Vnútropolitický zápas konzervatívneho a radikálneho fašistického krídla vlády Slovenského štátu – 1939-45
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 1921×
Příbuzná témata
Vnútropolitický zápas konzervatívneho a radikálneho fašistického krídla vlády Slovenského štátu – 1939-45
Náčrt vývoja mocenského zápasu oboch navzájom si konkurujúcich skupín klérofašistického štátu môže na kontinuite a diskontinuite posalzburského obdobia ilustrovať, pochopitľne, len určité odtiene či rozdielnosti v taktike alebo stratégií oboch smerov pri zavádzaní nových fašistických opatrení. Na podstate ich cesty – azda niekedy svojskej – to však nič nemení. Pokusy o upltnenie tohto prístupu však iste umožňujú detailnejšie ozrejmiť isté stránky politického režimu – jednotlivé fašistické črty, formy ich prehlbovania, špecifiká autoritatívnosti a totality, postup voči odporcom – komunistom a ostatným antifašistom, riešenie tzv. židovskej otázky atď. .V daných súvislostiach možno naznačiť len najzákladnejšie línie vývoja režimu a ich vplyv na formy nacistického ovládania. Posalzburské obdobie charakterizuje spôsob reakcie oboch skupín na nacistické projekty prestavby Európy v zmysle veľkopriestorového usporiadania pod hegemóniou hitlerovského Nemecka.
Zatiaľ čo Tisov konzervatívny smer z taktických i preztížnych dôvodov nemienil rezultát Salzburgu navonok manifestovať okamžitými dôkazmy ďalšieho vnútropolitického prispôsobenia sa Nemecku, Tukov program národného socializmu sa veľmi rýchlo stal stredobodom pozornosti nacistickej nemeckej politiky. Tento program Tukovi slúžil ako inštrument jeho plánu na mocenské preskupenie, a preto nevynechal jedinú príležitosť, aby ho prezentoval ako hlavný politický cieľ.
Nacistické Nemecko si v tomto postupe predstavovalo vhodnú formu na čo najintenzívnejšie využitie Slovenska na nacistickú vojnovú výrobu. Záujem nacistov na Tukom sledovanej línii kolaborácie poskytoval Tukovi a Machovi dobré podmienky na zosilnenú ofenzívu.
Vývoj, ktorý sa bezprostredne odzrkadlil aj na politickej scéne, čoraz zreteľnejšie pokračoval podľa zámerov radikálno – fašistického krídla. Charakterizovalo ho využívanie rozsiahlej sociálnej demagógie národnosocialistického programu, ktorý umožňoval podchytiť časť vrstiev, najbezprostrednejšie postihnutých hospodárskou depresiou. Propagandistický záujem o riešenie sociálnych otázok, prísľuby zvýšenia miezd a zlepšenia sociálnej spravodlivosti vôbec sa spájali s útokmi proti tzv. „kapitalistickým plutokratom“. Agitácia tukovského smeru chcela využiť skutočnosť, že slovenský priemysel, ktorého výroba sa ešte celkom nepreorientovala na vojnové hospodárstvo, zápasil s rôznym ťažkosťami a mzdy boli jedny z najnižších v Európe.
Sociálna demagógia sa tak v zápase tukovského smeru s Tisovským stala hlavným prostriedkom ofenzívy, pričom sa v prejavoch i v tlači často používali vhodne vybrané „príklady“ zo sociálnej politiky nemeckého fašizmu.
Svojráznou sociálnou demagógiou prispievali do tukovského tábora aj extrémne elementy radikálnofašistického krídla (Murgaš, Vávra, Mutňanský, Szanický), ktoré chceli ťažiť zneužívaním psychológie triedne neuvedomelých, ale sociálnej argumentácií prístupných sociálnych vrstiev. Táto sociálna demagógia, šírená pod titulom národného socializmu v rôznych variantoch národnosocialistických a „socialistických“ ideí, zostala však bez vážnejšieho vplyvu na revolučne orientované robotníctvo. Bol to výsledok cieľavedomej práce komunistov. Sloganom o odstránení „moci zlata a o posvätení práce“ sa tukovci usilovali utvoriť si u určitej časti robotníctva zázemie.
Ukážkou úrovne a štýlu tejto sociálnej demamgógie je článok L. Mutňanského uverejnený vo viedenských novinách extrémistických fašistov Naše správy z decembra 1940 : „Robotník sa stal rovnocenným členom národa, lebo práve na podklade práce zjednocuje sa národ. Dnes už nejestvuje proletár, šľachtic, ani pán, v liberálisticko-kapitalistickom duchu chápaný. Dnes poznáme len pracujúceho človeka, či už pracuje krompáčom na hradskej, alebo stojí v lekárskej ordinácií, či už s kladivom formuje žhavé železo.“
Vplyv Tisovej konzervatívnej skupiny bol intenzívnou sociálnodemagogickou aktivitou radikílnej skupiny nepochybne do istej miery atakovaný, avšak Tiso vďaka svojmu vplyvu na obsadzovanie vedúcich miest v správe štátu mohol neutralizovať jej nápor najmä v personálnej politike, kde vehementne presadzoval svoju koncepcium ktorú mu Ribbentrop napokon v Salzburgu potvrdil. Nemožno si však nevšimnúť, že úmerne tomu, ako radikálna skupina nadobúdala čoraz silnejšie pozície, časť vysokej štátnej byrokracie prejavovala ochotu prispôsobovať sa heslu národného socializmu, najmä keď Tuka praktizoval politiku odmeňovania nezriedka vo forme prideľovania atraktívnych miest v správnych a dozorných radách podnikov.
V mocenskej konfrontácií s radikálno-fašistickým smerom klérus zaujal postoj v prospech Tisu. Nacistické vládnúce kruhy formálne kritizovali slovenský klérus, že je len nástrojom Vatikánu, a sám Ribbentrop upozorňoval, že sleduje „politický katolicizmus“ na Slovensku najmä z aspektu vzťahov k Vatikánu. V septembri 1940 vyhlásil, že „Nemecko nestrpí, aby sa v tejto ťažkej situácií Slovensko stalo takým nástrojom“. Tento postoj nacistov k politickému katolicizmu vyplýval, prirodzene, zo zreteľov na jestvujúce vnútropolitické pozadie. Dostatočne si uvedomavali, že rezervovanosť voči nemeckému národnému socializmu vychádza zo záujmov o ubránenie si vlastného operačného politicikého priestoru.
Za tejto situácie Tuka videl východisko predovšetkým v reorganizácií politického systému, v jeho prispôsobení nemeckého fašizmu, aj keď nie v jeho úplnom akceptovaní.
Tukov program fašizácie zahŕňal tieto elementy : osilnenie exekutívy „ako najdôležitešej zložky štátnej moci“ zrušením obmedzení, ktoré ju zaväzovali ; obmedzenie základných osobných práv jednotlivca spojené s demagogickým vyzdvyhnutím občianských povinností ; oslabenie buržuáznej zákonnosti a právneho poriadku zdôrazňovaním zásady, že štátne orgány majú vyjadrovať vôľu a záujmy „národnej pospolitosti“, aj keď nie sú vyjadrené v zákonoch.
Keď sa Tukovi nepodarilo uskutočniť pôvodný zámer revidovania ústavy vzhľadom na relatívnu kompaktnosť konzervatívneho smeru v štátnom aparáte, HSĽS a sneme, rozhodol sa zintenzívniť zápas reorganizáciou vlády – výmenou ministrov, ktorí mu v jeho zámeroch nekonvenovali. Nevyhnutnosť výmeny ministrov Tuka odôvodňoval potrebou dovŕšenia „slovenskej revolúcie“, ktorá si vyžaduje aj „mužov revolučného charakteru“. V skutočnosti reorganizácia vlády mala byť prostriedkom na fašistické usmernenie zhora a urýchlenie ďalších fašistických premien.
Novými ministrami podľa jeho návrhu, vopred konzultovaného s nemeckým vyslancom M. Killingerom, mali byť Z. Fink, J. Farkaš, M. Černák a K. Murgaš. Pre prípad Tisovho odporu a jeho demisie rátal Tuka aj s prevzatím funkcie prezidenta. O reorganizáciu vlády požiadal Tisu 26.10.1940. V tejto súvislosti sa vyjadril, že po Salzburgu predvídané personálne zmemy sú doteraz „celkom nedostačujúce“ a štyri pätiny poslancov snemu označil za „morálne menejhodnotných“.
Tisova mocenská skupina nebola však ochotná ustúpiť a sám Tiso mal údajne vyhlásiť : „Dajte mi pokoj, ja som ochotný vymeniť dvoch ministrov, Fritza a Stanu, ale za členov vlády budem menovať takých, akých sám chcem a na ktorých sa budem môcť spoľahnúť.“
Tuka sa na druhej strane vyhrážal, že v takom prípade by odmietol kontrasignáciu vymenovania. Tiso si v tomto konflikte s Tukom zabespečil podporu M. Sokola, znalca ústavného práva, a pomocou jeho argumentácie o výhradnej právomoci prezidenta pri vymenúvaní ministrov sa aj v predsedníctve HSĽS presadila interpretácia o prezidentovej kompetencii, a tak sa Tukova ofenzíva prekazila. Tiso zasa proti Tukovi používal hrozbu, že skôr, než by prijal Tukom navrhovanú zmenu vlády, radšej by „poprosil Hitlera o zrušenie samostatnosti Slovenska“. Na schôdzi vlády sa kritizovaní ministri chceli formálne vzdať svojich miest, ale Tiso ich denisiu vetoval. Tukovi sa teda jeho akcia nepodarila a musel uznať predbežne silnejšiu pozíciu Tisu.
Tým sa však kríza režimu a mocenský zápas oddialili len na určitý čas. Predzvesťou vystupňovania mocenských rozporov sa stala aféra šéfa propagandy Murgaša v novembri 1940, ktorá súvosela s pokusom tukovcom o opätovné aktivovanie Sidora vo vnútornej politike – samozrejme ako spojenca Tuku.
Murgaš, spoliehajúci sa na svoje dávne priateľstvo so Sidorom, od zapojenia Sidora do vnútornej politiky očakával, že bude mať lepšie šance ako s tandemom Tuka – Mach. V prípade Sidorovho súhlasu rátal s tým, že Sidor by po návrate zaujal miesto predsedu vlády za predpokladu odstránenia Tisu a jeho nahradenie Tukom.
Tiso sa o Murgašovej akcii dozvedel a v konfrontácií 22.10.1940 ho jednoznačne usvedčil.
Získal tým nepochybne politické víťaztvo, pretože jednak mohol voči nemeckej strane na adresu Murgaša argumentovať, že sa snažil aktivizovať Sidora a jednak zdiskreditovať jedného z trojice reprezentantov „národného socializmu“ radikálnej skupiny, a tak naštrbiť ich prestíž ako celku.
Odchod Murgaša z Úradu propagandy za tejto situácie bol už len otázkou času. Tento moment, priaznivý pre konzervatívnu skupinu, sa Tiso usiloval využiť na ďalšie zmeny v personálnej politike, a najmä na vymenovanie G. Medrického, ktorý bol u Tuku v nemilosti, za generálneho tajomníka HSĽS.
Mocenská konfrontácia oboch táborov sa však tým ešte neskončila. Do jej priebehu sa usiloval vehementne zasahovať aj F. Karmasin. Usiloval sa vystupňovať rozpory vo vládnom tábore do otvoreného konfliktu, lebo podľa jeho názoru „práve teraz, keď sa svetový záujem sústreďuje na Balkán, je to najpriaznivejší a najnápadnejší okamih“ na protiúder tukovcov.
Karmasin všemožne podporoval rozhodnutie Macha a Tuku postaviť sa proti Tisovi, ktorému sa presedením záujmových organizácií predsa len darilo tlačiť radikálov do určitej defenzívy. Za tým účelom sa po vymenovaní záujmových združení 28.12.1940 vybral spolu s Machom za Tukom do Semmeringu v Alpách. Aký konkrétny postup zvolili Tuka a jeho spojenci začiatkom roku 1941 proti Tisovi a do akej miery sa realizovali aj skutočné prípravy puču HG v spolupráci s náčelníkom štábu HG O. Kubalom, možno podľa doterajšieho stavu prameňov a literatúry ťažko identifikovať. Skutočnosť, že Tuka, Mach a radikálnofašistické krídlo HG pripravovali vystúpenie jednotiek HG v Bratislave, potvrdzuje však aj I. Daxner. Podľa jeho zistení mal O. Kubala v dorozumení s nacistami a vedúcimi radikálmi z HSĽS pripravený plán na odzbrojenie HG v Bratislave a obsadenie dôležitých verejných budov, aby si takto vynútili dôslednejší národnosocialistický režim“. Cieľom takéhoto prevratu mala byť nepochybne zmena politickej orientácie a zrejme aj odstúpenie J. Tisu a jeho vlády. Prípravy s najväčšou pravdepodobnosťou nepokročili však do ďalšieho štádia a „zamrzli“ už po prvých poradách činiteľov HG, na ktorých sa zúčastňovali aj nemeckí poradcovia Endrös a Nageler, pretože jeden z gardistov, bratislavský továrnik Lichardus, informoval o týchto prípravách Tisu. Skupina radikálov sa v mocenskej konfrontácií s Tisovou skupinou zrejme spoliehala na pomoc nacistov, analogicky, ako to bolo v Rumunsku, kde sa Železnej garde pri uskutočňovaní prevratu dostalo podpory od zložiek SS. V tejto domienke ich utvrdzoval aj pre nich vcelku priaznivý postoj nemeckého vyslanca Killingera. Ten však nekonal s vedomím Zahraničného úradu v Berlíne, ktorému otvorený zásah pomocou zbraní v danej medzinárodnej situácii rozhodne nemohol konvenovať.
Napokon odmeraný postoj už vtedy „nespoľahlivej“ armády voči fašistom v HG, ašpirujúcim na pozíciu druhej ozbrojenej moci v štáte, sťažil a napokon vylúčil, aby sa aj touto cestou dostali k zbraniam. Sám Čatloš v období vrcholenia napätia sľúbil nakoniec podporu Tisovi a zúčastňoval sa na príprave potrebných protiopatrení.
V dôsledku tohto vývoja situácie ďalšia mocenská konfrontácia konzervatívcov a radikálov prebiehala len v oblasti propagandy – verbálnou vojnou a prekladaním programov. Prebiehala tak v tlači, ako aj v mocenských aparátoch HSĽS a HG. Na zjazde HG v Trenčianskych Tepliciach 21.1.1941 Tuka touto formou prezentoval program radikálov v podobe tzv. „štrnástich bodov“, ktoré údajne vypracoval poradca A. Endrös. Koncepcia „štrnástich bodov“ mala byť pokusom o ucelenejší program slovenského národného socializmu, ktorý bol vernou kópiou nemeckého fašizmu. NSDAP, ako reforma snemu, správna reforma a totálne prenesenie zákonodarnej moci na vládu – jednoznačne smerovali k tomu, aby sa Slovensko čo najúplnejšie zapojilo do vojenských a hospodárskych záujmov ríše. Program opätovne opakoval sociálnodemagogické požiadavky fašizmu – podporu majetnejších roľníkov, remeselníkov, účasť na „ziskoch“ pre robotníkov, zdôrazňoval význam rodiny, pokiaľ ide o politickú manipuláciu, pracovnú povinnosť – chýbali mu však osobnosti „slovenských čŕt fašizmu“, čo potvrdzovalo, že ide o napodobeninu nemeckého nacizmu.
Prirodzene, Tisovo krídlo reagovalo na „štrnásť bodov“ už 21.1.1941 na schôdzi tajomníkov HSĽS, prikloniac sa k hmlisto formulovaným sociálnym princípom, pričom sa navyše pokúsilo o transplantáciu niektorých domácich tradícií. Nezabudli sa ani prihlásiť k nacistickému príkladu národného socializmu : „Budujeme nové Slovensko podľa smerníc národného socializmu, je naším heslom do budúcnosti. Robíme to nielen z vďačnej prítuľnosti k Veľkonemeckej ríši a jej šľachetnému vodcovi Adolfovi Hitlerovi, ale i z dobre chápaného záujmu nášho národného a štátneho života. Nielen zmluvali, ale i spoločenstvom zbraní sme začlenení do životného priestoru, ktorý pre novú Európu už teraz pripravuje národný socializmus. Preto pre našu národnú a štátnu budúcnosť nie liberalizmus, nie kapitalizmus, nie demokratizmus, ani nie komunizmus, ale národní socializmus bude smernicou na usmerňovanie našich sociálnych a hospodárskych pomerov.
Národný socializmus Adolfa Hitlera, tak ako to nielen on koncipoval, ale šľachetne v odbore politickom, medzištátnom, národnom, sociálnom a hospodárskom i prevádza ...“
Potvrdzuje sa tým ochota preberať elementy nacizmu, aj keď vzhľadom na silné rezíduá konzervatívnych a klérikálnych štruktúr sa prejavuje úsilie utvoriť akýsi vlastný odtieň fašizmu.
Slovenaká verejnosť sa však už v drvivej väčšine nedala pomýliť prebiehajúcou konfrontáciou a svojsky reagovala na túto skutočnosť, vyhlasujúc, že „páni sa vadia“. Už vtedy bolo zrejmé, že fašizmus, ktorý sa usiloval o asimiláciu dokonca aj poskytovaním rôznych materiálnych výhod, sa musel pri prvých neúspechoch a krízach fašistického bloku otriasť, pretože neexistovalo dostatočné vnútorné zázemie. Z tohto hľadiska možno osvetliť aj neúspechy radikálnej skupiny pri mocenskej konfrontácii. Konzervatívny tábor sa s väčším úspechom opieral o silné vrstvy kléru, väčšinu strednej a veľkej buržuázie a časť stredných vrstiev. Priorita záujmu nacistického Nemecka na ekonomickom využívaní Slovenska, a teda na konsolidovaných pomeroch Tisovej skupiny v jej rezistencii voči tukovcom bola nepochybne rozhodujúcim faktorom.
Na druhej strane to však neznamenalo, že by v nasledujúcej etape intenzívne organizovanie HG a vytváranie úderných jednotiek ako zálohy národnosocialistickej orientácie nepokračovalo. Rovnako systematicky postupoval výcvik jednotiek HG za účasti inštruktorov SS. Neprekvapuje, že sa „dial presne podľa vzorov, akými boli vychovávaní v SS-oddieloch“, takže inštruktori „pomohli dať gardu na cestu zdravej disciplíny“. V marci 1941 bolo takto vycvičených 2 600 gardistov z okresných miest, pričom do konca apríla sa rátalo zo zvýšením tohto počtu na 4 500. Zmena vojensko-politickej situácie viedla však hitlerovcov na Slovensku k politike „udržania vnútropolitického poriadku“. Úlohu zabrániť otvorenému konfliktu oboch súperiacich táborov dostal v tomto duchu aj novovymenovaný vyslanec Nemecka Hans E. Ludin. Vo svojej nástupnej reči zdôraznil : „Čo krajina veľmi potrebuje, to je práca, práca a ešte raz práca.“ Potreba koncentrácie na lepšiu organizáciu ekonomického využívania Slovenska takto zreteľne viedla k tomu, že sa upúšťalo od jednoznačnej podpory tukovcov, nie však k ústupkom od salzburského statu quo.