Vznik ČSR

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 18345×

Příbuzná témata



Vznik ČSR

Boj Slovákov a Čechov za národnú slobodu v 1. svetovej vojne. Vznik ČSR. Domáci a zahraničný odboj a jeho predstavitelia. Najvýznamnejšie dokumenty z tohto obdobia. Význam vzniku ČSR pre Slovákov a Čechov.


Slovenský a český národ sa v systéme dualizmu a pod nemeckým mocenským tlakom ocitli vo veľmi ťažkom položení. Slovenský národ bol vystavený bezohľadnému odnárodňovaniu a maďarizácii, český národ musel čeliť centralizačným snahám Viedne a bojovému nemeckému nacionalizmu. Táto situácia prispievala k vzájomnému zbližovaniu Slovákov a Čechov – stali sa prirodzenými spojencami.
Slovensko-česká spolupráca mala organizačnú základňu v Českoslovanskej jednote (zabezpečovala vzťahy Čiech s ostatnými slovanskými národmi, neskôr sa to zredukovalo iba na Česko a Slovensko), založenej v roku 1896. Po krvavých udalostiach v Černovej v roku 1907, kde padlo za obeť maďarským žandárom 15 nevinných ľudí, sa záujem českej verejnosti o S ešte zvýšil. Od roku 1908 až do 1. svetovej vojny sa každoročne v Luhačoviciach konali česko-slovenské porady.

Slovenská politická scéna pred 1. svetovou vojnou pozostávala z:
SNS – protestantská, predsedom bol Matúš Dula (nahradil Pavla Mudroňa). Vydávali Národné noviny.
SĽS – katolícka (odštiepila sa od SNS z náboženských dôvodov), predsedom bol Andrej Hlinka. Vydávali Ľudové noviny.
Sociálno-Demokratická – predsedom bol Emanuel Lehotský, vydávali Robotníckej noviny.
Okrem týchto 3 strán boli v Budapešti Prúdisti (podľa časopisu Prúdy) – Vavro Šrobár.
Po vypuknutí vojny vyhlásila slovenská politická scéna pasivitu, aby sa vyhla vyjadreniam podpory a lojality Rakúsko – Uhorsku. Politickým programom všetkých 3 strán bola požiadavka autonómie.
Po vypuknutí vojny, vzhľadom na politickú pasivitu, sa ťažisko odboja prenieslo do Čiech.
V decembri 1914 emigroval z Čiech do zahraničia poslanec Ríšskeho snemu za malú tzv. Realistickú politickú stranu Tomáš Garrigue Masaryk. V zahraničí sa postavil na čelo emigrantov a krajanov, ktorí vstúpili do odboja proti R-U s cieľom vytvoriť samostatný ČS štát. Svoju prvú predstavu o budúcom spoločnom štáte sformuloval v októbri 1914 v rozhovore s anglickým historikom R. W. Setonom-Watsonom, ktorý na jeho základe vypracoval memorandum pre britskú vládu. V máji 1915 sformuloval Masaryk svoj projekt – Nezávislé Čechy (Independent Bohemia) = plán budúceho ČS štátu.
ČS zahraničný odboj našiel dôležitú oporu Slovákov a Čechov žijúcich v zahraničí – USA, Kanade, Rusku, Švajčiarsku, Francúzsku.

Slovenská liga – zjednocovala Slovákov v USA (napr.: Štefan Osuský, Marko Daxner – vypracoval Memorandum Slovenskej ligy, v ktorom žiadal samourčovacie právo pre Slovákov = prvýkrát bola vyslovená myšlienka, že by sa S mohlo odtrhnúť od R-U). Slovenská liga spolu s Českým národným združením vypracovali dohodu o spoločnom postupe amerických Čechov a Slovákov v boji za národnú slobodu – Clevelandská dohoda (22. – 23. október 1915) – požadovala, aby sa Česi a Slováci spojili do jedného štátneho celku s úplnou autonómiou Slovenska.
Aktivizovali sa aj Česi a Slováci v Rusku – v marci 1915 založili Zväz československých spolkov v Rusku.
Ciele ČS odboja v zahraničí:
1. koncentrovať všetky sily v zahraničí žijúcich Slovákov a Čechov na boj proti R-U a Nemecku
2. pracovať v dohodových krajinách a ovplyvňovať tamojšiu verejnú mienku a politikov, že vytvorenie ČS štátu je v ich záujme
3. vytvorenie politického orgánu, ktorý by zastrešoval všetky zahraničné krajanské spolky – keďže sily ČS zahraničného odboja boli značne rozptýlené, bolo nevyhnutné vytvoriť ústrednú organizáciu, ktorá by odboj riadila. Koncom roku 1915 prišiel do Paríža dôstojník francúzskej armády Milan Rastislav Štefánik. Tu sa zoznámil s Edvardom Benešom a nadviazal kontakt aj s T. G. Masarykom – vo februári 1916 sa rozhodli utvoriť Československú národnú radu v Paríži ako najvyšší orgán ČS odboja. Predsedom sa stal Masaryk, podpredsedami Štefánik a Josef Dűrich, tajomníkom bol E. Beneš.
4. presvedčiť veľmoci, aby povolili vytvárať ČS vojská – na podporu úsilí a aby aj zajatci mohli vstupovať do armády (v Rusku boli najväčšie možnosti na nábor). Organizáciou odboja v Rusku bol poverený J. Dűrich, ktorý však orientoval ČS hnutie v Rusku na reakčné monarchistické kruhy proti zámerom ČSNR – hrozil rozkol. Preto v lete 1916 odišiel do Ruska Štefánik a podarilo sa mu dosiahnuť zhodu medzi všetkými organizáciami, ktorá bola potvrdená koncom augusta 1916 Kyjevskou dohodou. J. Dűrich je však nedodržiaval a preto ho Štefánik začiatkom roku 1917 z ČSNR vylúčil. Cárska vláda ho však podporovala, čo bolo nepriaznivé pre organizovanie vojska. V marci 1917 v Rusku vypukla revolúcia, ktorá celú situáciu zmenila.
Víťazstvo Februárovej revolúcie v Rusku zaktivizovalo aj národnooslobodzovacie hnutie Čechov a Slovákov. Po smrti Františka Jozefa v novembri 1916 nastúpil na trón Karol I.
V politike českých politických strán došlo pod vplyvom ruských udalostí k radikálnej zmene od doterajšej prorakáskej politiky k nastoleniu požiadavky ČS samostatnosti. V polovici mája 1917 uverejnili českí spisovatelia manifest, ktorý bol výzvou nastolenia radikálnych národných požiadaviek.
Slovenská politika dodržiavala formálne vyhlásenú pasivitu.

Okrem vedenia SNR v Martine sa vytvorilo na Slovensku ďalšie centrum v Ružomberku, kde pôsobil lekár Vavro Šrobár. V Bratislave pôsobil sociálny demokrat E. Lehocký, v Budapešti ďalší politik Emil Stodola. Do Budapešti dochádzal aj slovenský poslanec na Uhorskom sneme Ferdiš Juriga. Spojenie s Prahou a s tamojším predsedom Českoslovanskej jednoty zabezpečoval Anton Štefánek. Najvýznamnejšie však do vývoja udalostí zasahovala skupina slovenských politikov vo Viedni – Milan Hodža, Kornel Stodola a Ivan Dérer, ktorí udržiavali styky s tajnou organizáciou, pracujúcou za samostatný ČS štát – českou Mafiou (Karol Kramář, Alojz Rašin, Přemysl Šámal), a tiež s českými politikmi dochádzajúcimi do Viedne.
Nový rakúsky cisár sa usiloval upokojiť situáciu v krajine – zvolal Ríšsky snem. Do vyhlásenia, s ktorým mali českí politici na sneme vystúpiť sa dostala aj požiadavka spojenia českých krajín a Slovenska do jedného celku. V situácii všeobecnej politickej radikalizácie bolo aj vyhlásenie Českého zväzu, ktoré predniesol jeho predseda František Staněk na prvom zasadnutí Ríšskeho snemu 30. mája 1917. Požadoval sa v ňom demokratický český štát s pripojením Slovenska.
Priaznivú situáciu po revolúcii v Rusku sa usilovali využiť aj predstavitelia ČS odboja v zahraničí. Dosiahnutie konečného cieľa ČS odboja – samostatného ČS, nebolo možné bez úplnej porážky a likvidácie R-U a Nemecka.
Hlavnou úlohou bolo vybudovať vlastnú armádu – légie. Masaryk preto odišiel do Ruska a podarilo sa mu vybaviť u Kerenského vlády povolenie na vytváranie ČS vojska a verbovať doň aj vojnových zajatcov. Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v boji pri ukrajinskej dedine Zborov.
6. januára 1918 sa českí nacionálne radikálni politici v tzv. Trojkráľovej deklarácii prihlásili k zásade samourčenia národov a k vytvoreniu samostatného a demokratického ČS štátu. V podobnom duchu sa niesla aj národná prísaha v apríli 1918 – vyjadrovala vôľu národa žiť slobodným a samostatným životom.
Aj slovenskí politici sa prebudili: na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši sa do rezolúcie zásluhou V. Šrobára dostala požiadavka spoločného štátu s českým národom. Celkom otvorene však táto požiadavka zaznela na martinskej porade slovenských politikov 24. mája 1918, kde ju formuloval A. Hlinka.
Predstavitelia ČS zahraničného odboja sa usilovali dosiahnuť od Dohody oficiálne uznanie samostatného ČS – dohodoví politici sa k tomu moc nemali. Až keď ČS rada zmenila taktiku a usilovala si získať uznanie nie od Dohody, ale od jednotlivých vlád, sa dostavil úspech.

Významnou mierou k tomu prispeli aj ČS légie na Sibíri, ktoré preukázali schopnosť, keď 14. mája 1918 po rozkaze sovietskej vlády odzbrojiť ČS légie, maďarský zajatci v radoch Červenej armády napadli ČS legionárov. ČS vojsko sa postavilo na odpor – vzopreli sa rozkazu a zakrátko sa im podarilo zmocniť sa takmer celej sibírskej magistrály. Dohodové krajiny uznali ČSNR za ČS vládu a ČS za spriatelenú a vojnuvedúcu krajinu (F – 29. júna, VB – 9. augusta, USA – 3. septembra a T – 3. októbra 1918) – Dohoda diplomaticky uznala samostatnosť ČS.
13. júla 1918 sa v Prahe vytvoril revolučný Národný výbor československý ako vrcholný orgán domáceho odboja. Dátum vyhlásenia spoločného štátu sa stanovil na deň R-U kapitulácie.
Vedúca osobnosť ČS odboja – Masaryk – bol od konca apríla 1918 v USA. Dosiahol novú dohodu medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami – Pittsburská dohoda – 30. mája 1918, ktorá hovorila o samostatnom ČS štáte , kde S bude mať autonómne postavenie a ČS štát bude demokratickou republikou.
Najvýznamnejším výsledkom Masarykovej činnosti v USA bolo vypracovanie a uverejnenie Vyhlásenia československej samostatnosti 18. októbra 1918 – Washingtonská deklarácia – tu rozvinul zásady demokracie, pokroku a humanity.
Na rokovaniach v Ženeve, kde delegáciu zahraničného odboja viedol E. Beneš, došlo k definitívnemu programovému zjednoteniu domáceho a zahraničného odboja a utvorila sa československá vláda.
28. októbra 1918 v Prahe Národný výbor prevzal moc a prijal prvý zákon, ktorým bola vyhlásená Československá republika.
30. októbra 1918 bola na porade v Martine oficiálne ustanovená Slovenská národná rada, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slovensko pripojilo k samostatnému ČS štátu. Za prvého prezidenta bol zvolený T. G. Masaryk.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?