Žraloky (SOČ)
Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 13435×
Příbuzná témata
Žraloky (SOČ)
„Čestne prehlasujem, že prácu som vypracoval samostatne, podľa pokynov vyučujúcej a použitú literatúru uvádzam“………………………….
Michal Kulíšek
OBSAH
5 strana staroveký zabijak
6 strana tichý a rýchly dravec brázdi moria, keď žralok napne chrbát
7 strana vynikajúce zmysly, hmat na diaľku
8 strana žraločia láska je krutá, ako prichádzajú na svet
9 strana oofágia, biotop a ekológia, telo prispôsobené prostrediu
10 strana nečakaní spoločníci – štítovce a lodivody
11 strana osmoregulácia
12 strana žraloky obrovské a malé
16 strana prílohy
Cieľ práce: Túto prácu som si vybral preto, lebo mám veľmi rád zvieratá a to
také čo vládnu nad ostatnými, či už na súši, alebo v mori. Vo vodnom svete sú to žraloky, ktorým sa podriaďujú ostatné morské tvory. Vždy ma fascinovali svojou majestátnosťou a zaujímavým spôsobom života. Túto prácu som robil na základe dlhoročných pozorovaní žralokov, a to hlavne ich správania sa a ich spolunažívania s ostatnými. Mojím cieľom bolo oboznámiť ľudí o ich živote a umožniť im pohľad na tieto zvieratá aj z inej stránky(nielen z tej zlej). Metodika práce: Túto prácu som robil na základe dlhoročných pozorovaní žralokov, a to hlavne ich správania sa a ich spolunažívania s ostatnými. Svoje poznatky som získal hlavne z čítania odbornej literatúry, ale aj sledovaním dokumentárnych filmov o žralokoch.
Vlastná práca
Staroveký zabijak
Žraloky mátajú v mysliach ľudí už celé stáročia a vyvolávajú v nich pocit strachu a obdivu súčasne. Zatiaľ čo na Šalamúnových ostrovoch a Priateľských ostrovoch ich uctievajú ako bohov, inde sú symbolom smrti, ktorá sa môže znenazdajky prirútiť z morských hlbín.
Prvé žraloky brázdili moria pred vyše 370 miliónmi rokov. Keď sa vyvinul prvý žralok svet bol úplne iný ako je dnes. Ešte nežili ani veľké dinosaury, vlastne sa len začali vyvíjať prvé zvieratá. Z prvých žralokov sa zachovali predovšetkým zuby na čeľustiach, chrbtové tŕne a kožné zuby, ktoré sa fosilizovali lepšie ako ich chrupkovitá kostra. Najstaršieho známeho žraloka Cladoselache vedci objavili v paleozoických vrstvách v štáte Ohio. Žil v otvorenom oceáne, bol vynikajúci plavec a mocný predátor. Čeľuste mal pripojené priamo na lebku a dosahoval dľžku necelé dva metre.
Na chrbte mal dve plutvy, pred nimi silný tŕň. Chvolst mal súmernýi, ale jeho kostra už niesla prvky asymetrie chvostov súčasných žralokov. Na druhes strane, nájdené tuby boli dosť opotrebované, čo svedčí o tom, že sa neobnovovali tak často ako dnešniým žralokom. Postupne sa objavovali nové a nové druhy, ktoré súťažili v boji o prežitie s veľkými obrnenými rybami dosahujúcimi dĺžku až šesť metrov. Vďaka rýchlosti a obratnosti však prežili aj druhy menších rozmerov. O niečo neskôr – pre 65 miliónmi rokov žil predchodca veľkého žraloka modrého Pro-Carcharodon megalodon. Dorastal do dľžky 13 metrov a každý z jeho úctyhodných zubov dosahoval veľkosť ľudskej ruky. Táto prehistorická príšera lovila veľryby, ktoré v tej dobe žili v mori. Odtlačky zubov Pro-Charcharodona boli nájdené vo fosíliách kostí nájdených veľrýb.
Kým žraloky nadobudli dnešnú podobu, morfologicky sa niekoľkokrát zmenili. V súčasnosti žije okolo 350 druhov žralokov, ktoré patria do 7 alebo 8 radov(podľa systému) a 30 čeľadí, čo svedčí o veľkej rozmanitosti skupiny. Sú vynikajúco prispôsobené svojmu prostrediu a vyskytujú sa vo všetkých moriach sveta. V posledných rokoch vzbudili pozornosť čirokej verejnosti rozličné hrôzostrašné filmy napríklad Čeľuste alebo Útok z hlubin. Množstvo nehôd při kúpaní či potápaní len posilnilo presvedčenie väčšiny ľudí o žralokoch ako krvilačných „ľudožrútoch“. Jednako však jestvuje iba niekoľko druhov, ktoré môžu byť pre človeka nebezpečné , aj to najmä vtedy, keď im niekto vnikne do teritória a samé sa cítia ohrozené.
Tichý a rýchly dravec brázdi moria
Všetky žraloky sa živia živými živočíchmi, medzi ktorými možno nájsť celú škálu organizmov od najmenších po najväčšie: planktón, mäkkýše, kalmary, ryby, morské cicavce či iné žraloky. Niekedy sú mimoriadne pažravé a v ich žalúdkoch sa okrem morských vtákov našli aj rozlišné predmety, ako fľaše alebo konzervy, ale aj drevené vedrá pneumatiky, klbká povrazov a iné nestráviteľné veci. Zloženie potravy a spôsoby lovu jednotlivých druhov sú veľmi rozmanité. Žraloky radu Heterodontiformes uprednostňujú ježovky, zatiaľ čo žralok modrý si rád pochutná na tuleňoch a uškatcoch. Tri druhy – žralok veľrybí, žralok obrovský a Megachasma pelagios sa živia planktónom. Plávajú s otvorenou papuľou a filtrujú obrovské množstvá vody, aby z nej zachytili drobné planktónové organizmy. Niektoré žraloky lovia malé ryby a hlavonožce, iné sa zmocňujú tuleňov, delfínov a uškatcov.
Len čo ich osobitne vyvinuté zmysly informujú o blízkosti koristi, nehlučne sa vydajú
za ňou. Niekedy krúžia okolo stáda rýb čoraz rýchlejšie a tesnejšie, a nútia ich tak nahustiť sa v malom priestore. Potom bičujú vodu chvostovou plutvou, aby ich omráčili, alebo sa ich zmocňujú priamo s otvorenou papuľou. Ak je ich korisť väčšia, žralok sa o ňu oprie rypákom, zakloní hlavu dozadu a uchopí ju spodnou čeľusťou. Niekoľkými myknutiami hlavy korisť roztrhá a potom prehltne.
Niektoré druhy žralokov sa koristi zmocňujú nasávaním. Hrubými okrajmi úst sa pritlačia na okraje dutiny, v ktorej sa ukrýva korisť, a prudko nasajú vodu aj s ňou.
Keď žralok napne chrbát
Teritórium si bránia iba útesové žraloky. Pokusy zamerané na správanie žralokov sivých, ukázali, že prítomnosť pozorovateľa v teritóriu chápe domáci žralok ako ohrozenie. Začína sa správať agresívne a zvláštnym spôsobom plávania sa pokúša nepriateľa zastrašiť. Napne chrbát, nadvihne rypák a prsné plutvy spustí nado. Ak narušiteľ neustúpi, napokon ho napadne bez ohľadu na to, či je ním človek alebo živočích.
Vynikajúce zmysly
Žraloky majú osobitn sústavu zmyslových orgáov, ktoré sú dokonale prispôsobené ich úlohe predátorov. Vyznačujú sa vynikajúcim sluchom, ktorý im umožňuje zachtávať širokú škálu zvukov. Účinnosť ich sluchu sa ešte zvyšuje tým, že vo vode sa zvuk šíri oveľa rýchlejšie ako vo vzduchu. Žraloky vďaka tomu vnímajú aj zvyky pochádzajúce zo zdroja vzdialeného až dva kilometre, a to s frekvenciou od 40 Hz, ktorá je pre ľudské ucho nepočuteľná ( je o 1,5 oktávy nižšia ako najhlbší tón, aký možno vylúdiť na klavíry). Hmat na diaľku
Sluchový orgán žralokov tvorí vnútorné ucho. Je umiestnené v lebke a s okolitým prostredím je prepojené prostredníctvom endolymfatických kanálov, ktoré sa na povrchu kože otvárajú párovými otvormi vyúsťujúcimi na hlave. Rozličné druhy chvenia okrem toho zachytávajú zvláštnym orgánom, ktorý sa nie celkom výstižne označuje ako bočná čiare. Tvorí ju sústava kanálov, ktorá sa tiahne po bokoch tela a po hlave, pričom najmä v okolí úst sa rozvetvuje. V kanáloch sú rozmiestnené bunky citlivé na chvenie, ktoré sú naplnené rôsolovitou hmotou a prostredníctvom otvorov spojené s vonkajším prostredím. Žraloky pomocou nich zachytávajú aj veľmi jemné prúdenie vody a následne aj pohyb organizmov a predmetov, ktoré, ich obklopujú. Tomuto zmyslu sa niekedy hovorí aj „hmat na diaľku“. Predpokladá sa, že predstavuje prechodný zmysle medzi hmatom a sluchom. Mnohé žraloky aj veľmi dobře vidia.
Ich oko je porovnateľné s okom vyšších stavovcov vrátanie človeka. Jediný rozdiel spočíva v tom, že ich takmer guľovitá šošovka nemení tvar a neprispôsobuje sa svetelným podmienkam. Sveto sa žralokom odráža od sietnice, vďaka čomu sa v morskom prostredí, kde je svetlo tlmené a rozptýlené, účinnosť zraku zvyšuje. Sietnica žralokov obsahuje vrstvu pigmentových buniek a pripomína sietnicu mačiek. Niektoré druhy žralokov majú viečka pohyblivé, iné nie: žraloky radu Carcharhiniformes majú aj tretie, vnútorné pohyblivé viečko, tzv. žmurku, ktorá im chráni oko pred nárazmi. Medzi mimoriadne vyvinuté zmysly žralokov patrí aj čuch. Ich čuchové jamky obsahujú množstvo čuchových buniek, ktoré im umožňujú zachytiť aj nepatrnú koncentráciu krvi či iných látok rozpustených v morskej vode. Predpokladá sa, že pach krvi žraloky priťahuje a pomáha im pri vyhľadávaní koristi. Potápači, ktorí pod vodou harpúnujú ryby a vešajú si úlovky na opasok a zanechávajú vo vode krvavú stopu, sa preto vystavujú veľkému nebezpečenstvu.
Schopnosť rozlišovať chemické zloženiny pomáha žralokom aj při orientácii: keď sa chcú pripojiť k svojím súkmeňovcom, alebo keď vyhľadávajú samice, stačí, aby sledovali pachovú stopu.
Žraloky dokážu rozlišovať vody, v ktorých sa pohybujú, aj podľa množstva rozpustených solí. Vďaka tejto schopnosti sa neomylne vracajú na určité dôležité miesta, napríklad tam, kde sa rozmnožujú, alebo kde nachádzajú dostatok koristi. Napokon třeba dodať, že podľa pomeru hmotnosti mozgu a hmotnosti tela možno považovať žraloky za inteligentnejšie ako ryby alebo vtáky. Tento prepoklad sa však zatiaľ dáv overovať iba natých druhoch, ktoré znášajú chov v zajatí, pretože pokusy v
prírodných podmienkach neposkytujú spoľahlivé výsledky. O funkcii žraločieho mozgu sa dodnes nievie takmer nič. Podľa mňa žraloky dokážu veľmi dobre premýšľať, no treba získať viac dôkazov. Žraloky majú v koži ukryté citlivé buky nesúce meno talianskeho anatóma Lorenziniho, ktorý ich opísal. Majú podobu ampuliek a s kanálikmi sú spojené s povrchom pokožky na hlave a pod ústami. Vďaka vnímačom elektrického poľa žraloky určujú polohu koristi a orientujú sa v magnetickom poli.
Žraločia láska je krutá
Žraloky sa pária takmer vždy v noci a zvyčajne vo väčších hĺbkach. Zopár zriedkavých výjavov, ktoré sa podarilo potápačom pozorovať v neveľkých hĺbkach a za denného svetla, pravdepodobne patrilo len k predohrám párenia.
Samec nabáda samicu k páreniu tak, že jej zatne zuby do prsnej plutvy.
Samotný akt párenia može trvať od niekoľkých sekúnd po niekoľko hodín a mnohé samice majú po ňom množstvo jaziev na chrbte, na bokoch a na prsných plutvách.
Samce majú osobitný kopulačný orgán (pterygopód), ktorý vzniká premenou zadného okraja brušných plutiev. Oplodnenie je vždy vnútorné. Pterygopód nie je priamo spojený so semenníkmi, ktoré sa nachádzajú v brušnej dutine. Urogenitálne papily privedú spermi na úroveň pohlavného otvoru, odkiaľ putujú do osobitnej žľazy, ktorá sa nachádza pri báze brušných plutiev a ústi pri začiatku pterygopódu. Pri párení preniká do tela samice len jeden pterygopód. Jeho koniec sa rozšíri a vystúpia z neho malé chrupkovité háčiky, tŕne alebo ostrohy, ktoré slúžia na uchytenie pterygopódu.
Ako prichádzajú na svet?
Žraloky sa rozmnožujú trojakým spôsobom. Vajcorodé (oviparné) druhy kladú vajíčka, zvyčajne značných rozmerov, priamo do vody. Vajíčka žralokov rodu Scyliorhinus majú odolný rohovinový obal (ootéku), ktorým sa prichytávajú na morské dno. Medzi vajcorodé žraloky patria aj Heterodontiformes a niektoré Orextolobiformes. Ootéka vajíčka žraloka Heterodontus portusjacksoni má tvar špirálovitého kužeľa dlhého asi 15 centimetrov a samica ho priam „nastrkuje“ do skalnej pukliny. Po určitom čase sa z neho vyliahne malý žralok.
Vajcoživorodé (oviviviparné) žraloky sa tiež rozmnožujú vajíčkami, zárodky sa však vyvíjajú v tele samice a súčasne s kladením vajíčok sa z nich liahnu mladé žraloky
Zdá sa, že medzi živorodými a vajcoživorodými druhmi prevládajú žraloky žijúce pri dne (bentické), zstiaľ čo druhy vodného stĺpca (pelagické) sú prevažne živorodé (viviparné). Samice rozličných druhov rodia od dvoch až štyroch do niekoľko desiatok mláďat, ktoré sa v ich tele vyvíjajú dlhšie ako rok. Zárodky živorodých žralokov sa vyvíjajú v maternici samice, sú vyživované placentou a rodia sa úplne vyvinuté.
Oofágia
Niektoré druhy rodu Alopias, ale aj Isurus paucus či mako sa vyznačujú zvláštnym spôsobom vývinu, ktorý sa nazýva oofágia: najsilnejšie embryá sa živia neoplodnenými vajíčkami a slabšími zárodkami. Tento jav sa označuje aj ako vnútromaternicový kanibalizmus. Dravosť niektorých embryí je nevídaná a v jednom prípade zárodok údajne pohrýzol výskumníka, ktorý pitval žraločiu samicu! Tento jav sa najvýraznejšie
prejavuje u žraloka Isurus paucus: rodí len dve mláďatá, ktoré zožrali všetkých svojich súrodencov.
Biotop a ekológia
Žraloky sa vyskytujú vo všetkých oceánoch. Niektoré obývajú aj studené moria, ako napríklad žralok polárny(Somniosus microcephalus), zdá sa však, že pobrežiu Antarktídy sa vyhýbajú. Najbohatšie sú zastúpené v tropických vodách. Niektoré druhy prenikajú aj do sladkých vôd, ba dokonca v nich žijú.
Carcharhinus leucas napríklad vystupuje proti prúdu riek a vytvára jazerné populácie vo veľkých nikaragujských jazerách. Medzi obyvateľmi žijúcimi na brehoch Gangy a Indusu má žralok Glyphis gangeticus povesť „ľudožrúta“, hlásenie o napadnutí človeka sa však už dlhé roky neobjavilo.
Žraloky sú okrem niekoľkých výnimiek morské živočíchy, ktoré možno stretnúť od príbrežných vôd až po hlbiny batyálu (pásmo do hĺbky 4000 metrov). Väčšina druhov žije od hladiny po hĺbku 200 metrov, v okolí ostrovov a nad pevninovým prahom (viac či menej široké pásmo okolo pevniny s miernym sklonom a priemernou hĺbkou 130 metrov). Žraloky radu Charcharhiniformes vládnu nad pevninovým prahom, kým Squaliformes obývajú pevninové svahy padajúce do veľkých hĺbok. Niektoré z nich zostupujú do hĺbky 3000 metrov. Napríklad malého 50-centimetrového žraloky Isistius brasiliensis, ktorý žije v tropických vodách, ulovili v hĺbke 3500 metrov. Iné žraloky, napríklad Carcharhinus longimanus sú pelagické a žijú na otvorenom oceáne.
Telo prispôsobené prostrediu
Z istých, nie celkom objasnených dôvodov sa predátory často upriamujú na určitý druh koristi a inú, rovnako jedlú korisť si nevšímajú. Všetky druhy žralokov sú dobre prispôsobené prostrediu, v ktorom žijú, čo sa prejavuje ich morfologickou rozmanitosťou (najmä tela a zubov). Chrup rozličných druhov žralokov môže byť v závislosi od spôsobu života prispôsobený na rezanie, trhanie, uchopovanie či drvenie. Žraloky žijúce pri dne (bentické), kde nachádzajú dostatok rozličnej potravy, sa vyznačujú rozmanitým uspôsobením chrupu, zatiaľ čo druhy žijúce na otvorenom mori (pelagické), kde je korisť zriedkavejšia a jednotvárnejšia, majú chrup uspôsobený na trhanie, rezanie a uchopovanie koristi. Veľké predátory, ako lamnovité žraloky, majú zuby prispôsobené na rezanie – sú ploché, trojuholníkové a majú ostré zúbkované okraje, ktoré im umožňujú vytrhávať veľké kusy mäsa z tela obete. Takýto chrup majú aj dospelé žraloky modré, ktoré napádajú korisť značných rozmerov, kým zuby mladých jedincov sú jemnejšie a prispôsobené na požieranie rýb. Krájavý chrup majú osobitne dobre vyvinutý ostroňovité (Squalidae). Ich ploché zahrotené zuby sú usporiadané do jedného funkčného radu, ktorý vytvára účinnú a ostrú čepeľ.
Trhací chrup má napríklad mako Isurus oxyrhinchus. Jeho zuby sú vo viacerých funkčných radoch, majú viacero hrotov a ostré zúbkované okraje.
Niektoré bentické žraloky majú chrup uspôsobený na drvenie.
Napríklad žraloky rodu mustelus majú množstvo zrnitých, šachovnicovito usporiadaných zubov vytvárajúcich pevnú dlažbu umožňujúcu drviť pancier kôrovcov a schránky mäkkýšov.
Žraloky, ktoré sa živa filtrovaním planktónu, ako žralok veľrybí a žralok obrovský, majú množstvo drobných, ale nefunkčných zubov. Žralok veľrybí prijíma potravu tak, že nasáva do obrovskej papule vodu a vytvára vír, ktorý strháva drobné organizmy. Žralok obrovský zasa pláva s rozďavenou papuľou a zachytáva planktón na žiabrovom koši, pričom ho zlepuje rôsolovitou látkou a periodicky prehĺta. Celkom výnimočným spôsobom sa živí planktónožravý žralok Megachasma pelagios, ktorý má na perách svetielkujúce mikroorganizmy slúžiace na prilákanie malých kôrovcov. Niektoré žraloky sa vyznačujú výraznými, niekedy však ešte nevysvetlenými morfologickými adaptáciami. Dlhý horný lalok chvostovej plutvy líškovitých žralokov Alopias napríklad slúži ako obávaná zbraň, ktorou zastrašujú a omračujú malé ryby (sardinky a slede). Zostáva však záhadou, aký význam majú ploché bočné výbežky na hlave kladivohlavých žralokov/viď príloha. Uľahčujú im pohyb? Podľa mňa slúžia na udržiavanie rovnováhy pri kŕmení a plávaní, a majú tak lepší orientačný zmysel. Možno zohrávajú rovnakú úlohu ako usmerňovacie krídelká hydroplánov. Pravdepodobne výhodneším umiestnením očí a čuchový jamiek zvyšujú účinnosť zraku a čuchu.
Niektoré prispôsobenia sa týkajú aj sfarbenia. Všeobecne možno povedať, že sfarbenie žralokov je prispôsobené tak, aby boli vo svojom prirodzenom prostredí čo najmenej nápadné. Bentické druhy bývajú posiate farebnými škvrnami, bodkami alebo pásikmi, ktoré im poskytujú krycie sfarbenie prispôsobené okolitému prostrediu. Pelagické žraloky žijúce v otvorenom oceáne, ako žralok belasý či Carcharhinus longimanus, majú chrbát a boky najčastejšie modrasté a brucho biele, vďaka čomu sú vo vodnom stĺpci prakticky neviditeľné.
Nečakaní spoločníci: štítovce a lodivody
Žraloky sa niekedy spájajú s niektorými rybami. Medzi najznámejšie príklady patria štítovce (rod Remora z čeľade Echeneidae). Prvú chrbtovú plutvu majú premenenú na prísavku, ktorou sa prichytávajú na hostiteľa, najčastejšie na žraloka alebo veľkú mantu. Štítovce čerpajú úžitok z ochrany, transportu a čiastočne aj z potravy žraloka, môžu však žiť aj voľne a samostatne. Mladé štítovce sa často ukrývajú do ústnej a žiabrovej dutiny žralokov, zatiaľ čo dospelé sa prichytávajú zväčša na brušnú stranu hostiteľa. Niekedy sa k tejto spoločnosti pridáva aj tretí – lodivod Naucrates ductor, ktorý pláva zvyčajne pri hlave žraloka. Lodivod v skutočnosti žraloka nevedie a pravdepodobne iba využíva hydrodynamickú vlnu, ktorá sa vytvára pre rypákom pohybujúceho sa drsnokožca.
Najčudnejšie však je že ani štítovce, ani lodivody sa nestávajú obeťami žralokov!
Osmoregulácia
Osmoregulácia je súbor biologických procesov, ktorými si vodné živočíchy udržiavajú rovnováhu medzi koncentráciou svojho vnútorného prostredia a koncentráciou vonkajšieho prostredia. Keď majú dve prostredia oddelené biologickou membránourozdielnu koncentráciu solí, voda preniká difúziou z redšieho prostredia do hustejšieho, až kým sa koncentrácie nevyrovnajú. Tento jav sa nazýva osmóza.
Keby morské ryby alebo žraloky, ktoré žijú v hustejšom prostredí, ako je ich vnútorné prostredie, nemali osmoregulačnú sústavu, zahynuli by na dehydratáciu (vysušenie) organizmu. Ryby si stratu vody vyrovnávajú jej prijímaním: sú odsúdené piť morskú vodu, v ktorej žijú!
Naproti tomu žraloky si udržiavajú vnútornú rovnováhu dômyselnou osmoregulačnou sústavou: v krvi sa im ukladá močovina, ktorá spolu s oxidom trimetylamínu vyrovnáva osmotický tlak medzi ich vnútorným prostredím a okolím. Žraloky, ktoré dokážu žiť aj v sladkej vode, majú v krvi oveľa nižšiu koncentráciu týchto dusíkatých látok. Žraloky, Obrovské a malé
Existuje veľa druhov žralokov. Od najmenších – trpasličí, ktorý je dlhý necelých 10cm, až po obrovského Veľrybieho žraloka, ktorý dosahuje dĺžku až 15m.
Žraloky možno rozdeliť do 3 skupín.
Prvá skupina: Patria do nej žraloky, ktoré žijú v otvorenom oceáne. Tieto žraloky sú veľmi dobrý plavci a lovia vo veľkej rýchlosti. Musia vyvinúť veľké zrýchlenie aby ulovili rýchlo plávajúce ryby. Majú nádherne tvarované a extrémne aerodynamické telo. Žralok MAKO Isurus oxyrinchus
Maximálna dĺžka, ktorú dosahuje vo voľnej prírode je 4m. Má výrazne pretiahnuté, vretenovité telo s dlhou špicatou hlavou a kužeľovitým končitým rypákom. Má 5 žiabrových štrbín, uložené sú pred prsnou plutvou. Chrup: zuby oboch čeľustí sú veľmi šíhle, končité s hladkými okrajmi, bez bočných vrúbkov na základni. Má dve chrbtové plutvy. Prvá sa nachádza za pripojením prsných plutiev, druhá je oveľa menšia. Výskyt tohoto druhu bol dokázaný v tropickom Indickom a Tichom oceáne a okolo Kuby. Vyskytuje sa asi vo väčšine tropických morí. Je to žralok otvoreného mora, plytkým vodám sa vyhýba. Zdržiava sa zväčša tesne pod hladinou, odkiaľ ako dobrý plavec prenasleduje svoju korisť, pričom sa neraz vymršťuje aj vysoko do vzduchu. Žralok Biely Charcharodon charcharias
Biely žralok, taktiež nazývaný biely zabijak, alebo biela smrť, je asi najnebezpečnejší zo všetkých žralokov. Apetít týchto tvorov je legendárny. Väčšina žralokov svoju obeť pred útokom slabo pohryzie, ale Biely žralok vykoná len jeden útok, ktorý býva väčšinou aj posledný. Týchto „ľudožrútov“ možno stretnúť jednotlivo alebo v menších skupinách na otvorenom mori aj v blízkosti pobrežia.
Žraloky biele sú nebezpečné, pretože napádajú kúpajúcich sa a potápačov. Živý sa rybami(najmä kmé druhy žralokov, tuniaky), morskými korytnačkami, delfínmi, tuleňmi, ale aj rôznymi odpadkami z lodí a kanalizácie. Priemerná dĺžka je 8m.
Druhá skupina: Patria sem žraloky žijúce pri pobreží a v hlbokých vodách. Majú dlhé pretiahnuté telo a lovia v skupinách. Žralok modrý Charharodon carcharias
Žralok modrý predstavuje akýsi vzor žraloka, k čomu výdatne prispela najmä jeho zlá povesť. Pre jeho veľkosť, vzácny výskyt a nemožnosť chovať v zajatí ešte stále nie sú zodpovedané otázky, aká je jeho početnosť, ako sa pári a koľko rokov sa dožíva. To všetko môžu biológovia zatiaľ iba odhadovať. Len nedávno vyšlo najavo, že žraloky modré sú vajcoživorodé a predpokladá sa, že ich zárodky sa vyživujú oofagicky. Žralok modrý žije samotárskym životom a obľubuje rozľahlé priestory, hoci z času na čas ho možno pozorovať aj v malých skupinkách okolo zdochlín veľrýb, alebo v blízkosti tuleňov či uškatcov. Žralok modrý je rozšírený prakticky po celej zemeguli. Zaznamenali ho vo všetkých oceánoch, uprednostňuje však vody mierneho pásma. Vyskytuje sa najmä pri severoamerických brehoch. V trópoch je pomerne zriedkavý a zdržiava sa v hlbších vodách. Najväčší spoľahlivo odmeraný a odvážený jedinec žraloka modrého, ktorý bol ulovený v roku 1945 pri Kube, dosahoval dĺžku 6,4m a hmotnosť 3,2tony. Predpokladá sa však, že žraloky modré môžu dorastať až do dĺžky osem metrov. Vďaka prúdnicovitému tvaru tela a mocnej chvostovej plutve je vynikajúcim plavcom. Pri love uškatcov a tuleňov, ktoré ich môžu vážne poraniť na rypáku, používajú osobitnú stratégiu: útočia vždy znenazdajky a veľmi surovo, najčastejšie zozadu alebo zospodu, nikdy však nie spredu. Prvým uhryznutím korisť, ktorá krváca, oslabia, potom sa k nej vrátia a v pokoji ju zožerú.
Žralok kladivohlavý Sphyrna molarran
Pretiahnuté, vretenovité telo s bočne rozšírenou, kladivovitou hlavou. Oči a nozdry má na bokoch „kladiva“ spirákulá nie sú vyvinuté. Má 5 malých žiabrových štrbín. Zuby sú široké, trojuholníkové, so šikmým hrotom. Má 2 chrbtové plutvy, prvá je veľká a trojuholníková, leží bezprostredne za prsnými plutvami, druhá je malá. Je rozšírený po celom svete, v teplých až mierne teplých moriach. Vyskytuje sa v severovýchodnom Atlantiku od Portugalska po Senegal, niekedy až po Lamanšský prieliv. Preniká na pobrežie Walesu s dokonca aj Škótska. Sú to obratní a zdatní plavci, ktorí v letných mesiacoch migrujú Atlantikom na sever.
Na miestach, kde žraloky kladivohlavé preniknú do plytších pobrežných vôd, sú agresívne a ohrozujú kúpajúcich sa a športových potápačov. O týchto žralokoch vedci nemajú veľa informácií. Sú to nebezpečné veľmi nebezpečné žraloky. Keď sa potápači nepozorovane priblížia k tomuto žralokovi, pri jeho kŕmení, a chytia sa ho za chrbtovú plutvu, žralok ich z dosiaľ nezistených príčin nezožerie, ale povozí!
Žralok pieskový Carcharhinus leucas
Má pretiahnuté silné telo s malou, trocha sploštenou hlavou. Má malé, okrúhle oči bez žmurky. V oboch čeľustiach má nápadné dlhé, kopijovité zuby s hladkým okrajom a s malým vrúbkom na oboch stranách. Maximálna dĺžka ktorú dosahuje je 3,5m. Žije v teplých moriach, hlavne v subtropických vodách. Zvyčajne sa zdržiava nad pieskovým dnom, najmä nad hĺbkou 70m. Tento žralok si dokáže naplniť žalúdok zhltnutým vzduchom, čím sa nadľahčí a zamedzí tak aj bez plávacích pohybov poklesu na dno..
Karibský žralok Carcharhinus perezi
Tento 2,5m dlhý žralok sa vyskytuje v blízkosti koralových útesov. Striehne v skrýši a keď sa priblíži obeť, tak sa veľkou rýchlosťou vyrúti a obeť zabije. Tohoto žraloka nemôžme pozorovať všade, nachádza sa len na útesoch, ktoré sú v plytkých vodách a vytŕčajú nad hladinu.
Tretia skupina: Patria sem veľmi zvláštne druhy žralokov. Tieto žraloky si potravu nelovia, lebo potrava sa im zachytáva v otvorenej tlame. Telá majú dlhé, pretiahnuté.
Žralok sumčí Ginglymostoma cirratum
Je žlto – hnedej farby. Je to lenivý, nepohyblivý žralok, ktorý celý svoj život strávi na dne oceánu. Tu oddychuje a čaká na kraby, a malé ryby, ktoré vplávajú do jeho úst. Žralok Veľrybý Rhincodon typus
Tento obrý žralok dosahuje dĺžku až 20m. Obrovský živočích, pláva veľmi pomaly cez oceán a má dokorán roztvorenú svoju megatlamu. Drobné živočíchy mu vplávajú do úst a on ich len prehltne. Veľrybé žraloky zväčša plávajú osamote ale už boli pozorovaní v skupinkách piatich až šiestich žralokov.
Žraloky a ľudia
Počas storočí boli kontakty medzi ľuďmi a žralokmi, medzi rybármi. V tejto dobe sa veľa žralokov chytá pre mäso a predáva sa v supermarketoch. V osemnástom storočí naturalista Carl Linnaeus založil nadáciu pre vedeckú štúdiu žralokov. Vytvoril aj zoznam kategórii rôznych druhov žralokov. Vedecká štúdia žralokov sa uberá dvoma smermi. Žraloky sa skúmajú v otvorenom oceáne a v zajatí. Obe stratégie majú chyby. Žraloky v zajatí sa síce dajú lepšie pozorovať, ale mnohé z nich neprežijú. Vo voľnej prírode sa zas ťažšie hľadajú a je to samozrejme nebezpečnejšie. Veľa o nich nevieme, a to je podľa mňa škoda.
Žraloky sú veľmi nebezpečné tvory, ale sú to len zvieratá, ktoré si chcú chrániť svoje teritória. Dúfam že v budúcnosti vedecké výskumy prinesú viac informácií o týchto fascinujúcich pánov morí…
Záver: Touto prácou som chcel zmeniť názor ľudí na žralokov. Chcel som aby sa na ich život pozreli aj z inej stránky, ako z tej podľa ktorej sú neslávne preslávení. Pozorovaniami som dospel k názoru, že žraloky sú vôbec neni nebezpečné, len ich netreba moc otravovať. Zhrnutie: Autor vo svojej práci predstavil spôsob života žralokov, a ich správanie sa medzi sebou a k ľudom. Predstavil zaujímavosti z ich života, ktoré nie sú všeobecne známe. Zistil, že niektoré žraloky nie sú tak nebezpečné, ako sa o nich hovorí a predviedol nám rôzne skupiny žralokov od tých najväčších až po malé.
Resumé: Author, in his project present manners live of sharks. Than present us behaviour between they and to people. He present item of interest from their live which is no universal well-know. He find out, that many sharks are not as dangerous as all talking about them. And than he present us some kinds groups of sharks from the smallest to the greatest. Zoznam použitej literatúry:
Matthews, Rupert: SHARKS. London, Brian Trodd Publishing House Limited 1989, 46.
Terofal, Fritz: Morské ryby. Bratislava, Ikar 1996, 287.
Prílohy:
Kladivohlavý žralok:
Veľký biely žralok:
Žralok Mako:
Karibský žralok:
Sumčí žralok:
Žraloky modré:
Tigrovitý žralok:
Veľrybý žralok:
Žraločie zuby:
Chrbtové plutvy žraloka bieleho:.