Židia a koncentračné tábory

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 8607×

Příbuzná témata



Židia a koncentračné tábory

Židia tvorili samostatnú náboženskú skupinu už od čias Rímskej ríše. Žili
roztrúsení po celej Európe v samostatných komunitách. Vyznačovali sa
obchodným duchom a vďaka týmto schopnostiam čoskoro patrili medzi
najbohatších ľudí. Aj keď boli počtom nie veľmi silní ich ekonomická sila
bola obrovská. Bola u nich veľká spolupatričnosť a veľmi si navzájom
pomáhali. Preto sa začali vytvárať pocity nepriateľstva od ostatných ľudí.
V našom storočí už boli rozdiely dosť markantné. Veľa židov ešte zbohatlo
na 1.svetovej vojne. Avšak veľa židov sa začalo oddeľovať od uzavrezých
komunít a postupne sa asimilovali-žili život obyčajných chudobnejších ľudí.
Židia však tvorili početnú časť inteligencie a boli často pre chod spoločnosti
nevyhnutní.

ŽIDIA, VINNÍCI VŠETKÉHO

Po 1.svetovej vojne sa Európania radovali z mieru len krátko. Časy šťastia
rýchlo pominuli a ľudí začali trápiť každodenné problémy o vlastnú existenciu.
V Taliansku sa presadil model fašizmu , v Rusku model komunizmu a ukázalo
sa ,že majú v tých časoch budúcnosť. V porazenom Nemecku sa nikdy ľudia
nezmierili s tým , že boli porazení. Tobôž nie , že na nich doľahla hospodárska
kríza. Stále hľadali vinníkov všetkého zla. Adolf Hitler bol ten človek , ktorý im
všetko objasnil a ukázal im víziu šťastnej budúcnosti. Ľudia mu uverili .
Vyviedol Nemecko z krízy , vytvoril prosperujúci štát postavený podľa Talianskeho systému. Pridal aj niečo vlastného—našiel vinníkov všetkého zla.
Boli to židia. Už od samého začiatku si Hitler získaval masy hanobením
a obviňovaním Židov. Stálym opakovaním týchto teórií o nadradenosti árijcov
sa cítili Nemci naozaj nadradeným národom.
Hitler nenávidel Źidov a tento fakt bol jasný už dávno. Vydaním svojho diela
Mein kampf veľmi jasne stanovuje ciele svojej politiky—vytvorenie svetovej ríše, očistenie nadradenej árijskej rasy a jej vláda celému svetu. Židia nemali
v novom svete spolu s Cigáňmi žiadne miesto a preto mali byť navždy vyhubení. Ostatné podradené národy mali byť sčasti vyhubené a ostatní mali
byť otrokmi svetovládcov. Iba dva roky po prevzatí moci Hitlerom boli prijaté protižidovské zákony
„na ochranu rasy“ v Norimbergu.

Židia v Nemecku boli zbavení občianskych
a majetkových práv. Boli zakázané aj styky s Židmi a prísne sa trestali.
Postupom času sa Nemecko rozširovalo a s ním sa rozširovali aj jeho zákony.
Mnohí Židia vedeli o nebezpečenstve a včas emigrovali. Medzičasom však už bolo pripravené tzv. konečné riešenie. Konečné riešenie židovskej otázky
sa rovnalo úplnej fyzickej likvidácii Židov v koncentračných táboroch. Hitler ho s radosťou prijal. ŽIDIA NA SLOVENSKU POČAS VOJNY

Už pred vznikom vojnovej Slovenskej republiky bolo možné počuť z úst vysokých predstaviteľov HSĽS rôzne protižidovské slová. Po vzniku štátu
sa stalo slovo Žid nadávkou a synonymom nepriateľa štátu. Štát bol
pevne pripútaný k Nemecku a veľmi rýchlo začal podľa jeho vzoru veľkú
protižidovskú kampaň. 3.septembra 1940 prišlo prvé konkrétne opatrenie
tzv. arizácia židovských podnikov. Účelom tohoto zákona bolo „vykonať všetko,
čo je potrebné na vyradenie Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a prevod majetku Židov do kresťanského vlastníctva“.
Tento krok bol veľmi šikovným ťahom vlády. Arizátori prišli ľahko k majetku
a mali veľký záujem aby Židia opustili Slovensko a nikdy sa nevrátili.
Až pri arizácii sa zistila veľká hospodárska sila Židov. Oficiálne priznali
majetok v hodnote 4,3 mil. korún, pričom štátny rozpočet predstavoval v roku
1940 asi 2,75mil. korún. 9.septembra 1941 bol vydaný tzv.židovský kódex, ktorý bol vernou kópiou
nemeckých norimberských zákonov. Za Žida bol považovaný občan , ktorý
mal aspoň jedného rodiča Žida. Bolo zakázané kresťanom aby uzatvárali
so Židmi manželstvo , znemožňoval im štúdia na stredných a vysokých školách
a vyradil židov z akéhokoľvek verejného života. Slovenskou špecialitou bolo
napr. zákaz vlastníctva platne so štátnou hymnou,alebo štátnej vlajky.
17.marca 1942 vznikli na mnohých miestach Slovenska pracovné židovské tábory.
25.marca 1942 odišiel prvý transport Židov do Poľska .Neskôr nasledovali
ďalšie z celými rodinami.Do 20 októbra 1943 bolo deportovaných asi 60 tisíc
Židov. Neskôr počas okupácie bolo deportovaný ďalší Židia. Boli zbavený
občianstva a za poplatok 500 ríškych mariek za človeka boli bez možnosti
návratu deportovaní do Poľska. Mierili väčšinou do koncentračných táborov
v Osvienčime a Treblinke.

Niektorí hlavne z Bratislavy boli deportovaní do
rakúskeho tábora v Mauthausene. Aj keď väčšina obyvateľstva s deportáciami

nesúhlasila zostávajú tieto udalosti najčiernejšou časťou našich národných dejín, aj keď sa ich dnes snažia niektorí ľudia zľahčiť.
Slovensko ako prvý štát horlivo odovzdal väčšinu svojich Židov Nemecku, z čoho bol milo prekvapený aj samotný Hitler a povedal „je zaujímavé ako nám ten katolícky farárik (Tiso) posiela Židov!“.
Aj keď dostali niektorí dostali tzv.prezidentské výnimky , nemôže to byť žiadnym ospravedlnením. Väčšina Židov sa dalo určite zachrániť a ako príklady nám môžu poslúžiť Dánsko a Bulharsko kde väčšina Židov prežila vojnu, napriek Nemeckému tlaku. KONEČNÉ RIEŠENIE

Po prijatí tzv. konečného riešenia Nemecko začalo robiť konkrétnejšie kroky.
Začalo sa sústredené zhromažďovanie Židov najskôr na území Nemecka
a Poľska. V týchto fázach boli izolovaní do tzv. ghett a využívaní ako pracovná
sila. Začiatkom vojny sa na mnohých miestach začali vytvárať koncentračné
tábory. Boli to vlastne väzenia pre Židov zfromaždisko pre neskoršiu likvidáciu.
Medzi najväčšie patril koncentračný tábor v Terezíne. Celý systém bol zakončený tábormi , ktoré sa dnes nazývajú vyhladzovacie. Budovali sa
hlavne v Poľsku a Nemecku. Ich odlišnosťou od táborov koncentračných
bolo ich určenie a vybavenie pre rýchlu smrť ľudí , ktorý tam boli odtransportovaní. Najväčšie z nich boli poľské Osvienčim, Majdanek, Treblinka, Sobibor a nemecké Buchenwald, Mauthausen , Gross Rossen.
Ako hlavných predstaviteľov týchto obludných zariadení som si vybral poľské tábory Treblinka a Osvienčim.

TREBLINKA

Treblinka bola malá osada o niekoľkých domoch na východe Poľska
blízko pri hraniciach so Sovietskym zväzom. Pracovný tábor Treblinka
bol zriadený niekedy v roku 1940. Väznili tu Poliakov a Židov za
všetky možné prečiny. Počet väzňov sa pohyboval okolo troch tisíc.
Lokalita bola na výstavbu tábora veľmi vhodná. Bola tu vybudovaná
železničná odbočka , oblasť bola hlboko v lesoch relatívne dobre ukrytá
a vedelo sa , že sa tu nejaký pracovný tábor nachádza. Väzni s pracovného
tábora boli použití začiatkom roka 1942 na výstavbu koncentračného tábora
dva kilometre pred pracovným táborom. Rozloha tábora bola neveľká, asi
500*300 m , zato kapacita obrovská.

Celý tábor bol obohnaný 2,5 m vysokými
ostnatými drôtmi, ktoré boli husto poprepletané smrekovými vetvami. Táto stena
bola ešte asi o 0,5 m vyššia vďaka piesočnému násypu.

Obete Treblinky prichádzali vždy vlakom. Podľa toho v akých vagónoch sa vedelo odkiaľ. Preplnené dobytčie prichádzali z Ruska , Ukrajiny a Poľska.
Osobné boli väčšinou zo západnej Európy , alebo Československa. Esesmani
vyhnali ľudí na tzv.Entklaidungplatz kde sa všetci vyzliekli, muži na jednej a
ženy s deťmi na druhej strane. Ženy išli potom do kaderníctva (Friseurstube),
kde im ostrihali vlasy. Bolo z nich vraj dobré tesnenie do motorov. Muži medzitým zarovnali všetky veci na veľké priestranstvo (Sortierugsplatz) , kde
sa veci zhromažďovali a triedili. Ak potrebovali tábor doplniť o väzňov-robotníkov vybrali stranou silných mužov , alebo špecializovaných majstrov
(zámočníkov, zlatníkov, krajčírov...). Neboli to však veľké čísla a tak bolo
vybraných sotva 5-10 ľudí z transportu , podľa potreby. Potom už
spoločne mužov aj ženy hnaly do plynových komôr. Stále ich nútili pobiehať
aby boli zadýchaný a dlho plynu nevzdorovali. Predtým im ešte odoberú všetky osobné veci a cennosti. Ďalej sú už vháňaní do vstupnej chodby
so „sprchovacími“ komorami po obidvoch stranách. Esesmani ešte vmlátia
posledných oneskorencov dnu a sprchy miesto vody vyfukujú plyny z motorov
automobilov. Za 15-20 minút boli obete mŕtve. Mŕtvolám ešte rýchlo vylomia
zlaté zuby. Potom ich väzni odnesú do pripravených masových hrobov a
zasypú vápnom. Posledný prichádza na rad báger, ktorý zahrabáva hroby.
Hukot motorov a bágra bolo počuť stále. Neskôr začali telá spaľovať.
Chorý a chôdze neschopní boli oddeľovaní. Boli posielaní do malej budovy
s označením Červeného kríža , kde ich okamžite stieľali. Toto miesto sa
nazývalo lazaret a končili tu životy aj chorý väzni a väzni , ktorí sa zdali
lenivými. Výraz „vykončiť“ označuje jedinú liečbu v lazarete-smrť.

Tábor Treblinka začal takúto prevádzku v júli 1942 prvými transportami
z Varšavy. V tej dobe bol vybavený len základným vybavením—niekoľko
drevených barákov , murovaná budova s plynovými komorami a strojovňou.
Dostavali ho väzni z transportov , ktorí boli vybraní a večer postrieľaní.
Esesmani boli veľmi krutí , oveľa viac ako neskôr.

Postupne vybrali
stálych robotníkov-otrokov , ktorých život mal neveľkú cenu , lebo pri veľkých
stratách boli vyberaní nový. V dobách stáleho chodu sa denný počet usmrtených pohyboval okolo 4 tisíc. V dobách väčších transportov vyriešila
Treblinka otázku 15-18 tisíc ľudí. Čísla vybraných však boli veľmi nízke.
Z trasportu z Terezína okolo 20, a z toho kde bola väčšina z 5000 ľudí
Slovákov iba jeden jediný.
O celý chod tábora sa starali príslušníci SS , ktorý bývali v civilnom zamestnaní všelikým. Niektorý boli veľmi mierny a málokedy trestali väzňov.
Boli ale aj taký ktorý sa bezohľadne obohacovali na úkor väzňov , ale predovšetkým sa vyžívali v zabíjaní , mučení a veľkom znepríjemňovaní života.
Bol to predovšetkým dozorca Kutner prezývaný Kiwe. Bol obávaný medzi väzňami ako aj medzi ostatnými dozorcami. Vždy ochotne poslal väzňa do
lazaretu a tiež vždy s radosťou vykonával tresty. Jeho vernými spolupracovníkmi boli dozorcovia Franz a Miete. Naproti tomu boli aj iní.
Franz Klan si korbáčom oprašoval topánky, varoval pred nadriadenými
dozorcami, nebadane pokladal kúsky čokolády pred väzňov. Bol lekár-psychia-
ter a v Treblinke vydržal len krátko. Dobrovoľne sa prihlásil na front.
Väčšina dozorcov podľahla atmosfére tábora a veľmi sa im pozmenili ich
charaktery.
Pomocníkmi mužom SS boli mladý chlapci z Ukrajiny. Mali názov „Vachmani“
a mali menšie právomoci ako dozorci z SS. Mali zbrane a dohliadali na poriadok a prácu v tábore. Snažili sa zarobiť a tak nikdy nepohrdli obchodom s väzňami.
Väzni boli tí „šťastní“, ktorí boli vybraní na práce v tábore. Ich stav sa pohyboval niečo vyše tisíc ľudí. Pracovali na roztrieďovaní vecí zavraždených.
Triedili ich , zhromažďovali v skladoch a takto sa odvážali do ríše, kde boli
používané ako zásoby pre robotníkov a vojakov. Ďalšou činnosťou bolo
zhromaždenie a roztavenie zlata, ktoré sa tiež odvážalo v tehličkách do Nemecka. Preto boli zlatníci starostlivo vyberaní a cenení. V tábore sa im
žilo dobre , pretože mali vždy nejaké zlato schované. Ostatní pracovali na
samotnom chode tábora. Život väzňa sa odvíjal od počtu transportov. Veľmi sa tešili na trasporty nové, lebo znamenali obstojné prežitie. V roku 1942 prichádzali transporty nepretržite a tábor pracoval v maximálnom tempe.

Väzni nemali uniformy a tak si vždy vyberali z nahromadeného šatstva najlepšie kusy. Obdobne to bolo aj s jedlom,ktorého mali dostatok. S transportami prišlo aj veľa zlata,cenností a peňazí. Preto sa rozmnožil obchod-tzv. špekulovanie. O jeho rozvoj sa zaslúžili hlavne dozorcovia a vachmani. Tábor bol zlatou baňou a bol osožný pre všetky strany. V zime 1942 a na jar 1943 prišlo k zastaveniu transportov. Väzni začalibyť hladní , špinaví. Rozšírila sa aj epidémia škvrnitého týfusu. Tá začala kosiť väzňov ako muchy. Preto namiesto lazaretu boli chorý väzni presunutí k väzeňskému lekárovi. V lete sa transporty obnovili a situácia sa zlepšila.
V tábore boli ľudia rôznych národností-Poliaci,Nemci, Rusi, Slováci, Češi...
Prichádzali aj Gréci, tí však dlho nevydržali. Hovorilo sa tu nárečím-skomolením polštiny,nemčiny,češtiny a ruštiny. S dozorcami len po nemecky.
Väzni mali svojich nadriadených a vodcov-kápov, ktorý ich chránili a vedeli
dobre špekulovať. Už od začiatku sprevádzala túžba utiecť a odhaliť tajomstvo Treblinky. Úteky
sa plánovali už od začiatku. Niektoré sa podarilo aj zrealizovať. Pri neúspešnom pokuse nasledovala exemplárna poprava. Avšak už od samého
začiatku sa pripravovala myšlienka na vzburu. Väzni prežili ďalšiu zimu a
dozorci boli čím ďalej pomätenejší. Napr.: ustanovili osobu scheisekappa, ktorý
dohliadal na to aby sa väzni nezdržiavali na záchode príliš dlho, organizovali
aj zápasy väzňov na ktorých sa dobre zabávali.
V tábore sa dalo vyšpekulovať všetko. Väzni ukradli granáty. 2.augusta 1944
vypukla vzbura. Treblinka začala horieť a mnoho väzňov uniklo. Niektorí aj
prežili, väčšinu však chytili,alebo zastrelili pri úteku. Tábor už nebol obnovený. Zahynulo v ňom vyše 700 tisíc ľudí.

OSVIENČIM

Osvienčim bol najväčší vyhladzovací tábor v celej ríši. Nachádzal sa v strednom Poľsku a smerovala sem väčšina transportov určených na vyhladenie. Bol to komplex,celá sústava 22 koncentračných táborov. Boli
rozdelené do štyroch hlavných skupín.
Osvienčim I bol tábor hlavný a riadiaci. Bola v ňom ústredná správa, ústredňa
gestapa, hospodárske a zbrojné podniky pre nemeckú armádu.
Osvienčim II oficiálny názov bol Birkenau. Hlavným účelom bolo ničenie ľudí
v plynových komorách.

Patrili k nemu menšie tábory: poľnohospodársky Budy,
hydinársky Harmeze, záhradnícky Rajsko a chemické laboratória.
Osvienčim III oficiálny názov Buna tábor pre výstavbu gigantických tovární
na výrobu gumy a pri uhoľných baniach.
Osvienčim IV boli to tábory zakladané na jeseň 1944

Koncentračný tábor Birkenau sa nachádzal asi 2 kilometre na západ od
Osvienčimi. Nemci sa snažili pre zakrytie súvislostí s Osvienčimom a preto
používali adresy Birkenau u Neu Berunu, alebo Waldsee. Väzni písali
lístky s rôznymi adresami. Museli napísať určitý počet lískov, aby sa
videlo ako im je dobre.
Hlavným cieľom Birkenau bolo zničenie ľudí nepohodlných nemeckej ríši.
Úlohu splnil takmer dokonalo. Odhaduje sa, že bol osudným pre asi
3,5 milóna ľudí z toho zhruba 90% Židov. Veľkokoncentrák Birkenau bol
budovaný asi pre 250 000 väzňov. Svoje meno dostal po kedysi kľudných
dedinkách ktoré museli ustúpiť veľkomestu otrokov. Z poľských Březiniek sa
vybudoval nemecký Birkenau. Mal byť zásobárňou pre krematóriá a ich plynové komory. Meral dva kilometre štvorcové (2*1 Km) a jeho obchôdzka
trvala dve hodiny...




Tábor sa delil na tri úseky- B I- postavený v roku 1941 sovietskymi zajatcami
z materiálu zbúraných dedín. Boli v ňom umiestnené ženy
B II- bol postavený v roku 1942 a boli tu umiestnení muži, maďarské ženy a
cigánske rodiny. B III- nebol dostavaný , ale v roku 1944 tu umiestnili maďarské ženy.
Hlavnými budovami tábora boli krematória. Boli štyri a pri nich boli umiestnené
odvšivovacie stanice a malé plynové komory. V tábore sa tiež nachádzali aj
vodáreň, budovy SS a čistiaca stanica. Pri stavaní tábora v roku 1941 pracovali sovietski zajatci v otrasných podmienkach a väčšina ich tu aj zahynula. Mesiace výstavby v roku 1942
boli rovnako strašné. Denne zomierali stovky vyhladnutých väzňov. Večer
boli vybraný najsilnejší aby odniesli mŕtve telá. Boli ťažko bití, lebo sa
zdráhali telá v rozklade nosiť. Za vodu sa vtedy platilo pol dennej dávky
chleba za fľašu, lebo bol len jeden kohútik na 8000 väzňov. Nemohli sa
umývať, boli zavšivení a museli sa holiť bez vody. V nedeľu sa museli kúpať
v bahne vo výmole za posmechu esesákov.
Po dokončení tábora začali sem dopravovať nič netušiace obete z celej Európy. Medzi prvými obeťami boli aj slovenskí Židia. Osoby, ktoré neboli vybrané priamo do plynu boli zahnaní do dezinfekcie.
Tu ich obrali o všetko a dali im staré pruhované šaty. Bolo mu pridelené
číslo, ktoré mu bolo vytetované na predlaktie ľavej ruky. Všetci sa k nim
správali hrubo a surovo.

Kápovia v Birkenau nepomáhali väzňom, ale
v surovosti sa vyrovnávali dozorcom. Väzni nosili na pruhovaných šatách
trojuholník červený: pre politických väzňov
zelený: zločinci a vrahovia, boli vyberaný ako kápovia
čierny: hazardný hráči, podvodníci,pytliaci-štítiaci sa práce
ružový: sexuálne zvrátený, homosexuáli
žltý : trojuholník židovský,



V tábore platila prísna disciplína a tvrdé tresty nasledovali ak si väzeň nesňal
čiapku pred esesákom , poprípade kápom. Pri trestoch, alebo popravách si ich
museli sňať a pozerať sa na exekúciu. Tieto pozdravy sa cvičili veľmi dlho.
Boli zakázané mnohé iné veci (jedenie a fajčenie v práci) - čo nieje nariadené
je zakázané a prísne sa trestá bolo heslo tábora.
Väzni aj nemecký kápovia mali prísne zakázané zdraviť pozdravom „Heil Hitler“, lebo neboli toho hodní. Väzni boli obsypaný rôznymi heslami.
Napr: Je len jedna cesta k slobode! Čistota, presnosť,poslušnosť,pravdo-
vravnosť,usilovnosť,obetavosť a láska k vlasti. Alebo Práca oslobodzuje!
Buď čistotný!
Väzni bývali v drevených barákoch 9*40m určených ako stajne pre Nemecké ťaženie v Afrike. Bývalo tam 400-500 ľudí a priestor pre jedného predstavoval asi 0,8 m štvorcového. Kúrenie v baráku bolo nedostatočné.Záchod bol spoločný.
V tábore bolo málo jedla a ťažká práca na výstavbe tábora, ciest...
Väzni boli veľmi podvýživený. Zdravý nováčik bol na pokraji vysilenia asi
za dva až tri mesiace. Potraviny sa však kazili v skladoch, alebo boli
rozkradnuté veliteľmi. Preto sa aj v Birkenau obchodovalo-organizovalo.
Za zlato, drahokamy a peniaze si väzni zabezpečili jedlo, cigarety ,mydlo.
Množili sa aj úteky. Ich majstrami boli Rusi.Aj keď boli správy o tábore
odovzdané nikto im neveril. Ak utečenca chytili nasledovalo tvrdé mučenie
a poprava. Za menšie priestupky bol vyhradený trestný blok, ktorý znamenal
istú smrť. V Birkenau bolo načas zakázané bitie. Po niekoľkých dňoch však
bolo znova obnovené.
Lekárska starostlivosť bola minimálna. V tábore sa stéle vyskytoval škvrnitý
týfus a úplavica. Ak sa väzeň dostal do „nemocnice“ väčšinou skončil
v plynovej komore, alebo zomrel na chorobu.
Ženy mali podmienky a život rovnako strašné ako muži a museli rovnako
tvrdo pracovať. Podobné boli aj tresty.

Museli sa podrobovať tiež odvšivovaniu, čo ich veľmi ničilo.


Ženy boli tiež využívané na lekárske pokusy. Doktori Schumman a Mengele dostali toľko ľudí koľko chceli. Testovali prípravky na sterilitu a robili pokusy
s pohlavnými orgánmi. Často vo veľkých bolestiach zomreli. Mengerle sa
špecializoval na pokusy s dvojčatami. Používali ľudské mäso pre pestovanie
baktérii, lebo koňského by bola škoda,
Deti boli v tábore tiež. Mnohé boli poslané do plynu, zavlečené do Nemecka.
Trpeli na podvýživu a choroby. Pár desiatok ich prežilo toto peklo dokonca.

Hlavnými budovami boli krematória. Boli to malé prízemné budovy , ktoré boli
postavené špeciálne pre likvidáciu ľudí.Obsahovali aj pece , lebo pochované
mŕtvoly rozširovali otravu. Skladali sa z vyzliekarne a z plynových komôr.
Ľudia museli byť nahí , lebo šatov bolo škoda.Bol to príkaz samotného
Himmlera.Plynová komora bola vybavená ako kúpeľňa. Popri stľpoch boli zhadzované kryštálky cyklónu, ktorý ľudí pomerne rýchlo usmrtil. Mŕtvolám sa odobrali zlaté zuby a boli spálené. Z komínov šľahali vysoké plamene a
často museli byť opravované. Celý kraj bol zahalený čiernym dymom.
Všetko bolo organizované lepšie ako v Treblinke. Plynové komory poňaly až
8000 ľudí. V krematóriu bola aj popravčia sieň, kde sa obete strieľali.

Vlaky s obeťami stáli dlhý čas a čakali, kým na nich príde rad. Mnoho ľudí
sa už konca cesty nedožilo. Do práce vybrali asi 15% ľudí. Ostatní šli do
krematória. Za deň bolo zabitých v priemere 20 tisíc ľudí.
Transportov bolo toľko, že veci po nich neboli schopní triediť.
10,októbra 1944 zhorelo krematórium č.3 pri vzbure. 3.novenbra 1944 sa zastavilo plynovanie a krematória č.1 a 2 sa búrali. Štvrté zostalo na pálenie
mŕtvych z tábora,
Všetky zariedenia boli sťahované do tábora Gross Rossen. 18. Januára 1945
bola zahájená evakuácia. Niekoľko väzňov utieklo.

Červená armáda objavila len zopár žien a detí, ktoré neboli schopné odísť.


Nemci usmrtili v Osvienčime asi 3,5milóna ľudí z toho podľa národností:

Česi a Slováci 150 000
Američania 2 000
Belgičania 60 000
Francúzi 150 000
Holanďania 90 000
Taliani 6 000
Juhoslovania 10 000
Nemci 250 000
Nóri 2 000
Gréci 80 000
Poliaci 2 300 000
Maďari 450 000

Osvienčim a Treblinka sú stálym mementom aby sme nikdy nezabudli.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?