Paul Veyne Ako písať o dejinách (recenzia)
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 2188×
Příbuzná témata
Paul Veyne Ako písať o dejinách (recenzia)
Názov diela: Ako písať o dejináchAutor diela: Paul Veyne
Rok vydania: 1971 vo francúzštine ako Comment on ecrit l`Historie
1998 v preklade v Slovenskom jazyku
Preklad: Martin Kanovský
Vydavateľstvo: Chronos
Počet strán: 221
Obrazová príloha: nie je
Ako je už z názvu známe, kniha pojednáva o histórii ako takej. Je preto určená hlavne odbornej historickej verejnosti, no na svoje si prídu aj laici. Na prvý pohľad už zaujme čitateľa svojim formátom vo forme brožúry a obálkou. Na nej je reprodukcia iluminácie z tvz. Ebbovho evanjeliára zo začiatku 9. stor. Predstavuje sv. Matúša a namaľovaná bola pre remešského arcibiskupa Ebba pri príležitosti obrátenia Dánov na kresťanstvo. Taktiež vo vnútri knihy je poďakovanie, lebo publikácia vyšla vdaka podpore Open Society Fund a Vzdelávacej nadácii Jána Husa. Slovenské vydanie je venované pamiatke slovenského historika Petra Maťovčíka. Obsah je značne rozsiahly a kapitoly nasledujú takto:
Predslov
1. Predmet histórie
1.1 Nič iné, než pravdivé rozprávanie
1.2 Všetko je historické, teda História neexistuje
1.3 Ani fakty, ani zhodné zobrazenia, ani zápletky
1.4 Čistou zvedavosťou k tomu, čo je špecifické
1.5 Intelektuálna aktivita
2. Pochopenie
2.6 Pochopenie zápletky
2.7 Teórie, typy, pojmi
2.8 Kauzalita a retrodikcia
2.9 Vedomie nie je základom konania
3. Napredovanie histórie
3.10 Predlžovanie dotazníka
3.11 Sublunárnosť a humanitné vedy
3.12 História, sociológia, úplná história
Ďalej je tam rozsiahly poznámkový aparát, ktorý má 23 strán, abecedný zoznam osobností s dátumom ich narodenia a smrti a ich povolanie. Poslednou časťou knihy je krátky sumár o autorovi a jeho doteraz publikované práce. Knihu by si mal prečítať každý kto chce pochopiť pojem história a to čo je historické. Autor objasňuje ako sa máme na historické udalosti pozerať, aby sme ich dokázali čo najlepšie zreprodukovať. Lebo ako minca má dve strany, tak aj každá historická udalosť ma minimálne dve. Preto historik vo svojej práci by sa nemal prikláňať na tú, ktorú stranu, ale podať ucelenú a neovplyvnenú výpoveď.