Ľudské práva na Slovensku
Kategorie: Slohy (celkem: 413 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 06. února 2007
- Zobrazeno: 21161×
Příbuzná témata
Ľudské práva na Slovensku
ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODYOCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV
Slovenská republika je zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Vznikla na základe ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky. Do jej právneho poriadku SR boli prevzaté všetky
základné normy bývalej ČSFR zaručujúce demokraciu, zákonnosť, ako aj
ľudské práva a slobody. Ustanovenia najvýznamnejšej z nich -Listiny
základných práv a slobôd - boli zakomponované priamo do Ústavy SR. Slovensko je parlamentnou republikou, založenou na delení moci medzi moc
zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
Zákonodarnú moc vykonáva v SR Národná rada Slovenskej republiky, ktorá má
150 poslancov. Títo vykonávajú svoj mandát osobne podľa svedomia a
presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (tzv. zákaz imperatívneho mandátu). Hlavou SR je prezident. Prezidenta SR volí Národná rada SR tajným
hlasovaním na päť rokov.
Najvyšším orgánov výkonnej moci je vláda SR. Skladá sa z predsedu,
podpredsedov a ministrov. Predsedu vlády SR a ministrov, na návrh predsedu
vlády, vymenúva a odvoláva prezident SR. Za výkon svojej funkcie vláda SR
zodpovedá Národnej rade SR, ktorá jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru.
V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom a ak to
ustanoví ústava alebo zákon, aj medzinárodnou zmluvou. Všeobecné súdy
nerozhodujú o otázkach ochrany ústavnosti.
Z hľadiska ochrany ľudských práv garantovaných ústavou i medzinárodnou
zmluvou, osobitné miesto zastáva ústavný súd. Ústavný súd môže začať
konanie na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie
svojich práv. Vo svojom rozhodnutí konštatuje porušenie práva. ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY
Právny poriadok SR umožňuje každému konať, čo nie je zakázané zákonom,
pričom nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Naproti
tomu štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak by predsa len štátny orgán svoje
zákonné právomoci prekročil a zasiahol by tak neprimerane do práv občanov,
majú títo právo domáhať sa ďalšieho nezasahovania a nápravy nežiadúcich
následkov.
Avšak nie len štátne orgány nesmú zasahovať do práv občanov; aj
výkon niektorých práv fyzických osôb môže byť zákonom obmedzený, ak by
zasahoval do práv a slobôd iných.
Základné práva a slobody sú v SR upravené v mnohých právnych predpisoch,
medzi ktorými majú dominantné postavenie Ústava SR a Listina základných
práv a slobôd. Obe tieto normy zaručujú vo svojich ustanoveniach tie
základné ľudské práva a slobody, ktoré sú svojim obsahom v súlade so
základnými medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi. Z tohto hľadiska treba upozorniť na čl. 11 Ústavy SR, ktorý hovorí:
“Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah
základných práv a slobôd.” Na základe tohto ustanovenia sa základné
medzinárodné ľudskoprávne dokumenty, ktorými je Slovenská republika
viazaná, stávajú takisto prameňom práva SR v oblasti ľudských práv; majú
dokonca v určitých prípadoch prednosť pred zákonnými normami SR. Slovenská
republika je zmluvnou stranou takých základných medzinárodnoprávnych
dokumentov v oblasti ľudských práv, akými sú: Medzinárodný pakt o
občianskych a politických právach a jeho Opčný protokol, Medzinárodný pakt
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor proti mučeniu a
inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestaniu, Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie, Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien,
Dohovor o právach dieťaťa, či Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. SR uznáva príslušnosť kontrolných orgánov zriadených
dohovormi na dohliadanie nad ich dodržiavaním.
Chápanie ľudských práv podľa Ústavy Slovenskej republiky je založené na
ich neodňateľnosti, nescudziteľnosti, nepremlčateľnosti a nezrušiteľnosti. Základné práva a slobody sa na území SR zaručujú všetkým bez ohľadu na
pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno s
týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Medzi základné ľudské práva zaraďuje Ústava SR právo na život, právo na
nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena, právo na majetok a jeho pokojné užívanie, právo
na nedotknuteľnosť obydlia, právo na slobodu pohybu a pobytu, slobodu
myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, právo odmietnuť
vojenskú službu z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania. Do tejto
kategórie práv a slobôd zahrňuje ústava aj listové tajomstvo, ochranu
osobných údajov, zákaz mučenia a nútených prác alebo služieb. Výkon
uvedených práv a slobôd je rozpracovaný v celom rade právnych predpisov. Právny poriadok garantuje tiež všetky základné politické práva, t.j. sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, združovacie právo,
právo na pokojné zhromažďovanie, ktoré nepodlieha povoleniu orgánom
verejnej správy. Patria sem aj aktívne a pasívne volebné právo - právo
voliť a byť volený.
Práva národnostných menšín sú v SR upravené ako práva individuálne. Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine nesmie byť nikomu na
ujmu. Občanom patriacim k národnostnej alebo etnickej menšine sa na území
SR zaručuje ich všestranný rozvoj, najmä možnosť spolu s inými rozvíjať
svoju kultúru, združovať sa v národnostných združeniach, prijímať a
rozširovať informácie vo svojom materinskom jazyku. Rad zákonov upravuje
aj ústavné právo príslušníkov národnostných menšín používať svoj
materinský jazyk v úradnom styku.
Ďalším dôležitým okruhom práv sú hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Medzi tieto práva sú zaradené právo na slobodnú voľbu povolania, právo na
prácu, právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, právo
združovať sa v odborových organizáciách i právo na štrajk. Do tejto
skupiny patria aj špecifické práva žien, detí, zdravotne postihnutých a
starších občanov. Ústava SR garantuje každému právo na ochranu zdravia. Pod kultúrne práva zahrňuje ústava právo na vzdelanie. Základné a
stredoškolské vzdelanie sa v štátnych školách poskytuje bezplatne (aj v
cirkevných školách). Zákony SR môžu ustanoviť, že v iných ako štátnych
školách je možné poskytovať vzdelávanie aj za úhradu.
Každý má právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré zaručuje možnosť
domáhať sa na súde, príp. inom štátnom orgáne ochrany svojich práv. Ústava
vylučuje možnosť, že by ochrana základných ľudských práv a slobôd mohla
byť vyňatá z právomoci súdov. V tomto oddiele sú tiež zakotvené základné
procesné práva i práva obžalovaného (právo odoprieť výpoveď, právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi, právo na tlmočníka, právo na obhajobu i
prezumpcia neviny). Ústava SR v čl.
32 dáva občanom právo postaviť sa na odpor voči každému,
kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd
uvedených v ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie
zákonných prostriedkov sú znemožnené.
OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV
Základné ľudské práva patria v Slovenskej republike medzi základné
hodnoty. Listina základných práv a slobôd, ako aj Ústava Slovenskej
republiky obsahujú vo svojich ustanoveniach osobitný oddiel venovaný právu
na súdnu a inú právnu ochranu. Ústava v článku 46 výslovne určuje, že
“každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky”. Z uvedeného vyplýva, že ochrana ľudských
práv v SR je súdna a mimosúdna.
Mimosúdnu ochranu ľudských práv poskytujú v rámci svojej rozhodovacej
právomoci orgány štátnej správy. Tieto rozhodujú o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Podľa
zákona o správnom konaní je správny orgán (t.j. orgán štátnej správy),
ktorý vo veci rozhoduje, povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci
a obstarať si pre to potrebné doklady na rozhodnutie. Proti rozhodnutiu
správneho orgánu sa možno dovolávať nápravy na nadriadenom orgáne. Ak sa
aj potom občan domnieva, že bolo rozhodnutím správneho orgánu porušené
jeho základné právo alebo sloboda, môže sa obrátiť na všeobecný súd, ktorý
je v určitých zákonom stanovených prípadoch oprávnený preskúmavať
rozhodnutia orgánov štátnej správy. Ak o veci nerozhoduje všeobecný súd,
môže sa občan obrátiť na Ústavný súd SR s ústavnou sťažnosťou.
Súdnu ochranu zabezpečujú v SR súdy - všeobecné a ústavný súd. Ak dôjde k
ohrozeniu alebo porušeniu základných ľudských práv (napr. práva vlastniť
majetok) zo strany súkromnej osoby v rámci nejakého právneho vzťahu,
rozhodujú vo veci všeobecné súdy. V rámci súdneho konania, či už
občianskoprávneho alebo trestnoprávneho, sú rozhodnutia súdnych orgánov
preskúmateľné súdom vyššieho stupňa. Takýmto spôsobom je v SR
zabezpečovaná ochrana ľudských práv prostredníctvom nezávislých a
nestranných súdov. Najvyšším a konečným orgánom v rámci súdneho konania je
Najvyšší súd Slovenskej republiky. Druhým orgánom na ochranu ľudských práv je ústavný súd. Do jeho
kompetencie, okrem iného, patrí posudzovanie podnetu právnických alebo
fyzických osôb, ktorým namietajú porušenie svojich práv. Vo forme podnetu
je teda možné namietať porušenie práva na ústavnom súde aj keď už predtým
všeobecný súd vo veci rozhodol, a to bez ohľadu na výsledok.
Ak ústavný
súd dospeje k záveru, že právo bolo porušené, uvedie to vo svojom
rozhodnutí. Na rozdiel od všeobecných súdov však v tomto prípade nemá
právomoc záväzne rozhodnúť o spôsobe nápravy. Len v prípade ústavnej
sťažnosti proti rozhodnutiu orgánov štátnej správy alebo samosprávy, ak
ústavný súd rozhodne, že právo sťažovateľa bolo takýmto rozhodnutím
porušené, napadnuté rozhodnutie zruší.
Okrem vnútroštátnych prostriedkov ochrany ľudských práv a základných
slobôd majú osoby v rámci jurisdikcie SR možnosť využiť aj systém ochrany
zakotvený Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prípade, že bolo zo strany štátu porušené právo garantované Dohovorom
alebo jeho protokolom, má takáto osoba, po vyčerpaní všetkých
vnútroštátnych právnych prostriedkov nápravy a v lehote šiestich mesiacov
odo dňa, kedy bolo prijaté konečné rozhodnutie, právo obrátiť sa na
Európsky súd pre ľudské práva.
Slovenská republika je tiež zmluvnou stranou Opčného protokolu k
Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach, ktorým uznáva
príslušnosť Výboru pre ľudské práva OSN dostávať a posudzovať oznámenia od
jednotlivcov, ktorí si sťažujú na porušenie niektorého zo svojich práv
ustanovených v Pakte. Ak Výbor pre ľudské práva upozorní vládu SR, že
zásahom orgánu verejnej moci sa porušilo právo sťažovateľa uvedené v
Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach, vláda toto
oznámenie predloží Ústavnému súdu SR, ktorý začne vo veci konať ako by
išlo o ústavnú sťažnosť. V doterajšej praxi sa takýto prípad zatiaľ
nevyskytol.
Slovenská republika od svojho vzniku dôsledne uplatňuje všetky princípy
demokratického štátu, ktoré sú vyjadrené v základných právnych predpisoch
štátu.