Úspešná rodičovská výchova

Kategorie: Psychológia (celkem: 235 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 5677×

Příbuzná témata



Úspešná rodičovská výchova

Všetci obviňujú rodičov; nielen kvôli problémom s mládežou, ale aj kvôli, problémom, ktoré vraj mládež spoločnosti spôsobuje. Za všetko môžu rodičia, ponosujú sa odborníci, zodpovední za zdravú psychiku pri pohľade na čoraz znepokojujúcejšie štatistiky o závažných citových poruchách mládeže, o ich závislosti na drogách, o ich početných samovraždách. Politici a kritici obviňujú rodičov z výchovy nevďačných rebelantov, vzbúrencov, generácie, ktorá poriada mierové manifestácie a spaľuje povolávacie lístky .Rodičia sú podľa učiteľov a pedag6gov zodpovední aj za neúspechy v škole a za veľký počet tých, ktorí neukončia školu.
Kto však pomáha rodičom, aby vychovávali svoje deti úspešnejšie? Kde a kto môže rodičov naučiť čo nerobia správne a ako inak by mohli vychovávať svoje ratolesti?
Rodičia sú obviňovaní, avšak nikto ich nevyškoľuje. Mili6ny nových matiek a otcov začínajú každoročne „pracovať“ v tomto azda najťažšom odbore: prinesú domov dojča, takmer úplne bezmocné, nesú plnú zodpovednosť za jeho fyzické i psychické zdravie a majú z neho vychovať aktívneho, spolupracujúceho a užitočného člena spoločnosti. Existuje ešte ťažšia a náročnejšia práca? A koľkí boli k rodičovstvu vychovávaní?
Určitý druh školenia je schopný zlepšiť efektívnosť mnohých rodičov pri výchove detí. Majú možnosť osvojiť si také špecifické schopnosti, kt9ré napomáhajú udržiavať v činnosti obojstranný komunikačný kanál medzi rodičom a dieťaťom. Majú možnosť spoznať také nové met6dy na riešenie konfliktov, ktoré nerúcajú, ale upevňujú vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia a deti sú schopní vytvoriť medzi sebou láskavý a dôverný vzťah, vybudovaný na vzájomnej láske a úcte. Potvrdilo sa aj, že sa dá vyhnúť priepasti medzi generáciami.
Hrôza sprevádzajúca pubertu je nielen normálnym, ale aj nevyhnutným javom, ktorý vyviera z prirodzenej túžby mladých stať sa nezávislými, búriť sa proti rodičom. Sme presvedčený, že puberta, ako to potvrdzujú mnohé štúdie, je pre každú rodinu obdobím nevyhnutných búrok a napätia. Rodičia, ktorí ukončili kurzy „Výchova k úspešnému rodičovstvu“ referovali o prekvapení, že počas puberty svojich detí nepociťovali ani vzburu ani chaos.
Dnes už rozhodne vieme, že deti v puberte sa nebúria proti rodičom. Búria sa proti deštruktívnym disciplinárnym spôsobom, ktoré sú rozšírené medzi rodičmi na celom svete.

Keď rodičia zamenia starý, neosvedčený spôsob riešenia konfliktov novým, môže byť vzbura v období puberty len výnimkou, nie pravidlom.

„Výchova k úspešnému rodičovstvu“ – program stavia otázku trestu do nového svetla. "VUR - rodičia" znova a znova dokáza1i, že trest ako prostriedok udržiavania disciplíny sa môže z výchovy detí vylúčiť, a to s definitívnou platnosťou. A ide o všetky druhy trestov, nielen fyzické! Je možné vychovávať zodpovedné, slušné a spolupracujúce dieťa bez použitia hrozby; hociktorý rodič sa môže naučiť vplývať na svoje dieťa tak, aby samo od seba, a nie zo strachu pred trestom, pred odoprením určitých výhod, zohľadňovalo požiadavky rodičov .
Rodičia dokázali ako fantasticky sa vedia zmeniť, ak majú možnosť primerane sa vzdelávať. Dnes sme pevne presvedčený o schopnosti rodičov prijímať nové poznatky a osvojovať si nové schopnosti. Veľa rodičov už vie, že ich staré met6dy boli neúčinné. Preto je väčšina z nich ochotná a schopná premeny.

Počas vytvárania programu VÚR sme boli nútení postaviť sa zoči voči skutočnosti, ktorá nás občas roztrpčovala, inokedy zase pobádala k boju. Takmer všetci rodičia vychovávajú svoje deti a riešia rodinné problémy rovnakým spôsobom ako to robili ich rodičia, ktorí tento postup prebrali od svojich rodičov atď. Na rozdiel od väčšiny spoločenských ustanovizní zostal vzťah medzi rodičom a dieťaťom nezmenený .Rodičia vlastne používajú met6dy staré dve tisícročia.
Niežeby ľudstvo nezískalo nové poznatky o ľudských vzťahoch. Práve naopak. Psychológia, evolučná psychológia a iné vedy zaoberajúce sa správaním nahromadili obrovské poznatky o deťoch, o rodičoch, o medziľudských vzťahoch, o pomoci vo vývoji iného človeka, o vytvorení psychicky zdravého prostredia. Vieme vera o účinnej individuálnej komunikácii, o sile ľudských vzťahov, o konštruktívnych riešeniach konfliktov atď. Žiaľ tí, ktorí tieto nové fakty odhalili, ktorí vypracovali nové met6dy, sa v skutočnosti málo pričinili o to, aby sa o nich dozvedeli aj rodičia. V knihách a v odborných časopisoch sa odborníci navzájom oboznamujú s výsledkami výskumov, nekomunikujú však s rodičmi, ktorí by mali využívať tieto met6dy.

¨ ¨ ¨

Problematika rodiny, jej zmyslu, podstaty, perspektívy a stálosti, a, žiaľ, dnes i čoraz pálčivejšia i problematika rozvodovosti sú neustále stredobodom spoločenského záujmu. Týmito otázkami sa zaoberajú sociológovia, psychológovia, psychiatri, sexuológovia, etici, právnici a dokonca aj politici. Títo odborníci skúmajú danú problematiku zo svojho odborného hľadiska, skôr v teoretickej rovine.

Neodborne, ale predsa len najčastejšie a najzaujatejšie sa však príslušnými problémami zaoberajú tí, pre ktorých sa stáva otázka rodiny osobným problémom.
Sú to jednak mladí ľudia, ktorí o svojej budúcej rodine ešte len uvažujú, a jednak (a vari väčšmi) tí, ktorí sa už stihli "popáliť" a hľadajú riešenie, východisko zo zložitej situácie. Nad problematikou sa neraz hlbšie zamýšľajú i rodičia, ktorí si robia starosti o svoje deti, či už dospievajúce, alebo v manželstve .nespokojné, ako aj mladí ľudia, ktorí by zasa chceli pochopiť problémy svojich rodičov žijúcich v nezhode.

Celým okruhom otázok svojho perspektívneho rodinného života by sa mali skutočne intenzívne zaoberať predovšetkým tí, ktorí majú založenie vlastnej rodiny pred sebou, tí, ktorí sa stávajú "kováčmi" svojho šťastia, najmä rodinného šťastia (alebo možno nešťastia). Na povolanie či na športovú alebo kultúrnu činnosť sa človek pripravuje štúdiom, výcvikom, školením, tréningom alebo cvičením. Je potom vôbec možné, aby sa dala schopnosť budovať a udržiavať si uspokojivý, hrejivý, všestranne plodný rodinný život nadobudnúť len tak pomimo, bez chcenej, uvedomenej, sústavnej, kvalifikovanej alebo lepšie povedané bez kvalifikovane a múdro riadenej prípravy? Mnohí to asi skúsili takto, a práve preto stroskotali. Škoda, že často až v tejto fáze začínajú s uvedomelým poznávaním takej nesmierne širokej, zložitej a životne dôležitej problematiky. Nech to však slúži aspoň ako výstraha pre tých, čo by mohli nájsť správne cesty budovania dobrých rodinných vzťahov hneď na začiatku, ešte prv, ako sa ich život dotkne z tej bolestivejšej stránky .
Kto si chce postaviť dom, musí sa to najprv naučiť. Čo by sme si pomysleli o človeku, ktorý by začal stavať dom bez akýchkoľvek znalostí a až potom, keď sa mu stavba zrúti, začne sa učiť, ako treba správne postupovať? A pritom by to ešte nebolo najhoršie, ak môže začať znova a už poučený dovŕši stavbu do úspešného konca. No koľkí si najprv "budujú" rodinu naivne, laicky, nepoučene, podľa nepodložených predstáv; až vtedy, keď sa im "rodinná stavba" zrúti, začínajú vážne uvažovať, hľadať poučenie a chceli by začať odznova. Život je iba jeden, a druhý pokus je už vždy zatienený nielen vekom, ale aj troskami prvých skúseností, ktoré sa nedajú nikdy celkom vymazať, "odpratať", ako je to pri odstraňovaní trosiek neodborne stavaného domu. Dom, byt, nábytok či autá sa dajú vymeniť, predať; možno sa odsťahovať, zmeniť zamestnanie, no svoj život nik nemôže ani predať, ani vymeniť. A to sa týka aj rodinného života! Tento život treba budovať vedome raz navždy, pretože to, čo sa v tejto oblasti urobí, dobre alebo zle, to sa vlečie s človekom do konca. Nemožno nič jednoducho odpísať a začínať znova.

Nech to znie akokoľvek smutne, ba tragicky, pre každého z nás platí neodvolateľne – žijeme jediný, a teda posledný raz!
Pochopme však túto "výstrahu" mobilizačne. A preto sa na ten "posledný" život pripravme dobre. Dobre si budujme predovšetkým svoj rodinný život, ktorý je základom a rámcom našej životnej spokojnosti. Nevhupnime doň nepripravení, s nereálnymi ilúziami. Vyzbrojme sa včas potrebnými vedomosťami a vlastnosťami; prv ako ho začíname budovať, ešte pred jeho opotrebovaním alebo nenapraviteľným poškodením sa oboznamujme aj s pravidlami jeho správnej "údržby".

Nemožno, samozrejme, nikomu dávať hotové recepty na riešenie konkrétnych situácií. No čítať mapy, plány, výkresy – to sa treba naučiť ešte predtým, ako sa budeme podľa nich konkrétne orientovať. A hoci nemožno predkladať hotové riešenia, môže byť poučenie prostredníctvom knihy predsa len pomôckou, môže byť mapou umožňujúcou správnu orientáciu, ale aj kompasom, ktorý pomôže nájsť správny smer a uhol, v akom treba vykročiť, aby sme prišli do vytýčenej cieľovej stanice.

Bude tu reč predovšetkým o rodičoch, teda o ľuďoch, ktorými sa pre malého človeka obyčajne, začína život so svojimi radosťami a strasťami, otvára sa obrovský a neznámy svet. Akí ste, otcovia, a mamy? Smutný alebo veselí, zlostní alebo dobrácki, zaujímaví alebo nudní? Deti si vás veľmi chcú vážiť, pýšiť sa vami. Dávate im túto možnosť? Nezachmurujete otvorené a oddané detské srdce ťažkými zážitkami? Nenechávate malého človiečika bez pozornosti a podpory, neprejavujete ľahostajnosť k jeho záujmom?
Ak je to tak, potom dieťaťu mnohé farby okolitého sveta stemnejú, dni sa stávajú jednotvárnymi a čiernymi, myšlienky sú nedetsky ťažké. Tak sa dostáva do kategórie „ťažkých prípadov“. Všetko sa začína pri vás a u vás, rodičia .. preto sa znova a pozornejšie prizrite na seba, na svoje skutky, na vzťahy k deťom. Pamätajte, že vo vašich rukách bije živé ľudské srdce, krehké a nežné. Je to srdce vášho dieťaťa. Urobte všetko, aby sa radovalo, jasalo, ľúbilo, pýšilo.

¨ ¨ ¨

Väčšina rodičov si hneď na začiatku uvedomuje, že musia detskú aktivitu obmedzovať a učiť dieťa ovládať svoje chovanie. Cítia, že pokiaľ s týmto usmernením nezačnú včas, z dieťaťa sa stane tyran. A práve v tomto bode robia rodičia zvyčajne chybu, ak na začiatku procesu káznenia označia svoje dieťa nálepkou „zlé“, hoci v skutočnosti dieťa zlé nie je.

Ak sa rodičia hnevajú pre temperamentnejšie chovanie a považujú tento nadbytok energie za krutú daň rodičovstvu, dieťa vzápätí pochopí, že je viac príťažou než požehnaním.
Keď vo chvíľach usmernenia dieťa cíti, že je rešpektované, nestratí sebaúctu ani v okamihoch, keď urobí niečo veľmi nepekné. Bude ho mrzieť jeho chyba, ale zostane mu viera, že problém prekoná. Ak však ochromíme jeho sebaúctu pre jeho nesprávne konanie, zbavíme ho vedomia vlastnej hodnoty. Čím menej lásky pociťuje dieťa v týchto chvíľach, tým cielenejšie bude odmietať rodičovskú autoritu a iné cesty k náprave. Čím plnšie uspokojíme detskú základnú potrebu po sebaúcte počas kárneho opatrenia, tým menej vzdoru bude prejavovať. Pokarhanie má byť nerozlučne späté so sebaúctou.

Päť zásad správneho usmernenia dieťaťa - podľa Nancy Van Peltová – „Zajtra znova a inak“.

1. Získaj a udržuj si rešpekt.
Rešpekt je obojsmernou cestou. Ak matka znižuje dieťa pred priateľmi a otecko má uštipačné poznámky, nemali by spätne od dieťaťa očakávať prejavy úcty. Rodičia, ktorým sa podarí získať si úctu dieťaťa už v rannom veku, zvyčajne si ju udržia i v období puberty.
2. Stanov hranice.
Tam, kde sa stretávajú dva životy, je potrebné vymedziť hranice pre udržanie priateľských vzťahov. Dieťa potrebuje vedieť, čo mu dovolíš a čo je zakázané. Zníž počet obmedzení a zákazov na únosnú mieru, aby ich dieťa mohlo chápať ako rozumné. Akonáhle dieťa dospeje, uprav alebo zruš obmedzenia, ktoré už neplnia svoj účel. 3. Vysvetli dieťaťu, prečo sa má riadiť danými zásadami.
Dlhodobým cieľom rodičov je, aby naučili dieťa ovládať svoje chovanie, robiť uvážené rozhodnutia, zvažovať dôsledky skôr než volí, samostatne riešiť osobné problémy a dopredu plánovať. Akonáhle dieťa pochopí, že jeho jednanie prináša dôsledky, dokáže sa lepšie rozhodovať i bez rodičov. Rodičia by mali naučiť dieťa, aby uvažovalo o dôsledkoch vlastného konania.
4. Prikáž raz a jasne – potom konaj.
Keď dieťa príde k stolu so špinavými rukami, nemusíš opakovať starú pesničku: „Koľkokrát ti mám hovoriť, aby si si najprv umyl ruky!“ Vezmi jednoducho zo stola jeho tanier a príbor a nedaj mu žiadne jedlo, pokiaľ nepríde s čistými rukami. Druhýkrát už mama nebude musieť vysvetľovať, prečo na stole niektoré taniere chýbajú. Dosahovať vyžadované obyčajnými vyhrážkami, to je úbohé jednanie. Narušuje rodičovsko-detské vzťahy. Čin navodí poslušnosť oveľa rýchlejšie než slová – s menšou námahou rodičov a s menej slzami zo strany detí.
5. Vyváž disciplínu láskou.
Extrémy sú zriedkakedy dobré, zvlášť v oblasti výchovy detí. Prehnane autoritatívny, alebo povoľný, tvrdý či nedôsledný, to všetko sú krajnosti, ktorým sa treba vyhnúť. Dieťa sa rýchlo naučí reagovať na požiadavky každého z rodičov a podľa nich sa potom chová.

Existujú tri zvyčajné metódy trestania:
1. odňatie niečoho, čo dieťa považuje za dôležité
2. izolácia – postavenie do kúta, domáce väzenie
3. bitka
Pokiaľ priestupok dieťaťa priamo neohrozuje vašu rodičovskú autoritu, prvé dva spôsoby by mali byť dostačujúce. Keď však ostatné tresty nezaberú, je niekedy nutné použiť i telesný trest. Nie je samozrejme liekom na všetky detské priestupky. Keď však dieťa priamo podrýva vašu autoritu, prejavuje otvorený vzdor alebo hovorí: „Nebudem robiť to čo chceš ty,“ je treba zasiahnuť výrazným spôsobom, ale tak, aby zostalo nedotknuté jeho vedomie vlastnej hodnoty.

Aby rodičia naučili dieťa poslušnosti, musia sami mať vyzretú povahu. Rodičia však nemôžu raz týždenne hodnotiť svoju popularitu, aby sa presvedčili, nakoľko dobrí sú v očiach svojich detí. Výchova je projekt na plných dvadsať rokov. Ak rodičia v spolupráci s cirkvou, so školou a spoločnosťou, splnia svoju úlohu, potom v tých dvadsiatych rokoch dieťa postupne získa sebekázeň.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?