Albrecht Durer životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 4204×
Příbuzná témata
Albrecht Durer životopis
ALBRECHT DURER-nemecký predstaviteľ renesancie, ktorá v 16. st. vzrušila celú Európu. Je to obdobie pre Nemecko veľmi zložité. Vzplanulo nové náboženské nadšenie, ktoré odmietalo obrazy, obrady, ale sa vracalo k vnútornej modlitbe ako jedinej forme pravého vzťahu človeka s Bohom. V tomto období zápasov a bojov sa vytvorilo veľa vynikajúcich maliarov, ale málo zaujímavých sochárov a ani jeden geniálny architekt. Kým v nenávidenom Ríme, v tom apokalyptickom Babylone Durerových kresieb, sa stavala obrovská bazilika sv. Petra a mnoho iných kostolov a nádherných prepychových palácov, v Nemecku zmietanom politickými a náboženskými bojmi reprezentuje novú architektúru iba niekoľko verejných budov, cechových domov a radníc. Maliarstvo malo v Nemecku hlbšie korene ako sochárstvo a preto možno vznikali v období renesancie také neobyčajné diela. V Kolíne nad Rýnom, v dôležitom umeleckom centre, kde maľba dosiahla vrchol v tvorbe Stephana Lochnera, autora hlavného oltára kolínskej katedrály. Jeho dielo je zachované podnes v dokonalom stave a na pôvodnom mieste. K nemeckej škole 15. storočia patrí ešte niekoľko ďalších významných maliarov, ako napr. Konrad Witz, Michael Pacher, Martin Schongauer (Durerov učiteľ), Hans Baldung (Durerov žiak), Hans Burgkmair, Lucas Cranach st. Jednou z hlavných postáv nemeckej renesancie bol svojím sposobom a so všetkými svojimi čisto nemeckými zvláštnosťami Albrech Durer. Tak ako Leonardo i on zaznamenal svoje názory na upevňovanie, proporcie a rozmery ľudského tela, geometriu, architektúru a maliarstvo.
Albrecht Durer sa narodil ako 3. dieťa z 18 detí rodičov Albrechta a Barbary 21. mája 1471 v Norimbergu. Vyučil sa v rodinnej dielni zlatníctvu. Toto prvé školenie poznačilo natrvalo celé jeho dielo. Osvojil si jemnú, minucióznu prácu predovšetkým s rydlom, čo sa prejavilo v dokonalosti jeho medirytín. V r. 1486 išiel Durer za učňa do dielne v Norimbergu vtedy vychýreného maliara Michaela Wolgemuta. V jeho dielni dôkladne zvládol remeslo a osvojil si najmä techniku drevorezu. V r. 1490 sa Durer vydal na cesty. Precestoval Porýnsko, Nizozemsko, došiel do Colmaru, v r.1492 do Bazileja, kde vznikol jeho prvý drevoryt znázorňujúci sv. Hieronyma. R. 1493 bol v Strasbourgu. Z tohto obdobia sa zachovali dve jeho vynikajúce diela : „Vlastná podobizeň“ a „Kristus v hrobe“. V máji 1494 sa vrátil do Norimbergu, kde sa 7. júla toho istého roku oženil s Agnesou Freyovou. V tomto roku sa vybral prvý raz do Benátok.
Priame stretnutie s talianskym umením a s antickou kultúrou bolo pre jeho tvorbu rozhodujúce. V Taliansku vďaka stykom s Gentilom a Giovannim Belliniovcami poznal diela Lorenza dá Credi, Pollaiuola, Mantegnu a Leonarda da Vinci. Durera fascinovala dynamickosť ich aktov, antický pátos ich gest a dvojznačnosť ich mytologických výjavov. Prekonal v sebe remeselníka vyučeného v škole neskorogotického umenia, a uvoľnil sa ako umelec, ktorým už dávno bol. Na talianskej pôde si vytvoril celkom nový názor na krajinu, čo dokazujú nádherné akvarely alpských krajín. Vrcholom je dielo „Mlyny“. S obdivuhodnou virtuozitou na ňom zachytil, čo mal pred očami: v popredí monumentálny strom s citlivo odtieňovanými tónmi, v druhom pláne oblohu s potrhanými mrakmi, za ktorými zapadá slnko. Od r. 1500 až do smrti sa Durer vážne zaoberal otázkami umenia, najmä štúdiom proporcií, čo bola veľmi aktuálna téma úvah vtedajších humanistov, ktorí aj v tom nasledovali svoje talianske vzory. Z popudu antického umenia a talianskych vzorov urobil celú sériu proporčných štúdií, ktorých konečným výsledkom bola nádherná medirytina „Adam a Eva“ z r. 1504. Vzorom pre Adama bol bezpochyby antický Herkules a pre Evu Venuša. Umelec chcel dať biblickej dvojici zrejme univerzálny význam, a preto pri jej nohách umiestnil zvieratá, reprezentujúce štyri ľudské temperamenty: daniel - melancholický, zajac - sangvinický, býk - flegmatický, mačka - cholerický. V r. 1498 vydal Durer vlastným nákladom „Apokalypsu sv. Jána“, v ktorej sprevádza biblický text 15 celostranovými drevorezmi. Koncipoval ju od začiatku ako knihu a vydal zároveň nemeckú a latinskú verziu. Dielo malo veľký úspech a onedlho sa o Durerovi hovorilo v celej Európe, nielen preto, že sám knihu zostavil, ilustroval i vydal, ale aj preto, že prišiel na originálnu myšlienku pripojiť k úplnému textu sv. Jána takisto úplnú sériu vyobrazení. Súbežne s Apokalypsou pracoval na minuciózne až miniaturisticky pochopenom obraze „Sv. Hieronyma v púšti“, ktorý nedávno objavili a je vystavený v cambridgeskom Fitzwilliam Museum ako výpožička sira Bocana. Na líci je namaľovaná idylická krajina severského rázu s vencom vrchov zaliatych raňajších slnkom. Opak je spracovaný celkom inou technikou, veľkými energickými ťahmi štetca; je to dramatický opis umelcovho sna o mori svetla, z ktorého sa vynára meteor. Podľa Durera k hlavnému poslaniu umelca patrí zobrazovať posvätné dejiny. Ony ho inšpirovali k väčšine diel. Jeho najobľúbenejšími témami boli Kristovho utrpenia, život Panny Márie a životopisy svätých.
Rád ich spracúval v rytinách a práve vďaka jeho ryteckému umeniu bol jeho vplyv taký veľký. V Durerovom maliarskom diele prevládajú mariánske témy, ku ktorým sa radí „Panna Mária Sedembolestná“ v Mníchove a Drážďanoch, „Drážďanský oltár“, maľovaný na dreve r. 1496, alebo „Madona s hruškou“ z galérie Uffizi vo Florencii.
V r. 1494 sa saský kurfirst Fridrich Múdry za pobytu v Norimbergu zoznámil s Durerom a zostal až do smrti jeho hlavným zákazníkom. Na jeho žiadosť Durer namaľoval veľké retabulum do kaplnky wittenberského paláca. Ústredný obraz, predstavujúci „Klaňanie sa troch kráľov“, je dobrým príkladom Durerovho maliarskeho diela.
Koncom leta 1505 odišiel Durer druhýkrát do Talianska a tam ostal až do januára 1507 a navštívil Benátky, Bolognu, Ferraru a Rím, tento raz už ako uznávaný umelec. V Benátkach namaľoval do kostola San Bartolomeo oltárny obraz „Ružencová slávnosť“, ktorý je dnes v pražskej národnej galérii. Od r. 1512 sídlil v Norimbergu cisár Maximilián a to Durerovi umožnilo získať objednávky od jeho dvora. Cisár v ňom našiel umelca, ktorý bol schopný pochopiť a realizovať jeho ambiciózny projekt historickej a genealogickej kroniky, v ktorej chcel budúcim pokoleniam zanechať svedectvo o svojej vlastnej sláve, ako i o sláve celého svojho rodu. Z mnohých umelcov, čo preňho pracovali, jedine Durerovi priznal doživotný dôchodok.
Durer urobil aj niekoľko cisárových portrétov. Prvý nakreslil uhľom 28. júna 1518 v Augsburgu, kde ho rada mesta Norimbergu vyslala na cisársky snem. Je možné, že to bol prvý zo série Durerových portrétov vtedajších osobností, napr. kardinála Albrechta Brandenburga, Fridricha Múdreho, Philippa Melanchtona, Erasma Rotterdamského a Ulricha Varnbuhlera. Durer sa usiloval zdokonaliť techniku maliarskeho portrétu, ktorého úlohou bolo podľa neho zachovať pre potomstvo podobu významných ľudí, a preto má podobizeň v jeho diele rovnako dôležité miesto ako ostatné žánre. V portrétovej práci nakoniec dospel k záveru, že nestačí zachytiť iba fyzickú podobu modelu, ale že portrét má podať celú osobnosť so všetkým, čo ju robí jedinečnou a neopakovateľnou.
Durer sa o portréty zaujímal celý život. Vidieť to už na jeho dvoch „Podobizniach otca“ z r.1490 a 1497. na „Fridrichovi Múdrom“ z r. 1495-1500 a na „Oswoltovi Krelovi“ z r. 1499. Na „Vlastnej podobizni v kožuchu“ z r. 1500 sa zachytil z prísne čelného pohľadu s rukou na prsiach a v dokonale symetrickom, hieratickom postoji, ktorý bol dovtedy vyhradený len obrazom Ježiša Krista.
Na ceste do Nizozemska v r.
1520-1521 začal Durer sériu nádherných portrétov svojho zrelého obdobia. Patrí k nim najmä „Berngard von Resten“ z r.1521, „Portrét neznámeho muža“ z r.1524, „Hieronymus Holzschuher“ a „Jakob Muffel“ z r.1526 a „Johann Kleberger“ z r. 1526. Tieto portréty patria nielen k vrcholným Durerovým dielam, ale aj k vrcholom celej starej nemeckej maľby. V poslednom období svojej tvorby sa však vrátil k jednoduchým, čisto plastickým formám svojho prvého obdobia. Vďaka znovuobjaveniu antickej kultúry, štúdiu teológie a novému národnému uvedomeniu rozvíja sa za Durerových čias nemecký humanizmus. K najvzdelanejším humanistom patril Durerov priateľ Willibald Pirckheimer, ktorý bol zrejme jeho radcom. Do jeho náboženských námetov vniesol osobitný humanistický odtieň kresťanského charakteru, ako je zrejmé napr. medirytín „Adam a Eva“ a „Nemesis“. Podáva víziu sveta podľa antických kánonov. Vrcholom Durerovho humanistického myslenia sú bezpochyby jeho najslávnejšie medirytiny „Melanchólia, Sv. Hieronym a Rytier, smrť a diabol“. „Melanchólia“ je obrazom ľahostajnosti a ochabnutosti, ale aj vyrovnanosti, ktorú prináša poznanie. Má podobu okrídlenej ženy, ktorá sedí pred rozostavanou budovou a zamyslene si podopiera hlavu ľavou rukou, kým v pravej ruke, opretej o knihu, drží kružidlo. Samá, opustená, zahĺbená do seba a obklopená symbolmi vied a umení, stelesňuje ľudskú skúmavosť. Každý melancholik, ktorý je pri všetkom svojom smútku schopný tvorivo pracovať, je pod vplyvom planéty Saturn. Všetky činnosti a zamestnania, v ktorých sa uplatňujú nástroje rozhodené po zemi, sú poznačené melanchóliou. Kružidlo v ruke symbolickej postavy naznačuje, že geometria, matematika a všetky exaktné vedy závisia od Saturna. Keď sa dívame na túto rytinu dnes, rozhodne nerozumieme všetkým symbolom na nej, o ktorých sa Durer pravdepodobne radil s Pirckheimerom. Aj sám mal sklon k melanchólii a táto rytina je akýmsi vnútorným autoportrétom, obrazom tvorivého človeka, vystaveného v samote a smútku, pochybnostiam a neistote. Sám Durer predsa povedal: „Ale čo je krása, to neviem.“
Najväčšou udalosťou posledných rokov slávneho umelca boli tri umelecké cesty - dve v Taliansku a jedna v Nizozemsku. Jednotlivé etapy tejto cesty zachytil Durer vo svojom „Cestovnom denníku“, ilustrovanom kresbami krajín a náčrtmi portrétov. Stretol sa s najslávnejšími nizozemskými maliarmi (van Eyck, van der Weide, van der Goes), ich úžasná technika, štýl a kolorit zanechali hlbokú stopu v Durerových posledných prácach, napr. v „Sv. Hieronymovi“.
Je prvou prácou, kde spojil nizozemské vplyvy s vlastnými skúsenosťami a objavmi. Svojím jadrným realizmom a psychologickou hĺbkou sa radí k najlepším, čo Durer urobil. Prstencami brady a hlbokými vráskami starcovej tváre presvitá skutočná šľachetnosť a vyrovnanosť. Obraz vyniká nádhernou, jemne odtieňovanou farebnosťou.
Ku koncu života sa Durer venoval vydávaniu svojich teoretických spisov. R.1525 vydal „Poučenie o meraní“, o dva roky neskoršie „Náuku o upevňovaní“ a r.1528 „Štyri knihy o proporciách. Albrecht Durer umrel 6.apríla 1528 a pochovali ho do rodinnej hrobky jeho tesťa na norimberskom cintoríne sv. Jána. Koncom 16. a začiatkom 17. storočia sa prebudil nový záujem o Durerovo dielo, ktoré sa stalo inšpiračným prameňom novej umeleckej generácie. Citovali sa jeho knihy, napodoboval sa jeho štýl, s nadšením sa zbierali jeho práce alebo aspoň kópie. Prvé výročia Durerovho narodenia a smrti sa pripomínali veľmi slávnostne, skutočne však maliara spopularizovali najmä nemeckí romantici. Bol prvým umelcom, ktorému postavili bronzový pomník, keď ho vyhlásili za „otca nemeckého umenia.“.