John R. Searle Myseľ, jazyk a spoločnosť. Ako funguje jazyk: reč ako druh ľudskej činnosti. (Stručný náčrt teórie rečových aktov.)
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 5349×
Příbuzná témata
- John R. Searle Myseľ, jazyk a spoločnosť. Ako funguje jazyk: reč ako druh ľudskej činnosti. (Stručný náčrt teórie rečových aktov.)
- John R. Searle – Myseľ, jazyk a spoločnosť. Ako funguje jazyk: reč ako druh ľudskej činnosti. (Stručný náčrt teórie rečových aktov.)
- Národný jazyk, spisovný jazyk, kultúrny jazyk; nárečia
- Jazyk
- Jazyk a písmo
John R. Searle Myseľ, jazyk a spoločnosť. Ako funguje jazyk: reč ako druh ľudskej činnosti. (Stručný náčrt teórie rečových aktov.)
Pre štúdium teórie komunikácie je bezpochyby nevvvyhnutné podať aspoň veľmi stručne náčrt teórie rečových aktov. O tento náčrt nám v tejto krátkej práci pôjde. Budeme vzchádzať z knihy Myseľ, jazyk a reč od J. R. Searleho. Tématike rečových aktov sa Searle venuje v kapitole: Ako funguje jazyk: reč ako druh ľudskej činnosti. Považujeme za nevyhnutné upozorniť, že naša analýza rečových aktov sa nevyhne určtiým malým nedokonalostiam, nakoľko sa na niektorých miestach autor odvoláva na predchádzajúce kapitoly. Tieto sme nemali možnosť si prečítať. Aj napriek tomu však dúfame, že sa nám podarí podať čo najvernejší náčrt teórie rečových aktov ako ho podáva J. R. Searle.Hneď na začiatku je potrebné definovať pojem rečový akt. Je to každé vydanie akustického prejavu v obvyklej rečovej situácii. Jednoduchšie povedané, rečovým aktom možno nazvať všetko, čo človek vypovie. Partí sem aj akákoľvek myšlienka, ktorá síce nieje vyslovená, ale je nejakým spôsobom vyjadrená (písaný text, posunková reč…). Rečové akty je možné rozdeliť na dve skupiny. Prvé sú tzv. illokučné rečové akty. Illokučný akt je minimálna jednotka ľudskej jazykovej komunikácie. Vždy keď sa s niekým rozprávame, prípadne inak komunikujeme, vytvárame tým illokučné akty. Je dôležité povedať, že musia byť urobené zámerne. Nemôžo totiž urobiť neúmyselný illokučný akt (ak som nemal úmysel niečo sľúbiť, tak som to nesľúbil). Illokučné akty sú základnou jednotko nesúcou význam v komunikácii. Druhým typom rečových aktov sú perlokučné akty. Sú to dôsledky, kotré spôsobil illokučný akt u poslucháča. Tieto nemusia mať charakter zámernosti. Illokučný akt je teda výpoveď hovoriaceho a prelokučný akt dôsledok tejto výpovede u poslucháča. Podobne ako Searle, budeme sa ďalej zaoberať len illokučnému typu rečových aktov.
Po základnom rozlíšení rečových aktov na illokučné a prelokučné sa budeme venovať podrobnejšej analýze illokučných aktov. V každom illokučnom akte je možné rozlíšiť dve zložky. V texte použitá schéma je: F(p), kde F je sila (druh) aktu a p reprezentuje obsah aktu. Pre pochopenie podstaty illokučných aktov je nutné rozanalyzovať práve toto F, teda druhy illokučných aktov. K tomuto cieľu sa Searle dostáva postupne cez analýzu viacerých súvisiacich problémov.
Potrebné je pochopiť ako sa dostávame od zvujku, ktorý pri reči vytvárame, k illokučnému aktu. Čo je problém ako sa viaže jazyk k realite. Jazyk sa k realite viaže silou zmyslu, ktorý vyjadruje.
A práve zmysel je tá vlastnosť, ktorá mení akustickú výpoveď na illokučný rečový akt. Ak má byť výpoveď illokučným aktom je ďalej nevyhnutné, aby bola urobená s určitým zámerom (úmyslom). Zámernosť potrebujeme, aby slová mohli niesť zmysel. Ak sú slová vyslovené zámerne, prenášame do nich zamýšľaný zmysel. Zmysel slov je to, prečo ich vyslovíme, čo majú spôsobiť (vypovedať). A zmysel je potrebný, aby slová mali vzťah k realite. V každej vete možno potom rozpoznať dva zymsly (výzanmy) tejto vety: a.) Význam slov vety. Tento druh významu je záležitosťou jazykových konvencií. b.) Význam hovoriaceho, teda význam, ktorý do vety vkladá hovoriaci. Tento závisí, v medziach určitých obmedzení, úplne od úmyslu hovoriaceho. Význam hovoriaceho je menej obmedzený a je nadradený významu slov vety. Zmysel (význam) je forma drrivovanej intencionality (zámernosti). Hovoriaci vkladá do svojich myšlienok určitý zámer, ktorý potom prenáša na slová (vety, znaky, symboly). Tieto teda nemajú len klonvenčný ligvistický význam, ale možno ich použiť aj pre prezentovanie významu hovoriaceho.
Rečový akt by sme teda mohli inými slovami redefinovať ako pripísanie (privlastnenie) zámernosti (intencionality) na slová a symboly hovoriacim. Ako sa to deje? Spomínaná intencionalita závisí od podmienok uspokojenia. Aby sme sa pokúsili niečo vypovedať, musí nám to priniesť nejaké uspokojenie, inak naše myšlienky nevyjadríme. Keď hovoriaci hovorí, prevádza úmyselný akt. Produkcia zmyslu je je časťou podmienok uspokojenia jeho úmyslu urobiť výrok, čím vzniká zmysluplná výpoveď. Hovoriaci ukladá podmienky uspokojenia na znaky a symboly, ktoré sú sami podmienkami uspokojenia (bez vzukov a znakov by nemohol uspokojiť svoj zámer urobiť výpoveď). Vyrieknutím zmysluplnej výpovede teda hovoriaci ukladá podmienky uspokojenia (zmysluplnosť výroku) na podmienky uspokojenia (zvuky a znaky). Demonštujme to na príklade, ktorý používa sám Searle. Niekto vysloví vetu „Prší.“ Môže mať pri tom viac úmyslov. Ak mal „úmysel vypovedania“ (urobiť nejakú výpoveď), samo vyrieknutie je podmienkou uspokojenia. Avšak sama táto výpoveď si ďalej žiada „byť uspokojená.“ V našom prípade je podmienkou uspokojenia výpovede podmienka pravdivosti (len ak skutočne prší bude výpoveď uspokojená). Toto je prípad, kedy sa jedná o úmysel vypovedať niečo o realite. Teda hovorenie sa može diať pre: a.) samo hovorenie - v takom prípade je podmienkou uspokojenia úmyslu hovoriaceho vyslovenie výpovede.
b.) vyjadrenie významu – pre uspokojenie úmyslu hovoriaceho je potrebné k vypovedaniu pripísať výpovedi ďalšie podmienky uspokojenia (napr.: podmienku pravdivosti…). Vždy keď niečo hovoríme nie len pre zvuk, ale pre význam (úmysel významový), sme viazaný zodpovednosťou voči pravde.
Skôr ako pristúpime k vymedzeniu druhov illokučných rečových aktov položme si ešte jednu otázku. Čo je to úmysel komunikovať? Searle odpovedá: „Úmysel komunikovať je úmysel spôsobiť (vyvolať) v poslucháčovi poznanie môjho zmyslu tým, že mu ukážem môj zámer spôsobiť v ňom toto poznanie.“ Teda tým, že chceme komunikovať, chceme poslucháčovi odhaliť zmysel, ktorý vkladáme do výpovede.
Po podaní analýzy doteraz diskutovaných problémov, môžeme konečne prejsť k samotnému vymedzeniu druhov illokučných rečových aktov. Rozďeľujú sa na päť durhov.
1. Asertívny (tvrdiaci) illokučný akt. - uvádza poslucháča do pravdivosti tvrdenia. Je to vyrieknutie tvrdenia, reprezentujúceho stav udalostí vo svete. Na tento druh illokučného aktu sa odpovedá vierou a môže byť pravdivý alebo nepravdivý.
2. Direktívny (príkazový) illokučný akt - je pokus priviesť poslucháča k správaniu aké naznačuje vyrieknutý obsah direktívy. Odpovedá sa naň túžbou (chcem alebo nechcem poslúchnuť). Direktívne illokučné akty môžu byť, ako je zrejmé, poslúchnuté alebo neposlúchnuté.
3. Illokučný akt prísľubu (poverenia, úlohy) – je záväzok hovoriaceho vykonaťsled činností, ktorý je obsiahnutý vo vyrieknutom obsahu. Podmienkou úprimnosti takéhoto typu illokučného aktu je skutočný úmysel prísľub vykonať. Môže byť dodržaný alebo porušený (nesplnený).
4. Vyjadrujúci illokučný rečový akt – slúži na vyjadrenie podmienok úprimnosti rečového aktu. Patria sem ospravedlnenia, vďaky, gratulácie… Podmienka úprimnosti takéhoto druhu illokučnédo aktu závisí od jeho typu. Napr.: pri ospravedlnení je to prítomnosť skutočnej ľútosti nad tým, čo sa stalo.
5. Deklaračný illokučný akt – slúži na vytvorenie zmeny stavu vecí vo svete vyjadrením, že tento stav bol zmenený. Vytvára nejaký stav vecí tým, že tento stav prehlasuje za utvorený. Napr.: prehlásenie muža a ženy za manželov, sa nimi skutočne stávajú. Delkaračné illokučné akty sú skutočne jedinečné, pretože spôsobujú zmenu stavu vecí len tým, že boli úspešne vyrieknuté.
Toto sú základné druhy illokučných rečových aktov. Pre úplnosť je azda potrebné dodať, že existujú aj tzv. Nepriame rečové akty – ktoré sú vyjadrením jedného druhu illokučného rečového aktu nepriamo tým, že iný vypovieme priamo.
Napr.: ak tvrdním „Je mi zima.“ (asertívny illokučný akt) a chcem tým povedať „Zavri okno!“ (direktívny illokučný akt).
Podali sme v krátkosti náčrt teórie rečových aktov ako ju podáva J. R. Searle. Snažili sme sa analyzovať nie len jednotlivé druhy illokučných rečových aktov, ale aj otázku vzťahu jazyka a reality, otázku spôsobu pripisovania významu výpovedi, či otázku zmyslu. Naša analýzy zaiste nie je úplne vyčerpávajúca. Nemusí nám to však veľmi prekážať, nakoľko sa k tekto problematike môžeme v prípade potreby kedykoľvek vrátiť. Nateraz, domnievame sa, nám táto analýza postačuje.