Fenomém “ slovanstva” v tvorbe J.Kollára , P.J.Šafaríka a Ľ.Štúra
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 21. ledna 2007
- Zobrazeno: 3619×
Příbuzná témata
- Fenomém “ slovanstva” v tvorbe J.Kollára , P.J.Šafaríka a Ľ.Štúra
- Osobnosť Ľudovíta Štúra
- Osvietenské myslenie a jeho odraz v slovenskej klasicistickej literatúre; idea slovanskej vzájomnosti v diele Jána Kollára a Jána Hollého
- Romantické ideály v tvorbe štúrovcov
- Zemianstvo v tvorbe Kukučína, Vajanského a Kalinčiaka
Fenomém “ slovanstva” v tvorbe J.Kollára , P.J.Šafaríka a Ľ.Štúra
V úvode tejto práce by som snáď spomenul, že hlavný predstavitelia ideológie "slovanstva" boli súčasťou Slovenského národného obrodenia. A práve ich práce o slovanstve boli určitou reakciou na spoločensko-hospodárske a kultúrne pomery. Za úlohu som si určil spracovať hlavnú otázku práce v dielach troch predstaviteľov Slovenského národného obrodenia , akými sú Kollár, Šafarík a Štúr. Aby bola práca systematicky, ale aj chronologicky spracovaná pôjdem podľa dobovej postupnosti. Celú prácu budem interpretovať cez nemeckého filozofa, ktorý najviac ovplyvnil týchto predstaviteľov, a tým bol J.G.Herder. PráveHerder chápal človeka ako historický produkt vývinu prírody. Herder bol ten , ktorého myšlienky prevzali všetci slovenskí predstavitelia slovanstva.Jeho myšlienky prenikli na Slovensko už koncom 18.storočia. Zaslužili sa o to najmä slovenskí študenti, ktorí študovali na nemeckých univerzitách. Prvým s mysliteľov a presadzovateľov myšlienky "slovanstva" bol Ján Kollár. Kollár si vo svojej tvorbe uvedomuje, že rozpravy o vzájomnosti nemožno odtrhnúť od celkových pomerov spoločnosti. Myšlienka "slovanskej vzájomnosti" preniká z celého rozsiahleho básnického diela " O literárnej vzájomnosti". A práve táto myšlienka je prejavom autorovho hlbokého, slovanského patriotizmu. Myšlienka "slovanskej vzájomnosti" nemá vždy rovnakú intenzitu. Život ale aj tvorba Jana Kollára má svoje vývinové štádia. Slovanská myšlienka bola časťou spoločenského vedomia u príslušníkov potlačovaných slovanských národov. Kollár rozvádza učenie z rozpráv o vzájomnosti, ktorým bojoval proti násiliu a bezpráviu pachanom na národoch. Kollár bol značne ovplyvnený aj protifeudálnym bojom. Vznik týchto Kollárových rozpráv o slovanskej vzájomnosti bol ovplyvnený filozofickými prácami racionalistickej nemeckej a poľskej filozofie a stykmi so slovanskými vzdelancami. Jeho diela "Básne" a "Slavy dcéra " znamenajú strernutie dvoch estetických orientacií, klasicistickej a romantickej. Kollárovým programom nebolo len vyústenie národného prebudenia slovanských národov do štyroch slovanských kmeňov, ale aj také modulovanie slovanských národných literatúr, z ktorého by vzišla jedna spoločná štvorjazyková slovanská literatúra ako prejav existencie slovanského národa. Literárna slovanská vzájomnosť je spoločná účasť všetkých národných vetiev na duševných plodoch vlastného národa, je vzájomné kupovanie, čítanie spisov a kníh vydaných vo všetkých nárečiach.Pomocou myšlienky "slovanstva" chcel v nej upevniť bratské medzislovanské styky. Možnosti vytvárania slovanskej vzájomnosti vidí v tom, že slovanské národy majú blízko k sebe i po jazykovej stránke. Ich historické pozadie je veľmi podobné a dá sa povedať, že bolo jednou z idey ako zblížiť a ukázať na rovnocennnnosť a blízkosť slovanských národov. Práve históriou sa predstavitelia "slovanstva " mohli ohradzovať a potvrdzovať ňou svoje tézy. S históriou je spojený i význam štúdia a pôsobnosti antických kultúr a jazykov. Veľmi zaujimavé je u Kollára vyjadrenie pomeru medzi spoločnosťou a jazykom, ktoré zobrazuje takto : Národné kmene a ich nárečia sú korene, literatúra a reč je strom, ktorý saje z koreňou šťavy, silu, obohatenie. Tu by sme znova mohli chápať korene ako spoločnú históriu ( aspoň tu najstaršiu / všetkých slovanov. Kollárova hlavná zasluha spočíva v odpore k útlaku a ujarmovaniu národov, vysloveniu lásky k slobode, formovanie potrieb družby všetkých národov na svete, k skutočnému šťastiu celého ľudstva. Ako som už v úvode spomínal budem sa snažiť prácu písať cez vplyv Herdera na jednotlivých predstaviteľov. Herder ovplyvnil Kollára svojím "antropologickým chápaním" filozofie. Aj Kollár bol presvedčený, že filozofia má zmysel len vtedy ak slúži ľuďom. Táto skutočnosť sa premietla aj do Kollárovej antropologicko - naturalistickej koncepcie dejín, rozvíjanej s dôrazom na dejiny Slovanov.Veľmi zaujimavé sú jeho myšlienky ako : život ľudstva je vývoj rozumu alebo rozvinutie vnútorného sveta èloveka. S týmto súvisí to, že sláva a význam národov sa nezakladá na ich číselnej veľkosti, ale na ich duchovnej aktivite. V tomto prípade je uskutočňovanie humanity konečným cieľom dejinného vývoja ľudstva. Koncepciou o slovanskej vzájomnosti Kollár nasledoval " militantný panslavizmus". Vzájomnosť nespočíva podľa Kollára v politickom spojení Slovanov. Táto takzvaná "vzájomnosť" má vyjadrovať spoločné prijatie, pôžitok. Vzájomnosť má byť naplnená povinnosťou, humanizmom a ľudskosťou. Táto koncepcia mala utužiť slovanské národy v úsilí o ich spojenie a tým rozvinuť ich kultúrne rozvinutie.
Ďalším z významných predstaviteľov myšlienky "slovanstva" je Pavol Jozef Šafárik. Tento vo svojom diele "Slovanské starožitnosti" poukazuje, že u Slovanov sa dejepisné umenie začalo oveľa neskôr ako u ostatných. Dielo "Slovanský národopis" nie je zaujímavé len svojím, na dobu pracne zozbieraným materiálom o slovanských sídlach , ale predovšetkým prístupom k tak zložitým otázkam akými sú otázky jazykové a narodnostné.
Dôležitý bol aj politicky dosah jeho diela : pre boj utlačovaných Slovanov predovšetkým tým, že znamenal neobyčajne veľa pre pochopenie významu Slovanov a Európy vôbec. Dielo sa neuberá racionalistickým smerom, ale je písané kritický v záujme pravdy. Pri vymedzovaní jednotlivých polí jazykov a rečí v zemiach zmiešaných ľudnatosťou bral ohľad výhradne na reč ľudí obecných /vidlákov,dedinčanov,sedlákov/, ako čiastky samorastúce a stálejšie, nie reč mešťanov, často príchodzích. Snahou diela bolo predovšetkým zostaviť celok, prehľadný obraz polohy a rozvetvenia celého kmeňa slovanského uprostred iných kmeňov, plemien indoeuropských a severských. Ide najmä o vymedzenie sídiel. Dielo má niekoľko statí, ktoré sa zaoberajú rečou jednotlivých slovanských národov alebo aj nárečím. Každá stáť sa zaoberá znakmi, poliami tej ktorej reči. Myšlienka slovanstva tú tkvie v podobnosti a blízkosti, spololočnej histórii a neustáleho politicko - kultúrneho kontaktu. Aj Pavol Jozef Šafarík vybudoval svoju koncepciu na "filozofii dejín" Herdera. Zmyslom dejín podľa neho bolo vytváranie stále vyššej úrovne podmienok pre život èloveka, jednotlivých národov i celej ľudskej spoločnosti. Šafarik charakterizuje Slovanov ako " kmeň európský prastarý" a odvodený z indoeuropského plemena , ktorý bol od najstarších čias v strede Európy utlačaný a bitý. Argumenty o pôvodnosti Slovanov Šafarík nachádza tiež v náboženstve, práve v mravoch a obyčajoch Slovanov. Šafarík tvrdí , že k základným charakteristickým črtám kmeňa slovanského patria : náboženské zmýšlanie, láska k práci, úprimnosť, láska k rodine, k rodnej reči, mierumilovnosť, pohostinnosť a priateľskosť. Avšak Šafarík sa nesnaží Slovanov idealizovať a poukazuje na ich negatívne povahové črty. Medzi tie patri najmä to, že Slovania sa nenavideli vospolok a stále medzi sebou žili roztrieštení. Druhou podstatnou negatívnou črtou bolo prijímanie cudzích jazykov, ktoré im boli vždy prijemnejšie ako vlastný materský. A práve kôli týmto dvom príčinám sa často stávali korisťou, strácali slobodu a teda strácali aj svoje postavenie vo svetových dejinách. A preto v "Slovanských starožitnostiach" Šafarík ukazuje , že i k dejinám by sa malo pristupovať mierovým, pokojným procesom, vzdelavaním, kultúrou a umením. Práve Slovania umožňovali rozvoj iných okolitých národov, pretože nikdy neboli suroví alebo brutalní. Jeho pristup k dejinám je poľudšťovaním prírody, spoločnosti, samotného človeka. Myslím si , že by bolo potrebné spomenúť aj Herderovu charakteristiku Slovanov, ako niekoho kto Slovanom nie je a teda jeho pohľad v istom zmysle môže a snáď aj je považovaný za nezavislý a neprifarbený.
Slovanov charakterizuje ako tých, ktorí predstavujú jeden národ a vyznačujú sa množstvom obyvateľov, ale aj ako tých, ktorí disponujú obrovským potenciálom duchovných síl, ktorý je obsiahnutý v predpokladoch pre kultúrno-umeleckú tvorbu /schopnosť učiť a vzdelávať sa/. Herder sa ďalej snaží vykresliť Slovanov ako tých, ktorým na dejinnej ceste k ľudskosti prinaleží osobitné humanizačné postavenie. Táto charakteristika Slovanov znamenala pre viaceré národy historické vedomie. A iba s historickým vedomím sa môže národ dopracovať k historickým činnom a podstatným zmenám v chápaní seba samého.
Ďalším predstaviteľom myšlienky "slovanstva", ktorý bol ovplyvnený Herderovou no najmä Hegelovou filozofiou dejín bol Ľudovít Štúr. Štúr v nadväznosti na Hegela tiež chápe dejiny ako "sebareflexiu" absolutného ducha. V historickom vývoji ľudstva vyčleňuje päť etáp. Tou poslednou a teda piatou etapou je etapa slovanských národov. V súvislosti so Slovanmi Štúr konštatuje, že u Slovanov je hmota ohromná, ale duch sa málo ešte v nej hýbal. To znamená, že práve Slovania sú tí, ktorým chýba národné-slovanské povedomie na základe, ktorého by sa dala budovať kultúra, tradície a lepšie postavenie v Europských dejinách. Podobne ako aj jeho predchodcovia tvrdí, že slovanský kmeň sa veľmi rýchlo prispôsobí a necha sa utlačať. Jeho kultúra a zvyky sa nedajú dať na vedomie bez národnej reči a národnej literatúry. Svoju predstavu o historickom poslaní Slovanov Štúr vyložil v spisoch Slovanstvo a svet budúcnosti, O poézii slovanskej atï. Veľmi zaujimavé priam atraktívne je jeho predpoklad, že národy Západu už svoje historické postavenie splnili, zatiaľ čo národy Východu to ešte len čaká. Aj tie môžu priniesť mnoho nového, zaujimavého na kultúrno-historickom poli. Nato aby mohol národ Slovanov splniť tieto Štúrové predpoklady a mohol zaujať miesto v dejinách musí sa politicky a štátne oslobodiť. Veľmi interesantné je jeho východisko a to vytvorenie buď slovanskej federácie, alebo austroslavizmu, alebo pripojenie všetkých Slovanov k Rusku. Najvhodnejšia je práve tretia možnosť, pretože v týchto dobách Rusko pôsobilo ako samostatné s uznavanou pravoslávnou cirkvou. / ktorá je zárukov kresťanstva/. Ako Hegel aj on tvrdil, že schopný zúčastňovať sa na projekte uvedomovania slobody sú len tie národy , ktoré si ako inštitúciu zvolili "štát". Čo v tomto období Slovania nepredstavovali s výnimkou Ruska.Štúr práve v Hegelovej filozofii našiel teoretickú základòu pre rozpracovanie akutných otázok slovenského života. Teraz by stalo za zmienku spomenúť čím sa Štúr stal svojou životnou aktivitou.
Bol ideológom Slovenského národného prebudenia v polovici 19.storočia, bol filozofickým mysliteľom impulzov "starého a nového" veku Slovanov, bol iniciatorom osvetovej činnosti medzi drobným slovenským ľuďom, ktorý ako jediný mohol realizovať myšlienku "slovanstva". Charakteristické pre Štúra bolo spájať problematiku národa s problemami sociálnymi. A takto národne a sociálne prebudzaným a poučovaným ľuďom mohlo sa potom uskutočniť prvé verejné prejavenie sa národa v stredoeuropskom politickom kontexte.Veľmi zaujímavý a povzbudzujúci je Štúrov nesmrteľný odkaz" My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života trnistú". S odstupom času sa ukázala priebojnosť, nekonvenčnosť a priťažlivá nákazlivosť Štúrových ideologických i estetických koncepcií na tvar romantickej generacie, ale tiež na celú budúcnosť slovenského národného života. Veľmi zaujimavé je tiež to, že národy západnej Európy sa zahrabavajú do materiálnosti zatiaľ čo národy východné smerujú k interesom vyšším, k interesom duchovným. Zaujimavý je aj názor na ľudí, ktorí boli pôvodne duchovia, ale že potom odpadli od boha a prišli do tohto sveta prác, v ľudstve však je dačo vyššie, nad zemské okolnosti povyšené, dačo božské, ale na druhej strane dačo padajúce a tým je telo. Stránka tá najvyššia je duch, to je to čisté, božské a opravdivo ľudské. Ako každý národ aj Slovania sú charakteristický umením. A to umenie, ktoré veľké a vznešené je poézia, ktorá v Slovanstve na najvyšší stupeň vystúpi. My Slovania, všetko musíme vysloviť piesňou, spevom, hlasom, ktorý je najľudskejší a človeka najhodnejší. Za hlavnú otázku, od vysvetlenia ktorej závisel celý rad ˇďalších otázok slovenského života, považoval Štúr vyriešenie problému slovenskej národnej osobitosti. Táto myšlienka sa mu nastoli ako výsledok celého národnobuditeľského úsilia od bernolákovcov a Hollého , a to vtedy, keď v reláciách celouhorských a celorišských vznikli pre politické výstupenie Slovákov už objektívne vhodné podmienky. Snažil sa o uznanie národa so všetkými právami a povinosťami, ktoré národu prináležia. Otázke kmeňovitosti slovenského národa venuje základnú pozornosť. Na tomto probléme dokumentuje vo veľkej miere aj tvorivé zvládnutie dialektiky a prináša cenné postrehy vo vývine myslenia u nás nielen vo svojej definícií národa a v rozbore jeho jednotlivých znakov / reč, kultúra, literatúra/, ale aj v parciálnych filozofických otázkach, ako napr. v otázke vzťahu celku a čiastok, v otázke dialekltiky. Kmeňovitosť je podľa Štúra prirodzená štruktúra Slovanstva. Je to spôsob života slovanského celku , nie je to jav náhodný.
Tu Štúr zdôrazňuje , že aj náš život slovenský musí byť súčasne slovanský, musí slúžiť životu slovanskému, inakšie sa od svojej pravdy a podstaty odtrhne. Tento dialektický postreh u Štúra posilňuje a opodstatňuje jeho boj za osobitnosť slovenského národa a pritom nenarúša myšlienku slovanskej vzájomnosti. Cieľom vývinu je podľa Štúra jednota, celok , lebo duch je jednota a k jednote musia smerovať aj jeho vývinové prejavy a formy. Duch slovanský sa prejavuje v jednostlivých slovanských kmeňoch, národoch. Aby Štúr priniesol evidentné dôkazy o osobitnosti slovenského kmeňa, musel sa dať cestou empirického skúmania. Veľmi zaujímavé je u Štúra chápanie reči ako odrazu vonkajších predmetov v ľudskom duchu, ktorý sa snaží zvukovým napodobením predmetu získaný obraz znovu reprodukovať. Reč podľa neho nie je nič iné ako zvukové vyrazenie ľudských predstavení. Reč je zároveň najdokonalejším zrkadlom národa,vyjadrenie jeho citov a myšlienok. Štúra by sme mohli považovať aj za pragmatika , lebo svoj nacionálny program obhajoval aj so zbraňov v ruke v bojových akciách v rokoch 1848/1849.
V závere by som zhrnul pôsobenie všetkých troch predstaviteľov , ktorých hlavným cieľom bol boj za národno - slovanské povedomie a vzájomnú tolerantnosť. Všetci traja boli systematikmi. Snažili sa prebudiť národné povedomie nie len u inteligencii , ale aj u jednoduchých ľudí. Všetci traja si uvedomovali , že na to aby sa vytvorila silne duchovne intelektuálna slovanská spoločnosť je potrebná zapísať sa do dejín a najsť si v nich stále a významné miesto. Osobne si myslím , že táto myšlienka je aktuálna aj dnes a Slovania by si mali viac veriť a tolerovať sa a spoločne pokračovať pri budovaní snáď lepšej budúcnosti. Domnievam sa , že budúcnosť ešte stále čaká na ich aktivity , ako na poli duchovnom , tak aj na poli materiálnom a bude im nápomocná na ich úspešné zapísania sa do dejín nadchádzajúceho storočia. Ich aktivity sú dnes veľmi ovplyvňované západom, no zostáva nám iba veriť, že Slovania si zachovaju svoju identitu a nepodľahnu veľmi materií. Myšlienka slovanstva by sa mala obnoviť a malo by sa jej venovať viac autorov či už filozofie , literatúry ale aj histórie.