Vpád Tatárov na Zemplín
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 4220×
Příbuzná témata
Vpád Tatárov na Zemplín
Začiatkom marca 1241, vtrhli do Uhorska Tatári. Stalo sa tak potom, ako vojská pod vedením Batu chánu dobyli roku 1240 Kyjev a prinútili k úteku ruských spojencov. Boli nimi kočovní Kumáni, ktorí hľadali útočisko u uhorského kráľa Bela IV. Vtedy ich panovník prijal, lebo sa nazdával, že získa bojaschopných spojencov. Následky tohto činu však na seba nenechali dlho čakať.Panovník sa cítil v bezpečí pred nájazdom Tatárov a tak zamietol vydanie Kumánov. No on nepoznal mentalitu Tatárov. Tatári boli mimoriadne drsní no svoj život si vážili. Presadzovali úplné zničenie nepriateľa. Dôkazom sú krvavé vojny, ktoré viedli Tatári medzi sebou, pričom vyvražďovali vládnucu špičku porazených kmeňov a zabíjali obyvateľov dobytých miest. Kumánov prenasledovali Tatári už od Bajkalského jazera a nezastavila ich ani uhorská armáda. Onedlho stálo vojsko pred bránami Uhorska, ktorú chránili slabé uhorské oddiely. Tatári ich 12.marca 1241 porazili a pokračovali v postupe do vnútrozemia. Do cesty sa im postavilo pri rieke Slaná, narýchlo zorganizované vojsko na čele s kráľom Belom IV. a jeho bratom Kolomanom. V následnej bitke boli Uhri rozprášení a celá krajina horko zaplakala. Kráľ Belo IV. sa zachránil útekom na chorvátske ostrovy. Tatárom sa tak otvorila cesta do celého Uhorska. Do kontaktu sa dostalo aj obyvateľstvo Slovenska. Oproti Maďarsku však mali obrancovia prirodzenú ochranu v hlbokých horách, kaňonoch a rozvodnených riekach. Tatárskemu nájazdu odolávali slovenské hrady, horské a močaristé oblasti. Podľa odhadov bola pobitá polovica uhorského obyvateľstva, lebo zvyšok územia nájazdníci vyplienili bez väčšieho odporu. Medzi sužované územia patril aj Zemplín. Tamojšie dediny a mestá boli vypálené, obyvateľstvo vyhubené a jeho majetok ukoristený. Vďaka vyspelej bojovej taktike Tatárov sa im zemplínska šľachta mohla len ťažko brániť.
Východoslovenskú nížinu a Potisie stíhalo nešťastie za nešťastím. Hlad, následná epidémia nivočila tých, ktorí prežili ničivé útoky nepriateľa. Batu chán drancoval Zemplín, Abov, Gemer a Turňu. Reakciou bolo vybudovanie hradov. Na hrade Purustyan bola posádka, ktorú tvoril strážny oddiel kráľovských jazdcov. Umiestnil ich tam uhorský kráľ Belo IV., aby chránil starú cestu do Košíc, prechádzajúcu cez priesmyk v Slávskych vrchoch. Po odchode Tatárov sa konečne vrátil z jadranského exilu a ihneď začal so získavaním vysokej šľachty, ale i menej významných šľachticov.
Do vyľudnených končín Uhorska, kráľ pozýval nových osadníkov, predovšetkým z nemeckých krajín. Noví osadníci väčšinou zložili zemepánovi za pridelenú zem potrebnú sumu peňazí, čím sa „zakúpili“. Tatári zničili počas vpádu na územie Zemplína aj tokajské vinice. Po vpáde Tatárov na územie Zemplína začala v tokajskom vinohradníctve zásluhou talianskych osadníkov nová etapa jeho rozvoja, ktorá v ďalších storočiach priniesla tomuto vínu svetovú slávu. Ďalší nájazd na územie Zemplína uskutočnili pred 435 rokmi spojenci Turkov - krymskí Tatári. Ohrozovali územie zemplínskej župy od Tokaja až po Trebišov. Tatársky vpád ohrozil aj obce Nižný Žipov a Čeľovce. Krymskí Tatári spustošili aj Kožuchov a Zemplínske Hradište. V roku 1601 bola v Paričove 9 usadlostí. Hrad Parič sa však krymským Tatárom dobyť nepodarilo. Hradný pán Gabriel Perényi hrad totiž vyzbrojil delami a výborne opevnil. Prímerie s Osmanskou ríšou bolo uzavreté na osem rokov. Jednoduchí roľníci si však vydýchli, lebo dohoda ich ochraňovala pred vypaľovaním ich obydlí. O 25 rokov od podpisu Drinopolskej zmluvy bolo Uhorsko opäť vystavené nájazdom vojakov Osmanskej ríše.