Vojenská štruktúra NATO
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 3542×
Příbuzná témata
Vojenská štruktúra NATO
V Severoatlantickej aliancii sa za vrcholnú armádnu inštitúciu pokladá Vojenský výbor. Je jedným z najstarších orgánov NATO vôbec. Vojenský výbor vlastne vznikal z pracovnej skupiny, ktorá od 2. apríla 1949 – teda 2 dni pred podpisom Severoatlantickej zmluvy začala pôsobiť vo Washingtone. Mala za cieľ urýchlene vypracovať návrh na zriadenie vojenskej organizácie spojeneckého zväzku a vytvorenie integrovaných ozbrojených síl. Svoje závery skupina predložila prvému zasadnutiu rady na úrovni ministrov 7. septembra 1949. O mesiac neskôr (6.któbra) sa Vojenský výbor zišiel vo Washingtone na prvom zasadnutí. Toto mesto sa stalo aj jeho sídlom až do roku 1967, potom sa presťahoval do novovybudovaného správneho komplexu NATO v Bruseli. Vo vlastnej štruktúre i obsahu práce však nenastali nijaké výrazné zmeny.Vojenský výbor tvoria náčelníci generálnych štábov ozbrojených síl členských štátov. Francúzsko je od roku 1967 zastúpené vedúcim svojej vojenskej misie pri Vojenskom výbore NATO. Island, ktorý nemá ozbrojené sily môže podľa potreby, alebo na vlastnú žiadosť reprezentovať civilný úradník. Výbor sa schádza pravidelne, najmenej trikrát ročne. Jeho prácu riadi predseda, ktorého volia členovia tohto orgánu, pričom funkčné obdobie (od roku1957) trvá spravidla tri roky.
Podobne ako v politickej štruktúre pôsobí „Stála rada“, aj Vojenský výbor kvôli operatívnosti permanentne zasadá na úrovni vojenských predstaviteľov členských krajín pri NATO. Tí sú na pokyn predsedu schopní zísť sa kedykoľvek. Na pravidelných zasadaniach – aspoň raz v týždni – členovia výboru posudzujú vojenské otázky fungovania aliancie. Závery, návrhy na riešenie či na prijatie opatrení k danej prerokovanej otázke tlmočí predseda Vojenského výrobu generálnemu tajomníkovi NATO.
Hlavným poslaním Vojenského výboru je navrhovať Severoatlantickej rade opatrenia na ďalšie upevňovanie ozbrojených síl aliancie, ich vyzbrojovanie a modernizáciu. Do konkrétnych smerníc rozpracúva úlohy, ktoré armádam zväzku určujú zasadnutia vrcholných orgánov aliancie, predovšetkým však Výbor pre obranné plánovanie. Vojenský výbor je nadradeným orgánom všetkým regionálnym vojenským veliteľstvám, ako aj Kanadsko-americkej regionálnej plánovacej skupine. Sú mu tiež podriadené všetky inštitúcie alebo organizácie, ktoré tvoria tzv. vojenské špecializované agentúry NATO. Tento výbor má rozhodujúcu úlohu pri rozpracovaní vojenskej stratégie aliancie.
Preto do značnej miery jeho rozhodnutia prispievajú k celkovému ovblyvňovaniu politickej línie NATO.
Výkonným orgánom Vojenského výboru NATO je Medzinárodný vojenský štáb. Jeho hlavnou úlohou je zabezpečovať a kontrolovať plnenie smerníc, ktoré vypracoval Vojenský výbor. Podieľa sa aj na vypracovaní štúdií a návrhov na zlepšenie organizácie a prípravy zbrojených síl bloku. Tieto odporúčania predkladá potom predseda Vojenského výboru najvyšším polotickým a vojenským orgánom spojeneckého zväzku. Na čele Medzinárodného vojenského štábu je vojak v hodnosti na úrovni zborového generála (zodpovedá hodnosti generálplukovník ASR). Na návrho členských štátov ho do funkcie menuje Vojenský výbor. Môže byť z ktorejkoľvek krajiny NATO, ktorá sa zúčastňuje vojenskej činnosti aliancie. Nesmie však byť rovnakej národnosti ako predseda Vojenského výboru. Štáb má k dispozícii početný okruh vojenských a civilných zamestnancov.
Organickou súčasťou vojenskej štruktúry NATO sú základné spojenecké veliteľstvá, ktoré z vojenského hľadiska pokrývajú celú geografickú zónu Severoatlantickej aliancie. Majú veľmi rozdielny charakter nielen územnou rozlohou, ale aj pokiaľ ide o rozloženie jednotlivých druhov vojsk. Kým v období studenej vojny existovali tri takéto základné veliteľstvá (Európa, Atlantik a prieplav LA Manche), nové podmienky v Európe prispeli k tomu, že tento počet sa redukoval iba na dve – Európa a Atlantik. V tejto súvislosti došlo potom aj k mnohým zmenám na im podriadených jednotlivých veliteľstvách, ako aj k početnému zníženiu veliteľských a štábnych funkcií, a tým k celkovému poklesu počtu osôb v týchto štruktúrach.
Veliteľstvá, do operačných podriadeností ktorých patria ozbrojené sily jednotlivých členských štátov, pravidelne organizujú veľké cvičenia buď za účasti všetkých druhov vojsk (pozemné sily, letectvo a námorníctvo), alebo iba jedného druhu vojsk. V posledných rokoch studenej vojny sa uprednostňovali cvičenia za účasti a nasadzovania techniky všetkých druhov vojsk. Takéto cvičenia sa označovali tiež ako „reálne“ a prebiehali obyčajne na územiach niekoľkých štátov NATO. Okrem toho sú pravidelne organizované veliteľsko-štábne cvičenia, ktorých cieľom je zladiť činnosť štábov a zdokonaliť velenie vojskám.
Podľa prijatých zásad zostávajú ozbrojené sily jednotlivých členských štátov NATO v čase mieru pod ich národným velením. Tak isto sú samostatné v oblasti organizácie bojovej prípravy a logistického zabezpečenia. Časť ozbrojených síl členských štátov, ktoré sa podieľajú na činnosti integrovanej vojenskej štruktúry aliancie, je však už v čase mieru vyčlenená pod medzinárodné operačné velenie aliancie.
Sú to napr. integrované štáby vo vojenských veliteľstvách NATO, časti integrovanej štruktúry vzdušnej obrany, vrátane lietajúceho systému včasnej výstrahy a riadenia (AWACS), niektoré komunikačné jednotky a trvalé námorné sily, ako aj ďalšie prvky aliančných síl okamžitej a rýchlej reakcie. Okrem nich existujú také, ktoré sa členské krajiny dohodli podriadiť operačnému veleniu hlavného veliteľa NATO niekedy v budúcnosti, ak si to budú vyžadovať okolnosti. Ide napríklad o vojenské cvičenia, a predovšetkým o prípad ozbrojeného konfliktu.
S postupných budovaním politickej a vojenskej štruktúry NATO sa ukázala potreba pravidelnej výchovy budúcich riadiacich kádrov aliancie. Preto založili v Paríži 19. novembra 1951 Akadémiu obrany NATO. Cieľom tejto školy je vypestovať v absolventoch globálny pohľad na problematiku v záujmovej oblasti NATO a naučiť ich hodnotiť situáciu z hľadiska záujmov a potrieb aliancie. Štúdium je jednoročné a jeho poslucháčmi sú vyšší dôstojníci (spravidla v hodnosti plukovníka), ako aj skúsení diplomati z členských štátov. Na prednáškach, seminároch a besedách získavajú najnovšie poznatky z oblasti medzinárodnej politiky, vojenstva, ale aj ekonomiky. Pritom si prehlbujú poznatky z oboch oficiálnych jazykov NATO – angličtiny a francúzštiny, ktoré sa aj vyučujú. Na akadémii často prednášajú ministri zahraničných vecí alebo obrany, náčelníci generálnych štábov, osobnosti politického a hospodárskeho života z jednotlivých členských štátov, ale i poprední novinári, spisovatelia a kultúrni činitelia. Pre poslucháčov takisto predstupujú vedúci predstavitelia spojeneckého zväzku, nevynímajúc generálneho tajomníka, predsedu Vojenského výboru či hlavných veliteľov spojeneckých vojsk v príslušných oblastiach. Okrem toho sa poslucháči zúčastňujú aj na študijných zájazdoch do niektorých členských štátov, ale aj do sídiel politických a vojenských orgánov aliancie.
Od januára 1967 je sídlom akadémie Rím. Na jej čele je veliteľ v hodnosti zodpovedajúcej zborovému generálovi. Veliteľ musí byť z krajiny, ktorá je vo vojenskej organizácii zväzku. Funkčné obdobie veliteľa je dvojročné. Škola podlieha Vojenskému výboru NATO a jej vnútorná organizačná štruktúra má primeraný vojenský charakter.
Prvoradú úlohu v celkovom systéme zaujíma Hlavné veliteľstvo spojeneckých ozbrojených síl v Európe.
Bolo jedno z prvých, ktoré sa v rámci aliancie vytvorilo ešte v decembri 1950 a od počiatku bolo budované prednostne úplne v súlade so zásadnou strategickou líniou aliancie. Vtedajšia situácia v rozdelenej Európe, keď sa hrozba premeny studenej vojny na horúcu stávala veľmi aktuálnou, urýchľovala výstavbu štruktúry tohto veľkého armádneho celku. Veliteľstvo teritoriálne pokrýva územie všetkých európskych členských štátov vrátane priľahlých ostrovov. Rozprestiera sa severojužným smerom od severných výbežkov Nórska až po severný okraj Afriky a od východnej časti atlantického pobrežia až po východné hranice Turecka.
Na čele veliteľstva stojí hlavný veliteľ spojených ozbrojených síl v Európe, ktorým je vždy americký generál s rozsiahlymi právomocami. Výkon jeho funkcie nie je časovo obmedzený. Oficiálne zodpovedá za obranu členských štátov v podradenej oblasti. K jeho hlavným povinnostiam v čase mieru patrí zabezpečenie organizácie, výzbroje a výcviku vojsk vyčlenených v prípade potreby do jeho podriadenosti.
V čase mieru má právo obracať sa priamo na náčelníka generálneho štábu alebo ministra obrany ktoréhokoľvek členského štátu a prerokovať s ním najdôležitejšie vojenské otázky. Jednotlivé krajiny majú v jeho štábe tzv. národného armádneho predstaviteľa. Francúzi sú zastúpení prostredníctvom svojej vojenskej misie pri medzinárodnom štábe NATO.
Hlavnému veliteľovi spojeneckých ozbrojených síl v Európe sú podradené všetky veliteľstvá aliancie v európskom priestore.
Funkciu prvého hlavného veliteľa vykonával generál Dwight Eisenhower (19. 12. 1950 –28. 4. 1952). Jeho voľba na tento post nebola náhodná. Bol totiž stále najpopulárnejšou vojenskou osobnosťou v USA aj v západnej Európe. Preslávil sa ako hlavný veliteľ spojeneckých expedičných síl v druhej svetovej vojne a jeho meno je nerozlučne späté s inváziou zo 6. 6. 1944, ktorou sa v Normandii otvoril druhý front. Práve jeho osobnosť v čase silnej studenej vojny dávala záruku, že novovytváraná aliancia a jej vojenská zložka splní úlohy, ktoré sa od nej čakajú. Generál Eisenhower prestal vykonávať túto funkciu po tom, čo prijal ponuku Republikánskej strany, aby sa ako jej kandidát uchádzal o funkciu prezidenta USA. Bol do nej zvolený 4. novembra 1952 a vykonával ju dve volebné obdobia až do januára 1961.
Aj ďalší Eisenhowerovi nástupcovia, ako aj britskí, francúzski a ďalší generáli zastávajúci v tom čase veliteľské funkcie na rôznych stupňoch štruktúry NATO, boli osobnosti, ktoré sa preslávili na bojiskách druhej svetovej vojny.
Až do pádu sovietskeho bloku všetkých hlavných veliteľov spojeneckých ozbrojených síl v Európe spájalo vedomie potreby čeliť protivníkovi z Východu. V záujme toho dôsledne presadzovali do života rozhodnutia politických orgánov NATO, ktoré viedli k vybudovaniu ozbrojených síl na vysokej úrovni, vyzbrojených modernou bojovou technikou, vrátane jadrových zbraní.