Veda a pedagogika v renesancii

Kategorie: Psychológia (celkem: 235 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 3935×

Příbuzná témata



Veda a pedagogika v renesancii

Rozvoj vedy a pedagogiky v renesancií.


Ako vďačne sa píše o renesancii, také nevďačné je presne určiť jej podstatu - aj jej začiatok a koniec. Samotné slovo znamená znovuzrodenie, a naozaj za tých niekoľko storočí sa znova zrodila európska kultúra, hoci nezrodi1a nanovo to, čo bolo kedysi (ak by si to boli želali humanisti tej doby - vzkriesiť ducha staroveku), skôr ako z púčka kvet, tak sa z dávneho, menej farebného rozvinulo nové, pestrofarebné.
Jedni, oslavujú v renesancii rozvoj osobnosti, iní možnosť pochybovať, mnohostrannú túžbu po poznatkoch, odvážne sa rozširujúce zorné pole; tento vidí prepychový život panovníckych dvorov a podporu, akej sa dostalo umeniu od renesančných pápežov, čo umožnilo rozvinúť talianske maliarstvo až po Leonarda, dokonca Michelangela, a budovať oslňujúce benátske paláce; tamten radšej chváli pozdvihnutie ľudskej dôstojnosti - krásu a veľkosť už netreba skrývať za bledou askézou. Právom ju posudzujeme takto: pre renesanciu je rovnako charakteristická spontánna hrubosť, intrigy a agresia ako aj zjemnenie ducha.

Puberta Európy

Dnes sa renesancii najčastejšie prisudzuje prívlastok dynamický a vidíme v nej predohru k vzniku meštianstva. Aj toto môžeme povedať oprávnene. Ak ju nazývame pubertou Európy, už takmer povieme, aká bola: škriepna, tvrdohlavá, hľadajúca cestu, mnohostranná, zvedavá, neslušná, voči tradíciám netrpezlivá, plná nových myšlienok – búrlivý revolucionár. V renesancii bo1o veľa sebaistoty, elánu, viery, že stačí striasť putá stredoveku a dobyje celý svet.
Aj ho dobyla -svojím spôsobom.
Iné znaky má ta1ianska renesancia, iné nemecká, francúzska. Pri počutí s1ova renesancia myslíme hlavne na Taliansko, príde nám na um Giotto di Bondone a Leonardo da Vinci, Lorenzo de´ Medici a panovnícke dvory, spomedzi miest ešte dnes žiariaca nádhera Benátok, Florencie. V porovnaní so stredovekou askézou je to hýrivá radosť zo života, namiesto ustráchaného zbožňovania druhého sveta uctievanie krásy pozemského sveta, plnokrvné vychutnávanie jeho radostí. Obchodnícky duch a podporovanie umenia pripravili cestu výtvarnému umeniu, hudba objavila nové tóny , literatúra nové slová. Svet sa za tých niekoľko sto rokov nielen nanovo zrodil, ale aj dôkladne rozšíril- veď do tohto obdobia spadá objavenie Ameriky a oboplávanie Zeme,
Koperníkova heliocentrická teória.

(nie Slnko sa točí okolo Zeme, ale Zem okolo S1nka), Gutenbergov vynález kníhtlače, Lutherova a Kalvinova vzbura proti „univerzálnemu“ kresťanstvu, obroda literatúry v troch rozmanitých duchoch -Danteho, Petrarcovom, Boccacciovom, obrodenie hudby cez cirkevné motettá a svetské madrigaly po Monteteverdiho opery, vo vede útok proti scholastickej meravosti, úsvit prírodovedného myslenia – aby sme spomenuli najdôležitejšie prúdy. iba z pohodlnosti sa toto všetko zhŕňa pod čarovné slovo "renesancia" -z najrozmanitejších dôvodov víria. krížom-krážom storaké smery a myšlienky, spoločný je v nich azda jedine mladistvý talentovaný nepokoj, svojský spôsob hľadania cesty. Ideá1om renesančného č1oveka je uomo universale – človek zaujímajúci sa o všetko. Aj keby sme hľadali, nenašli by, sme lepší príklad, ako je Leonardo da Vinci, ktorého si dnes vážime ako maliara maliarov. Ale Leonardo začal svoju mnohostrannú činnosť ako zlatník, potom bol hráčom na 1utne, neskôr sa stal mestským inžinierom a veľkorysým navrhovateľom slávnostných hier, zbrojárskym technikom vojsku Cesareho Borgiu a v istej florentskej nemocnici učil anatómiu. Okrem toho sa zaoberal geológiou, geofyzikou, botanikou, zoológiou, robil fyziká1ne pokusy, zostrojoval mechanické zariadenia, popisoval skameneliny, pozoroval hviezdy a venoval sa aj filozofii. Vedcom ho nemožno nazvať, ale z jeho denníka – písal ho zrkadlovým spôsobom a objavili a rozlúštili ho iba neskôr – vyplýva, že jeho názory na prírodu boli veľmi moderné; za pána prírody považoval nevyhnutnosť a racionálnosť, a nie zázrak. Leonardo je výnimočná osobnosť, ale ako polyhistor ( človek zaujímajúci sa o všetko), nie je výnimkou – A1berti, Paracelsus, Cesalpino, Kopernik, Cardano, Agricola, Gesner a ďalší sú rovnako mnohostranní, túžba po poznaní preniká Európu krížom-krážom.

Boj proti scholastike

V tomto období pôsobi1o nespočetne veľa umelcov, vedcov – už len ich vymenovať by bo1o dosť. Spo1očná im je, snaha po prirodzenom, po pravde. Kedy čo považujú za prirodzené a pravdivé, mení sa podľa obdobia, teda aj ich úsilie treba posudzovať dobové. Naprík1ad zobrazovať ,biblické výjavy patri1o v tom období k realite, rovnako ako Paracelsove mystické pato1ogické názory sa považovali za prirodzené – vlastne za vysvetľovanie prirodzenej činnosti – takisto ako vypracovávanie horoskopov.
Giottove štylizované vŕšky a paláce sa zdali prirodzenejšie popri schematickejšom a ornamentá1nejšom, stredovekom umení, Leonardov klasický ideál krásy pôsobil prirodzenejšie než postavy Giottovho typu, popri Michelangelovýoh plnokrvných postavách bledne prirodzenosť aj najkrajších obrazov Leonarda či Rafaela – a onedlho maliari z Dolného Nemecka naturalizova1i oveľa všednejšiu skutočnosť. Podobná situácia bo1a aj vo vede s kritériom reality – postupne sa k nej blížila – v1astne tak postupuje odvtedy.

Ale práve toto je podstatný rozdiel medzi renesančným a stredovekým, mys1ením – zatiaľ čo stredoveké myslenie vychádza z princípu credo quia absurdum (verím, lebo je to nemožné) a vyznanie či princíp autority prijíma za najdôležitejší dôkaz, duch renesancie chce veriť iba tomu, o čom sa presvedčí, že je to oprávnené. Z toho pramení boj proti scholastike.
Scho1astika nie je zbierka nezmyslov, ale ško1ácke a dogmatické ustrnutie antickej a stredovekej vedy. Keď sa renesančná veda obracia proti Aristotelovi, Hippokratovi či Galenovi, keď prírodovedné myslenie vyh1asuje vojnu samovládiu teológie, v skutočnosti nebojuje proti úspechom antickej vedy, ale proti zmeraveniu, proti vládnucim príkazom odvolávajúcim sa na k1asické autority. Renesanční učenci nie sú podstatne múdrejší ako starovekí, dokonca mysticizmom ich často prevyšujú, ale vybojúvajú si právo na omyly.

A na to okrem schopnosti bola potrebná odvaha. Slobodné myslenie dozrievalo v krvavých storočiach; neprestajné vojny, náboženské roztržky, sprisahania, nepokoje, intrigy a epidémie ohrozova1i existenciu, s1obodné vyjadrovanie mienky sťažova1a inkvizícia a netrpez1ivosť reformátorov. Životopis mnohého renesančného učenca a umelca často ústi do tragédie. Filo1óg Lorenzo della Valla sa obrátil proti svetovej moci pápežstva – otvorene zapochyboval o pápežovom práve hovoriť do svetských záležitostí. Súčasne odhalil obchodné podnikanie pápežov, politické fa1šovanie, to, ako pomáhali svojim nezákonným deťom dostať sa k moci. Z pazúrov inkvizície ho zachránila iba energická ochrana neapolského kráľa. Kalvin priviedol na hranicu Miguela Serveta preto, že popieral svätú trojicu, rovnaký osud určil Sébastianovi Castelliovi, zápalistému hlásateľovi náboženskej znášanlivosti. Andreas Vesalius, zakladateľ novodobej anatómie, zahynul na púti do "svätej" zeme, Geronimo Cardano sedel vo väzení, Giovanni Pico della Mirandola, obžalovaný z kacírstva, ušiel do Francúzska. Na Erasma Roterdamského, duchap1ne bičujúceho každý druh násilia, sa rovnako zastrájali Luther i pápež. Útočisko našiel vo Švajčiarsku, ale nikdy sa nemohol cítiť bezpečný. Giordano Bruno, najväčší filozof 16. storočia, osem rokov trpel vo väzení inkvizície a potom ho upálili.




Quattrocento

Taliansko bolo v 15. storočí bohaté. Jeho mestá sa dostali v medzinárodnom obchode na vedúce miesto, jeho remeslá mali chýr po celom svete, bankové domy nahromadili taký kapitál, že mohli financovať vojenské výpravy, pravda, za veľké úroky.
Výrobky toskánskych remeselníkov poznajú nielen po celej Európe, ale aj v Afrike a v Ázii, dobre za ne platia, florentský zlatý – florentinus – sa stáva pojmom, v benátskych lagúnach premávajú lode zo všetkých častí sveta.

V polovici, storočia vedúcu úlohu má Florencia tak v obchode, ako aj v kultúre, ale nezaostávajú ani ostatné talianske mestá: Benátky, Miláno, Verona, Padova, Ferrara, Urbino, Bologna, Rím, Neapol. Sú to veľké mestá aj podľa dnešných mier – počet ich obyvateľov prevyšuje stotisíc. Vytvorila sa blahobytná vrstva veľkoburžoázie (popolo grasso), ale aj malomeštiak (popolo minuto) spoznal úžitok konjunktúry a nebiedil. Stodvadsaťosemcisíc obyvateľov Florencie bývalo v 18 000 domoch – v priemere na sedem osôb pripadal jeden dom.
Bola to úskočná doba s mnohými intrigami, sprisahaniami, krvavou súťažou medzi mestami. O súperení miest a panovníkov hovoril už Dante. Boje nevybojúvali, občania, ale húfy žoldnierov, lenže moc sa často striedala, a tak bol život predsa len neistý. V qatrocente sa do určitej miery sily vyvážili, utíchli vojny, bolo to skôr obdobie vnútorných úkladov a sprisahaní na panovníckych dvoroch – občianstvo moh1o žiť pomerne pokojne. Panovnícke dvory súťažili navzájom v bohatstve a v moci, ale aj v prepychu dvorného života a – čo s tým vtedy súviselo – v rozširovaní humanistickej kultúry.
Lodovico Sforza bol nási1nícky renesančný milánsky panovník hoden Machiavelliho pera, ale jeho veľké vzdelanie uznávali aj protivníci a jeho dvorný spisovateľ o ňom napísal: učenci a umelci k nemu rútia ako včely za medom. Zo svojho mesta chcel urobiť nové Atény – na jeho dvore žilo údajne deväťdesiat humanistov. Diametrálne odlišnou osobnosťou bol mierny knieža Montefeltre, pán dvora v Urbine, vášnivý zberateľ rukopisov (ale novým vynálezom, strojom tlačenou knihou opovrhoval). Galantný život jeho dvora opísal a kládol za príklad doby Baldassare Castiglioni. Z jeho kruhu sa na výbojnú cestu vydal maliar Raffaelo Santi. Z Ferrary sa pričinením rodiny Ešte stalo mesto divadiel, najväčšie divadlo pojalo päťtisíc divákov. (A práve z Ferrary pochádzal veľký odporca všetkej pozemskej márnomyseľnosti – Girolamo Savonarola.) Rodina Este prekona1a v pestovamí umení a vied svojich súčasníkov, založila ferrarskú univerzitu, na ktorej šesťdesiat rokov pôsobil Giovani Nico1a Leoniceno, lekár a botanik s osvieteným duchom. Ich podporovanie básnikov ospieval aj Lodovico Ariosto.
Vo Verone súperil medzi sebou rod Scaligerovcov a Viscontiovcov, kým sa mesto nedosta1o pod vládu Benátok. Pýchou Verony bola Guarinova rétorická škola (tu sa učil aj Janus Panonius), neskôr maliar Pao1o Veronese, ktorý sa tu narodil, ale pôsobil najmä v Benátkach. Padovu už v predchádzajúcom storočí preslávili Giottove fresky, neskôr tam maľuje Andrea Mantegna.

Padovská univerzita je od roku 1222 pýchou kultúrneho sveta, práve tak ako bolonská, na ktorej na obsiahlej prírodopisne encyklopédii pracuje jedna vetva známej rodiny Aldrovandiovcov. Nealpolský dvor poskytol útočisko učencovi Lorenzovi della Valla, pôsobiacemu predtým v Pavii a Miláne. Tu hlásal Epikurovu filozofiu, postavil sa proti Aristotelovej autorite a – čo je ešte odvážnejšie – aj proti pápežskej svetovláde. Útočil proti skazenosti kňazov a mníchov, proti pápežskému obchodnému podnikaniu, proti simónii a nepotizmu (čiže proti predávaniu sviatostí a cirkevných hodností aj proti využívaniu postavenia na prideľovanie moci pápežovým zákonným a nezákonným príbuzným), dokonca ,dokázal, že Konštantínova slávna darovacia listina – právne podopierajúca pápežovu svetovú moc – je obyčajný falzifikát. Bo1o to nepríjemné odhalenie, Val1a by sa bol dostal aj do rúk inkvizície, keby ho nebol zachránil neapolský kráľ Alfonso. Kniha dokazujúca falzifikát vyšla iba s oneskorením dvoch generácií ( v roku vypuknutia reformácie, zásluhou Ulricha von Huttena), ale rýchlo prenikla do spo1očenského vedomia a dôkladne otriasla autoritou univerzálnej cirkvi, už aj tak rozkolísanou.


Spomedzi honosných talianskych dvorov quattrocenta vysoko vyniká dvor Medicejovcov vo Florencii. Cosim de' Medici upevnil moc starej rodiny v prvej tretine storočia si1ou a prefíkanosťou: koho zo svojich riva1ov nevedel odstrániť z cesty zbraňou, toho zničil zvyšovaním daní, demokratickými opatreniami si získal ľud, aby si zabezpečil samovládu a pritom zdanlivo zachoval republiku. Na jeho dvore pôsobila pod vedením fi1ozofa a prírodovedca Marsiglia Ficina „platónska akadémia", vzor neskorších „salónov". Viedli debaty o filozofii, básnictve, politike, diskutovali o myšlienkach Lorenza della Valla a o svojich viac-menej „voľnomyšlienkárskych" názoroch, počúvali anekdoty historika Vespasioana da Bilsticci, Niccola Noccoliho nadchýnajúceho sa ešte čerstvou kníhtlačou (na jeho podnet zriadil Cosimo prvú veľkú novovekú knižnicu). Chodil medzi nich starnúci staviteľ Filippo Brunelleschi, mladý maliar Andrea del Verrocchio, aj sochár Donatello a jeho priateľ Filipo Lippi, ktorí ozdobili florentské námestie a palác dielami trvalej hodnoty. Medzi seba prijali aj vedcov utekajúcich z Konstantinopolu, pretože práve vtedy – roku 1453 – Turci obsadili niekdajšie preslávené svetové mesto Byzanciu.
Všetko to bol iba začiatok, Cosimovo dielo zavŕšil jeho vnuk Lorenzo de' Medici, ktorému prisúdili epiteton il Magnifico.

Mal rovnako tvrdú ruku a bol tiež taký prefíkaný ako jeho starý otec, obchodníckym duchom ho aj prevyšoval, pritom bol skutočný uomo dilettante v renesančnom zmysle s1ova – vychutnávač a podporovateľ vied a umení, bol slobodomyseľný, .rozumel trochu aj básnictvu, staviteľstvu a predovšetkým vedel, ako dosiahnuť, aby renesančný lesk jeho dvora obdivoval celý svet. Ozdobou akadémie bol mladý knieža Pico della Mirrandola, ktorý proti stredovekej askéze postavil do centra pozornosti ľudskú dôstojnosť. Literátov popri básnikovi Angelovi Polizianovi predstavovali traja súrodenci Pulciovci – Luigiho dobrodružný veršovaný román Morgante Maggiore bol vtedajším obľúbeným čítaním. Z výtvarných umelcov sa na Lorenzovom dvore pohyboval zápalistý maliar Sandro Boticelli, architekt, básnik a teoretik umenia Leone Battista Alberti, všeobecne známy svojou mnohostrannosťou, veľký Leonardo da Vinci, dokonca aj mladý Michelangelo, tvorca slávneho náhrobku Medicejovcov. Lorenzov dvor vyhľadávali humanisti a umelci nielen zo susedných miest, ale aj z ďalekého severu, napríklad z Nemecka vodca humanistov Johannes Reuchlin, alebo z Flanderska priekopník novej hudby Josquin de Pres. Lorenzo bol v intenzívnom písomnom styku nielen s talianskymi panovníkmi, ale aj so vzdialenými vládcami, napríklad s kráľom Matejom, práve vtedy presadzujúcim na budínskom a vyšehradskom dvore renesančného ducha, alebo so sultánom Mahometom, ktorý sa po dobytí Byzancie stal pánom východného sveta a z pozornosti poslal Lorenzovi na zveľadenie botanickej a zoologickej záhrady exotické zvieratá.
Pestrý renesančný život uvoľnil stavidlá, ktoré stredoveký asketicko-teo1ogický názor držal zatvorené. V ostrom protiklade s asketizmom bolo už samotné bohatstvo a všetko, čo s ním súvisí – honosné paláce, žiarivé maľby , prepychové hostiny a ľudové zábavy, svetské básnictvo, hudba, prebúdzajúci sa záujem o prírodné vedy, dobrodružné romány, dvojzmyselné historky, v tichosti sa šíriace náboženské pochybovanie, dokonca až ateizmus. Popritom Lorenzov nákladný život a nezodpovedné obchody narušili hospodársku rovnováhu mesta, remes1á a obchod upada1i, šírila sa nezamestnanosť a bieda a s tým nerovnomerné rozdelenie materiálnych síl, mravný úpadok, nezákonnosti. A keď vrcholila táto ,dualita, tento renesančný protiklad – bohatstvo umenia a ducha, sloboda myslenia a súčasne hmotná bieda morálny rozklad – vystúpil mních Girolamo Savonarola, posadnutý hlásateľ stredovekého asketizmu.
Voči Lorenzovi bol bezmocný, ale zakrátko po jeho smrti získal nad mestom moc a svojou teokraciou na tri roky prebudil k životu ducha stredoveku. Savonarola sa s presvedčením a s vášnivosťou purifikátorov pokúšal zvrátiť koleso dejín. Nesfanatizoval iba zberbu, ale aj väčšinu nespokojných občanov, predovšetkým dospievajúcu mládež.

Húf posadnutých detí chodil po meste, vnikal do bytov, zbieral „daromnosti" a hádzal ich na hranice. Bol to hrôzostrašný rituál. Na h1avnom florentskom námestí ukladali do pyramídy všetky prostriedky na pestovanie telesnej i duševnej krásy – začali plesovými šatami, fašiangovými maškarami, kozmetickými prípravkami, parochňami na to pohádzali šachové tabule hracie kocky karty a hudobné nástroje, harfu, gitaru, lutnu, lesný roh, na vrchol pyramídy sa dostali knihy a obrazy. Medzi knihami popri Pulciho románoch horeli Petrarcove a Boccacciove diela, aj starovekí spisovatelia napríklad Vergilius, pergamenové rukopisy v koženej väzbe. Medzi maľbami popri nechutných mazaninách diela Botticelliho, Fra Bartolommea či Lorenza di Credi, najmä portréty mladých a pekných florentských dám. Aké hodnoty sa zničili pri každej slávnosti, môžeme posúdiť z toho, že istý benátsky obchodník ponúkol 20 000 zlatých dukátov za nahromadené haraburdy. Hneď namaľova1i jeho obraz a umiestnili ho na vrchol pyramídy.
Zišli sa veľkí i malí obyvatelia mesta, každý sa tváril nadšene – ktovie, či vedľa neho nestojí donášač – Savonarola predniesol hrmiacu kázeň, potom na čele so Signoriou (mestskou radou) zapálili hranicu a triumfálnou svätou piesňou chválili Pána.
Podľa toho by sa dalo usudzovať, že Savonara bo1 nevzdelaný barbar, ale o tom vôbec nemožno hovoriť. Bol zbehlý nielen vo filozofii, ale aj v prírodných vedách, dokonca aj v literatúre a výtvarnom umení. Vo svojich filozofický opisoch vychádzal z Aristote1a, Alberta Magna a Tomáša Akvinského. Za jedinú požiadavku považoval službu cirkvi. Dicendum est sic – takto je povedané, to boli dôkazy jeho výrokov a kto pochyboval alebo sa pokúšal protirečiť, potvrdil svoje kacírstvo – a beda tomu, na koho padlo podozrenie z kacírstva. Savonarola zaobchádzal so svojimi protivníkmi rovnako bezohladne ako zanedlho oni s nim. Medzi jeho prívržencami neboli iba sfanatizovaní nevzdelanci, ale aj vynikajúci duchovia. Napríklad Botticelli, Fra Bartolommeo či Lorenzo di Credi dobrovoľne ,hádzali svoje ,,zvrhlícke" obrazy na hranicu. Vášnivý mních hlboko zapôsobil ešte aj na Michelangela, ba azda aj na Raffaela, medzi jeho prívržencov patril maliar Pietro Perugino, sochárska rodina della Robbia, sochár, maliar a zlatník Antonio del Pollaiuolo.
Tento pokus znova nastoliť stredovek trval tri roky. Mních slúžil cirkvi, ale rovnako vášnivo útoči1 proti skazenosti pápežov ako predtým Dante. Keď bola jeho moc otrasená, pápež Alexander VI. srdečne súhlasil, aby s ním jeho protivníci skoncovali.

Roku 1498 na hlavnom námestí, kde nedávno hádzal do ohňa dôkazy pozemskej márnomyseľnosti, sám vystúpil na hranicu. Tie isté davy ktoré nedávno jasali nad jeho fanatizmom, ľahostajne či škodoradostne sa prizerali jeho smrti v ohni. Pápež Borgiia, ktorý sa mravnou čistotou veľmi vzďaľoval od Savonarolových ideálov, predsa len predstavoval myšlienku pokroku, keď v osobe Savonarolu nechal spáliť opäť sa prebúdzajúci stredovek.

Zaostávanie vedy.

Veda quattrocenta nedržala krok s rozvojom krásnych umení. V storočí, keď okrem spomínaných florentských umelcov padovský Andrea Mantegna, benátsky Giovanni Bellini, umbrijský Pietro Perugino a iní pripravova1i veľkú éru maliarstva a keď sochárstvo staviteľstvo aj hudba takmer náhlivo vyrastali zo stredoveku k žiarivým výšinám renesancie – filozofia a vedecké myslenie sa oveľa ťažšie zbavovali svojej :spätosti zo stredovekom. Mystika a scholastika boli si1nými putami. A jednako spolu so storočím sa narodil onen biskup-učenec, ktorý sa aspoň pokúsil modernizovať prírodovedný obraz sveta – Nicolaus Cusanus (Mikuláš Kuzánsky). Hmlisto tuší veľa takých myšlienok, ktoré sa v nasledujúcich storočiach stanú vedúcimi ideálmi a v základoch zmenia všeobecnú mienku o svete. A mohli by sme povedať – veľa takých myšlienok, za ktoré by sa bol mohol dostať na hranicu, keby ich bol rozhodnejšie presadzoval.
Predovšetkým myšlienka, že zem sa točí. Cusanus tvrdil, že svet je nekonečný, nekonečno nemá stredobod, teda zem nemôže byť stredom univerza. Potom z inej p1anéty sa zrejme ponáša na takisto sa otáčajúce a obiehajúce nebeské teleso, ako my vidíme iné nebeské telesá. Ale nepociťujeme, že sa Zem otáča. Pohyb vnímame iba vtedy, keď ho môžeme vzťahovať k čomusi, ani v člne sediaci človek v tme nepociťuje pohyb, lebo nevidí breh. Spoznať skutočnosti – hovorí Cusanus – v takom prípade si vyžaduje veriť tomu čo je za hranicami vnímania, aj keď to zdanlivo odporuje vnímanému. Nevedomosť učenca pramení z toho, že nekonečný svet posudzuje svojimi konečnými pocitmi, hoci si niekedy treba viacej vážiť pokus a matematické súvislosti ako jednoduchú skúsenosť.

Naše chápanie sťažuje aj to, že veci nikdy nie sú jednoznačné, ale sa uskutočňujú ako výslednica dvoch protichodných princípov, tak ako človek zjednocuje v sebe smrteľné a nesmrteľné, telo a dušu, živočíšne a božské.
Cusanus sa usiloval preklenúť protiklady nielen vo vede, ale aj v spoločenskom živote: chcel zmieriť východnú a západnú cirkev, všetky vyznania spojiť do jedného, na spoločného menovateľa priviesť teológiu a prírodné vedy – azda netreba spomínať, že jeho úsilie sa nestretlo s úspechom.
Podobnou myšlienkou sa zaoberal aj knieža Pico della Mirandola, hoci jemu podnetom bola mystika, nie prírodné vedy. Chcel zjednotiť všetky filozofie, zmieriť vedu s vierou na základe božieho zjavenia. Všetky dôležité fi1ozofické otázky zhrnul do deväťsto paradoxov a obrátil sa na pápeža s návrhom, aby na jeho – Mirandolove trovy zvolali do Ríma všetkých učencov sveta a usporiadali verejnú dišputu o jeho tézach. Pápež hneď zbadal nebezpečenstvo vyplývajúce z takéhoto slobodného vyjadrovania názorov, Picove tézy vyhlásil za kacírstvo, knieža musel uprchnúť a dočasne sa dostal aj do väzenia. Lorenzo de' Medici mu sprostredkoval milosť, ale Pico ku koncu života zaoberal sa už iba kabalistikou – bol jej oduševneným vyznávačom, kým veštenie z hviezd považoval za naivnú poveru. Úvodom jeho téz je hlásanie ľudskej dôstojnosti – keďže človek bol cieľom stvorenia, má právo a povinnosť poznávať zákony sveta, obdivovať jeho krásu a veľkosť. Proti stredovekej pokore v renesancii sa jednou z vedúcich myšlienok stala dôstojnosť, krásami sveta a tajomstvami prírody sa nepohŕdalo, ale sa obdivovali a skúmali, scholastickú vieru vystriedalo humanistické pochybovanie.
O skutočnom bádaní možno hovoriť skôr v budúcom storočí, v 14. storočí pokrok exaktných vied charakterizuje pochybovanie. Učenci tohto obdobia zhruba sumarizujú doterajšie výs1edky a zaznamenávajú nedostatky , ktoré sa potom podujmú doplniť vedci cinquecenta - 15. storočia. KŘnigsberský matematik a hvezdár Johannes Regiomontanus prekladá diela klasických matematikov a pritom načrtne podstatu trigonometrie, alebo florentský matematik Luca Pacioli vo svojej Summa de Arithmetica zhrnuje všetky matematické poznatky a naznačuje, kadiaľ by sa bolo treba uberať, ale až budúce pokolenie vyrastajúce na parížskej a bolonskej univerzite rieši úlohy. Je charakteristické, že univerzálny génius, ktorý bol aj najväčším umelcom tohto obdobia, Leonardo da Vinci, takisto sa zaoberal mnohými odvetviami prírodných vied, ale rozmýšľal hlavne o vzdialených možnostiach. Svoje myšlienky ani nezverejnil, iba si ich zaznamenal tajným písmom, takže potencionálne plodné myšlienky zostali neplodné. Potomkovia majú sklony preceňovať Leonardov prínos pre prírodovedu. Presne povedané, jeho myšlienky neboli prínosom, boli iba zaujímavé (lebo keď sa stali známymi, veda už dávno prekonala jeho geniá1ne tušenia), a vo svojej izolovanosti nemohol korigovať svoje omyly. Dobrým príkladom je jeho anatómia.

Leonardo sa intenzívne zaoberal anatómiou, sám pitval, prednášal anatómiu, s obdivuhodným umením vypracovával svoje anatomické obrazy – ale odborníkovi stačí jediný pohľad a hneď mu udrú do očí hrubé chyby. A tak hoci jeho anatomické poznatky boli presnejšie ako poznatky jeho súčasníkom, po Andreasovi Vesaliovi mali už iba historický význam.
Rovnaká je situácia s jeho zaujímavými geologickými a geofyziká1nymi konštatovaniami, so správnym vysvetlením fosí1ií, hodnotnými botanickými a zoologickými pozorovaniami, činnosťou v oblasti matematiky, jeho koncepciou fyziky. Ohromné tušenia geniálneho rozumu v období docta ignorantia - vedeckej nevedomosti – boli ukryté v spleti tajného písma, a keď ho veda rozlúštila, moh1a už iba vzdať úctu neobyčajnej schopnosti jeho prorockého ducha, ale nemohla zužitkovať jeho geniálne myšlienky.




Začiatok novoveku

Šestnáste storočie je oveľa komplikovanejšie ako 15. storočie. Ani hocijako zjednodušene nemožno povedať – toto storočie bolo také alebo onaké. Bolo aj také, aj onaké a ešte inaké. Prv sa ešte mohlo jednoznačne hovoriť o renesančnom duchu, teraz to už nejde. Nie že by bol vyhasol duch renesancie, ale sa pretvára, vyvíja, zlieva so vše1ičím – už to nie je puberta, aj milá v svojom rozbehu, strážiaca dedičstvo stredoveku a príznačný individualistický spôsob života, ktorý ani svoje tragédie neberie vážne – nové storočie je krvavé a vážne: namiesto roztržiek medzi mestami celou Európou otriasajú vojny (na západe oddiely Karola V. vyplienia aj Rím, z východu Turci sa dostanú až k Viedni), náboženské nezrovnalosti vyústia do krvavých reformačných a proti reformačných bojov, ktoré definitívne zmenia tvár Európy. A nezabúdajme, že medzitým sa aj svet poriadne rozšíril – od čias Krištofa Kolumba prebieha boj o protiľahlú polovicu zemegule. Rozmáha sa kolonizácia, špekulácia, obchod s otrokmi, z Ameriky a z Indie prúdia vzácne kovy, rozširuje sa svetový trh, narastá hospodárska sila meštianstva a bieda pracujúcich. Obchodné mestá Dolného Nemecka prevýšia talianske, anglická obchodná flotila prevýši holandskú, anglická vojnová flotila porazí španielsku armádu. Hegemóniu Talianska nezachráni ani Machiavelliho pero, ani meč Cesareho Borgiu, ani pápežská autorita. Pred úplným rozpadom ju zachráni inkvizícia dominikánov a bojový fanatizmus novopečených jezuitov. Túto panorámu nemožno považovať za prehľad, iba za náčrt – takto sa začal vytvárať svet novoveku. Život bol pestrý, hrozný a veľmi neistý: každý zajtrajšok bol zaťažený mnohými prekvapeniami. Medzi epidémiami, žoldniermi, udavačmi, inkvizítormi bolo treba žiť takmer utajene. Mestá boli na prvý pohľad malebné, ale nezdravé.

Medzi priekopami, baštami a vežami tu a tam žiarivý palác a okolo úzkych, špinavých, krivolakých ulíc veľa drobných domov. Poschodia obytných domov sa stavali tak, že vystupovali z múrov, takže v úzkych uličkách sa takmer dotýkali a ulica pod nimi bola tmavá a nevzdušná, bez dlažby. Nestavali sa komíny a odkvapy, dážď sa lial zo strmých striech doprostred ulice, kam sa vyhadzovali smeti a vylievali výkaly.
Paláce sú kamenné, so sklenými oknami, obytné domy zväčša drevené, so slamenými strechami, v oknách do oleja namočený papier, stoja husto vedľa seba – keď niekde vzbĺkne strecha domu, za pár hodín je v plameňoch celá časť mesta. Obleky šľachticov, sluhov a vojakov sú pestré, takmer šašovské, tí čo nemajú peniaze, chodia v handrách. Produktívnu prácu vykonáva pomerne malý počet ľudí, prevažnú časť obyvateľstva tvoria žobráci, tuláci, bedári, potulní zbojníci, príležitostní predavači, podomoví obchodníci, mastičkári, predavači odpustkov, prostitútky, mnísi, mníšky, žoldnieri, lokaji, sluhovia a šľachtici. Dobrého remeselníka si vážili a dobre platili. Situácia námedzných robotníkov a roľníkov bola ťažká; keď sa pre nedostatok práce dostali na ulicu, nik sa o nich nestaral, úrady s nimi zaobchádzali ako so zločincami. Nemocníc bolo málo a boli preplnené, boli to skôr útulky biedy ako liečebné ústavy. Verejných kúpeľov bolo pomerne veľa, nezakladali ich však z hygienických dôvodov, slúžili skôr samopašným mravom. Úradnícka vrstva je malá, existencia inteligencie slabo zabezpečená. Najvyhľadávanejšia je cirkevná dráha, čiastočne z túžby po kariére, čiastočne z nádeje na pokojný a blahobytný život. Medzi kňazmi a mníškami bol mravný život rovnako uvoľnený ako mimo rádov, niektoré ženské kláštory súperili s bordelmi, ibaže kurtizány boli vo väčšej vážnosti. Celibát zakazoval kňazom iba manželstvo, lásku nie – mohli udržiavať aj bordel či krčmu, kým to nezakázal pápežský dekrét.
Spravodlivosť sa vykonávala svojvoľné, bezpečnosť občanov bola biedna. Zákon určoval tresty, pri ktorých tuhne krv. Falšovateľa peňazí uvarili, nevernú manželku za živa zakopali, vlastizradcu rozštvrtili, ohováračovi vypálili biľag, vraha lámali na kolese alebo stiahli z kože, bohorúhačovi vytrhli jazyk, buričovi odrezali ruku alebo uši – ak ho dostali do rúk a ak nemal dosť peňazí, alebo mocného zástancu.

Iba inkvizíciu nebolo možné ani podplatiť, ani slovami autority priviesť k rozumu – svätý úrad však svojimi zastrašovacími prostriedkami neslúžil zákonnosti, ale cirkevnej moci.
Taký bol svet na sklonku stredoveku, v cinqueceonte lesknúcom sa zlatom a kvapkajúcou krvou, keď v Anglicku Thomas More napísal Utópiu, vo Fracúzsku Francois Rabelais Gargantua a Michel de Montaigne svoje jemné básne o živote a smrti, v Taliansku Torquato Tasso rozhorčene škrtal najkrajšie riadky Oslobodeného Jeruzalema, v Nemecku Johannes Reuchlin a Ulrich von Hutten bojoval za nemeckú jednotu, v Bazileji vydal Erasmus Rotterdamský Chválu bláznovstva, v Ženeve Miguel Servetus zahynul na hranici pre popieranie trojjedinosti boha a Sébastian Castellio sa chystal na martýrstvo za svoj Manifest trpezlivosti, v Španielsku Cervalntes brkom zachytil zmätky rytierskej romantiky. . . Humanisti nemali ľahký údel. Ani maliari, a predsa Michelangelo Buonaroti, Tizian, Tintoretto a El Greco, na severe zas rodina Bruegelovcov otvorili nové cesty umenia. V tomto storočí začal písať aj Shakespeare.
A veda?
Vo vede cinquecenta nemožno vidieť iba boj proti scholastike. Dogmatizmus naozaj nikdy natoľko nepoukazova1 na rozklad ako v tomto storočí. Ale životné dielo Mikuláša Kopernika, Bernardina Telesia, Andreasa Vesalia, Ambroisa Parého, Konrada Gesnera či Giordana Bruna je čosi viac – základ nového prírodovedného obrazu sveta.
Ešte neuplynulo ani sto rokov, čo Gutenberg zaviedol svoju kníhtlač, a už sa množia tlačiarne ako huby po daždi. Netlačia iba bibliu v čoraz viacerých jazykoch a vo väčších nákladoch, Európu zaplavuje aj taký prúd prírodovedných diel, že dnes sa udivene spytujeme, kde sa našli čitatelia toľkých kníh, ak sa aj našli autori. Tlačiarne v Benátkach, vo Florencii, Padove, Bologni popri tlačiarňach v Norimbergu, Frankfurte, Bazileji, Antverpách, Lyone, Paríži, Londýne a v mnohých ďalších mestách chrlia niekoľkozväzkové hvezdárske, anatomické, zoologické, botanické a lekárske knihy. Konzervatívni profesori na univerzitách by radi zdržali vývoj vedy, ale pitvy, cestovanie, poznávanie sveta, nové a nové poznatky a hlavne spod ťaživého bremena scholastiky oslobodené myslenie odrazu sťažuje ochranu zastaraných učení. Ako hovorí Engels, bola to doba, ktorá potrebovala velikánov, a velikánov aj zrodila.








Literatúra:
1. Istvan Benedek: Cesta poznávania, Smena Bratislava 1978
2. Humanizmus a renesancia, Bratislava 1967
3. Kunczynska A. – Kunczynski J.: Humanizmus, Praha 1972.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?