---

SOCIÁLNA FILOZOFIA

Kategorie: Filozofia (celkem: 213 referátů a seminárek)

---

---

SOCIÁLNA FILOZOFIA

Literatúra:

Briška, F.: Problém človeka a humanizmu v politickej filozofii

Andruščenko, V.: Dejiny sociálnej filozogie (západoeruopskych kontext)

Buraj, J.: Sociálna filozofia

Rozdiel medzi spoločnosťou a spoločenstvom:

Spoločnosť môže byť zhluk akýchkoľvek ľudí, môžu sa spolu vyskytnúť v nejakom časopriestore. Na rozdiel od spoločnosti v spoločenstve by mali ľudia zdieľať napríklad spoločné záujmy, presvedčenie a pod. (napr. cirkev).

1. SOCIÁLNA FILOZOFIA (SF) AKO VEDA

Thomas Hobbes – pôvodca termínu SF, aj keď sa tieto otázky riešili už od čias Aristotela a sofistov

- sociálna filozofia sa ako samostatná veda začala vyvíjať aj od čias T.Hobbsa

Sosciálna filozofia = všeobecná teória ľudskej spoločnosti

- politická filozofia (PF), v súčasnosti npr. s USA, už nie je používaný pojem SF ale iba politická filozofia

Sociálna filozofia sa zaoberá aj filozofiou morálky a práva, rozdiel medzi právnou normou (vynutiteľné dodržiavanie, nedodržiavanie je trestané) a morálnou normou (dodržiavanie dobrovoľné, za porušenie nie sú sankcie)

STATUS SOCIÁLNEJ FILOZOFIE – samostatná vedná disciplína v rámci filozofického a sociálneho myslenia

Filozofia –Sociálna filozofia – rozdielne tematické pole

rozdiel medzi Filozofiou a Sociálnou filozofiou

- Sociálna filozofia je akoby podmnožinou Filozofiou, pretože je to Filozofia ale skúma určité konkrétne oblasti, preto hovoríme, že má s Filozofiou zúžené tematické pole a skúma hlavne sociálne otázky, npr. práva, dobra.

Sociálne vedy (SV) –SF – rozdielne metódy

rozdiel medzi Sociálnou filozofiou a Sociálnou vedou

rozdielne metódy, lebo sociálna veda používa klasické vedecké metódy a sociálna filozofia sa považuje za niečo čo nemá presne vymedzené vedecké metódy a teda metódy môžu byť rôzne, v tomto sa najviac líšia

- v širšom zmysle SF môžeme definovať ako konglomerát (zhluk) morálky a politiky, F práva a filozofia výchovy

- v určitom zmysle sa od nich SF líši – aj keď zahŕňa všetky otázky nie je s nimi identická. Používa výsledky, kt. zisťujú tieto vedy ale nie je rovné SF a etika alebo SF a právo

1. SF – etika: SF rieši spoločenské otázky, etika sa zaoberá hodnotami indivídua, v etike sa zabezpečujú najskôr dobrá jednotlivca ale v SF sa zaoberá iba tým čo je spoločenské a čo je na sociálnej úrovni

2. SF – politická F: sociálny – politický, rozdiel medzi nimi sa postupne zotiera, ale v detailoch je rozdiel medzi pojmami sociálny a politický, to čo je sociálne je širšie ako to čo je politické

3. SF – F práva, vzťah celku a časti, podobný vzťah ako 2. ide o vzťah celku a časti, pretože právo je časťou spoločnosti, teda FP je podmnožinou SF

4. SF – F dejín, súčasnosť/budúcnosť-minulosť (odkiaľ kam?), pomáha SF skúmať pole pôsobnosti, ale líšia sa v tom akým spôsobom skúmajú problematiku. SF sa zaoberá tým čo je v súčasnosti a čo bude v budúcnosti (ale vychádza z dejín). FD skúma to ako dejiny fungovali v minulosti, ako dejiny plynuli a v čom môžeme vidieť filozof. aspekt dejín

5. SF – F SV: filozofia sociálnych vied = súčasť epistemológie (Filozofické vedy skúma ako možné vedecké poznanie), SF je teoreticko praktickou vedou

6. SF – F antropológia – zaoberá sa človekom. Antropológia je východiskom pre skúmanie človeka z filozof. hľadiska. Spoločné majú záujem o človeka. Vychádzajú z toho, že človek je základnou bunkou, základným prvkom spoločnosti a vždy keď chceme niečo skúmať musíme začínať človekom. FA tvorí východisko preto, aby SF mohla skúmať a fungovať. To čo vyskúma FA slúži ako materiál pre SF, kt. s ním ďalej pracuje

POVAHA SF: kombinovaná, analytická a normatívna; nie je len poznaním, ale aj hodnotením sociálneho bytia. Má vzťah k jeho modelovaniu, projektovaniu a praktickému utváraniu.

- kombinovaná-preto, že je do určitej miery analytický ale metódy kt. používa v zmysle analýzy používa na stanovovanie noriem.

- Snaží sa analyzovať, skúmať rozoberať vplyvy spoločnosti na človeka a ako sa človek dokáže v spoločnosti realizovať a tieto poznatky využíva na to, aby stanovila normy tohto chovania. Nie je len poznaním ale aj hodnotením soc. bytia.

- Nezostáva len na analytickej rovine, to čo vyskúma sa snaží pretvoriť do praktickej roviny a vytvoriť normy na to aby spoločnosti fungovala.

základné metódy: analýza

normatívne metódy

TÉMATICKÉ POLE SF: t.j. to čo skúma. Jadrom je otázka vzťahu ľudského indivídua a sociálneho celku (vzťah jednotlivca – spoločnosť a naopak) + ďalšie sociálno-filozofické problémy: sociálny poriadok, spravodlivosť, sloboda (subsidiarita), rovnosť.

TYPY SF KONCEPCIÍ – dve základné koncepcie – 2 zák. typy koncepcií

1. metafyzické koncepcie – vychádzajú zo všeobecnej filozofickej koncepcie človeka a sveta, ktoré následne aplikujú na spoločnosť. Vychádzajú z toho čo je všeobecne dané a následne to aplikujú na rovinu človeka

2. analytické koncepcie – analyzujú sociálnu realitu alebo sociálne koncepty a argumenty. Sú praktickejšie ako metafyzické. Metafyzickými sa zaoberajú teoretici vedci ale ľudia v praxi sa zaoberajú analytickými koncepciami.

2. SÚČASNÉ KONCEPCIE SF:

-líšia sa v tom ako pristupujú k dvom základným otázkam:

1.Aký je vzťah SF a filozofie?

2.Aký je vzťah SF a sociálnych vied?

Toto sú zákl. východiská súčasných filozofií, podľa toho ako odpovedajú na tieto otázky ich môžeme naďalej rozdeľovať.

J.S.MACKENZIE (mekenzí)

Prvý predstaviteľov súčasnej SF, kt. sa pokúsil o systematický výklad SF – prednášky z roku 1916-1917 poslúžili ako základ pre to, čo dnes chápeme ako pojem SF.

Podľa neho sa:

- SF dnes zameriava sa na celok „sociálneho“ v ľudskom bytí

- interpretuje aspekty ľudského života vo vzťahu k tomuto celku, snaží sa nájsť prepojenia medzi človekom ako jednotlivcom a spoločnosťou. Sociológia skúma však predovšetkým spoločnosť ako štruktúru.

- nerieši realitu a fakty, ale hodnoty, ciele a ideály, teda zmysel ľudskej existencie SF podľa jeho predstavy by mala dávať predovšetkým normatíva, kladie dôraz na normatívnu stránku SF ako vedy, nemá skúmať to čo je teraz ale sa má snažiť určovať ako by to malo byť

- má fakty interpretovať, nie objavovať, nemá isť do minulosti a fakty skúmať a analyzovať ale pracovať s tým čo je fakt a pracovať s tým čo je

- kým etika sa zaoberá primárne indivíduom, SF sa má zaoberať primárne komunitou, spoločenstvo /rozlišovať čo je spoločnosť (akýkoľvek zhluk ľudí, kt. nemajú nič spoločné) a čo je spoločenstvom (jednotliví členovia by mali zdieľať spoločné ideály npr. cirkev)/

- začína síce tiež od jednotlivca, chápe ho ako indivíduum, ale postupuje smerom k spoločenskému životu, nezostáva na individuálnej úrovni

- nemá praktické zameranie, ale ako súčasť štúdia človeka odhaľuje princípy jeho sociálneho života

CH.A.ELLWOOD

SF – na rozdiel od Meckenzieho chápe ju široko ako sociálne myslenie, pole je pôsobnosti vidí širšie a vníma ju ako celé sociálne myslenie

- okrem hodnôt sa týka aj inštitúcií, zvykov a vzťahov a je v prvom rade záležitosťou kultúry, veľmi úzko súvisí s kultúrou. Všetky otázku rieši vždy cez kultúru

- nemusí byť čisto vedecká, ľudia svoj sociálny život reflektujú skôr sociálnym ako praktickým vedomím. SF môže byť podľa neho aj takáto. čisto empirická, človeka treba chápať (v akej kultúre žil)

- všetko počnúc PLATÓNOM a končiac COMTEOM, ako SF vidí len oblasť, kt. sa zaoberala soc. vedomím a kt. začal riešiť Platom a od Compta hovoríme o sociológii. Pre neho je SF a sociológia to isté, len sa inak volajú.

- všetko po Comteovi je už sociológiou

W.T. DEININGER

- predstaviteľ súčasnej americkej SF. Pre amerických filozofov je typické že SF stotožňujú s politickou filozofiou

- SF chápe v úzkej spojitosti s politickou filozofiou (tendenčné chápané na americkom kontinente)

V Európe rozlišujeme medzi SF a politickou filozofiou, v tom zmysle, že politické je užšie vymedzené ako sociálne, t.j. všetky politické sú sociálne javy ale nie všetky sociálne javy sú politické.

R.N.BECK

- SF filozofická kritika sociálneho diania s ohľadom na princípy a funkcie sociálnej štruktúry. Zdôrazňuje kritickú rovinu, úlohou SF je kritizovať a na základe konštruktívnej kritiky prichádzať k zlepšienou.

- filozofia postupuje od všeobecného ku konkrétnemu - princípov a noriem k ich konkretizácii a podmienkam ich realizácie

- SF hľadá a vypracúva argumenty pre zdôvodnenie sociálnych a politických inštitúcií , ktoré existujú alebo sú žiaduce

- Rozlišuje niekoľko základných koncepcií.

Smery sociálnej filozofie:

klasický realizmus - to, čo je obsahom poznania, zodpovedá buď celkom, čiastočne alebo za istých kognitívnych predpokladov objektívne existujúcej realite

pozitivizmus - vedu chápe ako jediný prostriedok poznania, pretože sa opiera o to, čo je „pozitívne dané“ (sú to zmyslové vnemy, zatiaľ čo samotná realita daná nie je) = A. Comte

liberalizmus - vychádza sa z jednotlivca – zo slobody jednotlivca, odmietanie akýchkoľvek obmedzení, ktoré bránia človeku v slobodnom rozvoji. Disponuje nie vždy obecne prijímaným konceptom slobody = David Hume, Adam Smith

utilitarizmus - dôležité je to čo je užitočné, kritériom je princíp užitočnosti, prospešnosti, mravného hodnotenia v súvislosti s uspokojovaním ľudských potrieb a záujmov (čo možno najväčšie šťastie čo možno najväčšieho počtu ľudí) = James Mill, T. Hobbes, D. Hume, Adam Smith

existencializmus - existencia je prvoradá, je pred jednotlivcom, filozofia existencie – existencia predchádza podstate, existencia človeka je spojená s konečnosťou, slobodou, sebapresahom, neopakovateľnosťou, zodpovednosťou = Sartre, Heidegger, Camus

idealizmus - protiklad materializmu – v teórii poznania ide o pojem, ktorý vychádza z toho, že objekty nášho poznania nie sú reálne, ale sú to iba ich idey; v etickom vnímaní tento pojem hovorí, že zdôvodniť a mravne riadiť naše konanie máme iba na základe poznania ideálnych princípov konania = Platón, Kant, René Descartes

analytická filozofia - metóda pre riešenie filozofických problémov, ktorá rešpektuje empíriu ako východisko poznania sveta; logiku ako nutnú podmienku každého poznania; a precíznu jazykovú formuláciu ako predpoklad kognitívneho riešenia = B. Russel, G. E. Moore

platonizmus - nadväzuje na Platónovu náuku o dobre, v ktorej sa svet ideí a všetko na nich participujúce odvodzuje z princípu jedného a princípu neobmedzenej dvojnosti = Aristoteles, E. Husserl, M. Heideggerˇ

komunizmus - patriaci všetkým - tvrdí, že slobodné podnikanie spôsobuje nezamestnanosť, chudobu, monopolizáciu a konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľom. Riešením týchto problémov je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie národného dôchodku = prvé myšlienky sformuloval už Platón v diele Ústava

fašizmus - ideologické a politické hnutie, ktoré odmieta demokratickú formu vlády a osobnú slobodu občana. Vyžaduje od neho poslušnosť v mene záujmov národa. = Benito Mussolini, Adolf Hitler

pragmatizmus - pokus o riešenie troch významných problémov filozofie: významu, pravdy a poznania; neskôr filozofia vedy a filozofia hodnôt. Je to typ tzv. „otvorenej“ filozofie = W. James, C. S. Peirce

J.FEINBERG

- Rámec SF – je podľa neho vágne vymedzený, nie je jasné, čo SF chce skúmať a čo skutočne skúma, podľa neho SF zahŕňa aj problémy sociálnych vied, základov etiky, politické a všeobecno-filozof. otázky

- SF plní dve funkcie

1. konceptuálna – analyzuje a diskutuje o sociálnych otázkach, rozoberá otázky, kt. sa týkajú života človeka v spoločnosti

2.normatívna – formuluje princípy pre hodnotenie a rozhodovanie v sociálnych situáciách

- hlavné poslanie SF vidí v tom, že má formulovať abstraktné princípy pre sociálno –tvorivú oblasť, kladie ju do abstraktnej roviny, SF. nemá byť pragmatickou vedou, ale by sa mala zaoberať v prvom rade teóriou

G.GRAHAM

- SF chápe ako normatívnu disciplína o hodnotách a ideáloch

- učí nás byť kritickým voči spoločenskému dianiu a hoci nemá priamo praktické využitie nedá sa povedať, že by fakty neignorovala. Pracuje s tým, čo reálne existuje, stanží sa stanovovať normatíva ku kt. by mali ľudia smerovať, ale nemusí mať nevyhnutne praktrické využitie. Dáva návod čím sa máme riadiť ale nejde do detailov a nesnaží sa to aplikovať na prax, rozhodnutie ponecháva na jednotlivcovi.

R.NISBET

- celá západoeurópska SF je v podstate len história ideí a ideálov komunity. Teda, že pracuje iba s tým, čo už vymysleli v minulosti, čo v minulosti bolo, aké ideály boli preferované...

- rozdiely medzi tradičnou SF a súčasnou SF je v ich epistemologickej a metodologickej prepracovanosti. Súčasná SF je epistemologicky a metodologicky lepšie prepracovaná. ) – vysvetlenie pojmu „epistemológia“: vedomosti, znalosti, poznanie, rozumový základ, veda

- 50. roky 20. storočia prevládal medzi filozofmi názor, že SF je „mŕtva“ (D.WELDON) pretože sa do popredia začala dostávať sociológia a otázka SF ako takej bola potlačená do úzadia nie len kvôli väčšiemu presadzovaniu sociológie ale aj z dôvodu, že v Europe sa bojovalo s tým, čo zanechali dve svetové vojny, museli sa riešiť praktické a pragmatické veci, t.j. ako postaviť spoločnosť na nohy

- 70. roky 20. storočia znovu oživenie problematiky SF; nová klasika ( v súčasnosti udávajú smer SF - J.RAWLS, R. NOZICK – pôsobili v Amerike ako VŠ profesori, položili základy súčasného chápania SF. Nozick (Nouzik) bol liberálom (sloboda jednotlivca najdôležitejšia) Rawls (Rols) – sociálny filozof, ale kládol dôraz na sociálnu funkciu štátu, nemalo by sa všetko ponechávať na ekonomiku a trh – jeho myšlienky za znova objavujú aj v posledných rokoch v súvislosti s ekonomickou a hospodárskou krízou, tj. či štát má zasahovať do ekonomiku a ak áno, do akej mieri). Aj najväčší liberáli pripúšťajú, že štát by mal zasahovať, je však otázkou do akej mieri.

- SF sa v súčasnosti stáva filozofickejšou a sociologickejšou.

3. INDIVIDUALIZMUS A HOLIZMUS

AKO ZÁKLADNÉ SOCIÁLNO-FILOZOFICKÉ KONCEPCIE

(členenie podľa priority)

INDIVIDUALIZMUS HOLIZMUS

Spoločnosť – asociácia indivíduí

vytvorená s cieľom vzájomnej

prospešnosti Spoločnosť – jednotná komunita (spoločenstvo), ktorá má zvláštnu

sociálnu kvalitu

Predpoklad

Demokratická spoločnosť Predpoklad

Demokratická spoločnosť

Východisko

JOHN LOCKE Východisko

ARISTOTELES, PLATÓN, G.W.F.HEGEL

Priorita: Indivíduum

(môže existovať aj bez spoločnosti;

naopak to nejde) Priorita: Spoločnosť

(pretrváva, indivíduá sa menia)

Činiť a konať môžu iba

jednotlivci Individuálne sebavedomie človeka je naplnené iba

interpretáciou sociálneho

Opatrenia štátu

Ospravedlniteľné z hľadiska záujmov a potrieb indivíduí Verejný poriadok nie je

odvodený zo záujmov jednotlivca, ale zo záujmov spoločnosti ako celku

(sociálny úžitok)

Vysvetlenie rozdielnosti holistických a individualistických prvkov pre tých, ktorí ma o to požiadali:

TYPICKÉ HOLISTICKÉ PRVKY: uznávanie prvotnosti a dôležitosti spoločnosti; uplatňovanie princípov spravodlivosti je poznateľné na štáte, nie na jednotlivcovi; spoločné vlastníctvo majetku; politická moc sa vykonáva pre verejné blaho…

TYPICKÉ INDIVIDUALISTICKÉ PRVKY: uznávanie dôležitosti a prvotnosti jednotlivca; uplatňovanie vôle jednotlivca; občan je slobodný a rovnoprávnymi s ostatnými občanmi; občan má právo zúčastniť sa na vládnutí; občanovi je potrebné poskytnúť možnosti, aby mohol dosiahnuť vlastné dobro; človek je silný jednotlivec schopný existovať v kolektíve; voľnosť riadenia svojich činov v nakladaní s vlastnou osobou a so svojím majetkom…

INDIVIDUALIZMUS:

vchádza z priorita jednotlivca, konflikty indivíduum spoločnosť sa rieši v prospech indivídua

podľa nich každá veda musí vychádzať od jednotlivca až potom môžeme hovoriť o spoločnosti

východisko-demokratická spoločnosť

John Lock – zakladateľ liberalizmu, zhrnul liberálne myšlienky, kt. dovtedy existovali a dal základ pre fungovanie liberalizmus

činiť a konať môžu iba jednotlivci

HOLIZMUS

vychádza z priority spoločnosti, prvotná je spoločnosť, to čo má byť v prvom rade skúmané je spoločnosť, pretože jednotlivec sa mení

východisko-demokratická spoločnosť

Aristoteles... – považovali spoločnosť za dôležitejšiu ako jednotlivca. Nezhody jednotlivec proti spoločnosti by boli riešené v prospech spoločnosti. Aj v ich filozofiách sú však individualistické prvky, ale celkovo je ich filozofia holistická.

Človek sa ako indivíduum môže realizovať iba v spoločnosti

Je to ideový princíp, kt. sa ale neviaže sa na konkrétnu spoločnosť, spoločnosť má istú sociálnu kvalitu, kt. je neredukovateľná na to, čo je individuálne, vyžaduje autonómiu jednotlivca a viaže sa na demokratické zriadenie, ale prvotná je vždy spoločnosť.

Existuje v spoločnosti problém, kt. by individualisti a holisti riešili úplne inak?

KOLEKTIVIZMUS

Ideový princíp, vždy sa vzťahuje na konkrétny druh kolektivity v spoločnosti, a to v protiklade k iným kolektivitám, je nedemokratický.

TOTALITARIZMUS

Forma štátneho zriadenia, spôsob ako presadiť štátnu vôľu, jeho protikladom je demokracia, jednoznačne orientovaný na kolektívum, všetky organizácie (vrátane ekonomických) sú zriadené a kontrolované diktatúrou, maximalizácia moci policajných zložiek, nedemokratický princíp.

Napriek zdanlivej podobnosti týchto troch ideových princípov, kolektivizmus a totalitarizmus sú v protiklade k holizmu, čoho hlavným znakom je ich nedemokratickosť. Všetky uprednostňujú spoločnosť pred jednotlivcom.

POLITICKÝ INDIVIDUALIZMUS A HOLIZMUS

Nie je možné zredukovať individualizmus a holizmus na politickú úroveň je nemožné lebo:

- nemajú vlastné argumenty, ale iba stanoviská vyvierajúce z hodnotového presvedčenia

- otázka je namierená k problému fundovanosti politického života

- bezprostredný život, ktorý politika upravuje je primárne naplnený presvedčeniami, nie logickými kalkulmi a zdôvodneniami

- reálna politika napodobňuje tú stránku každodenného života, ktorá sa odohráva hlavne v konfrontácii presvedčení – toto je požiadavka SF aby sa vychádzalo len z politického individualizmu. Nesmie ísť o prázdne argumentovanie.

4.DEJINY SOCIÁLNEJ FILOZOFIE

(s ohľadom na problematiku sociálnych koncepcií človeka,

spravodlivosť, práva a štátu)

SOFISTI

- ako prví riešili otázku sociálneho diania, dovtedy sa skôr riešil vzťah indivídua k prírode

- ako prví rozlišovali medzi prirodzeným dianím a sociálnou stránkou života

- kontrast medzi nevyhnutnosťou v prírode a slobodou i konzekvencionalitou (dôsledky konania) v spoločenskom konaní. Uvedomili si že dianie v prírode je založené na iných princípoch ako dianie v spoločnosti.

- vznikol 1. koncept sociálno-filozofických problémov v gréckej filozofii - začali sa riešiť SF otázky (ešte sa nenazývali soc. filozofiou)

PLATÓN ( 428/427 – 348/347 p.n.l.)

Myšlienkový zdroj holizmu (spoločnosť má prioritu pred jednotlivcom), ale aj totalitarizmu (je dôležité aby vládli stále tí istí, teda tí kt. vládnu by mala byť tá istá vrstva ľudí – chýbajú demokratické voľby, podľa neho by mali vládnuť filozofi – lebo iné robiť nevedia):

- zdrojom štátnej moci je úzka skupina vládcov (žiadne mesto pre slobodu nepripúšťa)

Zahŕňa v jednom celku politickú a morálnu filozofiu, ako i filozofiu výchovy:

- opisuje fungovanie dokonalej, ideálnej spoločnosti, diferencuje obyvateľstvo podľa toho, akou činnosťou v prospech štátu sa zaoberá – každý jednotlivec vykonáva jemu predurčenú činnosť – základ spravodlivosti. Každý má predurčené poslanie v spoločnosti, kto je na čo predurčený. Spravodlivosť je vtedy, keď každý robí to na čo je predurčený.

- idea spravodlivosti zabezpečuje spoločnosti dokonalosť. Ak každý robí to na čo je predurčený, vtedy je spoločnosť dokonalá

- na štáte skôr ako na jednotlivcovi rozoznáme, čo je spravodlivé

- Totalitná predstava o usporiadaní spoločnosti - kolektivita má výhradné postavenie v riadení štátu

- Platón ako prvý tematizoval spravodlivosť ako sociálno-filozofický problém, ako prvý sa začal zaoberať spravodlivosťou

- v diele ŠTÁT (Ústava) - predkladá kastovnícky projekt ideálneho štátu, v ktorom sa dokonale uskutoční idea spravodlivosti

- prvý ucelený systém práva: právo = konečná a večná idea autentickej spravodlivosti: „To čo je, je spravodlivosť v duši, ústava v štáte a poriadok v kozme.“ – harmonické usporiadanie je vlastne spoločným dobrom. Spoločné dobro je dosiahnuté ak sú všetky 3 zložky v rovnováhe. Prepojenie spravodlivosti a práva.

- hľadá ústavu, kde by sa pozemský štát priblížil ideálnemu štátu.

- Uvedomuje si, že aj keď hľadá spravodlivosť, je to len akási ašpirácia, idea, kt. v pozemskom živote nebude dosiahnutá

- zákon je v pozemskom štáte náhradou za spravodlivosť, lebo absolútna spravodlivosť sa uskutočniť nedá. Prostredníctvom práva a zákonov môžeme uskutočňovať určitú mieru spravodlivosti

- správne ústavy: aristokratické zriadenie(republika, monarchia)

- nesprávne ústavy: timokracia, oligarchia, tyrania, demokracia (v jeho časoch však demokracia bola chápaná inak ako dnes, voliť nemohli všetci /len muži v určitom veku/)

timokracia =politické práva občanov (najmä volebné právo) neplatí v rovnosti, ale sú odstupňované podľa majetkových pomerov a príjmov jednotlivcov

oligarchia = vláda neveľkej skupiny osôb; určitá vládnuca skupina

tyrania = krutovláda, násilie, útlak

demokracia = sebecká vláda väčšiny, ktorá sa ľahko môže zmeniť na vládu spodiny

- v ideálnom štáte vládca sústreďuje vo svojich rukách moc na základe filozofickej erudácie, t.j. vládnu filozofi

- predpokladá oddelenie výkonnej a zákonodarnej moci, aj keď to ešte explicitne nevyjadruje, nebolo základné rozdelenie politickej moci. (Prvý rozdelil moc na 3 zložky J.Lock – zákonodarnú, výkonnú a federatívnu (v súčasnosti súdna))

ARISTOTELES (384-322 p.n.l.)

- na rozdiel od Platona skĺbil holistické aj individualistické prvky a zároveň sa ale dištancuje od totalitarizmu. Platonovi vyčítal, že nepripúšťa zmeny na postoch, kt. riadia štát

- „predchodca“ široko poňatého liberalizmu (nie zakladateľa)

- výrazný krok smerom k oddeleniu politiky a etiky – dovtedy sa etické a politické otázky riešili spolu. Od čias Aristotela sa etika a politika začala chápať samostatne.

- najv. diela: POLITIKA a ETIKA

POLITIKA::

- uviedol svoj pohľad na riešenie politických otázok:

kritizuje Platóna v troch oblastiach:

1. snaha o čo najjednoduchší štát, podľa neho by to nemalo byť tak striktne dané, smeruje k demokratizácii

2. vláda vždy tých istých

3. spoločné vlastníctvo majetku, Aristoteles tvrdí, že každý má právo na majetok

- jednota v štáte môže byť len vtedy, keď existujú druhové rozdiely, akceptuje rozdielnosť ľudí a akceptuje aj to, že sa líšia od toho do akej sociálnej vrstvy sa narodili.

Prioritnú úlohu vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti má spoločnosť, no zároveň je v štáte zabezpečená autonómia vôle jednotlivca. (toto je individualist. prvok v jeho filozofii)

- jeho SF je klasickým holistickým variantom

- ŠTÁT – prirodzený, nie umelo vytvorený, má vlastnú kvalitu tak ako aj iné spoločenstvá

- účelom štátu je dobro – štát je teda zdôvodnený morálne

- v otázke vlastníctva je realista, nie individualista

Individualistické prvky vo sfére chápania štátu a práva:

1. občan je od prírody slobodný a rovnoprávny s inými občanmi

2. občan má právo zúčastniť sa na vládnej funkcii

3. občan musí mať práva v štáte, aby zabezpečovali autonomiu jeho vôle – princíp cyklickosti v striedaní vlády + princíp slobody, iba na základe slobody a možnosti striedať sa na pozíciách je zabezpečené to, aby si jednotlivci mohli spĺňať svoje predstavy o dobre

otázka práva v diele POLITIKA-delenie práva

a) prirodzené (božské( je absolútne platné – vzťahuje sa na všetkých

b) zákonné (svetské) predpisy vydané ľuďmi – vzťahujú sa iba na tých ľudí, ktorí si ho vytvorili

správne štátne formy

– politeia, nesebecká a rozumná vláda väčšiny

- aristokracia, - dedičná vláda, šlachty ; politicky privilegovaná vrstva v stredovekej spoločnosti

- monarchia – forma vlády, na čele ktorej stojí panovník

nesprávne štátne formy

– tyrania, krutovláda, násilie, útlak

- oligarchia, vláda neveľkej skupiny osôb; určitá vládnuca skupina

- demokracia, sebecká vláda väčšiny, ktorá sa ľahko môže zmeniť na vládu spodiny

ETIKA NIKOMACHOVA- Aristoteles

- dielo ETIKA NIKOMACHOVA – ako prvý kniha v histórii kt. bola venovaná etike – dôraz kladie aj na etické spôsoby správania

- spravodlivosť – chápe ju ako všeobecne platný zákon (norma), ktorá predstavuje súhru všetkých cností. Spravodlivosť je cnosť cností.

- obsahom etickej spravodlivosti je rovnosť – spravodlivé je to čo je rovné - v súvislosti s etickou rovinou

- rovnosť je tou časťou legality, ktorá tvorí spravodlivosť v pravom zmysle slova (v zmysle kvality a kvantity)

- Aristotel chápe cnosť ako stred – zlatá stredná cesta. Rovnosť je tou časťou legality, kt. tvorí spravodlivosť v pravom zmysle slova (v zmysle kvality aj kvantity)

Rozdelil spravodlivosť:

1. rozdeľovacou spravodlivosťou – distributívna rovnosť podľa geometrickej úmery na základe zásluhovosti, spravodlivosť ako stred medzi, „viac a menej“, teda dostať primerane

2. vyrovnávacia spravodlivosť – komutatívna rovnosť podľa aritmetickej úmery na základe zmluvného pomeru (kúpa, predaj, pôžička) stred medzi „strata a zisk“

3. Dokonalá spravodlivosť je podľa neho iba ideálom v skutočnosti vládne (mala by vládnuť) spravodlivosť zákonná = legalita. Dokonalú spravodlivosť nikdy nedosiahneme.

4. sociálna spravodlivosť – založená na tom čo chápe Aristoteles ako cnosť.

Cnosti :

- dianoetické:

- etické cnosti:

Cnosti Aristoteles rozdeľuje na etické /mravné/ a dianoetické /rozumové alebo teoretické/.

Dianoetické delí na 2 skupiny: a) rozum sa zaoberá tým, čo nepripúšťa žiadnu zmenu pôsobením ľudskej činnosti (chápanie princípov, múdrosť, veda); b) rozum sa zaoberá tým, čo možno meniť ľudskou činnosťou (obecná, v zaobchádzaní s peniazmi a majetkom, v pomere k vážnosti a cti, v styku druhými ľuďmi, v politickom živote – spravodlivosť).

Rovnosť medzi ľuďmi existuje len ako rovnosť kvalitatívna – sme si rovní ako ľudia, ako občania. Rozdielni sme v tom, že každý má iný výzor, nadanie, možnosti...

Každému treba umožniť uskutočňovať vlohy, ktoré má, aby tak mohol dosiahnuť svoje vlastné dobro, respektíve dobrý život.

STREDOVEKÁ SOCIÁLNA FILOZOFIA

- poznačená kresťanstvom, pretože filozofi, kt. v tej dobe pôsobili boli teológmi

Dve tradície:

1.TOMISTICKÁ tradícia – prirodzený človek môže vychádzať bohu v ústrety

- nadväzuje na myslenie Tomáša Akvinského

- mystická tradícia - medzi prirodzeným rozumom a božou vôľou je zásadná harmónia. -Ľudský rozum neodporuje tomu, čo je božie

2. AGUSTÍNSKA tradícia – zakladateľ Aurelius Augustinus

- rozum a mravná sila človeka, kt. mu boli dané, boli narušené dedičným hriechom

- človek môže smerovať k bohu ale nikdy nedosiahne dokonalosť

- vedomosti človeka sú plané a rozum váhavý

- rozum je to, čo nás obmedzuje, čo nám bráni dosiahnuť dokonalosť

TOMÁŠ AKVÍNSKY (1225-1274)

dielo SUMA TEOLOGICKÁ – 4 rôzne úrovne zákona

1. lex aeterna – večný zákon, božská múdrosť

2. lex naturalis – prirodzený zákon (miera ľudského obsiahnutia v lex aeterna), to je to čo nám je dané od boha a v čom sa my môžeme pohybovať vrámci toho, čo je v nás božské. Nemôžťeme dosiahnuť „lex aeterna“ ale môžeme dosiahnuť lex naturalis

3. lex humana – pozitívny právny poriadok (aplikácia lex naturalis na okolnosti), to ej to čo si človek vytvára sám

4. lex divina – božie prikázania (starý a nový zákon), boli dané na to, aby uľahčili život na zemi

- prirodzený zákon – lex naturalis - zaväzuje všetkých ľudí (vecou rozumu)

- božie prikázania zaväzujú len veriacich

- túto filozofiu je možné aplikovať nie len za predpokladu, že sme veriaci ale je tú aj úroveň zákona – lex naturalis – ktorá je záväzná pre všetkých

AUGISTIN AURELIUS (354-430)

-ľudské úráva predpokladajú povinnosť milovať boha

- svetská moc má duchovnej moci pomáhať prostredníctvom cirkvi

- dielo Božia obec – rieši otázku vzťahu: božský štát c/a pozemský štát (skazený)

- obec (štát) vzniká koexistenciou božského a svetského štátu, t.j. cirkev má čo hovoriť do politického a verejného diania

Nasledujúci filozofi sú špecifickejší, nie sú to teológovia, aj keď patria do stredovekej filozofie

NICOLO MACHIAVELLI (1469-1527) čítaj Makiaveli

- dielo VLADÁR reaguje na pád republikánskeho zriadenia v Taliansku a nastoľuje potrebu vlády silného jednotlivca

- na to aby mohla spoločnosť napredovať a mohla fungovať spoločnosť, je potrebné vládnuť pevnou rukou, inak je moc roztrieštená a nie je možné ju zosúladiť tak, aby to malo dobrý dopad na jednotlivca a spoločenstva

Rozlišuje dva druhu vladárstva:

1. dedičné – moc posúvaná z generácie na generáciu - monarchia

2. zmiešané - môže to byť aj moc zdedená ale je podporená aj vojenskou silou, s tým, že je tam dôraz, aby ten čo má hlavné slovo pri rozhodovaní mal v rukách najväčšiu moc, t.j. vláda vychádza z rúk jedného vládcu, tento môže byť podporený ďalšími zložkami

- vladár musí mať špeciálne schopnosti: sila + žičlivosť osudu + schopnosť udržať moc (aj pomocou násilia); organizačné aj vojenské schopnosti. Aspoň navonok by mal byť čestný, spravodlivý a cnostný (netrvá na tom, aby takým bol skutočne). Považoval násilie za legitímny spôsob ako udržať moc.

- je závislý od tých, ktorí mu umožnili byť vladárom

- Tu vzniká problém vzťahu politiky a morálky. Zjednodušene povedané je morálka nemá v politike čo hľadať. Podľa neho morálka skôr brzdí uplatňovanie moci.

THOMAS HOBBES (1588-1679)-individualista

- dielo LEVIATHAN a O OBČANOVI

- Leviathan je obdobou Macciavelliho Vladára, rozoberá kto má vládnuť a akým spôsobom, ale je to už spojenie morálky a politiky

- snaží sa o teoretický výklad vzťahu jednotlivcov v štáte

- v prvom rade sa snaží uplatňovať prvky individualizmu: človek je chápaný ako silný, autonómny a aktívny jednotlivec schopný existovať v kolektíve. Nie je prvotná spoločnosť-komunita ale jednotlivec.

- v prirodzenom stave je izolovaný (jednotlivec keby žil v izolovanom stave a neradil by sa k spoločenskej štruktúre, tak by nebol schopný vstupovať do soc. vzťahov); v štáte je v kontakte s inými ľuďmi, čo mu umožňuje sa realizovať – organizované vzťahy

- /pojem „prirodzený stav“ je typicky pre kontaktualistov – ľudia sú prirodzene egoisti. Ľuďom je omnoho prirodzenejšie byť egoistom. Človek vstupuje do vzťahov, lebo chce, aby mu boli zaručené nejaké práva a slobody/

- existencia človeka v prirodzenom štáte je neudržateľná - potrebuje zákony (môže sa zvrhnúť do anarchie, lebo človek je prirodzene egoistom)

- prirodzený zákon = zákon rozumu; obsahuje 21 zákonov (napr. dodržiavanie zmlúv, úsilie o mier, spravodlivosť, prispôsobovanie sa jednotlivca, hľadanie dobra...) človek sa dopracováva do pozície, že chce byť organizovaný a utvára si zákony. Uvedomí si, že je tvor rozumný a musí sa týmto zaoberať, aby prežil.

Pravidlá prirodzeného zákona treba rešpektovať na základe vlastného svedomia! sú v rovine morálnych zákonov! –prepojenie morálky a politiky

ŠTÁT – vzniká delegovaním vôle ľudí do rúk štátu, ktorého úlohou je udržať mier a vzniká z potreby eliminovať „vojnu všetkých proti všetkým“

ŠTÁT - je následkom rozumného uvažovania – vyrastá z autonómie jednotlivcov a poskytuje bezpečnosť – primárna úloha štátu spočíva v tom, aby chránil a zabezpečoval ochranu zákl. ľudských práv a slobôd

DRUHY ŠTÁTOV

a) prirodzený – vládca získava moc na základe vlastnej vôle – vykryštalizuje sa prirodzená autorita, ktorá je schopná udržať štát

b) ustanovený – vzniká z politickej potreby na základe verejnej porady – dohoda kto nám bude vládnuť

VHODNÉ TYPY ŠTÁTU: aristokracia, monarchia, demokracia(už je chápaná tak ako ju chápeme dnes)

(demokracia je tu už chápaná tak ako ju chápeme dnes, teda: vláda ľudu, forma štátu s maximálnou účasťou občanov na riadení a správe krajiny)

Spravodlivosť rozdeľovacia= spravodlivosť rozhodcu (sudcu), teda úkon vymedzujúci, čo je spravodlivé. Spravodlivé je to ako rozhodne rozhodca, lebo spravodlivosť je sústredená do jeho rúk.

- nová definícia spravodlivosti: Spravodlivosť na základe zmluvy – zmluvne dohodnutá – takto je chápaná spravodlivosť aj dnes

Zmluva = vyrovnanie medzi priestormi subjektívnej slobody; každý sa vo vzťahu k druhému vzdáva rovnakého rozsahu svojho práva na slobodu konania – vzniká právo na rovnakú slobodu pre všetkých

- predpokladá pôvodný zmysle pre spravodlivosť – ten prikazuje vzájomné obmedzenie neobmedzeného práva na slobodu (neplnenie musí byť sankcionované)

- pôvodný význam rozdeľovanej a vyrovnávacej spravodlivosti slabne – väčší dôraz sa kladie na rozdeľovaciu spravodlivosť (slabne vplyv Aristetolovho rozdelenia spravodlivosti)

LEVIATHAN – vládca, môže to byť aj kolektívne teleso a tento má právo vynucovať si plnenie zmluvy a definuje to čo je správne

LEVIATHAN = jediná zákonodarná moc: zriadenie štátu ako donucovacej moci, lebo inak vládne „vojna všetkých proti všetkým“ (človek človeku vlkom)

Dve podmienky, ktoré musí splniť každý systém distributívnej spravodlivosti a ktoré tvoria jej rámec:

1. Distributívna spravodlivosť (DS) sa týka subjektov práva, ktoré si navzájom vymedzujú právo na rovnakú slobodu ľubovôle

2. žiadny systém DS nesmie vzniknúť bez rovnako operatívne účasti tých, ktorých sa týka, rozhodovať o princípe rozdeľovania musí predovšetkým tí, ktorých sa toto rozdeľovanie týka

- tieto podmienky od neho neskôr preberá aj Immanuel Kant

JOHN LOCKE (1632-1704) – klasický individualista a kontraktualista

klasický individualistický variant SF, nosné piliere jeho SF sú: sloboda a spoločenská zmluva

- z hľadiska prirodzeného stavu znamená sloboda voľnosť riadenia svojich činov v nakladaní s vlastnou osobou a so svojim majetkom – prirodzený zákon je jediným obmedzením – je to zákon zachovania mieru a jeho realizovanie je vložené do rúk každého jednotlivca - predstavu slobody chápal v pozitívnom zmysle slova – „sloboda k“ – môžeme niečo urobiť

- prirodzený stav reálne existoval a pretrváva dodnes – „všetci vládcovia“

- z hľadiska politickej (občianskej ) spoločnosti znamená spoločenská zmluva výsadu trestať a vydávať zákony – túto výsadu má politická moc; politická spoločnosť sa napriek tomu javí ako rozvinutie slobody (sloboda od voľnosti, ktorá prechádza v ľubovôľu) – tu prechádza do inej roviny slobody a to „sloboda od“ – sme oslobodení od toho aby niekto s nami mohol ľubovoľne nakladať

- sloboda prechádza do roviny spoločnej ochrany proti možnosti vzájomného úsilia na základe pravidiel, ktoré si občania zmluvne stanovili – veľký dôraz kladie na zmluvné stanovenie-dohodu.

Jeho prínos individualizmu: – jednotlivci zmluvne zakladajú spoločnosť s cieľom ochrániť ich práva a slobody – primárni sú jednotlivci, jednotlivec má slobodu, autonómiu, je na ňom či založí zmluvne spoločnosť s ostatnými jednotlivcami. Štát závisí od vôle jednotlivcov. Teda ako prvý existoval jednotlivec – toto je typický individualistický prvok.

- ontologický (náuka o bytí) individualizmus – nezávislé indivíduum reálne jestvovalo a jestvuje. Nezávislý štát nemôže existovať ale nezávislý jednotlivec ano.

Holistické prvky sa prejavujú v účele združovania – t.j. prečo sa ľudia združujú:

1. politická moc sa nevykonáva v spoločnosti pre úžitok jednotlivcov, ale pre verejné blaho

2. politická moc slúži nielen na ochranu, ale i na úpravu vzťahov vlastníctva

- deľba moci: exekutívna, legislatívna, federatívna – prichádza ako prvý s deľbou moci na tieto 3 zložky (v súčasnosti nie je federatívna ale súdna)

JEAN JACQUES ROUSSEAU (1712-1778)

- osvietenský mysliteľ a filozof, bojoval proti predsudkom a tradíciám (rovnosť, bratstvo, sloboda)

- nová koncepcia spoločnosti, teoreticky ju prepracoval.

Diela: Rozprava o pôvode nerovnosti a Spoločenská zmluva – základné tézy novej spoločnosti

- uvádzal, že pôvodom nerovnosti je možnosť mať súkromný majetok

- prirodzený stav – je podľa neho stav historický : človek vstupuje do vlastnej histórie, je tu prirodzene dobrý (nie morálne)

- v prirodzenom stave je tzv. „uzavretá totalita“ – človek nekooperuje s inými, nepotrebuje sa podieľať na spoločných projektoch

- s nástupom súkromného vlastníctva zaniká prirodzený stav a vzniká sociálna nerovnosť

- spoločenský stav –do tohto stavu prechádza človek z prirodzeného stavu tým, že začína mať vlastníctvo. Je to medzistupeň medzi prirodzeným a pospolitým stavom. Je niečím negatívnym, čo musí nevyhnutne vyústiť do nápravy, ktorou má byť stav pospolitý. Ľudia nie sú schopní byť v ňom tak aby napredovali. V spoločenskom stave musí nastať revolúcia, kt. spoločnosť posunie o krok vyššie – k pospolitosti.

- revolúcia – krátke násilné obdobie, kedy dôjde ku kvalitatívnej zmene a nastáva mravná obroda, ktorú je možné dosiahnuť výchovou. Je ospravedlniteľná z hľadiska, že posúva ľudstvo smerom k lepšiemu.

- pochybuje o revolúcii, hoci verí v možnosť zmeny – netvrdí, že revolúcia je dobrá, ale tento negatívny prvok musíme podstúpiť, aby sme sa posunuli ďalej.

- rozklad uzavretej totality a zánik „morálnej totality“, kde fungujú normy – na základe ktorých jedinec obmedzuje svoje správanie – vzniká záväzné spoločenstvo ľudí založené na všeobecnej vôli. Pristupuje morálny aspekt k prirodzeným aspektom človeka. Tým že človek vychádza z uzavretej totality, tak vo vyšších stave prichádza na rad morálne obdobie. Človek si prostredníctvom morálky uvedomuje, že potrebuje existovať spolu s ostatnými a musí utvoriť spoločnosť-pospolitosť.

- pospolitý stav – organický zväzok ľudí na politickom základe, ktorý si vyžaduje existenciu zákonov. Revolúciou sa zo spoločenského stavu dostávame do stavu pospolitého

- pospolitosť – „uzavretá totalita“, ktorá prezentuje svoju vôľu a nie je závislá. Podľa neho ani pospolitosť nie je otvorenou autonómnou oblasťou, kde by každý mal zabezpečenú svoju mieru slobody.

- funguje na základe spoločenskej zmluvy, ktorá je založená na občianskej slobode (tá je závislá na fungovaní zákonodarstva). Je dôležité aby v pospolitosti fungovali zákony, na kt. sa ľudia dohodli.

- zákonodarstvo = všeobecné právne zásady potrebné pre fungovanie pospolitosti (sú to prirodzené zväzky). Ustálené zákony posúvajú pospolitosť k tomu, aby sa stala otvorenou.

IMANUEL KANT

konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva

- aplikoval svoj etický systém na právnu oblasť – je v prvom rade etikom ale snažil sa etiku prepojiť s právom a vypracoval svoju koncepciu toho ako by mala spoločnosť vyzerať.

Podľa neho: Pre človeka je dobré, ak spoločnosť funguje na základe práva. východiskom je: autonómia rozumovej vôle je možné na základe slobody a môže nás viesť od skúseností k hodnotám. Na to aby sa človek mohol realizovať musí mať štát vytvorený právny systém, pretože bezprávny štát „utláča“ svojich obyvateľov

- človek má svoje limity konania a môže konať len na základe univerzálneho princípu –kategorický imperatív – neuplatňuje sa len v morálke ale aj v oblasti spoločenského usporiadania – je to právo

- sloboda je daná „zvnútra“ kategorickým imperatívom

- právny poriadok je daný„zvonka“ – právnym poriadkom – cez všeobecné právo je uplatniteľná sloboda

- aktuálne zákony sú dané v určitom čase a priestore a prostredníctvom nich dochádza k súladu jednotlivcov a spoločnosti

- štát – priestor, kde sa realizuje poriadok aj sloboda- ide o prepojenie vnútornej sféry na základe kateg. imperatívu a vonkajšej na základe zákona - uzákoneného poriadku, takáto spoločnosť je podľa neho aj spoločnosťou spravodlivou

- čo je dané vnútorne (výchova napr.) sa podľa Kanta nemení ale to čo je vonkajšie – zákon sa mení

K VEČNÉMU MIERU – zdôrazňuje že mierový stav nie je prirodzený, ale treba ho utvárať a udržiavať. Venuje sa aj právu medzinárodnému, pretože princípy štátneho práva prenáša na medzinárodnú úroveň. Má tri základné články (sú to aj tri zákl. články diela):

1. štátne právo – rozoberá formy štátu, otázku práva, rovností, slobody ľudí a jednotlivca ako občana – je to prepojené s oblasťou spravodlivosti

2. medzinárodné právo – princíp federalizmu v slobodných štátoch, voľné združenie štátov (vytváranie federácie - zväzu národov), vytváranie zmlúv medzi štátmi na zabezpečenie mieru. Dôvod utvárania zväzkov – hlavný dôvod je udržanie mieru. Rieši hlavne vzťahy štátov navzájom

3. svetoobčianske právo – všeobecná hospitalita. Zabezpečenie nároku na zem pre každého, garancia mieru pre všetkých. Okrem vzťahov medzi štátmi sa zaoberá aj vzťahmi medzi jednotlivcami v štáte aj medzi štátmi. Garancia mieru pre všetkých

- predpokladom slobody jednotlivca je večný mier, ktorý prechádza do morálneho princípu

- distributívna spravodlivosť – synonymum zákonodarstva (verené právo)- zaoberá sa rozdeľovaním a prerozdeľovaním toho čo je dobré

- predpokladom pre vzájomné uznanie práva na rovnakú slobodu konania (jednania) – liberalistická požiadavka – mám právo na uplatňovanie vlastnej slobody ale nesmiem zasahovať do slobody druhého

- kritériá spravodlivého rozdeľovania sú neproblematické a môžu byť predpokladané ako niečo, čo je samozrejmé. Pokiaľ bude prijatý dostatočne „férový“ právny poriadok, už nie je problém s prerozdeľovaním spravodlivosti. Všetko čo je uzákonené musí byť dobré, inak nie sú zákony dobré

- tak ako Hobbes, aj Kant prenáša význam na zákonodarný akt fakticky vynutiteľného prikazovania

- dochádza u Kanta k obratu Rousseauovej spoločenskej zmluvy – zmluva sa stáva metaforou autonómie

- na rozdiel od Hobbesa, zákonodarca je u Kanta viazaný na procedúry republikánskeho zákonodarstva

- každý systém distributívnej spravodlivosti vytvorený zákonodarcom zostáva viazaný na podmienky autonómie. Nemôže sa rozdeľovať dobro tak, aby sa siahalo na slobodu jednotlivca. Sloboda jednotlivca musí byť za každých okolností zachovaná

G.W.F. HEGEL (1770-1831)

- je krajným holistom – podľa neho sa jednotlivec môže rozvinúť iba v štáte

- trojčlenný vzťah: jednotlivec (rodina), občianska spoločnosť – štát. Rodinu chápe ako alternatívu k jednotlivcovi, nepovažuje ju za komunitu.

- štát pokladá za podstatu jednotlivca – ponímaný často totalitne

- štát – niečo konkrétne, všeobecné a substanciálne

- indivíduum (jednotlivec) – niečo objektívne odvodené od všeobecného (od štátu)

- špecifický krajný holista: štát skutočne jestvuje, indivíduum je odvodené a stáva sa skutočným , len keď je členom štátu

- jeden z najvýznamnejších kritikov zmluvného vzniku spoločnosti – štát je predovšetkým duchovným útvarom, nie inštitúciou spoločnosti

- odmieta liberálne postoje jednotlivca

- poukazuje na ťažko zdôvodniteľnú liberalistickú predstavu o autonómii jednotlivca – t.j. predný opak Kanta a Locka

JOHN STUART MILL (1806-1873)

- zakladateľ utilitarizmu

- utilitarizmus – princíp úžitku

- premostenie medzi klasickou a poklasickou sociálnou filozofiou; utilitarista (UTILITARIZMUS – užitočnosť pre spoločnosť)

- liberál a v dnešnom až extrémnym liberálom, pretože pripúšťa obmedzenie slobody jednotlivca jedine z dôvodu sebaobrany

- spis O SLOBODE – vzťahy sociálneho života, rieši ako je možná individuálna sloboda jednotlivca v spoločnosti

Spis O Slobode rozoberá:

a) problém slobody myslenia a konania

b) problém individuality a spoločenského pokroku

c) problém vnútornej a verejnej sféry jednotlivca

individualita – zdroj spoločenského blahobytu, je to priestor realizovania slobody: spoločnosť nie je vždy ochotná akceptovať slobodné názory jednotlivca (slobodu vyjadrovania považuje za zhubnú)

sloboda konania – individualizovaná činnosť; prostredníctvom nej si človek realizuje vlastné potreby, obmedzovanie slobody (vlastnej i iných)

spontaneita – každému je daná možnosť – v rámci slobody - realizovať sa, hodnota, potencia každého jednotlivca, ktorá je obmedzovaná prostredníctvom výchovy; individuálny prístup, obmedzujúca je i skúsenosť (zvyk, voľba)

- môže byť rozvíjaná ale aj potláčaná prostredníctvom výchovy – človek sa narodí do určitej spoločnosti, kt. má určité tradície a zvyky

hodnota ľudskej bytosti – je daná vo výkone človeka a treba ju kultivovať prostredníctvom spoločnosti; človek je determinovaný cenzúrou, preto sa táto hodnota nemôže naplno prejaviť, úlohou jednotlivca je preto nadobudnúť vlastnú hodnotu v preciťovaní seba samého i v očakávaní spoločnosti

- každý jednotlivec je originálny

- potreba dodržiavania spravodlivosti

- čím je človek užitočnejší pre spoločnosť tým je vyššia jeho hodnota pre spoločnosť- utilitarizmus

MOC, AUTORITA, SLOBODA

Otázka vzájomného vzťahu moci, autority a slobody je kľúčová

- otázka optimálneho usporiadania spoločnosti – moc, prostredníctvom ktorej chcel človek vládnuť, teraz ovláda jeho, teda nie človek manipuluje mocou ale moc manipuluje ním

TEORIE MOCI:

1.Politické teorie moci:

- Wever, Freud, Lasswell, Hartmann

- moc je základnou substanciou a politika je jej formou

. politika je chápaná ako realizovanie moci

- východiskom i konečným cieľom politiky je uchopenie alebo udržanie moci

2. Právne teorie moci

-Locke, Duverger, Cohen

- moc a právo sú dve neoddeliteľnú historické a sociálne veličiny

- moc je logickým vyústením postupného spredmetňovania idey práva

- v práve je zdroj, zmysle a legitimita moci

-G. Bureau – moc stotožňuje s právnou normou, sloboda, ak má byť realizovaná, musí byť zachovaný sociálny poriadok, stelesnený v zákonoch a v práve. To čo reálne disponuje mocou je právo

POLITICKÉ TEORIE MOCI

MAX WEBER

Dielo: Politika ako povolanie

Protestantská etika a duch kapitalizmu

3 druhy panstva – tradičné, charizmatické, byrokratické

- „inštitucionálne odcudzenie“ = byrokratizácia v sociálnych štruktúrach potláča spontánnu aktivitu a individuálnu slobodu ľudí – narába veľa s pojmom byrokracia, byrokratizácia a chápe ju v negatívnom zmysle, teda, že brzdí ľudí v spontánnom rozvíjaní ľudí

- osobitosť mocenských vzťahov spočíva v asymetrickom podstavení subjektov = moc jedného subjektu vyžaduje poslušnosť alebo podriadenie sa druhého subjektu

- určujúci prostriedok moci, násilie – ten kto má vo svojich rukách moc má právo používať násilie

HEINZ HARTMANN

-kritik Webera – teória funkčnej autority

- jedna z technokratických a expertokratických koncepcií – vládnu experti a technici na jednotlivé oblasti,

- odbornosť môže byť tiež zvláštnym druhom autority

- východisková kategória: sociálny vplyv na osobnosť:

1.vnútorný vplyv: viera, poznanie

2.vonkajší vplyv: reciprocita, manipulácia, nátlak

- sociálny vplyv založený na viere tvorí základňu pre panstvo

- vplyv spočívajúci na poznaní je základom funkčnej autority

Hartman je predstaviteľom sociálneho konštruktivizmu.

- už nie je legitímne získať moc na základe tradícií, charizmy a byrokracie, ale na základe „vedomostí“ vládnu odborníci, experti

PRÁVNE TEÓRIE MOCI

MAURICE DUVERGER

- francúzsky sociológ a politológ

- striktne odlišuje moc od sily

- moc = normatívny pojem a legislatívne vymedzuje postavenie tokoh, kto má právo vyžadovať od druhých aby sa podriadili jeho moci (legitímna moc)

- sila = vyplýva z reálneho postavenia moci – je nelegitímna a uskutočňuje sa prinútením alebo neplatne získanou autoritou

určujúci prostriedok moci: vplyv na silu

- moc= neoddiskutovateľná skutočnosť

- autorita = vzťah de iure

- moc- musí byť skúmaná zo širšieho sociálno-filozofického hľadiska

-je v zásade založená na vzťahoch nerovnosti

-základným spôsobom existencie moci sú mocenské vzťahy závislosti a zároveň nezávislosti alebo vzťahy vzájomnej závislosti

- mocenské vzťahy existujú v dvoch rovinách

--vertikálne usporiadanie – termíny sociálnej hierarchie (vláda, panstvo, podmanenie)

--horizontálne usporiadanie – spoločenské podriadenie rovnoprávnych subjektov

- tzv. „horizontálny totalitarizmus“ = rovnosť, ktorá paralizuje aktivity druhého

- nesúhlasí s tým, že to čo je rovné je spravodlivé

ĎALŠIE TEORIE MOCI – nemôžeme ich zaradiť

MICHEL FOUCAUL Tova teória

- uniformita – podstatná čerta modernej spoločnosti

- ľudia žijú v zajatí ilúzie, že sú slobodní

- realita = ich život je iba prostriedkom moci

- súčasná moc je nadvládou diskurzu moci, ktorý ľudí proti ich vôli režíruje

- nový typ moci – nie je orientovaný na otvorené násilie ale na normotvornú prax a dozor

- konštatuje že je úplná anonymita a depersonifikácia vládne v súčasnej spoločnosti – keďže je éra globalizácie, kladie sa dôraz na globál, ale jednotlivec zostáva akoby osamote

KRITICKÁ TEORIA FRANKFUKTSKEJ ŠKOLY

- T. Adorno, E. Fromm, M. Horkeheimer, H. Marcus

- na príklade historického vývinu rodiny sa pokúšajú vysvetliť úpadok tradičných hodnôt, vrátane prudkej devalvácie osobnej autority

- gradácia odcudzenia človeka voči autorite vôbec

-fungovanie anonymných inštitúcií

Moc a sloboda ako filozofický problém

- Foucoltova a kritická teória frankfurtskej školy – pokus o ontologické vymedzenie moci

Podstata filozofického problémy:

- čo znamená ovládať prírodu, sociálne procesy a akú to má hodnotu?

- aké sú príčiny a dôsledku neohraničenej a nekontrolovateľnej moci?

-aký je vzťah spoločenského poriadku a moci na jednej strane a spontánnej aktivity a realizácie ľudí na strane druhej?

Riešenie otázok:

- dôraz na autonómiu a subjektivitu indivídua, v prvom rade na indivíduu ako pristúpi k moci

2 prístupy:

- využitie moci človekom

- zneužitie moci človekom

1. prístup (racionálny - rozumný)

- človek vlastník a pán prírody

- ľudské poznanie a moc splývajú v jedno

- základný cieľ ľudskej existencie: poznať zákony prírodných a spoločenských procesov, aby ich človek čo najúčinnejšie ovládal v záujme rozšírenia a prehĺbenia vlastnej slobody – pozícia trvalo udržateľného rozvoja v súlade so spoločenskou úrovňou a prírodnými zdrojmi

- vedomosti, kt. človek nadobudne by nemal použiť na zneužitie moci ale na využitie moci nie len vo svoj prospech ale aj v prospech ostatných.

2. prístup

- človek je v zajatí technokracie

- spochybňuje jednoznačne formulovaný cieľ ľudskej civilizácie

- hlavný zdroj dehumanizácie prírody, medziľudských vzťahov, vzájomného odcudzenia spoločnosti a jednotlivca je vyvolaný zdokonaľovaním poznania a techniky

- Romano Guardini – dnes je zneužitie moci priam nevyhnutné – technika sa stáva osobitným druhom moci

- problém moci považuje za centrálnu otázku dnešnej doby

- aj keby sme sa chceli vyhnúť zneužívaniu moci, na tejto úrovni vyspelosti spoločnosti to nie je úplne možné, je pre nás prirodzené, že máme sklony k zneužívaniu moci

Moc a sloboda ako filozofický problém

- jadro problému: spoločensky nerovnocenné vzťahy

definícia moci a slobody z filozofického hľadiska:

MOC = panstvo niekoho nad niekým

SLOBODA = rovnosť ľudských práv, kde právo jedného nesmie ohraničovať ani poškodzovať práva ostatných

Sloboda má pozitívny aj negatívny aspekt

-pozitívne chápanie slobody = snaha človeka vyhnúť sa negatívnym vplyvom nevyhnutnosti (má možnosť niečo konať, sloboda k)

-negatívne chápanie slobody = schopnosť človeka slobodne myslieť a konať prostredníctvom nevyhnutnosti (sloboda má určité hranice, sloboda od)

Moc má 2 aspekty:

- dáva človeku možnosť stať sa slobodným

- predstavuje trvalú hrozbu pre spoločnosti a jednotlivca, že sa stane otrokom moci

Sloboda a moc sa teda navzájom dopĺňajú: moc nemusí slobodu iba ohraničovať, ale môže slúžiť aj ako jedna z podmienok nezávislosti človeka od prírody a efektívneho riadenia spoločenských problémov, t.j. vzájomné prepojenie slobody a moci.

LIBERALIZMUS

-19.stor. = úpadok liberálnych myšlienok: „strata indivídua v dave“ – upadajú liberálne myšlienky a rozvíjajú sa myšlienky holizmu a socializmu

-jedinou vládou sa stáva moc masy – všetko nekonformné je chápané ako nebezpečné, jednotlivec je tlačený do toho, aby splynul s davom, potreby jednotlivca nie sú tým, čo by malo byť naplnené v prvom rade, do popredia sa dostávajú myšlienky holizmu (prvoradá spoločnosť)

-podpora tvorby všeobecných noriem – pluralizmus

-jedine inteligencia je schopná pochopiť nutnosť individuality

- 2.pol. 20.stoj – vzkriesenie liberalizmu

- snaha o porovnanie vtgedajších konceptov s predchádzajúcimi teoriami v naväznosti na J.Locka

2 línie liberalizmu:

-Kontinentálny – dôraz na racionalitu jednotlivca, ktorý má vlastné schopnosti, aby sa uplatnil, suverenita rozumu (europsky kontinent)

-Anglosaský – jednotlivec má vymedzené pole pôsobnosti, je pod tlakom nedostatku, spochybňuje možnosti vývoja jednotlivca (prelínanie svetskej moci s cirkevnou)

Okrem liberalizmu sa rozvíjal aj socializmus.

- problematika spravodlivosti – základný prvok organizácie spoločnosti

- spravodlivosť chápaná ako cnosť, ktorá je transformovaná v rovine práva

- základom spravodlivého usporiadania je stabilita sociálneho poriadku

- kým v 18.stor. bol zmluvný princíp nahradený princípom utility (utilitarizmus) v 20.stor. je zmluvný princíp znova oživený vo forme kontraktualizmu

Charakteristiky súčasného liberalizmu:

-dôraz na jednotlivca, slobodu a súkromné vlastníctvo

-rieši otázku legitimity moci

-rieši distribúciu a redistribúciu – sociálna rozdeľovacia spravodlivosť

-vyrovnávanie rozdielov v spoločnosti – rozdiely chápe ako prirodzené, ale do určitej mieri by sa mali vyrovnávať

-je nehomogénny – viacero tendencií a línií -

-smer pevných pozícií – stavia na základnom pochopení jednotlivca, súkromného vlastníctva

Predstavitelia súčasného liberalizmu:

John Rawls, Robert Nozick, Ronald Dworkin

-východisko : prioritu má vždy jednotlivec, jeho sloboda a právo na súkromný majetok

-je založený na postulátoch individualizmu (tabuľka)

JOHN RAWLS

-sociálne orientovaný liberál

-dielo Teória spravodlivosti (1971)

-spravodlivosť – spoločná vec nás (jednotlivcov tvoriacich spoločnosť

-spravodlivá distribúcia v spoločnosti

-teória racionálnej voľby = ľudia fungujú v prirodzenom stave (nadväzuje na Locka) a na základe racionálneho uvažovania dospejú k princípom na kt. má spoločnosť fungovať. Ak funguje na týchto princípoch, vtedy je spoločnosť spravodlivá

-spravodlivosť – cnosť inštitúcií – akoby smeroval k socializmu – pohybuje sa na rozmedzí socializmu a liberalizmu

2 princípy spravodlivosti:

-princíp rovnosti – rovní ľudia a občania - v oblasti základných ľudských práva a slobôd, sme si rovní ako ľudia a občania

-princíp rozdielnosti – ekonomický a sociálny princíp, redistribúcia v prospech najmenej zvýhodnených, t.j. ak má štát vykonávať prerozdeľovanie tak má prerozdeľovať tak, aby v konečnom dôsledku to bolo v prospech tých, kt. sú na tom v spoločnosti najhoršie. Štát nesmie rozdeľovať tak aby znevýhodneným bolo ubrané.

-alternatívna teória k utilitarizmu – súhrnný ani priemerný úžitok nemôže byť štandardom pre spravodlivosť v spoločnosti, ktorá považuje svojich členov za slobodných a rovných

-kontraktualizmus – zmluva na základe Lockovej predstavy, Lock tvrdil, že prirodzený stav kedysi bol, Rawls na rozdiel od neho tvrdil: že to je iba hypotetický prirodzený stav

-pôvodný stav a závoj nevedomosti (špekulatívne prvky)- hoci je to špekulatívny pojem, on si pod ním predstavuje oprostenie ľudí od toho, čo o sebe v spoločnosti vedia, teda hypoteticky sú pod závojom nevedomosti, kt. im umožní, že sa budú rozhodovať objektívne a budú hľadať najspravodlivejšie princípy pre všetkých, keďže nevedia v kt. spoločenskej vrstve sa nachádzajú – hypoteticky

-aplikácia spravodlivosti na sociálnu oblasť

-spravodlivosť = prvá cnosť inštitúcií – inštitúcie musia byť spravodlivé v prvom rade

-teoria spravodlivosti - konsenzus, nie kompromis

-princípy spravodlivosti sú lexikograficky usporiadané – priorita prvého pred druhým – najprv musí byť zabezpečený prvý princíp až potom druhý, t.j. najskôr zabezpečiť zákl. ľudské práva a slobody až potom riešiť oblasť ekonomickú, nie v ľubovoľnom poradí

-spravodlivosť ako férovosť – aby mal každý férové podmienky – férová počiatočná situácia, aby mal každý možnosť realizovať sa, v tejto rovine sa mu vyčíta rovnostárstvo

-sociálne orientovaný liberál – lebo spravodlivosť chápe ako sociálnu charakteristiku

ROBERT NOZICK

-pravicovo orientovaný liberál

-dielo: Anarchia, štát a utópia – je to alternatíva k Rawlsovej Teorii spravodlivosti

-obhajoba štátu ako „nočného strážnika“ – výlučne ochranná funkcia

-štátu má byť minimálny neplní žiadnu sociálnu funkciu (na rozdiel od Rawlsa)

-každý si je strojcom vlastného šťastia - v sociálnej oblasti

-práva v hypotetickej situácii, nie sú zvolené, ale sú základné, teda implicitné – nemáme sa čo dohadovať na právach, pretože tieto sú nám dané

-jednať s ľuďmi ako s autonómnymi bytosťami priamo implikujem, že sú nositeľmi práv

-teoria pôvodného nadobúdania (revidovanie Locka)

2 predpoklady pôvodného (prirodzeného) stavu:

1. každý jednotlivec je nositeľom morálnych práv

2. nikto nevlastní žiadny zdroj mimo vlastného tela (majetok, s ktorým môže človek slobodne nakladať)

3 typy teórii spravodlivosti:

-princípy výsledného stavu – každému patrí rovnaká časť spoločenského produktu

-modelové princípy – každému podľa jeho práce

-historické princípy – založené na právach, rozdelenie je spravodlivé vtedy, keď neboli porušené práva žiadnej osoby

Záver: spravodlivé je všetko, čo vzíde zo spravodlivej situácie spravodlivou procedúrou – distributívna spravodlivosť je otázkou histórie, nie modelov – priamo kritizuje Rawlsa – teda nie je to o teoretických modeloch

RONALD DWORKIN

-egalitarista (egal – rovný rovnostársky) – uplatňuje rovnosť vo sfére ľudských práv

-dielo Keď sa práva berú vážne

-ak je teória spravodlivého rozdeľovania založená na myšlienke rovnosti, musí odrážať rozlíšenie medzi tým čo patrí k morálnej podstate jednotlivca a tým čo spadá do morálne kontingentných okolností jeho života (toto má spoločné s Rawlsom)

Požiadavky:

1.spoločnosť musí byť založená na egalitárnom rozložení – rozdelení zdrojov

2.miera rovnosti nemá byť diferencovaná vzťahom na uspokojenie či blahobyt, ale vzhľadom na zdroje

- biologicky zdedené vnútorné zdroje a sociálne zdedené vonkajšie zdroje majú byť považované za súčasť vonkajšej situácie jednotlivca, nie za súčasť jeho osoby – rovnosti

Kritizoval Rawlsa v chápaní princípu rozdielnosti:

1.nezohľadňuje individuálnu voľbu a jednanie jednotlivca – málo ho zaujíma to čo vlastne jednotlivec chce

2.skupina najmenej zvýhodnených je definovaná štatisticky a princíp rozdielnosti je tak príliš pružný na to, aby na ňom mohla byť založená určitá sociálna politika

3. všíma si iba tých, ktorí sú „na dne“ – podľa Dworkina to nie je to správny egalitásky princíp, spravodlivé by bolo pomáhať všetkým v spoločnosti, pretože tí čo sú na tom najlepšie sa najviac podieľajú na tvorbe „blaha“

-jeho teória má za cieľ poskytnúť oprávnenie ústavnej demokracie so silnými individuálnymi právami

-prijíma koordináciu ekonomickej činnosti s cieľom dosiahnuť spravodlivé rozdelenie súkromného majetku, ktoré tvorí jadro trhu

-jeho teória je vážnom pokusom prepojiť hodnotu spoločenstva s hodnotami slobody a rovnosti – t.j. snaha o prepojenie holizmu a individualizmu

KOMUNITARIZMUS - nadväzuje na holizmus

predstavitelia: Charles Taylor, Joseph Raz, Michael Wlzer, Michael Sandel

-východisko: sociálna téza, že identity jednotlivých ľudských bytostí sú čiastočne definované ich príslušnosťou k určitému spoločenstvu – jednotlivec je odvodený od spoločenstva

-ľudia sú členmi kultúrne formovaných spoločenstiev a sú utváraní ich smernicami a hodnotami spoločenstiev, hodnoty jednotlivca závisia od toho, v akej komunite sa ocitne, do akej sa narodí

-sociálny konštruktivizmus

svoje charakteristiky môže človek rozvinúť iba v spoločnosti

-liberálny obraz človeka pokladajú za atomistický

-liberalizmus podľa komunitarizmu zabúda na fakt, že jednotlivec si voju identitu vo veľkej miere nevolí, ale získava ju tým, že plní istú rolu v spoločnosti

-ľudské schopnosti sú závislé na kultúrnych zvykoch

-sociálna rola jednotlivca je dôležitá

-je založený na postulátoch holizmu

CHARLES TAYLOR

-dielo Nedorozumenie v diskurze

-dobrá spoločnosť musí podporovať kultúrne prostredie príhodné pre rozvoj charakteristických ľudských schopností

JOSEPH RAZ

-dielo: Liberalizmus, autorita a politika neutrálneho záujmu

.priznáva platnosť liberálnej perfekcionistickej tézy (individuálna autonómia môže byť podporovaná len politikou spoločného dobra) a platnosť sociálnej tézy (sociálna rola) – neodporujú si

-myšlienka spravodlivosti je kultúrne relatívna a je založená na zdieľaných významoch, ktoré tvarujú život konkrétneho spoločenstva

MICHAEL WALZER

dielo: Bezpečnosť a blahobyt

-popiera existenciu jednej idey spravodlivosti zodpovedajúcej danej kultúre – spoločnosť je štruktúrovaná do rôznych sfér a každá z nich má vlastné hľadisko

-ideál spravodlivosti pre našu spoločnosť: „komplexná rovnosť“ = taký druh distribúcie, ktorý si vyžaduje porozumenie spravodlivosti v našej spoločnosti

-nerovnosti tu nie sú vylúčené, ale sú obmedzené na rôzne oddelené sociálne sféry tak, že nerovnosť v jednej sfére nekoreluje s nerovnosťou v iných sférach

MICHAEL SANDEL

-spravodlivosť chápe ako sociálnu cnosť – jej rola spočíva v korekcii nedostatkov sociálneho života (je kultúrne relatívnou ideou)

-solidarita a dobročinnosť – vznešenejšie cnosti ako spravodlivosť

LIBERALIZMUS verzus KOMUNTARIZMUS

LIBERÁLI

-spochybnili tézu, že by v dostatočne komplexnej spoločnosti existovali hodnoty jednotne zdieľané všetkými

-ukázali, že nároky spravodlivosti a práva nie sú relativizované jednotlivými kultúrami

-spravodlivosť a práva nie sú nepriateľské voči pravému spoločenstvu – jednať s ľuďmi ako s rovnými je nutnou podmienkou existencie spoločenstiev

-kým zostanú ústavné demokracie a trhová ekonomika bez vážnych súperov, normatívna politická teória bude stále ovládaná liberálnym myslením

KOMUNTARIZTI

-svoje charakteristiky môže človek rozvinúť iba v spoločnosti

-liberálny obraz človeka pokladajú za atomistický

-liberál zabúda na fakt, že jednotlivec si voju identitu vo veľkej miere nevolí, ale získava ju tým, že plní istú rolu v spoločnosti

-ľudské schopnosti sú závislé na kultúrnych zvykoch

-sociálna rola jednotlivca je dôležitá

---

---

---

Spřátelné weby

• Puzzle-prodej.cz
• Hračky
• Seminární práce
• Dějepis.info - referáty
• Referáty-seminárky.cz
• Puzzle