Vývin románu. Analýza jedného románu podľa vlastného výberu
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 1934×
Příbuzná témata
Vývin románu. Analýza jedného románu podľa vlastného výberu
Vývin románu. Analýza jedného románu podľa vlastného výberu.Román je predstaviteľom veľkého epického žánru. Zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. Preto má veľký rozsah. Román je literárny útvar veľmi zložitý. Využíva všetky tri zobrazovacie postupy : epický, lyrický i dramatický. V románe je veľmi dôležitá úloha rozprávača. Základom diela je rozprávanie udalostí. Autor necháva postavy konať, hovoriť, myslieť i cítiť. Aby román mohol zobraziť život v jeho zložitosti, býva zložitý aj dej románu. Romány bývajú zaľudnené množstvom postáv. Časť zobrazovaných udalostí tvorí hlavnú dejovú líniu, iné tvoria vedľajšie dejové línie románu. Aby zobrazenie ústredného konfliktu bolo umelecky účinné, musí spisovateľ zobraziť jeho postupné narastanie a vyvrcholenie.
Román podobne ako aj iné žánre prešiel zložitým vývinom, takže ťažko možno hovoriť o nejakých absolútnych znakoch, ktorými by sa dal charakterizovať román všetkých vývinových etáp. Pôvod slova román je v starovekom Francúzsku, kde sa týmto pomenovaním spočiatku označovali akékoľvek diela napísané ľudovým jazykom (lingua romana), teda nie po latinsky. V 13. - 15. storočí sa už názvom román označovali epické diela, tzv rytierské romány, ktoré však neboli románmi v dnešnom zmysle slova. Boli to veršované epické útvary.
Skutočný román má svoj pôvod v drobných epických prozaických útvaroch, ktoré vznikali v Taliansku od 14. storočia. Tieto útvary, spájajúce prostredníctvom jednej rámcujucej novely do jednotného celku, tvorili zárodok budúcej románovej skladby. Reprezentantom takejto zbierky noviel je Boccacciov Dekameron. Podobné zbierky vznikali neskôr aj v Anglicku a vo Francúzsku. Dôležitým stupňom vo vývine románu je tzv. pikareskný román, ktorý vznikol a vyvíjal sa v 16. - 17. storočí. Ústrednou postavou bol veselý tulák, šibal, pohybujúci sa z miesta na miesto. Putovanie hlavného hrdinuumožnilo spájať do jedného celku rozličné udalosti, zážitky tuláka, a tak dôkladnejšie prekresliť jeho charakter. Kompozičný princíp putovania umožnil spojenie množstva príbehov. Najznámejším pikareskným románom z polovice 16. storočia je španielský román Lazarillo z Tormesu od neznámeho autora. Ďalšie stupne vo vývine tvoria Cervantesov román Don Quijote de la Mancha zo začiatku 17. a román anglického autora Daniela Defoa Robinson Crusoe zo začiatku 18. storočia. Prvý z nich ešte využíva postupy pikareskného románu (putovanie hlavného hrdinu). V 18.
storočí už vznikali aj prvé psychologické romány. román sa však naširoko rozvinul v 19. storočí, ktoré dalo svetu takých vynikajúcich románopiscov ako Honoré de Balzac, Lev Nikolajevič Tolstoj, Fiodor Michajlovič Dostojevskij atď., ktorí tvoria skutočnú etapu vo vývine európskeho románu.
Do 19. storočia spadá aj rozvoj slovenského románu. Prvý slovenský román (Bajzov René mládenca príhodi a skúsenosti) vznikol ešte koncom 18. storočia. Významnými slovenskými románopiscami 19. storočia boli S.H. Vajanský, E.M. Šoltésová a M. Kukučín. Vývin románu sa nezastavil ani v našom storočí. Jednou z tendencií v jeho vývine je snaha román zosubjektívniť. Táto tendencia zasiahla aj našu literatúru (J.C. Hronský). Iná tendencia sa prejavuje snahou po objektívnom zobrazení spoločnosti a charakteristických znakov doby. U nás zasiahla románovú tvorbu P. Jilemnického a F. Kráľa. Obidve tieto tendencie pretrvávajú v našej literatúre dodnes. Najvýznamnejšími románopiscami slovenskej literatúry po oslobodení sú F. Hečko, V. Mináč, A. Bednár, R. Jašík a iní. Zo súčasných slovenských autorov medzi najvýznamnejších autorov patria L. Ballek, P. Jaroš, A. Hykiš, V. Šikula, A. Chudoba, J. Lenčo a iní. V západoeurópskych literatúrach 20 storočia vznikajú súčasne názory, že román neposkytuje už dosť možností vytvoriť skutočný obraz človeka a jeho duševného sveta. Román sa podľa týchto názorov dostal do krízy. Vznikajú pokusy zobraziť človeka pomocou novej epiky. Jedným z reprezentantov týchto názorov bola škola francúzskeho tzv. nového románu alebo antirománu. Podobných pokusov a škôl je v západoeurópskych literatúrach viac. I napriek negativistickým názorom román v súčasnej literatúre pretrváva nie iba u nás a je stále hlavným epickým žánrom.