Trochu „liekovej" histórie z nášho územia
Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 07. dubna 2007
- Zobrazeno: 2585×
Příbuzná témata
Trochu „liekovej" histórie z nášho územia
Na našom území sa v stredoveku pri príprave liekov používali receptúrne zbierky - antidotáriá a kompendiá, prípadne diela rozličných stredovekých lekárskych škôl budujúcich na tradíciách arabského liečiteľstva z konca 13. st. V 16. st. to bolo Dispensatorium Valerii Cordi, ktoré sa pokladá za najstarší európsky liekopis, a Pharmacopoea Augustana, ktorá vyšla po prvý raz tlačou r. 1564 a mala 30 obnovených vydaní. Je to zbierka predpisov zložených liekov usporiadaných podľa liekovej formy a podľa účinku. Domáce vplyvy a uplatnili v Čechách v 17. st., keď Lekárska fakulta pražskj univerzity na základe štatútov pre jednotnú prípravu liekov vydala r. 1688 zoznamy liečiv, ktoré majú byť vo všetkých lekárňach vždy črstvo pripravené. Vyvrcholením týchto úsilí bolo Dispensatorium medicopharmaceuticum Pragense z r. 1739 a jeho 2. vydanie z r. 1750 pod názvom Dispensatorium pharmaceuticum Pragense renovatum. Ustanovenia obnoveného vydania pražského dispenzatória čoskoro presiahli úradné hranice a riadili sa nimi aj ostatné krajiny českej koruny.Na Slovensku prebiehal podobný vývoj. V stredoveku sa používali receptúrne zbierky. Keď v 16. st. vyšli tlačou receptúrne zbierky, a to v Norimbergu Cordovo Dispensatorium a v Augsburgu Pharmacopoea, obe sa uplatnili aj na území Slovenska. Začiatkom 17. st. u nás nadobudol prevahu augsburský liekopis s rakúskym dodatkom Appendix Vienensis. Roku 1664 vyšla v Levoči Pharmacopoea nova od bratislavského lekára Jána Dávida Rulanda a r. 1729 zasa viedenské dispenzatórium, ktoré sa spolu s augsburskou Pharmacopoeou stalo používaným liekopisom v niektorých slovenských mestách. Košické antidotárium z r. 1732 obsahovalo liečivá oboch predošlých receptúrnych zbierok. V Trnave sa v zmysle vtedajších lekárnických štatútov r. 1748 stalo úradným liekopisom viedenské dispenzatórium. Treba spomenúť aj Torkosovu Taxa pharmaceutica Posonienis z r. 1745, ktorá bola nielen sadzobníkom, ale i liekopisom, lebo popri cenách liekov obsahovala taktiež inštrukcie pre činnosť lekárnikov pri príprave liekov, ako aj ustanovenia o skladovaní a stabilite liekov.
Ako prvá úradná farmakopea sa na území Slovenska roku 1774 zaviedol rakúsky provinciálny liekopis.
Roku 1812 vyšla Pharmacopea Austrica , ktorá platila na území Slovenska do roku 1872.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa české krajiny riadili rakúskym liekopisom Pharmacopoea Austrica a na Slovensku platil od roku 1872 maďarský rukopis Pharmacopoea Hungarica; jeho tretie vydanie bolo u nás záväzné až do vydania prvého čs. liekopisu z roku 1926. Na území Čiech a Moravy platilo počas 2. svetovej vojny 6. vydanie nemeckého liekopisu z roku 1926 a jeho doplnok z roku 1941.
Na samostatnom čs. liekopise pracovala liekopisná komisia už za ČSR. Je činnosť však prerušila vojna. Prvý čs. liekopis vstúpil do platnosti 1. januára 1948; jeho úradný názov bol Pharmacopoea Bohemoslovenica Editio prima 1947. Hoci k liekopisu v r. 1952 vydali doplnok, prudký rozvoj liečiv a meniaca sa koncepcia si vyžiadali nový liekopis. Ten vstúpil do platnosti 1. januára 1954. Od 1. júla 1970 nadobudol platnosť Československý liekopis, 3. vydanie, ktorý zodpovedal požiadavkám technológie a terapie vo svete. Roku 1980 sa pracovalo na 4. vydaní liekopisu.