Teorie o životnom cykle človeka
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. října 2009
- Zobrazeno: 6256×
Příbuzná témata
Teorie o životnom cykle človeka
Teórie o životnom cykle človeka
OSOBNOSŤ
Človek prichádza na svet ako biologická bytosť, so základnými atribútmi a predpokladmi na život v spoločnosti. Na ich základe sa v dôsledku vonkajších podmienok začleňuje do spoločenského prostredia, v ktorom plní určitú spoločenskú pozíciu a rolu. Taká je i rola jednotlivca, ktorý sa učí od iných jednotlivcov v spoločnosti - rodičov, priateľov a podobne.
Základným znakom osobnosti je individuálnosť.
Osobnosť jednotlivca je podmienená viacerými faktormi, ale najmä:
* biologicky
* spoločensky
* vzhľadom na činnosť
* vzhľadom na aktívnosť
Každý človek po svojich predkoch dedí určité anatomicko - fyziologické predpoklady.
Zdedené predpoklady považujeme za znaky meniteľné a to najmä primeranými podnetmi okolia, najmä spoločenského prostredia.
Vplyvy spoločenského prostredia môžu byť všeobecnejšie, špecifickejšie alebo všestrannejšie. Istý vplyv na vlastnosti osobnosti môže mať príslušnosť k istému národu, spoločenskej vrstve a podobne.
Veľký vplyv na utváranie osobnosti majú malé spoločenské skupiny, v ktorých sa osobnosť nachádza v častej a blízkej interakcii s ostatnými. Ide najmä o rodinu, školské kolektívy, priateľské skupiny, pracovné kolektívy a podobne. Ľudia pôsobia na seba navzájom a aj zámerne, priamo pri utváraní osobnosti (rodič na dieťa, učiteľ na žiaka).
V súčasnom ponímaní je človek chápaní ako bytosť „bio-psycho-socialna“
Aspekt „sociálny“ vyjadruje skutočnosť, že spoločnosť ma zásadný význam pre jeho vývoj ako spoločenskej bytosti. Bez ľudskej spoločnosti by sa človek nevyvinul ako osobnosť. Aspekt „psychicky“ vyjadruje podiel jeho vlastnej aktivity a regulácie vlastného správania a seba formovania.
Pojem „osobnosť“ vyjadruje najmä sociálny rozmer človeka. Človek sa stáva osobnosťou vďaka svojej účasti v procese činnosti na spoločenských vzťahoch, prostredníctvom procesu socializácie. Osobnosť je teda v sociologickom ponímaní „výsledným produktom procesu socializácie“( Sociologicky slovník, 1970).
1, Fázy životného cyklu
Pojem „socializácia“ , „zospoločenšťovanie“ chápeme ako dlhodobý proces humanizácie ľudskej bytosti. Človek prostredníctvom socializácie nadobúda ľudské spôsoby správania. „Socializácia je proces, v ktorom sa jedinec učí spoločensky významným činnostiam a osvojuje si sociálne i v širšom zmysle spoločenské vzťahy a kultúrne dedičstvo spoločnosti“(Zich 1979)
Socializácia predstavuje celoživotný proces, ktorý možno rozčleniť na fázu: 1, prípravnú
2,realizačnú
Prípravná fáza:
Dochádza najmä k
-osvojeniu reči ako dôležitého komunikačného nástroja
-interiorizácii spoločenských hodnôt a noriem správania idividua (osvojovanie tzv., “morálneho kódexu“ svojej sociálnej skupiny)
-„akulturácii “ (osvojovanie kultúrneho dedičstva duchovnej i materiálnej povahy)
-učeniu sa rolám (manželská, rodičovská, profesionálna, občianska.......)
- nadväzovaniu sociálnych kontaktov s inými skupinami a pod.
Realizačná fáza:
- dochádza k postupnému preberaniu a plneniu spoločenských rol a tým aj spoločenskej zrelosti človeka
„ Človek ako osobnosť je historicky vytvor, najlepšie ho môžeme pochopiť v kategóriách rol, ktoré vykonáva a stelesňuje. Tieto roly určujú spoločenské inštitúcie, medzi ktorými sa narodil a vyrástol. Jeho pamäť, pocit času a priestoru, vnímanie, motivácia i predstavy o sebe-čiže jeho psychologické funkcie- sú vytvárané a riadené zvláštnou sústavou rolí, ktoré interiorizuje z príkazu svojej spoločnosti..... Integrácia človeka s inými ľuďmi – to znamená roly, ktoré človek plní - je kľuč k pochopeniu kategórie osobnosti. Osobnosť je zložená z kombinácie rolí, ktoré človek plní.“
-Socializačný proces človeka a tiež aj charakter jeho sociálnych rolí ma podľa A. Nezdobovej svoje špecifiká v závislosti od jednotlivých vekových období
2, Sféry vývinu osobnosti
Obdobie detstva(0-11 rokov)
Detstvo je prípravnou fázou socializácie. Rodina predstavuje východiskový terén sociálnej adaptácie dieťaťa a spojovací mostík so širšou spoločnosťou. Základnými socializačnými činiteľmi v tomto období sú nápodoba, hra, učenie, výchovné pôsobenie rodičov(príkaz, zákaz, poučenie, osobný príklad), spoločenská komunikácia( verbálna i neverbálna) pohlavná identifikácia (chlapca s otcom a mužskou rolou, dievčat s matkou a ženskou rolou). Na socializačný proces dieťaťa v rodine nadväzuje socializačne pôsobenie predškolských zariadení a najmä školy, ktorá patrí medzi rozhodujúce socializačné činitele. Ďalej je to vplyv rovesníckych skupín, prostriedkov masovej komunikácie, kníh a pod. V tomto období sa formujú základne vzťahy k rodičom, súrodencom, vrstovníkom a iným ľudom a tiež morálne postoje, ktoré tvoria základ budúcich životných postojov človeka.
Obdobie puberty (11-14 rokov)
Puberta predstavuje „dramatickú fázu“ socializácie. Je to obdobie pubertálnej zmeny identity, ktorá znamená premenu detskej osobnosti v osobnosť dospelú. Nastáva telesná a pohlavná premena. Dieťa sa odvracia od rodičov a dočasne sa uzavrie do seba. Všetka snaha dospievajúceho je zameraná na oslobodenie sa od svojej detskej roly(napr. fajčením napodobňuje dospelých). Tu je podľa E. Bagdyho (1983) „začiatok hľadania miesta vo svete dospelých, likvidácia tradičnej formy väzby k rodičom)“. Dospievajúci zápasí nie, proti rodičom, ale za vybojovanie vlastnej, novej identity. V tomto zraniteľnom období dočasného vytknutia z ochrannej citovej klímy rodiny priťahujú dospievajúceho aj škodlivé vplyvy. Pri vážnom narušení vzťahov v rodine sa dieťa nezriedka dostáva aj k protispoločenským mimorodinným zoskupeniam, najmä vtedy, keď rodičia nedokážu svoj autoritatívny prístup k nemu zmeniť na partnersky a kamarátsky a keď v rodine prevláda negatívna psychická klíma.
Obdobie adolescencie (15-21 rokov)
Je obdobím expanzie sociálnej aktivity a intenzívnej prípravy na budúce spoločenské roly, najmä profesionálnu ale aj manželskú, rodičovskú a občiansku. Mladý človek už postupne preberá spoločenské roly a dozrieva v sociologickom zmysle. Hlavným socializačným činiteľom v tomto období je škola. Vplyv rodiny už ustupuje do úzadia. Doplňujúci socializačný vplyv majú kamarátske, rovesnícke skupiny, mimoškolské inštitúcie, spoločenské organizácie, masovokomunikačné prostriedky a u chlapcov armáda. Obdobie dospievania je prvou fázou sociálnej adaptácie a aktivity, ktorá pokračuje v dospelosti.
Obdobie dospelosti (21-55/65 rokov)
V dospelosti pokračuje socializačný proces rozvojom aktivity, sociability a adaptability človeka na stále sa meniace spoločenské situácie v rodine, v práci i celej spoločnosti.
V rannej dospelosti sa človek(21-30 rokov) adaptuje na nové spoločenské funkcie,
( pracovné, manželské, rodičovské ...) upevňuje si svoju ekonomickú i sociálnu samostatnosť a nadobúda zodpovednosť v rodine i zamestnaní.
Stredná dospelosť (30- 45 rokov) predstavuje obdobie sociálnej stabilizácie, je najproduktívnejším obdobím v živote človeka. Nastáva zosúladňovanie spoločenských, rodinných a profesionálnych rolí, rast materiálnej úrovne a vrchol tvorivých síl človeka. Nároky spoločenského života nútia človeka ďalej sa vzdelávať a tiež podieľať sa na socializačnej aktivite smerom k mladším vekovým a spoločensky „nižšie“ postaveným skupinám.
V neskorej dospelosti(45-55/60 rokov) nastáva obdobie integrácie a konsolidácie. Zmeny nastavajú v rodinnom živote ( odchod detí, vznik nových príbuzenských vzťahov, príchod vnúčat a rola „starých rodičov“)i v sexuálnych a reprodukčných funkciách. V dôchodkovom veku, často na vrchole spoločenského postavenia, sa začínajú postupne uvoľňovať funkcie spoločenského života a dochádza aj k zmenám vo fyzických funkciách človeka.
Obdobie staroby ( po 65 roku)
Život človeka sa musí adaptovať na novú životnú situáciu. Dochádza k úpadku sociálnej i individuálnej aktivity a zintenzívneniu príbuzenských vzťahov. Začína obdobie novej závislosti na deťoch a príbuzných. Socializačný vplyv majú tiež prostriedky masovej komunikácie, knihy, koníčky a susedia, ktorí vypĺňajú „ nadbytok“ času starého človeka. V tomto období dochádza nezriedka k prehodnocovaniu vlastných životných postojov človeka. „Ak chápeme život, ako sériu prechodov z jedného veku do druhého ( v zložitosti príbuzenských, profesionálnych, právnych, materiálnych, emocionálnych pomerov), píše Nezdobová (1982), je socializácia jeho neoddeliteľnou súčasťou, procesom aktívnej adaptácie jedinca na meniace sa spoločensko- kultúrne prostriedky. Socializácia tak zabezpečuje kontinuitu historického vývoja jedinca i spoločnosti“
Z hľadiska kvality člení A. Nezdobová socializáciu na:
-proces asociácie(normálni priebeh socializácie, prípadné konflikty so spoločnosťou majú prechodný charakter)
-proces disocializácie ( nízky stupeň socializácie, znamená spoločenskú neprispôsobivosť , až protispoločenskú činnosť)
Pri socializácii vyčleňujeme 1, vysoký, 2, stredný, 3, nízky stupeň. Kritériom na označenie stupňa socializácie sú podľa nej:
- rozsah účasti jedinca v skupinách a spoločenských rolách,
- štruktúra jeho účasti, hodnotená z aspektu spoločenských hodnôt, skupín, rol.
Ukazovateľom týchto kritérií sú úspechy človeka:
- v škole, alebo v práci
-v manželstve a rodičovstve,
- v spoločenskom živote
Sociológia výchovy chápe socializáciu ako proces rozvoja celej bio- psycho- sociálnej podstaty človeka, ktorý má svoje špecifiká v jednotlivých vekových obdobiach. Pri analýze procesu socializácie je potrebne hlbšie skúmať vplyv jednotlivých faktorov, ktoré na zospoločenštenie človeka pôsobia. Medzi najúčinnejšie socializačné činitele patrí aj výchova.
Výchova predstavuje ťažisko procesu socializácie , ale nie je s ňou totožná. Proces výchovy, najmä vyučovania, ako jej najdôležitejšej formy, sa uskutočňuje v špecifických výchovnovzdelávacích inštitúciách (v škole a výchovných zariadeniach.
3, Životne okruhy osobnosti
Sociálna štruktúra osobnosti:
Človek má v nej osobité miesto a je základným prvkom tejto štruktúry
- bez neho nemôžu byť- ani sociálne činy, spojenia a vzájomné pôsobenia, ani sociálne vzťahy, ani spoločenstvá a skupiny, ani sociálne inštitúcie a organizácie ,
človek- je objektom a zároveň aj subjektom všetkých spoločenských vzťahov
človek- je produktom spoločnosti a zákonov, zároveň aj spoločnosť je taká aká je, lebo je spoločnosťou ľudí, v nej sú ľudia zjednotení,
človek- je však jedným z faktorov, ktoré určujú spoločnosť.
Sociológia- sa o človeka zaujíma ako o produkt spoločnosti, nie ako o produkt prírody- preto ma pre sociológiu väčší význam pojem „osobnosť“
Osobnosť sa chápe ako konkrétne vyjadrenia podstaty človeka, stelesnenie a realizácia systému sociálne významných čŕt a kvalít danej spoločnosti.
- už Karol Marx- poukázal na to, že v osobnosti je hlavná- „sociálna kvalita“,- nie jej fyzická abstraktná podstata.
Charakteristické črty osobnosti: samouvedomelosť, hodnotové orientácie, sociálne vzťahy, určitá autonómnosť vo vzťahu k spoločnosti, zodpovednosť za svoje činy.
Človek- sa osobnosťou nerodí, ale sa ňou stáva, ale nie každý človek sa stane osobnosťou
Na druhej strane, každý človek, ktorý je nositeľom dôležitých sociálnych kvalít svojej spoločnosti, musí byť chápaný ako osobnosť. Každá osobnosť v spoločnosti má určité miesto, plní konkrétne funkcie, má zodpovedajúce pravá a povinnosti- zn. to, že má určitý sociálny status- tento zachycuje všestrannú a pritom aj zovšeobecňujúcu charakteristiku indivídua: povolanie, kvalifikácia, charakter reálne vykonávanej prace, materiálne ohodnotenie, pracovné zväzky, národnosť, vierovyznanie, vek, stav, príbuzenské vzťahy a politická spolupatričnosť.
Sociálny status delíme na:
1, predpísaný- získaný nezávislé od subjektu, predovšetkým od narodenia- rasa, pohlavie, národnosť, vek
2, dosiahnutý- získaný vlastným úsilím indivídua
Indivíduum- konkrétny človek
Individualita- vyjadrenie svojráznosti, neopakovateľnosti, dokonca chápanie konkrétnej osobnosti ako unikátnej
Sociálna rola- ako prvok má dôležitý význam pre charakteristiku- sociálnej štruktúry osobnosti
Sociálna rola- je to očakávané správanie človeka, -spojené s jeho sociálnym statusom -typické pre ľudí zodpovedajúceho statusu v danej spoločnosti.
Carl Weiss delí spoločenskú skutočnosť na
1, oblasť skupinového života
2, kultúru( súhrn podmienených absolútnych hodnôt) a
3, duchovný život človeka.
Z tohto delenia vyplývajú aj druhy výchovy zamerané: biologicky, sociálne a duchovne a tým vytvárajú tri druhy výchovných procesov: Starostlivosť, socializácia a vzdelávanie. Podľa Gallu je starostlivosť všetko, čo človek získa k ochrane a rozvíjaniu fyzických a psychických síl svojej osobnosti. Socializácia je všetko, čo človek podriaďuje spoločnosti, platným mravom a normám. Vzdelanie je všetko, čo rozvíja autonómnu osobnosť a prebúdza snahu po poznaní kultúrnych hodnôt a ideí.
3, Životný cyklus rodiny
Rodina je biosociálna skupina (primárna skupina) tvorená aspoň jedným rodičom a dieťaťom. Je malou sociálnou skupinou, tvorenou jednotlivcami spätými manželstvom, pokrvným príbuzenstvom alebo adopciou. Členovia rodiny sa riadia ustálenými vzormi správania sa, každý člen rodiny plní určitú sociálnu úlohu. Rodina je prvým socializačným činiteľom, kde sa dieťa spoločensky začleňuje do spoločenských vzťahov. Kladie základ osobnosti človeka. Správanie, ktoré si človek osvojí v rodine, prenáša aj do iných sociálnych skupín. Každá rodina má svoj životný cyklus.
Životný cyklus rodiny:
A/ Výber partnera: - je to dôležité obdobie, potreba informácii o manželstve- láska, vernosť, bezúhonnosť, serióznosť, či dokáže žiť v spoločenstve ,vyber partnera- tajomstvo- prečo práve sa tí dvaja ľudia dali do kopy. Rodič má pravo povedať- mne sa to nezdá, ale zodpovednosť nesieš ty sám- sama.
B/ Trvanie manželstva -6 etáp
1, Sobáš- po narodení prvého dieťaťa- vytváranie vlastných pravidiel manželského života, odpútanie od rodičov, presun do vlastného domova, najdôležitejších je prvých 5 rokov - vidieť spoločne ciele – dlhé roky - prejavovanie charakterov – ich skĺbovanie- spoločné zásady fungovania
2, Narodenie prvého dieťaťa až po narodenie posledného – triáda- O-M-D -akceptácia nového člena rodiny - vžitie do úlohy otca, mamy - všetci členovia fungujú rovnocenne
Ján Pavol II- „Žena prežíva podstatne skôr úlohu matky- už počatím a tehotenstvom- žena má pomôcť mužovi dostať sa do úlohy otca“
3, Koniec existencie od narodenia posledného a odchodu 1. dieťaťa z rodiny - fyzická preťaženosť rodičov -neustala snaha uspokojiť všetkých členov -pribúda skúsenosť z úspechov a neúspechov detí -pokračovanie záujmu o deti i naďalej po ich odchode z rodiny
4, Odchod 1 dieťaťa- odchod posledného dieťaťa - dieťa samostatné , zodpovedné za seba, nezávislé od názorov rodičov, -dospelé deti potrebujú sociálnu podporu rodičov, -je potreba budovania vzájomného vzťahu rodičov, ostať v spoločenstve lásky, budovať ho a nie sa rozviesť - deti poskytujú oporu svojim rodičom
5, odchod posledného dieťaťa – odchod prvého z manželov - nevedia nič robiť, nájsť si spôsob existencie - dať rodičom náplň života, radosti- návštevy, pobyt vnúčaťa - nenechať rodiča napospas, prejavovať o neho záujem
Ján Pavol II- „ Staroba je získaná múdrosť“ , Vysoká škola života
6, Smrť druhého z manželov
C/ Zánik manželstva
1, Odlúčením 2, Rozvodom 3, Smrťou - psychicky podporiť toho partnera, ktorý ostal, aby on podržal a usmerňoval deti /3-6 mesiacov/ - musí však pochopiť, kedy tam má byť a kedy sa vzdialiť, lebo i on chce byť sám - byť vnútorné vnímavý –Kedy- Ako- Koľko-(pomoc).
Rozvod - legálne ukončenie manželstva - partneri nadobúdajú nový status - nové obdobie- môžem si robiť čo chcem - treba povedať názor na rozvod - cirkevné právo- manželia spolu až do konca života, ale nie v prípade, ak jeden z nich v manželstve trpí- odluka manželstva( psychické strádanie, nenaplňanie manželstva)
4, Význam poznatkov o životnom cykle v sociálnej práci
Človek sa stále viac stáva individualitou v procese seba uskutočňovania a rozvíjania možností
aj prostredníctvom rozporov, prekážok a zápasov.
Chápanie života človeka v sociálnej práci je vždy pozitívne. Možno ho charakterizovať ako
pomoc k svojpomoci. Spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné. Ide o
príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama
realizovať svoje ciele a úlohy, mohla ich po poskytnutí pomoci sama realizovať.
Princíp subsidiarity utvára medziľudské vzťahy smerom k priorite ľudskej osoby ako základu
ľudských práv. právne postavenie občana vo vzťahu k ostatným občanom a k spoločnosti
umožňuje uspokojiť jeho záujmy a potreby pre všestranný rozvoj.
Základné ľudské práva majú zvláštnu a vyššiu hodnotu a bývajú spravidla zakotvené v
ústavách a ďalších ústavných zákonoch, v medzinárodných zmluvách a iných dokumentoch a
sú im poskytované i medzinárodnoprávne záruky. Zaistenie základných ľudských práv
zobrazuje úroveň demokracie konkrétneho štátu a slúži humánnym cieľom.
Sociálna práca popri tom, že čerpá a využíva množstvo vedných odborov a vedeckých
disciplín, ktoré syntetizuje a aplikovane zovšeobecňuje, postupne si vytvára metodické
postupy.
Predmetom sociálnej práce sú problémy, ktorými sa sociálna práca zaoberá, teoreticky
objasňuje a prakticky rieši či zmierňuje, a špecifické je najmä to, že rešpektuje kompletné
stránky i prostredie človeka ako jedinca, skupiny či celej komunity.
- Obsahom sociálnej práce a sociálnej politiky nie je len rešpektovanie, že každý
individuálny život je jedinečný a neopakovateľný. Súčasne vychádzame z rešpektovania
univerzality života a spoluzodpovednosti jedinca, skupiny a spoločenstva za kvalitu prežitia,
reprodukciu a kolobeh.
Základným poslaním je život humanizovať, pomáhať vytvárať reálne dôstojné prostredie pre
každý individuálny život, bez ohľadu na to, v akom stave sa jednotlivec, skupina nachádza a
čo spôsobilo existujúci stav.
- Úlohy sociálnej práce spočívajú vo funkčnej závislosti riešenia „sociálnych
problémov“.
Sociálne problémy sú určujúcim pojmom, ktoré vymedzujú, ohraničujú typológiu sociálnej
práce, a tým aj jej odlišnosť od ostatných vedných odborov a povolaní.
Funkčnosť sociálnej práce spočíva v pomáhaní ľuďom vyrovnávať sa s vlastnými
sociálnymi kolíziami a problémami a zároveň s profesionálnou znalosťou veci kriticky
hodnotiť vlastné postoje a konanie klientov.
Podstatnou funkciou je preventívna činnosť.
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (1988) definovala sociálnu prácu ako
činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít, ktorá
vznikla z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií a mala by ovplyvňovať
uskutočňovanie vhodných sociálnych zmien v prospech kvality života všetkých ľudí.
Sociálna práca je nástrojom komplexnej sociálnej starostlivosti o človeka. V popredí sociálnej
práce je problematika sociálneho vyčleňovania až vyčlenenia z prirodzenej ľudskej činnosti, z
plnej účasti, bránenia účasti na rozvoji človeka a jeho sociálnych síl.
Sociálna práca je zameraná aj na kultúrnu pluralitu, sociálnu identitu ľudí z pozície
medzinárodnej deľby práce. Analyzuje objektívne a subjektívne príčiny sociálneho
vylučovania a vylúčenia.
Súčasne hľadá odpovede a postupy na riešenie sociálnych problémov ľudí, ktorí sú na pokraji
spoločnosti alebo mimo spoločnosti prostredníctvom rozvoja demokracie a osobnej slobody,
rozširovaním spoluúčasti na rozhodovaní, s bojom s chudobou a pod.
Ciele sociálnej práce vychádzajú zo súladu s funkciami a cieľmi spoločnosti, v ktorej
konkrétny klient, skupina či komunita žije.
Sociálna práca je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej sociálnej starostlivosti v zhode s
existujúcou legislatívou. Motivácia, stimulácia a sankčné opatrenia smerujú k takým zmenám
v správaní a postojoch klienta, ktoré maximálne rešpektujú záujmy klientov a rozvojové
záujmy spoločnosti.
10
Účinnosť sociálnej práce sa prejavuje a sleduje v komplexnom rozvoji sociálnej a
celospoločenskej sféry, v ekonomickej rovnováhe, vo zvyšovaní životnej a kultúrnej úrovne
občanov, v zlepšovaní medziľudských vzťahov.
Vychádzajúc z toho sociálnu prácu chápeme ako konkrétnu prácu sociálneho pracovníka
i jednotlivých sociálnych inštitúcií a zariadení na realizácii sociálnej politiky na
jednotlivých úrovniach a v rôznych oblastiach života ľudí a spoločnosti vo vzťahu ku
klientom v rôznom časovom horizonte.
Objektom sociálnej práce je konkrétny človek, praktická činnosť ľudí je v priereze celého
života človeka, v zákonnej regulácii, v pomoci a uľahčovaní hľadania a nachádzania miesta v
živote. Sociálna práca pokrýva jedinca, skupinu, komunitu a celú spoločnosť.