Zjednotenie Talianska

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 07. dubna 2007
  • Zobrazeno: 8782×

Příbuzná témata



Zjednotenie Talianska

V dobách rímského impéria predstavovalo Taliansko centrum, stredobod celého sveta. Tu sa nachádzali najväčšie mestá, sem prichádzali ľudia zo všetkých kútov zeme. Taliansko vládlo svetu, mocensky, kultúrne a ekonomicky. Rozpad a zánik Ríma znamenal pre poloostrov veľkú katastrofu. Pod nátlakom barbarských kmenov se ríša rozpadla, bol to úpadok hospodárstva, moci a kultúry. Jeden barbarský kmen striedal druhý. Vzdelanosť začala zaostávať. Taliansko stratilo svoju silu a slávu.Až Franská ríša a nemecký cisári umožnili na Apeninskom poloostrove rozvoj severných miest a hospodársky rozvoj. Svoj vplyv tu uplatňovali Francúzi, Španieli a Rakušania. Časté zmeny panovníkov a hraníc. Politické a hospodárske oslabenie.Veľkou zmenou bola až francúzska revolúcia a nástup Napoleona. Viedenský kongres uvrhol Talianov do útlaku, aký nezažili ani za Napoleona. Politiku riadili cudzí vládcovia podľa vzoru politiky v Rakúsku. Zrodilo sa Talianské národná hnutie Risorgimento (vpreklade obnova). Toto hnutie malo jediný cieľ a to zjednotenie a oslobodenie Talianska. Rok 1820, Napoleon je porazený a Viedenský kongres navrátil Taliansko do stavu pred rokom 1789. Na trón prišli staronoví panovníci. Napoleonova nadvláda znamenala nenávratné zmeny. Moc cirkvi bola podkopná. Celý národ chycel byť zase jednotný a slobodný.Už od dôb Caesarových si boli Taliansko a Francúzsko blízke. Objavily sa myšlienky na zjednotenie a oslobodenie Talianska z cudzej nadvlády. Ideálmi slobody sa dala ovplyvniť hlavne najmladšia generácia-študenti, ktorý sa zapojili do povstaní a vzbúr, ktoré prebehli v rokoch 1794-1795 v mnoho talianských mestách. Ich povstania boli vždy potlačené, ich vodcovia popravený pre výstrahu ostatným. Ostrov Korzika bol Janovskou republikou roku 1768 predaný Francúzsku. Korzičan Napoleon Bonaparte nastúpil vo Francúzsku k moci. Na jar 1799 boli Francúzi z Talianska vytlačený a celé územie sa vrátilo pod nadvládu Rakúska a Napoleon v roku 1800 podnikol protiútok na Apeninský poloostrov. Západné pobrežie pripojil k Francúzsku, na východe vzniklo Talianské královstvo a na juhu Kráľovstvo Neapolské a Sicilské, všetky podriadené Napoleonovi. Na tron usadli jeho blízky príbuzní Takto zostalo Taliansko rozdelené až do Napoleonovho pádu. Obyvatelstvo oslavovalo oslobodenie Talianska. Napoleon za svojej vlády vyberal v Taliansku veľké dane na podporu svojich vojsk. Celý poloostrov bol opeť rozdrobený na veľa menších kráľovstiev.

Severné Taliansko: Sardinské královstvo zahrnujúce Piemont, Sardíniu a Janovskú republiku. Vlády sa ztu ujal Savojský rod.
Lombardsko-benátske kráľovstvo, ktoré sa stalo súčasťou Habsburského štátu. Parmske vojvodstvo a kniežatsvo Lukka získala vdova po Napoleonovi Marie Louisa. Po jej smrti mali toto územie získať Bourboni, čo sa roku 1847 stalo.
Modenské vojvodstvo bolo vrátene rodu Este.
Stredné Taliansko: Toskánske velkovojvodstvo pripadlo Habsbursko-Lotrinskej dynastii.
Cirkevný štát bol obnovený pod vládou papeža.
Južné Taliansko: Královstvo Sicílie získali naspeť Bourboni.
Benátska a Janovská republika boli najstaršie.Velmoci na viedeňskom kongrese neumožnili vznik samostatných a nezávislých republík. Nespokojnosť obyvateľov rástla, počase došlo ku konfliktom.Tajné spolky, ktoré pôsobily po celom Taliansku. Tieto spolky začali vznikat v roku 1807. Prvé z týchto povstaní prepuklo 1. júna 1820 v Nole v Neapolskom královstve. Revolúcia dospela do hlavného mesta, kde bol Ferdinand IV. donutený odstúpiť. K dalšej vlne došlo až po pár rokoch. Začalo 5. února 1831 v Bologni. Proti nej zasiahlo Rakúsko. Revolúcia nezostala bez následkov. Nezhody medzi veľmocami Francúzskom a Anglickom na jednej strane a mocnosťami Rakúska, Ruska a Pruska na strane druhej. Piemont sa stal hlavným centrom národno-oslobodeneckého hnutia. Rakúsko v roku 1848 prejavovalo nesúhlas s toutou politikou. Prvé talianské povstanie prepuklo 12.1.1848 na Sicíli.V Miláne začala 18.3 revolúcia. 23.3 bolo Miláno oslobodené.Vzbura v Benátkách, kde bola 22.marca obnovená republika. Tu sa piemontský král Karel Albert rozhodol k ozbrojenému zásahu, ktorý by vytlačil Rakušanov z Talianska. Pripojily sa k nemu neapolské, rímske a toskánske oddiely a tým bola zahájená I. vojna za nezávislosť. Talianská armáda prinútila Rakušanov k ústupu. Zdalo sa, že by Rakušania mohli byť vytlačený z Talianska.Taliansko bolo oslabené o podporu Ríma a Karel Albert prišiel i o neapolskú podporu. Karel Albert bral vojnu ako príležitosť rozšíriť svoje územia. Po bitke pri Custoze 25.júna sa Karel stiahol k Milánu, kde bola 9.augusta podpísaná zmluva o prímerí. Ešte raz sa Karel pokúsil vytlačit Rakušanov z Talianska, bolo to v oktobri 1848. Na jar 1849 odstúpil od nedávno podpísanej mierovej zmluvy. Král Karel Albert uvolnil svoje miesto synovi, ktorý nastúpil na tron ako Viktor Emanuel II. Rakušania obnovili svoju moc v Lombardii. Poslednými slobodnými územiami zostali Benátky a Rím. 3.7.1849 bola podpísaná čestná kapitulácia Ríma a jeho obrancom bol možný bezpečný odchod z mesta.

Ako posledné odolávli Benátky, ktoré márne čakali na pomoc Garibaldiho oddielu, ktorý im išiel na pomoc. Republika padla 24.8.1849.Po roku 1849 sa v Taliansku vrátili k moci staré panovnické rody. Sardinské královstvo zostalo jedinou konštitučnou monarchiou na talianskom území. Nový ministerský predseda knieža Camillo Benso di Cavour (1810- 1861) nastúpil na svoje miesto roku 1852. Po svojom nástupe do úradu začal písať nové liberálne reformy na podporu rozvoja štátu, snažil sa začlenit Piemont do skupiny hospodársky vyspelých zemí. Za jeho vlády vznikali prvé talianské banky. Dbal na dodržovanie občianských slobôd. Mazzini bol zástupcom politiky, ktorá sa nezmierila s týmto stavom. Jeho nový pokus o vzburu sa skončil neúspechom. Cavour sa dostal na povojnový kongres v Paríži, kde naviazal blízke vzťahy s Napoleonom III. Medzi Piemontom a Francúzskom došlo k dohode. Rakúsko dohodu odhalilo a 19.4.1859 vyhlásilo Viktoru Emanuelovi II. a Francúzsku ultimátum. To vojnové prípravy urýchlilo a 29.4.1859 bola zahájená II. vojna za nezávislosť. Taliani a Francúzii získali nad Rakušanmi prevahu. Giuseppe Garibaldi (1807-1882) i ked Rím padol, vydal sa s 5000 spolubojovníkmi na pochod do Benátok. Ohrozovaný rakúskymi útokmi bol nútený opustiť Taliansko. Roku 1854 sa vrátil a nechal sa ovplyvniť Cavourom. V tejto vojne sa zúčastnil ako vodca. Sklamal sa a po uzavretí mieru sa s touto situáciou nechcel zmieriť. Ovládol Sicíliu. Rozhodol o dobytí Neapola a Ríma. Cavour obmedzil Garibaldiho vplyv. 27. oktobra 1860 došlo k stretnutiu krála Viktora Emanuela s Garibaldim. V 1861 náhle zomrel Cavour. Na scénu vystúpil Garibaldi. V 1862 sa Francúzsko rozhodlo Garibaldiho zastaviť. Poslalo proti nemu vojsko, v bitke boli garibaldovci porazení a sám Garibaldi bol zranený a krátko väznený. K Taliansku bolo pripojené Benátsko. Taliansko sa v prusko-rakúskej vojne postavilo na stranu Pruska. Prusko porazilo Rakúsko. Jej dôsledkom bol Garibaldiho pokus o dobytie Ríma. V bitke pri Mentane3.11.1867 boli garibaldovci porazení francúzskym vojskom. Francúzsko bolo porazené a po páde Napoleona III. sa otvorila talianom cesta do Ríma.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?