Slovensko v rokoch 1938 - 1945

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Slovensko v rokoch 1938 - 1945

Od autonómie k štátnej samostatnosti Slovenska. Teória menšieho zla v politike slovenskej vlády. Účasť Slovenska v 2. svetovej vojne a jeho spojenectvo s Nemeckou ríšou. Hospodárska konjunktúra. Židovská otázka. Kríza vo vládnucej HSĽS. Občiansky odboj, Vianočná dohoda a prípravy SNP.


Obdobie od vyhlásenia autonómie Slovenska 6. októbra 1938 do zániku ČSR 14. – 15. marca 1939 nazývame obdobím 2. ČSR. Predsedom päťčlennej autonómnej vlády bol Jozef Tiso. Voľby do slovenského autonómneho snemu sa uskutočnili v decembri 1938. Na jeseň 1938:
- sa ostatné politické strany zlúčili s HSĽS – vznikla Strana slovenskej národnej jednoty
- ďalej pracovali strany maďarskej a nemeckej národnostnej menšiny
- KSS a Sociálnodemokratická strana boli rozpustené.
Radikálny prúd HSĽS – Vojtech Tuka, Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský – sa usiloval o úplnú samostatnosť Slovenska. Umiernený prúd – Jozef Tiso, Karol Sidor, Martin Sokol – sa prikláňal k postupnému vývoju štátnej samostatnosti. Keďže Mníchovský diktát znamenal pre hitlerovské Nemecko iba začiatok likvidácie ČSR, Hitler sa priklonil k myšlienke samostatného Slovenska podriadeného Nemecku. Sprostredkovateľom rokovaní medzi nacistami a HSĽS bol predák slovenských Nemcov Franz Karmasin.
V snahe zachrániť celistvosť štátu čs. vláda vojensky zasiahla – 9. – 10. marca 1939 obsadila významné budovy, komunikácie, zatkla vyše 250 aktivistov a J. Tiso bol odvolaný z funkcie predsedu slovenskej vlády a nahradil ho K. Sidor. Nacisti využili tieto udalosti na zosilenie tlaku na slovenských predstaviteľov. K. Sidor však odmietol nemecký nátlak na vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Aj jeho zásluhou sa Homolov puč (armáda pod vedením generála Homolu zatkla stovky ľudí a vyhlásila stanné právo) skončil po 2 dňoch fiaskom. J. Tiso vzápätí prijal Hitlerovo pozvanie do Berlína. 14. marca 1939 po Tisovej správe Slovenský snem jednomyseľne legitímnym spôsobom odhlasoval vznik Slovenského štátu, čím zabránil okupácii Slovenska a rozdeleniu krajiny medzi susedné štáty.
15. marca 1939 obsadila nemecká armáda Čechy a Moravu a vyhlásila okupačnú správu v Protektoráte Čechy a Morava. Emil Hácha mal naďalej ostať prezidentom a úzko spolupracovať s ríšskym protektorom. Nemecko ovládlo české územie. 28. októbra 1939 vypukli v Prahe demonštrácie proti okupantom, ktoré boli brutálne potlačené. Pohreb jednej z obetí – Jana Opletala sa zmenil opäť na veľkú protinemeckú demonštráciu. Tragickou odpoveďou 17.

novembra 1939 bolo zatvorenie českých VŠ, poprava študentských vodcov a uväznenie tisícky študentov v nemeckých koncentračných táboroch.
Slovenskú republiku (názov platil od prijatia ústavy 21. júla 1939) postupne uznali všetky vtedajšie veľmoci okrem USA – ich vzťah k SR sa menil v priebehu vojny podľa vývoja na frontoch.
Malá vojna – od 16. marca 1939, keď Maďarsko okupovalo Podkarpatskú Rus a 23. marca 1939, keď zaútočilo na východné Slovensko, muselo Slovensko čeliť útoku, ktorého cieľom bolo pripojiť celé Slovensko k Maďarsku. 25. marca 1939, po zastavení maďarského postupu, uzavreli prímerie.
Zahraničnopoliticky bola SR závislá od Nemecka, s ktorým už 23. marca 1939 uzavrela Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom.
Najvyššími štátnymi orgánmi boli vláda a Slovenský snem, ktorý v októbri 1939 zvolil za prezidenta J. Tisa. Predsedom Slovenského snemu sa stal M. Sokol a predsedom vlády V. Tuka. Do apríla 1945 sa vystriedali 4 vlády.
Úspechy slovenského hospodárstva nepochybne podmienila samostatnosť i vojnová konjunktúra, zvýšený dopyt po surovinách a potravinách. O čo najväčšiu samostatnosť slovenskej ekonomiky sa snažili Peter Zaťko, Imrich Karvaš, Gejza Medrický… Zbrojárska výroba i rozvoj poľnohospodárska zabezpečili stabilitu slovenskej koruny, ktorá patrila k najhodnotnejším menám v Európe. Po vzniku SR muselo odísť asi 80 000 obyvateľov českej národnosti, ktorí pracovali v štátnych službách, verejnej správe, doprave, školstve, zdravotníctve a v umení. Ich odchod uvoľnil tisíce pracovných miest pre slovenskú inteligenciu. Ďalšie pracovné miesta sa uvoľnili po deportácii židovských obyvateľov (potom sa na arizácii židovského majetku nabalilo kvantum vysokých funkcionárov HSĽS a Hlinkovej gardy). Hospodárska prosperita sa prejavila aj v podpore školstva a vedy – v lete 1939 vznikla Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity a Vysoká škola obchodná. Bola založená Slovenská akadémie vied a umení.

Vnútropolitická situácia na Slovensku
Jedinou povolenou politickou stranou okrem strán nemeckej a maďarskej menšiny bola HSĽS, ktorej predsedom bol J. Tiso. Pri HSĽS existovali polovojenské oddiely Hlinkovej gardy. Ich veliteľom bol najdlhšie A. Mach. Presadil sa autoritatívny režim. Od roku 1942 bol zavedený tzv. vodcovský princíp podľa vzoru Nemecka.
Nemci sledovali vývoj na Slovensku prostredníctvom nemeckých poradcov, tajnej polície a siete Deutsche Partei. Rešpektovali nezávislosť vlády, pokiaľ konala tak, ako vyžadovali.
Vývoj SR možno rozdeliť na 3 etapy:
1. od vzniku SR do salzburských rokovaní v júli 1940 – relatívne samostatná vnútorná i zahraničná politika.

Hoci bol na Slovensku nedemokratický diktát jednej strany, režim k svojim odporcom pristupoval zhovievavo.
2. trvala až do vypuknutia SNP v auguste 1944 – do vnútropolitického života zasahujú otvorené požiadavky nacistického Nemecka. Nemci obmedzili suverenitu slovenskej vlády, presadili na miesto ministra zahraničia predsedu vlády V. Tuku a na miesto ministra vnútra A. Macha. Tí žiadali obmedziť vplyv katolíckej cirkvi v štáte. Tuka žiadal úplné prispôsobenie sa Nemecku a presadenie nacizmu. Proti tomu sa postavilo umiernené krídlo HSĽS (Tiso, Sokol). Boj medzi radikálnym a umierneným krídlom v HSĽS prebiehal až do vypuknutia SNP a bol hlavným vnútropolitickým rozporom v štáte.
K najväčším tragédiám politického režimu počas vojny patrí osud slovenských občanov židovskej národnosti a vierovyznania:
- spočiatku boli zbavení ľudských, občianskych a politických práv
- na šatách museli nosiť žltú šesťcípu hviezdu
- nesmeli vykonávať povolania v štátnej službe a vo verejnej správe, zdržiavať sa na verejných priestranstvách a v kultúrnych inštitúciách, voľne nakupovať, ani sa vzdelávať vo vyšších ako ľudových školách
Po vydaní tzv. Židovského kódexu 9. septembra 1941:
- boli zbavení majetku
- nesmeli sa voľne pohybovať
- boli sústredení do get
Sociálny problém ožobračených židov viedol vládu k podpísaniu dohody s nacistickým Nemeckom o vysídlení všetkých slovenských Židov na územie ríše – do Poľska. Nemecká vláda sa zaviazala, že sa o týchto slovenských občanov postará, za čo slovenská vláda zaplatila (!!!) 5000 SK za každého vyvezeného. Lenže tzv. „konečné riešenie židovskej otázky“ znamenalo v nacistickom slovníku ich vyvraždenie. Hlavné transporty odchádzali od marca do októbra 1942 za ponižujúcich a neľudských podmienok vo vagónoch pre dobytok. Proti konaniu slovenskej vlády protestoval aj Vatikán. Keď prenikli na verejnosť správy vyvražďovaní Židov v Poľsku, boli transporty zastavené. Po vypuknutí SNP boli zase obnovené. Toto bolo zákonitým vyústením nedemokratickej, rasistickej politiky radikálneho krídla HSĽS, ktoré ostalo spojené s nacistickým Nemeckom až do konca vojny a tým zdiskreditovalo SR v očiach povojnovej Európy.
3. od augusta 1944 do apríla 1945 – po vypuknutí povstanie prevzali rozhodujúcu moc mimo povstaleckého územia nemecké vojenské, politické a bezpečnostné orgány. Po potlačení povstanie sa Slovensko stalo až do konca vojny okupovanou krajinou so všetkými negatívnymi dôsledkami.

Slovenská armáda sa po boku Nemecka zúčastnila už v septembri 1939 útoku na Poľsko.

Po porážke Poľska dosiahla prinavrátenie území, ktoré stratila ČSR v roku 1920 a 1938. Aby Slovensko zlepšilo svoje postavenie v očiach Nemecka, Slovenská armáda bojovala aj proti ZSSR. Na jeho území sa sformovala Rýchla divízia, ktorá bojovala na východnom fronte až do roku 1943. Voči tejto vojne rástol odpor – od nechuti bojovať až po masový prechod na stranu ZSSR. K najväčšiemu prechodu došlo v októbri 1943 pri Melitopoli (2800 vojakov a dôstojníkov sa nechalo dobrovoľne zajať). Neskôr sa z nich sformovala 2. československá paradesantná brigáda nasadená v boji proti Nemecku v Karpatoch a počas SNP.


Československý odboj v zahraničí
Po zániku ČSR časť politikov našla azyl v Paríži a po porážke Francúzska v Londýne. Na čele londýnskej emigrácie stál bývalý čs. prezident Edvard Beneš, ktorý tu vytvoril československú exilovú vládu. Českí politici chceli obnoviť predvojnový centralistický štát. Slovenskí politici na čele s Milanom Hodžom a Štefanom Osuským chceli presadiť rovnoprávne samosprávne postavenie Slovenska v ČSR. V londýnskom odboji mali zastúpenie aj slovenskí komunisti – Vladimír Clementis. E. Beneš uzavrel 12. decembra 1943 v Moskve Zmluvu o priateľstve, pomoci a povojnovej spolupráci so Sovietskym zväzom. Benešovu iniciatívu mali podporiť čs. zahraničné vojenské jednotky. Tie sa formovali od roku 1939 najprv v Poľsku, neskôr sa v ZSSR sformovali čs. jednotky, ktoré sa rozrástli až do armádneho zboru, ktorého veliteľom bol Ludvík Svoboda.

Domáci politický odboj
Na Slovensku sa vytvorili 3 hlavné smery odboja:
1. komunistický – najlepšie organizovaný, ktorého ilegálnym tlačovým orgánom bol Hlas ľudu
2. sociálnodemokratický
3. občianskodemokratický
Odboj presadzoval obnovenie ČSR, lebo si uvedomoval, že len tak môže dosiahnuť podporu exilovej vlády a spojencov zo zahraničia. Všetky 3 odbojové prvky sa zhodli na tom, že štátoprávne postavenie Slovenska v obnovenej republike musí byť iné ako pred vojnou.
Významným medzníkom v odbojovom hnutí bolo zjednotenie rôznych prúdov, vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady a prijatie jej programového dokumentu Vianočná dohoda v decembri 1943. V SNR mal zastúpenie:
- občiansky odboj: Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko
- komunisti: Karol Šmidke, Ladislav Novomeský, Gustáv Husák
- neskôr SNR doplnili zástupcovia sociálnej demokracie a iných občianskych skupín
Cieľom SNR bol boj proti nacizmu a prevzatie moci na Slovensku. Prípravy povstania malo v rukách Vojenské ústredie na čele s pplk. Jánom Golianom.

Vojenské ústredie malo poverenie od prezidenta Beneša a spolupracovalo so SNR. Vypracovalo vojenský plán ozbrojeného protifašistického povstania. Hospodárske zabezpečenie povstania realizovali Ivan Karvaš a Peter Zaťko. SNR rešpektovala Benešovu londýnsku vládu. Jej cieľom bolo obnoviť ČSR, ale s rovnoprávnym postavením Slovenska.
Slovenskú armádu na ozbrojený prevrat pripravoval aj minister národnej obrany Tisovej vlády generál Ferdinand Čatloš.

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?