Úvod do estetiky - Vkus ako estetická kategória
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 4815×
Příbuzná témata
Úvod do estetiky - Vkus ako estetická kategória
estetika – (gr. aisthetikos – týkajúci sa zmyslových pocitov) – veda o zákonitostiach estetického osvojenia si sveta človekom a o podstate a formách tvorby podľa zákonov krásy. Každý spoločenský jav, čin alebo motív ľudskej činnosti má súčasne estetické aj etický význam a môže sa hodnotiť jednak ako krásne alebo škaredá, jednak ako dobro alebo zlo. Estetika skúma podstatu, zákonitosti a konkrétne prejavy všetkých stránok estetického osvojovania si sveta v ich dialektickej jednote. Základné estetické kategórie – krásno, škaredé, vznešené a nízke, dramatizmus, tragické a komické, hrdinské – sa vysvetľujú ako osobitné prejavy estetického osvojenia si sveta v každej oblasti spoločenského bytia, ľudského života – vo výrobno-pracovnej i spoločensko-politickej činnosti, vo vzťahu k prírode, v kultúre, v spôsobe života atď. Estetika je filozofická veda. Skúma všeobecné zákonitosti estetických vzťahov človeka ku skutočnosti. Pretože estetika, podobne ako filozofia, je svetonázorovou vedou, stavia na čelo svojej problematiky riešenie otázky vzťahu estetického vedomia a umenia k spoločenskému bytiu, k ľudskému životu. Jednou z estetických kategórií je vkus. estetický vkus – schopnosť vytváraná spoločenskou praxou emotívne hodnotiť rozličné estetické vlastnosti, predovšetkým odlišovať pekné, krásne od škaredého, odporného. Vo vzťahu k umeniu nazývame estetický vkus umeleckým vkusom. Správny estetický vkus znamená schopnosť mať pôžitok zo skutočného krásna, potrebu prijímať a vytvárať krásno v práci, v spôsobe života, v správaní, v umení. Zlý estetický vkus prekrúca estetický vzťah človeku ku skutočnosti, vedie ho k ľahostajnosti voči skutočnej kráse. Pre rozvinutý estetický vkus je charakteristické, ako hlboko a všestranne postihuje estetické hodnoty života a umenia. Formovanie estetického vkusu je úlohou estetickej výchovy. Nová estetická kategória – vkus – sa v estetickej literatúre objavuje v 17.storočí. . Najskôr sa používa len v prenesenom význame a neskôr sa konštituuje ako pojem označujúci pochopenie pre krásu a umenie a estetické cítenie vôbec. Medzi prvými, kto použil termín estetický vkus a podnietil jeho ďalší rozvoj, bol španielsky mysliteľ Gracián y Morales. Francúzsky spisovateľ La Rochefoucauld sa o možnosti jednotného a všeobecne uznávaného tzv. „dobrého vkusu“ vyjadril s pochybami. Pre francúzskych filozofov, spisovateľov a kritikov sa vkus stal neobyčajne populárnou témou.V klasicistickej estetike sa problematike vkusu venoval Charles Batteux, ktorý vo svojom spise Krásne umenia zvedené na jeden princíp sformuloval základné otázky vtedajšej teórie vkusu:
„Existuje dobrý vkus a len ten je správny. V čom však spočíva? Na čom závisí? Na objekte alebo na géniovi, ktorý sa ním nechá inšpirovať? Existujú pre vkus nejaké kritériá? A čo je vlastne jeho orgánom – rozum, srdce, alebo oboje spolu?“
Veľkú pozornosť venoval problematike vkusu aj Helvétius vo filozofickom spise O duchu. Domnieval sa, že žiadny univerzálny vkus neexistuje: „.. pod slovom vkus nemienime presnú predstavu o kráse, ktorú by uznávali národy všetkých dôb a krajín, ale užšie povedomie o tom, čo sa páči verejnej mienke toho ktorého národa.“
S kritikou klasicistických učení o vkuse vystúpil v 18. storočí Rousseau. Vo filozoficko-pedagogickom spise Emil čiže O vychovaní síce vystúpil s tézou, že „vkus nie je nič iné, že schopnosť súdiť, čo sa väčšine páči alebo nepáči“, ale ako hneď dodáva, z toho nevyplýva, že by väčšina ľudí vynikala dobrým vkusom. Diskusia o vkuse prebehla tiež v Taliansku, kde zákonodarca „dobrého vkusu“, taliansky spisovateľ Lodovico Muratori volal vo svojich Úvahách o dobrom vkuse po tom, aby umelecký vkus bol podriadený zákonom rozumu. V Taliansku bola dokonca založená Akadémia dobrého vkusu, ktorá mala očistiť vkus. Anglická teória vkusu vychádzala z filozofických základov senzualistickej estetiky. A práve tu si anglickí osvietenci všimli určitých rozporov, ktoré pripisovali ľudskej prirodzenosti. Tieto rozdiely si uvedomoval už Locke a zaoberal sa nimi predovšetkým v spise Niekoľko myšlienok o vychovaní. Podľa neho by výchova mala smerovať k tomu, aby človeku uľahčila a spríjemnila dodržiavanie noriem a pravidiel spoločenského chovania a uviedla do harmonického súladu duchovných svet človeka s jeho zovňajškom, chovaním a spôsobmi. Ďalej rozvíja kategóriu vkusu Shaftesbury. Usiluje sa predovšetkým o spojenie vkusu a krásy s mravnosťou a dobrom. Na tradícii senzualisticko-materialistického výkladu vkusu nadviazal anglický filozof Edmund Burke vo svojom spise Filozofické pojednávanie o pôvode našich ideí o vznešene a krásne. Analyzuje v ňom vzťah k trom „prirodzeným“ schopnostiam človeka“ vnímaniu, predstavivosti a súdnosti. Estetický optimizmus k problematike vkusu sa prejavil u anglického filozofa Adama Smitha. Jeho estetická koncepcia, rozvinutá v Teórii morálneho cítenia, vychádza z pojmu sympatie. Tú považuje za tmel zložitého mechanizmu ľudských vzťahov. Estetický vkus chápal ako cit sociálny, podmienený rozvojom spoločenských vzťahov. V buržoáznej estetickej literatúre druhej polovice 19.
storočia sa pri výklade vkusu stretávame s dvoma tendenciami, ktoré sú odrazom dvoch základných smerov vo vývoji buržoáznej filozofie – iracionalistickou a pozitivistickou. Príkladom pozitivistického prístupu k problematike vkusu je Fyziologická estetika anglického spisovateľa a psychológa Granta Allena. Druhým pólom vo výkladoch vkusu bolo iracionálne odmietanie akéhokoľvek objektívneho a všeobecne platného estetického hodnotenia. Súčasná buržoázna estetika pociťuje krízu buržoázneho umenia ako všeobecnú krízu estetického vkusu. Napríklad filozof a sociológ W.Weisbach sa domnieva, že „hlavný dôvod úpadku a devalvácie vkusu je treba hľadať v sociologickom faktore všeobecného zmasovenia, pretože masy sa zastávajú k otázkam vkusu ľahostajný a laxný vzťah.“
Marxistická estetika predovšetkým požaduje, aby sa k problematike vkusu pristupovalo dialekticky. Uznáva dialektickú, rozpornú povahu vkusu, a preto sa domnieva, že žiadne neriešiteľné rozpory vkusu neexistujú. Použitá literatúra:
Losev, A.F. – Šestakov,V.P.: Dějiny estetických kategórií. Praha 1984.
Kolektív: Filozofický slovník. Bratislava 1982. Kon, I.S. – a kolektív: Etický slovník. Bratislava 1978. .