Štefan Kónya: Pier Giorgio Frassati- Vzor pre mladých ľudí v súčasnej Cirkvi
Kategorie: Životopisy (celkem: 37 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. prosince 2010
- Zobrazeno: 2077×
Příbuzná témata
Štefan Kónya: Pier Giorgio Frassati- Vzor pre mladých ľudí v súčasnej Cirkvi
Pokúsime sa hlbšie zamyslieť nad duchovným životom blahoslaveného Piera Giorgia Frassati ktorý sa narodil 6.aprila 1901 v talianskom meste Turín. Patri do zoznamu blahoslavených pravé preto že hrdinsky praktizoval čnosti vo svojom živote a bol verný Božej milosti. Je to muž ktorého svätý otec Ján Pavol II pri blahorečení nazval mužom ôsmich blahoslavenstiev. Je vzorom pre mladých ľudí v súčasnej Cirkvi
Ľudia všetkých čias, civilizácií a kultúr vždy túžili po dokonalosti a hľadali cesty, ako ju dosiahnuť. Cesta k dokonalosti, pripodobneniu sa Bohu, je cestou každého kresťana - počas dvetisícročnej histórie Cirkvi i dnes. Veda, ktorá nás učí o ceste kresťanskej dokonalosti, sa nazýva asketika.
Často sa stretávame s názorom, že asketika, ovládanie sa a čnostný život je cesta určená iba pre úzky okruh vyvolených - svätcov, ktorí preto majú zvláštne predpoklady. Pravdou je, že asketika a snaha o dokonalosť je základnou povinnosťou každého kresťana.
Problémom pre mnohých zostáva predstava svätosti, nezriedka ovplyvnená historickým pohľadom, životopismi či filmami. Iste nikto z nás nemôže úplne napodobňovať nejakého stredovekého svätca či sväticu. Skúsme si preto charakterizovať svätosť dneška:
Sv. Filip Neri povedal, že veselých ľudí možno ľahšie dostať na dobrú cestu ako smutných. Tiež mal vo zvyku hovoriť: \"Smutní svätí sú smutní, teda problematickí svätí.\"
Dnešný svet potrebuje veľa svätých laikov. Cirkev vždy zdôrazňovala, že každý kresťan sa musí snažiť o dokonalosť. V minulosti sa však vytvoril názor, že svätosť sa týka iba kňazov, rehoľníkov a pustovníkov. Svedčí o tom i zoznam svätcov Cirkvi, v ktorom sú laici skôr výnimkou. Práve laici sú dnes zvlášť povolaní, aby vydávali svedectvo o Kristovi svojím životom v rodine, zamestnaní, v škole...
V prvých časoch Cirkvi kresťania túžiaci po svätosti pokladali púšť alebo ústranie kláštora za ideálne miesto pre život pokánia a spojenia s Bohom. Platilo tu heslo: \"Uteč a mlč!\", teda uteč zo sveta a zameraj sa iba na rozhovor s Bohom a svoje osobné zdokonaľovanie.
Dnes vystupuje do popredia heslo: \"Zostaň a hovor!\", teda zostaň vo svete, vo svojej rodine a starostiach bežného života a pritom vydávaj svedectvo o Bohu. Hovor o ňom svojím príkladným životom i slovom ľuďom, ktorí stratili zmysel pre dobro, krásu, pre vznešené hodnoty, všímaj si ich bolesti, buď ochotný ich vypočuť a pomôcť im. To však neznamená, že popri aktivite nie je nutné vytvoriť si čas pre vnútornú samotu - kúsok púšte uprostred mesta, aby sme nestratili spojenie s Bohom, ale neustále čerpali z neho silu a pokoj potrebný pre službu. Nesprávny je tiež názor, že klasický rehoľný život už patrí minulosti. Ústranie, ba i klauzúra majú svoje trvalé miesto i v súčasnej Cirkvi, no takýto život vyžaduje zvláštne povolanie od Boha.
Svätosť je teda nadobudnutá a každého z nás Boh povoláva stať sa svätým. Záleží iba na nás, ako spolupracujeme s jeho milosťou.
Každý svätý je veľdielom Božej milosti. Preto je každý jedinečný a neopakovateľný. Podstata kresťanskej svätosti je v nasledovaní Krista a svätých. Nasledovanie však neznamená \"kopírovanie\" nejakého svätca, ale zvláštnosť jeho štýlu života má byť podnetom pre jeho nasledovanie po vlastnej originálnej ceste k dokonalosti
Štúdium duchovnej literatúry
Dôležité je hlavne čítanie Svätého písma, ale i ďalších kníh, kde môžeme nájsť solídnu potravu pre duchovný život a prehĺbiť si svoju vieru.
Dosiahnuť dokonalosť iba vlastnými silami - bez Boha - je nemožné !
Keď zomieral veľký španielsky spisovateľ Lope de Vega, ľudia mu hovorili: \"Môžete zomrieť šťastný. Svet na vás nezabudne, vojdete do dejín ako veľký človek.\" On však odpovedal: \"Teraz už uznávam, že pred Bohom je iba ten veľký, kto má dobré srdce. Ako rád by som teraz dal všetky úspechy svojho života za to, aby som mohol urobiť o jeden dobrý skutok viac.\" Prečo často pochopíme pravú múdrosť života až na jeho konci?
Prirodzenosť človeka vždy bola, je a bude náboženská. Túžba človeka po Bohu je totiž vpísaná do srdca každého človeka, pretože bol stvorený Bohom z lásky a pre lásku a len v Bohu môže nájsť skutočné šťastie a pokoj. 2.vatikánsky koncil o tom hovorí:
\"Najvznešenejšia stránka ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka k spoločenstvu s Bohom. Ak existuje človek, je to len preto, že ho Boh z lásky stvoril a neustále ho z lásky zachováva. Človek teda žije naplno podľa pravdy len vtedy, keď túto lásku slobodne uznáva a dáva sa svojmu Stvoriteľovi.\"
(Gaudium et Spes 19,1)
Medzi ľudskou slobodou a konaním dobra je úzka súvislosť, o ktorej hovorí Katechizmus katolíckej Cirkvi v čl. 1733 takto:
\"Čím viac človek koná dobro, tým viac sa stáva slobodným. Skutočná sloboda existuje iba v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie k otroctvu hriechu.\"
Psychológ a kňaz Leopold Slaninka, vo svojej knihe Psychológia a spiritualita píše o mladých ľuďoch ktorí majú veľa modelov, s ktorými sa môžu identifikovať, len škoda, že sú to modely chudobne na skutočnú ľudskosť, sú to tzv. celebrity, avšak nie svedkovia. Preto sú potrební ľudia, svedkovia, kňazi, ktorí prežívajú svoje putovanie k plnosti ľudskej skúsenosti s radosťou a vytrvalosťou, ktorí prežili úžas nad skúsenosťou, že boli milovaní, a sú ochotní milovať veľkoryso, bez zábran: toto je skutočná citová zrelosť.
Nejde tu len o všeobecné budovanie autentického vzťahu k Bohu, čo sa tyká každého kresťana ale o princíp že ľudia úplne a definitívne zreli neexistujú. Sú len ľudia dostatočné zreli a v rámci ich zrelosti sú si vedomí svojich vlastných limitov, pokorne si priznávajú svoje chyby a zároveň sa úprimne snažia o ich prekonanie, nakoľko je to možné, s Božou milosťou. Nepredstierajú, že sú perfektní, ale každý deň zápasia, aby boli opravdivými ľudskými bytosťami.
Ak sme totiž schopní prijať seba samých stávame sa viac disponovanými pre „empatiu” teda schopnosť vžiť sa do iných a pochopiť význam ktorý pre nich majú jednotlivé skúsenosti, vzťahy či udalosti. Význam empatie pre život kresťana ako aj pre kňaza ktorý je povolaný k tomu, aby vedel počúvať, chápať, spolucítiť a spolupracovať s mnohými je o to väčší pravé dnes, keď sa v spoločnosti stále viac rozmáha narcisticky postoj k životu, čo značí neschopnosť vidieť iných, ale len seba samých.
Pier Giorgio hlásal Krista svojim svedectvom života a to v bežných životných podmienkach ako veriaci laik, ktorý veril v Krista. Mladi ľudia v súčasnom svete v období formácie a dospievania môžu nasledovať príklad mladých svätých ako je Pier Giorgio Frassati a ďalší ktorých v krátkosti spomeniem: Sv. Terézia z Lisieux, Sv. Maria Goretti, Sv. Dominik Savio a ďalší... Sv. otec Ján Pavol II pri príležitosti 15.svetoveho dňa mládeže sa prihovoril mladým takto: Boh nás stvoril aby sme mali účasť na jeho vlastnom živote, pozýva nás aby sme boli jeho deťmi, živými údmi Kristovho tajomného tela, žiariacimi chrámami Ducha lásky.
Pozýva nás aby sme boli jeho a chce aby sme všetci boli svätí. Môjí drahí nech je vašou svätou ambíciou byť svätý, ako je on svätý! Nebojte sa byť svätými nového tisícročia. A ďalej hovorí: buďte kontemplatívni a milujte modlitbu, spätí so svojou vierou a veľkodušní v službe bratom a sestrám, činnými údmi Cirkvi a šíriteľmi pokoja. Ak veríte že Kristus zjavil Otcovu lásku ku každému stvoreniu musíte vynaložiť všetko úsilie aby ste prispeli na budovanie nového sveta založeného na moci lásky a odpustenia, na boj proti nespravodlivosti a každej fyzickej, mravnej, duchovnej biede, na orientáciu politiky, ekonómie, kultúry a technológie na osoh človeka a jeho integrálneho rozvoja.
Boh v skutočnosti túži po našom srdci a o čo viac mu dovolíme aby nás formoval a čím viac sa otvoríme jeho milosti tým ľahšie budeme milovať druhých a správať sa k nim veľkoryso. Stačí keď povieme: Tu som Pane prichádzam plniť tvoju vôľu. O ostatne sa už postará on. Človek je zázrak jeden tisícov Božích zázrakov a nič mu nepatri všetko čo ma, patri Bohu je len otázne ako sa mu cely odovzdá. Buď sa mu odovzdá s láskou akou ho Boh stvoril a miloval alebo neposlušnosťou a nevďačnosťou bez lásky. Všetci sme Božím nástrojom a mame plniť jeho svätú vôľu na zemi a nehľadať vlastne záujmy ale zaujímať sa skôr o druhých a byť im plne k dispozícii.
Takýto bol Pier Giorgio nevyhľadával seba ale druhých čo sa neskôr v jeho živote ukázalo na skutkoch lásky ktoré vykonal. Tu môžme spomenúť ako veľmi je dôležitá duchovna formácia v mladom veku pretože tam kde chyba môže sa stať že viera zoslabne a pomaly sa vytratí priateľstvo a osobný vzťah s Bohom.
Vtedy už mladý človek nepotrebuje patriť do spoločenstva Cirkvi ak nežije podľa evanjelia a Božích prikázaní. Pier Giorgio je pravé vzorom v tom že sa angažoval v mnohých spoločenstvách a spolkov. Spomeňme však na prvom mieste tretí rad rehole Sv. Dominika ktorého bol členom a kde dostaval pravidelnú duchovnu formáciu aby tak mohol rasť a svojim životom svedčiť o Kristovi.
Položme si však otázku: Som rastúcim priateľom Pána Ježiša? Rastiem duchovne a mam k nemu úprimný osobný vzťah? Čo robím preto aby som bol dobrým kresťanom? Mam rad ľudí okolo seba a Kristovu Cirkev do ktorej patrím aj ja?
Poďme však ďalej podľa kanadského teológa Bernarda Lonergana „Sme povolaní aby sme odpovedali celým svojim bytím a hľadali realizáciu seba samých nie v uzavretí sa do seba ale prekonávaním seba samých a darovaním sa iným.”
Musíme pochopiť že skutočné prijímať znamená dávať. Láska znamená starať sa o tých ktorých sa usilujem milovať, prijať ich a zaujímať sa o nich. Seba môžem nájsť iba ak zabúdam na seba.
Blahoslavený Pier Giorgio nám ukázal že svätosť je pre každého. Ako ju dosiahneme? Pomôcť nám môže sedem bodov ktoré uvádza Oľga Gavendova vo svojej knihe o živote Piera Giorgia Frassati:
V prvom rade treba vedieť nachádzať ticho. Keď nás nič nevyrušuje a dokážeme sa otvoriť pre boží hlas a počuť čo od nás Boh chce.
Ďalej sa musíme naučiť počúvať druhých. Pretože len tak zistime čo ich teší alebo čo ich trápi, v čom potrebujú pomoc.
Na treťom mieste je potrebná ochota k obetavosti. Pomoc druhému nás niekedy stoji nemalé úsilie, ale hrejivý pocit z dobrého skutku je dostatočnou odmenou za námahy. Pritom nesmieme zabúdať na priateľstvo s Ježišom. Ak sa Ježiš stane naším osobným priateľom v ťažkostiach i radostiach, nikdy nebudeme sami.
Naším ďalším spoločníkom je spoločenstvo veriacich. Kresťan nikdy nie je sám, žije vo veľkej rodine veriacich, s ktorými sa stretáva, modli a robí dobro.
Ďalej musíme veriť v Cirkev, na čo dnes mnohí zabúdajú. Cirkev ustanovil sám Pán Ježiš on je jej hlavou a my sme údmi jeho tajomného tela. Každý z nás ma preto svoju úlohu ktorú ma splniť. Ak ju neplní, trpí tým cely organizmus.
Posledným bodom je sviatostný život. Ak budeme často a pravidelne pristupovať k sviatostiam, budeme stále priateľmi Pána Ježiša. Môžeme dodať ešte jednu dôležitú vec. Možno sa niekedy potkneme, možno cesta k svätosti nebude jednoduchá. Nenechajme sa tým znepokojiť ale starajme sa aby sme urobili všetko čo je v našich silách. A nezabúdajme pritom dôverovať, že nás čaká Otec, ktorý nám vychádza v ústrety. Pier Giorgio dokázal žiť podľa týchto siedmych bodov. Zároveň nám ukázal, že to nie je až také zložité, že takto žiť dokáže každý z nás.
Duchovný život tohto mladého muža Piera Giorgia môžme v krátkosti charakterizovať takto: dokázal sa nielen sústredené modliť ale uprostred priateľov bol zasa pripravený na žart a na rozdávanie radosti. Bol totiž presvedčený že radosť je prvoradou povinnosťou každého kresťana a je dôležitým nástrojom jeho apoštolátu.
Jeho prirodzenú veselosť dopĺňala aj radosť ktorá pramenila z vnútorného duchovného života. Vždy mal na tvarí úsmev a pripravene povzbudivé slovo. Priateľstvo pre neho znamenalo veľmi veľa a každý vzťah bral veľmi vážne. Aj jeho slova sú veľmi presvedčivé o jeho láske k Ježišovi a k chudobným keď hovorí:
„Ježiš ma každé ráno navštevuje vo svätom prijímaní. Ja mu jeho návštevu oplácam nedokonalým spôsobom: navštevujem jeho chudobných.” Tu načrtneme stručné údaje z jeho života:
Jeho rodičia mali vysoké spoločenské postavenie. O Piera Giorgia sa veľmi nestarali, každý z nich žil svojim vlastným životom. Napätie medzi rodičmi postupne smerovalo až k rozvodu. Aj dnešní mladi ľudia žijú často pravé v takomto prostredí. Pier Giorgio bol teda chlapec ako jeden z nás: študoval, zaľúbil sa, vymýšľal žarty, športoval, zapájal sa do politiky a veľa sa modlil. Pretože žil v bohatej rodine , mohol viest beztarostny život , zabávať sa a o nič sa nestarať. On sa však rozhodol že sa radšej stane banským inžinierom , aby mohol stať po boku tých, ktorí boli na tom najhoršie. Žil veľmi
striedmo odriekal si všetko bez čoho sa mohol zaobísť. Chodil pešo a cestovne ktoré ušetril na cestovnom rozdával chudobným, mrzakom alebo vojakom ktorí sa vracali na front. Pier Giorgio prežil ťažké obdobie aj to keď skončila vojna 4.novembra 1918
Nebál sa ukázať svoju vieru aj na verejnosti hoci v tom období mohlo znamenať veľké ťažkosti. Pred každým kostolom okolo ktorého prechádzal sa dôstojné uklonil a prežehnal. Štúdium striedal s čítaním duchovnej literatúry. Často si otváral sv. písmo, najradšej mal listy sv. apoštola Pavla tak isto mal rad aj vyznania od sv. Augustína alebo spisy sv. Kataríny Sienskej.
Bol dynamicky , plný života. Miloval kvety a poéziu, vedel veľmi dobre plávať a rad vesloval. Často robil výlety na bicykli alebo na koni a bol aj nadšeným turistom a horolezcom. Vedel sa postarať o zábavu medzi priateľmi, vždy bol pripravený na každý žart. Žiť podľa evanjelia bolo preňho rovnako prirodzene ako dýchať vzduch. Tento mladík žil len dvadsaťštyri rokov, no tie mu stačili na to , aby sa stal blahoslaveným. Pravé Pier Giorgio je naším vzorom aby sme sa uprostred našich všedných každodenných povinnosti i radosti vedeli stavať svätými. Mal som tu česť byť na jeho fotografickej výstave ktorá svedčila o jeho krásnom obyčajnom živote kresťana. Jeho heslom bolo: „Slúžiť Pánovi v radosti!” každé jeho gesto bolo prirodzene. Jeho sestra Luciána sa ho raz opýtala kde prameni jeho radosť. Odpovedal jej: „Viera mi dáva silu preto som veselý.”
Spomeniem aspoň tri epizódy z jeho života:
Raz ochorela jedna krajčírka aby mohla zaplatiť za lekára a lieky musela predať svoj šijací stroj. Keď vyzdravela nemohla pokračovať v práci lebo nemala na čom. Z ničoho nič jej niekto priniesol novy šijací stroj. Pier Giorgio sa o to postaral.
Keď slávil svoje dvadsiate štvrte narodeniny daroval mu otec 5000 lir. Pier Giorgio ich obratom investoval do svojich chudobných.
Nie je ti zima? Opýtal sa ho kamarát, keď ho v istý mrazivý deň stretol len v tenkom saku. – Nie veď vieš že som horal odpovedal pohotovo Pier Giorgio. Zamlčal že len pred chvíľou daroval svoj kabát premrznutému žobrákovi.
Tieto epizódy ale aj mnohé iné skutočné svedčia o svätosti a veľkej láske hodne nasledovania. Tu by sa dalo povedať že Pier Giorgio disponoval schopnosťou zrieknuť sa či odložiť vlastne uspokojenie. Čo je pre nás kresťanov dôležitým charakteristickým aspektom citovej zrelosti. ako o tom hovorí: L. Slaninka a ďalej pokračuje: tento aspekt je obzvlášť dôležitý dnes, v konzumnej kultúre a v spoločnosti, ktorá nás dennodenne zahŕňa mediálnymi posolstvami o dôležitosti uspokojenia všetkých potrieb a dosiahnutia spokojnosti za každú cenu.
Spiritualita kresťanských laikov by mala byť podporovaná duchovnou formáciou a sviatostným životom bez toho by laici nemohli rasť a tým pádom by neplnili svoju úlohu v Cirkvi. Tu môžme spomenúť rehoľné spoločenstva ktoré ponúkajú svoju spiritualitu podľa charizmy zakladateľa čo je veľmi dobre a správne.
Na zaver prajem všetkým ducha svätosti akého mal Pier Giorgio Frassati a modlime sa za mladých ľudí aby v nich vládol milujúci Kristus.