Doba bronzová
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 8167×
Příbuzná témata
Doba bronzová
1900 – 700 pred Kr.Bronzová doba znamená predovšetkým objav spracúvania kovov. K objavu metalurgie došlo v období asi 4 000 rokov pred Kr. v oblasti Blízkeho Východu. Odtiaľ sa technika výroby šírila ďalej do Európy, ale s takmer 2 000 ročným oneskorením. Bronz je zliatina medi a cínu v pomere 9 : 1. Z bronzu sa vyrábali rôzne nástroje, zbrane, šperky.. Na našom území vznikajú už osady s plánovanou zástavbou silne opevnené. Urýchlila sa sociálna diferenciácia (niektoré rodiny zbohatli viac ako iné). V bronzovej dobe sa odohrala tzv. druhá spoločenská deľba práce – pod tým rozumieme oddelenie remesiel od poľnohospodárstva (prvá spoločenská deľba práce sa odohrala už v neolite a išlo o rozlíšenie roľníctva a pastierstva). Vznikli nové remeslá ako: baníctvo, hutníctvo, kováčstvo.. Bronzovú dobu delíme na tri obdobia: Staršia doba bronzová 1 900 – 1 500
Stredná doba bronzová 1 500 – 1 200
Mladšia doba bronzová 1 200 – 700
STARŠIA DOBA BRONZOVÁ (asi 1 900/1 800 – 1 500 pred Kr.)
V niektorých oblastiach (Kaukaz, severné oblasti Čierneho mora, západné Stredomorie atď.) sa pre nedostatok cínu vyrábali nové druhy nástrojov a zbraní z „arzénového bronzu“, medi s prímesou arzénu, ktorý svojimi vlastnosťami nahradzoval cín. Pritom hromadná produkcia takejto výroby (niekedy aj z čistej medi) mala tie isté hospodárske a sociálne dôsledky ako „pravé“ bronzy. Kultúrne najpokročilejšia bola začiatkom 2. tisícročia pred Kr. egejská oblasť, kde skončila staršia a začala stredná doba bronzová, trvajúca približne do roku 1 500 pred Kr. Na Kréte vznikali mestá a prvé paláce ako strediská novej hospodárskej a spoločenskej štruktúry s rozvinutou remeselnou výrobou a s dokladmi písma (piktografické, hieroglyfické, neskôr lineárne písmo A). Kréťania sa stali pánmi Stredozemného mora, obchodovali so Sýriou a s Egyptom. Oproti Kréte bol vývoj v prvej tretine 2. tisícročia pred Kr. v pevninskom Grécku pomalší, tiež aj príčinou etnických zmien (príchod Achájcov). Až v mykénskom období (1 600 pred Kr.) dospelo Grécko do vývojového štádia podobného Kréte. V ostatnej Európe sa rozširujú nielen metalurgické znalosti (zlievanie medi a cínu, tj. pravé bronzy; odlievanie tzv. stratenou formou), ale aj bronzové nástroje, ktoré mali širší hospodársky význam (univerzálne používanie sekery, dláta). Dopyt po nich bol vysoký a vyvolal diaľkový obchod.
V poľnohospodárstve aj naďalej pretrvávali staré výrobné techniky, aj keď tu mali bronzové sekery iste značný význam (pri zhotovovaní radla, vyrubovaní lesa atď.). Väčšina Európy vstúpila do úplnej doby bronzovej.
Rozkvet niektorých oblastí bol daný jednak surovinovými zdrojmi, jednak ďalšími činiteľmi. Pôsobeniu mykénskeho sveta sa neprikladá až taký význam. Avšak niektoré formálne prvky (keramické tvary, architektúra) a nové metalurgické poznatky smerujú svojimi koreňmi práve do juhovýchodnej Európy. Na druhej strane je zrejmé, že novovzniknuté hradiská, ako strediská výroby, obchodu a správy, spolu s hrobmi významných jedincov, dokladajú domáce zdroje hospodárskeho a spoločenského vzostupu balkánskych a stredoeurópskych regiónov, ktoré takmer dobehli egejský svet. Archeologické objavy na podporu týchto záverov pochádzajú zvlášť z kultúry Tei, Otomanskej (Barca; Gánovce – nález unikátneho železného noža; Spišský Štvrtok – kamenné hradby), Maďarovskej (Nitriansky Hrádok) alebo Unětickej kultúry.
Úspešný rozvoj staro – bronzových spoločností, zvlášť stredoeurópskych, je prvým vrcholom pravekých dejín; bol spomalený z vnútorných alebo vonkajších príčin. Nebol však zastavený, a keď sa presadil nový kov, zostal už trvalou súčasťou výroby a kultúry. Je pravdepodobné, že v severnejšej časti kontinentu boli noví nositelia nového vývoja potomkovia ľudu so šnúrovou keramikou. Vznikali medzi nimi diferenciačné tendencie – pravdepodobne prapredkovia germánskych, baltských a slovanských kmeňov. Etnická identifikácia v ostatnej Európe (okrem Grécka) je však problematická.
STREDNÁ DOBA BRONZOVÁ (v strednej Európe asi 1 500 – 1 200 pred Kr.)
Stredná doba bronzová bola v porovnaní so záverom predchádzajúceho obdobia v istom zmysle krokom späť. Boli opustené takmer všetky osady mestského charakteru a menil sa spôsob osídlenia. Do popredia sa dostali barbarské skupiny a drsnejší spôsob života. Stredná doba bronzová patrila (okrem svojho záveru) k obdobiu, kedy sa klimatické podmienky v strednom a severnom európskom páse zhoršili. Zatiaľ čo vlhšie podnebie v Stredomorí umožnilo rozkvet Mykénskej a Chetitskej civilizácie, na severe sa pestovanie poľnohospodárskych plodín obmedzilo, niekde i zaniklo. Poklesol počet obyvateľstva a do popredia sa dostáva chov dobytka. Ako ukazujú početné hroby mužov so zbraňami, bojové družiny sa stali jedným zo základných článkov organizácie spoločnosti.
Zdokonalenie technológie liatia a tepania bronzu, ktoré sa uplatnilo pri výrobe zbraní (meče), nástrojov (bronzové cepy) i šperkov, pripravilo podmienky pre vrcholný rozvoj bronzovej výroby v nasledujúcom období.
Väčšina obyvateľov Európy hovorila indoeurópskymi jazykmi, pravdepodobne už veľmi diferencovanými. Predkovia Germánov žili zrejme v severozápadnej oblasti, v juhovýchodnom Pobaltí predkovia Baltov, na západe Európy predkovia Keltov, na západnom Balkáne Ilýrov, na východnom Trákov. Vo východnej časti Európy žili pravdepodobne príbuzní Venétov a na východ od nich asi predkovia Slovanov. Avšak aj tento hrubý obraz je hypotetický a podrobnejšie etnické údaje o zložení európskeho obyvateľstva (a výnimkou mykénskych Grékov) sú iba dohady.
Kmene s pevnou, ale jednoduchšou organizáciou, ktoré vtedy obývali väčšinu Európy, boli menej obľúbenými partnermi Mykénčanov, prvej európskej pevninskej spoločnosti, ktorá dospela k štátnemu zriadeniu vo forme miest s opevnenými citadelami, palácmi a hrobkami s nepravou klenbou, s mocenskou vrstvou a úradníctvom (pri písaní používali lineárne písmo B). Napriek tomu mali Mykénčania aj naďalej záujem o suroviny, ktoré na svojom území nemali a museli ich dovážať.
Kmeňové zväzy s mocnými náčelníkmi, kňazmi a náboženskými strediskami sa opierali o vojenské družiny. Mužské hroby bývali vybavené zbraňami častejšie ako v iných obdobiach praveku. Hroby rôznych skupín stredoeurópskej mohylovej kultúry vystupujú často do pahorkov, kde v lete nachádzal dobytok pastvu. Nápadné podobnosti v keramike a bronzoch medzi územne vzdialenejšími nálezmi, spolu s prelínaním kultúrnych prvkov na tomto území svedčia o tom, že časť obyvateľstva menila sídla aj so svojim dobytkom, že sa sezónne sťahovali – v zime na teplejšie miesta a do vyššie položených pastvín v lete. Až v záverečnej fáze strednej doby bronzovej, keď došlo k prudkému otepleniu a poklesu zrážok, sa zvyšuje počet poľnohospodárskych osád s obilnými jamami, často položenými tesne pri riekach a potokoch, v miestach, kde by boli za nášho súčasného podnebia každoročne zaplavované. V tej dobe sa na juhonemeckých, švajčiarskych a talianskych jazerách a v ich tesnej blízkosti rozšírili aj osady na koloch. Tie, ktoré boli nízko položené boli však skoro opäť zaplavené vodou.
Západoeurópska stredná doba bronzová nadväzuje na miestne tradície. Aj tu prevažoval chov dobytka a rybolov nad poľnohospodárstvom. Megalitycké kultové stavby boli stále používané, čo svedčí o význame astrológie, kňažstva a nebeských božstiev v spoločnosti tej doby. Tiež stredoeurópske svätyne a symbolika mohylových kultúr naznačujú, že v ľudskom obraze sveta začali prevažovať nad pôvodnými božstvami plodivé sily a božstvá nebies.
V poprednom záujme bolo predovšetkým Slnko a bojovníci, ale tiež plodivá sila ľudí a stád. Zobrazená býva i orba polí jednoduchým radlom s dobytčím poťahom.
MLADŠIA DOBA BRONZOVÁ (asi 1 200 – 700 rokov pred Kr.)
Mladšia doba bronzová znamená vrchol bronzového veku na väčšine európskeho územia, avšak na počiatku obdobia to tak nevyzeralo.
Kyklopské hradby postavené v Mykénskom období boli zrútené. Palácové prostredie zaniklo, prestalo sa používať písmo a spoločnosť sa vrátila k primitívnejšiemu spôsobu života. Krátko po páde týchto miest zanikla Chetitská ríša a väčšina sýrskych mestských štátov. Vo východnom Stredomorí nastúpil tzv. „temný vek“. Jedinému štátu - Egyptu sa podarilo odraziť vpád „morských národov“ (podrobnejšie na konci kapitoly – poz. autora), ktoré pustošili východné Stredomorie, ale ani on sa nevyhol nasledujúcemu úpadku. Dramatické udalosti v závere doby bronzovej boli teda podmienené mnohými posunmi drobných ozbrojených skupín. Pády ríší a miest predchádzali roky sucha a neúrody, spôsobené vyčerpaním pôdy monokultúrami a klimatickou zmenou. Popredná úloha stredomorských štátov doby bronzovej bola síce regulácia zásob potravín pomocou palácových zásobární, ale jej pôsobenie bolo obmedzené a „sedem egyptských chudobných Jozefových rokov“ predstavovalo úplný vrchol takejto regulácie.
Tá istá klimatická zmena, ktorá spôsobila sucho a neúrodu v Stredomorí, priniesla oteplenie v strednej a severnej Európe. Umožnila dobrú úrodu na takých miestach, kde to v strednej dobe bronzovej nebolo možné. Počet obyvateľov stúpal i na doteraz riedko obývaných územiach. Vzostup populácie sa načas zastavil jednak pre obmedzené možnosti vnútornej kolonizácie, jednak pre vysúšanie území, ktoré mali vždy menej zrážok ako napr. Veľká dunajská kotlina. Preto došlo ku kmeňovým posunom a vojenským udalostiam. Ľud lužickej kultúry, žijúci na chudobných územiach Poľska, východnej časti Nemecka a severu Čiech a Slovenska, sa tlačil na juh, obyvatelia západnej časti karpatskej kotliny prenikli do Itálie a na západný Balkán, ľud severofrancúzskych popolnicových polí do južného Francúzska a do Španielska. Osudy civilizovanej a barbarskej časti Európy sa prepájajú a tí z európskych barbarov, ktorí prenikli najďalej na juh, sa stali súčasťou už spomínaných morských národov, ktoré ničili oslabené štáty východného Stredomoria.
Vodcovia bojových skupín, ktoré zostali na severe, tiež sústreďovali moc a bohatstvo.
Snažili sa vyrovnať svojim súčasníkom na juhu, odkadiaľ prichádzali podnety na rozvoj zbraní, zbroja a kovových nádob a pri pohrebe im boli preukazované mimoriadne pocty. Honosná zbroj z bronzových plátov a bronzové poháre a džbány sa stávajú symbolom sociálneho postavenia vládcov a popredných členov ich družín. Naopak aj juh prijal úspešnú barbarskú výzbroj z Európy, ktorá pri „partizánskom“ spôsobe boja (po páde štátnych útvarov) bola účinnejšia ako zložitejšia technika juhu. Hlavnou zbraňou bol široký meč, vhodný na sekanie aj bodanie, dvojica kopijí, prilba, štít, pancier a pancier na holennej kosti. Po prvom vojnovom období sa situácia v Európe stabilizovala. Organizované kmeňové útvary s mocnými náčelníkmi a kňažstvom úspešne zaisťovali ako vnútornú distribúciu, tak získavanie surovín, ktoré sa na ich území nevyskytovali. Opevnené hradiská sa objavili už na začiatku mladšej doby bronzovej, v dobe zvýšeného napätia – mali zrejme funkciu obranných a kultových stredísk väčších celkov. Mali nezvyčajne veľkú rozlohu: Nitra – Zobor – 15 ha; Turnianske Podhradie – 100 ha. Pre porovnanie najväčší stredoveký hrad – Pustý hrad (Zvolen) – 7 ha.
Vynikal obchod s baltským jantárom, ktorý sa teraz dostával do Stredomoria cez strednú Európu, kadiaľ prechádzala tzv. jantárová cesta, známejšia z doby železnej. Okrem jantáru sa obchodovalo so spondylovou surovinou (lastúry), soľou, meďou, cínom, bronzom a výrobkami z nich.
Pohreby v tejto dobe sa prevádzali najmä spálením mŕtveho, kostrové pohreby boli u väčšiny skupín skôr výnimočné a často bývali spájané s ľudskými obetami. Všeobecne rozšírené pochovávanie spálením a s uložením popolu do urny na rozsiahlych pohrebiskách vo väčšine Európy, dalo tomuto obdobiu ďalší názov – doba popolnicových polí.
Náboženská symbolika ukazuje na výnimočné postavenie božstva slnka a nebies, zatiaľ čo božstvá plodivej sily strácali na význame. Depozity bronzových predmetov predstavujú síce aj sklady pre prelievanie a následnú distribúciu hotových výrobkov, ale tiež obetné dary božstvám, podobne ako zvierat a obilnín.
Obrovské počty obilných jám a hustota osád poukazuje na zvýšenú poľnohospodársku produkciu. Zrejme sa zlepšila aj technika orby, ale rozsiahle odlesnenie a intenzívne obrábanie viedlo na mnohých miestach k degradácii pôdy a zníženiu výnosu. Dobytkárstvo zostávalo dôležitou súčasťou obživy. V osadách prevládal hovädzí dobytok, bravčové, kozy a ovce boli chované menej.
Konské kosti sú vzácne, tak isto kosti divých zvierat, ale oboje boli zrejme konzumované na výpravách mimo osadu; bežným doplnkom obživy bol rybolov.
Domy boli postavené na koloch, poprepletané prútím a omazané hlinou ako v staršom praveku, ale postupne začali prevažovať trámové stavby, zrejme zrubové, ktorých podlahy bývali sčasti zapustené pod úroveň terénu. Dedinky s chatami sústredenými na malej ploche, sa postupne menili na systém dvorcov situovanými ďalej od seba a zahrňujúce okrem obytnej časti tiež hospodárske časti. Tento vývoj spojený s väčšou sociálnou diferenciáciou, prebiehal rýchlejšie v prialpskom páse než v oblasti lužickej kultúry.
Postupne sa v Európe začalo šíriť železo. V egejskej oblasti nastúpila úplná doba železná okolo roku 1 000 pred Kr., ale inde v Európe boli vzácne drobné železné nástroje používané len pre detailnejšie opracovanie bronzu. Ku zovšeobecneniu železa ako bežného kovu na výrobu zbraní (vzácne ešte nástrojov) dochádza vo väčšine Itálie a v miernom európskom páse až okolo roku 700 – 600 pred Kr, na rozhraní neskorej doby bronzovej a halštatského obdobia, spolu s prudkým ochladením a zvýšeniu zrážok, ktoré spôsobili zánik mnohých osád a rozrušili hospodársku a spoločenskú štruktúru doby bronzovej. So zánikom tejto štruktúry sa zhoršilo získavanie medi a cínu ďaleko od svojich ložísk.
Pohyby kmeňov koncom 2. tisícročia pred Kr.
Komplikovaný systém štátov, ktorý sa vytvoril v bronzovej dobe na Blízkom východe a v Egejskej oblasti, bol v poslednej štvrtine 2. tisícročia otrasený posunmi kmeňov prichádzajúcich zo severu. Ich výsledkom bolo zničenie niektorých a oslabenie iných štátov a značné etnické zmeny v postihnutej oblasti. Podľa stále rastúcej archeologickej dokumentácie sa zdá, že pôvod týchto kmeňov je treba hľadať v Karpatsko – dunajskej oblasti, odkiaľ sa (pravdepodobne pre populačnú explóziu a klimatické zmeny) tlačia nové kmene na juh. Prechádzajú pravdepodobne cez Helléspont do Malej Ázie a ďalej na juh, z Macedónie do Grécka, tiež do Itálie prichádzali nové kmene. Nešlo pri tom o jedinú organizovanú výpravu. Tieto migrácie si je treba predstavovať ako dlhotrvajúce prenikanie v dlhej rade vĺn a útokov, úspešných aj neúspešných, ktoré so sebou strhli aj časť už usadlého obyvateľstva. Nemôžeme ich spoľahlivo rekonštruovať, pretože písomné historické premene nám zachytávajú len zlomok a sú podávané navyše z hľadiska napadnutých štátov ako jednotlivé bitky proti útočníkom. Pravdepodobne ale boli zmiešaného etnického pôvodu.