Ruský revolucný film
Kategorie: Umenie (celkem: 313 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: tatlava
- Datum přidání: 04. listopadu 2008
- Zobrazeno: 3806×
Příbuzná témata
Ruský revolucný film
Obsah
1 Spoločenské podmienky ......................................................................................3
2 Umelecké vplyvy na ruský revolučný film.......................................................... 3
3 Úloha sovietskeho filmu v svetovej kinematografii............................................ 5
4 Dielo A. P. Dovženka...........................................................................................6
1 Spoločenské podmienky
História 20. storočia je pre celý svet, no najmä pre Európu charakteristická obdobím vojen a prevratov. K jej negatívnym javom patrí aj presadenie socializmu v ZSSR. Podnet k tomu dali neúspechy Ruska v prvej svetovej vojne, kedy boli nútení podpísať s Nemcami separátny mier. Dôsledkom týchto neuvážených stratégií zo strany Ruska boli zlá sociálna situácia v krajine, hlad, choroby, ktoré postihovali široké vrstvy obyvateľstva.
Februárová revolúcia bola prvou etapou revolučných zmien v Rusku. Revolúcia začala v marci 1917 vyhlásením generálnej stávky, v dôsledku ktorej abdikoval aj cár Mikuláš II. V tom istom mesiaci sa stihla vytvoriť aj Dočasná vláda, ktorá sa snažila krajinu udržať v rukách novovytvorenej koalície. Po mnohých politických nezhodách sa však koalícia rozpadla. Dňa 7. novembra boľševici zahájili ozbrojený štátny prevrat, ktorý znamenal začiatok Októbrovej revolúcie (októbrová podľa juliánskeho kalendára). Táto dlho pripravovaná akcia, na ktorej čele stál V. I. Lenin, zásadne poznamenala dejiny 20. storočia. Lenin mal veľmi ľahkú úlohu, pretože vtedajšia vláda už nemala žiadnu moc a sovieti rovnako stratili svoju autonómiu. Cieľom Lenina bolo vyjsť v ústrety najpočetnejšej skupine nezainteresovaným roľníkov, teda darovať im pôdu veľkostatkárov a tým si zabezpečiť a vychovať svoju ideovú základňu. Boľševici si vytvorili utopistický plán, ktorý vtedajšiu vojnou otrasenú ruskú spoločnosť uchvátil natoľko, že ho bola ochotná slepo nasledovať a plniť jeho ciele. Boľševici verili, že môže vytvoriť nový svet, vystúpiť z vojny, zrušiť peniaze a tým položiť základy spravodlivej spoločnosti.
2 Umelecké vplyvy na ruský revolučný film
Prvá dekáda ruského revolučného ( 1905 – 1910) je citeľne ovplyvnená feudálnymi prvkami. Cenzúra, spoločenské rozdiely – nedostatok ekonomických prostriedkov, aristokracia, to všetko vplývalo na neskoré prenikanie filmových tendencií do Ruska. Dalo by sa povedať, že základ pre vznik filmu v Rusku položili kameramani bratov Lumiérovcov, ktorí v tejto oblasti udomácnili kinematograf. Rusko bolo dôležitým odbytiskom pre francúzske filmy. Firmy ako Pathé a Gaumont si v Rusku zakladali svoje „pobočky“. Ruskí výrobcovia filmov však na seba nedali dlho čakať a keďže vedeli lepšie uspokojiť požiadavky ruského filmového diváka, pomaly si vytvárali stabilné miesto v ruskom filmovom priemysle. Rusi boli známi sebaprezentačným charakterom svojich filmov, preto boli prvé ruské produkcie skôr dokumentaristické. Do roku 1914 snímali dôležité udalosti, týkajúce sa však iba ruského trhu. Kinematografia je tu skôr dobrodružná. V období občianskej vojny má ruský film reportážny charakter (reportáže z bojiska). V roku 1919 sa kľúčovou osobnosťou ruskej revolúcie, ako som už spomínala vyššie, stáva Lenin, ktorý povedal že: „ zo všetkých umení je pre nás najdôležitejší film“ 1
Pochopil totiž, že film je spojený so širokou masou divákov , má schopnosť pôsobiť na človeka, ovplyvňovať ho. „Mnohovrstevnosť pôsobenia na divácku obec, mobilita, schopnosť tlmočiť pomocou obrazového systému politickú alebo filozofickú ideu, možnosť voľného pohybu v čase aj priestore a mnohé ďalšie vlastnosti robia z filmu nielen mocný kultúrny činiteľ, ale aj prostriedok ideologického, politického, mravného a estetického pôsobenia na široké vrstvy ľudí a v konečnom dôsledku aj na celú spoločnosť.“ 2
Ruská socialistická kinematografia zachytáva a odzrkadľuje vo svojich najlepších dielach bohatstvo človeka, šírku jeho záujmov, upevňuje vysoké ideové mravné hodnoty.
„Filmové špecifikum, akým je napríklad revolúcia, ktorú spôsobila Ejzenštejnova montáž scény z Križnika Potemkina na Odeských schodoch, nie je vôbec ľahké vytvoriť.“ 3. Ruský film bol vždy nielen obyčajným pozorovateľom a kronikárom historických úspechov sovietskej spoločnosti, ale aj ich priamym účastníkom. Rovnako ako Ejzenštejn, Pudovkin, Dovženko zobrazovali vo svojich filmoch udalosti Októbrovej revolúcie a občianskej vojny, tak aj dnes ovplyvňujú a formujú podobné témy nové generácie. Tento historický žáner preniká do súčasného vedomia a je pre filmové umenie stále živé, vzrušujúce, inšpirujúce a vyžadujúce si ďalšie umelecké prehlbovanie.4
Dôležité miesto v duchovnom živote vtedajšej ale i súčasnej spoločnosti, a teda aj v umeleckej tvorbe, zaujímajú témy viažuce sa k histórii krajiny a ľudu a inak to nebolo
1) BASKAROV, V.: V rytme doby. 5. vydanie. Praha: Československý filmový ústav, 1988. ISBN 59- 233-86, str. 7
2) BASKAROV, V.: V rytme doby. 5. vydanie. Praha: Československý filmový ústav, 1988. ISBN 59- 233- 86, str. 26
3) KOVÁŘ, M.: Film a ideológia. Praha: Panorama, 1985. ISBN 401-22-855
4) BASKAROV, V.: V rytme doby. 5. vydanie. Praha: Československý filmový ústav, 1988. ISBN 59-233-86, str. 8
ani v prípade revolučného Ruska. Tento rastúci záujem o kultúrne dedičstvo minulosti spôsoboval výskyt nových filmových adaptácií literárnych diel, samozrejme najmä ruských autorov.
„Je veľmi dôležité zdôrazniť, že pravý význam tých najlepších diel sovietskej kinematografie spočíva v organickej jednote vysokej umeleckosti a spoločensko-politického dosahu. Pritom najvydarenejšie filmy nie sú iba ilustráciu tých či oných politických udalostí, vždy obsahovali a obsahujú politický náboj a predstavujú nesmiernu ideologickú, politickovýchovnú hodnotu. Toto spojenie nemá len formálny, vonkajší charakter , ale je hlboké a dialektické.“5
3 Úloha sovietskeho filmu v svetovej kinematografii
Epocha nemého filmu v počiatkoch sovietskej kinematografie má v dejinách filmu osobitné miesto a treba hneď povedať, že vari najvýznamnejšie. Dokonca v celosvetovom merítku. Revolúcia až do nástupu Stalinovej samovlády znamenala neodškriepiteľný rozmach kultúry a jej obrovský progres (v rokoch 1908 – 1917 sa v Rusku natočilo okolo 4000 filmov). Nebolo to však ani tak zásluhou Lenina, boli to skôr Plechanov a kultúrny komisár Lunačarský, ale aj Maxim Gorkij, ktorí mali na Lenina dosť veľký vplyv. Do určitého času tolerovali revolučnú umeleckú avantgardu, ktorá sa plne zapojila do celoeurópskeho vývojového rozmachu moderného umenia. „Pravdaže netrvalo dlho a umenie a kultúra sa s revolúciou navzájom vo veľmi ostrej výmene názorov rozišli a umenie zastúpené umelcami dostalo tri možnosti; buď možnosť emigrovať a daleko za hranicami Ruska slobodne realizovať svoj umelecký prejav, alternatíva temného ticha spôsobeného ideologickým umlčaním tými najrozmanitejšími spôsobmi alebo najpohodlnejšia možnosť - ostať a „prispôsobiť sa“. Na tomto pozadí sa teraz snažíme pochopiť a vnímať ruskú filmovú špičku v zastúpení Ejzenštejnom, Pudovkinom, Dzigom Vertovom a Alexandrom Dovženkom. Všetci štyria pocítili úder ideológie a pazúrov moci a rozhodli sa prežiť a ostať. Každý z nich však na svoje počiatočné revolučné nadšenie časom doplatil.“6
5) BASKAKOV, V. : V rytme doby. 5. vydanie. Praha: Československý filmový ústav, 1988. ISBN 59-223-86, str. 54
6) MARTIN : Ruská filmová poetika. [online], 18.4.2003 [22.12.2007]. Dostupné z http://www.zionmag.org/text.php?id=1115
Ich prínos do filmového umenia je však o to väčší, o to nepopierateľnejší. Geniálni režiséri doslova vytvorili základy filmárskej gramatiky a ohromili svet. Ale neživotné podmienky a požiadavky socialistického režimu – jediného povoleného smeru - viedli priamo k najhoršej deštrukcii akejkoľvek námetovej a rozprávačskej slobody. Každý zo štyroch vopred spomenutých režisérov je charakteristický svojim individuálnym rukopisom, perokresbou detailu, základným fundamentom, na ktorom je postavená filmová reč každého z nich. Poetika každého z nich je rôzna. Ejzenštejn je autorom kolektívneho hrdinu nesúceho charakteristiky spoločnosti. udovkinova duša poeta sa realizovala inak. Cez svojho individuálneho hrdinu, Matku, Syna, kontiunuálnu montáž vykresľuje jeho pocity do najjemnejšieho detailu. Dejiny, čas a spoločnosť sú len menejvýznamné pozadie, na ktorom vystupuje náš hrdina. Dbá na herecký výkon, vedenie hercov, profesionalitu, jeho opis je skôr literárny, psychológia najdetailnejšia. Jeho film je v prvom rade divadelným. „Denis Kaufmann - Dziga Vertov je autorom vlastnej, originálnej koncepcie filmovéj expresie, ktorá dostala meno film – pravda. V nej demonštruje neštylizovaný autentický dokumentárny záznam reality. Cez nahrávanie vlastných autentických zvukov, umeleckú fotodokumetáciu výrazne rozšíril existujúce prúdy, obohatil jazyk a výrazne rošíril diapazón filmovej reči.“7 Alexander Dovženko a jeho poetika pomalého tempa predstavujú osobitý prúd. Rozpráva rečou prírody, obrazmi jej poetickej krásy oteplenej úprimným vzťahom prírody a človeka.
Film ako taký a diela práve týchto autorov sú neodškriepiteľným faktom, že nech je realita akákoľvek krutá a zlá, dá sa vykresliť a vyjadriť tak, aby v nás zanechala pocit drsnej poetiky a obdivu za schopnosť spracovať diela takéhoto charakteru. Sovietsky revolučný film nás presviedča o genialite jeho tvorcov, ich zmysle pre cit a humánnosť.
4 Dielo A. P. Dovženka
Narodil sa 12. septembra 1894 na severnej Ukrajine v rodine roľníka a rybára. Vyrastal obklopený úžasnou panenskou prírodou, v ozajstnej idyle. Ukrajinský folklór, piesne a mýty, to bolo jeho detstvo. Jeho neskorší život bol však dynamickejší a zaznamenal aj zopár „turbulencií“.
7) MARTIN : Ruská filmová poetika. [online], 18.4.2003 [22.12.2007]. Dostupné z
„Začínal ako provinčný učiteľ, študoval akadémiu umení, bol komisárom pre kultúru a umenie, v 1921 bol diplomatom v Poľsku, potom absolvoval rok na Berlínskej akadémii umení u Ernsta Heckela. V roku 1923 sa vracia na Ukrajinu, živí sa ako novinár, karikaturista a ilustrátor, je aktívny maliar. Až v roku 1926 sa začína jeho filmová kariéra, jeho nemé filmy 20-tych rokov ho urobili slávnym, za svoj prvý zvukový film IVAN získava Leninovu cenu a docentúru na štátnom filmovom inštitúte. No v nasledujúcich 20-tich rokoch vytvorí už len tri veľké filmy. Dôvod je prostý, počas druhej svetovej vojny točí prevažne vojnové dokumentárne filmy. Po viacerých komplikáciách a revíziách, kontrolovanej tvorbe a vlastnom sebazaprení získáva v roku 1949 druhú Leninovu cenu.“8
V 30. rokoch po nástupe zvukového filmu ho kritizujú za formalitu. Nedarí sa mu prispôsobiť ani trhu, ani ideológii a tak sa venuje zväčša len pedagogickej činnosti. Krátko pred začiatkom natáčania Poemu o mori, 26.novembra 1956 zomiera v Moskve. „Jeho filmografia je rafinovaným kompromisom medzi štátnou predstavou a vlastnými pocitmi, je vtesnaná medzi mantinelmi ukrajinskej kultúry a folklóru, kolektivizácie a industrializácie, patriotizmu a lásky ku vlastnému pôvodu, nespútanej prírody a drsného sveta chladných strojov. Je ovplyvnená striedaním pocitov; sebazapierania a entuziazmu, cenzúry a agitácie, úspechu a trápenia, nekonečných cyklov života, jeho podôb končiacich v neoddialiteľnej smrti. Také je rozprávanie o industrializácii a „prestavbe“ poľnohospodárstva - Zem, Ivan, Aerohrad, o sovietskej ikonizácii a histórii revolúcie - Zem, tak vyjadril ideológiu a vedu - Mičurin, tak zvečnil populárne mýty.“9 V Zemi vychádza z jemu tak blízkej mentality ukrajinského ľudu, tradícií, vyjadruje sa lyrickým jazykom. Dokonca aj politické agitácie, ktoré sú jadrom filmu, sú poňaté slovami lyrika. Práve táto črta jeho torby zahŕňa jeho diela do zlatého fondu kinamatografie. Príbeh, ktorý je zanedbateľný, je tvorený sériou hlbokých záberov podávaných v pomalom tempe, „tempom života pôdy v prospech svetlejšej budúcnosti a zanikajúcej minulosti.“10 Vo filme brilantne narába s filmovou technikou, optikou, v súlade s prostredím a prírodou. Mal obrovskú ctižiadostivosť a schopnosť, ktorú dokazoval vo svojich príbehoch dokonalou syntézou literárneho a filmového vyjadrovania, bravúrnym spájaním mytológie
8) MUCHA, R. : A. P. Dovženko; Básnik filmového plátna. Praha : Českoslovenký filmový ústav, 1976. ISBN 59-099-75, str. 19
9) MARTIN : Ruská filmová poetika. [online], 18.4.2003 [22.12.2007]. Dostupné z
10) MUCHA, R. : A. P. Dovženko; Básnik filmového plátna. Praha : Českoslovenký filmový ústav, 1976. ISBN 59-099-75, str. 33
s vlastnou skúsenosťou, vedomím a transcendentalitou. Takáto integrácia sa podarila iba malému počtu režisérov, iba málo z nich vytvorilo podobný uzavretý „filmový korpus“ ako Dovženko.
Obrázok 1 Zem ( A. P. Dovženko,1930)
Obrázok 2 Križnik Poťomkin (S. Ejzenštejn , 1925)
Obrázok 3 Križnik Poťomkin (S. Ejzenštejn, 1925)
Bibliografické odkazy:
BASKAKOV, V. : V rytme doby, 5. vydanie. Praha: Československý filmový ústav, 1988, ISBN 59-223-86
GREGOR, U. – PATALAS, E.: Dejiny svetového filmu. Bratislava: Tatran Bratislava, 1968
KOVÁŘ, M. : Film a ideológia . Praha: Panorama, 1985. ISBN 401-22-855
MUCHA, R.: A. P. Dovženko; Básnik filmového plátna. Praha : Českoslovenký filmový ústav, 1976. ISBN 59-099-75
MARTIN : Ruská filmová poetika. [online], 18.4.2003 [22.12.2007]. Dostupné z