Victor Hugo Chrám Matky Božej v Paríži
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 1541×
Příbuzná témata
Victor Hugo Chrám Matky Božej v Paríži
1. kniha- napísané v r. 1832
6. január 1482 – ľudia sa zhromažďujú na námestí DeGréve, kde v predvečer má horieť oheň radosti a chystajú sa do Súdneho paláca na mravočné hry – mystériá. Básnik a tvorca mravoučej hry, ktorá nemala úspech sa volá Pierre Gringoire. Raz hru prerušil žobrák, ktorý sa v sále pokúsil žobrať. Druhý raz neskorý príchod kardinála, či príchod majstra Jakuba Coppenolea, dvorného pančuchára. Po prerušení mystéria sa každý hrnie na námestie, kde vyhlasujú súťaž o pápeža bláznov. Súťaž o najškaredšiu tvár vyhráva Quasimodo. Je to zvonár od Matky Božej. Krivonohého a jednookého hrbáča oslovil majster Coppenole a zistil, že je hluchý. Ohluchol od zvonov. Na námestí DeGréve tancuje a spieva spolu so svojou kozičkou Džali aj krásna 16-ročná cigánka, Esmeralda. 2.kniha
Smutný, skrúšený a nahnevaný Gringoire ide na námestie. Na námestí okolo ohňa radosti vidí tancovať mladú dievčinu, ktorá ho ihneď fascinuje. Je to cigánka Esmeralda. Po jej vystúpení sa húf ľudí zabáva na jej kozičke. V ľude stojí i plešivý muž, ktorý je ňou tiež fascinovaný, ale tvrdí, že čísla jej kozičky sú len čary. Večer, keď sa Gringoire vracia domov začuje Esmeraldu spievať. Jej spev prerušila žena, ktorá jej začala nadávať, ale jej nadávky utíchli, keď okolo nich prechádzal sprievod pápeža bláznov s Quasimodom na nosidlách. Odrazu mu onen plešivec oblečený v kňažskom rúchu roztrhal šašovský talár, Quasimodo ho nasledoval, potom sa mu hodil na kolená a kňaž sa mu v posunkoch snažil niečo naznačiť. Gringoire spoznal v kňazovi svojho učiteľa hermetiky, Dona Clauda Frolla – arcidiakona. Pierre začal Esmeraldu v noci sledovať. Odrazu ju nejakí dvaja chlapi chytili a snažili sa ju umlčať. Pierre na nich skríkol a v tom sa jeden z chlapov otočil tvárou k nemu. Bol to Quasimodo. Quasimodo ho udrel po hlave a Pierre spadol na zem. V tom to zbadal kapitán lukostrelcov kráľovskej stráže. Vytrhol cigánku Quasimodovi a čata 15 lukostrelcov sa vyvalila na Quasimoda. Quasimoda chytili a spútali. Jeho spoločník zmizol. Cigánka sa oprela o mladého dôstojníka a len čo sa dozvedela jeho meno, zmizla. Bol to kapitán Phoebus de Chateaupers.
Pierre Gringoire sa začal preberať z omráčenia. Tu stretáva 3 žobrákov (slepého, beznohého, bezrukého). Ale on nemá žiadne peniaze. Žobráci ho začnú prenasledovať. Odrazu je zo slepého bystrozraký, z beznohého dvojnohý a bezrukého dvojruký.
Chytia ho a zavedú do Dvora divov, kde žije zberba zlodejov, prostitútok, vrahov, ktorí cez deň kradnú a v noci sa menia na falošné kaliky, ktoré žobrú. Traja žobráci ho zaviedli cez hŕbu tulákov a zlodejov ku kráľovi zlodejov. Ten nariadil jeho obesenie. Kráľ bol ten istý žobrák, ktorý ráno žobral v sieni, a tým prerušil Gringoirovu hru. Dal mu však poslednú šancu, aby mohol žiť. Ak si ho nejaká žena väzme, bude žiť. Niktorá žena si ho však nechcela vziať, až ho zachránila Esmeralda. Na znak toho, že budú manželmi (na 4 roky) musel Pierre rozbiť džbán. Pierre Gringoire sa ocitol v malej izbietke spolu s Esmeraldou. Obdivoval jej krásu, ale keď sa pokúsil o zblíženie, Esmeralda vytiahla malú dýku. Pierre jej sľúbil, že ak chce, aby boli len priateľmi, budú len priateľmi. Esmeralda mu nevenovala pozornosť, tú dávala len Džali. Napriek tomu jej Pierre rozprával o sebe a o svojom živote.
3. kniha
Spisovateľ opisuje krásnu a veľkolepú stavbu chrámu. Nedokáže ju priradiť k žiadnemu slohu. Opisuje aj nádheru Paríža z plochých striech budov.
4. kniha
Pred 16 rokmi ktosi položil malé dieťa v postieľke do Chrámu Matky Božej pred misku na milodary. Dieťaťom bol Quasimodo, ktorý mal už asi 4 roky. Ľudia, ktorí chodili naokolo boli zhrození škaredosťou malého tvora. Vtedy sa mladý kňaz Claude Frollo rozhodol, že sa bude o Quasimoda starať. Frollo pochádzal z rodiny drobnej šľachty. Od malička mal predurčený svoj osud – stať sa kňazom – rodičmi. Vždy bol usilovným žiakom, nepodporoval žiadne vzbury, prvý chodil na prednášky, aj do školy. Keď nemal ešte ani 20 rokov, vypukol v krajine mor. Zomreli mu obaja rodičia a ostal mu len malý brat. Oňho sa začal starať už ako mladý kňaz. Preto, keď videl ako staré baby ohovárajú a obzerajú škaredosť malého Quasimoda, rozhodol sa ho zo súcitu vziať si ho. Ak by raz aj jeho brat potreboval pomoc, urobil teraz on pre neho dobrý skutok. Postupne si Quasimodo tak zvykol na Chrám, že bol pre neho nielen domovom, ale i celým svetom. Dôverne poznal celú katedrálu. Splynul s ňou, ako môže splynúť slimák so svojou ulitou. Len s veľkou námahou ho Frollo naučil rozprávať. Quasimodo, ktorého ťažilo to, že nevie odkiaľ pochádza a to, aký je škaredý sa čoraz viac uzatváral do vlastnej ulity. Nebolo však miesto v Chráme, ktoré by nebol poznal. Keď v 14 rokoch začal robiť zvonára, stratil aj to posledné, čo ho so svetom spájalo – a to sluch. Potom sa už úplne uzatvoril do svojho pokrúteného sveta. Quasimodo snáď ešte viac ako zvony miloval Clauda Frolla. Keď mal Quasimodo 20 rokov, Frollo mal 36. Jeho brat Jehan mal 16 rokov a bol veľkým naničhodníkom a vetroplachom.
Frollo začal byť čoraz viac prísnejší, nevľúdny a začal stále viac nenávidieť a odsudzovať cigáňov. Pramenilo to z jeho lásky k Esmeralede, pre ktorú sa začal duševne i fyzicky týrať. Ani Clauda Frolla, ani Quasimoda nemali ľudia radi. A na ich prechádzkach sa im často vysmievali. 5. kniha
Frolla prišiel navštíviť kráľov lekár s vidieckym šľachticom kmotrom Tourainským. Ten chcel od Clauda radu – lekársku. Ale Claude vraví, že on ani v lekárstvo, ani v astrológiu neverí. Jediné v čo verí, je vraj alchýmia. Kráľov lekár je zhrozený, ale kmotor nestráca vieru, že mu poradí. Claude mal hrôzu z kníhtlačiarstva. Povedal: „Toto zabije tamto. Kniha zabije budovu.“ Tlač zabije cirkev. Tlač zabije staviteľské umenie. Spisovateľ rozoberá, čo znamenali tieto Frollove slová.
6. kniha
Quasimodo sa dostal pred súd. Keď ho začal sudca vypočúvať, on žiaľ nič nepočul. Navyše aj sudca bol hluchý. A keď sa ho niečo spýtal, myslel si, že Quasimodo odpovedal a hovoril ďalej. V sále vybuchol obrovský smiech. Nakoniec ho sudca odsúdil na hodinu bičovania na pranieri námestia DeGréve. Jehan Frollo, ktorý sedel v kúte siene povedal: „Krucifix, to je ale správny rozsudok.“ Spisovateľ na námestí DeGréve opisuje celu, ktorá je v jednej budove a ktorú kedysi dala urobiť panna z Rolandovej veže na znak smútku k svojmu otcovi. Tá má len jedno okienko s mrežami. V tomto predčasnom hrobe sa deva trápila 20 rokov a čakala na smrť. Modlila sa, spala v popole, oblečená v čiernom vreci sa kŕmila chlebom a vodou, ak jej ho milosrdní chodci položili medzi mreže okienka. Nakoniec zomrela. Potom celu využívali aj iné ženy, ktoré chceli prežiť svoj ostatný život len modlením. Ľudia volali týchto ľudí pustovníkmi. V Paríži bolo takýchto cieľ veľa. Nikdy sa nestalo, že by táto cela bola opustená. Vtedy bolo na každej budove niečo vytesané, čo by charakterizovalo je funkciu. Tu bolo: „Myšia diera.“ Cela v Rolandovej veži bola obsadená. Bola v nej pustovnica sestra Gudula. Tri ženy sa rozprávali o nej a aj o Chudôbke. Bola to chudobná žena, ktorá sa rozdávala všetkým mužom. Bola bohatého pôvodu, ale nemala už nikoho. Keď ňou už všetci opovrhovali narodilo sa jej prekrásne dievčatko s čiernymi vlasmi. znovu opeknela a začala mať zákazníkov. Z množstva peňazí nakúpila dievčatku šatstvo. Mala ho nesmierne rada. V jeden deň prišli do mesta cigáni. Chudôbka priniesla svoju dcérku Agnešku cigánskej veštkyni. Šťastná sa vracala domov, čo jej veštkyne vyveštili. Nechala malú spinkať v postieľke a išla to vyrozprávať susede. Za ten čas dve cigánky deti vymenili.
Zobrali si Agnešku a jej dali malého netvora. Chudôbka bola nešťastná, naplašená a zúfalá. Keď sa dozvedela, že cigáni odišli a našli sa po nich len kozie bobky, krv a mašličky jej dievčatka, myslela si, že ju zjedli. Na druhý deň prestala rozprávať, zošedivela a zmizla. S malým netvorom odišli za arcibiskupom, ktorý mu vyhnal diabla z tela a poslal ho do Chrámu Matky Božej v Paríži ako nálezcu. Tri ženy sa šli potrieť na tú pustovnicu z Myšej diery. Naskytol sa im nepekný pohľad. Zbadali zúboženú ženu a detskú črievičku, o ktorej sa rozprávali ženy, že už len tá zostala Chudôbke po jej dcéruške. Bolo jasné, že sestra Gudula je Chudôbka.
V tom istom čase sa dav ľudí díval na námestí DeGréve na pranier, kde bičovali Quasimoda. Jehan Frollo ešte pred tým na posmech vykríkol, aby sa ľudia pozerali na Quasimoda – zvonára jeho brata Clauda Frolla. Keď ho dobičovali, musel si ešte hodinu odpykať na pranieri pred ľuďmi. Tí naňho chŕlili iba nadávky a posmechy. Keď Quasimodo začal kričať: „Piť!“, ľudia sa len viac rozosmiali. Nakoniec mu podala vodu Esmeralda. Quasimodo bol prekvapený ako sa mu odpláca za to, čo jej urobil.
7.kniha
Kapitán Phoebus bol na návšteve u svojej tety a sesternice, s ktorou ho chcela teta oženiť. Sesternica a jej priateľky sa zabávali v prítomnosti mladého muža, keď tu zrazu začuli bubienok mladej cigánky. Kapitán ju zavolal k sebe. Sesternica a jej priateľky v nej vycítili nepriateľa. Svojou oslnivou krásou zaliala celú miestnosť. Esmeralda bola v ich prítomnosti veľmi hanblivá. Dievčatá ju pred jej očami začali kritizovať a ohovárať. Potom zbadali jej malú kozičku a chceli, aby im niečo zatancovala a predviedla. Kozička mala niečo obviazané okolo krku, čo si dievča všimlo. Kým cigánka tancovala, prilákala kozu medovníkom a odviazala jej vrecúško. Boli v ňom písmená, ktoré ihneď koza zoradila do slova – Phoebus /meno kapitána/. Keď to zbadala sesternica Ľaliana, povedala, že cigánka je bosorka a zamdlela. Potom cigánku vyhnali a Phoebus neutekal za sesternicou, ale za Esmeraldou.
Claude Frollo tiež videl cigánku tancovať a prekvapilo ho, že vošla do domu, odkiaľ na ňu volala skupinka dievčat. Claude bežal cigánkiným smerom, čo prekvapilo Piera Gringoira, ktorý ho videl. Claude ho zavolal do Chrámu, kde sa ho spýtal, prečo ho nebolo dva mesiace vidieť a teraz ho vidí v peknom farebnom obleku, v strede skupinky ľudí ako sa predvádza so stoličkou v ústach. Vysvetlil mu, že teraz aspoň má každý deň, čo jesť a kde bývať. Claude sa ho spýtal, prečo sa spolčil s tou cigánkou.
Gringoire mu vysvetlil, že je to jeho žena a povedal mu aj to ostatné. Quasimodo už dávno nevyzváňal tak, ako pred tým. Aj teraz na sviatok sa odrazu zvony zastavili, lebo zbadal Esmeraldu, ako na námestí pripravuje koberček pre vystúpenie svojej kozičky. Jehan Frollo, brat Clauda Frolla zistil, že peniažky sa mu míňajú, a tak sa rozhodol ísť za bratom. Toho akurát pristihol, ako sa rozpráva sám so sebou, dumá a videl ako vyryl na stenu grécke slov ´A N`A ΓK H. Potom pomaly vstúpil. Brat mu ihneď začal vysvetľovať význam toho slova. Znamenalo OSUD. Potom mu začal kázať, že je s ním nespokojný. Jehana to už prestalo baviť a povedal Claudovi na rovinu, že potrebuje peniaze. On mu začal vysvetľovať, že mu nemá čo dať, lebo žiadne peniaze nemá. Jehan ho presviedčal, že peniaze potrebuje na dobrý skutok. A to na šaty a plienky pre dieťa istej chudobnej milosrdnej sestry. Tomu však Claude neuveril, a tak mu Jehan povedal, že tie peniaze potrebuje, aby mohol stráviť noc s jedným dievčaťom. Na to ho však nazval brat iba nemravníkom. Tak mu Jehan povedal, nech mu aspoň dá peniaze na jedlo. Nakoniec teda arcidiakon ustúpil a dal rozmaznanému bratovi svoj mešec. Jehan sa uchýlil v rohu miestnosti, keď vošiel dnu muž oblečený celý v čiernom. Bol to majster Jacques Charmolue. Claude ihneď začal vyzvedať, či sa im podarilo vypočuť istého človeka, či sa priznal k čarodejníctvu. Majster mu povedal, že už skúsili všetko, ale nepomohlo. Len, že našli nejaký pergamen. Keď sa naň Claude zahľadel, povedal, že je to čistá mágia a samé zaklínadlá. Na to sa ho majster spýtal, kedy má popraviť tú čarodejnicu – cigánku. Claude zbledol a povedal, nech sa najskôr sústredia na toho kľúčiara. Keď si Jehan skrytý za pecou pochutnával na starom chlebe, začul jeho mľaskanie prokurátor, ale Claude ho hneď vyviedol z izby a povedal, že to bola len jeho mačka. Keď Jehan vychádzal z izby, narazil do niekoho, kto začal hrozne kliať. Podľa hlasu zistil, že je to jeho priateľ kapitán Phoebus. Tak ho pozval na pohárik. Ich rozhovor počul arcidiakon, ktorý už odišiel od prokurátora. Zaujalo ho meno Phoebus. Vedel, že to predsa len bude mužské meno, ale chcel vedieť, čo má tento muž spoločné s Esmeraldou. Vtedy začuli Jehan a Phoebus baskický bubienok mladej cigánky. Phoebus, ktorý si už ani nepamätal jej meno, len rýchlo utekal, lebo nechcel, aby ho videla. Jehan a Phoebus išli do krčmi – opiť sa. Pred krčmou sa prechádzal neustále tam a naspäť mních, ale jeho rúcho bolo zakryté plášťom, ktorý si prváe kúpil. Bol to arcidiakon.
A spozornel, keď konečne vyšli dvaja opilci – Jehan a Phoebus. Phoebus nebol ešte celkom opitý, a tak si pýtal od Jehana zvyšné peniaze. Ten bol taký opitý, že nakoniec ho Phoebus zrazil na zem a peniaze si vzal. Arcidiakon, nedbajúc na brata, nasledoval Phoebusa. Odrazu sa mu vrhol na chrbát. Phoebus, keď ho zbadal, inokedy nebojáci, sa veľmi zľakol. A navyše, keď mu neznámy povedal, že vie všetko o jeho schôdzke s Esmeraldou, chcel vytiahnuť kord. Na to mu však muž povedal, že zmešká schôdzku a dal mu toliar na zaplatenie izby u stareny. Mal však podmienku, aby sa mohol presvedčiť, či sa naozaj má stretnúť s Esmeraldou.
Keď tak arcidiakon, učupený v tmavom kúte čakal na Phoeba, odrazu vošiel dnu aj s Esmeraldou. Tá mu hovorila, že jej amulet stratí moc a už nikdy nenájde svojich rodičov, keď bude poškvrnená. On sa je spýtal, či ho skutočne miluje a priblížil sa k nej. Esmeralda povedala, že ho veľmi miluje, a tak ju začal objímať, bozkávať a vyzliekať. Claude Frolllo, ktorý to všetko sledoval s dýkou v ruke, vrel zlosťou i túžbou. Keď Phoebus strhol z Esmeraldy šatku, ktorá ju zahaľovala, Esmeralda akoby sa spamätala, chytila svoj amulet, odskočila od kapitána a pýtala si naspäť šatôčku. Ale, keď jej začal znovu šepkať, že ju miluje, povedala, že je len jeho a nech si ju väzme, že nedbá na to, že už nenájde rodičov. Keď ju vášnivo pobozkal okolo krku, pozrela sa nad seba a tam zbadala, že je tam nejaká hlava – nahnevaná, odrazu s dýkou v ruke stál pri nej ten muž. Zamdlela, a prebrala sa už len keď skrvavené telo kapitána Phoeba odnášali vojaci preč a obviňovali ju z čarodejníctva a zo zabitia kapitána. 8.kniha
Od tejto udalosti Esmeraldin manžel, ani cigáni už mesiac o Esmeralde nepočuli. Síce Gringoire začul niečo o jej stretnutí s kapitánom, ale neveril tomu, lebo vedel ako verí Esmeralda v silu svojho amuletu. V jeden deň, keď sa prechádzal, videl ľudí zhromaždených okolo Súdneho paláca. Tak sa teda jedného mládenca spýtal, čo sa tam deje /bol to Jehan/. Ten mu povedal, že tam súdia akúsi ženu z vraždy vojaka a čarodejníctva. Mládenec povedal, že sa už hnevá, lebo vnútri je už niekoľko dní zatvorený aj jeho brat arcidiakon, a že on od neho potrebuje peniaze. Gringoire sa mu neodvážil povedať, že jeho brata pozná, a tak šiel do súdnej siene. Tam práve starena, kt. kapitánovi prenajala izbu vysvetľovala, čo sa tej noci stalo. Starena vypovedala, že videla odchádzať toho mnícha, ale nie to dievča, ani dôstojníka.
A keď sa pozrela do šuflíka, kde si odložila toliar, čo jej dal kňaz za izbu, zbadal, že už je tam iba suchý list. Keď sa Esmeralda ani po dlhom čase nechcela priznať, odviedli ju do mučiarne, kde sa o dlhom mučení priznala Jacquesovi Charmolueovi. Krívajúca sa potom vrátila do súdnej siene. Potom ju odviedli do vyšetrovacej siene, kde všetko spísali a odsúdili ju za čarodejníctvo, mágiu, smilstvo a vraždu Phoeba de Phateaupers. Teraz bola Esmeralda v tmavej cele, kde nepohnute sedela a znova a znova sa jej vybavovali v hlave všetky tie hrozné, ale aj tie krásne veci, čo zažila. Nevedela ako dlho tu je, keď jedného dňa alebo noci vstúpil do jej cely kňaz. Uprene sa naňho dívala. Spýtal sa jej, či je pripravená na smrť, ktorá ju čaká na druhý deň. Zmohla sa iba na to, aby povedala, že to je ešte ďaleko a že je jej zima. Kňaz jej povedal, že ak chce môže ísť s ním, ale keď zbadala jeho tvár, spoznala v ňom toho istého človeka, kt. videla v tú noc. Zľakla sa ho a zakryla si tvár. Povedala mu, že ju nenávidí a spýtala sa ho, prečo ju sleduje. Kňaz povedal, že ju miluje. Priznal sa jej zo všetkých svojich pocitov, kt. mal odkedy ju stretol. Po celom jeho dlhom vyznaní lásky k nej a sebatrýznení preto ho s krikom vyhnala a povedala, že nikdy nebude jeho, to radšej zomrie, lebo zabil jej Phoeba. Okolo Rolandovej veže kráčal kňaz. Kajúcnica /pustovnica/ počula, že majú vešať cigánku, spýtala sa ho ktorú. On jej povedal, že tú mladú, krásnu. Ďakovala bohu, pretože tú najviac nenávidela. Jej dcéra, by mala byť v jej veku, ale vďaka cigáňom nie je. Ale kňaz klamal, keď povedal Esmeralde, že Phoebus je mŕtvy. On žil. Vrátil sa k svojej čate. Ľalianu, svoju sesternicu, požiadal o ruku. Zatiaľ, kým on bol so svojou snúbenicou, na námestí pripravovali Esmeraldinu popravu. Phoebus o tom nevedel. Ľaliana sa chcela na to dívať z okna, a tak sa to dozvedel. Tesne pred popravou sa jej ešte raz arcidiakon spýtal, či ho chce, ale ona odmietla. Keď Esmeraldu viedli na popravisko, zbadala Phoeba. Vykríkla a chcela k nemu zdvihnúť ruky, ale ten sa rýchlo skryl. Vo chvíli, keď mala Esmeralda zomrieť, Quasimodo na lane ju zachránil a kričal „Azyl!“. Odviezol ju do chrámu, ten mal právo azylu. Tam jej nemohol nikto nič urobiť. Ľudia kričali „Sláva!“ a kajúcnica sa preľakla. Frollo sa vrátil do Chrámu. Nečakal, že Phoebus žije. Prechádzal sa po meste, myšlienky mu vírili hlavou. Zrazu začul smejúceho sa chlapca s dievčaťom. Bol to Jehan a bol opitý. Frollo sa pred ním skryl a vrátil sa do Chrámu. Zaspal. Keď sa zobudil, kráčal po schodoch a zbadal ženu, celú v bielom.
Bola to Esmeralda a kráčala oproti nemu. Esmeralda sa zobudila v malej izbietke, bol pri nej Quasimodo, zľakla sa ho, ale keď videla, že je pri nej Džali a Quasimodo jej doniesol šaty, upokojila sa. Potom znovu zaspala, keď sa zobudila, opäť sa zľakla Quasimodovej tváre. Ten sa skryl. Ale ona ho zavolala k sebe. On ju však nepočul, ale vyčítal jej to z pier. Spýtala sa ho, prečo ju zachránil. On povedal, že tú kvapku vody, ktorú mu vtedy dala na pranieri, jej nesplatí do konca života. Dni ubiehali. Raz Esmeralda videla kapitána cválať na koni. Quasimodovi tiekli slzy, keď ju tak videl kričať za Phoebom. Povedal jej, že za ním zájde. Čakal na Phoeba celý deň a keď ho konečne videl vychádzať, povedal mu, že ho chce vidieť Esmerlda. Vrátil sa však sám. A keď to videla Esmeralda, vyhnala ho. Jedného dňa jej Quasimodo položil na oblok krištáľovú vázu, ale puknutú bez vody, kvety zvädli. Vedľa nej bol hrniec, v ktorom však voda bola a kvety v ňom žili. Esmeralda si však zobrala zvädnuté kvety, stále spomínala na Phoeba. Quasimodo sa jej potom dlho neukázal. Frollo už viac nevydržal bez Esmeraldy, keď bola tak blízko. Vytiahol kľúč od červenej bráničky. Keď vstúpil do Esmeraldinej izbičky, Esmeralda sa zobudila. Claude sa jej snažil zmocniť, objímal ju, bozkával. Ona sa však bránila. Zapískala na píšťalku, Quasimodo pribehol s dýkou. chcel kňaza prebodnúť, ale keď zbadal jeho tvár, osvietenú mesiacom, pustil dýku. Kňaz ju chytil. Úlohy sa vymenili, ale Esmeralda rýchlo pribehla. Vytrhla mu nôž z ruky. Potom kňaz odišiel. Quasimodo ju nechal tiež samú. Esmeralda sa rozplakala. Gringoire si na Esmeraldu už ani nespomenul, občas iba na jej kozičku. Raz stretol Clauda. Ten mu povedal, že nech skúsi zachrániť svoju ženu, lebo ju o tri dni znovu obesia. Ten na to nereagoval, až kým mu nepovedal, že asi aj Džali zomrie. Jehan zase pýtal od brata peniaze. Ten mu ich znovu dal. Cigáni sa rozhodli zachrániť Esmeraldu. Gringoire sa stretol s Jehanom. Frollo často trýznil Quasimoda. Quasimodo v túto noc cítil veľký nepokoj. Rad cigáňov sa snažil rozraziť dvere na chráme. Quasimodo im zhora hádzal na hlavy kamene. Keď sa cigáni dobili dnu, Quasimodo schytil Jehana a lomcoval ním. Cigáni sa približovali stále bližšie. Ľudovít XI. bol už pár dní v Paríži. Dozvedel sa, že cigáni zaútočili na Chrám. Gringoire prišiel za Ľudovítom XI. Heslom tulákov bolo – „Mečík v pošve.“ Gringoire ho mal od nich zistiť. len tak sa mohol kňaz, prezlečený dostať do Chrámu, ktorý obsadili tuláci.
Nakoniec však ustúpili, lebo prišlo kráľovské vojsko a oni boli unavení. Quasimodo rýchlo utekal do Esmeraldinej izbičky. Tá bola však prázdna. Esmeralda spala, keď sa celé toto divadlo odohrávalo. Zobudila sa a keď to videla, išla sa schovať do komôrky. Tam ju našiel Gringoire a jeho zahalený spoločník. Gringoire ju presvedčil, aby s ním išla, lebo len on môže ju a jej kozičku zachrániť. Esmeralda s ním išla, ale držala sa len pri ňom, lebo sa bála cudzieho spoločníka. Nastúpili do člna. Keď priplávali tam, kde potrebovali /na námestie DeGréve/, Esmeralda chcela ostať s Gringoirom, ale ten mal záujem len o kozičku. Odišiel s kozou a Esmeraldu nechal napospas zahalenému spoločníkovi. Ten ju doviedol na námestie, pred šibenicu. Odhalil si kapucňu – Esmeralda ho spoznala. Bol to Claude Frollo. Dal jej na výber medzi ním a šibenicou. Esmeralda si vybrala šibenicu. Vyspovedal sa jej znovu so všetkých pocitov, opäť ju prosil, aby ju mohol zachrániť, aby ho milovala, dokonca sa rozplakal. Ale Esmeralda nezmenila názor. Potom sa ju pokúsil znásilniť, Esmeralda začala kričať. Tak ju teda mních začal vliecť k sestre Gudule, nech si s ňou robí, čo chce, nechal jej ju napospas. Esmeralda sa jej spýtala, že čo jej urobila, že sa takto k nej správa. Myslela na svoju smrť. Gudula začala kričať, aby je j vrátila jej dcérušku. Esmerlda chcela utiecť pred strážami, kt. na ňu išiel zavolať Frollo, ale Gudula ju nepustila. Gudula jej ukázala svoju črievičku, vtedy rýchlo Esmeralda vybrala tú svoju. Keď ju ukázala kajúcnici, začala kričať: „Moje dieťa!“ „Moja dcéra!“ a Esmeralda skríkla: „Mamička!“. Gudula rozlámala mreže a vtiahla Esmeraldu dnu. Obe sa tešili, ale o chvíľu bolo počuť dupot koní. Stráže si prišli ku Gudule po cigánku, tá ju skryla v rohu. Stráže odišli. Keď však Esmeralda začula Phoebov hlas, začala naňho kričať. On ju však nepočul, ale počul ju Tristan a prišli po ňu opäť stráže. Quasimodo zatiaľ prehľadal celý Chrám, ale cigánku nenašiel. Obviňoval z toho Frolla. Zúrivo išiel za ním. Zápasil medzi láskou k arcidiakonovi, kt. mu bol otcom a láskou k žene, Esmeralde. Claude sa prechádzal na vonkajšej strane veže. Nepočul za sebou Quasimoda. Quasimodo zbadal, na čo sa Claude Frollo díval. Na šibenicu, na ktorú práve privážali Esmeraldu. Vo chvíli, keď ju obesili, sa Claude hrozne zasmial. Keď to Quasimodo uvidel, hodil ho dolu zo strechy. Potom Quasimodo povedal: „Ach, všetko čo som miloval!“
Ľudovíť XI. umrel o rok neskôr na Frollovu smrť. Pierrovi Gringoirovi sa podarilo zachrániť kozu a mal úspech v tragédií.
Phoebus sa oženil. Jehan písal hry spolu s Gringoirom /Jehan Marchaud/. Quasimodo zmizol z Chrámu v deň Esmeraldinej, aj arcidiakonovej smrti. Odvtedy ho nikto nevidel. O dva roky neskôr našli dve objímajúce sa kostry v pivnici. Jednu ženskú a druhú mužskú, s pokrivenou chrbticou. Keď ich chceli oddeliť, rozsypali sa na prach.