Euro - spoločná európska mena (seminárna práca)
Kategorie: Ekonómia (celkem: 556 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 9508×
Příbuzná témata
Euro - spoločná európska mena (seminárna práca)
ÚVOD„1. januára 2002 sa 300 miliónov Európanov v 12 krajinách »zobudí« do novej meny: euro. – Euro. Naša mena.“ Týmto sloganom prostredníctvom masívnej kampane (stála v prepočte 3,5 miliardy Sk) v televízii, tlači aj na internete Európska Centrálna Banka (ECB) oznamovala Európe aj celému svetu, že deň príchodu novej spoločnej európskej meny sa blíži. Čo však tomu predchádzalo?
Počiatky EURO
Praktické každodenné používanie spoločnej meny – EURO sa začalo 1. januára 2002 na základe Zmluvy o Európskej únii. Myšlienka vytvorenia Európskeho menového systému vznikla na konci šesťdesiatych rokov. Zmluva o Európskom spoločenstve pôvodne nazývala novú menu ECU (European Currency Unit – Európska menová jednotka). ECU slúžila ako zúčtovacia jednotka medzi členskými štátmi od zavedenia európskeho menového systému.
Európsky Menový Systém (EMS; The European Monetary System) a Európska menová jednotka (ECU; European Currency Unit)
Európsky menový systém je jeden z kľúčových pojmov v slovníku Európskej únie. Tento systém predstavuje posledný krok na ceste k Európskej menovej únii. 6. a 7. júla 1978 na Európskej rade konanej v Brémách (Nemecko) sa šéfovia štátov dohodli na založení Európskeho menového systému (EMS), ktorý vstúpil do platnosti 13. marca 1979. Nielenže Európska a Hospodárska Únia nabrala novú dimenziu, ale takto sa urobil aj jeden dlhý krok smerom k jednotnej mene, ktorá bola neskorším cieľom. EMS mal taktiež veľmi pozitívny dopad na fungovanie Európy. Vytvoril v Európe zónu menovej stability, podporil rast a investovanie. Takto sa pomaly začali dostavovať prvé plody práce zainteresovaných.
Európsky menový systém sa skladal z troch hlavných komponentov.
ECU bolo prvým z nich. Je to skratka európskej menovej jednotky (European currency unit). Tvorí úplne mimoriadny a nepostrádateľný prvok celého Európskeho menového systému. Najvšeobecnejšou a najvystihujúcejšou definíciou pojmu ECU je: ECU tvorí balík alebo kôš mien členských štátov, ktorých proporčné zastúpenie záviselo od ekonomickej sily danej krajiny. Zloženie koša ECU bolo zmrazené 1. novembra 1993, kedy vstúpila do platnosti zmluva o Európskej Únii a nominálne hodnoty každej meny boli od toho termínu nenávratne fixované až do chvíle, keď bol dosiahnutý tretí stupeň hospodárskej (ekonomickej) a menovej únie. Hodnota ECU sa menila podľa toho, ako vo vzťahu k nemu klesala alebo sa inak menila hodnota jednotlivých mien.
Bolo zároveň indikátorom, ktorý určoval, že jedna mena prudko stúpa alebo klesá vo vzťahu k iným. ECU bolo akýmsi predstupňom zavedenia Euro - jednotnej meny, ktorú prijali predstavitelia vlád. ECU sa používalo najmä v bezhotovostnom styku, teda vtedy, keď nebol potrebný „cash“. Rozpočet spoločenstva a mnohých nadnárodných firiem bol vyčíslený v ECU. V bankových operáciách fungovalo ako plnohodnotná mena. Mnohé menšie obchodné firmy a súkromníci si v ňom ukladali svoje úspory. ECU fungovalo ako alternatíva pred zavedením Euromeny. 1. januára 1999 Euro nahradilo ECU, ktoré od toho dňa prestalo existovať. Všetky kontrakty vyčíslené v ECU boli prevedené do novej meny Euro.
Kurzový a intervenčný mechanizmus. Znamená to, že každá mena mala stredný kurz voči ECU. To sa využívalo na určenie stredných kurzov pre každú dvojicu mien. Do augusta 1993 sa dvojstranným kurzom povolilo fluktuovať v rozpätí +2,25%, alebo vo výnimočných prípadoch v rozpätí +6% okolo stredného kurzu. Odvtedy sa rozpätie zvýšilo na +15% v dôsledku vážnych otrasov na menových trhoch.
Úverový mechanizmus. Tento mechanizmus v praxi zabezpečuje neprekročenie limitu 15% fluktuácie pri bilaterálnych kurzoch. V prípade, že by už došlo k priblíženiu k tejto (15%) hranici medzi vzájomnými kurzami dvoch mien, centrálne banky mali neobmedzenú povinnosť intervenovať a tak zabezpečiť, aby sa hranica neprekročila. V čom vidím veľkú výhodu Európskeho menového systému je jeho schopnosť vytvoriť prostredie alebo zónu menovej stability. Zatiaľ však ešte nebol využitý celý jeho schopnostný potenciál. Svoje skutočné možnosti mal však ešte len rozvinúť. Niektoré meny zostávali mimo kurzového mechanizmu a mohli fluktuovať v rámci širšieho rozpätia. Tento systém sa dostal do problémov relatívne rýchlo. Hlavnou príčinou tohto konštatovania bolo nedostatočné zbližovanie (konvergencia) národných rozpočtových politík, čo vytvorilo nepriaznivé tlaky a niektoré konkurenčné devalvácie ohrozili jednotu jednotného trhu.
Kroky k euro
História samotného EURO začína 1. júla 1990, kedy sa plne liberalizovali kapitálové pohyby v členských štátoch EU (okrem dočasne povolených výnimiek), čo bolo prvé štádium hospodárskej a menovej únie. 1. januára 1993 bol dokončený jednotný trh. Spomínaného 1. novembra 1993 sa začína druhé štádium Európskej hospodárskej a menovej únie. Bolo zmrazené zloženie ECU a do platnosti vstúpila Zmluva o Európskej únii podpísaná v Maastrichte.
Právny rámec na dobudovanie Hospodárskej a menovej únie a zavedenie eura dáva článok 102a až 109m Maastrichtskej zmluvy (v súčasnosti nahradenej článkami 98-24 Amsterdamskej zmluvy). Na základe týchto ustanovení boli prijaté dve smernice Rady č. 1103/97 a č. 974/98, ktoré upravujú zavedenie eura miesto ECU a upresňujú zavedenie eura v štátoch menovej únie.
1. január 1994 bol vo Frankfurte nad Mohanom založený Európsky menový inštitút (EMI). Posilnili sa procedúry zamerané na koordináciu ekonomických politík na európskej úrovni. 31. mája 1995 komisia prijíma Zelenú knihu o spoločnej mene (scenár prechodu k spoločnej mene). 5. a 6. decembra 1995 sa v Madride zišla Európska rada a pre spoločnú menu bol prijatý názov „euro“. Výhodami tohto názvu je jeho krátkosť a možnosť napísať ho rovnakým spôsobom vo všetkých európskych jazykoch. Oficiálna skratka je EUR. Euro (€) sa delí na 100 centov. Na tomto summite sa dokončil technický scenár na zavedenie eura a časový plán prechodu k spoločnej mene v roku 1999 (ukončenie celého procesu sa naplánovalo na rok 2002). V roku 1996 Európsky menový inštitút špecifikoval regulačný, organizačný a logistický rámec pre Európsku centrálnu banku (ECB) a Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). Komisia, Rada a EMI pripravili legislatívu o ECB a ESCB a o zavedení spoločnej meny. O dva roky neskôr, v roku 1998 šéfovia štátov a vlád rozhodli, ktoré členské štáty sa ako prvé zúčastnia na spoločnej mene, a to na základe konvergentných kritérií a vo svetle ekonomických údajov za rok 1997. Členské štáty ustanovili Výkonnú radu ECB, ECB a Rada určili termín zavedenia eurobankoviek a euromincí a ESCB začína vydávať bankovky znejúce na euro. Rada a členské štáty začínajú raziť euromince. Pred 1. januárom 1999 nastala konečná príprava ECB a ESCB, Rada prijíma legislatívu týkajúcu sa upísania kapitálu, zberu štatistických informácií, minimálnych rezerv, konzultácií ECB, atď. ECB a ESCB sa pripravovali na začatie činnosti ECB. 1. januára 1999 sa začína tretie štádium hospodárskej a menovej únie. Aby sa obmedzili technické ťažkosti spojené s prechodom k euru na minimum, Rada je fixuje kurzy mien zúčastnených krajín, čím sa každá národná mena stáva jednoduchým vyjadrením spoločnej meny. Na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady ministrov hospodárstva a financií (Smernica Rady č. 2866/98) sa k 1. januáru 1999 stanovili neodvolateľne fixné konverzné hodnoty mien zúčastnených štátov (prehľad pevných kurzov národných mien k EURO je uvedený pod textom). V tomto okamihu sa čiastočne premenili na euro len verejné pôžičky. Euro bolo však možné používať už na platby šekom alebo pri transfere peňazí.
Zároveň prestáva existovať ECU a do platnosti vstupujú nariadenia Rady tvoriace právny rámec na zavedenie eura. Po 1. januári 1999 ESCB vytvára a vykonáva spoločnú menovú politiku v euro a riadi zahraničné menové operácie v euro. Členské štáty vydávajú nové verejné dlhopisy znejúce na euro. Od 1. januára 1999 do 1. januára 2002 ESCB vymieňa par value meny s neodvolateľne fixovaným kurzom. Konečne, 1. januára 2002 ESCB do obehu postupne uvádza eurobankovky a sťahuje z obehu národné bankovky. Členské štáty EMÚ do obehu postupne uvádzajú euromince a sťahujú z obehu národné mince. Podľa dohody to pôvodne malo byť najneskôr 1. júla 2002, nakoniec však už 28. februára 2002 prešli všetky zúčastnené členské štáty k novej jednotnej mene. V súčasnosti je teda možné národnú menu vymeniť už len na pracoviskách národných bánk.
Prechod na euro znamená menovú konverziu, nie menovú reformu. Všetky menové čiastky znejúce na národné meny členov EMÚ sa prepočítavajú na euro, ich skutočná hodnota sa však nemení. Po začiatku EMÚ menovú politiku EÚ určuje Európska centrálna banka, ktorá je politicky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny. Menové nástroje, ktoré bude mať Európska centrálna banka k dispozícii, sú pripravované inštitúciou, ktorá jej predchádza – Európskym menovým inštitútom (EMI). Členmi EMÚ je 12 krajín EÚ, na EMÚ sa zatiaľ nezúčastňuje Veľká Británia, Dánsko a Švédsko. V Dánsku sa konali dve referendá o vstúpení či nevstúpení do spoločnej menovej únie, občania však dvakrát povedali nie. Veľká Británia však už začína uvažovať o pripojení sa k tzv. „eurozóne“.
Prehľad pevných kurzov národných mien k EURO
1 euro = 13,7603 ATS (rakúsky šiling)
1 euro = 40,3399 BEF (belgický frank)
1 euro = 1,95583 DEM (nemecká marka)
1 euro = 166,386 ESP (španielska peseta)
1 euro = 6,55957 FRF (francúzsky frank)
1 euro = 0,787564 IEP (írska libra)
1 euro = 1936,27 ITL (talianska líra)
1 euro = 40,3399 LUF (luxemburský frank)
1 euro = 2,20371 NLG (holandský gulden)
1 euro = 200,482 PTE (portugalské eskudo)
1 euro = 5,94573 FIM (fínska marka)
1 euro – 340,750 GRD (grécka drachma)
Výhody jednotnej meny
Jednotná mena je prínosom pre cestovateľov prechádzajúcich krajinami spoločenstva, ktorí nebudú musieť meniť peniaze, a strácať tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci členských krajín EÚ sú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie. Obchodníkom a spotrebiteľom prináša prechod na jednotnú menu viac istoty – najmä čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva.
A ak sa za služby a tovar platí v tej istej mene, zvýši sa aj konkurencia na jednotnom trhu, z čoho má prospech celá oblasť spoločenstva. Jednotná mena by tak mala pomôcť stimulovať hospodársky rast a zamestnanosť.
Grafický symbol - €
Grafický symbol EURO vyzerá ako E s dvoma horizontálnymi paralelnými riadkami naprieč. Inšpiráciou pre tento znak bolo grécke písmeno EPSILON a aj písmeno E. Paralelné riadky znázorňujú pevnosť Euro.
Podoba bankoviek
Bankovky euro navrhol rakúsky umelec Robert Kalina v celoeurópskej súťaži vypísanej všetkými európskymi centrálnymi bankami. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou Európske obdobia a štýly. Bankovky nereprezentujú nijaké skutočné pamätihodnosti. Zachytávajú architektonické štýly siedmich období európskej kultúrnej histórie – klasicizmus (5 EUR), románsky štýl (10 EUR), gotiku (20 EUR), renesanciu (50 EUR), barok a rokoko (100 EUR), vek ocele a skla (200 EUR) a modernú architektúru 20. storočia (500 EUR). Štýly zdôrazňujú tri architektonické prvky – okná, brány a mosty. Okná a brány na prednej strane bankoviek symbolizujú duch otvorenosti a spolupráce v Európskej únii. Zadná strana bankoviek zobrazuje most typický pre dané obdobie kultúrneho vývoja v Európe; mosty sú metaforou vzťahov medzi národmi v Európe a ich vzťahov k zvyšku sveta. Ani žiadny z mostov nie je reálny, avšak ak by niekto chcel podľa bankovky postaviť taký istý – skutočný most, je to možné.
Iné návrhy neboli, pretože ak by boli zvolené napríklad portréty ľudí, museli by to byť anonymy bez mena, aby v osobnostiach nikto nehľadal národnú príslušnosť.
Hlavné znaky eurobankoviek
• názov meny – EURO – v latinskej i gréckej abecede
• zástava Európskej únie
• skratka vydávajúcej inštitúcie – Európska centrálna banka (ECB) – v piatich variantoch, ktoré sa používajú v 11 oficiálnych jazykoch EÚ (BCE, ECB, EZB, EKT, EKP)
• podpis prezidenta Európskej centrálnej banky
Bankovky euro sa vydávajú v siedmich hodnotách: 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 EUR. Všetky denominácie eurobankoviek majú rovnakú podobu na oboch stranách. Každá z bankoviek sa dá ľahko rozoznať podľa farby a veľkosti. S hodnotou bankovky rastie aj jej veľkosť. Bankovky sú ľahko rozoznateľné vďaka dominantnej farbe pre každú hodnotu (€ 5 je sivá, € 50 oranžová, € 10 červená, € 100 zelená, € 20 modrá, € 200 okrová, € 500 fialová) a veľkým čísliciam na oboch stranách bankovky. Navyše, niektoré časti bankoviek sú tlačené ako reliéf použitím špeciálnej tlačiarenskej metódy.
Všetky tieto znaky pomôžu každému, a najmä osobám s poruchami zraku, ľahšie rozoznať hodnotu bankoviek.
Pre vstup novej meny na verejnosť bolo pripravených 14,5 bilióna eurobankoviek.
Bezpečnosť bankoviek
Bankovky sa vyrábajú s použitím najmodernejšej technológie. Vďaka použitiu špeciálneho papiera s obsahom bavlny, vodotlače, bezpečnostných vlákien, holografických znakov, špeciálnemu atramentu a ochranných fólií, ako aj ochranných znakov čitateľnými prístrojmi sú ťažko falšovateľné. Tlač bankoviek zabezpečujú národné centrálne banky v členských štátoch EÚ, ktoré sú členmi eurozóny. Na zabezpečenie rovnakej kvality a vzhľadu pri vydávaní bankoviek bol prijatý zvláštny systém manažmentu kvality.
Šéf ECB Wim Duinsenberg sľúbil, že nové eurobankovky budú patriť k najsofistikovanejším na svete. Tvrdí, že na rozdiel od amerického dolára, ktorý si podvodníci tak veľmi obľúbili, len veľmi ťažko napodobiteľné.
Iní finančníci sú vo svojich vyhláseniach opatrnejší. Tvrdia, že euro napriek najmodernejším ochranným prvkom netromfne švajčiarsky frank.
Dizajn mincí
Mince euro majú spoločnú „európsku“ prednú a „národnú“ zadnú stranu. Preto je 12 rôznych podôb verzií každej euromince (podľa počtu štátov zúčastňujúcich sa na menovej únii; členskými štátmi Európskej menovej únie sa stali všetky štáty Európskej únie okrem Dánska, Švédska a Veľkej Británie). Zabezpečeniu proti falšovaniu a ľahkej odlíšiteľnosti mincí sa prikladá veľká dôležitosť. Materiál, z ktorého sa mince razia, zodpovedá normám potrebným na použitie v predajných automatoch, je bezpečný voči falšovaniu, trvanlivý a nealergizujúci. Mince sa od seba líšia veľkosťou, hmotnosťou, materiálom, farbou a hrúbkou. Okrem toho majú znaky, ktoré pomáhajú nevidomým a ľuďom s poruchami zraku rozlíšiť jednotlivé denominácie, napríklad rozdielny okraj. Euromince sa razia v ôsmich hodnotách: 1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov, 1 a 2 eurá.
Numizmatici si teda prídu na svoje – napríklad mince štátu Vatikán sa „rozobrali“ veľmi rýchlo, nakoľko ECB im povolila vydať iba 650.000 vlastných mincí. Na čiernom trhu sa teda kompletný set 8 mincí (spolu v hodnote 3,87 EUR) predáva aj za 1000 EUR...
----------------------
Zdroje:
- http://www.europa.sk/euro.html
- internet
- Európska centrálna banka
- Národná banka Slovenska
- PLUS 7 DNÍ
- Newsweek.