MO2 - Stredovek a renesancia v literatúre a umení
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 5402×
Příbuzná témata
MO2 - Stredovek a renesancia v literatúre a umení
MO2 (OABB)ROZDIELNE SPÔSOBY CHÁPANIA ŽIVOTA A ČLOVEKA
Stredoveká literatúra a umenie vyrastala na základe feudálneho spoločenského poriadku a pod veľkým vplyvom kresťanského náboženstva.
Myslenie zasiahla náboženská transcendentálnosť, ktorá spočívala vo viere v božský, večný, nadpozemský svet. Pozemský svet a život sa zobrazuje len okrajovo, stáva sa jeho odrazom. Z toho vyplýva i dvojpólovosť umenia. Tá sa prejavuje kontrastmi –> božský – ľudský svet, duša – telo, dobro – zlo. Kresťanstvo neurčovali iba morálku a spoločenské myslenie, ale aj názory na umenie.
Štýl tohto obdobia bol rétorický, jazyk bol veľmi ozdobný, expresívny (citovo zafarbený) a emocionálny. Z trópov (básnická figúra) a figúr sa používalo najmä synonymum, prirovnanie, personifikácia, hyperbola, epizeuxa, anafora a epifora. Autori sa uspokojovali s nezmenenými, parafrázovanými obrazmi, zvratmi, frázami alebo citátmi. Obsah bol menej dôležitý ako forma, ktorá podliehala nemenným, stereotypným obrazom, frázam a citátom. Rozšírenou metódou bola imitácia.
1. Feudálna náboženská literatúra vznikla v cirkevnom prostredí, mala predovšetkým náboženský obsah. Život a svet zobrazovala v dvoch kontrastných polohách a to hriech – cnosť. Zdôrazňovala kresťanské cnosti (oddanosť Bohu, mravnosť a askézu). Najvyššími cnosťami bol obdarený svätec – ideálny hrdina stredovekej literatúry a ústredná postava legiend (príbehov zo života svätých s dôrazom na zázraky).
Medzi náboženské lit. žánre patrili:
lyrické piesne, kázne (postily – zbierky kázní),
legendy,
hagigrafie (životopisy svätých),
exapiá (krátke rozprávania o príkladoch mravného života vo forme bájky, anekdoty, poviedky a podobne)
drámy (mystériá)
Talianska legenda – Legenda aurea (zlatá legenda) – 13. stor.
Nemecká legenda – Gesta Romanum ( Rímske príbehy) – 13. a 14. stor.
2. Feudálna svetská literatúra – jej ústredným hrdinom bol bojovník, šľachtic = zidealizovaná postava, ktorá tradičné cnosti (statočnosť, oddanosť feudálnemu pánovi).
Hlavným lit. druhom bola hrdinská veršovaná epika, ktorá kvitla najmä vo Francúzsku (Pieseň o Ronaldovi) – 11. a 12. stor. a v Nemecku (Pieseň o Nibulungoch) – 12. stor.
Zo slovanských literatúr poznala hrdinskú epiku
srbská literatúra (junácke piesne o kráľovičovi Markovi),
ruská literatúra (byliny o bohatieroch, epos Slovo o pluku Igorovom, Nestorov letopis)
ukrajinská literatúra (dumy).
Od 12.
stor sa stali najvýznamnejšími lit. žánrami rytiersky epos a dvorná lyrika. V dvornej lyrike sa pestovala najmä ľúbostná lyrika. O jej šírenie sa vo Francúzsku starali básnici a trubadúri a v Nemecku minnasängri, v ktorých sú rytieri okrem tradičných cností ochrancami vyvolených dám. Vo franc. lit. – povesť o Tristanovi a Izolde, nemecký epos, španielske romance – Pieseň o Cidovi.
3. Mestská svetská literatúra sa rodila v mestskom prostredí, zaujímala sa o každodenný život. Nevyhýbala sa kritike spoločnosti a zdôrazňovala zábanvnú funkciu. Vo Francúzsku takúto lit. Predstavovali krátke veršované poviedky – Fabliaux, ktoré zosmiešňovali hlúposť a zbabelosť feudálov.
Humanistická a renesančná literatúra
V 13. – 14. stor. sa začalo v Taliansku a neskôr v iných krajinách šíriť nové myšlienkové, spoločenské, umelecké hnutie => humanizmus ( z lat. humanus = ľudský) a renesancia ( z fr. renaissance = obroda, znovuzrodenie).
Cieľom hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických ideálov a napokon obroda, znovuzrodenie antiky. Vznik tohto hnutia súvisí s rozvojom výroby a s rozmachom meštianstva. Bola však bohatá na významné objavy a vynálezy (heliocentrické názory M. Kopernika a Galilea Galileiho, kníhtlač Jána Gutenberga), objavenie Ameriky, kompasu.
Humanistické a renesančné myslenie prevratne zasiahlo do života, literatúry, umenia a vedy. Odmietalo feudálnu a náboženskú ideológiu a od nadpozemského sveta sa obracalo k pozemskému životu. Zdôrazňovalo nové hodnoty:
právo človeka na radostné prežívanie života
účtu k rozumu – racionalizmus
zmyslové konanie – senzualizmus
význam jednotlivca – individualizmus
Podobné hodnoty boli typické pre grécku a rímsku kultúru. Preto sa humanizmus a renesancia opierali o antiku. Humanisti študovali, vysvetľovali a vydávali rukopisy rímskych a gréckych básnikov, rečníkov a filozofov. Napokon napodobňovali ich tvorbu:
tematiku
žánre
veršované formy
štylistické prostriedky
klasický latinský jazyk
Literárny humanizmus spočiatku používal iba latinský jazyk. Neskôr siahol aj po národných jazykoch pričom humanistické ideály prispôsoboval domácemu prostrediu. Preto sa obmedzoval len na školské a učené kruhy.
Pod renesanciou sa v širšom zmysle rozumejú všetky myšlienkové, spoločenské a umelecké prúdy, ktoré narúšali stredoveké feudálne myslenie. V užšom zmysle sa pojmom renesancia označuje iba súveké výtvarné umenie a literatúra.
Humanizmus sa považuje za začiatok a východisko renesancie.
Znaky renesancie:
diela sa písali len v národných jazykoch
témy súviseli s citovým životom človeka a spoločnosti
jednoduchá štylistika – ľudový charakter
vyjadrovala radostný vzťah človeka k pozemskému životu, kráse
Talianska humanistická renesančná literatúra kvitla v 14. – 16. stor. Centrom kultúry bola Florencia, práve florentské nárečie sa stalo základom spisovnej taliančiny.
K najvýznamnejším autorom patrí Dante Alighieri (1265 – 1321) – rodák z Florencie, pôvodom šľachtic, politický činný. Jeho epická báseň Božská komédia ma tri časti – Peklo, Očistec a Raj. Tvorí ju 100 spevov a je zložená v trojveršových strofách – tercínach. Zobrazuje základné problémy stredovekého človeka.
Obsah tvorí cesta Danteho duše po záhrobí. Peklom a Očistcom ho sprevádza rímsky básnik Vergílius, ktorý je symbolom pozemského poznania. Peklo je podobenstvom zla a hriechu a Očistec tvorí prechod do Raja cez ľútosť a pokánie. V Raji sa Danteho ujíma jeho milá Beatrice. Danteho duša tu predstavuje ľudstvo, Vergílius rozum a Beatrice náboženstvo a teológiu.
V tomto diele sa stretávajú dva myšlienkové svety – stredoveký náboženský a renesančný pozemský. Dôležitou súčasťou básne sú však i čísla 3 a 10 –> symbol dokonalosti. Autor sa predstavuje ako hrdý vlastenec a sudca vtedajších politických pomerov, ako vášnivý bojovník za právo a starostlivosť.
Francesco Petrarca (1304 – 1374) sa preslávil najmä básn. zbierkou Spevník, ktorá obsahuje ľúbostné sonety, v ktorých ospevuje svoju milú Lauru. Zbierka obsahuje 366 básní. Idealizovaný portrét milovanej ženy obdarúva aj reálnymi vlastnosťami.
Lodovico Ariosto (1474 – 1533) – napísal epos o rytieroch Karola Veľkého – Zúrivý Roland
Giovany Boccaccio (1313 – 1375) sa stal zakladateľom renesančnej prózy zbierkou noviel Dekameron, ktorá obsahuje 100 noviel, ktoré si rozpráva 10 mladých ľudí na vidieku počas vyčíňania moru.
Novela – epický žáner stredného rozsahu. Má málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť a dej odráža každodenný život, reálnosť. Dej má rýchly spád a býva v ňom nejaký prekvapujúci obrat. Príbehy sú väčšinou veselé, s jemným humorom, vyžaruje z nich radosť zo života. V novelách vystupujú postavy z rôznych spoločenských vrstiev a s najrozmanitejšími vlastnosťami – múdrosť, hlúposť, závisť, pokrytectvo, chamtivosť a prešibanosť. Autor stavia do popredia lásku v prirodzenej forme. Jednotlivé rozprávania sa končia ponaučením
Vo francúzskej renesančnej literatúre vynikol FranCois Villon (1431 – 1464) básn. zbierkami Malý testament a Veľký testament. Písal lyrické spovede človeka, ktorým lomcujú stredoveké a renesančné pocity.
FranCois Rabelais (1494 – 1553) predstavuje vrchol v próze svojim románom Gargantua a Pantagurel.
Na pozadí dobrodružstiev obra a jeho syna satiricky zobrazuje život a súvekú spoločnosť. Román je tiež paródiou vtedajších lit. žánrov.
Španielska humanistická a renesančná literatúra sa rozvíjala najmä v 16. a 17. stor. Medzi najprestavovanejšie žánre patrila komédia.
Najvýznamnejším autorom španielskej renesančnej literatúry bol básnik, dramatik, novelista a románopisec Migual de Cervantes Saavedra (1547 – 1616). Vrchol jeho tvorby predstavuje román Dômyselný rytier Don Quiote de la Mancha. Hrdina románu, starnúci rytier Quiote, sa pomätie z čítania dobrodružných rytierskych románov. Pod ich vplyvom sa vydá hľadať vysnenú Dulcineu, a konať hrdinské činy na jej počesť. Sprevádza ho sluha Sancho Panza, predstaviteľ zdravého sedliackeho rozumu. Dobrodružstvá sa končia zosmiešnením alebo bitkou (boj s veternými mlynmi, s mechmi vína). Pred smrťou vytriezvie a zriekne sa svojho poblúznenia.
Román nie je len satirou na rytierske romány, ale aj trpkým obrazom konfliktu sveta ušľachtilých ideálov a sveta tvrdej skutočnosti.
Anglická renesančná literatúra sa rozvinula v 16. stor. vďaka Williamovi Shakespearovi (1564 – 1616) – narodil sa v Stradforde, ako syn remeselníka. Vzdelanie získal na tamojšej škole. Ako 18-ročný sa žení a odchádza do Landýna, kde sa stáva hercom a spolumajiteľom divadelnej spoločnosti. Napísal okolo 40 hier, historických drám, komédií a tragédií. Námety na ne čerpal z národných anglických kroník, z antickej histórie, z talianskej a domácej novelistickej tvorby, z ústneho podania, ľudových balád. atď.
V jeho komédiách hrdinovia bojujú o osobné šťastie a prirodzené vzťahy medzi ľuďmi:
Veselé panie z Windsoru
Skrotenie zlej ženy
Mnoho kriku pre nič
Ako sa vám páči
Tragédie zobrazujú konflikty čistej ľudskosti a dobra s podlosťou a zlom:
Rómeo a Júlia
Hamlet
Macbeth
Othello
Kráľ Lear
Historické hry predstavujú vývin a rozkvet Anglicka. Shakespeare v nich kritizuje náboženský fanatizmus, predstavy o urodzenosti feudálov a uplatňoval princíp rovnosti všetkých ľudí:
Richard II.
Richard III.
Henirch V. Julius Caesare
V tragédii Hamlet syn dánskeho kráľa Hamlet má pomstiť smrť svojho otca, ktorý sa mu zjaví v podobe ducha. Zavraždil ho jeho vlastný brat Claudius, aby sa zmocnil vlády a vzal si za ženu kráľovu manželku – Hamletovu matku. Hamlet nakoniec vykoná pomstu, no umierajú pri nej aj nevinné obete – Ofélia, ktorá ľúbila Hamleta, sa pomiatla a utopila. Oféliin brat vyzve Hamleta na súboj, v ktorom má Hamlet zomrieť otráveným mečom. Zraní princa, ale pri zámene kordov je sám smrteľne zranený.
Kráľovná pripíja na Hamletov úspech otráveným vínom a umiera. Ranený Hamlet zabije i vraha svojho otca a nakoniec i sám zomiera. Hamlet veril vo veľké, vznešené myšlienky, ale skutočnosť v ňom vyvoláva sklamanie a pesimizmus. Toto je charakteristické pre jeho monológ „byť či nebyť“
Byť, či nebyť – kto mi odpovie
čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípy zlostnej šťasteny
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať?
Hamlet je renesančný typ, ktorý verí v čistotu ľudských vzťahov a čestnosť, ale drsná skutočnosť vyvoláva v ňom sklamania a pesimizmus.
Gramatika.
Úvaha: útvar výkladového slohového postupu. Autor zaujíma subjektívny postoj k spoločenským filozofickým problémom. Východiskom úvahy :
- známe poznatky
- životné skúsenosti
- bezprostredné zážitky
Úvaha sa vyskytuje:
- V náučnom štýle (kritika, recenzia, esej)
- V publicistickom štýle (komentár, úvodník)
- V umeleckom štýle (reflexívna lyrika, monológ hrdinu)
Úvaha sa využíva výkladový, umelecký, publicistický rečnícky postup.
Cieľ úvahy: priviesť čitateľa k uvažovaniu o danom probléme, ukázať na správny prístup k riešeniu a pôsobiť na mravné city človeka.
Kompozícia úvahy – nemá taký výrazný predel ako výklad, hoci tiež pozostáva z úvodu, jadra a záveru.
Úvod: vzbudenie záujmu o riešenú otázku
Jadro: rozoberá a osvetľuje sa príslušný problém
Záver: vyslovuje sa autorovo konečné stanovisko
Pre úvahu sú charakteristické:
- rečnícke otázky, prirovnania, personifikácia, kontrasty, gradácia, metafory (abstraktné, expresívne slová, dôsledkové, dôvodové súvetia).