Veľká francúzska revolúcia

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 11910×

Příbuzná témata



Veľká francúzska revolúcia

Príčiny, hlavné udalosti, výsledky a význam revolúcie. Napoleonova výbojná politika a Viedenský kongres.


Veľká francúzska revolúcia (1789-1794)
Francúzsko patrilo síce k rozvinutým krajinám, ale štát sa tu na rozdiel od osvietenských absolutistických krajín stal brzdou. Rozvoj hatil nielen dvor Ľudovíta XVI. (1779 – 1793), ale najmä privilegované stavy. Prvý stav tvorili zástupcovia kléru (duchovenstva). Cirkev ako celok bola vďaka desiatkom a obrovskému pozemkovému majetku najväčšou ťarchou spoločnosti.
Druhý stav predstavovala šľachta (tvorila asi 1,5% populácie).
Drahý štát a predstavitelia prvých dvoch stavov lipnúci na svojich výsadách boli hlavnými protivníkmi tretieho stavu (rodiacej sa buržoázie), ktorý zastupoval záujmy asi 96% obyvateľstva.
Ancien régime bol pred zrútením. Minister financií musel vyhlásiť štátny bankrot. Nákladná zahraničná politika a vysoké výdavky kráľovského dvora spôsobili, že štátny dlh za vlády Ľudovíta XVI. neúmerne vzrástol. Dane postihli nezámožné vrstvy obyvateľstva. Klérus a šľachta boli od daňových povinností oslobodené. Ústavodarné Národné Zhromaždenie (1789 – 1791)
5.5.1788 minister financií na príkaz kráľa rozhodol o zvolaní generálnych stavov, ktoré neboli zvolané 175 rokov, zhromaždenia kléru, šľachty a tretieho stavu. Kráľ chcel vyriešiť ekonomickú a politickú krízu v krajine. Mali však zasadnúť ešte podľa pôvodnej formulácie z roku 1614, t.j. šľachta a duchovenstvo mali mať po dvoch a tretí stav len jeden hlas (tretí stav žiadal zrovnoprávnenie svojich hlasov). Kým sa v máji 1789 generálne stavy zišli vo Versailles, rozpory medzi tretím stavom a dvoma privilegovanými stavmi ešte narástli. Presne 6 týždňov po ich zvolaní – 17.6.1789 – sa tretí stav vyhlásil za Národné zhromaždenie, ktoré malo reprezentovať vôľu národa. Panovník dal zatvoriť rokovaciu miestnosť tretieho stavu, preto 20.6.1789 poslanci prešli do tzv. Loptovej siene a prisahali, že sa nerozídu kým neprijmú ústavu. 24.6.1789 sa k nim pridala aj väčšina duchovenstva a deň na to aj časť šľachty. Kráľ ustúpil, a tak sa toto zhromaždenie pretvorilo na Ústavodarné národné zhromaždenie – 9.7.1789. Zasadanie Ústavodarného zhromaždenia (do októbra 1791) bolo prvým obdobím Francúzskej revolúcie.
14.7.1789 dobytím Bastily vyvrcholili ľudové nepokoje.

Pád Bastily sa označuje za začiatok revolúcie.
Ústavodarné zhromaždenie dekrétom zo 4.8.1789 zrušilo všetky feudálne povinnosti a šľachtické výsady a 26.8.1789 prijalo Deklaráciu práv človeka a občana, ktorá obsahoval zrušenia stavov, rovnosť občanov pred zákonom, slobodu vyznania a presvedčenia.
V júni 1791 sa kráľ so svojou rodinou pokúsil o útek za hranice, ale bol odhalený a eskortovaný späť do Paríža. Čoraz populárnejšia sa stávala myšlienka odstránenia monarchie a vyhlásenia republiky.
13.9.1791 bola prijatá prvá francúzska ústava (vychádzala z deklarácie práv človeka a občana). Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou. Zákonodarnú moc malo vykonávať Zákonodarné zhromaždenie. Výkonná moc zostala kráľovi, ktorý ju mohol vykonávať prostredníctvom ním volených ministrov a mal tiež právo vetovať zákony prijaté Zákonodarným zhromaždením. Kráľ sa zmieril s realitou a všetky akty podpísal.
Zákonodarné Národné zhromaždenie (1791 – 1792)
V septembri 1791 sa uskutočnili voľby do Zákonodarného zhromaždenia (nahradilo Ústavodarné zhromaždenie). Na svojom prvom zasadaní sa zišlo 1.10.1791 – začala sa druhá etapa Francúzskej revolúcie.
V zákonodarnom zhromaždení zaujali miesta na pravej strane umiernení monarchisti (M. J. La Fayette) – prívrženci konštitučnej monarchie, miesta naľavo pripadli jakobínom (C. G. J. Danton, P. J. Marat) s republikánskou orientáciou.
Jakobíni neboli jednotní. Prívrženci umiernenejšieho krídla boli označovaní ako girondisti (Depard Girond), radikálneho republikánskeho krídla montagnardi (= hora, lebo v snemovni sedeli na najvrchnejších miestach).
Zákonodarné zhromaždenie sa neustále dostávalo do konfliktu s kráľom, ktorý ustavične využíval svoje právo veta. V auguste 1791 rakúsky i pruský panovník v pilnitzskej deklarácii (podpísaná na saskom zámku Pilnitz) vyhlásili, že obnovenie „poriadku“ vo Francúzsku je záujmom Európy. 20.4.1792 vypovedalo Francúzsko Rakúsku vojnu a začalo revolučnú expanziu, obdobie „vývozu revolúcie“. Na stranu Rakúska sa pridalo Prusko. Vypukla 1. koaličná vojna európskych monarchií proti Francúzsku. Trvala do roku 1797.
Porážky Francúzska v koaličnej vojne radikalizovali situáciu – vlády v Paríži sa zmocnila revolučná komúna sanscullotov (sans = bez, culotte = nohavice) – mestskej chudoby. 10.8.1792 vypukla vzbura Parížanov proti Zákonodárnemu zhromaždeniu. Uväznila kráľa aj s rodinou. Situácia donútila Zákonodarné zhromaždenie k vypísaniu volieb na základe všeobecného hlasovacieho práva do Konventu. Po Národnom (1789) a Zákonodarnom (1791) zhromaždení predstavoval konvent už tretí parlament.
Konvent (1792 – 1795)
Zišiel sa 21.9.1792, vyhlásil Francúzsko za „jedinú a nedeliteľnú Francúzsku republiku“, bolo to obdobie prvej Francúzskej republiky (1792 – 1799).

Počas jeho účinkovania došlo k radikalizácii revolúcie a k vystupňovaniu teroru do ohromných rozmerov.
Prvé obdobie Konventu bolo v znamení prevahy girondistov.
Už na prvom zasadaní poslanci jednomyseľne rozhodli o zosadení kráľa Ľudovíta XVI. a vyhlásení Francúzskej republiky. Kráľa súdili a odsúdili na trest smrti. Poprava „občana Capeta“ bola vykonaná v januári 1793. Poprava viedla k vytvoreniu protifrancúzskej koalície Pruska, Rakúska, Holandska, Veľkej Británie a Španielska. Odpoveďou Konventu bolo zavedenie všeobecnej vojenskej služby.
V marci 1793 bolo vo Vendeé obnovené povstanie roľníckych vrstiev, prerástlo tu do občianskej vojny.
V Paríži 31.5. – 2.6.1793 vypuklo povstanie a prevrat, Konvent nariadil zatknutie predákov girondistov, začalo obdobie Jakobínskej diktatúry (júl 1793 – júl 1794), ktorá síce znamenala, že štát sa postaral o chlieb (zavedením maximálnych cien a miezd) a hry (napr.: poprava Márie Antoinetty, ale i rôzne slávnosti), zavládla však hrôzovláda, ktorá sa obrátila aj proti tým špičkám revolúcie, ktoré sa odvážili nesúhlasiť s niektorými novozavádzanými opatreniami. Namiesto ústavy bola zavedená „dočasná revolučná diktatúra“. Všemocným orgánom sa stal Výbor pre verejné blaho na čele s Maximiliánom Robespierrom, ktorý získal diktátorské právomoci. Výkonná moc sa sústredila do rúk Revolučného tribunálu. Realizácia druhej ústavy z roku 1793 sa odložila až na obdobie mieru. Na zužovanie vlastnej mocenskej základne reagovali radikálni jakobíni zvýšenými represiami: prijímali sa zákony umožňujúce za urážku „národnej spravodlivosti“ odsúdenie bez výsluchu a bez práva obhajoby, zrušila sa náboženská sloboda (a zakázalo kresťanstvo). 13.7.1793 girondistka Charlotte Cordayová zabila hovorcu radikálnych más J. P. Marata. 17.7.1793 v reakcii na lavíny vzbúr, vedené umiernenými revolucionármi i prívržencami kráľa, rozpútali radikálny krvavý teror. V októbri 1793 bol zavedený revolučný kalendár. Doba teroru teda znamenala, že sa vlastne odbúrali viaceré vymoženosti revolúcie. (4.2.1794 bolo zrušené otroctvo vo francúzskych kolóniách.) 26.2. – 3.3.1794 francúzsky parlament vydal ventôske zákony, ktoré konfiškovali pôdu občanom označených za podozrivých alebo nepriateľov republiky a delili ju nemajetným prívržencom revolúcie. Heslo – „Revolúcia požiera svoje deti“ – platilo doslova: pod gilotínou postupne skončili predstavitelia umiernenejších strán, až sa popravy dotkli samotných pôvodcov teroru, jakobínov, a hlavných vodcov revolúcie: Dantona – 5.4.1794, Desmoulinsa, Robespierra –27.7.1794, bola zvrhnutá diktatúra jakobínov.

Strach o revolúciu, z ktorého sa teror zrodil, však postupne slabol aj vďaka tomu, že francúzskej armáde sa začalo dariť v bojoch proti nepriateľom revolučného Francúzska (na jeseň 1793 sa podarilo zastaviť postup koaličných vojsk).
Poslednou etapou činnosti Konventu bola thermidorská éra. Do Konventu sa vrátili girondisti a vybavovali si účty s porazenými jakobínmi, vzrástla úloha armády (do popredia sa dostáva Napoleon Bonaparte), v auguste 1795 prijal Konvent v poradí už tretiu ústavu a 26.10.1795 sa rozišiel.
Direktórium (26.10.1795 – 9.11.1799)
Vláda direktória bola posledným obdobím Veľkej francúzskej revolúcie.
Platila ústava z roku 1795. Zákonodarná moc pripadla dvojkomorovému parlamentu (Rada 500 a Rada starších). Voľby do oboch komôr sa konali každoročne. Výkonným orgánom sa stalo päťčlenné direktórium. Vláda direktória sa vyznačovala stabilitou.
Finančné ťažkosti pomohli vyriešiť veľké vojenské víťazstvá francúzskych armád proti koalícii. Francúzi dobyli Belgicko a Holandsko (Batávska republika). Španielsko a Prusko uzavreli s Francúzskom mier. Osamotených Rakúšanov na severe Apeninského polostrova viackrát porazila armáda vedená mladým generálom Napoleonom Bonaparte (1769 – 1821). Rakúšania museli prijať jeho podmienky mieru v Campoformiu (1797). Napoleon sa pokúsil o oslabenie Veľkej Británie výpravou do Egypta. Počas jeho výpravy sa však vytvorila nová európska koalícia Ruska, Rakúska a Veľkej Británie, ktorá v roku 1799 zaznamenala výrazné úspechy. Jej postup však zastavili spory vo vnútri koalície.
V októbri 1799 sa Bonaparte náhle objavil v Paríži a vystupujúc ako záchranca vlasti uskutočnil štátny prevrat 9. – 10.11.1799 (18. – 19. brumaire), zrušil ústavu z roku 1795. Päťčlenné direktórium nahradili traja konzuli. Napoleonské obdobie vo Francúzsku (1799 – 1814)
Konzulát (1799 – 1804)
Zriadením konzulátu sa začalo prvé obdobie vlády Napoleona Bonaparteho vo Francúzsku. Bol menovaný za prvého konzula s takmer neobmedzenou právomocou. Ostatní dvaja konzuli mali len poradný hlas. 22.12.1799 bola prijatá ústava, ktorá všetku výkonnú moc koncentrovala do rúk prvého konzula – mohol menovať ministrov, úradníkov, dôstojníkov a sudcov. Zákonodarnú moc mala štátna rada, tribunál, senát a zákonodarný zbor.
Napoleonovi sa podarilo prekonať vnútornú krízu, založil Finančnú banku (finančná stabilita), centralizoval verejnú správu, upevnil autoritu štátu, viedol víťazné boje (v roku 1800 porazil Rakúšanov pri Marengu v severnom Taliansku, v roku 1801 podpísal mier s Rakúskom v Lunéville, v roku 1802 podpísal mier s Veľkou Britániou, ktorá sa zaviazala vrátiť všetky zámorské kolónie obsadené počas koaličných vojen).
Podporu cirkvi získal uzavretím konkordátu v roku 1801 s pápežom Piom VII.

(1800 – 1823).
Úspechy zabezpečili Napoleonovi obrovskú popularitu. Využil ju a v roku 1802 sa nechal plebiscitom (ľudovým hlasovaním) potvrdiť za doživotného konzula.
V máji 1803 prinútil Španielsko, aby mu odstúpilo Louisianu a predal ju USA (2 – násobné územie USA)
Nový občiansky zákonník Code civil z roku 1804 nahradil neprehľadnú spleť zákonov – potvrdil zrušenie feudálnych pomerov, uzákonil osobnú i náboženskú slobodu a rovnosť ľudí pred zákonom, ochranu súkromného majetku, právo občianskeho sobáša a rozvodu, senát ho schválil v marci 1804.
Po odhalení rojalistického (rojalisti – prívrženci monarchie) sprisahania využil Napoleon svoju autoritu a 18.5.1804 si nechal ľudovým hlasovaním, senátom, udeliť titul cisára. Korunovácia sa konala v Notre Dame. Napoleon donútil pápeža, aby sa zúčastnil obradu, prijal od neho pomazanie, ale korunovať sa ním nedal. Degradoval tak pápeža na prisluhovača svojej politiky.
Francúzsko sa opäť stalo monarchiou.
Cisárstvo (1804 – 1814)
V roku 1805 sa začala 3. koaličná vojna, v ktorej sa proti koalícii Francúzska, Španielska, Bavorska, Wűrttenberska a Bádenska postavilo Rakúsko, Rusko, Veľká Británia a Švédsko. Hneď na začiatku vojny po obkľúčení a zajatí Rakúšanov pri Ulme Napoleon obsadil Viedeň. V októbri 1805 sa odohrala námorná bitka pri Trafalgare, kde britské loďstvo pod vedením kapitána H. Nelsona zničilo veľkú časť francúzsko-španielskej flotily a zabezpečilo si tak námornú nadvládu.
Pre kontinentálne záležitosti však mala väčší význam bitka troch cisárov pri Slavkove v roku 1805, kde dosiahol cisár Napoleon veľké víťazstvo nad armádami rakúskeho cisára Františka II. a ruského cára Alexandra I. Vojnu ukončila mierová zmluva podpísaná v decembri 1805 v Bratislave (bratislavský mier). Rakúsko muselo Talianskemu kráľovstvu, ktoré bolo Napoleonovým výtvorom, odstúpiť Benátky, Istriu a Dalmáciu a zároveň uznalo Napoleona za talianskeho kráľa. Rakúsko stratilo aj časť svojich území v prospech Bavorska, Bádenska a Wűrttenberska. Francúzsko sa tak stalo najsilnejšou európskou veľmocou, Rakúsko stratilo svoj politický vplyv v Nemecku a Taliansku.
Pod Napoleonovým protektorátom sa v roku 1806 vytvoril Rýnsky spolok – spojenie 16 nemeckých ríšskych štátov. Cisár František II. bol donútený vzdať sa cisárskej koruny (ostal mu len titul dedičného cisára rakúska, ktorý prijal v roku 1804) a Svätá rímska ríša nemeckého národa zanikla.
V roku 1806 sa začala 4. koaličná vojna. Proti Francúzsku vystúpila koalícia Pruska, Saska, Brunšvicka a Saska-Weimarska.

Po víťazstvách pri Jene a Auerstedte obsadil Napoleon I. Berlín, kde vyhlásil kontinentálnu blokádu (27.11.1806) Veľkej Británie. Znamenalo to, že všetky prístavy a celé pobrežie európskeho kontinentu bolo pre obchod s Veľkou Britániou uzavreté. Spočiatku malo vylúčenie britskej konkurencie pozitívne účinky. Francúzsko získalo nové trhy, podnietil sa rozvoj obchodu a priemyslu v Európe. Skoro však začali prevládať nevýhody (korupcia a čierny obchod, nespokojnosť obchodníkov a obyvateľstva, ktorému chýbal koloniálny tovar). 4. koaličná vojna sa skončila podpísaním tilsitského mieru v roku 1807. Prusko stratilo väčšinu svojich území.
Rusko uzavrelo s Napoleonom spojeneckú zmluvu a pripojilo sa ku kontinentálnej blokáde. Európa sa rozdelila na francúzsku a ruskú sféru vplyvu.
Zmluvou z roku 1807 so Španielskom si Francúzsko zabezpečilo voľný priechod územím Španielska s cieľom obsadiť Portugalsko, ktorého trh bol ešte stále otvorený britským tovarom a narúšal tak jednotu kontinentálneho systému. Portugalsko bolo obsadené. V Španielsku ale proti Francúzom vypuklo povstanie. Po anexii pápežského štátu a zajatí pápeža Francúzmi v roku 1809 sa odpor hlboko veriacich Španielov ešte utužil. Angažovanie Francúzov v Španielsku vyvolalo vo Viedni presvedčenie, že nadišla vhodná chvíľa na odplatu za rok 1805. Po rokovaniach s Veľkou Britániou vznikla v roku 1809 5. koalícia. K rozhodujúcemu vojenskému stretnutiu došlo pri Wagrame. Rakúsko bolo znova porazené. Viedenským mierom v roku 1809 muselo odstúpiť novovzniknutému Varšavskému veľkovojvodstvu časť Haliče a Krakov; Bavorsku Salzbursko, Innskú štvrť a Severné Tirolsko; Taliansku Južné Tirolsko, dalmátske územia sa dostali pod priamu francúzsku správu. Rusko bolo za svoju neutralitu odmenené získaním Tarnopoľu. Nezhody s Francúzska v oblasti Poľska a Turecka a zlá hospodárska situácia donútili Rusko k zrušeniu kontinentálnej blokády. V júni 1812 francúzska armáda bez vypovedania vojny prekročila pohraničnú rieku Neman a vtrhla do Ruska. Cieľom Napoleona I. bolo rýchlo dobyť hlavné mesto Moskvu. Súčasťou jeho Grande Armeé (Veľkej Armády) – najväčšej armády v dovtedajších dejinách (mala asi 610 000 vojakov), boli aj vojaci z Porýnia, Pruska, Rakúska a Varšavského vojvodstva. Taktika ruskej armády, na čele ktorej stál generál Kutuzov, spočívala v ustupovaní na východ a vyhýbaní sa rozhodujúcej bitke. Po bitke pri Borodine Napoleon obsadil opustenú Moskvu.

Požiar v Moskve, skorý začiatok zimy a veľmi zlá situácia v zásobovaní vojska donútili Napoleona v októbri 1812 Moskvu opustiť. Ustupujúce vojsko trpelo hladom, epidémiami, zimou a neustálymi prepadmi ruských jednotiek. Po bitke na rieke Berezina sa stav Veľkej armády znížil na 30 tis. vojakov. Napoleon opustil svoje jednotky a náhla sa objavil v Paríži, aby zreorganizoval svoju otrasenú vládu.
Po správach o ruskej katastrofe francúzskej armády vypukla v roku 1813 vlna protifrancúzskych oslobodzovacích vojen. Najprv vyhlásilo vojnu Prusko, čoskoro sa k nemu pridalo aj Rakúsko a Bavorsko. V októbri 1813 sa pri Lipsku uskutočnila Bitka národov, najväčšia bitka v dovtedajších dejinách, ktorej sa zúčastnilo viac ako pol milióna vojakov. V trojdňovej bitke bol Napoleon I. porazený spojenými vojskami Ruska, Pruska a Rakúska. Dôsledkom bolo zrútenie francúzskeho panstva v Nemecku, rozpustenie Rýnskeho spolku, oslobodenie Holandska a severného Talianska.
V marci 1814 vstúpili jednotky spojeneckých vojsk Pruska, Rakúska, Ruska a Veľkej Británie do Paríža. Napoleon abdikoval z cisárskeho trónu, týždeň po vojenskej kapitulácii Paríža, vo Fontainebleau 6.4.1814 a ako exilové sídlo mu bol ponúknutý ostrov Elba. Vo Francúzsku sa utvorila dočasná vláda, ktorá povolala na trón Ľudovíta XVIII. v roku 1814, brata popraveného Ľudovíta XVI. V máji 1814 bol podpísaný parížsky mier. Obnovil hranice Francúzska z roku 1792, Veľká Británia získala Maltu a vrátila Francúzsku koloniálne územia v Afrike, Ázii a v Amerike. Signatári zmluvy sa vzdali vzájomných finančných pohľadávok a zaviazali sa vyslať svojich reprezentantov na viedenský kongres, na ktorom sa mali prerokovať ďalšie podrobnosti. Stodňové cisárstvo (1815)
Napoleon využil nezhody medzi veľmocami na Viedenskom kongrese, 26.2.1815 utiekol z Elby a 20.3.1815 sa vylodil vo Francúzsku. Kráľovské vojsko sa pridalo jeho stranu a otvorilo mu cestu do Paríža, kde obnovil na sto dní cisárstvo. Jeho návrat vyvolal obavy medzi spojencami, ktorí vytvorili novú protinapoleonskú koalíciu.
Napoleonova „stodňová vláda“ sa skončila jeho porážkou v bitke pri Waterloo 22.6.1815. Víťazstvo britsko-pruských vojsk pri Waterloo znamenalo konečnú porážku Napoleona Bonaparteho. Cisár Napoleon abdikoval po druhýkrát. 7.7.1815 vojská protinapoleonovskej koalície vtiahli do Paríža druhý krát.
Bol uzavretý druhý parížsky mier, na základe ktorého sa hranice Francúzska vrátili do stavu z roku 1790.
Napoleon zomrel na ostrove Sv.

Helena.

Viedenský kongres
Hlavní delegáti kongresu Rakúsko (František I.), Prusko (Fridrich Viliam III.), Veľká Británia a Rusko (Alexander I.) za zišli v septembri 1814, aby rozhodli o usporiadaní Európy po napoleonských vojnách. 3.5.1815 kongres zriadil poľské Kongresové kráľovstvo. Záverečný akt bol podpísaný 9.6.1815 (teda ešte 9 dní pred definitívnou porážkou Napoleona v bitke pri Waterloo).
Francúzsko malo obnoviť svoje hranice z roku 1782.
Značne sa zjednodušila mapa Európy – niekoľko drobných štátov na území dnešného Nemecka a Talianska z nej úplne zmizlo, bola zrušená aj Svätá rímska ríša (nahradil ju Nemecký spolok (Bund) 35 štátov a 4 slobodných miest – hlavná úloha v ňom pripadla Rakúsku a Habsburgovcom).
Rusko si pripojilo personálnou úniou Poľské kráľovstvo (tzv. Kongresovku). Prusko získalo časť Saska, švédske Pomoransko, Poznaňsko a Vestfálsko.
Najväčšie územné zisky pripadli Rakúsku. Stratilo síce rakúske Nizozemsko (Belgicko), dostalo však Salzbursko, Tirolsko, územia na severe Apeninského polostrova (Lombardsko-benátske kráľovstvo), Halič, Istriu a Dalmáciu.
Rakúske Nizozemsko sa spojilo s Holandskom do novoutvoreného kráľovstva Spojené Holandsko.
Veľká Británia si ponechala oblasť Hannoveru, Helgolandu, Maltu, Maurítius, Cejlón a provinciu Kapsko.
Kongres rozhodol o obnovení a neutralite Švajčiarska.
K Švédsku bolo personálnou úniou pripojené Nórsko.
Viedenský kongres položil základy kongresového systému v európskej diplomacii v rokoch 1815 – 1822. Za účelom riešenia vážnych problémov medzinárodnej politiky sa všetky štyri veľmoci stretávali na kongresoch (Aachen, Opava, Ľubľana, Verona). Kongresový systém ústil do presadzovania intervenčnej politiky. Rusko-rakúsko-pruská (Veľká Británia sa svojimi partnerom stále viac vzďaľovala) intervencionistická politika býva označená ako Svätá Aliancia (26.9.1815). Vystupovala proti liberalizmu aj nacionalizmu (národnému uvedomeniu, národným hnutiam). Do spojenectva sa postupne zapojili všetky európske monarchie okrem sultána a pápeža.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?