Umberto Eco Interpretácia a nadinterpretácia

Kategorie: Filozofia (celkem: 213 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 5165×

Příbuzná témata



Umberto Eco Interpretácia a nadinterpretácia

ÚVOD

V tejto knihe nájdeme 3 štúdie Umberta Eca. Okrem jeho štúdií kniha prináša príspevky niekoľkých najvýznamnejších osobností, ktoré pracujú v oblasti filozofie, literárnej teórie a kritiky.
Kniha je výrazným príspevkom do diskusie o význame textu a je určená aj pre tých, čo sa zaujímajú o literárnu teóriu, o otázky, ktoré so sebou prináša problém interpretácie.
Táto kniha obsahuje upravené texty Ecových prednášok z roku 1990, príspevky 3 účastníkov seminárov a Ecovu odpoveď.

UMBERTO ECO svetoznámy románopisec, popredný teoretik semiotiky (veda o znakoch), profesor semiotiky na Bolonskej Univerzite je rodák z Piedmontu, študoval filozofiu na Univerzite v Turíne. Pripravoval kultúrne programy pre TV, pôsobil na rôznych univerzitách ( Turín, Miláno...), pracoval aj ako editor pre vydavateľstvá. Od roku 1975 je vedúcim Katedry semiotiky na Univerzite v Bologni. Publikoval tucet kníh, ktoré významným spôsobom prispeli do oblasti estetiky, semiotiky a kultúrnej kritiky. Je plodným novinárom a širokej verejnosti sa predstavil ako autor Mena ruže, ktorý sa stal svetovým bestselerom. Eco rozvíja svoj názor na to, ako môže „zámer diela“ určiť hranice možných interpretácií. Slovo interpretácia začala nadobúdať svoj význam až v 2 pol. 20. stor. a znamenala pochopenie všetkých výtvorov ľudského ducha.
Eco sa predstavil prednáškami a na jeho tvrdenia reagovali 3 členovia seminárov:
1. Richard Rorty sa zaoberá rozdielom medzi „interpretáciou“ textu a jeho „použitím“. Podľa jeho názorov sa Eco pridŕžal predstavy, že text má „podstatu“.
2. Jonathan Culler vo svojom príspevku polemizuje s Ecom aj s Rortym. Culler sa obhajcom nových prístupov označovaných ako „teória“. Jeho príspevok obhajuje to, čo Eco označil ako „nadinterpretácia“. Culler polemizuje o tom, či by sa názov „nadinterpretácia“ lepšie nevystihol názvom „podinterpretácia“. Culler tvrdí, že „ideou literárbych štúdií ako disciplíny je práve pokus systematiky pocopiť semiotické mechanizmy literatúry“.
3. Christine Brooke – Roseová sa zaoberá otázkami týkajúcimi sa podstaty a cieľov žánru, do ktorého patria Ecove vlastné beletristické diela a ktoré nazýva „dejinami ako paliimpset“. Ako autorka románov a kritička svoj príspevok začína klasifikáciou toho, ako sa súčasná beletria pokúša prepracovať dejiny tým, že transponuje modality času a miesta.

Po prednesení príspevkov nasledovala živá diskusia.

Vo svojej odpovedi na túto diskusiu Eco, odporujúc protikladným argumentom Rortyho a Cullera, znovu vyhlasuje, že medze rozsahu legitimnej interpretácie sa určujú vlastnosťami samotného textu. Poukazuje aj na to, že všetci diskutijúci hľadajú v praxi za rozmanitými textami, napísanými jedným autorom, istý druh jednoty presvedčenia a senzibility. V súlade s týmito si Eco dovoľuje hovoriť o Interpretácií a nadinterpretácií.


INTERPRETÁCIA A DEJINY
Umberto Eco

Umberto Eco napísal mnoho diel, v ktorých sa zaoberá rôznymi myšlienkami. Napríklad v knihe Opera aperta (Otvorené dielo) obhajoval aktívnu úlohu interpreta pri čítaní textov, ktoré majú esetetickú hodnotu. Vo svojich novších prácach (napr. A Theory of Semioties, Semioties and the Philosophy of Language) pracoval na myšlienke neohraničenej smiózy.
Niktoré kritiky tvrdia, že jediným spoľahlivým čítaním textu je zavádzajúce čítanie, že text má byť iba piknikom, kde autor prináša slová a čitatelia zmysel. Eco spomína, že niekto pred rokmi tvrdil, že je možné robiť veci pomocou slov. Interpretovať znamená vysvetliť, prečo tieto slová môžu robiť rozličné veci tým, ako sú interpretované. Existujú dokumenty, ktoré dokazujú, že jestvuje aspoň jeden prípad, keď možno povedať, že daná interpretácia je zlá. Už toto samo stačí na vyvrátenie hypotézy, že interpretácia nemá nijaké verejné uznané kritéria.
V jednej zo svojich prác tvrdí, že okrem zámeru autora a zámeru interpreta jednoducho „vytĺkajú z textu tvar, ktorý bude slúžiť jeho vlastnému cieľu, existuje tretia možnosť: zámeru textu.
Ak knihy hovoria pravdu aj v prípade, že si protirečia, potom každé ich slovo musí byť alúziou, alegóriou. Aby sa dalo pochopiť mystické posolstvo obsiahnuté v knihách, bolo nevyhnutné za výpoveďami ľudí hľadať zjavenie, a to také, ktoré by bolo zvestované samotným božstvom prostredníctvom vízie, sna alebo veštby. A tak je pravda stotožňovaná s tým, čo nie je povedané, alebo čo je povedané zahalene a čo treba pochopiť za alebo pod povrchom textu. Kým pre grécky racionalizmus vec bola pravdivá iba potiaľ, pokiaľ mohla byť objasnená, teraz je pravdivou vecou najmä to, čo vysvetlené byť nemôže.

Vesmír sa stáva jednou veľkou zrkadlovou sieňou, kde akýkoľvek individuálny objekt tak zrkadlí, ako aj označuje všetky ostatné.
Hermetické myslenie tvrdí, že čím je náš jazyk neurčitejší a mnohoznačnejší a čím viac používa symboly a metafory, tým vhodnejší je na pomenovanie jednoty, v ktorej dochádza k prebývaniu protikladov, ale tam kde prevládne prekrývanie protikladov, tam sa rúca princíp identity.
Interpretácia je v dôsledku toho nekonečná. Pokus hľadať posledný, nedosiahnuteľný význam vedie k tomu, že pripustíme nikdy sa nekončiaci prúd a prešmykovanie významov. Každý predmet či už pozemský alebo nebeský, ukrýva tajomstvo. Deje sa tak v stálom pohybe smerom k poslednému tajomstvu. Nijaké posledné tajomstvo však neexistuje.
Idey klasického hermetizmu sa neustále pretvárali, zároveň sa stále o nich polemizovalo, súťažilo a objavovalo čosi nové no nakoniec toto poznanie prežilo ako marginálny jav napr: Myšlienka vyjadrená Paulom Valérym, pre ktorého (nejestvuje pravdivý zmysel textu), je hermetická.
V tradícií gréckeho racionalizmu znamená pravdivé poznanie existencie v protiklade k jednoduchému vnímaniu alebo mimike.
V rannom kresťanstve však toto slovo znamenalo metaracionálne, intuitívne poznanie, dar poskytnutý božstvom. Gnostické odhalenie hovorí v mystickej forme, aká je božskosť sama so sebou. Svet vytvorený omylom je nepodareným vesmírom. medzi dôsledky tohto nepodarku patrí čas, deformovaná imitácia večnosti. Gnosticizmus si vypracoval odmietavý syndróm tak voči času ako aj voči dejinám. Gnosticizmus na rozdiel od kresťanstva nie je náboženstvom pre otrokov, ale pre pánov, preto sa gnostický pôvod vidí v dvornej láske. Je veľa názorov na gnostické korene. Jedny ich vidia v romantickom idealizme, druhí že sú vynálezom buržoácie, ba existujú ľudia ktorí hovorili o gnostických prvkoch v marxizme a leninizme. Jung pretavil aj problém z hľadiska znovuobjavenia pôvodného ega. Hermetické a gnostické dedičstvo spoločne vytvárajú syndróm tajomstva.

Text je do nekonečna otvoreným vesmírom, kde interpret môže objavovať nekonečné množstvo vzájomných spojení. Povinnosťou jazyka je ukázať, že to o čom môžeme hovoriť, je iba súhrn opozícií. Čitateľ musí predpokladať, že každý riadok textu skrýva nejaký ďalší význam, že slová ukrývajú nevypovedané. Skutočný čitateľ chápe, že tajomstvom textu je jeho prázdnota.

Nikto by nemohol povedať, že text akonáhle sa oddelí od svojho autora (a je zámeru) a od konkrétnych okolností výpovede, vznáša sa vo vákuu nekonečného radu možných interpretácií.
Interpretácia musí hovoriť o niečo, čo možno niekde nájsť a istým spôsobom rešpektovať.


NADINTERPRETOVANIE TEXTOV

Umberto Eco

V „ Interpretácií a dejinách“ som sa zaoberal metódou interpretovania sveta a textov, založenou na individualizácií vzťahov spolupatričnosti, ktoré spájajú mikrokozmos a makrokozmos.
Táto moja hypotéza je historicky všeobecnejšia a zameriava sa na zdôraznenie interpretačného kritéria (nazývam ho hermetickou semiózou).
Uvádzam zoznam kritérií, pomocou ktorých možno spájať obrazy alebo slová:
1, prostredníctvom podobnosti
2, prostredníctvom metonýmie a homonýmie
3, prostredníctvom inónie a kontrastu
4, prostredníctvom slova a znaku
5, prostredníctvom podobnosti mena
6, prostredníctvom typu a druhu
7, prostredníctvom pohanského symbolu
8, prostredníctvom národov
9, prostredníctvom znakov zverokruhu
10, prostredníctvom bežných charakteristík
11, prostredníctvom hieroglyfov
12, prostredníctvom vzťahov medzi orgánom a funkciou

Ako vidieť niekedy sú ani 2 veci podobné a v určitom kontexte sa objavujú spolu. Zakaždým, keď si myslíme, že sme objavili nejakú podobnosť, ona iba poukazuje na ďalšiu podobnosť – a tak donekonečna.
Hermetická semióza spočíva na tom ak sú si 2 veci podobné, jedna sa môže stať znakom druhej a „vice versa“. Takýto prechod do podrobnosti k semióze však nie je automatický. Hermetická semióza praktizuje veľmi odvážne podozrievavú interpretáciu lebo sa riadi zásadami ľahkej prístupnosti a využíva princíp falošnej tranzitívnosti. O dôsledku sa predpokladá a interpretuje sa ako príčina svojej vlastnej príčiny.
Niekto môže namietať, že na to, aby sme definovali zlú interpretáciu, potrebujeme kritériu definovania interpretácie dobrej. Ja si naopak myslím, že môžeme akceptovať istý druh Popperovej zásady, podľa ktorej platí, že ak neexistujú nijaké pravidlá, ktoré pomáhajú určiť, ktoré interpretácie sú „najlepšie“, existuje aspoň pravidlo na určenie tých „zlých“.

Ako náhle sa text stane pre istú kultúru „posvätným“ stáva sa predmetom procesu podozrievavého čítania, teda predmetom toho, čo je nepochybne prebytkom interpretácie.
Dante ako prvý povedal, že jeho poézia vyjadruje prenesený význam, ktorý treba objaviť za a pod doslovným významom.
Thoms Kulm poznamenáva, že na to, aby bola nejaká teória akceptovaná ako paradigma, musí sa zdať lepšia než iné súperiace teórie, ale nemusí nevyhnutne vysvetliť všetky fakty, ktorými sa zaoberá.
V texte existuje stála asociácia medzi fónickou podobnosťou slov „in praesentia“ a fónickou podobnosťou slov „in absentia“. Text závisí od vyčlenenia izotopie. Greimas definuke „izotopiu“ ako „súbor rozmanitých sématických kategórií, ktoré umožňujú jednoliate čítanie príbehu“.
Klasický spor sa usiloval nájsť v texte alebo to, čo chcel povedať autor alebo to, čo povedal text nezávisle od zámeru autora. Zámer textu sa neobjavuje na povrchu textu. O zámere textu sa nedá hovoriť iba ako o výsledku domnienky zo strany čitateľa. Iniciatíva čitateľa v zásade spočíva v tom, že vysloví domnienku o zámere textu. Text je nástroj vynájdený na to, aby vytvoril svojho modelového čitateľa. Tento čitateľ nie je autorom „jednej správnej“ domnienky.

Vnútorná súdržnosť textu kontroluje inak nekontrolovateľné pohnútky čitateľa.
V mojej predstave interpretácia textu ako odhalenia stratégie, ktorá sa zameriava na vytvorenie modelového čitateľa, koncipovaného ako ideálny náprotivok modelového autora, je pojem zámeru empirického autora celkom nanič.


MEDZI AUTOROM A TEXTOM

Umberto Eco

Každý akt čítania je zložitou transakciou medzi kompetenciou čitateľa (čitateľovými poznatkami o svete) a charakterom kompetenciu, ktorú postihuje daný text, aby bol čítaný úsporným spôsobom. Mnohí spisovatelia zdôrazňovali vo svojich dielach rozdiel medzi interpretovaním a používaním textu. Ak však chcem text interpretovať, musím rešpektovať jeho kultúrne a jazykové pozadie.
Medzi empirickým a modelovým autorom jestvuje postava tretia, viacmenej éterická, a nazval ju Hraničný Autor alebo Autor na pomedzí – na pomedzí medzi zámerom tej ktorej ľudskej bytosti a zámerom jazykovým, ktorý demonštruje stratégiu textu. V akte čítania sa interpretácia a použitie spolu neoddeliteľne splývajú.
Prekladmi sa môže text znehodnotiť, ba môže dôjsť k napísaniu takej vety, ktorú autor nenapísal. Toto sa stalo aj Ecovi v románe Meno ruže, keď oponoval, že vetu „najvyšším šťastím je mať to, čo máš“ nikdy nenapísal. Medzi nedosiahnuteľným autorovým zámerom a zdôvodniteľným čitateľovým zámerom existuje transparentný zámer textu, ktorý vyvracia neudržateľnú interpretáciu. Aj v knihe Meno ruže musí byť autor pripravený čeliť rozmanitým interpretáciam takéhoto názvu. Spisovatelia, môžu vo svojich dielach uviesť empirického autora, aby zdôraznili jeho nepodstatnosť a opätovne potvrdili nároky textu.
Je dôležité pochopiť rozdiel medzi textovou stratégiou ako jazykovým objektom, ktorý majú modeloví čitatelia pred očami (tak, že môžu pokračovať nezávisle od zámerov empirického autora) a príbehom rastu tejto textovej stratégie. Ak má text mravné ponaučenie, je ním to, že osobný život empirických autorov je v istom pohľade ešte nevysvetliteľnejší než ich texty. Medzi mysteriózou históriou tvorby textu a nekontrolovateľným pomalým pohybom jeho budúcich je text ako text ešte stále uspokojujúcou prítomnosťou, bodom, ktorého sa môžeme držať.



ODPOVEĎ / ZÁVER /

Umberto Eco

(V úvode som spomínala, že v knihe sa nachádzajú aj príspevky troch významných osobností v oblasti filozofie. Neskôr uvádzam ich stručné kritiky na Umbertove prednášky. Teraz predkladám Ecovu odpoveď na ich pripomienky, dotazy a postrehy).
Príspevok Richarda Rortyho je vynikajúcim príkladom pozorného čítania mojich rôznych textov.

Zameral sa na niektoré domnelé protirečenia a uzavrel to tým, že existujú rodinné podobnosti medzi rozmanitými textami jedného autora, a že všetky tieto rozmanité texty možno chápať ako textový súbor, ktorý by sme mali skúmať z hľadiska jeho vlastnej súdržnosti.
Keď píšem teoretický text, pokúšam sa od nespojených ostrovčekov skúseností dospieť ku konkrétnemu záveru, a ten ponúkam svojim čitateľom. Ak s ním moji čitatelia nesúhlasia, alebo ak mám dojem, že ho nesprávne interpretovali, spochybňujem ich interpretácie. Odmietam tvrdenie, že text môže mať hocijaký zmysel, ale akceptujem však tvrdenie, že text môže mať veľa zmyslov.
Rortyho interpretácia bola veľmi hlboká a prenikavá. U neho zostáva text parametrom svojich akceptovateľných interpretácií. Nazdávam sa (ako čitateľ, nie ako spisovateľ), že vždy čítame emocionálne, prostredníctvom reakcií, inšpirovaných láskou alebo nenávisťou.
Interpretácia textu zahŕňa:
a, jeho literárnu podobu
b, čitateľa, ktorý číta z hľadiska daného (horizontu očakávania)
c, kultúrnu encyklopédiu, ktorá obsahuje daný jazyk a reťaz predchádzajúcich interpretácií toho istého textu.
Súhlasím s Cullerom, že nadinterpretácia je plodná, súhlasím s ideou podozrievavosti.
Rorty sa pýtal, na čo potrebujeme vedieť, ako funguje jazyk. Úctivo odpovedám: nielen preto, že spisovatelia študujú jazyk, aby sa im lepšie písalo (pokiaľ sa pamätám, na toto kládol dôraz Culler), ale aj preto, že údiv (teda i zvedavosť) je zdrojom všetkého poznania a poznanie je zdrojom potešenia. Je jednoducho krásne odhaliť, prečo a ako je daný text schopný produkovať toľko dobrých interpretácií.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?