Neandertálec - predátor alebo degenerovaný tvor?
Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 93469×
Příbuzná témata
Neandertálec - predátor alebo degenerovaný tvor?
Predátor, alebo degenerovaný tvor?(homo sapiens neanderthalensis)
Hoci vedci už pomerne dávno dokázali, že tzv. homo neandertalensis nie je predchodcom človeka, stále sa to ešte takto cituje. O tom, že neandertálec skutočne existoval, nemožno pochybovať(existencia - 350 000 - 400 000 rokov). Jeho prvé kostrové zvyšky sa našli v Neandertale v Porýni (Nemecko), podľa ktorého dostal aj meno. Antropológovia však zistili, že ide o celkom odlišnú vývojovú líniu rodu homo ako je tá, z ktorej sa vyvinul homo sapiens sapiens - teda človek. Málokto vie, že v dávnej minulosti neandertálec a človek múdry (homo sapiens) relatívne dlho žili vedľa seba. Avšak neandertálci približne pred 40 - tisíc rokmi vyhynuli (čo je oveľa neskôr, než vznikli umelecky dokonalé a nenapodobiteľné obrazy, ktoré vytvoril pračlovek v rôznych jaskyniach).Prečo však neandertálec vyhynul? O tom teraz vedci diskutujú na základe najnovších objavov - pozostatkov neandertálcov, ktoré sa našli v Chorvátsku.
Pred viac ako pol miliónov rokov sa náš vzdialený predok,hominid Homo erectus, "človek vzpriamený" začal vyvíjať na poddruh Homo sapiens ,"človek rozumný". Táto vývojová línia sa neskôr rozdelila na dve vetvy alebo poddruhy: vetvu Homo sapiens neanderthalensis "človek neandertálsky" a vetvu Homo sapiens sapiens, ku ktorej patria všetci ľudia súčasného sveta.
Obraz neandertálca je pomerne dobre známy.Bol menšej, rozložitej postavy, 155-160 cm vysoký, s ľahko nachýlenou postavou, s pokrčenými kolenami a s dopredu nahnutou hlavou. Jednotlivé kosti boli silné a ich konfigurácia ukazuje na značný vývin kostrového svalstva. Mal silné zuby, bezbradú dolnú čeľusť. Vďaka mohutným nadočnicovým oblúkom mal výrazné obočie. Čelá im ustupovali dozadu približne v 45°uhle. Z mierne vystupujúcej strednej časti tváre im vyčnievali široké a mohutné nosy. Hlava v tylovej oblasti vytvárala výrazný hrbol. Mozog mal dlhý a sploštený, uložený prevažne v zadnej časti a po bokoch hlavy. Lebku mal veľkú, podlhovastú a sploštenú, vypuklú na bokoch a vzadu. Jej stavba svedčí o vysokom stupni mozgovej činnosti pokiaľ ide o pohyb a vnímanie, ale o nižších rozumových schopnostiach, poznali oheň. Objem mozgu dosahoval 1175-1700 cm3 (priemer.
kapacita ľudského mozgu je 1400 cm3).Veľký otvor tylový, ktorým je lebka nasadená na krčnú kostru, bol posunutý značne dozadu, a tak vznikla i zaklonenosť hlavy.Už dlho sa diskutuje o tom, či neandertálci vedeli rozprávať. Nálezy podľa mnohých vedcov naznačujú, že neandertálci mali nedostatočne vyvinuté "detské" hlasové ústrojenstvo, neboli schopní hovoriť rýchlo, ale mohli tvoriť zvuky v rozsahu potrebnom pre obmedzenú hlasovú komunikáciu.
História neandertálskeho človeka je klasickým príbehom vývojového článku, ktorý sa ocitol v izolácii. Európa bola na začiatku doby kamennej odľahlou a zaostalou oblasťou. Predkovia neadndertálcov sa oddelili od ostatného ľudstva a vyvinuli sa na zvláštny poddruh jednoducho preto, že sa odvážili prísť do Európy a tu uviazli.
Ich príbeh sa začal približne pred pol mil. rokov, keď ich predchodcovia dorazili do Európy, možno cez Dardanely a Bospor v čase, keď bolo more plytké. Keď sa potom hladina zvýšila, zostali izolovaní a museli sa prispôsobiť chladnejšiemu podnebiu. Vrcholiaca doba ľadová zahnala populácie na južnú polovicu svetadielu. K ich najstarším predchodcom v Európe patrili skupiny lovcov doby kamennej, o ktorých spôsobe života vypovedajú objavy britských, nemeckých a španielskych archeológov. Najvýznamnejšia bola lokalita vo Veľkej Británii - Boxgorve v západnom Sussexe. Skrývala epochálne nálezy, ako napr. zvieracie kosti so stopami po smrtiacich úderoch, ktoré nasvedčujú, že už pre 500 000 rokmi v anglicku ľudia lovili kone, vysokú zver a nosorožce. Vyrábali si nástroje z pazúrikov,kostí,kriedy a dreva a jedna zo stôp, ktorú po sebe zanechali - lopatka koňa s dierou po kopiji - je najstaršim dôkazom na svete o použití zbrane človeka. Neandertálci vyrábali nástroje z pazúrika. Nemali však dosť predstavivosti na to , aby ich ďalej zdokonaľovali.
V roku 1856 odkryli robotníci v kameňolome v Neandrovom údolí pri Dusseldorfe kostrové pozostatky hominida, ktoré následne preštudoval profesor J.C.Fuhlrott. V tej dobe ešte spoločnosť nebola pripravená prijať akékoľvek tézy o predkoch človeka a tak boli pozostatky označené ako zvyšky predkeltského osídlenia, dokonca sa ozývali aj hlasy, ktoré prisudzovali tieto kosti človeku trpiacemu demenciou a krivicou. Ktosi tieto pozostatky dokonca prisúdil ruskému Tatárovi.
Zdôvodnenie bolo vskutku prozaické; " jedná sa o ruského Tatára, ktorý tu zomrel počas ťaženia na Paríž a jeho výrazné zakrivenie nôh je dôsledok častej jazdy na koni."Niet sa však čomu čudovať, veď Darwinova teória o evolúcii druhov ešte nebola zďaleka tou bibilou vied ako ja v súčasnosti.
Po tomto prvom náleze nasledovali ďalšie z celej Európy aj Blízkeho východu, a kedže sa nachádzali v tých istých vrstvách usadenín ako pôvodný nález, o Tatároch či chorých na krivicu, nemohlo byť ani reči. Následne boli v Britskom múzeu objavené pozostatky neandertálca. Išlo o lebku z Gibraltáru, ktorá sa našla už v roku 1848, ale bola založená do skladu. Jednalo sa o prvý oficiálny nález predka dnešného človeka. Z nálezov je tiež zrejmé, že v Európe sme s neandertálcami koexistovali približne 20 000 rokov a v oblasti Blízkeho východu dokonca 50 000 rokov. Čo sa stalo? Akoto že hominidi, ktorý sa úspešne rozšírili po celej Európe a časti Ázii sa pozvoľna vytratili?
Najmladšie nálezy neandertálcov z Gibraltáru sú asi 30 000 rokov staré. Potom sa títo ľudia vytratili. Ktovie, či sme to neboli práve my, ľudia dnešného typu, kto spôsobil vymretie neandertálcov. Bolo to spôsobené tým, že naši predkovia systematicky vyvražďovali neandertálcov, alebo sme jednoducho boli lepšie prispôsobení meniacim sa podmienkam? V každom prípade sme museli mať nejakú výhodu, inak by sme tu dnes neboli.
Akí boli teda naši predkovia a čo sa s nimi stalo? Dnes už na túto otázku nehľadá odpoveď len antropológia a paleontológia, ale významnou mierou prispieva aj molekulárna biológia. Práve analýzou mitochondriálnej DNA z nálezov neandertálcov a jej následným porovnaním so vzorkami dnešných ľudí sa potvrdil náš "príbuzenský" vzťah. Pomocou analýzy DNA mitochondrií, ktoré mimochodom dedíme iba od matky, sa podarilo vystopovať, že najstaršia žena Homo sapiens pochádzala z Afriky z obdobia zhruba pred 300 tisíc rokmi. Teóriu "mitochondriovej" Evy sa podarilo potvrdiť aj po analýze chromozómu X. Aj "Adam" podľa analýz chromozómu Y pochádzal z Afriky.
Je teda veľmi pravdepodobné, že ľudia sú potomkovia veľmi malej, ba priam ohrozenej skupiny ľudoopov. Je známe, že človek zdieľa so šimpanzom 98% genetického materiálu. Ako je možné, že sme takí rozdielni? Odpoveď poskytla opať genetika. K oddeleniu našich predkov od šimpanzov došlo pravdepodobne len pred 5 mil. rokov. Ale ako k tomuto rozdeleniu došlo? Iste je to dôsledok nejakej mutácie. Všetky ľudoopy majú 48 chromozómov, my ich však máme len 46. Kam sa podel zvyšok? Metódami farbenia chromozómov, tzv. prúžkovaním, sa zistilo, že náš druhý chromozóm je pravdepodobne výsledkom splynutia dvoch menších chromozómov šimpanza. Takýto "šimpanz" sa pravdaže v ničom nelíšil od normálneho šimpanza, jeho pohlavné bunky však obsahovali len 23 a nie 24 chromozómov a tak nemohol mať potomstvo so žiadnym iným zdravým šimpanzom. Ale mohol mať potomkov s rovnako postihnutým šimpanzom.
(Pravdaže, museli byť rozdielneho pohlavia) A kedže takéto mutácie sa vyskytujú zvyčajne medzi príbuznými, je pravdepodobné, že mitochondriálny Adam a eva boli súrodenci.
Takto sa naši predkovia reprodučne izolovali od šimpanzov. Následné mutácie a zmeny podnebia a prírodných podmienok nás stále viac a viac izolovali a pretvárali, až nám planiny Afriky boli primalé. Človek sa vtedy nachádzal v štádiu, ktorému sa hovorí Homo erectus, teda človek vzpriamený.Aj keď poznatky z tohto obdobia ešte nie sú zjednotené a aj typov človeka vzpriameného je viac, je zrejmé, že všetky tieto ľudské typy majú niečo spoločné s prvou veľkou migráciou, ktorá zasiahla pravdepodobne iba áziu a európu. Pravý homo sapiens, teda človek rozumný, sa z Afriky do ostatného sveta dostal podstatne neskôr. V Európe sa kladie príchod moderného človeka zhruba do obdobia poslednej doby ľadovej, pred 40-30 tisíc rokmi. Obýval také isté biotopy ako neandertálec. Ten sa s najvačšou pravdepodobnosťou vyvinul z potomkov prvých prisťahovalcov a v dôsledku extrémneho podnebia sa adaptoval na studenú klímu.
Táto adaptácia sa zdá byť pre neho osudná. Neandertálec bol výborne prispôsobený prežívaniu v malých lovekých skupinách. Z nálezov v dnešnom Iraku v jaskyni Šanidar je jasné, že neandertálci svojich mŕtvych pochovávali a zdá sa, že poznali aj antiseptické a hojivé účinky mnohých rastlín, ktorých peľ pokrýval celé telo mŕtveho. Najveľkolepejšiu z prevakých lokalít však objavili až na začiatku 80.rokov 20.st. v Španielsku. Je stará 300 000 rokov a poskytuje zrejme najstaršie svedectvo o náboženskom cítení človeka. Archeologický výskum v severošpanielskom Atapueroa ukázal, že pred 3000 storočiami celé generácie protneandertálcov používali jamu ukrytú hlboko v jaskyni pod horou ako pohrebisko pre svoje spoločenstvo. Aj keď neandertálci neboli takí vynachádzaví ako súčasný ľudia, to, že pochovávali svojich mŕtvych naznačuje, že si intenzívne uvedomovali sami seba. Doteraz sa v tejto jame našli úlomky kostí, z ktorých sa podarilo zostaviť 32 kostier, a konečné číslo môže dosiahnuť až 70.
Na inom nálezisku - v nemeckom Bilzingglebene - archeológovia objavili niečo, čo vyzerá ako pol milióna rokov staré táborisko aj s kamennými nákovami a kladivami, s miestami, kde možno stáli prístrešky, a s pomaľovanými kameňmi, najstaršim "umením" sveta. Neandertálci žili v 15-20 členných tlupách.
Dokonca sa starali aj o svojich ranených. Takže nešlo o žiadnych "barbarov". Neandertálci mali v priemere vačší objem mozgu ako dnešný ľudia. Kým sami neandertálci asi nezdokonaľovali techniku výroby nástrojov, po príchode moderného človeka sa výroba zbraní mení podľa vzoru prisťahovalcov.
Z toho je zrejmé, že sme s neandertálcami prichádzali do kontaktu. A možno medzi nimi bol aj výmenný obchod. Podľa všetkého sa medzi nimi a poddruhom homo sapiens sapiens odohrával prudký zápas o loviská. Naši predkovia preto zrejme mnohých neandertálcov pozabíjali. Možno so sebou priniesli aj choroby, ktorým neandertálci nevedeli vzdorovať.
No moderný človek mal výhodu aj v tom,že už nebol odkázaný len na jaskyne, ale budoval si príbytky a osady, ktoré mohli byť v neskoršom období oveľa početnejšie ako tlupy neandertálcov. V porovnaní s ním neandretálskemu človeku asi chýbala predstavivosť, technické schopnosti a vynachádzavosť.
Neandertálsky človek klasického typu vládol v Európe v dobe pred 125 000 až 30 000 rokmi, ale keďže sa podarilo objaviť len malú časť lokalít, v ktorých žil, je možné, že izolované skupiny neandertálcov prežili v okrajových častiach vládol v Európe v dobe pred 125 000 až 30 000 rokmi, ale keďže sa podarilo objaviť len malú časť lokalít, v ktorých žil, je možné, že izolované skupiny neandertálcov prežili v okrajových častiach Európy oveľa dlhšie, možno až do obdobia pred 25 000, alebo dokonca 20 000 rokmi. V určitej etape časť z nich pravdepodobne opustila stred Európy a osídlila severné pobrežie Čierneho mora a časti Blízkeho východu. Iba v poslednej zo spomenutých oblastí existovali súčasne s naším vlastným ľudským poddruhom. Na území Slovenska je najvýznamnejším neandertálskym nálezom ľudská lebka z Gánoviec pri Poprade.
Isté dnes ja azda len to, že posledný neandertálci v Európe ustupovali pred konkurenčným tlakom moderného človeka na pyrenejský polostrov a dostali sa až k Gibraltáru, odkiaľ možno s nostalgiou hľadeli na brehy kontinentu, z ktorého prišli ich predkovia.
Mitochondriálna DNA napovedá, že neandertálec je len naším bratrancom, amáme až 27 odlišností v usporiadaní tohto malého genómu. Je však potrebné počkať si na podrobnú analýzu celého genómu neandertálca. Možno, že v každom z nás je kúsok neandertálca. Zdá sa totiž neprevdepodobné, aby sa naši predkovia s neandertálcami nekrížli. Poučenie si môžeme vziať z novodobých dejín, veď koľkokrát sa stalo, že víťazi pojali za manželky ženy porazených".. .