Osvietenský absolutizmus

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Osvietenský absolutizmus

Charakteristika vlády a reforiem Márie Terézie a Jozefa II. Prejavy osvieteneckých ideí vo vláde Ľudovíta XV., Ľudovíta XVI., Petra I., Kataríny II.


Osvietenstvo je ideový smer v epoche prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu. Najvýraznejšie sa prejavilo vo Francúzsku v 18. st. Francúzsky panovník podporoval reformy pre svoj vlastný prospech, za Ľudovíta XVI. skrachoval poľnohospodárstvo. Osvietenstvo reprezentovali Voltaire, Rousseau, Montasquieu, Diderot, D’Alambert. Mnohí francúzski osvietenci sa podieľali na tvorbe Encyklopédie, najmä Diderot a D’Alambert. Encyklopedisti verili v silu ľudského rozumu, šírili osvetu a vzdelanosť, popularizovali vedu a bojovali proti poverám a predsudkom. Osvietenstvo sa výrazne opieralo o racionalizmus. V mnohých európskych krajinách sa v tomto období vyvinula forma vlády: osvietenský absolutizmus. Podľa osvietenského absolutizmu zrušením nevyhovujúcich zákonov a vyhlásením nových môže zákonodarca, osvietený panovník zlepšiť situáciu štátu i jeho občanov a zaistiť spoločenský pokrok. Cieľom spoločenského života je všeobecné blaho občanov. To môže zabezpečiť len racionálne usporiadaný štát. Na dosiahnutie tohto cieľa mali slúžiť najrôznejšie inštitúcie, úrady, armáda, školy, manufaktúry, ale i bohoslužby. Charakteristická je snaha o vytvorenie občianskeho štátu bez privilégií stavov, kde zákony platia pre všetkých rovnako. Princípy osvietenstva:
1. merkantilizmus – keďže bohatstvo štátu spočíva v množstve drahých kovov, ktoré vlastní, treba dosiahnuť aktívnu obchodnú bilanciu.
2. štátny utilitarizmus – občania musia konať v prospech štátu, lebo ten je prvoradý
3. fyziokratizmus – kladie dôraz na poľnohospodárstvo, ktoré zaistí občanovi dostatok potravín.
4. populacionizmus – podpora rastu populácie
5. vzdelávanie občanov

Fridrich II. Veľký (1740- 1786)
Pruský panovník, bojoval s Máriou Teréziou o Sliezsko, ktoré aj získal. Zúčastnil sa na prvom delení Poľska (1772). Zaviedol sociálne a právne reformy. Podporoval umenie, na jeho dvore pôsobil Voltaire.

Katarína II. Veľká (1762-1796)
Katarína II Veľká bola pôvodom nemecká princezná, dala sa prekrstiť na pravoslávnu a prijala meno Katarína. Vydala sa za ruského cára Petra III., ktorý sa však o vládnutie nezaujímal. Krátko po svadbe Peter III. zomrel za nevyjasnených okolností, a tak začala vládnuť Katarína. Bola vzdelaná v osvieteneckom duchu (dopisovala si s Voltairom), čo sa prejavilo počas jej vlády:
1. snaha o vytvorenie občianskeho štátu
2.

odobratie privilégií šľachte
Vybojovala Čierne more a Krym a dokončila princíp kozáctva v armáde. Podporovala umenie a rozvoj ruštiny. Ruské nevoľníctvo (krepostničestvo) nezrušila, ale vymedzila maximálny rozsah povinností nevoľníka voči vrchnosti.
1773 vypuklo v Rusku v okolí Volgy nevoľnícke povstanie vedené Pugačovom. Povstanie sa rozšírilo aj do rozsiahlejších oblastí Ruska, 1775 dosiahlo vrchol, povstalecké vojsko malo milión členov. Napokon bolo povstanie potlačené vďaka kozákom, ale keďže zaznamenalo ohlas v celej Európe, Katarína musela zmierniť nevoľníctvo.
Pred Katarínou už Peter I. začal robiť reformy, aby pozdvihol veľké a zaostalé Rusko.

Karol III. / VI. (1685-1740)
Pôvodne sa mal stať španielskym kráľom, ale po smrti jeho brata Jozefa sa stal jediným mužským potomkom Habsburgovcov. Náhle stratil podporu svojich spojencov, ktorí sa obávali spojenia rakúskych a španielskych dŕžav, a tak sa vzdal nároku na španielsky trón. 1713 vydal Pragmatickú sankciu, ktorá hlásala nedeliteľnosť vlády Habsburgovcov nad všetkými krajinami ríše a upravovala aj nástupnícky poriadok, na trón mohla nastúpiť aj žena. Uhorský snem schválil Pragmatickú sankciu 1723, ale problémy s jej uznaním sa prejavili už po Karlovej smrti, keď nastúpila trón jeho najstaršia dcéra Mária Terézia (1740).

Mária Terézia (1740-1780)
Na jar 1741 pruský kráľ Fridrich II. obsadil Sliezsko (žiadal ho za uznanie Pragmatickej sankcie).
Boje medzi Pruskom a Rakúskom nazývame Vojna o Habsburské dedičstvo.
1. fáza: (1741 – 1748) Mária Terézia tu stratila Sliezsko, vtedy najpriemyselnejšie časť monarchie, vznikali tu manufaktúry, ktoré získal Fridrich II, ale podarilo sa jej presadiť zvolenie jej manžela Františka Lotrinského za nemeckého cisára (ten podporoval stavbu manufaktúr hlavne na Slovensku). Táto fáza končí uzatvorením mieru v Drážďanoch.
2. fáza (1756 – 1763) Sedemročná vojna: vyprovokovala ju Mária Terézia, ktorá chcela získať späť Sliezsko, definitívne ho však stratila.
Po jej nástupe na trón musela bojovať aj proti bavorskému kurfirstovi Karolovi Albertovi, ktorý sa nechal korunovať za českého kráľa a nemeckého cisára. S podporou Uhorska a Anglicka ho však porazila.
Od 1765 nezvolávala Uhorský snem a vládla formou nariadení.
V zahraničnej politike sa orientovala na Francúzsko (Ľudovít XVI a Mária Antoinetta), spolu s Pruskom a Ruskom si 1772 prerozdelili Poľsko (získala Halič).

Pod uhorskú správu získala späť aj 13 spišských miest, ktoré dal Žigmund Luxemburský 1412 do zálohu Poľsku.
Ponechala vnútornú vládu Uhorska a jeho záležitosti riadila z Bratislavy.
Tereziánke reformy
1. školská reforma: Vychádza z dokumentu Ratio educationis (1777), ktorý zakotvuje povinnú školskú dochádzku v rámci tzv. triviálnych škôl (od 6 rokov, 3 – ročná povinná školská dochádzka). Touto úlohou Mária Terézia poverila svojho syna Jozefa II., bol reálnym autorom i uvádzateľom do praxe reformy. Školy sa v tomto období delili :
a) triviálne
b) mestské (normálne navštevovali učitelia, hlavné navštevovali deti), vyučovalo sa tu v rodnom jazyku
c) akadémie (nemecké alebo latinské)
d) univerzity (nemecké alebo latinské, Trnavská univerzita bola presťahovaná do Pešti a Košická bola zrušená, založila Banskú akadémiu, prvú na svete)
2. tereziánsky kataster: viedol sa zoznam vlastníkov pôdy, ktorý obsahoval informácie aj o rozlohe pozemkov a ich bonite, podľa neho aj platili dane. Pôda sa delila na:
- dominikál (panská časť pôdy, na ktorú poddaní chodili pracovať podľa toho, ako im to vymedzil kataster)
- rustikál (pôda, ktorú prenajímali poddaným).
3. tereziánsky urbár: (1767) usporadúval vzťahy medzi poddanými, zemepánmi a obcami, ktoré nadobudli verejnoprávny charakter. Štát ochraňoval poddaných, bol tu určený maximálny rozsah poddanských povinností. Bol to aj zoznam ľudí, kde bolo uvedené, koľko pôdy (usadlostí) vlastnili.
4. reforma súdnictva: zakázala procesy s čarodejnicami a mučenie.
5. väčší dôraz na zdravotníctvo (po epidémii kiahní nariadila očkovanie) a osvetu
6. všeobecný zákonník zločinov a trestov: všetci si boli pred súdom rovní.
7. konskripcie sa platili od roku 1750 k vojenským účelom, platili ich obyvatelia.

Jozef II (1780-1790)
Od 1765 bol spoluvládcom Márie Terézie, bez schválenia senátu, a nemeckým cisárom, za uhorského kráľa sa korunovať nenechal, lebo uhorská šľachta bojkotovala reformy.
Je typickým predstaviteľom osvietenského absolutizmu, v súvislosti s ním hovoríme o tzv. jozefinizme. Odmietal moc cirkvi, bol vzdelaný a proreformne orientovaný. V štátnej správe presadzoval centralizáciu a germanizáciu v snahe o vybudovanie jednotnej ríše. Podporoval však aj národné jazyky jednotlivých oblastí, čo spôsobilo rast národného povedomia. Patanty pre rozvoj krajiny neboli prijaté šľachtou. Jozefínske reformy
1. zrušenie nevoľníctva (1781 v rakúskych a českých krajinách, 1785 v Uhorsku, 1790 bolo schválené uhorským snemom): poddaní získali mnohé práva a slobody (mohli sa slobodne sťahovať a ženiť), čo bolo prínosom pre rozvoj monarchie. 2.

tolerančný patent (1781) zrovnoprávňoval náboženstvá v monarchii s katolicizmom, určité práva získali dokonca aj židia, mohli sa sťahovať z geta.
3. reformy namierené proti cirkvi:
a) zrušenie 50% kláštorov a mníšskych rádov. Ponechal len kláštory a rády, ktoré sa venovali zdravotnej starostlivosti a vzdelávaniu. Zrušeným kláštorom odobral pôdu (raabizácia), a tú mohli následne získať ľudia. Na tejto pôde sa často vytvárali veľkostatky (sekularizácia). Tvrdo zasahoval aj proti jezuitom, ktorí boli proti reformácii.
b) Vylúčenie štúdia teológie z univerzít. Namiesto toho vytvoril špeciálne školy na prípravu kňazov (len pre katolíkov) – štátne generálne katolícke semináre ( napr. v Bratislave, študoval tu aj Bernolák). 4. reforma štátnej správy: presadil centralizmus (centrom ríše bola Viedeň), germanizáciu. Štátny aparát tvorili odborníci a Uhorsko bolo rozdelené na 10 dištrichtov, zdanil uhorskú šľachtu.
Po vypuknutí revolúcie vo Francúzsku sa začali čoraz viac ozývať hlasy namierené proti Jozefovi. (najmä uhorská šľachta, ktorá nesúhlasila s jeho reformami). A tak bol donútený krátko pred smrťou odvolať všetky svoje reformy okrem zrušenia nevoľníctva a tolerančného patentu. Zomrel na tuberkulózu, ktorou sa nakazil počas bojov po boku Ruska proti Osmanskej ríši.
V duchu reforiem Jozefa II. vládol aj jeho brat Leopold II. (1790-1792). Po ňom na trón nastupuje František II. (1792-1835), ktorý sa pod vplyvom udalostí vo Francúzsku rozhodol pre návrat ku konzervatívnej forme vlády.

Počas vlády Márie Terézie a Jozefa II sa presadili aj mnohé slovenské osobnosti:
Adam František Kollár – zastával funkciu riaditeľa dvorskej knižnice vo Viedni. Pomáhal Márii Terézii pri formovaní školskej reformy. Je autorom radikálneho spisu O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci, za ktorý mu hrozilo vyhnanstvo na Sibír. Spis obhajoval absolutizmus a bol namierený proti šľachte. Matej Bel – autor Historicko-zemepisnej vedomosti o novom Uhorsku.
Samuel Mikovíny – cisársky kartograf a hvezdár.
Matej Korel Hell – banský konštruktér
Maximilián Hell – matematik a astronóm
Johann W. Kempelen – autor vodovodu pre Bratislavský hrad, autor diela Mechanizmus ľudskej reči a opis hovoriaceho stroja.

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?