Voda
Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 18132×
Příbuzná témata
Voda
I.ÚVODVoda je boží dar.
Ponoríš sa do nej – zmýva z teba špinu.
Sadneš si k nej, pozeráš, na nič nemyslíš – omýva dušu!
Javdat Iľjasov: Zaklínač hadov
Vodné zdroje
Spotreba vody v domácnostiach, v priemysle a poľnohospodárstve je extrémne vysoká, zvlášť v bohatších, rozvinutejších krajinách. Napríklad už viac ako desať rokov činilo celkové množstvo vody odčerpané z riek, vodných nádrží a vodonosných vrstiev v podzemia v Anglicku a vo Walese 33,3 miliárd litrov, prepočítané činí 660 litrov na jedného obyvateľa. Domácnosti spotrebovali 22 percent celkového množstva a priemerná denná spotreba v domácnosti činí približne 150 litrov na obyvateľa, čo zhruba odpovedá dvom vaňovým kúpeľom.
Použitie vody
Voda odvedená alebo vyňatá z prirodzeného kolobehu tvorí tzv. abstrakčný dopyt, zatiaľ čo voda používaná k rekreačným účelom, v doprave a k likvidácii odpadov dopyt neabstrakčný. V priemyselných krajinách spotrebujú továrne a elektrárne ohromné množstvá vody. Odhaduje sa napríklad, že v USA je k výrobe jedného automobilu potreba približne 38 000 000 litrov vody, zatiaľ čo v Kanade je potreba približne 180 000 litrov vody na výrobu jednej tony novinového papiera. Vo Veľkej Británii potrebuje priemysel približne 76 percent dodávky vody. Najviac vody spotrebujú tepelné elektrárne, ktoré spaľujú palivo kvôli výrobe elektrickej energie. Tie spotrebujú približne 13,6 miliárd litrov vody denne.
Vodné elektrárne
Voda sa používa tiež vo vodných elektrárňach. Vodné elektrárne využívajú energiu padajúcej vody k pohonu turbín, ktoré poháňajú generátory. Elektrická energie z vodných elektrární predstavuje lacný zdroj energie v mnohých krajinách sveta. Napríklad v Kanade je 66 percent výroby energie kryté výrobou z vodných elektrární a v Nórsku je to dokonca 99 percent.
Zavlažovanie
V mnohých krajinách sa voda používa k zavlažovaniu v poľnohospodárstve. V južnej Kalifornii, kde je veľa zavlažovacích fariem, sa 85 percent dodávky vody využíva v poľnohospodárstve.
Význam a funkcia vody v biosfére
Znečisťovanie vôd
Voda je najrozšírenejšia látka na Zemi. Patrí k základným zložkám životného prostredia človeka a je aj podmienkou existencie života na našej planéte. Voda sa nachádza na Zemi v obmedzenom množstve, ktoré je priestorovo a časovo nerovnomerne rozložené. obeh vody v prírode je absolútny, t.j. voda nemôže nikdy jestvovať bez pohybu, nemôže stratiť schopnosť stále nových zmien.
Objektívne reálnou formou existencie pohybujúcej sa vody je priestor a čas.
Podľa výskytu rozlišujeme vodu:
§ zrážkovú
§ povrchovú
§ podpovrchovú.
Podpovrchová voda je súborne označenie pre pôdnu a podzemnú vodu. Z hľadiska čistoty sa sleduje len akosť zrážkových, povrchových a podzemných vôd.
Voda ako jeden z najbohatších zdrojov biosféry plní pre ľudskú spoločnosť mnohé funkcie. Človek ju v zásade využíva na:
· osobnú spotrebu (pitná, úžitková a minerálne voda),
· poľnohospodársku a priemyselnú výrobu (závlahová, prevádzková a výrobná voda),
· dopravu,
· výmenu tepla,
· premenu energetického potenciálu,
· rekreačné účely.
V sústave zdrojov biosféry má voda nezastupiteľné a nenahraditeľné miesto, ako to implicitne vyplýva zo vzťahových problémov určených celospoločenskými vlastnosťami (funkciami) vody v životnom prostredí. Sú to tieto funkcie:
§ biologické,
§ zdravotné a hygienické,
§ kultúrne, estetické a rekreačné,
§ chladiaceho média a nositeľa energetického potenciálu,
§ dopravné,
§ odpadového prostredia (recipientu).
Zhoršovanie čistoty vody na Zemi je dôsledkom antropogénneho tlaku na životné prostredie. Preto problém vody sa stal medzinárodný. Ľudstvo si uvedomuje, že jestvuje horná hranica antropogénneho zneistenia, ak sa nemá porušiť globálno-ekologická rovnováha so všetkými katastrofálnymi dôsledkami. Problém vody, najmä jej čistoty nerešpektuje štátne hranice a jeho riešenie vyžaduje zvládnuť nielen vodohospodárske hľadisko, ale aj ekologické, technicko-ekonomické a najmä sociálno-politické. Mnohé typy znečistenia vôd majú už regionálny až globálny charakter a môžu sa úspešne riešiť iba na základe spolupráce všetkých štátov sveta. Preto v štátnych, politických a medzinárodných dokumentoch sa čoraz častejšie objavujú state o vode a jej ochrane pred znečistením. Typickými príkladmi sú medzinárodné zmluvy o ochrane morí a oceánov pred znečistením, dohody o hraničných vodách a aj Európska vodná charta. Jej základné myšlienky sú:
I. Bez vody niet život. Voda je drahocenná a pre človeka ničím nenahraditeľná.
II. Zásoby dobrej vody nie sú nevyčerpateľné. Preto je stále naliehavejšou nevyhnutnosť tieto zásoby udržať, šetrne a hospodárne s nimi zaobchádzať.
III. Znečisťovanie vody spôsobuje škody ľuďom a všetkým ostatným organizmom.
IV.
Akosť vody musí zodpovedať požiadavkám zdravia ľudu a účelom využitia.
V. Použitá voda sa musí vrátiť do recipientov v takom stave, ktorý nepriaznivo neovplyvní jej ďalšie využitie na verejnú a súkromnú potrebu.
VI. Na udržanie zásob vody má veľký význam rastlinstvo, predovšetkým les.
VII. Zásoby vody treba udržať na súčasných stavoch.
VIII. Príslušné organizácie musia správne a plánovite riadiť hospodárenie s vodou, čo vyžaduje konštruktívnu vodohospodársku politiku.
IX. Ochrana vôd vyžaduje rozšírenie vedeckého výskumu, vyškolenie odborníkov a výchovu verejnosti.
X. Každý človek je povinný šetrne a hospodárne používať vodu pre dobro všetkých.
XI. Vodohospodárske plánovanie sa má riediť nie podľa politických a správnych hraníc, ale podľa prirodzených hraníc povodí.
XII. Voda nepozná štátne hranice. To vyžaduje medzinárodnú spoluprácu.
II. Fyzikálne a chemické vlastnosti vody
1. Štruktúra molekuly vody
Hoci je voda najrozšírenejšia a najdôležitejšia zlúčenina na Zemi, jej chemické zloženie bolo známe pomerne neskoro. Prvé správy o zložení vody je známe z konca 18. Storočia a Lavoisier ako prvý poznal, že voda je zlúčenina dvoch prvkov – vodíka a kyslíka. Správa o ťažkej vode sú známe až z 20. storočia.
Voda predstavuje chemickú zlúčeninu dvoch atómov vodíka a jedného atómu kyslíka. Vzhľadom k tomu, že prírodný vodík a kyslík sú zložené z viacerých izotopov, ani voda nie je zložená z ledného druhu molekúl. Existencia troch izotopov vodíka (ľahká vodík 1H, ťažký vodík 2H resp. D, trícium 3H resp. T) a šiestich izotopov kyslíka (14 O, 15 O, 16 O, 17 O, 18 O, 19 O) pripúšťa celkove 36 možností pri stavbe molekuly vody z ktorých 9 obsahuje stabilné nuklidy. Molekuly vody tvorené stabilnými nuklidmi sú obsiahnuté v prírodnej vode v týchto koncentráciách (mol.%):
1H 216O - 99,73%, 1HD16O - 0,03 %, D216O - 2,3.10-6%,
1H 217O -0,04 %, 1HD17O - 1,2.10-15%, D217O - 0,9.10-9%,
1H 218O - 0,20 %, 1HD18O - 5,7 .10-5 %, D218O - 4,4.10-9%.
Okrem molekúl 1H 216O sú vo vode vo väčšom množstve prítomné molekuly oxidu deutérneho 2H216O (D216O) tzv. ťažkej vody. Deutérium oxid sa chemickými vlastnosťami od H216O veľminelíši. Jeho reaktivita je vo všeobecnocti menšia, deje v ňom prebiehajú pomalšie, pdobne jako H216O reaguje s mnohými zôlúčeninami, napr. reakciou s príslušnými anhydridmi vzniká ťažká kyselina sírová D2SO4 a D3PO4. Mení sa rozpustnosť niektorých zlúčenín v ťažkej a ľahkej vode. V prírodných vodách sa obsah deutéria merateľne líši (0,0133 – 0,185 %), z čoho sa dá zistiť genéza vody.
V dôsledku rozdielnej hodnoty tlaku nasýtených pár D2O a H2O sú zrážkové vody obohatené ľahkými izotopmi H a O. V podpovrchových vodách rastie obsah D2O v hĺbkach. Voda sa skladá z 88,9 % hmotnostných kyslíka a 11,1 % hmotnostných vodíka. Elektrolýzou vody vznikajú 2 objemy vodíka a 1 objem kyslíka. Voda vzniká priamym zlučovaním vodíka a kyslíka:
2 H2 + O2 = 2 H2O
a tiež postupnou oxidáciou organických látok obsahujúcich vodík. Atómy vodíka a kyslíka sú viazané kovalentne, avšak netvoria priamkový útvar H-O-H, ale rovnoramenný trojuholník. Vrchol trojuholníka tvorí kyslík a ďalšie dva body tvoria vodíkové atómy.
Vrcholový uhol tohoto útvaru je 104o30´, vzdialenosť medzi kyslíkovým a vodíkovým atómom je 0,96.10-10m a vzdialenosť medzi vodíkovými atómami je 1,63.10-10 m.
Obrázok č. Stavba molekuly vody
a/ štruktúra elektrónového obalu molekuly,
b/ uhol medzi ramenami O a H,
c/ umiestnenie pólov náboja.
V molekule vody nastáva nahromadenie elektrónov na strane kyslíka, čiže táto časť je záporne nabitá, časť s vodíkovými atómami kladne nabitá. Takéto molekuly označujeme ako polárne molekuly. Molekula vody je silne polárna a má vlastnosti dipólu. V elektrickom poli sa molekuly vody orientujú určitým spôsobom, a to opačne nabitou časťou k elektricky nabitému telesu (elektróde, iónu). Polárne molekuly, ktoré majú zreteľne vyhranené elektrické póly, kladný a záporný, označujeme ako dipóly. Stupeň polárnosti molekúl charakterizujeme hodnotou dipólového momentu m a je to veličiny definovaná vzťahom:
m = q. l
kde l je vzdialenosť medzi pólmi dipólu (vzdialenosť medzi ťažiskom kladného a záporného náboja molekuly), je to vlastne dĺžka dipólu a udávame ju v metroch,
q náboj dipólu (t. náboj na jednom póle a vyjadruje ho v coulomboch).
Dipólový moment je veličina, ktorá má nielen určitú absolútnu hodnotu, ale aj smer a má vektorovú povahu. Dipólový moment molekuly vody má hodnotu 6,01.10-30 C.m.
Dipóly molekúl vody pôsobia vzájomne na seba, priťahujú sa svojimi opačne nabitými koncami a môžu vytvárať raťazcovité útvary premenlivej dĺžky a tvaru. Na tvorbu týchto reťazcov vplýva teplota, s jej zvyšovaním sa reťazce trhajú a v pare existujú iba jednotlivé molekuly.
Na tvorbu agregátov molekúl vody vplýva aj vodíková väzba. V molekule vody je spoločný elektrónový pár vnútri väzby posunutý smerom od jadra atómu vodíka. Jadro vodíka je takto do určitej miery obnažené, má prebytok kladného náboja, naopak, druhý atóm kyslíka má prebytok záporného náboja. Ak sa k sebe priblíži jedna molekula vody časťou, kde je viazaný vodík k druhej molekule časťou, kde je viazaný kyslík, nastane elektrostatické priťahovanie medzi obnaženým vodíkovým jadrom a záporne nabitým kyslíkom. Vodík sa takto stáva sprostredkovateľom väzby medzi molekulou, ku ktorej patrí a iónu, atómu, molekule, ku ktorej sa priblížil. Preto sú väzba vodíkového atómu k obom susedným atómom rozdielne, v jednom smere prevláda väzba kovalentná v druhom smere väzba elektrostatická. Takúto väzbu nazývame vodíkovú väzbu alebo vodíkový mostík a jej vznik môžeme znázorniť takto:
Voda je látka veľmi výhodná pre vznik vodíkovej väzby.
Okrem otvorených a rozvetvených reťazcov molekúl môžu sa tvoriť vodíkové väzby kruhové a priestorové a priestorové zhluky molekúl.
Röntgenografický výskum ľadu dokázal, že v takto vznikajúcich priestorových útvaroch je atóm kyslíka obklopený štyrmi vodíkovými atómami zo susedných molekúl vody, ktoré sú umiestnené vo vrcholoch pravidelného štvorstenu. Tieto základné štvorstenové zhluky sa potom spájajú do šeťštvorcovej mriežky ľadových kryštálov. V priestorovej mriežke tohto typu sú veľké prázdne priestory. To je príčinou menšej hustoty ľadu ako kvapalnej vody. Pri premene na kvapalnú vodu nastáva iné, úspornejšie priestorové usporiadanie jednotlivých molekúl vody a to je spojené so zmenou hustoty pri rôznych teplotách.
Na rozrušenie prípadne úplné zrušenie vodíkových väzieb (mostíkov) je potrebné dodať určité množstvo energie. Z toho vyplýva, prečo má voda tak vysoké hodnoty skupenských tepiel, teplotu topenia a varu. Obraz štruktúry kvapalnej vody je svojím rýchlym preskupovaním jednotlivých štruktúr spolu s nepretržitým pohybom molekúl neobyčajne zložitý a dynamický.
2. Zmena skupenstva vody
Zohrievaním vody stúpa jej teplota až do dosiahnutia teploty varu, keď sa voda mení na paru. Ďalším zohrievaním zostáva teplota stála, závisí len od atmosférického tlaku. Pre zmeny, ktorým podlieha vodná para, hlavne pokiaľ ide o závislosť medzi tlakom a objemom, hustotou a teplotou, platia rovnaké fyzikálne zákony ako pre plyny. Teplota varu vody je vzhľadom na pomerne melú relatívnu molekulovú hmotnosť vody veľmi vysoká (100 0C pri 101,325 kPa). Podobne je to i s teplotou topenia ľadu (0 0C pri 101,325 kPa). Je to spôsobené s tým, že na rozrušenie väzieb tvorených vodíkovými mostíkmi medzi molekulami v kvapalnej vode i ľade je potrebné značné množstvo energie. Tým sa vysvetľuje i pomerne vysoká hodnota špecifického skupenského tepla topenia (333,3 kJ.kg-1) a vyparovania , príp. varu (2257 kJ.kg-1).
Zmeny skupenstva vody môžeme znázorniť týmito schémami:
Množstvo tepla, potrebné na zmenu skupenstva sa nazýva skupenské teplo a je to skupenské teplo topenia alebo tuhnutia a skupenské teplo vyparovania alebo kondenzačné. Ak ho vzťahujeme na 1 mól vody (18,0153 g vody) hovoríme o mólovom teple topenia alebo tuhnutia, alebo o mólovom teple vyparovania alebo kondenzácie. Z mólového tepla topenia alebo tuhnutia, vyparovania alebo kondenzácie možno vypočítať príslušné merné teplo. Molárne výparné teplo vody je 40,65 kJ.mol-1 a výparné teplo vody je 2258,5 kJ.mol-1.
Pri bode topenia je tuhá fáza – ľad v rovnováhe s kvapalinou – vodou a tento stav môže trvať ľubovoľne dlho. Bod topenia vody bol zvolený za začiatočný bod teploty stupnice Celsiovho a Reamurovho teplomera.
Ak zohrievame kvapalnú vodu, len časť dodaného tepla spôsobuje zvýšenie teploty, kým zvyšok sa spotrebuje na trhanie vodíkových mostíkov.
Dôsledok toho je veľká hodnota špecifickej tepelnej kapacity vody (4,1819 kJ.kg-1 pri 20 0C), ktorá sa, mení s teplotou anomálne - pri zvyšovaní teploty najprv klesá až potom začína vzrastať.
Zásluhou vysokej tepelnej kapacity vody je pevnina v zime morom otepľovaná a v lete ochladzovaná. Veľké vodné plochy (jazerá, moria, oceány) majú významný podiel na reguláciu teploty na našej Zemi.
Voda i ľad sa stále vyparujú (ľad sublimuje), preto sú stále obklopené parami. V uzatvorenom priestore pri danej teplote a tlaku sa po istom čase ustaľuje rovnováha, pri ktorej je priestor vodnou parou nasýtený. Tlak, ktorým para pôsobí v nasýtenom priestore, označujeme ako tlak nasýtenej vodnej pary. Zabraňuje ďalšiemu vyparovaniu vody a udáva vyparovaciu schopnosť vody.
obr. fázový diagram vody
Pretože voda sa vyparuje pri každej teplote, možno popri sebe súčasne sledovať všetky tri fázy. Tri fázy môžu byť v rovnováhe len pri určitom tlaku a určitej teplote, v našom prípade pri p=6,1.102 Pa a t = + 0,01 0C). Tento trojitý bod teda charakterizuje invariantnú sústavu, v ktorej sú v rovnováhe všetky tri fázy. Zo zjednodušeného fázového diagramu vody vyplývajú vzájomné vzťahy medzi trojitým bodom, krivkou varu a krivkou topenia a tuhnutia a krivkou sublimačnou.
Na fázovom diagrame krivka vyparovania TK znázorňuje závislosť vyparovania vody od teploty a tlaku. TA je krivka topenia a tuhnutia (kvapalnej) vody a OT vyparovacia krivka ľadu čiže sublimačná krivka. Uvedené tri krivky rozdeľujú pole diagramu na tri oblasti, a to na oblasť pary (I), kvapalnej vody (II) a ľadu (III). V týchrto oblastiach môže existovať vždy len jediné skupenstvo (para, voda, ľad). Za pomerov teploty a tlaku daných bodmi na krivkách fázového diagramu sú stále vždy len dve skupenstvá, na krivke vyparovania TK- voda a para, na krivke topenia a tuhnutia TA - voda a ľad, na sublimačnej krivke OT - ľad a para, v trojitom bode potom všetky tri skupenstvá.
Krivka vyparovania TK neprebieha donekonečna, ale je ukončená bodom K, ktorý patrí kritickému stavu. teplota a tlak, zodpovedajúce tomuto stavu sa označujú ako kritická teplota tk a kritický tlak pk. V kritickom stave hustoty obidvoch fáz sú rovnaké a mizne akýkoľvek rozdiel medzi obidvomi fázami - kvapalina aj para tvoria už len jedinú fázu (fluidná oblasť). Pri zvyšovaní tlaku sa fázový diagram vody komplikuje. Pri vysokých tlakoch jestvuje ešte šesť ďalších modifikácií ľadu, čo sa prejaví na fázovom diagrame šiestimi trojitými bodmi.
Pri premene vody na ľad za normálnych podmienok vzrastá objem asi o 9,1 % (r ľadu pri 0 0C je 916,8 kg.m-3).
Objemové zmeny vody, ktoré nastávajú v okolí teploty mrazu, zintenzívňujú korozívnu činnosť vody v prírode.
Mrznúca voda v póroch a puklinách hornín, stavebných materiáloch (malta, omietka, betón) zväčšovaním svojho objemu spôsobuje jeho trhanie.
3. Hustota vody
Hustota vody je pomer hmotnosti vody a jej objemu, udáva sa v kg.m-3. Mení sa v závislosti od teploty, avšak zmena nie je lineárna závislosť na teplote. Na rozdiel od iných kvapalín hustota vody vzrastá od 0 oC do 4 oC (3,98 oC presne) a pri tejto teplote má najväčšiu hustotu a so zvyšujúcou sa teplotou klesá (anomália vody). Destilovaná voda, teplá 4 oC bola vzatá za základ jednotiek hmotnosti a objemu. Hodnoty hustoty vody pri rôznych teplotách sú nasledovné:
Teplota oC 0 3,98 10 20 100
Hustota vody kg.m-3 999,84 999,97 999,70 998,20 958,38
Hustota ľadu kg.m-3 916,8
Anomália vody má veľký význam pre geologické a klimatické pomery, pre život vo vode a pre jej praktické použitie. Pri chladnutí vody do 4 0C voda klesá ku dnu, ale vody chladnejšia ako 4 0C, pretože je ľahšia ako štvorstupňová, zostáva na povrchu, kde sa ďalším znižovaním mení na ľad, ktorý na vode ľahšie pláva a chráni ju pred ďalším premŕzaním. nebyť tejto vlastnosti vody, zamŕzali by vody až na dno a zničil by sa všetok život v nich.
4. Viskozita vody
Pri ochladzovaní kvapalín sa kinematická energia molekúl zmenšuje, a preto sa výraznejšie uplatňuje pôsobenie medzimolekulových príťažlivých síl. Tieto sily sa okrem iného prejavujú aj tým, že kvapalina sa bráni vnucovanej zmene tvaru, t.j. pomalšie mení svoj tvar, pomalšie tečie. Hovoríme tu o vnútornom trení kvapalín, čiže o viskozite. Nepolárne kvapaliny majú menšie vnútorné sily, a preto aj menšiu viskozitu ako polárne kvapaliny. Viskozita so stúpajúcou teplotou a klesajúcim tlakom klesá.
Viskozita vody spolu s hustotou veľmi významne ovplyvňujú hydraulické chovanie sa vody. Rozdielne kvapaliny za rovnakých podmienok netečú rovnakou rýchlosťou. Viskozita je prejavom vnútorného trenia, ktoré nastane pri vzájomnom pohybe priliehajúcich častíc vody. Ak sa susedné vrstvy pohybujú rozdielnymi rýchlosťami, potom pomalšia vrstva spomaľuje rýchlejšiu a naopak. Od viskozity závisí objem prefiltrovanej vody za určitý čas. Viskozita pôsobí aj na rýchlosť tuhých látok vo vode, na ich usadzovanie (Stokesov zákon). Dynamická viskozita (h) vyjadruje silu vnútorného trenia, ktoré pôsobí v jednotkovej dotykovej ploche dvoch pohybujúcich sa vrstiev voda pri gradiente rýchlosti rovnajúcom sa 1. Hlavnou jednotkou dynamickej viskozity je Pascalsekunda [Pa.s ] = [N.s..m-2].
Kinematická viskozita (n) je definovaná ako podiel dynamickej viskozity a hustoty vody a jej jednotkou je štvorcový meter za sekundu [m2.s-1].
Kinematická viskozita vody v závislosti od teploty
Teplota vody [oC] 0 5 10 15 20 25 30
Kinematická viskozita vody106[m2.s-1 ] 1,78 1,52 1,31 1,14 1,01 0,91 0,81
5. Povrchové napätie
Príťažlivé sily vo vnútri kvapalín, ktoré pôsobia na každú molekulu zo všetkých strán sa vyrovnávajú. Avšak molekuly na povrchu, ktoré sú v styku so vzduchom, sú príťažlivými silami vťahované dovnútra kvapaliny, a preto sa kvapalina snaží zaujať čo najmenší povrch. Pretože najmenší povrch daného objemu je guľový, majú kvapky kvapalín guľový tvar. Sily, ktoré tento stav spôsobujú, sa kvantitatívne charakterizujú veličinou nazvanou povrchové napätie. Ak sa zvyšuje teplota kvapaliny, zmenšuje sa účinok príťažlivých síl medzi molekulami, a preto klesá aj povrchové napätie kvapalín, pri kritickej teplote je povrchové napätie nulové, Povrchové napätie ovplyvňujú aj väzby medzi molekulami, a preto polárne kvapaliny majú väčšie povrchové napätie ako nepolárne kvapaliny. Povrchové napätie sa vyjadruje v jednotkách N.m-1. Veľkosť povrchového napätia závisí výhradne od charakteru kvapaliny, plynu a teploty.
Povrchové napätie sa usiluje čo najviac zmenšiť povrch kvapalín a je príčinou kapilárnych javov, ako je vzlínanie vody v kapilárach hornín a pôdy, udržiavanie drobných látok na povrchu vody (drobný hmyz, zrniečka prachu apod.), zmáčacia schopnosť vody, tvorba peny a pod. Čím väčšie je povrchové napätie kvapaliny, tým menšia je jej zmáčacia schopnosť. Voda má v porovnaní s ostatnými kvapalinami pomerne vysoké povrchové napätie. Pri 20 oC je to 7,28.10-2 N.m-1, väčšina iných kvapalín 2,0.10-2 až 5,0.10-2 N.m-1. Pre niektoré spôsoby použitia vody je vysoké povrchové napätie nevýhodné, napr., pranie, umývanie. Preto na jeho zníženie a zvýšenia zmáčacej schopnosti sa pridávajú mydlá a iné prostriedky. Hodnoty povrchového napätia pri rozličnej teplote sú nasledovné:
Teplota 0C 0 20 40 60 80
10-2 N.m-1 7,549 7,28 6,954 6,60 6,23
Povrchové napätie vody ovplyvňuje ďalej napr. fyziologické správanie buniek živej hmoty, tvar dažďových kvapiek, vytváranie a činnosť vĺn na vodnej hladine.
6. Absorpcia svetla a tepla
Väčšina slnečného svetla, ktoré voda pohltí, sa premieňa na teplo, ktoré ohrieva vodu. Voda je stále vo výmene tepla so svojím okolím. Vysoké merné teplo vody zapríčiňuje značnú tepelnú kapacitu, preto väčšie vodné plochy môžu vplývať na klímu. Tok slnečného žiarenia, ktoré dopadá na našu planétu na vonkajšiu časť atmosféry, môžeme považovať za konštantný.
Na zemskom povrchu, pri výnimočne priezračnej atmosfére môže dosahovať hodnotu okolo 105 mW.cm-2.
Absorpcia slnečného žiarenia závisí od uhlu dopadu na vodnú hladinu, ako aj od vlnovej dĺžky. Okrem toho na absorpciu vplýva obsah rozpustených, ale najmä nerozpustených látok a tiež aj hrúbka ožarovanej vrstvy. S touto okolnosťou musíme rátať napr. pri dezinfekcii vody ultrafialovým žiarením.
Veľký význam má absorbovaná časť spektra ohraničená vlnovými dĺžkami 400 až 700 nm, tj. fotosynteticky aktívne žiarenie. Množstvo fotosyntetického žiarenia prenikajúce hladinou povrchových vôd a jeho absorpcia vo vodnom stĺpci určuje svetelnú klímu, v ktorej prebieha fotosyntéza vodných rastlín, či už fytoplanktónu prisadlých mikrofyt a makrofyt.
7. Elektrická vodivosť
Elektrolyty sú látky, ktoré sa vo vodných roztokoch rozdeľujú na kladne nabité katióny a záporne nabité anióny. Tieto vodné roztoky vedú elektrický prúd. Elektrická vodivosť elektrolytov závisí od teploty roztoku, pohyblivosti iónov a od koncentrácie.
Elektrický odpor stĺpca vody, resp. roztoku závisí podobne ako u tuhých vodičov od jeho prierezu q a dĺžky l:
kde prevrátená hodnota R-1 predstavuje vodivosť stĺpca, æ je tzv. merná vodivosť daného elektrolytu závislá od jeho zloženia. Ak vyjadrujeme prierez v cm2, potom æ = S.cm-1.
Jednotkou vodivosti je Siemens, (S = W-1). Charakteristickou veličinou v chémii vody je elektrolytická konduktivita (špecifická vodivosť) æ, ktorá v zriedených roztokoch je lineárnou funkciou koncentrácie zložiek. V hydrochémii sa používa jednotka rádovo nižšia mS.cm-1.Elektrolytická konduktivita závisí od teploty. Pri zvýšení teploty o 1 0C vzrastie elektrolytická konduktivita elektrolytov o 2 až 2,5 %.
Čistá voda je zlým vodičom elektrického prúdu, pretože je v nepatrenej miere disociovaná na ióny OH- a H+. Na vedení prúdu v roztokoch elektrolytov sa zúčastňuje každý ión samostatne a výsledná merná vodivosť je daná súčtom vodivosti všetkých iónov.
V chémii vody je vodivosť vodidlom pre posudzovanie množstva elektrolytov prítomných vo vode a môže slúžiť na kontrolu výsledkov chemického rozboru, na priebežnú kontrolu odpadových vôd, na automatickú kontrolu procesu odstraňovania vápnika a horčíka z vody apod. V chemickej odmernej analýze sa používajú vodivostné merania na konduktometrickú, vodivostnú titráciu.
Prosté podzemné a povrchové vody majú zvyčajne elektrickú konduktivitu 50 až 500 mS.cm-1. Odpadové vody majú vodivosť zvyčajne vyššiu niekedy až 104 mS.cm-1. Medzi vodivosťou v mS.cm-1 a obsahom elektrolytov v mg.l-1 platí vzťah:
C = kv.
æ
Hodnoty koeficienta kv možno pre danú vodu zistiť empiricky, zvyčajne sa pohybujú od 0,55 do 0,7.
Najčistejšia, tzv. vodivostná voda má špecifickú vodivosť asi 0,038 mS.cm-1 (pri 18 oC) resp. 0,055 mS.cm-1 (pri 25 oC). Destilovaná voda má vodivosť 0,3 až 3,0 mS.cm-1. Elektrolytická konduktivita vodných roztokov je funkciou obsahu iónov v roztoku, typu rozpustených látok a teploty. Pri vodách obsahujúcich prevažne anorganické látky (pitná voda, väčšina povrchových i niektoré odpadové vody) sa elektrolytická konduktivity využíva ako približná miera koncentrácie minerálnych elektrolytov. pri odpadových vodách obsahujúcich soli organických kyselín a zásad je elektrolytická konduktivita približnou mierou koncentrácie minerálnych a organických elektrolytov. Disociované organické látky v prírodných vodách ovplyvňujú ich vodivosť len veľmi málo. Pri analýze vôd sa uvádza elektrolytická konduktivita pri 20 0C.
Pomer elektrolytickej konduktivity a látkového množstva v 1 m3 ( koncentrácie c) sa nazýva mólová vodivosť l:
Mólová vodivosť s rastúcou koncentráciou klesá, maximálnu hodnotu má medzná mólová vodivosť lĄ čiže mólová vodivosť nekonečne zriedeného roztoku, ktorá je dôležitá elektrochemická veličina.
Hodnoty mólových vodivostí sa môžu použiť aj na kontrolu výsledkov chemickej analýzy vôd a pH hodnotu v rozmedzí 6 až 9 (koncentrácia iónov H+ a OH- je nízka, preto svojou pohyblivosťou nemôžu ovplyvniť výsledky stanovenia). Pri analýze zistené koncentrácia iónov sa vynásobia hodnotami mólových vodivostí pri danej teplote a zriedení. Pokiaľ takto vypočítaná elektrolytická konduktivita sa líši od experimentálne stanovenej v medziach ±2%, dá sa výsledok analýzy považovať za dobrý.
8. Hodnota pH
Hodnota pH je jedným z najcitlivejších ukazovateľov rovnovážnych stavov v prírodných vodách.
Veličinu pH definujeme ako záporný dekadický logaritmus aktivity vodíkových iónov
pH = -log aH+
čiže
aH+ = 10-pH
Aktivita vodíkových iónov vode je daná vratnou reakciou:
H2O H+ + OH-
Rovnovážna konštanta tejto rovnice je definovaná vzťahom: H2O
Pretože aktivita čistej vody
aH2O = 1
K. aH2O = Kv = aH+. a OH-
Takto definovaná rovnovážna konštanta Kv sa nazýva iónový súčin vody. Pri 25 0C je hodnota Kv = 1,008.10-14 mol2.l-2, čiže približne 10-14.
Vo vodnom prostredí sa protón nenachádza voľný, a hoci ho označujeme ako H+, v skutočnosti je prítomný vo forme hydroxóniového (hydroniového) katiónu iónu H3O+ (správnejšie rôzne podoby hydratovaného iónu H+.nH2O).
V čistej destilovanej vode je pri 25 0C, teda:
aH3O+ = aOH- = 10-7 mol.l-1
a pH = 7.
Voda, ktorej pH = 7 pri 25 0C je neutrálna, pretože v nej aH+ = aH-. Roztok s pH< označujeme ako kyslé, pH>7 ako zásadité. Nulová hodnota pH zodpovedá kyslému roztoku s jednotkovou aktivitou H+. Hodnota pH závisí aj od teploty, napr. čistá voda má pri 00C pH 7,472, pri 10C pH 6,12.
Hodnota pH je dôležitou veličinou na posudzovanie kyslosti alebo zásaditosti vody a je mierou obsahu látok, ktoré ju spôsobujú. Určuje sa kolorimetricky (pomocou univerzálneho indikátora, indikátorových papierikov, tlmivých roztokov) alebo potenciometricky (najčastejšie použitím sústavy kalomelová - sklená elektróda).
9. Oxidačno - redukčný potenciál
Popri pH je význačnou vlastnosťou prírodných vôd oxidačno - redukčný potenciál (redox potenciál E. Pre elektrochemickú reakciu:
a.Ox1 + b.Ox2 + ... + z.e- p.Red1 + + r.Red2 + ....
v ktorej a,b, .. p, r, .. sú absolútne hodnoty stechiometrických koeficientov iónov s vyšším oxidačným stupňom (Ox1,...) resp. iónov s nižším oxidačným stupňom (Red1,...), platí Petersova rovnica:
kde a sú aktivity jednotlivých iónov,
R - mólová plynová konštanta,
T - termodynamická teplota,
F - Faradayova konštanta,
E0 - štandardný potenciál elektródy (potenciál elektródy ponorenej do roztoku s jednotkovou aktivitou iónov).
Redoxný potenciál rozhoduje v oxidačných alebo redukčných podmienkach vo vodách. Pozitívna hodnota redoxného potenciálu charakterizuje oxidačné pomery a negatívne redukčné pomery.
V prírodných vodách sú oxidačné podmienky spojené s obsahom rozpusteného kyslíka. V aeróbnych podmienkach sa hodnota redoxného potenciálu pohybuje v pozitívnych hodnotách asi do + 400 mV. V anaeróbnych podmienkach klesá redoxný potenciál až do hodnoty - 500 mV.
Z hodnoty redoxného potenciálu možno vypočítať pomerné zastúpenie jednotlivých foriem výskytu rôznych súčastí vody (napr. FeII, FeIII, MnII, MnIII, MnIV), možno ho použiť pri riadení niektorých technologických úprav vody, pri kontrole vody v recipientoch atď.
10. Voda ako rozpúšťadlo
Významnou vlastnosťou vody je jej rozpúšťacia schopnosť. Voda je v prírode a v životnom prostredí človeka najdôležitejším a takmer univerzálnym rozpúšťadlom. existuje len málo látok, ktoré sa v nej nerozpúšťajú. To objasňuje množstvo látok, ktoré vo vode nachádzame.
Hlavnou príčinou značnej rozpúšťacej schopnosti a ionizačnej schopnosti vody je jej dipólový charakter a vysoká permitivita. Kvantitatívne zloženie roztoku udáva, v akom pomere sú zastúpené jednotlivé zložky.
Rozpustnosť tuhých látok vo vode
Pre svoj dipólový charakter je voda dobrým rozpúšťadlom iónových zlúčenín a obzvlášť schopná tvorby adičných zlúčenín s látkami tvorenými iónmi alebo majúcimi dipólový charakter.
Obr.
Uplatňovanie polarity (dipólového charakteru) molekúl vody pri rozpúšťaní iónových zlúčenín
Povrchové ióny kryštálovej mriežky priťahujú opačne nabité póly molekúl vody, ktoré sa vo veľkom počte zhlukujú okolo iónov, kým sa neuvoľnia z kryštálovej mriežky. Po uvoľnení z kryštálu sú ióny ihneď zo všetkých strán obklopené istým počtom molekúl vody. Tento dej sa označuje ako hydratácia. Hydratačné obaly iónov sú niekedy veľmi stále a ióny ich „nosia“ so sebou pri pohybe vo vode. Tak napr. vo vodnom roztoku modrej skalice nie sú v skutočnosti ióny Cu2+, ale komplexné ióny.
Rozpúšťanie tuhej látky bude prebiehať dovtedy, kým bude dostatok ďalších molekúl vody na hydratáciu. Medzi tuhou látkou a hydratovanými iónmi sa ustáli rovnováha, t.j. za jednotku času sa rozpustí také množstvo látky, aké sa jej opäť z roztoku vylúči – roztok je nasýtený. Zloženie nasýteného roztoku udáva rozpustnosť príslušnej látky vo vode. Takáto rovnováha môže byť porušená zmenou teploty. Zvýšenou teplotou obvykle vzrastá rozpustnosť látky (presýtený roztok), ale pri ochladení roztoku na normálnu teplotu sa nadbytok tuhej látky vylúči vo forme kryštálov. Pri niektorých látkach naopak rozpustnosť so vzrastajúcou teplotou klesá napr. CaCO3, MgCO3, CaSO4, Ca(OH)2, Mg(OH)2.Napr. rozpustnosť Ca(OH)2 vo vode sa asi z 1600 mg.l-1 pri 20 0C znižuje na 800 mg.l-1 pri 100 0C. To má praktický význam pri odstraňovaní vápnika z vody, keď za horúca sa dosahuje nižšia účinnosť.
Rozpustnosť anorganických zlúčenín závisí okrem od teploty aj od prítomnosti ďalších látok. Keď je prítomná látka s rovnakým iónom, rozpustnosť sa znižuje. V organických zlúčeninách je to naopak, pretože dochádza k vysoľovaniu.
Mnohé látky, ktoré bežne pokladáme prakticky za nerozpustné, sú predovšetkým z toxikologického hľadiska značne rozpustné. Napr. rozpustnosť ortuti v bezkyslíkatej vode je 0,02 až 0,06 mg.l-1, norma pre pitnú vodu pripúšťa iba 0,001 mg.l-1.
Rozpustnosť kvapalín vo vode
Vzájomná rozpustnosť kvapalín závisí od súdržných síl medzi ich molekulami, ako aj od teploty a tlaku. Všeobecne sú vzájomne lepšie rozpustné dve kvapaliny polárne, resp. nepolárne ako kvapalina polárna a nepolárna. Vo vode sa preto budú dobre rozpúšťať kvapaliny polárne, ako sú kyseliny anorganické i niektoré organické, niektoré alkoholy.
Nepolárne molekuly uhľovodíkov sa zle rozpúšťajú vo vode a ich rozpustnosť ešte ďalej klesá pri zvýšení teploty. Preto napr. prvé členy homologických radov alkoholov alebo mastných kyselín sú vo vode dobre rozpustné, avšak vyššie členy týchto radov, obsahujúcich niekoľko uhľovodíkových zvyškov, sú vo vode nerozpustné. Uhľovodíkové skupiny CH, CH2, CH3 sú hydrofóbne.
Ak sa vo vode vytvorí monomolekulová vrstva mastnej kyseliny, jej polárne- hydrofilné skupiny –COOH sa „kúpu“ vo vode a uhľovodíkový zvyšok , ktorý je hydrofóbny, „vyčnieva“ z vody.
Rozpustnosť plynov vo vode
Plyny sa rozpúšťajú vo vode v ľubovoľnom množstve. Keď plyn chemicky nereaguje s vodu, je rozpustnosť plynu malá a závisí nielen od vlastností plynu a vody, ale aj od vonkajších vplyvov (teplota, tlak). Podstatne väčšia je rozpustnosť plynov reagujúcich s vodou.(napr. rozpúšťanie CO2, NH3 vo vode).
Rozpustnosť plynov v kvapaline vyjadruje Henryho zákon, podľa ktorého množstvo rozpusteného plynu je pri stálej teplote úmerné jeho tlaku nad roztokom:
c = k.P,
kde c – je koncentrácia plynu v nasýtenom roztoku,
P – tlak plynu nad roztokom,
k – konštanta úmernosti závislá od teploty.
Ak sa v kvapaline rozpúšťa viac plynov, Henryho zákon platí pre každú zložku a možno ho písať takto:
ci = ki.pi,
kde ki – je absorpčný koeficient i-tej plynnej zložka,
pi – parciálny tlak i-tej plynnej zložky.
Henryho zákon platí pre nižšie rozpustnosti, menšie tlaky a pre prípady, keď plyny nereagujú chemicky s rozpúšťadlom. Pri plynoch dobre rozpustných a pri vyšších tlakoch sa objavujú značné odchýlky.
V chémii i technológii vody sú významné údaje o rozpustnosti kyslíka. Treba však rozlišovať rozpustnosť čistého kyslíka a rozpustnosť kyslíka zo vzduchu (vzduch obsahuje asi 21 obj. % kyslíka). Napr. pri teplote 10 0C a tlaku 0,1 MPa je rozpustnosť čistého kyslíka 54 mg.l-1 a kyslíka zo vzduchu 11,3 mg.l-1.
Rozpustnosť plynu obyčajne klesá s rastúcou teplotou, takže varom môžeme plyny z kvapaliny vypudiť (napr. pri odplynovaní kotlových napájacích vôd). Zvýšený obsah solí vo vode znižuje rozpustnosť plynov. Preto je rozpustnosť kyslíka v morskej vode nižšia ako vo vode riečnej.
11. Senzorické vlastnosti vody
Senzorické vlastnosti vody postihujeme našimi zmyslami. Patrí sem teplota, farba, zákal, priehľadnosť, pach a chuť. Chemicky čistá voda je bezfarebná kvapalina a bez zápachu.
Teplota
V závislosti od druhu vody jej teplota kolíše v širokom rozmedzí (od 0 0C až skoro k teplote varu). Teplota podzemných vôd je v priebehu roka približne konštantná. Obyčajné podzemné vody mávajú teplotu v rozmedzí od +5 0C do +130C. Vyššiu teplotu majú vody minerálne, resp. Termálne. Teplota povrchových vôd veľmi kolíše v priebehu ročných období i v priebehu dňa ( v rozmedzí od 0 do +25 0C). teplota povrchových vôd veľmi ovplyvňuje intenzitu samočistiacich procesov. Pri teplotách pod 10 0C sa spomaľuje proces hydrolýzy chemických zrážadiel, čo treba brať do úvahy pri vločkovaní.
Teplota vody sa meria pri odbere vzorky presným ortuťovým teplomerom deleným na 0,1 až 0,5 0C.
Na meranie teploty v rôznych hĺbkach vody sa používajú špeciálne ponorné teplomery. Optimálna teplota pitnej vody je 8 až 12 0C. Voda teplejšia ako 15 0C už neosviežuje.
Pri vypúšťaní teplých odpadových vôd teplota vody recipienta sa nesmie zmeniť o viac ako ± 5 0C oproti prirodzenej teplote, pričom v letnom období nesmie prekročiť v pstruhových vodách 20 0C a v mimopstruhových vodách 25 0C.
Farba
Farbu vody spôsobujú látky rozpustené i nerozpustené. Rozlišuje sa skutočná farba vody od farby zdanlivej, spôsobenej farebnosťou nerozpustených látok. Čisté prírodné vody sú spravidla takmer bezfarebné, v hrubých vrstvách blankytnomodré. Modrá farba je tým intenzívnejšia, čím menej a menších suspendovaných látok voda obsahuje. V dôsledku jemných rozptýlených látok modrá farba prechádza do zelena. Charakteristické zafarbenie dávajú vode i niektoré mikroorganizmy. Žltú až hnedú farbu povrchových vôd spôsobujú humínové látky a zlúčeniny trojmocného železa. Zelenkastú farbu vody spôsobuje aj obsah vápenatých solí a takmer zelenú farbu niektorých jazier spôsobuje útvar podložia. Farba odpadových vôd môže mať najrozličnejšie odtiene.
Farba vody je fyzikálnym indikátorom čistoty povrchových a podzemných vôd a dôležitým kritériom zisťovania účinnosti technologického zariadenia úpravne.
Farba vody sa určuje vo filtrovanej alebo nefiltrovanej vzorke takto:
· vizuálne - pozorovaním 10 cm vysokej vrstvy vody vo valci zhora proti bielej podložke pri nepriamom dopade svetla. Výsledok sa uvádza slovne podľa tónu a intenzity zafarbenia,
· porovnaním farby vody s umelými štandardmi so známou koncentráciou farebných látok. Ako štandard sa používa roztok chloroplatičitanu draselného a chloridu kobaltnatého. Výsledky sa udávajú v mg platiny na liter vody. Pri pitnej vode sa pripúšťa maximálne 20 mg platiny na liter vody. Farba vody príp. jej intenzita spravidla závisia od hodnoty pH a preto a má vzťahovať aj na túto hodnotu.
Pri priemyselných odpadových vodách sa farba vody charakterizuje zameraním absorpčného spektra v celej oblasti viditeľného žiarenia.
Zákal
Zákal vody spôsobujú nerozpustné a koloidné látky anorganického a organického pôvodu. V povrchových vodách zákal spôsobujú íly, oxid kremičitý, hydratované oxidy železa a mangánu, organické koloidy, baktérie, planktón atď., a v podzemných vodách predovšetkým anorganické látky.
Zákal spôsobuje nežiaduci vzhľad pitných a úžitkových vôd.
Zákal sa hodnotí:
· subjektívne ako veľmi slabý, slabý, zreteľný a veľmi silný,
· kvantitatívne sa určuje porovnaním so štandardom suspendovaného oxidu kremičitého alebo formazínu turbidimetricky (meria sa zníženie intenzity svetelného žiarenia, ku ktorému dochádza jeho rozptylom na časticiach suspendovaných v kvapaline), alebo ak ide prevažne o koloidy, nefelometricky (meria sa svetlo rozptýlené na čiastočkách mikrosuspenzie, vystupujúce z kyvety kolmo na smer vstupu svetla). Výsledok sa udáva formazínovou jednotkou zákalu (ZK = koncentrácia štandardnej suspenzie formazínu pripravenej reakciou síranu hydrazínia s hexametyléntetramínom). 1 ZF = 1 mg SiO2 v litri vody. V pitnej vode sa dovoľuje maximálne 5 ZF.
Priehľadnosť
Priehľadnosť vody závisí od jej farby a zákalu. Fotometricky, pri 80 minútovej expozícii sa v Atlantickom oceáne zistilo prenikanie svetla do hĺbky 1500 m. Bežná priehľadnosť neznečistenej morskej vody je asi 200 m. Hlavná časť svetla sa pohltí už v povrchovej vrstve vody (v prvej metrovej vrstve asi 50 %, v hĺbke 2 m % a do hĺbky 10 m sa dostane len asi 30 % všetkého svetla dopadajúceho na hladinu vody). Vo všeobecnosti v obyčajných vodách dochádza k značnejšiemu absorbovaniu svetla ako v mori.
Mierou priehľadnosti vody je výška stĺpca vody (v cm), pri ktorej sa dá ešte pozorovať biela doska určitých rozmerov alebo prečítať písmo určitého typu. Treba pritom udať použitý spôsob merania.
Pach
Pachom vody označujeme vlastnosť vody spôsobenú prchavými letkami rozličného charakteru ktoré sú prítomné vo vode a pôsobia na čuch. Zdroje pachu delíme na primárne a sekundárne.
Primárne zdroje pachu sú látky
· tvoriace prirodzenú súčasť vody,
· biologického pôvodu,
· obsiahnuté v splaškových a priemyselných odpadových vodách.
V prírodných vodách výhradne s anorganickými látkami sa pachovo môže uplatniť len sírovodík. Pach biologického pôvodu vzniká životnou činnosťou alebo odumieraním rastlín, rias, baktérií, aktinomycét, plesní, húb, a prvokov obsiahnutých v týchto vodách. znečistenie odpadovými vodami sa prejavuje nielen vlastným pachom týchto vôd, ale aj pachom rozkladných produktov (hnilobnosť, sírovodík, indol, skatol atď.). Niektoré druhy organizmov produkujú špecifické pachy napr. po uhorkách (Synura), pelargóniách (Asterionella), fialkách (Mallomonas), rybách (Uroglenopsisi a Dinobryon). Typický je pach sídliskových odpadových vôd, ktorý je zmesou fekálneho pachu, pachu z rozkladu tukov, proteínov, mydiel atď. Odpadové vody chemického priemyslu sa prejavujú charakteristickým pachom podľa druhu výroby.
Sekundárny pach môže získať voda v priebehu technologickej úpravy. Pach pitnej vody získanej úpravou povrchnej vody je podmienený vlastnosťami použitej surovej vody, technologickým postupom a spôsobom zabezpečenia. Napr.
pri chlorácii vody v prítomnosti fenolov vzniká v upravenej vode charakteristický chlórfenolový zápach.
Druh pachu pitnej vody sa určuje zmyslovo (čuchom) pri teplote vzorky 20 až 60 0C. Označuje sa slovne (napr. pach hnilobný, plesňový, zatuchnutý, fenolový, chlórový, uhorkový a pod.).Miera pachu (kvalita) sa určuje tiež zmyslovo pri 20 až 60 0C. Hodnotí sa podľa šesťmiestnej stupnice. Výsledok sa udáva rímskou číslicou a slovným opisom druhu pachu.
Hodnotenie miery pachu pitnej vody
Miera pachu Slovná charakteristika Vonkajší prejav pachu
0 žiadny pach sa nedá zistiť
I veľmi slabý pach nezistí spotrebiteľ, môže ho však zistiť odborník
II slabý pach zistí spotrebiteľ, ak ho naň upozorňujú
III znateľný pach sa dá zistiť, môže byť príčinou nechuti k vode
IV zreteľný pach vzbudzuje pozornosť a tým aj nechuť používať vodu
VI veľmi silný pach je taký silný, že robí vodu nevhodnou na pitie
Miera pachu P sa môže určiť pachovou skúškou (zriedením vzorky do takej miery, pri ktorej je pach práve ešte postihnuteľný) alebo výpočtom. Výpočtom sa miera pachu stanovuje spravidla vtedy, ak ide o jednu pachotvornú látku vo vode a ak je známe koncentrácia tejto látky vo vode (c1) a jej prahová koncentrácia (c2) v mg.l-1, ktorá spôsobuje práve postihnuteľný pach:
c1
P =
c2
Napr. prahová koncentrácia toluénu je 0,5 mg.l-1, pyridínu 2,5 mg.l-1,benzénu 8 mg.l-1, fenolu 18 mg.l-1.
Chuť
Chuťové vlastnosti vody sú podmienené prítomnosťou látok, ktoré sa do vody odstávajú prirodzenou cestou alebo sú dôsledkom znečistenia. Základné štyri chute sú slaná, sladká, horká a kyslá. Všetky iné chuťové odtiene sú zmesou základnej chuti. Kyslé chuťové pocity vyvolávajú všetky kyseliny. Slanú chuť v čistej forme vyvoláva výhradne chlorid sodný. Horkú chuť vyvolávajú živice, živicové kyseliny, glykozidy, alkaloidy, triesloviny. Sladkú chuť vyvolávajú látky povahy sacharidov. Podzemné vody výhradne s anorganickými rozpustenými látkami majú špecifickú chuť podľa obsahu železa, mangánu, horčíka, sodíka, draslíka, chloridov a uhličitanov. Primerané množstvo solí a prítomnosť voľného oxidu uhličitého dodáva vode osviežujúcu príchuť. Vyšší obsah niektorých solí pôsobí nepriaznivo. Tak napr. vody s vyšším obsahom horčíka sú horké, väčšie množstvá zlúčenín železa alebo mangánu značne zhoršujú chuť vody. Najvhodnejšia pH hodnota vody je 6 až 7. Hodnoty pH vody vyše 8 spôsobujú už lúhovo-mydlovú chuť.
Vyššie koncentrácie rozpusteného oxidu uhličitého môžu maskovať niektoré nepríjemné chuťové vnemy iných látok.
Prahové koncentrácie chuti organických látok v prípadoch sú nižšie, ako ich najvyššie prípustné koncentrácie z hľadiska toxicity.
Chuť sa zisťuje iba pri pitných vodách zmyslovo a vyjadruje sa opisom (sladká, slaná, horká, kyslá príp. sa uvedie aj príchuť napr. kovová, mydlová). Ochutnáva sa vzorka bakteriologicky bezchybná a neobsahujúca toxické látky, pri pôvodnej teplote alebo pri 18 až 20 0C, v osobitných prípadoch 40 0C.
12 Chemické zloženie vôd
Chemicky čistá je oba destilovaná voda. Voda vyskytujúca sa v prírode je rôzne znečistená a môžeme ju považovať za roztok rozmanitých plynov a anorganických a organických látok. zloženie prírodných vôd je ovplyvnené rozpustnosťou tuhých látok a plynov, výmenou iónov medzi kvapalinou a tuhou fázou, oxidačnoredukčnými a biochemickými procesmi.
Z chemického hľadiska delíme látky obsiahnuté vo vodách na anorganické a organické. Z fyzikálneho hľadiska môžu byť tieto prítomné látky iónovo rozpustené (elektrolyty), neiónovo rozpustené (neelektrolyty) alebo ako nerozpustené (usaditeľné, neusaditeľné a vznášavé). Delenie látok na rozpustené a nerozpustené závisí od spôsobu separácie. Tá časť vody, ktorá prešla pri filtrácii vody membránovými filtrami s veľkosťou pórov 0,1 až 1,0 mm, považujeme za látky rozpustené.
Látky prítomné vo vode možno klasifikovať aj podľa ich kvantitatívneho zastúpenia (podľa F.N. Kemmera):
II. Potreba vody pre obyvateľstvo, priemysel a poľnohospodárstvo a jej kvalita
Základným predpokladom navrhovania a riešenia každého vodohospodárskeho objektu a zariadenia je poznať jednotlivých spotrebiteľov vody a určiť potrebu vody. Výpočet potreby vody sa uskutočňuje podľa smerníc MLVH a MZ.
Celková potreba vody na zásobovanie oblastí sa rozdeľuje v podstate na štyri základné skupiny:
1. voda pre obytné pásma obcí:
· voda pre bytový fond t.j. na priamu osobnú spotrebu obyvateľstva na pitie, varenie, umývanie a prianie apod.,
· voda pre vybavenosť obce (polievanie parkov, ihrísk, ciest), verejné a ostatné zariadenia v obci (obchody, kultúrne zariadenia, zdravotníctvo, ihriská, komunálne služby),
2. voda pre priemysel:
· voda pre zamestnancov závode (pitie, umývanie apod.),
· voda pre prevádzku priemyselných závodov (technologická, chladiaca, napájecia apod.),
3. voda pre poľnohospodárstvo:
· voda pre pracovníkov v poľnohospodárstve,
· voda pre hospodárske zvieratá,
· voda pre závlahy,
4. voda pre protipožiarne účely
· spotreba vody pre všetky skupiny spotrebiteľov sa uvažuje podľa skutočného odberu.
Naviac treba rátať i so spotrebou vody pre prevádzku vlastných vodohospodárskych zariadení, obzvlášť v úpravovni vôd, napr. Pranie filtrov.
Toto množstvo je 2 – 5 % z celkovo upravenej vody.
V záujme čo najhospodárnejšieho využitia zdrojov vody a vodovodných i kanalizačných zariadení treba navrhovať vodovody, vodovodné a kanalizačné zariadenia, ktoré by vyhovovali použitiu i budúcich rokoch. Z týchto dôvodov sa výpočet potreby vody pri projektoch robí asi na 30 rokov.
Potreba vody pre obyvateľstvo sa rozdeľuje:
· potreba vody pre bytový fond
· potreba vody pre občiansku a technickú vybavenosť. Špecifická potreba vody je priemerná potreba a je: l.os-1.den-1
· pre byty ústredne vykurované s kúpeľňou a ústrednou
prípravou teplej vody 280
· pre byty s kúpeľňou a lokálnym ohrevom teplej vody 230
· pre ostatné byty pripojené na vodovod, vrátane bytov so
sprchovým kútom 150
· pre obyvateľov nepripojených na vodovod 40
Potreba vody pre základnú a vyššiu vybavenosť sa určí podľa veľkosti obce. Špecifická spotreba vody pre základnú príp. vyššiu vybavenosť je:
· vo vidieckych obciach do 100 obyvateľov 20
· od 1000 do 5000 obyvateľov 30
· od 5000 do 20 000 obyvateľov 70
· od 20 000 do 100 000 obyvateľov 125
Nerovnomernosť potreby vody
Pri navrhovaní základných parametrov vodárenských objektov a zariadení, privádzačov, rozvodných sietí, vodných zdrojov, vodojemov a úpravní vôd treba počítať s časovo nerovnomerným priebehom potreby vody a určiť maximálnu dennú a maximálnu hodinovú potrebu vody.
Maximálna denná potreba vody sa vypočíta zo vzorca:
Qm = Qp. kd
kde Qm - maximálna denná potreba vody,
Qp – priemerná denná potreba vody,
Kd – súčiniteľ dennej nerovnomernosti.
Na maximálnu dennú potrebu sa dimenzuje záchytné zariadenie vody, kapacita úpravne vody a privádzače vodných zdrojov do vodojemov.
Maximálna hodinová potreba vody pre obyvateľstvo sa vypočíta zo vzťahu:
Qh = Qm. kh,
kde Qh - maximálna hodinová potreba vody,
Kh – súčiniteľ hodinovej nerovnomernosti.
Vlastnosti vody na pitné účely
Voda sa posudzuje podľa jej fyzikálnych, chemických, biologických a bakteriologických vlastností, ktoré sa zisťujú príslušnými rozbormi vody.
Z fyzikálnych vlastností sú pre hodnotenie kvality vody významné: hustota vody, povrchové napätie, viskozita, tepelná a elektrická vodivosť, teplota vody, rozpúšťacia a disociačná schopnosť, absorpcia svetla, zmeny skupenstva. Z hľadiska úpravy na pitné účely má rozhodujúci význam obsah rozptýlených látok, zákal, zafarbenie, vzhľad, chuť a pach vody.
Chemickou analýzou sa určuje množstvo rozpustených a nerozpustených látok organických a anorganických. Ďalej sa určuje pH, biochemická a chemická spotreba kyslíka a neutralizačná kapacita.
Z katiónov sa spravidla stanovujú disociované soli alkalických kovov (Na+, K+, Li+), kovy alkalických zemín (Ca2+, Mg2+) a ďalšie kovy (Al3+, Fe2+, Mn2+, Pb2+, Cu2+, Zn2+) Z aniónov sa stanovujú chloridy, jodidy, bromidy, fluoridy, sírany, fosforečnany, sulfidy, sulfán, dusitany a dusičnany, fosforečnany, uhličitany a hydrogénuhličitany. Z neelektrolytov sú najvýznamnejšie kyselina kremičitá, hydroxid titaničitý a látky humínovej povahy. Z rozpustených plynov je najvýznamnejší kyslík, oxid uhličitý a sulfán.
Na riešenie technologických postupov pri úprave vody najdôležitejšie hodnoty sú pH, nerozpustené látky, organické látky, CHSK, BSK, obsah vápnika a horčíka, železa a mangánu, uhličitany, sírany, dusitany, dusičnany, amoniak, kyselina kremičitá, kyslík, oxid uhličitý a sulfán.
Pri biologickom posudzovaní vlastností vody sa zisťujú makroskopické a mikroskopické organizmy, ktoré sú indikátormi stavu čistoty vody, prípadne jej znečistenia.
Voda na zásobovanie priemyslu
Rôzne závody potrebujú rôzne množstvá vody. V podstate v priemysle treba zabezpečiť vodu:
· pre pracovníkov závodu,
· pre prevádzku priemyselných závodov.
Podľa použitia na jednotlivé prevádzkové účely možno rozlišovať vodu:
· chladiacu (v niektorých závodoch množstvo chladiacej vody predstavuje 90 % celkovej potreby vody závodu),
· prevádzkovo-technologickú (voda pre výrobné procesy, pranie, kondenzátory),
· napájaciu (voda do parných kotlov),
· požiarnu,
· na klimatizáciu.
· na rôzne účely, na dopravu (napr. repy v cukrovare, zemiakov a pod.).
Kvalita prevádzkovej vody závisí od druhu výroby a od jej použitia. Potravinársky priemysel potrebuje vodu bakteriologicky nezávadnú, iné odvetvia zase s priaznivým chemickým zložením, niektoré v kvalite destilovanej vody (výroba chemikálií, liečiv). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že väčšina výrob potrebuje vodu mäkkú, čistú, bez zákalu a farby, s nízkym obsahom železa a mangánu, bez agresívneho oxidu uhličitého, s nízkym obsahom chloridov a síranov, hygienicky nezávadnú s neutrálnym pH.
III. Odpadové vody a ich vplyv na recipient
Odpadové vody sú vody použité v sídliskách, obciach, domoch, závodoch, zdravotníckych zariadeniach a iných objektoch alebo zariadeniach, ak sa po použití zmení ich akosť, ako aj ostatné vody z nich odtekajúce, ak môžu ohroziť akosť povrchových a podzemných vôd.
Odpadové vody rozdeľujeme podľa rôznych kritérií:
· splaškové - odpadové vody z domácností, sociálnych zariadení, objektoch spoločného stravovania a ubytovania a pod.,
· mestské - zmes splaškových a iných, najmä priemyselných odpadových vôd, ktoré odtekajú verejnou kanalizáciou,
· priemyselné - znečistené vody z výrobného procesu,
· poľnohospodárske - znečistené vody z rastlinnej a živočíšnej výroby, drenážne vody z meliorácií,
· dažďové - vody z atmosférických zrážok odvádzané stokovou sieťou,
· iné odpadové vody - sem patria nemocničné, chladiace a iné odpadové vody.
Podľa akosti rozoznávame odpadové vody:
· čerstvé,
· nahnité
· infekčné
· rádioaktívne
· toxické.
Množstvo a akosť odpadových vôd
Odpadové vody charakterizuje množstvo a akosť, ako aj ich časová zmena. Množstvo a akosť sa určujú:
· priamym meraním,
· výpočtom,
· prípadne modelovaním. Množstvo odpadových vôd a jeho časová zmena sa vyjadrujú určitými charakteristickými prietokmi, ktoré dostávame štatistickým spracovaním dlhotrvajúcich pozorovaní prietoku odpadových vôd.
Pri posudzovaní množstva sa vychádza z priemerného denného prietoku Qd, ktorý predstavuje ročný prietok odpadovej vody delený 365. Obyčajne má rozmer m3.d-1. Z tohto prietoku sa ďalej určujú charakteristické prietoky:
· maximálny denný prietok Qm - je špičkový prietok za jeden deň v roku, určovaný z priemerné denného prietoku vynásobením súčiniteľom dennej nerovnomernosti,
Maximálny denný prietok Qmax - patrí k najdôležitejším prietokom pre návrh čistiarenských objektov a je definovaný vzťahom:
kde kmax je súčiniteľ maximálnej hodinovej nerovnomernosti, závislý od viacerých faktorov (veľkosť a druh sídla, výrobného závodu a pod.).
Podobne je definovaný minimálny prietok Qmin:
kde kmax je súčiniteľ minimálnej hodinovej nerovnomernosti (0,55 až 0,65):
Pre posúdenie, či odpadové vody treba čistiť biologicky, fyzikálne a lebo fyzikálno-chemicky, treba poznať okrem množstva ak ich chemické zloženie, biologické a bakteriologické vlastnosti. Splaškové odpadové vody majú pomerne stále zloženie, obsahujú zväčša organické látky. Hlavný podiel znečisťujúcich látok pochádza z moča a tuhých fekálií. Z práčovní a kúpeľní sa dostávajú do odpadových vôd súčasti pracích a namáčacích prostriedkov (mydlá, tenzidy, fosforečnany, uhličitany, kremičitany a pod), súčasti potu, z kuchýň zvyšky potravy, tuky, súčasti mycích a čistiacich prostriedkov. Z organických látok v splaškových vodách prevažujú zvyčajne sacharidy (vrátane ich štiepnych produktov), lipidy (vrátane voľných mastných kyselín) a aminokyseliny (voľné a viazané proteíny - peptidy). Pre obrovské množstvo najrôznejších mikroorganizmov, ktoré sa nachádzajú v splaškových odpadových vodách sú tieto vody závažným potenciálnym faktorom šírenia infekcie.
Priemyselné odpadové vody vznikajú pri získavaní organických a anorganických surovín a pri ich priemyselnom spracúvaní. Tieto vody sa líšia charakterom znečistenia, chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami. Odpadové vody z priemyselných závodoch sú zväčša zmesou rozličných odpadových vôd z jednotlivých výrob, ako aj splaškových odpadových vôd, predovšetkým zo sociálnych zariadení.
Poľa akosti sa delia:
1. mimoriadne škodlivé - treba ich zneškodňovať osobitne, príp.
vhodne predčisťovať pred napojením na ostatné odpadové vody podobného charakteru,
2. znečistené zväčša organickými látkami rozložiteľnými biologicky (tiež sa nazývajú hnilobné odpadové vody). Tieto odpadové vody je účelné čistiť spoločne v biologickej čistiarni,
3. znečistené zväčša anorganickými príp. organickými látkami, ktoré sú odolné voči biologickému čisteniu a kde sa predpokladá chemické čistenie. Nazývajú sa tiež nehnilobné odpadové vody,
4. relatívne neškodné, pretože tieto obsahujú zmes rozličných látok a charakterizujeme ich podľa toho, aká skupina látok prevažuje.
Predpokladom pre návrh ČOV je zistenie vlastností odpadových vôd, ktoré sa majú v ČOV prečistiť. Odberu vzoriek a analýze treba venovať veľkú pozornosť, pričom sa v analyzovanej vzorke stanovuje:
· celkové množstvo, rozpustené i nerozpustené látky (získanie hrubej predstavy o celkovom obsahu látok),
· neutralizačná kapacita a pH (získanie údajov o potrebe neutralizácie odpadových vôd pred čistením alebo vypúšťaním do recipienta),
· obsah dusíka a fosforu (údaje potrebné pre biologické čistenie),
· CHSK (celkové organické znečistenie),
· BSK5 (odlíšenie látok biologicky rozložiteľných a nerozložiteľných).
Výpočet základných ukazovateľov akosti mestských odpadových vôd, ktoré potrebujeme pri návrhu čistenia sa zakladá na poznatku, že znečistenie prichádzajúce od jedného obyvateľa za deň do verejnej stokovej siete je priemerne rovnaké. Špecifické množstvo znečistenia t.j. priemerné denné množstvo znečistenia od obyvateľa, predstavuje 60 g.obyv-1. d-1 vzhľadom na BSK5. Zo špecifického množstva znečistenia a priemerného denného prietoku možno určiť koncentráciu mestských odpadových vôd. zvyšovaním spotreby vody dodanej verejným vodovodom sa ich koncentrácia znižuje.
V priemysle sa množstvo odpadových vôd vyjadruje rôznym spôsobom, obyčajne ako špecifické množstvo vody vztiahnuté na mernú jednotku suroviny alebo výrobku. Vyjadrenie akosti je zložitejšie, lebo každý závod predstavuje určité špecifikum. Priemerný denný prietok možno určiť z dennej produkcie závodu a špecifického množstva odpadových vôd, ktoré pripadá na mernú jednotku suroviny alebo výrobku. Akosť priemyselných odpadových vôd možno vyjadriť pomocou populačného ekvivalentu.
Populačný ekvivalent je množstvo znečistenia vyjadrené v príslušných jednotkách určitého druhu znečistenia, ktoré je rovnaké, ako je znečistenie tohto druhu produkované denne jednou osobou.
Najčastejšie sa používa ekvivalentný počet obyvateľov Ekv, ktorý vyjadruje, aký počet obyvateľov produkuje rovnaké znečistenie ako odpadové vody z výroby jednotkového množstva suroviny alebo výrobku.
Pri výpočte sa za základ berie špecifické znečistenie produkované jedným obyvateľom v BSK5 za 1 deň, t.j. 60 g BSK5 na 1 obyvateľa za deň. Ekvivalentný počet obyvateľov sa počíta zo vzorca:
kde Qd je potreba vody na výrobnú jednotku suroviny alebo výrobku (m3.d-1.l-1, m3.d-1.m-3, m3.d-1.kus),
c - priemerná koncentrácia znečistenia podľa BSK5 (g.m-3).
Ekvivalentný počet obyvateľov, určený podľa BSK5, treba používať opatrne, pretože priemyselné odpadové vody charakterizujú aj ostatné kritériá (ukazovatele) znečistenia, ktoré môžu byť dôležitejšie ako BSK5. Pri priemyselných odpadových vodách populačný ekvivalent Ekv sa obyčajne vzťahuje na mernú jednotku suroviny alebo výrobku. Pretože v poslednom čase sa používajú vyššie hodnoty ako 54 g.obyv.-1.d-1, odporúča sa uvádzať špecifické množstvo znečistenia, ktoré bolo zvolené pre výpočet ekvivalentného počtu obyvateľov.
Poľnohospodárske odpadové vody - ich údaje o množstve a akosti sa značne líšia, závisia od druhu zvierat, spôsobu ustajnenia, kvality výživy atď.
Zrážkové odpadové vody - sa znečisťujú už ľudskou činnosťou v ovzduší, zmývajú zemský povrch a zvirujú usadeniny v stokách. Počas dažďa odteká do recipienta cez výpuste dažďovej siete delenej sústavy a cez priepady odľahčovacích komôr jednotnej stokovacej sústavy veľké množstvo znečistenia. Napriek krátkotrvajúcemu pôsobeniu dažďových vôd na recipient a pomerne veľkej odolnosti recipienta proti tomuto znečisteniu treba zrážky odtekajúce stokovou sieťou hodnotiť ako odpadové vody.
Dažďové odpadové vody z miest a obcí sú zväčša znečistené mikroorganizmami, nerozpustenými látkami a v jednotnej stokovacej sústave sú zmiešané s mestskými odpadovými vodami. Hlavný podiel znečistenia v lokalitách s nedostatočným sklonom stôk tvorí zvírený sediment. Zrážky v stokovej siete s väčším sklonom obsahujú znečistenie, ktoré vzniká premývaním ovzdušia a splachom povrchových nečistôt. Znečistenie je charakterizované mikroorganizmami a rôznymi látkami, ktoré sú typické pre znečistené prírodné prostredie (ropné látky, ťažké kovy a pod.).
Saprobita a toxicita
Prítomnosť znečisťujúcich látok vo vodách sa postupne prejaví zmenou fyzikálnych, chemických ale aj biologických vlastností. Predovšetkým vyhynú mnohí zástupcovia fytoplanktónu a zooplanktónu, na druhej strane sa začínajú rozvíjať iné druhy mikroorganizmov, kam patria aj mikróby. Každému stupňu znečistenia zodpovedá určitá biocenóza.
Tá potom dáva možnosť vyhodnotiť momentálny stav akosti vody, ktorý ovplyvňuje rozvoj druhov.
Biologický stav, vyvolaný znečistením vody biologicky rozložiteľnými organickými látkami sa označuje ako saprobita(z gréckeho - sapros = hnilobnosť, špina, znečistenie). Teda súvisí s akosťou vody a stanovuje sa analýzou živých a spoločenstiev, ktorej základom je určenie druhov, žijúcich na posudzovanej lokalite. Hodnotí sa prítomnosť alebo neprítomnosť druhov. Saprobita je teda biologický obraz znečistenia vody.
Paralelne so saprobitou sa vyskytujú aj ďalšie faktory akosti vody, ako sú trofia (úživnosť), toxicita, rádioaktivita, prípadne ďalšie faktory, ktoré niekedy s ňou interferujú. Saprobitu posudzujeme podľa systému sapróbnych mikroorganizmov, (mikroskopickou a lebo makroskopickou metódou), toxicitu skúmame pomocou testov toxicity a rádioaktivitu rádiometrickou analýzou.Vplyvom zmien v sapróbnych pomeroch vznikajú zmeny (striedanie) sapróbnych spoločenstiev.
Odpadové vody často obsahujú toxické látky, ktoré alebo brzdia životné procesy vodných organizmov, alebo v krajných prípadoch zapríčinia aj ich uhynutie. Toxický účinok sa môže prejaviť alebo veľmi rýchlo, o niekoľko hodín alebo niekoľko málo dní (akútna toxicita), alebo až po týždňoch, mesiacoch, rokoch (chronická toxicita). Toxické látky sa vyskytujú najmä v odpadových vodách kovopriemyslu. Ide predovšetkým o soli ťažkých kovov, fenoly a kyanidy. Toxické látky môžu mať pôvod aj v rozklade prírodných organických látok pri anaeróbnych podmienkach (napr. amoniak, sulfán, hydroxylamín), alebo ich do vody možno zaniesť pesticídmi z poľnohospodárstva.
Pri biologickej analýze poznávame toxické pôsobenie podľa postupného úbytku druhov a množstva organizmov. Presnejší je laboratórny test toxicity. Podľa jednotlivých metód biologického rozboru je u nás štandardizovaných 15 metód, pomocou ktorých sa odpadová voda resp. príslušná chemická látka testuje. Na testovanie sa používajú testovacie organizmy od baktérií cez riasy, prvoky až ryby. Iné testy sledujú životné procesy (dýchanie, fotosyntéza). Krátkotrvajúce pokusy sú štandardizované na 2 dni.
Vypúšťanie odpadových vôd do recipienta
Kvalitu zdrojov podzemnej a povrchovej vody negatívne ovplyvňuje vypúšťanie odpadových vôd (znečistených alebo vyčistených pomocou dostupných technológií).
Vypúšťané vody by mali obsahovať len zbytkové znečistenie, ktoré dané technologické zariadenie nie je schopné odstrániť.
Fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti vody v tokoch alebo v nádržiach sa menia dvomi druhmi znečistenia:
1. Prvotné znečistenie - látkami, prítomnými ako znečisťujúce zložky v odpadových vodách, alebo zmenami vlastností, ako:
· plávajúce látky,
· kal,
· nerozpustené látky usadzujúce sa na dne,
· organické látky rýchlo spotrebúvajúce kyslík,
· anorganické rozpustené látky, zvyšujúce mineralizáciu vody
· bakteriálne znečistenie: saprofylitické baktérie (rozkladajú organické látky) a patogénne baktérie (nákazlivé ochorenie ľudí a zvierat)
· priemyselné a poľnohospodárske znečistenie (kyanidy, fenoly, ťažké kovy), kancerogénne látky, kyseliny a zásady, farbivá, pachotvorné látky (ropné produkty a chlórované uhľovodíky), splachy z priemyselných hnojív a pesticídov, kvapalné odpady zo živočíšnej výroby, silážne šťavy,
· tepelné znečistenie (zvyšuje rýchlosť rozkladu organických látok a znižuje rozpustnosť kyslíka vo vode),
· rádioaktívne znečistenie, určené obsahom rádioaktívnych látok vo vode.
2. Druhotné znečistenie - vplyvom chemických a biologických reakcií vyvolaných prístupom látok, ktoré spôsobujú silné rozmnoženie mikroorga