Princípy Waldorfskej školy
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 2937×
Příbuzná témata
Princípy Waldorfskej školy
Waldorfská škola je všeobecno-vzdelávacou jednotnou školou, poskytujúcou vzdelanie deťom od 6 do 15 rokov. Je to deväťročná škola umožňujúca žiakom pokračovať vo vzdelávaní buď troj- až štvorročným vyšším stupňom waldorfskej školy alebo ktoroukoľvek strednou školou a odborným učilišťom. Škola poskytuje kvalitné vzdelanie, ktoré zodpovedá základným vzdelávacím štandardom slovenskej základnej školy. Svojou koncepciou sa riadi princípmi pedagogiky Rudolfa Steinera, ktorú tvorivým spôsobom rozvíja vzhľadom k miestnym, časovým a kultúrnym podmienkam, v ktorých pracuje.Dnes existuje v Európe viac než tisíc waldorfských škôl a škôlok, plus ďalšie v USA, Indii, Rusku, Novom Zélande. Podľa Rudolfa Steinera, zakladateľa waldorfskej pedagogiky, má byť škola organizovaná ako slobodná inštitúcia, nezávislá na momentálnom spoločenskom usporiadaní, má rozvíjať v dieťati individuálne vlohy, tvorivý duševný a duchovný potenciál.
Z materiálu UNESCO o waldorfskej pedagogike.
Uvedený citát zo správy UNESCO zachytáva pohľad, ako sú waldorfské školy vnímané vo svete. Preniknúť však do ich podstaty, vytvoriť si skutočný obraz o metódach a hĺbke tejto pedagogiky si vyžaduje čas a štúdium. Preto si ani nekladieme za cieľ podať na týchto stránkach vyčerpávajúcu informáciu o waldorfských školách, ale chceme na niektorých myšlienkach a príkladoch z vyučovacieho procesu priblížiť, čo je pre ne charakteristické, čo v deťoch pestuje a napomôcť tak rodičom pri výbere školy a pedagógom inšpiráciu pre ich ďalšiu prácu.
Waldorfskú školu je potrebné v prvom rade vnímať ako na skutočnú výchovno – vzdelávaciu inštitúciu. Nie že by si iné školy nekládli tento cieľ, no výchovnému procesu sa tu prikladá rovnaká dôležitosť ako vzdelávaciemu, tieto dve línie kráčajú popri sebe celým obdobím školskej dochádzky, ako jedna noha popri druhej. Deti sa postupne, v závislosti od veku, stretávajú s morálnymi vzormi a hodnotami prostredníctvom rozprávok, bájok, povestí, životopisov atď. Toto spoznávanie a prežívanie má konkrétny dopad na detskú dušu, a síce taký, že v neskoršom veku môžu mladému človeku tieto vzory vystúpiť do vedomia a viesť ho v období hľadania vlastnej identity a pri riešení životných úloh a kríz. Vtedy v nich môže nájsť potrebnú životnú oporu. Jednostrannú orientáciu na vedomostný výkon pokladajú učitelia vo WŠ za škodlivú.
Môžeme si totiž položiť otázku: Čo spraví človek s množstvom informácii, ktoré v škole namemoruje, ak mu chýbajú ideály, túžby a vzory, ako a pre čo tieto vedomosti použiť?
Veľmi dôležitý je spôsob, ako deti získavajú vedomosti. Pod vedomosťou sa tu totiž rozumie nie len konkrétna informácia, ale i spôsob, metóda, ako sa možno k informácii dopracovať a jej súvislosť s ostatným svetom okolo nás. K tomuto procesu sa navyše pridružuje snaha o osobný zážitok dieťaťa s učebnou látkou, ktorý buď už malo, alebo ho spolu s učiteľom prežíva priamo pri vyučovaní. Dieťa nechápe, prečo by sa malo memorovať rozličné hotové názory a informácie o svete a premýšľať o niečom, čo je úplne suché a nezáživné. Rozdvojenie myslenia a cítenia, t.j. že sa musí myšlienkovo venovať niečomu, čo je jeho duševnému prežívaniu cudzie, vníma veľmi intenzívne a je pre neho skutočnou drámou. Namiesto zaujímavých činností potom nastupuje v škole nezáujem, donucovanie a nechuť k dejinám, k prírode, k matematike či k materinskému jazyku. Preto učitelia vo WŠ dbajú, aby deťom neboli vedomosti odovzdávané, ale aby ich získavali a aby tento proces v primeranej miere obsahoval uvedené štyri zložky: osobný zážitok, súvislosť so svetom, ktorý poznáva, metódu spoznávania a samotnú informáciu.
Ako každá iná pedagogika, či ľudská činnosť i WŠ stojí a padá na učiteľovi. Učiteľ vo WŠ nemá detailne predpísaný plán, ako pri preberaní látky postupovať. Očakáva sa od neho, že sám tvorivým spôsobom nájde v danej triede najlepší spôsob, ako postupovať. To však kladie na jeho osobnosť, tvorivosť a prípravu vysoké nároky. Navyše sa od učiteľa očakáva, že si uvedomuje, že najlepším rozkazom je vlastný príklad. V praxi to pre neho znamená, že vo všetkom a všade, v osobnom i pracovnom sa snaží konať tak, aby bol príkladom, ktorý môžu deti nasledovať. V jednej zo svojich prednášok opísal Rudolf Steiner požiadavky na učiteľa WŠ nasledovne: “Ak chceme byť dobrými vychovávateľmi, musíme väčšinu práce vykonať sami na sebe. U učiteľa to naviac znamená, že skôr, ako vstúpi do školskej budovy, vžije sa celým svojím srdcom do učebnej látky, ktorú má v priebehu dňa prebrať. Je to oveľa dôležitejšie než dobré pedagogické vedomosti, ktoré radia, ako má to alebo ono urobiť. Učiteľ, ktorý si už dopredu zamiloval učebnú látku a vnútorne ju v láske duchovne prerodil, môže pri vyučovacej hodine sám dokonca tápať a hľadať - nijako to nechcem doporučovať - a podá lepšie výkony ako druhý, ktorý príde do školy vyzbrojený všetkými možnými pravidlami, v ktorých je jeho mozog priškripnutý ako v španielskych čižmách, a ktorý najlepšie vie, ako sa to má správne robiť.
Vieme, že sa to vo svete ešte bežne robí.
Tí, ktorí sa majú dnes stať vychovávateľmi, sú skúšaní predovšetkým z toho, čo vedia, čo si po obsahovej stránke osvojili. Dalo by sa povedať, že sú skúšaní len z toho, čo môžu nájsť v knihách. Bolo by však lepšie, keby si na to založili knižnicu. Väčšinou sú skúšaní z toho, čo sa kedykoľvek môže vyhľadať v knižnici, ak sa však vie správne vyhľadávať. Práve pri učiteľských skúškach by nemalo byť hlavnou vecou to, čo skúšaný v prípade potreby môže ľahko nájsť v knihách. Na také vedomosti by sa mal klásť dôraz čo najmenej. Na druhej strane by mal byť každý učiteľ preskúšaný z toho, ako sa je schopný vo svojom zmýšľaní a cítení spájať s tým, čo si ľudia môžu osvojiť ako poznanie, ako zmysel pre vývoj celého vesmíru. Podľa zmyslu, ktorý máme pre celkový ľudský a svetový vývoj, by sa malo usudzovať, či je človek ako učiteľ schopný alebo nie. Potom by pri skúške prepadli tí, ktorí len najviac vedia, a najlepšie by pri skúške obstáli tí, ktorí sú v duchovnom slova zmysle dobrí ľudia.“
Toto je pohľad na waldorfskú školu z jednej strany. Skrátený prepis prednášky holandského lektora a učiteľa WŠ Bena Berentsa a popis výučby fyziky v 6. ročníku sú ďalšími kamienkami do mozaiky o waldorfských školách.
Čo však je na WŠ oveľa podstatnejšie je skutočnosť, že deti sem chodia radi, radi sa učia a nie sú stresované. Nie že by tu neexistovali problémy, alebo by WŠ bola všeliekom. Avšak waldorfský učiteľ vidí v dieťati po celý čas plnohodnotného človeka s jeho budúcimi osobitými schopnosťami a danosťami, ktoré sú dnes v latentnom, alebo rozvíjajúcom sa štádiu. Pestuje v ňom záujem o svet, o život a ľudí, o štúdium. Absencia týchto záujmov u mladých ľudí vedie k pocitu nezmyselnosti a fatálnosti vlastného života a môže vyústiť do sklonov k anarchizmu, drogám, kriminalite. Učiteľ pokladá za svoju úlohu vytvoriť pre dieťa podmienky, v ktorých spomínané schopnosti a záujmy rozvinie a neskôr uplatní v osobnom živote i v spoločnosti. Je to záujem, úcta a rešpektovanie jeho individuality, ktoré dieťa u učiteľa vníma. Tým vzniká v ich vzájomnom vzťahu dôvera, v ktorej sa dieťa učí ľahko a s radosťou.