Huby
Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 5880×
Příbuzná témata
Huby
KO morfológii a anatómii húb I. - Morfologické znakyAby čitatelia nadobudli určitú predstavu o niektorých pojmoch, ktoré sa vyskytujú pri charakteristike jednotlivých druhov húb, pokúsime sa jednoduchou a zrozumiteľnou formou podať vysvetlenie týchto termínov. Mykológ, ktorý sa zaoberá výskumom vyšších húb (najmä mykológ-systematik), má k dispozícii zvyčajne iba reprodukčný orgán huby, t. j. plodnicu. Dnešný vývin vedy nepokročil ešte tak ďaleko, že by sa dali určovať jednotlivé druhy podľa hlavného orgánu húb, t. j. podľa mycélia. Práve preto predmetom našej pozornosti z celého organizmu húb budú iba plodnice, teda huby, ako ich chápe ľud a väčšina praktických hubárov. Pri opise vyšších húb si všímame spravidla najprv morfologické znaky plodnice, to znamená, že študujeme jej celkový tvar a jednotlivé časti, z ktorých pozostáva. Obrátime teda pozornosť na všetky makroskopické znaky na povrchu i na priereze plodnice. Makroskopické znaky môžeme pozorovať iba okom alebo najviac pomocou lupy, avšak bez mikroskopu. Tomu, kto sa nezaoberá hlbším štúdiom húb, tieto znaky úplne postačia na bezpečné určenie niekoľkých desiatok druhov húb, ktoré sú svojím zovňajškom také výrazné, že nemôže nastať omyl pri určovaní. Ak sa však nechceme uspokojiť iba s povrchným poznaním húb, musíme si všímať aj anatomiché znaky pomocou mikroskopu. Takéto znaky sa bežne nazývajú mikroskopické. Pri mikroskopickom rozbore si spravidla všímame výtrusy, stavbu hyménia a jeho jednotlivých častí, štruktúru dužiny (tramy) klobúka, lupeňov, rúrok, pokožky klobúka a často aj mikrochemické farebné reakcie. Samozrejme, najväčšiu pozornosť venujeme predovšetkým tým častiam anatomickej stavby plodnice, ktoré sú pre príslušný rod alebo druh dôležitejšie a na určenie druhu najrozhodujúcejšie. Morfologické znaky húb
Tvary vyšších húb sú veľmi rozmanité (pozri obr. 2). Pri opise týchto tvarov si zvyčajne pomáhame tak, že ich prirovnávame k všeobecne známym predmetom s útvarom
Obr.2. Rôzne tvary plodníc 'vyšších húb'; a-miskovitý, b - laločnatý, c - hľuzovitý, d - kalichovitý, e - hruškovitý, f - hviezdovitý, g - kríkovitý, h-niťovitý, i - pohárovitý, j - hadovkovitý
Obr. 2a. Rozličné tvary plodníc 'vyšších húb'; k - koláčovite rozliaty, 1 - kyjakovitý, m - kornútikovitý, n - uškovitý, o - kopytovitý, p - klobúkatý, r - škľabkovitý
Miskovitý, pohárovitý, kalichovitý alebo uškovitý tvar majú najčastejšie plodnice z radu čiaškotvarých - Pezizales.
Laločnatý tvar klobúka majú obyčajne druhy z rodov chriapač - Helvella, ušiak - Gyromitra a pasmrčok - Ptychoverpa. Celkový laločnatý tvar majú napr. plodnice z rodov rôsolovka - Tremella, tmavorôsolovka - Exidia a uchovka - Auricularia. Kríkovitý tvar majú plodnice z rodov strapačka - Ramaria, konárovka - Clavulina, kučierka - Sparassis a parôžkovec - Calocera. Kyjakovitý, jazykovitý alebo nitovitý tvar majú plodnice z rodov kyjak - Clavariadelphus a kyjačik - Clavaria. Kornútikovitý alebo lievikovitý tvar majú plodnice z rodu lievik - Craterellus. Hviezdovitý tvar má veľa druhov plodníc z čeľade hviezdovkovitých - Geastraceae. Hruškovitý tvar majú viaceré plodnice z rodu prášnica - Lycoperdon. Pohárovitý tvar majú plodnice z čeľade hniezdovkovitých - Nidulariaceae. Rozliaty, koláčovitý tvar majú napr. plodnice z rodov drevokaz - Serpula, struhák - Radulum, srsťovec - Mycoleptodon a mnohé iné. Kopytovitý alebo vejárovitý tvar majú mnohé druhy z čeľade trúdnikovitých - Polyporaceae. Škľabkovitý alebo lastúrovitý tvar má viacero druhov z čeľade trúdnikovitých - Polyporaceae a z rodov pahliva - Crepidotus, hliva - Pleurotus a pňovka - Panellus. Hľuzovitý tvar majú plodnice z radu hľuzovkotvarých - Tuberales, z radu hľuzotvarých - Hymenogastrales a vôbec všetky podzemné huby -- Hvpogaei. Pre obmedzený priestor nemôžeme vymenovať celú bohatú stupnicu tvarov, aké tvoria plodnice vyšších húb. Podrobnejšie si budeme všímať najmä klobúkaté plodnice z radu pečiarkotvarých - Agaricales, lebo s nimi sa praktický hubár dostáva najčastejšie do styku. V praxi sa ukázalo, že aj druhy z rodov chriapač - Helvella, ušiak - Gyromitra, smrčok - Morchella a pasmrčok - Ptychoverpa je z praktických dôvodov zrozumiteľnejšie opisovať podobným postupom ako klobúkaté huby, hoci sú z hľadiska vývinu a taxonómie veľmi vzdialené. Väčšina autorov si osvojila pri morfologickom opise klobúkatých húb taký postup, že si najprv všíma vlastnosti klobúka, potom hymenofor a hlúbik, zvyšky vela a napokon dužinu plodnice. Tento postup zachovávame aj my.
O morfológii a anatómii húb II. - Klobúk
Veľkosť klobúka býva rôzna. Od miniatúrnych rozmerov, ako majú niektoré druhy napr. z rodu tanečnica - Marasmius (2-4 mm), až do veľkých rozmerov, ako má napr. bedľa vysoká - Macrolepiota procera (250-350 mm v priemere). Priam 'obrovské' rozmery dosahujú niekedy plodnice lesklokôrovky plochej - Ganoderma applanatum (550-1000 mm).
Tvar klobúka môže byt takmer guľovitý, polguľovitý, elipsoidný, vajcovitý, valcovitý, ostro kužeľovitý, tupo kužeľovitý, zvoncovitý, polguľovite klenutý, plocho klenutý, plocho rozprestretý s hrboľom alebo bez hrboľa, v strede niekedy vtlačený alebo až lievikovite prehĺbený a často celkom lievikovitý (pozri obr. 3). Okraj klobúka býva rovný, zvlnený alebo poprehýbaný, podvinutý, ostrý, tupý alebo zaoblený, hladký alebo ryhovaný. Povrch klobúka je buď hladký, jamkatý, hrboľkatý, vráskavý alebo ryhovaný, holý, páperistý, zamatový, plstnatý, vločkatý, otrubnatý, vláknitý alebo šupinatý, slizký, sliznatý, lepkavý alebo suchý, matný alebo lesklý. Obr. 3. Rôzne tvary klobúka; a - takmer guľovitý, b - polguľovitý, c - valcovitý, d - elipsoidný, e - vajcovitý, f - ostro kužeľovitý, g - tupo kuželovitý, h - dáždnikovitý, i - klenutý, j - zvoncovitý, k - plochý s hrboľom, l - plochý, v strede prehĺbený, m - lievikovitý
Farba klobúka môže byt veľmi rozmanitá. Môžeme bez zveličovania povedať , že na hubách sa vyskytujú všetky farebné odtiene. Ďalej si na klobúku všímame, či je hygrofánny a či sa dá pokožka dužiny zlúpať ľahko, ťažko alebo vôbec nie.
O morfológii a anatómii húb III. - Hymenofor
Hymenofor bazídiových húb z radu trúdnikotvarých - Polyporales je buď hladký (čeľad strapačkovité - Clavariaceae), žilkovitý alebo vráskavý (čeľaď kuriatkovité - Cantharellaceae),
Obr. 4. Rozličné druhy hymenoforu; a - ostnatý, b - rúrkovitý, c - lupeňovitý
Obr. 5. Rôzne tvary pórov hríbovitých húb; a-okrúhle, b - hranaté, predĺžené, C - lúčovite, takmer lupeňovite predĺžené
ostnatý alebo hrboľkatý (čeľaď plesňovkovité - Thelephoraceae, jelenkovité - Hydnaceae), rúrkovitý (čeľaď trúdnikovité - Polyporaceae) a z radu pečiarkotvarých - Agaricales rúrkovitý (čeľad hríbovité - Boletaceae) alebo lupeňovitý (čeľaď pečiarkovité - Agaricaceae). Budeme si predovšetkým všímať ostnatý, rúrkovitý a lupeňovitý hymenofor (pozri obr. 4). Ostne bývajú krátke alebo dlhé, hrubé alebo tenké, ostré alebo tupé, husté alebo riedke, rôzne sfarbené. Rúrky môžu byt krátke alebo dlhé, na hlúbik prirastené alebo zbiehavé, pri hlúbiku voľné alebo odstávajúce. Všímame si, či sa dajú navzájom od seba oddeliť (hríbový typ),
Obr. 6. Rôzne pripojenie lupeňov na hlúbik; a -voľné, b - zúbkom vykrojené, c - prirastené, d - zúbkom zbiehavé, e - zrastené do golierika, f - odstávajúce, g - zbiehavé, h - hlboko zbiehavé
Obr. 7. Rôzne usporiadanie lupeňov; a - riedke, nevystriedané, b - stredne husté, vidlicovite delené, c - veľmi husté, vystriedané
Obr. 8. Ostrie lupeňov; a - hladké, b -páperisté, c - zúbkaté, d - pílkovité, e - vločkaté
alebo či sa nedajú navzájom oddeliť (suchohríbový typ). Dôležitá je aj farba rúrok.
Prevládajú rozličné odtiene bielej, sivej, krémovej, žltej, žltozelenej, hnedej a ružovej farby, ktoré sa postupným dozrievaním plodnice rozmanito menia. Farba rúrok sa často mení aj poranením alebo v styku so vzdušným kyslíkom. Póry sú vlastne ústia rúrok. Všímame si najmä ich veľkosť, tvar (pozri obr. 5) a farbu. Farba sa v rôznych vývinových štádiách môže meniť. Pri niektorých druhoch sa póry po poranení sfarbujú inakšie, ako je ich pôvodná farba. Lupene bývajú široké alebo úzke, tenké alebo hrubé, pri hlúbiku rôzne zakončené (pozri obr. 6). Môžu byt na hlúbik prirastené, zbiehavé alebo pri hlúbiku zúbkom vykrojené, voľné, odstávajúce alebo zrastené na golierik, rovné, konkávne, bruškaté alebo trojhranné. Pri okraji klobúka bývajú ostré, tupé, úzko alebo široko zaoblené. Všímame si, či sú husté alebo riedke, vystriedané alebo vidlicovite delené (pozri obr. 7). Dôležité je aj ostrie lupeňov, ktoré môže byt hladké, páperisté, vločkaté, zúbkaté alebo aj pílkovité (pozri obr. 8) a často inakšie sfarbené ako ostatná plocha lupeňov. Musíme byt veľmi opatrní, ak si všímame farbu lupeňov pri rodoch, ktoré majú farebné výtrusy. Mladé lupene majú zvyčajne svoju špecifickú farbu a dozrievaním sa od výtrusného prachu sfarbujú obyčajne inak, ako bola ich pôvodná farba. Tento jav môžeme pozorovať napr. pri viacerých druhoch v rode pavučinovec - Cortinarius, zvonovec - Entoloma, štítovka - Pluteus atd. V ranom štádiu majú niektoré pavučinovce lupene modré, zelené, fialové, žlté a pod. a v zrelosti sú spravidla od výtrusného prachu vždy hrdzavohnedé. Niekedy nám pomôže aj to, ak pozorujeme konzistenciu lupeňov, či sú tuhé, húževnaté, mäkké, pružné, alebo tvrdé a lámavé. Pri rode rýdzik - Lactarius si musíme na lupeňoch aj na dužine všímať farbu mlieka, či sa na vzduchu po istom čase mení, alebo zostáva bez zmeny.
O morfológii a anatómii húb IV. - Hlúbik
Hlúbik býva rôzne veľký a má rozmanitý tvar. Je umiestnený buď stredove, výstredne, bočne, alebo niekedy celkom chýba (pozri obr. 9). Drobné plodničky z rodu tanečnica - Marasmius ho majú takmer vláskovitý, kým niektoré druhy z rodu kozák Leccinum alebo hríb - Boletus dosť dlhý a hrubý. Tvar hlúbika môže byť takmer guľovitý, súdkovitý, bruškatý, vajcovitý, valcovitý, kyjakovitý alebo vretenovitý; rovný, pokrivený, pokrútený alebo zahnutý (pozri obr. 10). Obr. 9. Hlúbik podľa pripojenia ku klobúku; a - stredový b - výstredný, c - bočný
Obr. 10. Tvar hlúbika; a - guľovitý, b - súdkovitý, c - bruškatý, d - kyjakovitý, e - vretenovitý, f hore stenčený, g - pravidelne valcovitý, h - niťovitý, i - dolu stenčený
Obr. 1l.
Zakončenie hlúbika; a - tupý, b - zaoblený, c - zahrotený, d-zhrubnutý do hľuzy s voľnou pošvou, e - zhrubnutý do hľuzy s prirastenou pošvou, f predĺžený do koreňa, g - s povrazcovitými výrastkami, h - vyrastajúci zo sklerócia, i - zhrubnutý do hľuzy s bradavkami, j - terčovitý
Mimoriadne dôležitým systematickým znakom môže byt zakončenie hlúbika na báze (pozri obr. 11). Tu býva tupo zakončený, zaoblený, kužeľovite zahrotený zhrubnutý na hľuzu, predĺžený do koreňa, s povrazcovitými výrastkami alebo vyrastajúci zo sklerócia. (Sklerócium = hľúzkovitý útvar, ktorý je vyplnený rezervnými výživnými látkami.)
Ďalej si na hlúbiku všímame jeho povrch a pozorujeme, či je hladký, vráskavý, jamkatý, ryhovaný, vláknitý, rebernatý alebo sieťkovaný, holý, zamatový, oinovatený, páperistý, vločkatý, otrubnatý alebo šupinatý, slizký, sliznatý, lepkavý alebo suchý, matný alebo lesklý. Nemenej dôležité je aj sfarbenie hlúbika, ktorý môže byť i jednofarebný, ale zvyčajne je v rôznych častiach odlišne sfarbený v bohatej farebnej škále, podobne ako klobúk. Po otlačení sa farba na hlúbiku niektorých druhov nápadne mení. Vnútri býva hlúbik plný, dutý alebo rúrkovitý, konzistencia jeho dužiny môže byť tvrdá, mäkká, drobivá, vodnatá, kožovitá, pružná, chrupkovitá, vláknitá, vatovitá a pod.
O morfológii a anatómii húb V. - Velum
Na klobúku a na hlúbiku zostávajú často zvyšky vela (plachtičky). Niektoré druhy majú velum vyvinuté veľmi nápadne, na iných ho môžeme často sotva spozorovať. Rozoznávame dvoje velum: velum generale (celková plachtička) a velum partiale (čiastočná plachtička). Celková plachtička (ak je dostatočne vyvinutá) obaľuje celú mladú plodnicu, postupným rastom sa roztrháva a zanecháva zvyčajne na klobúku a na báze hlúbika zvyšky, ktoré bývajú často veľmi dôležitým systematickým znakom. Zvlášť nápadne je vyvinutá celková plachtička pri rodoch muchotrávka - Amanita a pošvovec - Volvariella, ktorej zvyšky na báze hlúbika nazývame pošvou. Čiastočná plachtička zakrýva mladé rúrky alebo lupene a spája okraj klobúka s hlúbikom spravidla v hornej tretine jeho výšky. Rastom sa čiastočná plachtička trhá. Na okraji klobúka necháva zvyšky v podobe útržkov a na hlúbiku v podobe prsteňa. Tieto zvyšky sú buď dosť trvanlivé, alebo často veľmi rýchlo zmiznú bez stopy. Čiastočná plachtička je dobre vyvinutá napr. na muchotrávkach, pečiarkach, bedliach alebo na niektorých druhoch masliakov. Väčšina muchotrávok má veľmi dobre vyvinuté obidva druhy plachtičiek. Konzistencia vela je pri rôznych rodoch a druhoch rozličná. Niekedy je hrubo, inokedy tenko blanitá, vatovitá, pavučinovitá a pod.
O morfológii a anatómii húb VI. - Výtrusný prach
Okrem morfologických znakov plodníc, o ktorých sme už písali, dobre nám poslúži na určovanie húb farba výtrusného prachu.
Je to jeden z najvýznamnejších systematických znakov, ktorý môžeme pozorovať ešte voľným okom. Výtrusný prach získavame z dobre vyvinutých plodníc. V mladých plodniciach ešte nie je zrelý a zo starých už zväčša vypadal. Ak chceme z plodnice získať výtrusný prach, odrežeme hlúbik pri rúrkach alebo pri lupeňoch a takto pripravený klobúk položíme zo strany rúrok alebo lupeňov na čistý biely papier. Nikdy nepoužívajme papier s farebným odtieňom ! Položený klobúk môžeme prikryť na papieri nádobou, aby nám prípadný prievan výtrusy spod klobúka neodvial. Po niekoľkých hodinách (zvyčajne cez noc) sa nám na papieri objaví vrstva výtrusného prachu s charakteristickým sfarbením príslušného rodu. Daktoré rody majú viac odlišných farebných odtieňov. Ak sme našli iba niekoľko plodníc z toho istého druhu a chceme ich neporušené vysušit a uložiť do herbára, postupujeme pri získavaní výtrusného prachu takto: Do tvrdej lepenky (alebo ešte lepšie do preglejky) vyrežeme otvor pre hlúbik a tak isto aj do bieleho papiera, na ktorý chceme dostať výtrusný prach. Potom položíme na lepenku (preglejku) biely papier tak, aby sa obidvoma otvormi dal prestrčiť hlúbik plodnice. Ak je hlúbik na báze zhrubnutý, vyrežeme do lepenky (preglejky) drážku, ktorou sa dá hlúbik tenšou časťou prestrčiť do vyrezaného otvoru. Stačí, ak biely papier iba nastrihneme (pozri obr. 12). Lepenka (preglejka) musí byť taká veľká, aby sa opierala o okraj nádoby, ktorú pri práci použijeme. Keď máme všetko pripravené, vložíme hlúbik do otvoru, hymenofor priľahne na biely papier a lepenku (preglejku) položíme na okraj nádoby, ktorá musí byt hlbšia než dĺžka hlúbika. Takto dostaneme výtrusný prach bez toho, že by sme poškodili plodnicu. Odporúčame urobiť si dopredu väčšie množstvo opísanej pomôcky v rozličných rozmeroch, aby sme ju mali vždy poruke, ak budeme chcieť získať výtrusný prach z nepoškodených plodníc. Výtrusný prach musíme získať v dostatočnej vrstve, aby sme mohli presne určiť jeho farbu. Taktiež je potrebné, aby sme farbu prachu určili a poznačili hneď po vypadaní, lebo vysychaním sa často mení odtieň sfarbenia. Preto sa pri opisoch húb vždy uvádza iba farba čerstvo vypadaného výtrusného prachu. Farba výtrusov pod mikroskopom (v prechádzajúcom svetle) nemusí vždy súhlasiť s farbou výtrusného prachu (v odrazenom svetle). Výtrusy sú spravidla vždy bledšie ako výtrusný prach. Farba výtrusného prachu je buď biela, alebo v rozličných odtieňoch krémovej, žltej, okrovej, mäsovoružovej, olivovej, hnedej, purpurovohnedej až čiernej farby.
O živote húb
Huby sú organizmy.
ktoré sa od zelených rastlín líšia nielen zovňajškom, ale aj chemickým zložením a svojím vývinom. Tvoria rozsiahlu skupinu organizmov a mikroorganizmov, ktoré sú klasifikované do samostatnej ríše, lebo nepatria ani medzi rastliny, ani medzi živočíchy. Zelené rastliny môžu pomocou chlorofylu (listová zeleň) za súčinnosti slnečného svetla utvárať z neústrojných látok látok ústrojné, potrebné na stavbu svojho tela. Na výživu im stačí zväčša iba pôda, svetlo, teplo, vzduch a voda. Rásť môžu kdekoľvek. Huby nemajú chlorofyl, a preto nemôžu žiť z nerastných látok. Pre svoj život potrebujú ústrojné látky, ktoré utvorili rastliny alebo živočíchy. Preto huby nachádzame najmä v lesoch, kde je veľké množstvo hnijúcich organických látok, ktoré im poskytujú výživu. Najvýznamnejšia činnosť húb v prírode spočíva v tom, že rozkladajú organické hmoty a vracajú opäť do ovzdušia uhlík v podobe CO2, ktorý môžu zelené rastliny prijímať a tvoriť z neho svoje telá. Podľa spôsobu života rozdeľujeme huby na saprofytické a parazitické. Väčšina húb žije saprofytickým spôsobom, čo znamená, že čerpajú výživu najčastejšie z mŕtvych častí rastlín (lesný humus, odumreté drevo, lístie a pod.). Niektoré huby zasa žijú parazitickým spôsobom a cudzopasia na živom tele rastlín a živočíchov. Ďalej rozoznávame podľa spôsobu života ešte saproparazitické huby, ktoré spočiatku žijú ako saprofyty na odumretých častiach stromu a neskôr, keď sa postupne rozrastajú, ich mycélium prechádza aj do živých častí stromu a začínajú cudzopasiť. Takto postihnutý strom za istý čas úplne zničia. Veľké množstvo saprofytických húb sa svojím životom viaže na určité druhy zelených rastlín. Toto spolunažívanie húb s vyššími rastlinami nazývame mykorízou. Jemné mycéliové vlákna mykoritických húb opletajú tenké korienky stromov, alebo do nich vnikajú a odoberajú im určité látky potrebné pre svoj vlastný život bez toho, že by to ich stromovým partnerom viditeľne škodilo. Naopak, mycélium takýchto húb dodáva stromom ako protihodnotu látky, ktoré sú užitočné pre ich vlastný život. Ako vidíme, spolunažívanie húb s korienkami stromov je obojstranne prospešné. Najlepší príklad mykorízy nám poskytujú rozličné druhy hríbovitých húb. Niektoré masliaky rastú iba pod smrekovcami, iné zasa pod borovicami a sú aj také, ktoré si vyberajú iba niektoré druhy borovíc. Väčšina kozákov sa mykorízou viaže na listnaté stromy (osika/kozák osikový, breza/kozák brezový, topoľ biely/kozák topoľový, hrab/ozák hrabový), ale niektoré tvoria mykorízu aj s ihličnatými stromami (borovica sosna/kozák sosnový, smrek/kozák smrekový).
Muchotrávky sú taktiež mykoritické huby, avšak niektoré z nich žijú spoločne s listnatými aj ihličnatými stromami. Huby sa na rozdiel od zelených rastlín rozmnožujú rozličnými typmi výtrusov, ktoré vznikajú vo výtrusorodnom rúchu na plodniciach alebo aj mimo plodníc. Výtrus je rozmnožovacie jednobunkové alebo viacbunkové teliesko. Podobá sa semenu zelených rastlín, avšak líši sa od neho tým, že nie je viditeľné voľným okom, ani neobsahuje zárodok (embryo). Ešte na začiatku tohto storočia sa považovali huby za organizmy, ktré sa rozmnožujú iba nepohlavne. Neskoršie výskumy však ukázali, že pohlavnosť sa v rozličných obmenách vyskytuje nielen u 'nižších', ale aj pri 'vyšších' hubách. V nasledujúcom odstavci sa pokúsime schematicky načrtnúť spôsob ich rozmnožovania. Vlastné telo húb sa skladá z hustej povrazcovitej spleti hýf. Tento útvar môžemem voľným okom pozorovať ako biele pavučinové vlákna, ktoré nazývame mycéliom lebo podhubím. Za istých podmienok môže mycélium tvoriť plodnice, teda huby v populárnom ponímaní, ako ich poznajú praktický hubári. Plodnica je iba reprodukčným orgánom huby (práve tak ako šiška na smreku, jablko na jabloni apod.). Bazídiové huby z rodu pečiarkotvarých - Agaricales - tvoria zväčša klobúkaté plodnice. Na spodnej strane klobúka takejto plodnice býva rúrkovitý alebo lupeňovitý hymenofor (rúchonos). Rúrky alebo lupene sú vystlané hyméniom (výtrusorodným rúchom), ktoré má určitú skladbu. Tam sa na bazídiách tvoria zvyčajne 4 výtrusy (niekedy iba dva), ktoré sa zovňajškom od seba nelíšia, avšak nie sú rovnakej fyziologickej povahy, resp. pohlavia. Dva a dva sa od seba navzájom fyziologicky líšia. Keď výtrusy dozrejú, oddelia sa od bazídia a vypadnú do voľného priestranstva. Z každého výtrusu, ktorý vyklíči, vyrastie vlákno (hýfa) rozrastajúce sa na podhubie (mycélium). Podhubie, ktoré vznikne z jedného výtrusu, je primárne a nie je schopné tvoriť plodnice. Keď dve primárne podhubia rôznej povahy (niečo ako + a -) splynú (kopulujú), vzniká sekundárne podhubie. Iba toto podhubie je schopné za priaznivých podmienok vytvoriť plodnice, v ktorých sa znova utvárajú vo výtrusorodnom rúchu bazídiá s výtrusmi a celý kolobeh rozmnožovania sa môže opakovať. Tak vznikajú pohlavné výtrusy. Okrem toho sa mimo plodníc a niekedy aj na plodniciach utvárajú nepohlavné výtrusy, tzv. konídiá. Zdôrazňujeme, že toto je veľmi zjednodušený výklad rozmnožovania bazídiových húb. V skutočnosti je to veľmi zložitý proces, ktorý vyžaduje dôkladné štúdium, ak ho chceme dokonale pochopiť.
Možno to usúdiť aj z toho, že jedna plodnica vyprodukuje obrovské množstvo výtrusov (niekoľko miliónov alebo aj miliárd) práve preto, lebo podmienky na ich vyklíčenie sú dosť zložité.