil podporu, slovenským Maďarom sľúbil čo si zažiadali. Najväčším problémom bola HSĽS, ktorá vždy vystupovala proti Benešovi, ako najväčšiemu centralistovi a nepriateľovi Slovákov. Beneš začal rokovať s Tisom, ktorého pokladal za najprístupnejšieho, pretože o ňom bolo všeobecne známe, že patrí medzi najumiernenejších členov HSĽS. Nakoniec sa mu ho aj podarilo presvedčiť a to veľmi jednoducho. ”Beneš sa zaručil Tisovi čestným slovom, že keď bude zvolený za prezidenta, využije všetok svoj vplyv i moc a presvedčí českých politikov, že tieto dva problémy treba urýchlene rozriešiť. Sľúbil Tisovi, že najneskôr do jedného roka po zvolení obidva problémy budú rozriešené.” Môže sa zdať neuveriteľným, že Tiso napriek tomu, že Beneš ani nie pol roka predtým vyhlasoval v Bratislave, že je a vždy bude proti akejkoľvek autonómii Slovenska, nakoniec Benešovi uveril, ale je to fakt, ktorý sa nedá zmeniť. Tiso Benešovi sľúbil, že využije celý svoj vplyv, aby presvedčil Hlinku, čo sa mu nakoniec aj podarilo a 18. decembra 1935 bol dr. Eduard Beneš zvolený za prezidenta ČSR.
Beneš však svoje sľuby nesplnil, naopak, ešte sprísnil centralizáciu a cenzúru prejavov. V rokoch 1936 - 1937 sa objavil zaujímavý fenomén.

Česi sa už skoro 20 rokov snažili potlačiť myšlienku slovenskej autonómie, ale jediný efekt bol ten, že na Slovensku silnelo autonomistické hnutie a postupne sa k nemu pridávali aj ďalšie, predtým centralistické, strany, napríklad komunistická strana. Aj napriek tomu sa na Benešovom stanovisku nič nezmenilo ani v tomto období. Zmeny priniesol až rok 1938.




2.4 Roky 1938 - 1939

V roku 1938 sa medzinárodná situácia pre ČSR povážlivo zmenila - k horšiemu. V marci sa Nemecko spojilo s Rakúskom a ČSR sa zrazu ocitlo v zovretí nemeckých ”čeľustí”, ktoré navyše prejavovali tendenciu ”zahryznúť”. Anglicko a Francúzsko sa dištancovali a radili ČSR dohodnúť sa s Nemeckom. Maďarsko chcelo obnoviť Uhorsko a s Poľskom sa viedli spory o Těšín. Medzinárodná situácia bola kritická. Preto sa česká vláda rozhodla rokovať s autonomistami. 17. februára 1938 výkonný výbor HSĽS rozhodol, že strana bude pevne trvať na dodržaní Pittsburghskej dohody a neustúpi ani o krok. Ďalej upozornila vládu v Čechách, aby riešenie tejto otázky ďalej neodkladala, pretože na Slovensku rastie protičeská nálada a trpezlivosť Slovákov má tiež svoje medze.
Prvé rokovania s vládou viedol poslanec Sivák, ktorý vláde oznámil, že strana stojí neochvejne za svojím stanoviskom. Beneš povedal, že ich požiadavky neprijme. Po Sivákovi prebral rokovanie opätovne Tiso, ktorému mohol byť Beneš vďačný za svoj post prezidenta. Tiso však tiež nedosiahol žiadny úspech. Situácia sa stávala stále napätejšou, zmizli všetky nemecké strany ostali už iba ”Nemci”, nebolo medzi nimi rozdielu, včera ešte komunisti, dnes už iba Nemci. Vznikla len jediná veľká nemecká strana, ktorá mala v ČSR viac mandátov ako najsilnejšia česká strana (55:45). V týchto napätých časoch predniesol Tiso v parlamente svoju zdrvujúcu reč: ”Popieranie existencie slovenského národa a zaznávanie reči, uráža Slovákov a vyvoláva nutné spory, ktoré znemožňujú bratské spolunažívanie Čechov a Slovákov. To, že slovenský národ je nútený vo svojom štáte už 20 rokov bojovať za uznanie svojej národnej individuality, za výlučné právo reči slovenskej na území Slovenska a za existenčné zaistenie Slovákov, je najväčšou obžalobou u nás panujúceho režimu a najlepšie vystihuje postavenie slovenského národa v ČSR. Je to skutočnosť, ktorá nás v 20. roku trvania Republiky naplňuje hlbokým bôľom v srdci, ktorá žaluje pred celým vzdelaným svetom a v záujme samého štátu volá po radikálnej náprave.” Bola to posledná Tisova reč v pražskom parlamente. Touto rečou akoby varoval vládu, že ak nevyrieši slovenskú otázku, môže to s ňou zle dopadnúť. Ursíny to však videl inak - na Slovensku hlasovalo za koaličné strany 660.640 voličov, kým za autonómne len 489.641 voličov.

Núka sa otázka prečo sa potom HSĽS pokladala za národné hnutie a nie za stranu. Vtedajší koaliční poslanci tvrdili, že autonómiu chcú len voliči autonomistického bloku, ktorých je menej. Na druhej strane autonomisti tvrdili, že situácia sa od posledných volieb zmenila, a že teraz je celé Slovensko jednomyseľne za autonómiu. Kto z nich bol v ”práve” je dosť ťažké určiť, ale neochota vlády dohodnúť sa v tomto období bola zarážajúca. Autonomisti určite nemali vo všetkom pravdu, ale aspoň v jednej veci určite - kritickom množstve Slovákov v centrálnych úradoch. Nasvedčuje tomu aj táto štatistika z roku 1936, uverejnená v denníku ”Slovák”:

Úrad Počet Z toho Slovákov
zriadencov Početne Percentuálne
Kancelária prezidenta 96 2 2.08
Predsedníctvo vlády 153 4 2.6
Štátny úrad štatistický 781 8 1.03
Ministerstvo zahraničia 1246 35 2.8
Ministerstvo národnej obrany 1294 6 0.46
Ministerstvo vnútra 383 3 0.78
Ministerstvo spravodlivosti 132 8 6.06
Ministerstvo unifikácie 51 4 7.84
Ministerstvo školstva 382 1 0.26
Ministerstvo poľnohospodárstva 391 5 1.27
Minist. priemyslu a obchodu 322 1 0.31
Ministerstvo verejných prác 464 0 0
Ministerstvo pôšt a telegramov 441 7 1.58
Ministerstvo železníc 689 5 0.72
Minister. sociálnej starostlivosti 397 2 0.5
Ministerstvo zdravotníctva 182 3 1.65
Ministerstvo financií 630 8 1.26
Najvyšší kontrolný úrad 163 0 0
Zákonodarné zbory 223 1 0.44
Najvyšší správny súd 303 2 0.99
Poštová sporiteľňa 2102 17 0.81
Spolu 10824 123 1.13

Táto štatistika presne vyjadruje, ako pripúšťali Česi Slovákov ku tvorbe a riadení štátu.
V auguste 1938 zomrel Andrej Hlinka - predseda HSĽS a vedúca osobnosť autonomistov. Miestopredsedom strany sa stáva Tiso. Hlinková smrť dosť otriasla celým Slovenskom, ale aj napriek tomu HSĽS neupúšťa od svojich požiadaviek a rokovania s Benešom prebiehajú aj naďalej. Beneš dal Tisovi návrh, že Slovákov včlení do tzv. ”Štvrtého návrhu”, v ktorom chcel riešiť problémy menšín v ČSR. Tiso po návrate do Bratislavy reagoval: ”V Prahe museli stratiť zdravý rozum, už nie je vôbec možné s nimi diskutovať.” Zdalo sa mu neuveriteľné, že mu Beneš ponúkol, že Slovákov zaradí medzi posledné menšiny v ČSR. Rokovania s Benešom viedol Tiso až do jesene 1938. Napriek katastrofálnej situácii ČSR na medzinárodnom poli, HSĽS svoje požiadavky nestupňovala, stále žiadala iba autonómiu a uznanie slovenského národa. Beneš však nechcel ustúpiť ani o krok.

Rokovania boli prerušené, Tiso sa vrátil do Bratislavy s tým, že najskôr sa musia zjednotiť Slováci, až potom môžu niečo žiadať.
Dňa 30. septembra 1938 sa ČSR vláda podrobila mníchovskému diktátu, čím stratila skoro 1/3 svojho územia. Ľud v ČSR bol pobúrení a žiadal demisiu Beneša, volajúc v uliciach: ”Tak kde je ten pán, co měl plán!”. Dňa 5. októbra 1938 sa Beneš naozaj vzdal svojho úradu.
V októbri 1938 zvolal Tiso do Žiliny členov Výkonného výboru HSĽS, kde prišli aj predstavitelia ostatných dôležitých politických strán na Slovensku a spoločne podpísali ”Vyhlásenie”, v ktorom žiadajú autonómiu. Vláda gen. Syrového, ktorá zastávala aj funkciu prezidenta, oznámila 8. októbra 1938 zriadenie autonómnej vlády Slovenska, ktorej predsedom sa stal dr. Jozef Tiso. O deň neskôr musel Tiso rokovať s Kányom v Komárne o územných požiadavkách Maďarska na Slovensku, ktoré boli premrštené. Rokovania sa skončili bezúspešne a Maďari sa obrátili na signatárov Mníchovskej dohody, aby rozhodli. Tiso sa snažil získať diplomatickú pomoc doma aj v zahraničí. 2. novembra 1938 Hitler a Mussoliny rozhodli, že 10 390 km2 Slovenska pripadne Maďarsku. V novembri 1938 sa 6 českých politických strán na Slovensku zlúčilo s HSĽS, ktorá na prejav tohto rozšírenia rozšírila aj svoj názov - ”Hlinková slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty” (HSĽS-SSNJ). V decembri sa k SSNJ pridala aj SNS. V roku 1938 sa potom už len stupňovalo napätie medzi Nemeckom a ČSR. Rok 1939 sa začal vyhrotením vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Toto vyhrotenie vyvrcholilo 8. marca 1939, keď bola vláda na Slovensku prevzatá českými generálmi a slovenská autonómna vláda zbavená legitímnosti. O 3 dni neskôr prezident Hácha vymenoval novú autonómnu vládu na čele s K. Sidorom. Tisu skontaktovali Hitlerovi agenti a ponúkli mu vojenskú pomoc na ochranu autonómie. Tiso s poďakovaním odmietol. 13. marca 1939 dostal Tiso od Hitlera pozvánku do Berlína. Tiso, po súhlase predsedníctva HSĽS, do Berlína išiel. Tu mu Hitler predostrel svoje požiadavky a žiadal od neho aby vyhlásil samostatnosť Slovenska, inak Slovensko padne spolu s Čechami. Tiso vyhlásil, že takéto rozhodnutie môže urobiť len slovenský snem. Hitler mu ukázal telegram, v ktorom stálo, že maďarské vojská sa koncentrujú na južných hraniciach Slovenska. Tiso stále trval na zvolaní slovenského snemu, ktorý musí rozhodnúť. Nakoniec svoju požiadavku presadil a odletel do Bratislavy.
V Bratislave sa konalo mimoriadne zasadnutie slovenského snemu. Program bol nasledovný: Dr. Karol Sidor podal demisiu, ktorú snem prijal. Hneď nato referoval Tiso o svojom rozhovore s Hitlerom.

Po 15 minútovej prestávke dr. Martin Sokol vyzval snem, aby sa rozhodol, či hlasovať za osamostatnenie Slovenska alebo nie. ”Teraz máme rozhodnúť hlasovaním o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samostatný Slovenský štát alebo nie.”
(Deje sa o 12. hodine 7 minút 30 sekúnd.)
”Budeme hlasovať povstaním. Kto súhlasí s tým, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát, nech vstane.”
Predseda dr. Sokol (zvoní): Zisťujem, že Snem Slovenskej krajiny ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa sa uzniesol, že je za samostatný Slovenský štát. (Potlesk.)
Všetci prítomní vstávajú a spievajú hymnu: ”Hej, Slováci”. III. Slovenský štát (1939-1945)

3.1 Ťažké začiatky Slovenského štátu

Dňa 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát, deň nato vznikol protektorát Čechy a Morava. 18. marca sa zišiel v Berlíne Tiso, ako predseda slovenskej vlády, s Hitlerom. Hitler od Tisu žiadal prevzatie ochrany Slovenska Nemeckou ríšou a tým vlastne úplné podriadenie sa Nemeckej ríši. Tiso za takýchto podmienok nebol ochotný rokovať a vstal od stola. Hitler nakoniec prehlásil, že to je len žiadosť jeho generálov, o ktorej sa dá rokovať. Výsledkom týchto rokovaní bolo podpísanie ”Ochrannej zmluvy” (Schuzvertrag). V zmluve sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckom a dalo súhlas k pobytu nemeckých vojsk na časti západného Slovenska. Ďalej sa dohodli na pomoci Nemecka Slovensku pri budovaní vlastného finančného systému a na prvoradom odbytnom práve slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Názor na túto zmluvu sa zhoduje, či už u predstaviteľov vtedajšej vlády alebo u komunistov. Asi najlepšie to vystihol Karol Murín, Tisov tajomník: ”Nezakrývajme nič a nehrajme sa so slovami, je to zmluva vazalská. Slúži ku cti dr. Tisu, že napriek tejto zmluve v mnohých úsekoch štátneho života si Slovensko vďaka dr. Tisovi a Snemu, udržalo charakteristiky suverénneho štátu, aj keď niekedy v silne pohnutých podmienkach.” S prvou časťou tohto citátu súhlasia všetci bezprostredne, s druhou už veľmi nie. Je však zaujímavé, že aj dr. Gustáv Husák vo svojom referáte pre Moskvu o situácii na Slovensku v r. 1944 napísal: ”Slovensko malo samostatnosť, aká bola za daných okolností možná. Jej nedostatky pramenia v zlej vojenskej situácii. Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Hospodárstvo si riadia domáci ľudia.

Nemecký vplyv je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou.” Tiso bol na súde obžalovaný, že túto zmluvu podpísal a Nemci ju potom nedodržali. (Keď 23. marca napadli Maďari Slovensko a Nemci nám neprišli na pomoc.)
Dňa 26. októbra 1939 bol za prezidenta Slovenskej republiky Slovenským snemom jednohlasne zvolený dr. Jozef Tiso. Slovenský štát sa potom postupne konsolidoval.
Asi najhoršou kapitolou Tisovej politickej kariéry bol 28.júl 1940, keď bol Tiso na Tukov popud pozvaný do Salzburgu, kde ho Hitler prinútil odstrániť Ferdinanda Ďurčanského z vlády a dr. Jozefa Kirschbauma z funkcie generálneho sekretára HSĽS-SSNJ, ako aj vymenovať prof. Tuku za ministra zahraničia a Alexandra Macha za ministra vnútra. Tým bola Tisova pozícia, ako člena umierneného prúdu, značne oslabená a Salzburgom bol hlboko otrasený. Je nepochybné, že Salzburg sa konal zásluhou Tuku, ktorý prišiel na Slovensko po 10 rokoch strávených vo väzení. Prišiel a očakával, že ho budú vítať ”s fanfárami”, ale naproti tomu mu Tiso jasne naznačil, že v politike už nemá veľmi čo robiť. Tuka sa chcel dostať na vrchol, a preto si ho všimol Hitler, ktorý ho chcel využiť, keď zistil, že Karol Sidor nie je ochotný spolupracovať. Hlavne vďaka Tukovi sa začala radikálnejšie riešiť židovská otázka.


3.2 Židovská otázka na Slovensku

Otázka Židov na Slovensku je asi najčiernejšou škvrnou v dejinách slovenskej histórie a zároveň jedným z jej najnejasnejších miest. Ani Tisovi obhajcovia, ani odporcovia ani súčasná ”oficiálna” literatúra sa nevedia zhodnúť ani len na počte deportovaných Židov. Uvádzam príklad:
”Na základe týchto zákonov (Židovský kódex - pozn. JŠ) sa začali v marci 1942 deportácie židovského obyvateľstva z územia Slovenska. Násilne bolo deportovaných 58 tisíc slovenských Židov. Väčšinu z nich nacisti v koncentračných táboroch povraždili.”
”Celkovo bolo deportovaných približne 70 000 Židov, z toho asi 67000 zahynulo v nemeckých koncentračných táboroch.”
”.. celkovo zo slovenského územia odišlo 64 transportov označených ako DA a bolo zavraždených 70 000 slovenských Židov z celkového počtu 89 000.”
Myslím, že tieto tri ukážky úplne stačia na to, aby si každý utvoril jasnú predstavu o tomto probléme, kde len počty obetí sa líšia nie v stovkách, ale v tisícoch. Myslím, že rozdiel 31 000 deportovaných je značný, ale je charakteristické pre celý tento problém, že tu tisíce deportovaných, mučených a zachránených len tak “lietajú”. Preto je len veľmi ťažké určiť skutočnú vinu tej ktorej osobnosti.
Všetko sa naozaj začalo 9. septembra 1941, keď vláda vydala nariadenie č.198/1941 Slov.z. o právnom postavení Židov tzv.

”Židovský kódex”. Tisovi stúpenci ho síce obhajujú, že toto vládne nariadenie Tiso nikdy nepodpísal, aj keď do platnosti vošlo, ale druhá strana zasa tvrdí, že ”Prezident Tiso vládne nariadenie č. 198/1941 tzv. "Židovsky kódex" nepodpísal vzhľadom na to, že ako prezident Slovenského štátu nemal povinnosť podpisovať dokumenty vládneho charakteru. Dostačujúci bol podpis príslušného ministra a predsedu vlády.”
Tiso vysvetľoval postoj Slovákov k Židom nasledovne: na Slovensku boli asi 4% Židov, ale ich účasť na ekonomike Slovenska bola ďaleko vyššia, ich zastúpenie sa mu zdalo neúmerné. Preto vyšiel 30. apríla 1939 zákon na základe, ktorého bol definovaný pojem Žid. Jeho úlohou bolo zredukovať účasť Židov na hospodárskom živote Slovenska. Židia mohli aj naďalej pokračovať vo vedení svojich podnikov, ale len za podmienky pripustenia 51% účasti Slovákov. Druhým dôvodom židovského kódexu bol fakt, že podľa Tisu boli Židia na Slovensku odjakživa jedni z najväčších maďarizátorov, ktorí nielenže sa hrdo hlásili k Maďarom, ale patrili aj medzi najväčších úžerníkov. Žili medzi Slovákmi ako cudzinci, ako vlastná komunita, ktorá sa nesnažila začleniť medzi Slovákov, ale vždy sa hneď pridala na stranu silnejších, ktorými boli 1000 rokov Maďari. Dôkazom je aj tzv. ”Pastiersky list evanjelických biskupov”, v ktorom sa píše: ”Evanjelická cirkev nespúšťa zo zreteľa, že sa mnohí Židia často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých národných snáh a vždy a na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia licencií krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v rukách, ktorých - najmä na východnom Slovensku - bol temer všetok obchod a veľkopriemysel.”
Jednoducho povedané, nálada obyvateľstva bola silne antisemitská, ľudia ich nenávideli nielen pre ich majetok, ale hlavne pre minulosť. Pridobre si pamätali Židov ako zlodejov, ktorí ich často pripravili aj o to posledné, čo mali. A túto ich náladu samozrejme podporovali aj Nemci s ich dômyselnou mediálnou politikou. Preto vznikol Židovský kódex tak ľahko. S tichým súhlasom obyvateľstva boli jednej nenávidenej národnostnej menšine odoprené niektoré práva. Najskôr len vylúčili Židov z hospodárskeho života, potom im zobrali ďalšie práva a nakoniec to vyvrcholilo deportáciami.

Židovský kódex vznikol ako dôsledok Salzburgu, stále väčšej nespokojnosti Nemecka, Tukovým a Machovým extrémizmom a Tisovou latentnosťou v tejto otázke. Otázkou nie je či bola deportácia Židov nevyhnutná, ale do akej miery jej mohol Tiso zabrániť a tým pádom, do akej miery ho môžeme súdiť. V období, keď bol predsedom vlády, mal obrovské možnosti, ako riešiť židovskú otázku. Ako prezident SR mal tiež určité možnosti, ale tie už boli obmedzené ústavou. Mohol zamedziť iba schváleniu legislatívnych a výkonných aktov, ktoré priamo vyžadovali jeho podpis ako prezidenta republiky. Týka sa to napríklad zákonu z 29. februára 1940. Po Salzburgu bola už právomoc Tisu ako prezidenta značne oklieštená hlavne čo sa týka práve židovskej otázky. A ako vieme hlavná časť Židov bola deportovaná v roku 1942, čiže dva roky po Salzburgu. Tiso mal v podstate právo iba udeľovať výnimky niektorým židom, ktorí potom nemohli byť deportovaní do koncentračných táborov. Koľko ľudí bolo zachránených týmto spôsobom je tiež otázne. Tisovi stúpenci tvrdia, že asi 20 000, Ďurica udáva dokonca počet 35 000, na druhú stranu odporcovia tvrdia, že väčšina vydaných výnimiek mala iba obmedzenú platnosť, alebo sa vzťahovala iba na určitý zmluvne viazaný úkon. Martin Hegedus udáva počet Židov ochraňovaných Kanceláriou prezidenta 828 osôb. V povedomí mnohých ľudí je tragédia slovenských Židov spojená len s menom Tisa, ale v súčasnosti je už isté, že hlavnú zásluhu na organizovaní deportácií malo radikálne krídlo HSĽS na čele s Tukom a Machom, aj keď F. Vnuk v diele ”Mať svoj štát znamená život” tvrdí, že Mach bol vlastne len akýmsi ”príveskom” Tuku: ”Tuka razil chodník a on voľky-nevoľky musel kráčať v jeho stopách.” Avšak aj samotní Židia chceli, aby sa Tiso hlavne po Salzburgu udržal na svojom poste, bez neho by to s nimi dopadlo oveľa horšie. To videli aj Židia v cudzine. Dr. Karol Murín spomína, ako k nemu prišiel istý pán z poverenia newyorského rabína Weisseho:
”My vieme, že v židovskej otázke v Európe ani na Slovensku nebudete rozhodovať vy, to je vec Hitlerova. Keď sa vrátite, pracujte v tom smere, aby slovenské vládne kruhy nerobili viac, než sa od nich požaduje, aby tam, kde budú môcť zahamovať, zahamovali a pomohli našincom. Keď my uvidíme ochotu, Slovensko bude môcť počítať na veľmi hodnotné dolárové objednávky v rozličných priemyselných výrobkoch.

Nám bude táto ochota Slovákov stačiť.”
Keď som o veci referoval pánu prezidentovi, hovoril: ”Aj bez ich žiadosti budeme robiť iba to, čo budeme musieť, nikdy nepôjdeme s nadšením za tieto hranice.”
Toto je tvrdenie Tisovho osobného tajomníka, ale ako sa vyjadril sám Tiso vo svojej korešpondencii s Vatikánom k židovskej otázke?
Tu sú dva úryvky z listu, ktorý poslal Tiso pápežovi dňa 8.novembra 1944:
”Vláda neuskutočnila inkriminované akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú, alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone a to tak, že aj nie v malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. Tým vláda vo svojich opatreniach nevybočila z cesty ostražitého riadenia oprávnenej starostlivosti o obranu a zabezpečenie národnej, sociálnej a kultúrnej existencie svojho národa.”
”Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto "vina" je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.”
Podľa môjho názoru tu Tiso dáva odpoveď na základné otázky viažuce sa k jeho vzťahu k Židom. HSĽS bola už od čias svojho založenia stranou silne nacionálnou, ktorá stavala na prvé miesto slovenský národ a jeho svojbytnosť a nezávislosť. Tomuto cieľu musela byť podriadená všetka jej činnosť a základným krédom bolo: ”Za Boha a za národ!” Čiže všetko čo bolo protislovenské muselo byť odstránené. Táto nacionálna orientácia bola hlavným dôvodom, prečo sa Hitler rozhodol ”spolupracovať” s HSĽS. Tiso ako hlavný predstaviteľ tejto strany sa samozrejme stotožňoval s jej ideovým prúdom. Tiso videl v Židoch dávnych nepriateľov Slovákov, ktorí ich ohrozovali rovnako ako Maďari alebo Česi. Preto sa nesnažil príliš zastaviť prípravu deportácií, aspoň v rannom štádiu. Na druhú stranu bol kňazom katolíckej cirkvi, ktorá hlása lásku k blížnemu, preto sa postavil proti Tukovmu radikalizmu. Jedno je isté, Tiso mohol urobiť oveľa viac pre Židov ako urobil, ale on sa rozhodol nepoštvať proti sebe Nemcov kvôli národu, ktorí robil 1000 rokov prisluhovačov a ochotné nástroje maďarizácie. Jeho hodnotový systém bol trochu iný ako ten, ktorý sa v súčasnosti považuje za humánny. Tiso robil v židovskej otázke to, čo počas celej svojej politickej kariéry - taktiku ústupkov a hľadania zlatej strednej cesty. Mnohí obviňujú Tisu, že neurobil nič, aby zabránil deportáciám, ale nepýtajú sa, čo robili ostatní. Tragédia slovenských Židov sa predsa neodohrala iba kvôli pasivite prezidenta Tisu, odohrala sa hlavne kvôli pasivite celého národa. Zvaľovať celú vinu iba na jednu osobu sa podobá na Pilátske umývanie si rúk. Na druhú stranu je v tomto probléme vidieť, že Tiso predsa len nebol taký svätec za akého sa ho snažia isté kruhy vydávať. Nepodarilo sa mi zistiť, koľko Židov vlastne padlo za obeť deportáciám v rokoch 1942 - 1944, ale podarilo sa mi objaviť fakt na ktorom sa vzácne zhodujú obidve strany, a to, že na Slovensku ostalo po roku 1942 0,7% z pôvodného počtu Židov.

Pred vojnou tvorili Židia 4% obyvateľstva, po vojne ich ostalo mizivé množstvo, ktoré sa neobnovili ani do dnešných čias. 3.3 Tiso a SNP

Dňa 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré viedli generáli Golian a Viest. Názory na SNP sú rôzne:
”Téma SNP je naďalej aktuálnou a je potrebné všetkým, no najmä mladým ľuďom pripomínať, ako ťažko sa rodila sloboda nášho národa a kto všetko, akí hrdinovia majú na oslobodení podiel.”
Avšak nie všetci si myslia, že účastníci SNP boli hrdinovia:
”Bol to nepodarený puč karieristických dôstojníkov a malej skupiny evanjelickej inteligencie, podporovaný sovietskymi parašutistami.”
Opätovne tu máme dva názory diametrálne úplne odlišné. Prvý by sa dal charakterizovať ako ”oficiálny” názor, ktorý sa v súčasnosti prezentuje aj v školách, kdežto druhý názor je názorom typickým pre Tisových obhajcov. Diskreditácia SNP tu prebieha úplne mimovoľne, je len akýmsi vedľajším produktom snahy očistiť osobnosť Tisu od obvinení z pozvania nemeckej armády na územie Slovenska po vypuknutí SNP a z vyznamenávania nemeckých dôstojníkov zodpovedných za jeho potlačenie.
V súvislosti s SNP vznikol aj tzv. fenomén ”povstania proti vlastnému národu a štátu”. Je ťažké určiť, či tento fenomén vznikol len na odpútanie pozornosti od iných problémov, alebo či tomu jeho autori naozaj veria.
Situácia v roku 1944 bola pre nacistické Nemecko a nielen preň kritická. Červená armáda pravidelne postupovala a na ostatných frontoch sa Nemcom nedarilo o nič viac. Začínalo byť nad slnko jasnejšie, že Slovensko bude obsadené nemeckou armádou, keďže sa malo onedlho stať nárazníkovou zónou Nemeckej ríše. Vypuknutie SNP bolo pre Nemcov výbornou zámienkou, a tak Tiso prakticky nemohol zabrániť príchodu nemeckej armády (druhou stranou veci je, že sa o to ani nepokúšal). Hlavným dôvodom, prečo Tiso pozval Nemcov nebola jeho zrada, alebo snaha napomáhať fašistom, ale opätovne jeho hodnotový systém, ktorý bol v mnohých smeroch špecifický a pre nás dosť nepochopiteľný. Tiso pokladal fašistické Nemecko za menšie zlo ako komunistické Rusko, preto sa snažil zabrániť príchodu Červenej armády, v ktorej videl iba skazu a zlo.
Druhé obvinenie sa týka vyznamenávania nemeckých dôstojníkov dňa 30. októbra 1944 po dobytí Banskej Bystrice, kde aj slúžil ďakovnú omšu. ”.. prezident Tiso mal pred odchodom do Banskej Bystrice dvojhodinový telefonický rozhovor s nemeckým generálom Höfflem, s ktorým sa dohodol, že vyznamená nemeckých dôstojníkov len za troch podmienok:
1. Nemci upustia od deportácie 20 000 slovenských vojakov do Nemecka.
2.

Nemci upustia od zastrelenia 300 rukojemníkov.
3. Nemci upustia od zbombardovania troch miest, Banskej Bystrice, Zvolena a Brezna.”
Vysvetlenie Tisovho konania v tomto prípade je jasné. Na Slovensku síce nastalo obdobie teroru a represálií, ale Tiso pravdepodobne zabránil tomu najhoršiemu. Zdá sa, že Tiso v tomto prípade ”prehltol” svoju hrdosť aby zabránil tomu najhoršiemu a zachránil asi 200 000 ľudských životov.
Na záver ešte vyjadrenie k ”povstaniu proti národu”: je treba zdôrazniť, že SNP nebolo bojom proti Slovensku alebo slovenskému národu, ale bojom proti totalitnému režimu kolaborujúcemu s fašistickým Nemeckom. Taktiež išlo o to poukázať na odpor Slovákov voči fašizmu, že Slováci sú tiež nepriatelia Nemecka a nie spojenci.
Tisov vzťah k SNP bol opäť poznačený jeho zvláštnym rebríčkom hodnôt. Nech už bolo SNP akékoľvek a jeho historický význam akokoľvek spochybňovaný, je isté, že to bol začiatok konca ľudáckeho režimu na Slovensku.

3.4 Koniec Slovenského štátu a proces s Tisom

Dňa 20. januára 1945 boli sovietskou armádou oslobodené Košice. Dňa 1. februára začala v Košiciach pôsobiť delegácia SNR ako vrcholný politický a správny orgán na Slovensku a 7. februára bola vymenovaná nová vláda nazvaná ”Zbor povereníkov”. Koncom marca 1945 opustil Slovensko aj Tiso a ušiel do Rakúska, kde sa schovával v kláštore v Kresmunsteri. Bol objavený a spolu s ďalšími členmi vlády deportovaní do amerického koncentračného tábora. Koniec marca bol vlastne koncom Slovenského štátu (1939-1945). Beneš si vyžiadal vydanie Tisu ako vojnového zločinca. Svoju požiadavku presadil a 2. decembra 1946 sa začal proces, ktorý trval 135 dní. Proces s Tisom je samostatnou kapitolou v dejinách slovenského národa, ako aj v dejinách slovenského (príp. československého) súdnictva. Tisovi stúpenci v súčasnosti tvrdo požadujú revíziu procesu s Tisom, uvádzajúc mnoho dôvodov, prečo bol tento proces ”nefér”. Medzi základné obvinenia patria (1) obvinenie českého národa na čele s E. Benešom z pomsty Tisovi, ďalej (2) obvinenie slovenských evanjelikov z pomsty katolíckemu kňazovi, ktorý sa ”opovážil” postaviť na vedúcu pozíciu bez toho, aby pochádzal z niektorej z evanjelických vážených rodín, no a (3) obvinenie slovenských komunistov z odstránenia nebezpečného protivníka. V knihe ”Zamlčaná pravda o Slovensku II. diel” je uvedených celkovo 17 dôvodov, prečo bol tento proces vykonštruovaný a neplatný. Tento problém je hlavne právneho charakteru, v súčasnosti sa však nezdá, že by súčasná vláda aj napriek výzve: ”Revízia procesu s dr.

Jozefom Tisom je nutná a vedúci druhej slovenskej republiky sú vo svedomí zaviazaní ju čím skôr previesť!” hodlala vykonať revíziu tohoto procesu.
K jednotlivým obvineniam by sa dalo povedať toto:
1. Obviňovať Beneša z ”politického procesu” je síce možné, ale faktom je, že senát Národného súdu sa skladal zo samých Slovákov. To, že odmietol Tisovu milosť, je síce historický fakt, ale ďalším historickým faktom je, že SNR mu postúpila túto žiadosť bez vyjadrenia a Beneš ako prezident novovzniknutej republiky si nemohol dovoliť ísť proti rozhodnutiu vlády.
2. Tisovi stúpenci sa stále snažia vytvoriť predstavu, že Tiso bol natoľko prenasledovaný, lebo bol katolíkom vo vysokej funkcii. Či už to je pravda, alebo nie, v tomto prípade je to jedno, keďže Tiso bol súdený za svoje politické presvedčenie a nie náboženské. Inak povedané, Tiso bol odsúdený za svoje politické rozhodnutia a nie za svoju náboženskú činnosť.
3. Áno, komunisti skutočne považovali Tisu za nepriateľa, keďže svoj odpor ku komunizmu nikdy netajil. No Tiso bol odsúdený na Slovensku a SNR, v ktorej mala väčšinu DS, sa taktiež nedokázala dohodnúť na žiadosti o Tisove omilostenie. Nedalo sa teda predpokladať, že žiadosť o milosť bude podporovaná pražskou vládou, v ktorej mala väčšinu komunistická strana. Dr. Jozef Tiso bol usvedčený zo spáchania týchto trestných činov:
trestný čin domácej zrady, trestný čin zrady na povstaní, trestný čin kolaborantstva a to za priťažujúcich okolností. Odsúdený bol na trest smrti povrazom ako hlavný trest, na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku, ako na vedľajšie tresty.
Dňa 15. apríla bol rozsudok vynesený a dňa 18. apríla 1947 bol vykonaný.
O procese s Tisom sa aj v súčasnosti zápalisto diskutuje. Mnohé z obvinení znejú ako trest za to, že stál na strane porazených, čiže vyznievajú ako pomsta víťazov na porazenom (napr. bod I. obžaloby). Tiso si rozhodne zaslúžil trest za svoje činy, môj názor však je, že nie trest najvyšší.









IV. Záver


Osobnosť dr. Jozefa Tisu je v súčasnosti obzvlášť diskutovaná. Mnohí ľudia sa snažia o revíziu procesu s ním, ďalší sa snažia dokázať, že bol pre Slovákov tým najväčším nešťastím. Ak by sa dokázalo, že konal tak, ako konal z donútenia, znamenalo by to že aj Slovensko sa stalo fašistickým štátom z donútenia a nie z presvedčenia. Táto otázka je aktuálna napríklad z dôvodu uhradenia škôd slovenských obetí Nemeckom, ktoré ešte stále neprebehlo. Pri posudzovaní Tisovej osobnosti sa musí brať do úvahy jeden aspekt, ktorý ovplyvňoval jeho konanie zo všetkého najviac a stal sa základom jeho, pre nás podivného, rebríčku hodnôt: Tiso bol národovec.

Dalo by sa povedať, že snahu uchrániť slovenský národ, staval nad všetky morálne princípy. Pozíciu malého národa v koncerte veľkých národov charakterizoval vetou: ”Deti pod stôl, starí sa idú biť!” Tiso robil politiku ústupkov a menšieho zla, politiku, ktorá nebola vždy tá najsprávnejšia, ale v danej situácii jediná vhodná. Tiso však túto politiku ústupkov hnal až do krajnosti a stal sa obeťou svojho nacionalizmu. Príliš uznával Nemeckú ríšu a príliš nenávidel komunistov, Čechov, Maďarov, proste všetky národy, ktoré niekedy v minulosti nejakým spôsobom ublížili Slovákom alebo sa postavili proti katolíckej cirkvi. Nenávisť je však neprípustná, a to nielen pre kňaza a politika. Hlavne vďaka svojej pasivite nebol schopný urobiť nič proti deportáciám. Na druhú stranu jeho aktivita na poli hospodárnom a národnom bola obdivuhodná, čo uznali aj komunisti: ”V rokoch tzv. slovenského štátu hrubá priemyselná výroba stúpala; v rokoch 1939-1943 robil napr. tento vzostup 57%. K tomu ešte prispieval pomerne značný rozmach investícií, najmä v doprave, spojoch a v školstve, ktorých rozsah znamenal relatívne rýchly rozvoj výrobných síl na Slovensku.” Ľudia na Slovensku sa mali oveľa lepšie ako ktorýkoľvek iný národ v Európe počas vojny. Slováci trpeli dokonca menej ako samotní Nemci ku koncu vojny, o Britoch a Francúzoch ani nehovoriac.

Tiso rozhodne nebol svätec bez chýb, ale ani ”bezduchá bábka” v rukách fašistov. Bol to šikovný politik, ktorý zomrel, pretože obraňoval národ z vnútorných hraníc nacistickej ríše a nie z vonkajších ako víťazi, ktorý mu potom dali pocítiť svoje víťazstvo. Tiso sa zaslúžil nielen o veľa zlého, ale aj o mnoho dobrého, preto mal byť podľa mňa potrestaný, ale nie popravený. Poznámky

1. Karol Murín: Spomienky a svedectvá, Vydal Garmond, Partizánske 1992
2. Konštantín Čulen: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, Vydal Garmond, Partizánske 1992
3. Milan S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov, Vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1996
4. Karol Sidor: Takto vznikol Slovenský štát, Vydali vydavateľstvá ODKAZ a OZVENY, Bratislava 1991
5. Gabriel Hoffmann a kol.: Zamlčaná pravda o Slovensku, Vydal Garmond, Partizánske 1996
6. Jozef Paučo a kol.: Zamlčaná pravda o Slovensku II. diel, Vydalo nakladateľstvo S-G-T Plus, Bratislava 1996

- autori všetkých horeuvedených kníh sú Tisovi prívrženci prípadne bývalí spolupracovníci, ktorí prezentujú svoj silne subjektívny názor a ani sa to nesnažia zakrývať. Všetky tieto knihy sa vyjadrujú o Tisovi a Slovenskom štáte len priaznivo.

Väčšinou sa snažia o vysvetlenie Tisovho konania v rámci ideí HSĽS a o vyvrátenie tvrdení marxistov prípadne iných odporcov. V týchto knihách sa fakty často opakujú a v podstate každá z nich prináša iba minimum nových informácií oproti ostatným. Na vydaní väčšiny z nich sa podieľala spoločnosť Priatelia prezidenta Tisu, čo hovorí samé za seba. Výnimku tvoria iba Ďuricove ”Dejiny Slovenska a Slovákov”, ktoré sa zaoberajú problémom Slovenského štátu iba minimálne a okrajovo. Aj napriek tomu sa vyjadruje o tejto problematike príliš subjektívne. 7. Miloslav Moulis: Osudný 15. březen, Vydala Mladá fronta, Praha 1979
8. Ferdinand Beer a kol.: Dejinná križovatka, Vydalo Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1964

- tieto dve knihy patria medzi typických predstaviteľov marxistickej literatúry. Historické fakty sú vykladané tak, aby korešpondovali s ideovým presvedčením komunizmu. Dejiny sú vykladané systémom čierna a biela - HSĽS a Tiso sú ”zlí”, komunisti a pracujúci ľud sú ”dobrí”. Ak už sa autori nemohli vyhnúť určitej kritike vlády, robia to opatrne dávajúc dôraz na zaslepenosť buržoázie. Táto literatúra je presným protipólom prvých šiestich kníh o Tisovi.





9. Július Bartl a kol.: Lexikón slovenských dejín, Vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1997
10. Karol Biermann a kol.: Kronika ľudstva, Vydala Fortuna print, Bratislava 1998
11. Juraj Džima: Spomienky p. ing. Mateja Beznáka na jeho účasť v SNP, rukopis Gymnázium Dubnica nad Váhom 1996

- tieto tri diela by som označil ako ”pomocný materiál”, keďže prvé dve sú len stručným zhrnutím základných údajov, bez akejkoľvek špecializácie na určitý problém. Údaje z týchto kníh som použil na vytvorenie kontrastu medzi tvrdeniami Tisových obhajcov, odporcov a súčasnou ”oficiálnou” literatúrou. Tretí dokument som použil iba na prezentáciu súčasného názoru na SNP.


12. Vatikán a Slovenská republika 1942-1944 (výber z dokumentov), http://www.angelfire.com/hi/lewinski/vatikan.html
- internetovská stránka, kde sú uvedené čisto iba telegramy, ktoré si vymieňal Vatikán so Slovenským štátom, bez akýchkoľvek komentárov alebo vyjadrenia názoru.

13. Martin Hegedus, Korektúra - Dejiny Slovenska a Slovákov, http://www.angelfire.com/hi/lewinski/korektura.html
- internetovská stránka, ktorá si kladie za cieľ opraviť niektoré nedostatky Ďuricových ”Dejín Slovenska a Slovákov” s dôrazom na židovskú otázku. Vždy je uvedený citát z Ďuricovej knihy, ktorý je následne vyvrátený. Rozhodne zaujímavá, ale príliš zaujatá proti všetkému, čo sa týka Tisu alebo Slovenského štátu.

- vo svojej práci som nevyužíval primárne archívne pramene, pretože archívny materiál týkajúci sa Slovenského štátu je nespracovaný. Počas existencie ČSSR bolo množstvo materiálu tabuizované a neprístupné. Ďalšie materiály sú roztratené po rôznych archívoch, v súkromí a časť sa dostala spolu s emigrantmi aj do zahraničia. Aby som aspoň čiastočne kompenzoval absenciu archívnych materiálov, využíval som pri tvorbe práce internet, z ktorého som získaval niektoré materiály a aktuálne názory a poznatky historikov, ako aj momentálne stanovisko vlády. Použitá literatúra:
1. Miroslav Hroch: Úvod do studia dějepisu, Vydalo Státní pedagogické nakladatelství, Praha 1985
2. Karol Murín: Spomienky a svedectvá, Vydal Garmond, Partizánske 1992
3. Konštantín Čulen: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, Vydal Garmond, Partizánske 1992
4. Milan S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov, Vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1996
5. Karol Sidor: Takto vznikol Slovenský štát, Vydali vydavateľstvá ODKAZ a OZVENY, Bratislava 1991
6. Gabriel Hoffmann a kol.: Zamlčaná pravda o Slovensku, Vydal Garmond, Partizánske 1996
7. Jozef Paučo a kol.: Zamlčaná pravda o Slovensku II. diel, Vydalo nakladateľstvo S-G-T Plus, Bratislava 1996
8. Miloslav Moulis: Osudný 15. březen, Vydala Mladá fronta, Praha 1979
9. Ferdinand Beer a kol.: Dejinná križovatka, Vydalo Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1964
10. Július Bartl a kol.: Lexikón slovenských dejín, Vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1997
11. Karol Biermann a kol.: Kronika ľudstva, Vydala Fortuna print, Bratislava 1998
12. Juraj Džima: Spomienky p. ing. Mateja Beznáka na jeho účasť v SNP, rukopis Gymnázium Dubnica nad Váhom 1996
13. Vatikán a Slovenská republika 1942-1944 (výber z dokumentov), http://www.angelfire.com/hi/lewinski/vatikan.html
14. Martin Hegedus: Korektúra - Dejiny Slovenska a Slovákov, http://www.angelfire.com/hi/lewinski/korektura.html
15. František Vnuk: Mať svoj štát znamená život, Vydavateľstvá Odkaz a Ozveny, Bratislava 1991.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?