Barok
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Barok
Ideový a umelecký charakter barokovej literatúryBarok predstavuje zvláštnu kultúrno-historickú a umeleckú epochu: nový životný, názorový, myšlienkový, citový, kultúrny a umelecký prúd. Už od druhej polovice 16. storočia sa šíril v Španielsku, Portugalsku, Taliansku a Francúzsku a neskôr v ostatných európskych krajinách ( 16.-18. st.). Názov barok sa odvodzuje od portugalského slova „barroco“ (perla nepravidelného tvaru, krivá perla). Názov pochádza z výtvarného umenia, ale najprv sa v štýle výtvarného umenia prejavili charakteristické črty tohto prúdu: narúšanie, krivenie a deformovanie klasickej formy (najmä jej harmonických, antikizujúcich foriem a proporcií) barokovou dekoratívnosťou, pompéznosťou a patetickosťou. V literatúre sa začal používať až do polovice 19. storočia.
Barok je v podstate obrazom krízy feudalizmu v období prvotnej akumulácie a koloniálnej expanzie, ale aj narastajúcich rozporov v náboženskom a spoločenskom vedomí.
Barokovú dobovú a spoločenskú situáciu charakterizovala všestranná hlboká kríza, chaos a pochmúrna atmosféra, ktorá vládla v Európe v 16.-18. storočí. Rozklad životných istôt, ktorý vyvolala svojím relativizmom a skepticizmom renesancia, umocňovali nepriaznivé životné podmienky a tragické dejinné udalosti (napr. vzrastajúci sociálny útlak, krvavé náboženské boje, turecké vpády, tridsaťročná vojna, protihabsburské povstania, bieda, mor a životné pohromy). Ľudí sa zmocňoval pesimizmus, beznádejnosť, zúfalstvo, životná neistota a nedôvera v pozemský život. Jediná večne platná životná istota sa zasa hľadala v mystickom, transcendentálnom, božskom, nadpozemskom svete. V spoločnosti sa znovu šírili stredoveké chiliastické nálady a myšlienky ( viera v druhý príchod Kristov a jeho tisícročné kráľovstvo na zemi pred posledným súdom). Barok mal v jednotlivých krajinách a u jednotlivých národov popri všeobecných črtách svoje špecifické črty. V dlhotrvajúcom vývinovom procese sa barok rozštiepil na náboženský barok (katolícky a protestantský náboženský barok) a na svetský barok (šľachtický, meštiansky a ľudový barok). Oba barokové prúdy vychádzali z podobných ideových i umeleckých princípov, ale nadobudli aj osobitné znaky.
Najpodstatnejšou črtou baroka a jeho prejavov bola rozpoltenosť, rozpor, kontrast, polarita, antitéza.
S ňou súviseli alebo z nej vyplývali mnohé barokové charakteristické vlastnosti, ako je ustavičná zmena, pohyb, zápas, opozícia, vrúcnosť, nepokoj, vášnivý elán, heroický pátos a rozdelený paradox. Z takýchto protikladných a dynamických elementov sa formovala typická baroková atmosféra , ktorá bola poznačená silným vnútorným napätím.
Najzákladnejším spôsobom barokového vnímania, cítenia, myslenia a chcenia sa stala antitéza. Dušu barokového človeka ovládal životný pocit hlbokého rozpoltenia. Barokové antitézy sa umelecky realizovali v silne emocionálnej, expresívnej, patetickej, dynamickej, vzrušenej, dramatickej a zmyslovo aj intelektuálnej napätej atmosfére, ktorá mala upútať, udivovať, vzrušovať, znepokojovať, uchvacovať, ohurovať a útočiť na ľudskú predstavivosť, city a zmysly. Vlastnosti tejto atmosféry boli zároveň všeobecnými typickými črtami barokového umenia. Centrálnym barokovým hrdinom sa stal svätec, mučeník, vojvodca, dobrodruh a dobyvateľ. Barokový človek sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a Satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu , skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách. V baroku nastalo silné nacionalizovanie všeobecných, univerzalistických európskych tendencií. Barokový nacionalizmus bol veľmi dôležitý pre formovanie a upevňovanie národného vedomia, hoci sa týkal skôr okruhu intelektuálov a bol charakterizovaný lamentáciou nad jazykom, vlasťou a národom. Zdôrazňovalo sa v ňom jazykové cítenie, jazyková stránka národného vedomia a predstava vyvoleného národa. Pravda, osudy národov boli určené už od večnosti. Vlastenecky pôsobili aj protiturecké motívy.
Do nového vývinového štádia napokon vstupovalo slovanské vedomie. Zrodil sa barokový slavizmus, ktorý predstavoval ucelený systém názorov o Slovanstve, spájaný s politickým vedomím. Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnútorného rozpoltenia: cestu citu, cestu vôle a cestu myslenia. S týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc. Mystický barok vyjadroval vzťah barokového človeka metafyzickému svetu. Radostná náboženská myšlienka o božskom, večnom, záhrobnom živote sa v ňom realizovala náboženskou mystickou extázou. Medzi základné mravné črty barokovej psychiky patril vyvinutý pocit osobnej cti, nádherymilovnosť, zbožnosť a podriadenosť večným normám, spoločenskej, triednej a stavovskej hierarchie, ale aj moralizátorstvo, násilie a ukrutnosť. Barok bol svojou podstatou teatrálny, divadelný.
Barokový človek zbožňoval divadlo s jeho vizuálnou nádherou. Náboženské i svetské obrady doslova zdivadelnil : spravil z nich davové dramatické divadlo. Barok a jeho prejavy v podstate neuznávali bezprostredné poznávanie a zobrazenie reálnej skutočnosti. Do popredia sa znovu dostávali božské, večné, nadpozemské a metafyzické náboženské hodnoty, viera v záhrobný život a pod. Nesmierne vzrástla váha náboženstva a dôraz na jeho emocionálny obsah a pôsobenie. Zmyslový pozemský svet a reálna skutočnosť sa zasa chápali a zobrazovali ako odraz, znaky, symboly a emblémy duchovného, nadpozemského sveta a transcendentálnej skutočnosti. Prameňom barokového poznávania sa stal výklad pomocou symbolov, emblémov, podobenstiev, paralelizmov a magických analógií. S takýmto obrazným vysvetľovaním skutočnosti súviselo chápanie ľudského života ako zdanie, ilúzie, sna, hry alebo divadla a jeho nestálosť sa podčiarkovala pesimistickými myšlienkami o pominuteľnosti, márnosti a ničotnosti všetkých pozemských a svetských vecí.
Literárny barok preberal všeobecné typické črty a znaky barokového životného, názorového, myšlienkového, citového, kultúrneho a umeleckého štýlu, prispôsoboval ich slovesnému umeleckému druhu a pritom si vytváral špecifické literárne barokové črty a znaky. Barokové poetiky modifikovali prevažne renesančné a humanistické poetické teórie. Výraznejšia poetika sa vytvorila v praxi. Medzi teoretickými postulátmi poetík a ich praktickým realizovaním boli diferencie, lebo v poetikách prežívali oveľa zanovitejšie básnické normy starších literárnych období a neuplatňovali sa všetky živé normy nových literárnych období. Poetiky barokového obdobia obsahovali veľmi málo prvkov, ktoré boli typické len pre literárny barok. Väčšina prvkov sa vyskytovala aj v predbarokových literárnych obdobiach. Literárny barok mal svoju poetiku, hoci sa nemohol pochváliť nijakými výhradnými a osobitnými barokovými štylistickými a jazykovými prostriedkami. Pre barokovú poetiku bolo špecifické uprednostňovanie niektorých známych štylistických a jazykových prostriedkov, ktoré boli „zbarokizovateľnejšie“ ako iné trópy. Príznačným sa stalo i zvláštne kombinovanie známych formálnych postupov. Básnické umenie bolo predovšetkým umením kultivovaného jazyka a formy, ktoré ustavične podliehali vytríbenej teórii školskej rétoriky.
Požiadavka ozdobného rétorického básnického jazyka, ktorú sformulovali predbarokové gramatiky alebo poetiky a napokon preberali a vystupňovali barokové gramatiky a poetiky, vyhovovala mentalite baroka a barokového spisovateľa. V oslnivom ohňostroji rétorickej štylistiky a jazykovej ornamentálnosti boli vlastne transformované pohybové, dynamické, nepokojné, šokujúce, patetické, teatrálne a emblémické prvky baroka. Literárny barok a jeho umelecká metóda sa vyznačovali záľubou v antitetických, pohybových, dynamických, statických, senzuálnych, realistických, naturalistických, lascívnych, spirituálnych, metafyzických, mystických, alegorických, emblémických, tajomných, temných, zvláštnych, prekvapujúcich, šokujúcich, efektných, ornamentálnych, groteskných, deformovaných, disonančných, disharmonických, harmonických, tragických, komických, emocionálnych , minucióznych, detailných, hyperbolických, patetických, teatrálnych, heroických, ľudových, folklórnych a národných elementoch. Svedčí o tom celá baroková literárna tvorba: literárne druhy, žánre a diela. V dielach sa vymenovávané barokové literárne elementy uplatnili svojským spôsobom v obsahu (predstavy, myšlienky, motívy, témy) a forme ( kompozičné postupy, obrazy, štýl a štylistické a jazykové prostriedky). Umelecká pôsobivosť sa dosahovala neočakávaným spájaním ideových a formálnych zložiek, pričom formálna stránka umeleckého diela sa neraz nadraďovala nad jeho obsahovú štruktúru. Antitetické lineárne elementy boli vlastne prejavom pohybu, nepokoja. Vyvolávali dojem obsahovej a formálnej disharmónie. Barokový literárny štýl je schopný viacerých individuálnych variantov. Zväčša sa však nevyznačuje originálnosťou a individuálnosťou. Charakterizovala ho imitačnosť, konvenčnosť, stereotypnosť a topickosť. V podstate sa v ňom imitovali a preberali konvenčné, stereotypné a topické štylistické a jazykové prostriedky z rôznych literárnych období. Tvorivý prístup sa viedol skôr v ich duchaplnom prehodnocovaní. Tradičné a konvenčné umelecké názory výrazne doznievali v štýlovom synkretizme. Medzi štýlom umeleckej a vecnej literatúry neboli ešte prísne vymedzené hranice. Štýl vecnej literatúry nezanedbával estetické hľadiská. Vo vecnej literatúre sa využívali literárne postupy umeleckej literatúry. Podstatné rozdiely neboli ani medzi štýlom veršovanej a prozaickej literatúry. V oboch druhoch dominovali podobné štylistické a jazykové prostriedky. V literatúre pretrvávalo idealizované typizovanie, ktoré nevytváralo individuálnu charakteristiku, ale idealizovaný obraz, ustálený idealizovaný typ. Idealizovaný obraz predstavovala ideálna alebo idylická krajina.
Vykresľovaním ideálnej krajiny sa vyvolával pocit antitetickosti, lebo ideálny obraz sa vnímal ako protiklad drsnej skutočnosti. V baroku ideálny obraz slúžil na vyjadrenie vnútorného napätia a bol dynamický svojím protikladným podtextom. Baroková štylistika vytvorila v podstate dva základné antitetické literárne štýly: vysoký, dekoratívny, pompézny a patetický knižný štýl so zložitými štylistickými a jazykovými prostriedkami a nezvyčajnými obrazmi a nízky, prostý, neumelý až ľudový hovorový štýl s jednoduchšími štylistickými a jazykovými prostriedkami a zvyčajnými obrazmi. Z trópov a ostatných štylistických a jazykových prostriedkov sa najčastejšie vyskytovali epitetá, synonymá, homonymá, metafory, personifikácie, metonymie, alegórie, symboly, emblémy, sarkazmy, oxymorá, paradoxy, perifrázy, hyperboly, deminutíva, naturalizmy, vulgarizmy, barbarizmy, neologizmy, módne slová a rozmanité jazykové deformácie. Figúry sú zastúpené slovnými, zvukovými a gramatickými figúrami. Zo slovných figúr boli najvýznamnejšie anafory, epizeuxy, paronomázie, asyndetá, polysyndetá, klimaxy, elipsy, apostrofy, exklamácie, inverzie, antitetá a antitézy, zo zmyslových figúr komparácie, exemplá a digresie, zo zvukových figúr izokóla, homoioteleutá, aliterácie, onomatopoje, rytmické klauzuly, kalambúry, slovné hry, zvukové efekty a echá a z gramatických figúr chiazmy. Talianska, nemecká, anglická, česká literatúra
Medzi najvýznamnejších spisovateľov talianskej literatúry patrí Torquato Tasso. Napísal epos o prvej križiackej výprave Oslobodený Jeruzalem (1580). Najväčším prozaikom nemeckej barokovej literatúry je Hans Jacobs Christoffel von Grimmelshausen. Grimmelshausen v románe Dobrodružný Simplicius Simplicissimus (1662) vykresľuje prostáčika za tridsaťročnej vojny. V anglickej barokovej literatúre bol najpozoruhodnejším básnikom John Milton. Napísal dva eposy na biblické témy Stratený raj (1667) a Raj znovu nájdený (1671).
Najväčšou postavou českej exulantskej literatúry bol posledný biskup Jednoty bratrskej, pedagóg svetového mena Jan Amos Komenský. Zanechal bohatú českú a latinskú literárnu tvorbu: náboženské spisy a pedagogické diela.
Z náboženských spisov je najvýznamnejšia nábožensko-filozofická alegória Labyrint světa a ráj srdce. Za základné pedagogické dielo sa právom považuje Didactica magna. Slovenská baroková literatúra
Slovenská baroková literatúra zaujíma približne stotridsaťročný časový úsek (1650-1780). Pravda, jej predpoklady sa vytvárali už v období doznievania renesančnej a humanistickej literatúry a niektoré jej znaky pretrvávali aj v ďalšom období.
Barokovú literatúru členíme na tieto vývinové etapy :
1. Začiatky barokovej literatúry (1650-1680)
2. Rozkvet barokovej literatúry (1680-1750)
3. Ústup barokovej literatúry (1750-1780)
4. Ústna ľudová slovesnosť v barokovom období
Barokové obdobie sa v Uhorsku vyznačovalo všestrannou hlbokou, krízou, chaosom a pochmúrnou atmosférou, ktoré boli charakteristické pre celoeurópsky barok.
Proti sociálnemu útlaku protestoval poddaný ľud vzburami, vstupom do vojska a útekom do hôr (Juro Jánošík). Protireformačné náboženské prenasledovanie zosilnelo po odhalení protihabsburského sprisahania Františka Vesselényiho r. 1670. Protestantskú inteligenciu obvinili z účasti na sprisahaní, súdili, väznili a posielali na galeje do Neapola. Časť prenasledovanej protestantskej inteligencie odišla do vyhnanstva, najmä do Nemecka, kde vytvorila exulantskú literatúru. Sociálny a náboženský útlak, ustavičná vojnová vrava, veľká bieda, mor a prírodné katastrofy vyvolávali v ľuďoch pesimizmus, beznádejnosť, zúfalstvo, životnú neistotu a nedôveru v pozemský život. Jediná istota sa zasa hľadala v mystickom, transcendentálnom, božskom, nadpozemskom svete. V spoločnosti sa znovu šírili chiliastické nálady a myšlienky. Sčasti mali obrodný spoločenský charakter, ba chceli sa uplatniť aj v politickom živote. Protireformáciu podporovala uhorská katolícka šľachta a Habsburgovci. Šírili ju rozmanité rehole, najmä jezuiti a piaristi. Náboženským a kultúrnym strediskom protireformácie bola Trnava, v ktorej účinkovala významná katolícka univerzita a tlačiareň. Univerzitu založil známy protireformačný bojovník ostrihomského arcibiskupa Petra Pazmány. Prednášala sa na nej teológia i filozofia, neskôr aj právo a medicína. Tlačiareň sa stala dôležitým formovateľom katolíckej knižnej literatúry. Slovenskými literárnymi jazykmi v tomto období boli latinčina, nemčina a čeština (slovakizovaná čeština). Smerovanie vývinu k tvoreniu povedomia slovenskej a národnej a jazykovej samostatnosti sa prejavilo v silnom slovakizovaní češtiny. Upevňovanie kultúrnej zápodoslovenčiny a kultúrnej stredoslovenčiny neúprosne pokračovalo a vplývalo na utvorenie literárneho jazyka. Vyvinutá kultúrna západoslovenčina sa napokon stala na konci 18. storočia základom prvého uzákonenia prvého slovenského spisovného jazyka. Na východnom Slovensku sa uplatňovala kultúrna východoslovenčina.
Pre druh literárneho jazyka bol rozhodujúci aj druh literárnych žánrov. V žánroch určených vzdelaneckým vrstvám používali obe konfesie latinský jazyk, najmä v príležitostnej poézii a v školských dizertáciách a dišputách. Zvláštna situácia panovala v odbornej a popularizačnej próze. Kým katolícka odborná a popularizačná próza sa písala výlučne po latinsky, časť evanjelickej sa písala po česky. Evanjelický spisovatelia používali v cudzine okrem latinčiny aj nemčinu. Neutešená spoločenská situácia zanechala hlboké stopy v slovenskom kultúrnom a literárnom živote. Sformovala napokon charakter literárneho baroka. Slovenský literárny barok sa rozvíjal približne v období od 1650 až do 1780. V barokovom období nastal v porovnaní s predošlými obdobiami zjavný rozmach literatúry. K vzdelaniu a k literárnej činnosti sa dostával širší okruh slovenskej národnosti. V slovenskom literárnom baroku sa rozvíjal náboženský literárny barok a svetský literárny barok. V barokovej literárnej tvorbe kvantitatívne prevláda náboženská baroková literatúra, ktorá vznikla z náboženských potrieb a sporov medzi katolíkmi a evanjelikmi. V podstate sa odvracala od pozemského života k záhrobnému životu, hlásila sa k mysticizmu, zdôrazňovala pominuteľnosť, márnosť a ničotnosť svetských vecí a koncentrovala sa na vieroučné otázky (napr. náboženská poézia, modlitby, kázne, školské hry, polemiky a dišputy). Svetská baroková literatúra bola skromnejšie zastúpená ako náboženská baroková literatúra. V porovnaní s predošlým vývinom však intenzívnejšie pestovala staršie svetské literárne žánre a bohatšie uvádzala nové svetské literárne žánre. V podstate bola pripútaná k pozemskému životu , hoci cítenie a myslenie barokového človeka neraz vyjadrovala ideovými a umeleckými prostriedkami náboženskej barokovej literatúry (napr. umelá, poloľudová a ľudová poézia, zábavná, memoárová, cestopisná a odborná próza, dráma).
Veľa zo svetskej literatúry ostalo v rukopisoch. Nezavinila to len cirkevná a štátna cenzúra, ale aj nedostatok vydavateľských možností a najmä súveké umelecké názory, ktoré považovali určité literárne žánre ako „nízke“ a vyhradili im miesto v rukopisných spevníkoch a zborníkoch. Svetskú literatúru vyvolával k životu neodvratný rast meštianstva. Literárna tvorba meštianskych vzdelancov začala živšie a citlivejšie reagovať na potreby nových čias a novej spoločnosti, najmä od prvej polovice 18.
storočia.
Dôstojnou predzvesťou nastávajúceho osvietenského veku, ktorý pripravovali aj ortodoxným luteranizmom kritizovaní pietisti, bol predovšetkým rozvoj odbornej prózy (encyklopédie, filozofia, história, zemepis, národopis, kultúrne dejiny, gramatiky, slovníky a literárna história). Vo zvýšenej miere sa v nej uplatňovali rôzne prejavy národného uvedomenia. Slovenská baroková literatúra sa vyznačovala všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka, ale zároveň si vytvárala špecifické domáce barokové črty. Uplatnili sa v nej všetky podstatné antitetické literárne elementy, ktoré boli prejavom barokovej dynamiky, pohybu, nepokoja a disharmónie. Medzinárodný univerzalizmus bol ešte silný. Musel však ustupovať národnému nacionalizmu, ktorý upevňoval národné vedomie najmä v kruhoch meštianskych vzdelancov, pričom nijako nerušil ich uhorský patriotizmus. Rast národného vedomia podnietil vznik početných národných jazykových úvah, obrán a chvál. Riešila sa v nich otázka pôvodu Slovanov a Slovákov, propagovala sa idea pohostinského prijatia Maďarov na uhorskom území a autochtónnosti slovanského a slovenského národa v Uhorsku, dokazovala sa autochtónnosť a národná rovnoprávnosť Slovanov a Slovákov v Uhorsku, význam ich jazyka a slovanská spolupatričnosť, zdôrazňovala sa myšlienka o starobylosti, rozšírení a sláve slovanského a slovenského národa, vyzdvihovala sa slávna národná minulosť a cyrilometodská tradícia, slovenčia sa vyzdvihovala za matku slovanských jazykov , vychvaľovanie sa kvality slovenského jazyka, odsudzovalo sa pohŕdanie slovenským pôvodom a zanedbávanie rodného jazyka a poukazovalo sa na praktický význam národného jazyka a jeho práva a na verejné používanie (historické diela, národné a jazykové chvály a obrany, predhovory k rozmanitým dielam a pod.). Staré literárne žánre a nové literárne žánre neboli ešte vyhradené. Svedčí o tom i synkretizmus didaktických a umeleckých prvkov v poézii, umeleckej próze i dráme, informatívnych, náboženských, didaktických, kázňových, polemických i propagačných a umeleckých prvkov v memoárovej i cestopisnej próze a vecných faktografických, náboženských a umeleckých prvkov v odbornej i popularizačnej próze. Slovenská baroková literatúra sa v podstate vyhýbala extrémnemu dekoratívnemu, pompéznemu, patetickému a rafinovanému štýlu so zložitými štylistickými a jazykovými prostriedkami a nezvyčajnými, temnými obrazmi. Uprednostňovala stredný, ba aj prostý a ľudový hovorový štýl s jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami a zvyčajnými, jasnými obrazmi. Neraz stredný štýl kombinovala s prostým ľudovým hovorovým štýlom. Používala i veľmi strohý explikatívny štýl.