Diderotovo dielo Jakub fatalista a Jakub a jeho pán - Kunderova variácia na neho (výklad)
Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 21. ledna 2007
- Zobrazeno: 3494×
Příbuzná témata
Diderotovo dielo Jakub fatalista a Jakub a jeho pán - Kunderova variácia na neho (výklad)
Jakub fatalista je akýmsi románom napísaným Denisom Diderotom roku 1773. Tento francúzsky autor oslovil českého spisovateľa Milana Kunderu, ktorý, ako sám prehlasuje napísal hru Jakub a jeho pán „pro svou intimní potěchu a možní s mlhavou myšlenkou, že by mohl být jednou hrán“.Na začiatok je potrebné bližšie rozobrať originálne dielo, potom ho porovnáme s dielom druhotným. Najvýznamnejším rozdielom medzi týmito dvoma prácami je úloha autora. V origináli sa autor nechce zapodievať vedľajšími detailmi , ako napríklad upresnenie miesta a príčiny putovania. Na konci zistíme, prečo. Pánov príbeh o Agáte by totiž stratil čaro. Často preruší rozprávanie a prihovára sa čitateľovi. Robí tak za viacerými účelmi:
· Posudzuje svoje dielo, venuje sa možným alternatívam, možným situáciám, ktoré by mohli nastať, preberá ich spolu s čitateľom.
· Cielenými otázkami ho navádza, aby o pokračovaní jeho teórií zmýšľal rovnako ako on. Dalo by sa dokonca povedať, že ním manipuluje: robí si žarty z jeho potenciálnych námietok na svoje úvahy, niekedy sa voči nemu rozohní a priam dravo obviňuje svoje dielo a to až v takej miere že v čitateľovi dokáže vyvolať pocit viny za to, že ho v mysli kritizoval. · Okrem toho však čitateľovi pomáha hlbšie dielo pochopiť: hlboké myšlienky obsiahnuté v texte hneď po odznení príbehu spolu s čitateľom rozoberá. To sa čitateľovi páči, nad danou situáciu nie je nútený uvažovať sám. Takto nadobudne čitateľ pocit, že dielo číta zarovno s autorom, počúvajúc kritiky jeho diela. · V čitateľovi nepretržite udržuje stav zvedavosti tým, že príbehy sú neustále prerušované. Náhle a prudko mení témy, čo spôsobuje, že je niekedy ťažké uvedomiť si, kto je vlastne rozprávačom. Keďže príbeh, ktorý Jakub začal, sa vyjasní až na konci čitateľ stále čaká na jeho rozuzlenie a tak pilne číta..
· Štipľavejšie príhody píše v inotajoch.
· Tým, že Diderot dielo neustále prerušuje sa čitateľ dostáva do pozície zvedavého pána, ktorý chce všetko vedieť. Týmito prerušeniami z okolia (slúžka sa pýta hostinskej kde nájde kľúč, Jakub nadáva na svojho koňa) však dielo ožíva, vzniká dojem že sme prítomní pri odohrávaní sa deja, nazasahujeme doň však.
· Čo sa týka deja samotného, autor sa v ňom veľmi často odvoláva na nebesia a vopred určený osud nimi daný. Osudom niekedy vysvetľuje i naozaj banálne fakty.
· Používa ľahký humor vychádzajúci z Jakubovej bezstarostnosti a ľahkovážnosti. U Kunderu autor nezasahuje, príbehy, ktoré sú u Diderota len vyrozprávané sú teraz hrané.
Jakub a jeho pán sú na nižšie položenej časti javiska, príbehy sa odohrávajú na časti vyvýšenej a tak keď je potrebné, aby sa rozprávač príbehu zapojil do deja len prejde do vyššej časti javiska. Do príbehu môže zasiahnuť i poslucháč, čiže Jakub zasahuje do príbehu svojho pána a naopak. Akoby príhoda bola spoločným snom oboch. Komentáre k príbehu sa nevytrácajú, poslucháč ich vysloví a rozprávač prijme i odpovedá. Postavy príbehu si poslucháča všimnú len zriedka. Keďže napokon sa odohrávajú sluhov i pánov príbeh súčasne a repliky postáv z oboch sa striedajú, čitateľ musí byť veľmi pozorný a zapojiť svoju predstavivosť. Hlavný hrdina si uvedomuje i príbeh i situáciu rozprávania, postavy nie. Zaujímavé je Jakubovo a pánovo porovnávanie javiska s prvotným dielom („Kde sú kone?“). Polemizujú o Diderotovom diele a Diderotovi samotnom. Nazývajú ho svojím pánom a veta „Bolo to napísané.“ neznačí len to, že to tak chcel osud, ale i to, že to tak napísal Diderot. Kundera upriamuje záujem čitateľa viac na príbeh zatiaľ čo Diderot vyzdvihoval situáciu, v ktorej bol príbeh vyrozprávaný. Čitateľ mal pocit že je v miestnosti prítomný a príbeh počúva spolu s ostatnými. Zvláštny dojem vyvoláva fakt, že hostinská hrá postavu madame de la Pommeraye, že do jej príbehu zasiahne Jakub, rovnako ako to, že poslucháč príbehu, ktorý by mal výslovne len počúvať vedie dialóg s postavami príbehu, či to, že hlavné postavy sa zmieňujú o divákoch. Vnímajú ich a vedia, že tam sú, dokonca sa mu prihovárajú Celé to je akoby akýmsi snom, v ktorom sa všetko pomieša. Snom človeka, ktorý si prečítal Jakuba fatalistu. Postavy diela sa v tomto sne dostávajú na javisko a celý dej sa odohráva opäť, i keď čiastočne pozmenený.
Títo dvaja autori sú teda značne odlišní. Diderot musel byť zaiste dobrým psychológom, bravúrne totiž predpokladá aké budú reakcie čitateľa na jeho dielo či úvahy. Vie, ako dosiahnuť to, čo chce a svojím nenúteným prístupom k úspechu svojej hry si čitateľa jednoznačne získa. Kundera má zase dostatočnú predstavivosť a z diela ako je Jakub fatalista vytvoril netradičnú divadelnú hru, ktorá je nemenej zaujímavá ako jej námet.
Použitá literatúra:
Denis Diderot: Jakub fatalista, Bratislava, 1977
Milan Kundera: Jakub a jeho pán, Brno, 1992
A. Vantuch, Š. Povchanič, K. Kenížová-Bednárová, S. Šimková: Dejiny francúzskej
literatúry, Bratislava, 1995
Alena Anettová, Ingrid Hrubaničová, Štefan Michalaus, Emil Pícha, Mária
Pisarčiková, Matej Považaj a Eva Tibenská: Synonymický slovník Slovenčiny,
Bratislava, 2000.