Ekologické katastrofy
Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 25873×
Příbuzná témata
Ekologické katastrofy
ÚVODEKOLOGICKÉ KATASTROFY
Každý deň sme svedkami tisícov katastrôf, ktoré si ani neuvedomujeme. Takmer každý týždeň pribudne v červenej knihe organizmus, ktorý už nemá miesto v našom ekosystéme. Každý deň vyprodukujeme tony drevených výrobkov, ktoré sú akoby nemými obeťami choroby našej doby, ktorá plieni všetko živé i prospešné. Pre honbu za majetkom sú ľudia schopní zničiť samých seba pod heslom PROSPERITA. Firmy prosperujú, ľudia zarábajú, no čoraz ťažšie sa im dýcha. Katastrofou našej doby je ľudské zmýšľanie, ktoré uprednostňuje život v luxuse v múroch veľkomesta pred čerstvým vzduchom a súladom s prírodou. Veľkomestá sú typickým dôkazom tej najväčšej katastrofy Zeme. Malé deti sa hrajú na ihriskách, pýšia sa tými najdrahšími hračkami, no len máloktoré z nich vám povie, že vie, čo je to príroda. Väčšina z nich pozná i to kedysi najbežnejšie zviera len zo zoologickej záhrady. A to je katastrofa.. Na celej Zemi existuje len pár rezervácií, kde príroda nie je poškodená ľudmi. Zarážajúcim faktom ostáva, že by sme ich spočítali na prstoch ruky. Dažďové pralesy, ktoré boli pred pár desaťročiami nedobytnou džungľou, sú dnes továrňami na produkciu dreva. Opustené ostrovy tak výnimočné pre svoju širokú faunu a flóru sa dnes predávajú a stavajú sa na nich rekreačné hotely. Ľudia tam chodia relaxovať a pri svojom oddychu nezabudnú „čistý ostrovček poľudštiť“- čo v preklade znamená: zmeniť a následne zničiť. Priezračné moria sú zrazu silne toxické, rieky silne znečistené a ľudia sa začínajú pýtať: Čo bude o sto rokov? Budú zelené rastliny, ktoré nám produkujú kyslík? Neminú sa nám prírodné zdroje? A čo pitná voda? Odpoveď poznáme, ale žiaľ, nesnažíme sa ju zmeniť. Človek, najdokonalejší tvor prírody zapríčiňuje zemetrasenia, záplavy, erózie, znečisťuje ovzdušie, prírodu, zabíja zvieratá a nepriamo i ľudí. Takže, kladieme si otázku- spočíva dokonalosť naozaj v ničení? Ak áno, sme naozaj dokonalí.
Najväčšia katastrofa, aká kedy postihla prírodu, sa nazýva človek
GEOCENÓZA
Prvú katastrofu, ktorej príčinu ľudia viac menej predpokladajú, no i dokladajú, je vyhynutie dinosaurov spôsobené pádom meteoritu pred miliónmi rokov. Ale poďme sa pozrieť do súčasnosti.
ĽUDIA A GEOCENÓZA
Aj keď sa nám to niekedy nezdá, ľudia a neživá príroda sú v neustálom kontakte a navzájom na seba pôsobia( ako je to i medzi všetkými organizmami). Zväčša však dochádza ku katastrofám, keď ľudia stavajú či ťažia.
Najmä v minulosti boli tieto činnosti vykonávané amatérmi (čo bolo však úplne v súlade s dobou) a tak...
...ľudia umierajú pre svoju nevedomosť
ŠVAJČIARSKO, PLEURS, 1618
Obyvatelia mestečka Pleurs vo Švajčiarsku zažili nemalé prekvapenie. Pri ťažení kameňa nechtiac podkopali vrstvy zvažujúce sa k údoliu. Malo to za následok nasledovné zrútenie sa masívu a smrť 2430 ľudí. ŠVAJČIARSKO, ELM, 1881
115 ľudských životov si vyžiadal lom na bridlicu na vrchu Plattenberg, ktorý bol nesprávne vykopaný. Nevedomí ľudia totiž vylomili až 50 metrov zeme, čím poškodili základnú vrstvu bridlice zvažujúcej sa do lomu. Napriek pomalému sa zvažovaniu pokračovali ťažením ďalej, no už o niekoľko dní sa celá stráň zosunula a rýchlosťou 180 km/h zmietla osadu Unterthal a zavalila Elm. Lavína kameňov bola 1,5 km dlhá, takmer 500 široká a miestami vysoká až 50m.
ŠVAJČIARSKO, MATTKARK, 1965
Aj napriek dlhoročnej skúsenosti s ľadovcami to robotníci pri stavbe priehrady neodhadli dobre. Asi pol kilometra nad stavbou sa totiž nachádzal ľadový splaz, čo však stavbári nebrali do úvahy a hojne používali potrebné výbušniny. Otrasy samozrejme popudili splaz do rýchlejšieho pohybu(40 km/h), pričom sa odtrhlo a následne spadlo na robotníkov niekoľko veľkých kusov ľadu. Zomrelo 60 robotníkov.
DOON, ZÁPADNÉ HIMALÁJE, 1985
Časté dažde v tejto oblasti boli vždy zdrojom vody pre veľa jej obyvateľov. Dážď sa vsaje do pôdy, kde narazí na nepriepustné vrstvy vápenca, vzniknú vyvierajúce sa pramene, ktoré sa stanú zdrojom pitnej vody pre obyvateľstvo. Avšak obyvatelia tohto údolia začali vápenec priemyselne využívať, čím nepriepustná vrstva zanikla a poskytla tak vode možnosť úniku. Vodnatosť sa v tom období znížila o 60 percent, čo malé nedohľadné následky pre obyvateľstvo, či už ľudské alebo živočíšne. Samozrejme, takýchto prípadov sú milióny, a to hlavne v dávnejších dobách.
Medzi katastrofy, ktoré postihujú ľudí a neľútostne ničia ich životy, patrí aj zemetrasenie. Keďže zemetrasenie je presne definované a oblasti, kde je riziko ich výskytu veľké, sú monitorované, ľudia sú vopred varovaní pred otrasmi Zeme. Avšak niekedy sa stane, že zemetrasenie je nepredvídateľné, pričom je len reakciou na nevhodnú činnosť človeka. A teda si kladieme otázku:
Môžu ľudia vyvolať zemetrasenia?
Samozrejme že áno. Je však veľmi ťažké určiť hranicu, ktorá je pre prírodu neúnosná a následne nastávajú otrasy Zeme. Najčastejšie sú zemetrasenia vyvolané práve mohutnými stavbami- teda ich základmi, ktoré narúšajú vrstvy v litosfére. Zemetrasenia sa dajú predvídať, no často nás zastihujú nepripravených. Napríklad vypustenie priehrady Boulder Dam v USA spôsobila ničivé zemetrasenie (smrť 209 ľudí).
Zemetrasenie nastáva po napustení alebo náhlom vypustení priehrady. Je tu aj oveľa viac prípadov (Hsingenkiang v Číne, Kariba v Rodesií, Koyna v Indií, Acheloos v Grécku, Vailont v Taliansku). Tieto zemetrasenia dosahujú často intenzitu až okolo šiestich stupňov Richterovej stupnice. Samozrejme, niektoré krajiny sú „predurčenjfé“ stať sa ohniskom zemetrasení a ani ich nemusia ľudia vyvolávať.
NEBEZPEČENSTVO Z TOVÁRNÍ
Pri neustálom rozvoji priemyslu sa neustále zvyšuje aj počet nehôd, pri ktorých príde o život veľa ľudí. Zvyčajne je to zrážka v atómových elektrárňach či nebezpečné emisie, ktoré spôsobujú inverzné stavy v ovzduší. V roku 1909 (Glasgow, Škótsko) sa stali železiarne a strojárne vystavané v tomto meste osudnými pre 1063 ľudí, ktorí zomreli pre atmosferickú teplotnú inverziu spôsobenú emisiami. Podobný prípad sa stal v USA( Donora.), kde 15 ľudí prišlo o život pre výrobu zinku, pričom až 5900 ľudí to poznačilo na celý život. Treba pripomenúť, že to číslo predstavovalo až 43 percent osadenstva. Nekvalitné uhlie v UK v Londýne spôsobilo opakované inverzné stavy v ovzduší a následnú smrť 4000 obyvateľov, pričom 2000 ostalo doživotne chorých.(1952) O 4 roky neskôr prišlo v Japonsku (Minamata) o život 46 ľudí otrávením sa organickou ortuťou, ktorá bola vypustená do mora. V roku 1957 zas požiar reaktoru zamoril 300 km štvorcových v Anglicku (Windscale) a spôsobil dve úmrtia. Takýchto prípadov je veľmi veľa, za obzvlášť tragickú nehodu sa pokladá únik toxického plynu methylisokyanátu z továrne na výrobu insecticidov, ktorý spôsobil 2000 úmrtí a doživotne (i generácie po nich) postihol 150.000 ľudí. Najviac publikovanou nehodou sa stala nehoda v ukrajinskej elektrárni Černobyľ, ktorá vybuchla a následný požiar reaktoru moderovaného C spôsobil obrovské škody. Okrem tisícok mŕtvych sa i doteraz generačne postihnutým jedincom rodia siamské dvojčatá, objavujú sa abnormity u novorodencov a u všetkých postihnutých je i doteraz zvýšený výskyt rakoviny. Táto katastrofa sa stala v roku 1986.
Veľa ekologických katastrôf- žiaľ, zväčša tých najväčších- sa stáva priamym a ZÁMERNÝM pričinením ľudí. Okrem miliónov mŕtvych a generačne postihnutých ľudí sa podobne, ako i u nehôd napr. elektrární ničí celý ekosystém a často sa jeho ekologická rovnováha už nikdy neobnoví. Ľudia používajú svoje technické poznatky na ničenie a ovládanie. Atómové zbrane, ktoré nikdy nemali byť vyrobené a použité, sa stávajú triumfálnym útokom vo vojnách.
Najväčšie katastrofy spôsobené v dejinách ľudstva sa odohrali nepochybne počas druhej svetovej vojny- atómový útok na Hirošimu, Nagasaki a nezabúdať i na „bezpečnú skúšku“ výbuchu v Bikinách, pri ktorej bol poškodený okolitý ekosystém.(tentoraz bez ľudských obetí, avšak škody sú aj napriek tomu obrovské)
Čím je naša technológia vyspelejšia, tým viac štátov sa môže „popýšiť“ vlastníctvom jadrových zbraní. A tak sa celá spoločnosť oprávnene obáva jadrovej vojny, ku ktorej sa takýmto spôsobom môžeme veľmi ľahko dopracovať. Aké by boli dôsledky jadrového konfliktu?
Ekologické dôsledky jadrového konfliktu: V roku 1983 sa vo Washingtone, USA konala konferencia, ktorá mala zhodnotiť výsledky jadrovej vojny. Na konferencií sa zúčastnilo viac ako sto významných vedcov. Zistili, že dôsledky účinkov jadrových bômb by mohli porovnávať so sopečnou erupciou indonézskeho vulkánu Tambora (1816), kedy táto krajina zažila celý rok „bez leta“ (t.j. pre túto erupciu klesla teplota na celej Zemi o jeden stupeň). Dospeli k záveru, že asi po týždni jadrového konfliktu by sa najprv nad severnou pologuľou rozšíril prašný súmrak, ktorý by trval niekoľko mesiacov. Spolu s požiarmi, prachom a ďalšími emisiami by bolo všetko slnečné žiarenie odrazené a nastala by tzv. nukleárna zima s teplotami medzi pätnástimi a dvadsiatimi stupňami pod nulou. Samozrejme, všetka povrchová voda by zamrzla a zvieratá by nemali čo piť, čo by spôsobilo ich uhynutie. Nedostatkom slnečného žiarenia by bol narušený priebeh fotosyntézy u všetkých rastlín, čo by značne poškodilo, ba až zničilo celú biosféru. Jadrový mrak by postúpil až na južnú pologuľu, a celá vzdušná cirkulácia by bola úplne narušená. Na jednej tretine územia mierneho pásma by sa nachádzal rádioaktívny odpad- obyvateľstvo v tomto miernom pásme by bolo vystavené žiareniu intenzity až 250 remov. Ostatné oblasti by boli dlhodobo ožarované intenzitou 100 remov. V tomto štádiu začnú vypukovať rôzne mory, nakoľko ľudský organizmus je oslabený a drvivá väčšina obyvateľstva bude až zarážajúco náchylná k rakovine. Potrava z akéhokoľvek zdroja by bola nepožiteľná- a najpravdepodobnejšie by sa ani biocenóza (vrátane človeka) nestihla priveľmi sužovať- nastanú lesné požiare, prašné búrky, ktoré by už ani nebolo možné uhasiť. Oxidy dusíka z výbuchov v stratosfére by narušili asi 30 percent ozonosféry. Nastalo by silné a zničujúce ultrafialové žiarenie- odhaduje sa, že by malo byť 2 až 4 krát väčšie ako je dnes. Tí ľudia, čo by prežili, by oslepli. Zhrnutie: V jadrovom konflikte by bezprostredne zahynulo až 1, 1 miliardy ľudí, ďalšia miliarda by zomrela na nepriame následky. Na severnej pologuli v skratke žiaden človek nie je schopný prežiť, v južnej len mizivá menšina- no i tá by musela žiť vo veľmi narušenej biosfére.
A to ešte treba brať do úvahy, že konferencia sa konala pred devätnástimi rokmi, takže možno predpokladať, že výsledky by boli presnejšie a teda aj- hrozivejšie.
PÚŠTE, DAŽDE, BÚRKY A ZÁPLAVY
Už od nepamäti sa ľudia trápia pre vrtochy klímy. A taktiež sa od nepamäti ľudia stále pýtali, či na nich majú nejaký vplyv. Vedci sa zhodujú na tom, že na niektorých áno- ale nezhodujú sa v miere podielu človeka. Na šírenie púští, pôdne erózie a na niektoré druhy zemetrasenia (ako sme už spomínali) samozrejme vplyv človek má, ale na záplavy spôsobené neprimeranými dažďami, búrkami...atď. človek až taký vplyv nemá.
ROZŠIROVANIE PÚŠTÍ
Rozširovanie púští v suchých oblastiach je veľmi nepríjemný jav ako i pre obyvateľov postihnutej oblasti, tak i pre faunu a flóru. Okrem straty miliónov ľudských životov umierajú zvieratá a zdravá zeleň je len zašlým javom, ktorý sa už asi nikdy neobnoví. Oblasti, kde sa tento jav naviac vyskytuje, je napr: severovýchodná Brazília, India, Etiópia, Somálsko, Mauretánia, Mali, Nigéria, Horná Volta...atď. Samozrejme, je ich oveľa viac. Čo je na vine? Neustále sa meniaca klíma, ktorá je prirodzená, neovplyvnená človekom alebo zlé hospodárenie ľudí? Napríklad rozsiahle pestovanie podzemnice v afrických štátoch sa nemalou mierou podieľa na dezertifikácií- pestovanie podzemnice totiž v pôde znižuje množstvo humusu, ktorý udržuje pôdu plnú živín. Bez humusu pôda stráca vlhkosť a živiny- a mení sa na púšť. A aj chovanie dobytka (tiež sa to týka hlavne afrických štátov) si vyberá svoje dane. V období najväčšieho dopytu po hovädzine africké štáty rozšírili chov, aby predajom zlepšili svoju ekonomickú situáciu. No zvieratá potrebovali veľa vody a tak sa vodné zdroje zmenšovali, až napokon i spolu so zeleňou úplne vymizli. Potom prichádzajú obdobia sucha, mesiace bez dažďov- ideálny stav pre dezertifikáciu. V súčasnosti zaberá púšť okolo 8 a pol mil. kilometrov štvorcových a asi 40 mil. km štvorcových polopúští, čo je naozaj povážlivý stav. Nadíde deň, keď sa na celej našej Zemi bude rozprestierať len púšť? Veď len púšť Sahara zaberá päť štátov (Horná Volta, Nigéria, Mali, Mauretánia, Somálsko). Celá problematika miery podielu človeka na dezertifikácií je veľmi zložitá. Samozrejme, najviac sa to týka oblasti susediacich s púšťou. Človek (ktorého mieru ovplyvňovania ešte vedci nedokázali presne určiť) má dezertifikáciu na svedomí hlavne ekonomickou a politickou činnosťou, ktorá často nie je v súlade s prírodou- teda sa uprednostňujú ekonomické výhody pred ekologickými. Vedci zistili, že akýmsi varovaním pred neobvyklým suchom v tropických oblastiach je slabý, na juh smerujúci teplý morský prúd vyskytujúci sa pozdĺž pobrežia Ecuadoru a Peru.
Väčšinou sa objavuje okolo Vianoc, a preto bol pomenovaný EL NIŇO DE LA NAVIDAD- Vianočné dieťatko. Keď v ňom vystúpi teplota neobvykle vysoko, objavujú sa atmosferické výkyvy, ktorých výsledkom môže byť aj dezertifikácia (ďalej sú tu aj tropické búrky...) V roku 1983, keď bola teplota prúdu o 4-6 stupňov vyššia, postihlo abnormálne sucho Filipíny, Havajské ostrovy, Južnú Afriku, Južnú Ameriku a Indonéziu. Na toto sucho padne za obeť ročne okolo mld. ľudí, a to sa nespomínajú zvieratá. Púšte sa rozširujú veľmi rýchlo. Veď len za posledných 50 rokov ubudlo na celom svet 650 tis. kilometrov štvorcových pastvín a utvorili sa z nich púšte. Sahara, obrovská púšť si za posledných 17 rokov rozšírila hranice až o 100 km. Za jediný rok si k sebe pričlenila oblasť veľkosti 60 tis. km. štvorcových. Takže, má človek podiel na dezertifikácií? Svojou činnosťou sčasti áno, no ako môže mať vplyv na spomínaný prúd, striedanie sucha a dažďov? Na túto otázku sme ešte nedokázali presne odpovedať.. Môžeme len konštatovať, že najpravdepodobnejšie má človek čoraz väčší vplyv na výkyvy v klíme. Všeobecne sa predpokladá, že toto oteplenie môže byť kompenzované vzrastom znečistenia ovzdušia pevnými časticami. resp. aerosolami. Turbulencia v zemskom ovzduší je ovplyvnená sopečnou činnosťou, ale takmer jednou tretinou k nej prispieva človek. Turbulencia ovzdušia je v severných oblastiach vyššia ako v nižších- teda i priemyslové emisie musia byť zákonite vo väčšom množstve na severe ako na juhu. Turbulencia taktiež znižuje dopad slnečného žiarenia na zemský povrch a tento efekt sa ešte zvyšuje preto, že v severnejších oblastiach je šikmejší dopad slnečného žiarenia , a i teda je viac odrazené do mimozemského priestoru. Tým sa znižuje teplota zemského povrchu v severných šírkach viac než na rovníku, a tak sa zvyšuje i rozdiel v teplote oboch pásiem. Teda ak sa na severe ochladí, na juhu sa oteplí a ubudne zrážok. DAŽDE, BÚRKY, ZÁPLAVY
EL NIŇO DE LA NAVIDAD nepredpovedá( alebo nezapríčiňuje) len dezertifikáciu. Pri vyššej teplote v prúde nastávajú neobvyklé nepravidelnosti v klíme- teda okrem abnormálneho sucha i abnormálne dažde. V spomínanom roku 1983 sa okrem abnormálnych dažďov vyskytli i mohutné dažde od Polynézie až po Chile. Dôsledky: V Argentíne vyčíňanie tohto prúdu zabilo najmenej 700 ľudí- straty na ich hospodárskej úrode sa odhadujú na 1,6 mld. dolárov, pričom bolo zdevastovaných mnoho budov. V Peru umrelo 300 ľudí, V Ecuadoru taktiež. Posledné katastrofy:
VENEZUELA: Silné dažde tentoraz postihli Venezuelu.
Chudobná štvrť v oblasti Caracasu sa zrútila, a o strechu nad hlavou tak prišlo okolo 300 ľudí. V západnej oblasti Caracasu (Antímano) sa taktiež zrútili domy- nešťastie postihlo 210 rodín. Keďže celá oblasť Caracasu trpela silnými dažďami, nestabilné obydlia boli evakuované. Obdobie dažďov postihuje Venezuelu každý rok a Caracas, ktorého núdzové kolónie sa rozkladajú na svahoch hôr, je teda každoročne ohrozovaný zosuvmi. Straty na ľudských životoch sa ešte nevyskytli, na rozdiel od minulého roka. PHNOMPENH: Záplavy zužovali toto leto i Kambodžu. Zomrelo až 35 ľudí a dažde neustále pokračujy. Predpovede meteorológov neboli vôbec priaznivé a ani sa nemýlili- dažde trvali neuveriteľné štyri mesiace. Najväčší problém je rieka Mekong, ktorej hladina stále stúpala, zhltla 2 mosty. 500 000 ľudí žijúcich v okolí rieky boli donútení k evakuácií. Minulý rok záplavy zabili v Kambodži 400 ľudí a spôsobili škody v hodnote 100 miliónov dolárov.
JUŽNÉ MEXIKO 20. augusta zasiahla mexický polostrov Yucatán obávaná tropická búrka Chantal. Ostali nezvestní dvaja rybári, ktorý nedbali na predpovede meteorológov a vybrali sa na more- pravdepodobne sú mŕtvi, pretože vlny dosahovali až 4 metre. Rýchlosť vetra dosahovala 115 km/h. Z nízkych oblastí pri pobreží bolo evakuovaných 2500 osôb. VZDUCH A VODA
IMISIE
Imisie, ktoré vznikajú chemickými a fyzikálnymi premenami v ovzduší z emisií, sú pre nás, aj keď sa to tak na prvý pohľad nezdá, vážnou hrozbou. Hlavným zdrojom emisií sú továrne a elektrárne , teplárne, domáce topeništia, motory áut, nespevnené cesty a podobne. Je až neuveriteľné, že ročné spády imisií sa počítajú na tony. V našom hlavnom meste bol pred piatimi rokmi spád 6005 t/r tuhých úletov a 6377 t/r oxidu siričitého, to znamená 32,8 t/r/km štvorcových pevných úletov a 353,4 t/r/km štvorcových oxidu uhličitého. A to je patrí Bratislava medzi menšie mestá, s menším počtom tovární- a čo veľké metropoly? Okrem pevných úletov a oxidu uhličitého naše ľudstvo dýcha arzén, fluór, vanád, titán, olovo...atď- aký to má vplyv na okolitú prírodu, ktorá je tak či tak zdevastovaná? Najhoršie je, že imisie nepostihujú len oblasť v bezprostrednej blízkosti jej zdroja, ale i oblasti na kilometre vzdialené. Ak si myslíme, že imisie poškodzujú „len“ fytocenózu( u rastlín spomaľujú fotosyntézu- imisie znamenajú pre rastliny nebezpečne toxicitá ), sme na veľkom omyle. Aj my ľudia sme obeťami. Najviac sú ohrozené deti, ktorých slabý imunitný systém sa ešte nie je schopný brániť.
Ale i u dospelých ľudí sa vyskytujú karcinogénne choroby, pľúcne ochorenia, cievne ochorenia a mnoho iných. Aj keď o väčšine môžeme povedať, že sú dedičné, všetky z nich sú ovplyvnené životným štýlom človeka- a teda môžeme povedať, že veľkú zásluhu na ochoreniach majú imisie. Kyslé zrážky, stvorené z imisií, poškodzujú hlavne vegetáciu, ale i zoocenózu. Kyslá voda vyplavuje z pôdy hliník, ktorý je pre živočíchy jedovatý, pretože porušuje centrálnu nervovú sústavu. Napríklad v Škandinávií a Kanade, kde sú pôdy už od prírody kyslé vplyvom geologického podložia a vysokého obsahu kyselín obsiahnutých v humusu, existujú tisíce jazier, v ktorých ryby úplne vyhynuli vplyvom hliníka a ďalších zložiek z pôdy. Kyslé zrážky menia PH v sladkovodných jazerách, potokoch- i na Slovensku uhynulo veľa kaprov- tie totiž zle znášajú kyslú vodu, a to práve kvôli imisiám. A štatistiky na celom svete? Ročne sa do ovzdušia vypustí 6 Gt( miliárd ton) oxidu uhličitého v dôsledku spaľovania fosílnych palív. TOPENIE ĽADOVCOV
Jav, ktorý neoddeliteľne súvisí s emisiami (teda aj imisiami)- hlavne s oxidom uhličitým, je globálne otepľovanie, ktoré je spôsobené „skleníkovými plynmi “. O tom, aká je dnes situácia s emisiami, je napísané v predchádzajúcom odstavci, no ako to bude ďalej pokračovať? Podľa popredných svetových klimatológov existuje nebezpečie, že do roka 2100 sa až 5 krát zvýši množstvo emisií- o 100 rokov by mala byť ročná emisia oxidu uhličitého 5,7 Gt ( v niektorých predpokladoch sa uvádza i 29 Gt na rok, no viac vedcov sa prikláňa k 5,7 k podstatnému zníženiu v roku 2100 a následnom prudkom zvýšení)Vedci ďalej predpokladajú, že na konci 21. storočia sa toto množstvo zväčší až na 13,5 Gt (ale objavuje sa i spis, kde je predpoklad omnoho väčší- až 36,7 Gt na rok) Aké by to malo dôsledky? Do roku 1200 by sa roztopili všetky ľadovce a nastala by veľká emigrácia z pobrežných oblastí do vnútrozemia kvôli záplavám. Ráta sa aj so stratami životov. Ku koncu 21. storočia by pravdepodobne nastalo masové umieranie lesov- živé stromy totiž oxid uhličitý pohlcujú, po ich uhynutí by mŕtve stromy produkovali ďalší oxid uhličitý, čo by viedlo k podstatnému zvýšeniu imisií.
Aj dnes si svet láme hlavu nad problémami skleníkového efektu. Skleníkové plyny rýchlo stúpajú a každým „tragickým“rokom sa Zem oteplí priemerne o 1 stupeň. Nezdá sa nám to veľa, ale spôsobuje to veľké problémy hlavne pre pobrežné oblasti. Nastávajú záplavy, ktoré sú často spôsobené roztopením ľadovcov. V novinách sa neustále objavujú články typu: ANTARKTÍDA SA TOPÍ.
Okrem toho, že je topenie ľadovcov nebezpečné pre záplavy, sú nebezpečné ako i „biele lode morí “. V dôsledku otepľovania sa totiž stáva, že sa veľká ľadová kryha odlomí od ľadovcového masívu a svojím priemestňovaním na mori spôsobí lodiam veľké problémy. (napr. Titanic)
MÁJ, 2000- Na Antarktíde sa tentoraz odlomila kryha, ktorá sa pokladá za doteraz najväčšiu. Na dĺžku meria 272 km a na šírku 40 km( to je 10 880 kilometrov štvorcových). Je to “úlomok“ z Rossovho šelfového ľadovca. Objavila ho satelitná družica NOAA-12. Americkí vedci zatiaľ môžu len predpokladať, kde sa tento obrovský ľadový ostrov poberie. APRÍL, 1992- Od Antarktídy sa odlomil menší ľadovec nazvaný B10A, ktorý sa plavil až 7 rokov, kým sa dostal len necelých 500 kilometrov od Argentíny.
U týchto ľadovcov je zvláštne, že nikdy sa nedá určiť presný smer, kadiaľ sa vydajú. No aj keď sa objavia v teplých vodách, trvá ešte dlhú dobu, kým sa roztopia( i niekoľko rokov). Našťastie dnes už nehrozí také nebezpečenstvo ako v prípade Titanicu( čo by sme tiež mohli pokladať za ekologickú katastrofu), pretože moria sú radarované a lode vždy informované. Ľadovce sa dostávajú zo severného antarktického ľadu spodným rytmickým klesaním a zdvihnutím vody. Tomuto procesu sa hovorí odtrhávanie. Rôzne merania ukázali, že priemerná teplota v týchto oblastiach stúpla od roku 1930 o viac než dva stupne, čo rozhodne vplýva na stálosť ľadovcov.Americkí vedci v 70- tych rokoch predpovedali, že topenie antarktických ľadovcov je jasným ukazovateľom čoraz viac sa zrýchľujúceho globálneho otepľovania.Hlavnou príčinou je hromadné využívanie a spaľovanie fosílnych palív, ako je ropa a plyn. Vedci predpokladajú, že teplota v tomto storočí vzrastie o 3,5 stupňa. No Antarktída nie je jedinou postihnutou oblasťou. Taktiež v himalájskom Ťian- Šanu sa za posledných 40 rokov zmenšili ľadovce o 40 percent a v peruánskej časti Álp sa topia ľadovce rýchlosťou 30 metrov za rok, zatiaľ čo v 70- tych rokoch to boli len 3 metre za rok. No najväčšie nebezpečie predstavuje topenie ľadovcov na Arktíde. Tu sa totiž nachádza 91 percent planetárnych zásob ľadu, ktoré by mohli svojim roztopením zvýšiť svetovú hladinu vôd až o 70 metrov. Klimatológovia sa obávajú predovšetkým toho, ako ovplyvní topenie Golfský prúd, ktorý ohrieva európske podnebie. Ale po veľkom oteplení sa môže- teda podľa výskumov- by sa malo opäť ochladiť. Zväčšenie vodných plôch by viedlo k väčšiemu odparovaniu a následne k vyšším koncentráciám molekúl vody v atmosfére, ktorá potom prepúšťa menej slnečných lúčov.
Niektorí vedci ešte stále špekulujú, či má naozaj na otepľovaní podiel človek. Uvažujú nad predpokladom, že by sa množstvo kysličníka uhličitého mohlo v atmosfére zväčšovať len za prirodzených prírodných procesov. Ale títo vedci sú vtlačení do úzadia- všeobecne prevláda názor, že na skleníkový efekt má jednoznačne vplyv človek svojim ekonomickým životom- a to potvrdzujú i najpoprednejší vedci. SMOG
Pojem smog sa objavil v roku 1911, pričom toto slovo vytvoril H.A. Des Voeux z anglického slova smoke- dva roky predtým totiž Glasgow postihla smogová situácia, pri ktorej na následky znečisteného ovzdušia zahynulo 1063 ľudí. V roku 1952 zas v Londýne vznikol pri spaľovaní nekvalitného uhlia v lokálnych topeništiach a vyžiadal si 4000 ľudských obetí.Silné znečistenie ovzdušia v priemyslových mestách sa stalo problémom už od polovice 19 storočia. V roku 1861 dosiahla koncentrácia oxidu siričitého v anglickom Yorku až hodnotu 120µgm-3 (dýchacie problémy sa začínajú od 110µgm-3). A ďalšie, súčasné, hrozivé fakty: na šírom mori nájdeme vo vzduchu asi 940 kondenzačných jadier v 1 cm kubickom, len o 10 jadier v priemere viac ich nájdeme v horách vo výškach nad 2000 m, v dedinách je ich okolo 9,5 tisíc a vo veľkých mestách v priemere 147 tisíc kondenzačných jadier v 1 cm kubickom vzduchu- občas býva nameraná hodnota až 400 tisíc jadier v 1 cm kubickom. Smog je tvorený väčšinou oxidom siričitým, aromatickými uhľovodíkami a oxidami dusíka.
ZNEČISŤOVANIE MORÍ
Je zrejmé, že najväčším problémom pre moria a oceány je odpad z pobrežných štátov a samozrejme ropa, ktorá je vypustená do mora väčšinou pri haváriách tankerov, alebo dokonca úmyselne- ako v roku 1991, keď Irak zámerne vypustil do mora obrovské množstvo ropy. Výsledky sú známe- znečistené more, úhyn rýb a vodných rastlín. A dokonca aj smrť ľudí. V tom istom roku sa odohrala i najväčšia umelá škoda na životnom prostredí- Kuwait zapálil naraz 500 ropných veží, čím tak zničil životné prostredie, že i doteraz sa ekosystém len chabo spamätáva. Ropa je zmes nízkomolekulárnych a vysokomolekulárnych uhľovodíkov, z ktorých sa frakčnou destiláciou získava petroléter, benzín, petrolej a plynový olej- ostáva mazut, ktorý sa používa na vytápanie kotlov. Hlavné zdroje ropy ležia väčšinou mimo ťažiska priemyslovej výroby , preto sa dopravuje cisternovými loďami alebo potrubiami dlhými niekedy až tisíce kilometrov.
Hlavná cesta tankerov, najpoužívanejšia, vedie cez juhozápadnú časť Indického oceánu od Arabského polostrova okolo Južnej Afriky do západnej Európy, druhou dôležitou traťou je karibská oblasť a taktiež cesta od Arabského polostrova do Japonska. Zoberme do úvahy, že dnes môže tanker prenášať maximálne okolo 100 000 ton ropy ( v 50 rokoch tankery prepravovali max. 30- 50 000 ton) , pričom priemerný počet tankerov na hlavnej trati za deň je 224. To je 224 000000 ton ropy v mori- síce uložené v cisternách, ale vždy existuje riziko havárie a následné vypustenie do mora. No ale k vypusteniu ropy do mora dochádza i pri normálnom prevážaní a pri čistení tankerov- je to až 33 000 ton ročne, čo je naozaj neuveriteľné množstvo- doplatia na to milóny rýb a malých organizmov žijúcich vo vode. Ale havárie, ktoré i teraz napriek technickej vyspelosti naďalej pretrvávajú, predstavujú oveľa väčší problém. Prečo tak ľahko havarujú? Sú to príliš ťažkopádne lode, majú veľmi dlhú brzdnú dráhu. Firmy, ktoré tankery vlastnia, volia ľahšiu ( a aj nebezpečnejšiu) cestu zárobku. Vo väčšine európskych amerických krajín je výroba tankerov prísne strážená- dodržiavajú sa prísne bezpečnostné predpisy pre výrobu tankerov a hlavne pre ich vlastníctvo.Podnikanie s nimi (a teda i s ropou) je vysoko zdanené a tak koncerny hľadajú ľahšiu a lacnejšiu cestu.Východiskom je Libéria v západnej Afrike, kde sa tankery registrujú- obchodníci sa tak vyhnú zdaneniu, pričom prižmúria oko nad tým, že tankery z Libérie neboli vyrobené pod prísnou kontrolou a bezpečnostné opatrenia na palube lode nie sú absolútne spoľahlivé. A tak dochádza k haváriám.Veď len v priebehu dvadsiatich rokov (šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov) havarovalo niečo cez vyše 250 tankerov. Niektoré katastrofy:
1957, MEXICKÝ POLOOSTROV DOLNÁ KALIFORNIA- havária cisternovej lode Tampico, vypustenie 9 ton ropy s veľmi vysokým obsahom aromatických zlúčenín. Chaluhy, riasy a živočíšstvo úplne vyhynulo v okolí 10 kilometrov. 1967, POBREŽIE CORNWALL, KALIFORNIA- havária tankeru Torrey Canyon, vypustenie 20 000 ton ropy. V okolí 30 kilometrov všetky organizmy uhynuli, dokonca i riasy, no následky sa dostali až do 80 kilometrov- v tom pásme ostali organizmy choré, neschopné produkcie i konzumácie. Veľký pokles i chráneného vtáctva- z 5000 jedincov ostalo len 600. Ďalšie kilometre a kilometre mora sa ešte mesiace pomocou ľudí spamätávalo z tohto šoku.
1976, VÝCHODNÉ POBREŽIE USA- havária lode Argo Merchant, značné škody, keďže sa loď prelomila práve v bohatom lovisku rýb a vypustila 28 000 ton ropy.
Havária veľmi publikovaná, pretože loď bola stará 25 rokov a už pár mesiacov pre haváriou nespĺňala podmienky na prevážanie ropy.
1978, PORTSELL- BRETÁNSKE POBREŽIE- loď Amoco Cadiz (registrovaná v Libérií) viezla dva typy ropy z Iránu a Saudskej Arábie. Boli to aromatické uhľovodíky, ktoré i doteraz pokladáme za najškodlivejšie. Tie sa v množstve 60 000 ton rozliali do mora a v rýchlosti 30 km/h sa dostali až do Portsellu. Povlak ropy sa naďalej presunul do rybárskeho prístavu Roscoffu, ďalej do Lennionu a iných pobrežných mestečiek. Na začiatku sa ropa rozširovala po 72 kilometroch mora, po mesiaci povlak pokryl až 300 kilometrov a o ďalšie dva mesiace to kleslo na 220 kilometrov. Ropa sa udržala až do zimy, keď zaberala 100 km morskej hladiny, na ďalšiu jeseň už “len“ 50 km. Jazerá, do ktorých ústilo more, boli na tom horšie, tam sa ropa udržala 5 až 9 rokov, čo je neuveriteľné. Takže znečistenie mora a iných tokov spojených s ním bolo katastrofálne. Najviac bolo more znečistené prvých 11 dní. Potom sa znečistenie činnosťou ľudí zmenšilo na polovicu- do 40 dní, ale iba v okolí pobreží. More bolo schopné rozložiť 5 percent ropy, ďalšia ropa bola prirodzene zahrabaná do piesku, alebo zničená príbojom na skalách. Vysoká koncentrácia ropy sa však nezmenila ani po rokoch- ani doteraz. Samozrejme, najviac na to doplatili živočíchy v okolí 50 kilometrov havárie v čase stroskotania. Všetky organizmy uhynuli( aj zvieratá žijúce v bezprostrednej blízkosti pláže- na ploche 220 tis hektárov bola nájdená biomasa tvorená uhynutými živočíchmi hmotnosti až 260 000 ton- drobné živočíchy nezarátané )a ešte stovky kilometrov mora vyhadzovalo na hladinu mŕtve živočíchy. Počet drobných živočíchov sa zredukoval o 30 až 50 percent. Vtáky, poškodené ropou stratili tuky a uhynuli zamrznutím, alebo sa priamo otrávili ropou. U niektorých druhov sa pobadala dlhodobá redukcia rozmnožovania. Malo to samozrejme dopad na ľudí. Okrem značne zredukovaného zdroja vody, na mŕtvy bod klesol rybolov, ktorý tam nebol možný desiatky rokov. Ryby uhynuli ihneď, nepohyblivé, odolnejšie živočíchy ako ustrice boli pre konzumáciu jedovaté- v tom období ich bolo zničených 6 000 ton živej váhy. A i tie živočíchy, čo prežili, žili po celý zvyšok svojho života s rakovinou alebo neoplazmou, ktorá sa prenášala na ďalšie generácie. Lepšie pochodili chaluhy a živočíchy na skaliskách (vďaka spomenutým príbojom)
Poznámka na záver: Vyčistenie (a to len pobreží) stálo francúzsku vládu 700 mil. frankov. Všeobecne je obdobie na prelome 70- tych a 80- tych rokov pokladadané za mesiace “SKAZY MORA“.
Veď už na konci 70- tych rokov sa nachádzalo v mori 1500 ton ropy ( a to len zbytky)- ropa sa vetrala veľmi pomaly, vo vode sa ešte nachádzali kúsky ľadu, vďaka ktorým bola situácia ešte ťažšia- a k tomu sa ešte pridružili ďalšie havárie v roku 1980 ( tanker Tanio v La Manche- 26 000 ton ropy, tanker Antonio Gramsci, Lotyšsko- 5 500 ton ropy) Situácia vodných organizmov bola teda katastrofálna. I drobná chaluha, známa svojou odolnosťou, týmto katastrofám podľahla a jej miesta výskytu na skalách ostali holé- začali sa obnovovať až po 2,5 roka. Straty týchto rastlín sa tiež počítajú na tony. Vrty na naftu sú ďalším problémom. Keďže ropné veže nie sú nijak chránené proti búrkam, dochádza často k výbuchom. Už len samotná ťažba znečisťuje more- a čo havárie spojené s výbuchmi?
1979, PETROLEOS MEXICANOS- výbuch výskumného vrtu IXTOC I. Požiar a výlev ropy bol zastavený až po neuveriteľných 290 dňoch. Do Mexického zálivu sa tak dostalo 475 000 ton ropy(4,5 tisíc ton denne)- výbuch zničil celú platformu.O tom, ako bolo znečistené more a poškodené živočíchy, už ani nehovoríme.
V USA vybuchne ročne v priemere 1 vrtná veža. V 70-tych a 80- tych rokoch malo USA 22 havárií. Miliónové škody, úhyn hlavne vtákov a rýb. (napr. havárie: Garvey, Union Oil, Ekofisk...)
Na záver: ropa je obšírnou témou. Znečistenie je síce plošne obmedzené, ale rozsiahle a s dlhými následkami. Ropa je dôležitá surovina- ale koľko organizmov jej pre našu nedôslednosť padlo za obeť? Technika sa stále zdokonaľuje, no ešte stále havárie tankerov a výbuchy vrtov nie sú žiadnou vzácnosťou. Je hrozné, že patria takmer do každodenného života- až si ich pomaly prestávame všímať. Lenže o malú chvíľu už nebude more schopné rozložiť toľko ropy...
PRIRODZENÝ(?) LES
Krajinu, naše okolie by sme mohli porovnať k matke, ktorá nás stvorila a my ju na oplátku ničíme. Ťažíme, staviame lomy, vyrubujeme lesy, budujeme...existuje mnoho činností, ktorým hovoríme výhodný obchod. Zarábame...a prerábame na našich životoch.
VYRUBOVANIE LESA
Vyrubovanie lesa je dnes takmer najpálčivejším problémom. Lesy sa strácajú ako mávnutím čarovného prútika, nepoškodený les je len zašlým snom. Ľudia si začínajú uvedomovať, že spracovavánie dreva treba výrazne zredukovať, pretože inak “nám stromy odmietnu dať kyslík“, samozrejme, ak ešte nejaké budú...Les je pre ľudstvo veľmi dôležitý. Má protieróznu, vodohospodársku funkciu, ďalej je to zdroj surovín(hlavne dreva) a i domovom miliónov zvierat. Stromy nám dávajú kyslík- a my ich za to vyrubujeme. Od pradávno sa drevo využívalo ako ľahko dostupný a kedysi i lacný prírodný zdroj. Už od storočí pred našim letopočtom ľudia vyrúbovali lesy a vytvárali umelé polia. Stavali sa z nich domy a keď prišli vojny, hlavne námorné, ľudia hneď siahli po dreve ako po dobre spracovateľnom materiále.
Napríklad Atény v čase svojho najväčšieho rozmachu vybudovali ohromné námorné loďstvo a tak zdevastovali všetky lesy v ich okolí. Potom prišiel úpadok, z ktorého sa ani doteraz nespamätali. Najprv malo Grécko 65 percent územia pokryté lesmi, dnes je to už len 15 percent a až 98 percent poľnohospodárskych pôd je ohrozených eróziami. Posledné korienky stromov požierajú hospodárske zvieratá, čím ešte k erózií napomáhajú. Podobne tak so svojou námornou slávou dopadlo i Taliansko, Španielsko, Dalmácia(tá sa začína teraz konečne spamätávať. 40 rokov tam bolo zakázané pasenie kôz. Vysádzajú borovicu alpínsku- avšak ich úsilie im sťažujú časté požiare), Kréta, Cyprus a i oblasť v západnom stredomorí- tu je obnova lesa veľmi ťažká, pretože je tam sucho a teplo. Na Slovensku nie je situácia s lesmi až taká zlá, vyskytujú sa „len“ zosuvy a erózie, ktoré sú však s porovnaní s inými krajinami len malinou. Avšak i u nás sa vyskytujú povodne spôsobené vyrubovaním lesov- takýmto spôsobom ide len málo vody do pôdy a hneď odtečie do vodných tokov. Česko je na tom zo zosuvmi podobne. (Posledné prípady: napr. Krkonoše, Snežka, Hostinné- tam zahynulo 120 ľudí). Pre podobné katastrofy bol vydaný zákon z roku 1898 o zalesnení holej stráne a upevnení korýt bystrín. Zosuvy sú zas spôsobené opäť vyrubovaním- vsiaknutá voda (zrážky) sa totiž dostanú až na nepriepustné podložie, ktoré sa dá vzápätí do pohybu a spôsobí tak nemalé škody. V Čechách bola dokonca jedna obec (Klapý) zosuvom úplne zdevastovaná- stalo sa tak v roku 1900 a v roku 1936 sa to opäť zopakovalo a zabilo 2 ľudí. V roku 1926 sa v obci Dneh v Turnovsku zosunula pôda, pričom čelo zosuvu bolo až 5 metrov vysoké. Všetky domy boli zničené. Na Slovensku sa podobný prípad stal v Handlovej v roku 1960-61, kedy sa dostalo do pohybu 20 mil. metrov kubických zeminy a pochovalo tak 150 domov. Zosuvy pôdy sú časté- nevyhne sa im ani Ázia, Irák, Juhoslávia(1977- uvoľnilo sa 150 mil. ton kameňov a zeminy. Dĺžka zosuvu bola asi troj- kilometrová.
Vyrubovanie pralesov má však ešte ďalekosiahlejšie dôsledky. Pralesy, ktoré by sme si mali vážiť pre ich zachovalosť, sa v trópoch každoročne menia na druhotný les na rozlohe až 6 miliónov hektárov. Ďalších 220 000 kilometrov štvorcových pralesa sa premenili na polia, pričom asi 10 000 km štvorcových polí ostali absolútne nevyužité.
Sú tu ešte chovatelia dobytka, ktorí sa pričleňujú k premene lesa na trávnaté porasty (tento jav je najviac rozšírený v Strednej Amerike) Dažďové pralesy sú na tom o niečo lepšie, nie sú veľmi poškodené, sú druhovo bohaté a ľahko sa i po vyrúbaní (na menších plochách) vracajú na pôvodný, takmer neporušený stav. O vyrubovaní lesov by sa mohli napísať tisíce strán, avšak tu to nie je možné. Stačí dodať jednu myšlienku- keby sme sa naučili vážiť si les, možno by sme sa mohli tešiť územiam ako je La Selva- rezervácia veľká 730 hektárov. Táto rezervácia je celá pokrytá lesom a jazerami , na jej území rastie 320 druhov stromov, 42 druhov rýb, 394 druhov vtákov, 104 druhov savcov, 76 druhov plazov, 46 druhov obojživelníkov, 143 druhov motýľov...atď. Je to jediná rezervácia na svete, ktorá sa môže popýšiť druhovou rozmanitosťou a neporušenosťou. Keby sa vďaka našej bezohľadnosti nedialo toľko katastrôf v lese- a to denne, mohli by sme mať na Zemi takýchto území viacej.
PRALESY HORIA KVOLI ĽUĎOM
V roku 1998 sa v juhovýchodnej Ázií vyskytovali časté požiare. Postihlo to hlavne pralesy na Borneu (Kalimantan, Sarawak, Sabah, Brunei), Sumatre, Amazónií. Ich príčinou bola nepochybne ľudská činnosť. Nedotknutý dažďový prales je veľmi vlhký a nie je príliš náchylný k vznieteniu. Ak sa však naruší súvislý príkrov korún stromov, napríklad ťažbou, stavbou príjazdových ciest či kvôli získaniu poľnohospodárskej pôdy, celé pralesné prostredie sa začne vysušovať a riziko požiaru sa výrazne zvýši. Nevhodné ťažobné praktiky môžu tiež znamenať príliš veľa vyrúbaného dreva, ktoré ešte riziko požiaru zvyšuje, hlavne kvôli klimatickým podmienkam, ktoré zo sebou prináša už spomínaný El Nino. A navyše, oheň je stále najlacnejším spôsobom, ako získať poľnohospodársku pôdu. Umelo vybudované plantáže a farmy sa tak v suchých obdobiach stávajú ideálnymi miestami na požiar, ktorému sa ľudia nedokážu vyhnúť a ani sa mu ubrániť. Prales nehorí len v juhovýchodnej Ázií, ale i na celom svete. Preto sa treba vyvarovať prílišnému vyrubovaniu, aby ostali tieto pralesy nepoškodené.
ŤAŽBA A KRAJINA
Ťažba a les- slová, ktoré sa nám v súčasnej dobe vynoria v mysli hneď pri sebe. Nečudo, veď svet hojne čerpá z prírodných zdrojov. Lesy a lomy sú ideálnymi miestami na “obchod“. Les- v našich očiach relaxačné miesto, kam chodíme na prechádzky oddýchnuť si- lenže ak neprestaneme s tak bezohľadnou ťažbou dreva, o pár desiatok rokov si môžeme sadnúť akurát tak za starý dubový stôl a hľadieť na obraz lesa namaľovaný pra- pradávno. Samozrejme, v krajných prípadoch siahneme po chránených oblastiach a nepoškodených pralesoch, ale ak budeme postupovať „osvedčenou“ metódou, zasa zostaneme len pri tom obraze.
Taktiež rýchlym ťažením drahých kovov sa nedostaneme ďaleko...
KATASTROFY A ŤAŽKÉ KOVY
Ak by sme sa v súčasnosti mali pozrieť po štáte, ktorý je v našom okolí najviac zdevastovaný ťažbou, boli by to rozhodne severné Čechy. Táto oblasť je teraz tak zdevastovaná ťažbou, že hrozí, že obyvatelia prídu o pôdu pod nohami. Možno sa inšpirovali starými Rimanmi, ktorí spoznali cenu zlata- v Asturii sa im podarilo získavať až 10 ton ročne, čo bolo na tie časy až hrozivo veľa. Už horšie sa im darilo s olovom, z ktorého vyrábali nádoby a podarilo sa im tak priotráviť tisíce obyvateľov. Vo Švajčiarsku v roku 1618 pochodili ešte horšie- pri ťažbe zlata spôsobili zosuv pôdy, ktorý zabil 2430 obyvateľov. Katastrofy nepostihujú ľudí len takouto priamou cestou. Ľudia nevedomky pestujú rastliny a chovajú zvieratá na pôdach, ktoré sú preplnené toxickými látkami- a opäť ich činnosťou.V 18 a 19. storočí bolo vo Švédsku, okolo priemyselných zariadení, nameraných až 1700mg/kg olova v pôde v hĺbke 10- 20 cm. A popritom sa na tej pôde pestovali obilniny, ktoré svojím olovnatým zložením spôsobili alergie a podlomené zdravie obyvateľom oblasti. Čo na záver? Neustále ťaženie dreva a drahých kovov raz vyústi do takej katastrofy, ktorej sa nebudeme môcť ubrániť.