Výtvarné umenie a architektúra

Kategorie: Umenie (celkem: 313 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 4582×

Příbuzná témata



Výtvarné umenie a architektúra

VÝTVARNÉ UMENIE A ARCHITEKTÚRA


EGYPTSKÉ MALIARSTVO

Chvíľu, keď obyvateľ nílskeho pobrežia začal žuvať koniec trstiny, aby si z nej vyrobil štetec a na telo vázy načrtol tvary, ktoré chcel znázorniť, možno pokladať za začiatok kresby, ktorá tvorila v Egypte základ každej dvojrozmerne zobrazenej siluety. Ani basreliéf nezačne sochár opracúvať, kým si obrysy nenačrtne farbou.
Skôr jako sa objavil basreliéf, ozdobovala sa keramika na konci neolitu maľovanými vzorkami, ktoré patria do kultúrnych okruhov badarského a nagádskeho.
Maliarstvo získalo plné domovské právo už na úsvite dejín a iba nedostatok informácií o tomto dávnom období nam bráni opísať vtedajšie rozmanité maliarske podklady. Isté je, že keramika a stena neboli jedinými podkladmi.
Hoci práca maliara a kresliara bola v Egypte základom každého yýtvarného zobrazenia, nemožno tvrdiť, že títo umelci už ovládali všetky výrazové prostriedky svojho umenia; osvojovali si ich iba postupne. Až na prvých nástenných kompozíciách z obdobia Starej ríše zaradili do svojej farebnej škály popri bielej a čiernej aj červené a žlté okry, modrú a zelenú, a tak vznikla celá dúha fearieb výnimočnej krásy, ktoré splývajú do lahodnej symfónie a prechádzajú do najjemnejších odtieňov.
Zdá sa, že egyptské maľby a kresby z obdobia faraónov nesmerovali nikdy k výtvarnému vyjadreniu emócií, ktoré azda v Egypťanovi vyvolala harmonická línia alebo určitý jav pôsobiaci na jeho zmysly. Egyptskí umelci všeobecne netvorili umenie pre umenie. Z toho pravidla sa nevynímala ani maľba. To však nevylučuje, aby taký nadaný národ, jako sú Egypťania, našiel záľubu v čistote línie, lahodnosti tvaru, vo vyváženosti kompozície a v jedinečnej hre farieb.
Celých tritisíc rokov zobrazovali egyptskí umelci ľudskú postavu z profilu. Hlava a tvár sú zachytené z profilu, oko je však zobrazené spredu, čo pridáva pohľadu ľudskej bytosti alebo zvieraťa na živosti. Ramená sa zobazovali spredu, až na zriedkavé výnimky, pretože tak najvernejšie vystihovali šírku pliec, ktorú dal božský architekt svojim stvoreniam. Nohy sú takisto z profilu; sú základňou celej ľudskej postavy, a preto sú veľmi dôležité. Aj tu určovala farebné tóny prísna gramatika a nedalo sa bez nej zaobísť. Tvary a farby mali pripomínať určitý rituál, vyjadrovať určitý zámer.

Farba bola v Egypte od nepamäti prostriedkom na vyjadrenie určitých hodnôt a základných poznatkov, ktoré sa týkajú povahy živých tvorov a vecí, nie ich vzhľadu.
Egyptská reč farieb nebola ešte ani zdaleka dostatočne preskúmaná a mnoho podrobností o nej vôbec nepoznáme.

ROMANTICKÉ MALIARSTVO

Romantizmus zahladil posledmé stopy klasicistických prúdov, ktoré prevládali v literatúre a umení 18. storočia, a nezvyčajne dôrazne upevnil jednu zo základných čŕt storočia, individualizmus. Romantický človek sa dobrovoľne odchľoval od všetkých tradičných a akademických noriem, a tak sa izoloval, aby si mohol dávať najzávažnejšie otázky, týkajúce sa osudu, boha: akoby v tomto ohľade čakal na akési zjavenie, i keby si potom mal nad ním zúfať a nachádzať bolestnú záľubu vo svojej neistote a melancholickej osamotenosti.
Starožitnícku posadnutosť klasicistických archeológov, ich dogmatický vzťah ku grécko-rímskym pamiatkam vystriedalo úsilie objaviť korene národného bytia a určenia vo „francúzkych pamiatkach“ a „francúzkych starožitnostiach“. Odteraz už neexistovala „ideálna krása“, ani „antická dokonalosť“, vzorom už nebolo „veľké storočie“; zavládla relativita štýlov a každý umelec mal od tej chvíle možnosť vytvoriť nový štýl.
Romantizmus bol svetovým javom, a nie iba výlučne francúzkym. Iné jeho ohnisko vzniklo koncom 18. storočia v Nemecku. Objavil sa tam predovšetkým v literatúre v podobe pôsobivých, originálnych diel Bratov Schlegelovcov, Schellinga, Herdera a v dojímavých osobnostiach takého Tiecka, Novalisa, Hoffmana, Jeana-Paula a ďalších. Smútok za stredovekom vyjadrovali nemeckí romantici s takým istým zápalom ako romantici v iných krajinách. Začali sa zbierať národné piesne, nastal silný príklon k typicky nemeckej ľudovej tradícii.
V Španielsku nadväzuje maliarsky romantizmus viac-menej na barokovú tradíciu. Všetko to, čo do Španielska privábilo toľko cestovaťeľov sa môže zdať dosť povrchné. Jednako sa v tom hlboko skrýva určitá životná filozofia a morálna hodnota. A ak sú majstri, ktorími sa toto trochu ilustratívne a anekdotické maliarstvo inšpirovalo takí veľkí, je to preto, že oni tieto hĺbky poznali.

GOTICKÁ ARCHITEKTÚRA V TALIANSKU

Ešte donedávna niektorí historici umenia pokladali stredoveké štáty v Taliansku za oblasť, v ktorej sa francúzky gotický sloh nerozšíril tak, ako v iných európskych krajinách. Na Apeninskom polostrove sa totiž nikdy celkom neprerušili antické tradície. Väčšina vedcov sa dívala na gotické stavby v Taliansku ako na kópie zahraničných vzorov alebo ako na diela cudzích majstrov. Ale podrobnejšie štúdium architektúry v jednotlivých krajoch ukázalo, že v niektorých oblastiach sa zaalpský gotický sloh skutočne ujal.
V Benátkach je najpozoruhodnejšou pamiatkou z tohoto obdobia Dóžovský palác, ktorý stojí vedľa chrámu sv. Marka.

Stavba trvala niekoľko generácií a ako dokazujú dlhé zoznamy mien v zápisoch, viedli ju postupne mnohí architekti.
V Lombardii je najvýznamnejšou gotickou pamiatkou milánsky dóm. Stavba tejto pozoruhodnej katedrály trvala veľmi dlho, pracovalo sa na nej ešte v 15. a 16. storočí , keď sa už celé Taliansko nadchýnalo renesančným slohom a trvala až do 19. storočia. Dóm stavali podľa projektov neznámeho architekta stavitelia domáci i zahraniční, Francúzi a Nemci. Napriek toľkým staviteľom si celok zachoval jednotný ráz, ktorý v mnohých detailoch prezrádza vplyv nemeckej gotiky.
V Toskánsku, v Siene, budovali dóm asi od konca 12. storočia. V polovici 13. storočia zverili vedenie stavebných prác cisterciánskym mníchom zo San Galgana. V 14. a 15. storočí sa v Taliansku rozvíjajú umelecké remeslá a mnohé nádherné práce sú už predzvesťou renesancie.
Gotické stavby tu vznikali takmer vždy za pomoci cudzích umelcov. Mnohé z nich dali postaviť vládcovia, ktorým podliehali niektoré časti polostrova. Taliani nový sloh prijali, ale nerobili z neho národný sloh. Za pravé umenie pokladali antické umenie, ktoré bolo bližšie ich latinskému cíteniu.

KOLONIÁLNA ARCHITEKTÚRA LATINSKEJ AMERIKY

Na Karibských ostrovoch a v Strednej Amerike sa kolonizátori cítili ako doma – bola tam zem i podnebie, na aké boli zvyknutí. Po dvoch veľmi skromných pokusoch sa začalo v roku 1523 definitívne so stavbou katedrály v Santo Domingu. Tak ako bolo zvykom v Španielsku, má dispozíciu trojloďového gotického kostola s priľahlými kaplnkami medzi opornými piliermi. Jediným luxusným prvkom kostola je sochárska výzdoba interiéru a renesančný poltár na priečelí.
V 16. storočí vznikala architektúra, ktorá zodpovedala vtedajším potrebám a okolnostiam. V biskupských a kláštorných stavbách sa začína očividne prejavovať úsilie o „kultivované“ umenie, čiže o umenie učené, nie ľudové. Z toho vyplýva určitá strohosť celku, s ktorou kontrastuje barokové chápanie detailov, najmä pri retabulách, pôsobiacich ťažkopádne až priveľmi slávnostne.
Stavby 16. a 17. storočia sú při všetkých svojich architektonických formách jednako len trochu ťažkopádne.
Väčšina kostolov, ktoré v španielskej Amerike postavili kolonisti a ktoré dodnes stoja, pochádzajú z 18. storočia. Osemnáste storočie bolo v Mexiku a na Karibských ostrovoch obdobím veľkého rozkvetu, z ktorého ťažila aj architektúra; stavali sa nové mestské paláce, v meste i na vidieku sa budovali kláštory.
V severnom Mexiku sa nachádza kláštor San Marín de Tepotzotlán, ktorého priečelie vzniklo v rokoch 1760-1762.

Kostol stojaci za ním je o sto rokov starší, ale krásna výzdoba gigantických retabulí odzhora dolu pozlátených, pochádza takisto z polovice 18. storočia.
Kláštor sv. Františka v Quite zaberá obrovskú plochu a skladá sa z trinástich kláštorných budov, troch kostolov, kolégia a hospodárskych budov. V hlavnom kostole bol nádherný strop v španielsko-arabskom štýle z vykladaného dreva, vytvárajúceho hviezdicové mnohouholníky. V 18. storočí zničil túto výzdobu požiar a do dnešných čias sa z nej zachovala len časť nad chórom a transeptom.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?