Teória výchovy
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 12081×
Příbuzná témata
Teória výchovy
Teória výchovy je mladšou disciplínou ako didaktikaZaoberá sa obsahom výchovy, výchovou k disciplíne, sexuálnou výchovou, výchovou k rodičovstvu, pracovnou a telesnou výchovou, výchovnými ťažkosťami, prevychovavánim.
1. Základné pedagogické vedy analyzujú základné prvky a primárne vzťahy, ktoré sa vyskytujú vo výchovno-vzdelávacom procese = rozdelenie + definície. TEV – základná pedagogická disciplína (jadrová).
2. Aplikované pedagogické vedy – uplatnenie poznatkov základov pedagogických vied v rôznych podmienkach. Prostredie je základné aplikačné kritérium: teória rodinnej výchovy,
teória školskej výchovy,
teória vyučovania.
Profesná oblasť: inžinierska pedagogika,
pedagogika ozbrojených zložiek,
pedentológia = pedagogická veda o pedagógoch a pg. povolaní,
penitenciárna a postpenitenciárna pg. = pg. vo výkone trestu a po výkone trestu.
Vek – predškolská,
školská,
vysokoškolská pedagogika,
gerontopedagogika,
andragogika.
3. Hraničné pedagog. vedy – stoja na hranici pedagogiky a iných vied: filozofia výchovy,
sociálna pedagogika.
4. Pomocné pedagogické vedy – ide o samostatné vedné disciplíny, ktorých poznatkový aparát pedagogika využíva. TEV – zaoberá sa výchovou v užšom slova zmysle.
Predmet TEV – výchovný proces, jeho zákonitosti a priebeh.
TEV skúma výchovný proces z hľadiska jednotlivca aj z hľadiska skupiny.
TEV sa zaoberá najvšeobecnejším charakterom výchovy, ale primárne sa orientuje na výchovu prebiehajúcu v určitých inštitúciách. Zaoberá sa výchovou všetkých členov spoločnosti (najmä však detí a mládeže). Priamou aplikáciou TEV je metodika výchovnej práce.
Pedagogická antropológia
Antropologická pedagogika je determinovaná individualitou človeka. Nie je možné vytvoriť obraz ideálneho človeka. Táto predstava sa mení jednak z historického hľadiska.
Antropologický prístup vo výchove – znamená to, že si treba vytvoriť čo najkomplexnejší obraz o človeku (z iných oblastí) a až z takéhoto pohľadu riešiť určitý problém.
Pedagogická axiológia
- veda o hodnotách a hodnotení. Výchova je výrazný hodnototvorný proces. Hodnota je vec alebo jav, ktorý dokáže uspokojiť ľudské potreby, ktoré samy osebe neexistujú.
Veci alebo javy sa hodnotami stávajú, až keď vstúpia do vzťahu k hodnotenému subjektu.
Druhy hodnotenia:
1/ prírodné: a/ vitálne /teplo, potrava/
b/ sociálne /priateľstvo, láska, rodina – túžba po sociálnom kontakte/;
prvotná úloha je zabezpečenie existencie človeka
2/ civilizačné – vytvára ich človek v procese premeny sveta „o sebe“ na svet „pre seba“
3/ duchovné – vznikajú v procese reflexie o reflexii (rozmýšľaním o rozmýšľaní), ide o filozofiu, kultúru, umenie
Hodnotový systém – rangové usporiadanie hodnôt podľa dôležitosti (rebríčka hodnôt), je stabilný, ale nie statický. Výchova je proces: a/ cieľavedomý – zámerný, primárny znak výchovy
b/ biodromálny – celoživotný
c/ sociálny – typický pre človeka, prebieha v určitých sociálnych podmienkach
d/ systematický – každý systém musí mať prvky a vzťahy
e/ komplexný
Komplexnosť výchovy = výchova pôsobí na:
R (racionálnu zložku – vedomosti, poznatky)
E (emocionálnu – formovanie pozitívnych vlastností osobnosti, charakter)
V (vegetatívnu – konanie, správanie).
o výchove môžeme hovoriť iba vtedy, ak je cyklus všetkých zložiek uzatvorený. Definície výchovy
Kaiser, Kaiserová: „Ak skúmame hocijaké ľudské spoločenstvá, minulé alebo súčasné, vyspelé alebo primitívne, všade sa vychovávalo a vychováva. Formy a obsahy sú pritom veľmi odlišné. No podstata, fenomén výchovy, je vždy ten istý: ďalším generáciám sprostredkovať schopnosti, zručnosti a postoje, ktoré v danej spoločnosti jestvujú a ktoré sa z hľadiska jej trvania a perspektívy pokladajú za dôležité.“
Briškovský: „Výchova patrí k najzložitejším a najdialektickejším (všetko so všetkým súvisí) procesom, aké poznáme. Výchova je optimalizáciou (skvalitňovaním, zlepšovaním) človeka a jeho sveta, uceleného a uvedomelého, aktívneho a tvorivého vzťahu človeka k prírode, spoločnosti a k sebe samému. Je to cieľavedomé utváranie osobností i sociálnej skupiny.“
J. Hroncová: „Výchova predstavuje ťažisko procesu socializácie, ale nie je s ňou totožná. Pod výchovou rozumieme systematické a zámerné rozvíjanie osobnosti človeka podľa vopred stanoveného cieľa. Tento cieľ je determinovaný vonkajšími a vnútornými činiteľmi. Ak vychádzame z predpokladu, že výchova je činnosť zámerná, nemožno za výchovu považovať vplyv prírody a mimovýchovné formatívne pôsobenie sociálneho prostredia. Socializácia však v sebe zahŕňa obidve tieto roviny.“
V. Jochmann: „Výchova je: jedna zo základných spoločenských funkcií, vytváranie človeka ako sociálnej bytosti, prenos kultúry, vytváranie sociálnych vzťahov, príprava človeka na výchovu sociálnych rolí.“
Koncepcie výchovy z hľadiska historického vývoja:
A/ nativistické koncepcie (preferujú dedičnosť), J. J. Rousseau (dielo Emil), pesimizmus pedagogiky
B/ sociálne (empirické) koncepcie (preferujú sociálne vplyvy – výchova, J.
Locke) – Jochmann, pedagogický utopizmus
C/ konvergentné koncepcie (zbiehavosť) – genetická výbava človeka (predpoklady) – rozvinutosť závisí od kvality a frekvencie sociálnych vplyvov a od vlastnej aktivity osobnosti, pegagogický realizmus.
Výchova je proces, ktorý reálne prebieha (je to prax). Teória výchovy je vedná disciplína, ktorá sa týmto procesom zaoberá. Vzťah medzi teóriou a praxou.
Ciele výchovy
Cieľ výchovy smeruje k istým hodnotám.
Výchova má tri zložky: rozumová výchova
cit /vzťah k vzdelávaniu/
vegetatívna zložka – spôsobilosť /výkonová/
Pegagogická teleológia = náuka o cieľoch výchovy.
Determinanty cieľov výchovy:
1/ sociálny vývin
2/ úroveň ľudského poznania vo všeobecnosti
3/ úroveň pedagogicko-psychologického poznatku (ide o jednotlivé pedagogické smery a prúdy)
Cieľ výchovy sa modifikuje v závislosti od: - prostredia, v ktorom prebieha
- typu a stupňa školy
- podmienok, v ktorých prebieha
poznáme dve skupiny cieľov výchovy:
1/ všeobecné ciele – výchova jedinečnej osobnosti samostatnej a sociálne zodpovednej
2/ konkrétne (čiastkové) – analyticko-syntetický proces
Sociálna determinácia cieľov výchovy:
1/ sociálno-ekonomická charakteristika cieľov výchovy
2/ demografická charakteristika cieľov výchovy
3/ ciele výchovy (všeobecné, konkrétne)
4/ priebeh výchovného procesu
Sparta (Lakónia)
sociálno-ekonomická charakteristika cieľov výchovy – najneúrodnejšia časť Grécka – vojny
demografická charakteristika cieľov výchovy – občania + otroci – vnútorné nepokoje
ciele výchovy (viď. 1 a 2) – zdatný, odolný, oddaný bojovník
priebeh výchovného procesu – jednostranné zameranie – telesná výchova s výrazným vojenským zameraním, tvrdá, s telesnými trestami, prvky mravnej výchovy – vôľa, mravy, úcta voči starším, výchova k vlastenectvu, estetická výchova – súčasť vojenských obradných rituálov, zaznávaná rozumová výchova, neprítomná praktická výchova.
Atény (Atika)
sociálno-ekonomická charakteristika cieľov výchovy – prístup k moru – rozvoj obchodu, demokracia
demografická charakteristika cieľov výchovy – slobodný aténsky ľud a vláda, obchodná oligarchia
ciele výchovy (viď. 1 a 2) – kalokagatia – harmonický telesný a duševný rozvoj človeka
priebeh výchovného procesu – mnohorakosť výchovy (všestrannosť)
Scholastika (9. – 13. stor.), humanizmus a renesancia (14.
stor.), Taliansko
Ciele výchovy – činorodá, aktívna osobnosť, mešťanstvo – nová vrstva.
Klasifikácia cieľov výchovy - rozdelenie podľa rôznych hľadísk.
1/ Subjektívno-objektové hľadisko: - ide o subjektivizáciu výchovy – sebavýchova.
a/ vonkajšie (ciele stanovuje vychovávateľ)
b/ vnútorné (ciele stanovuje vychovávaný)
2/ Obsahové hľadisko: celkové
čiastkové
3/ Hľadisko rozsahu (platnosti): ciele všeobecné,
ciele konkrétne
ciele jedinečné
4/ Hľadisko významové: ciele strategické
ciele taktické
ciele operatívne
5/ Hľadisko náročnosti: ciele maximálne
ciele optimálne
ciele minimálne
6/ Hľadisko záväznosti: ciele všeobecne záväzne
ciele orientačné
ciele výberovo záväzné
ciele nezáväzné
7/ Časové náročnosť: ciele blízke
ciele stredné
ciele vzdialené
Ďalej existuje aj členenie cieľov: - podľa miery všeobecnosti /všeobecné, špeciálne, zvláštne/
- podľa časovej následnosti /blízke, perspektívne, etapové/
- podľa kvalít osobnosti žiaka a ich rozvoja /vzdelávacie,
poznávacie, výchovné, formatívne/
Dichotomické členenie: - ciele vzdelávacie /poznávacie, vecné/ ide o požiadavky na vedomosti,
spôsobilosti, návyky
- ciele výchovné /formatívne/ požiadavky na vlastnosti, postoje, mravné a charakterové kvality osobnosti žiaka
Trichotomické členenie: - vzdelávacie ciele – čo vedieť – poznávací proces
- výchovné ciele – ako sa chovať, ako jednať
- výcvikové ciele – vedieť pracovať, vedieť konať, vedieť sa chovať
Výchovné princípy
Výchovný princíp = najvšeobecnejšia požiadavky, ktorú treba dodržiavať, aby:
1/ bol efektívne dosiahnutý stanovený výchovný cieľ
2/ determinujú výber metód a foriem
Výchovné princípy tvoria otvorený systém (nie sú nemenné), nedajú sa zoradiť podľa dôležitosti, v určitej konkrétnej výchovnej situácii môže byť jeden princíp dominantný a ostatné vytvárajú podmienky, aby taký mohol byť. V nasledujúcej výchovnej situácii môže dominanciu prevziať iný výchovný princíp. Všeobecné výchovné princípy – zaoberá sa nimi teória výchovy.
1. princíp názorového pluralizmu vo výchove – pluralizmus (rôznorodosť názorov)
– vo výchove musí byť zabezpečená možnosť mať a slobodne prejaviť rôznorodé názory súvisiace s výchovou a vzdelávaním.
2. princíp mravnosti a tolerancie vo výchove – a/ sú to vysoké požiadavky na mravnosť pedagógov
b/ nie je možné tolerovať všetko (vo výchove)
– kde sa prekročia hranice mravnosti, tam končí tolerancia, ak vychováme človeka mravného, tak významnú súčasť mravnosti tvorí schopnosť tolerancie.
3. princíp demokracie a humanizmu vo výchove – demokrat – možnosť slobodnej voľby, týka sa slobodného prístupu k informáciám o výchove a vzdelávaní, slobodného prístupu k samotnému procesu výchovy a vzdelávania, participácie občanov na riadení výchovy a vzdelávania
Humanizácia
1/ obsah výchovy
2/ vzťahy – zmena z autoritatívneho na partnerský
3/ voľba metód
4/voľba podmienok prostredia
S (stimul) – O (osobnosť) – R (reakcia)
Stimuly sa lámu cez osobnosť, úlohou učiteľa je poznať, čo je vo vnútri.
4. princíp cieľavedomostí, činnostného zamerania a aktivity vo výchove – celá oblasť pedagogickej teleológie.
5. princíp sociálneho konsenzu vo výchove – spoločný dohovor (dohoda) so žiakmi, so všetkými pedagogickými pracovníkmi vstupujúcimi do výchovno-vzdelávacieho procesu, s rodičmi.
6. princíp jednoty teórie a praxe, výchovy a vzdelávania:
a/ problém sa prejavil v praxi – prax je východiskom pre teóriu
b/ prax je priebežným kritériom hodnotenia
c/ prax je aj konečným cieľom teórie
Jednota výchovy a vzdelávania – neoddeliteľné:
A/ vzdelávací obsah – je nositeľom určitej výchovnej potencionality (možnosti)
B/ osobnosť pedagóga
7. princíp dobrovoľnosti a samorozhodovania žiakov – nedá sa v plnej miere uplatniť v škole, smeruje do oblasti výchovy mimo vyučovania, oblasť voľnočasových aktivít, kde dobrovoľnosť výberu a samotnej realizácie činnosti je jednou zo základných podmienok voľného času.
Špecifické výchovné princípy – analyzujú ich aplikované pedagogické vedy.
Výchovné metódy
(cesta k niečomu)
Výchovná metóda je cieľavedomé usporiadanie činností vychovávateľa a vychovávaného, v ktorých sa realizujú stanovené výchovné ciele.
Klasifikácia výchovných metód:
Podľa zložky, na ktorú pôsobia: a/ intelekt – vysvetľovanie a presviedčanie (metóda persuázie)
b/ city – metódy mravného hodnotenia (povzbudzovania a trestani)
c/ vôľu – metódy cvičenia a navykania
Výchovné metódy pôsobiace na intelekt – vysvetľovanie, výklad, prednáška, etická beseda (zo záujmu, z doterajších skúseností).
Presviedčanie: 1/ jasný cieľ
2/ presviedčať by mal ten, kto je sám o veci presvedčený
3/ cesta, ako sa to dá dosiahnuť
Výchovné metódy pôsobiace na vôľu – cvičenia a navykania, výsledkom ich pôsobenia sú návyky a zvyky mravného konania a správania sa.
Opakovanie činnosti – dynamický stereotyp.
Zvyk vykonávame uvedomele. Pri nemožnosti realizácie vzniká negatívna reakcia. Tréningové metódy (drill, drezúra), význam má permanentné hodnotenie, kontrola činnosti.
Výchovné metódy pôsobiace na cit – metóda mravného hodnotenia – metóda trestania a metóda povzbudzovania. Metóda povzbudzovania – základom je pozitívna motivácia, význam pedagogickej diagnostiky.
Formy: 1/ vyjadrenie súhlasu
2/ prejavenie dôvery
3/ rôzne stupne pochvál (individuálna pochvala, pochvala pred triednym kolektívom, pochvala
pred rodičmi, pochvala pred školským kolektívom, pochvala s odmenou)
Metóda trestu: 1/ v našej pedagogickej praxi neexistujú telesné tresty
2/ vylučujú sa tresty, ktoré útočia na ľudskú dôstojnosť (šikan)
3/ trest môže byť účinný iba vtedy, ak si trestaný uvedomí, že trest je prirodzeným
následkom jeho vlastnej negatívnej činnosti a nie prejavom nadradenosti alebo svojvôle
trestajúceho.
Najcitlivejšie kritériá pri trestoch: spravodlivosť
primeranosť
objektívnosť
konkrétnosť
Formy trestu: vyjadrenie nesúhlasu (verbálne, neverbálne)
odloženie výhody alebo zábavy
zrušenie výhody alebo zábavy
rôzne stupne pokarhaní
znížená známka zo správania
zmena výchovného prostredia – preradenie do inej triedy, školy
podmienečné alebo úplné vylúčenie odniekiaľ
Chyby trestania:
1/ opakovaný trest je porušenie pedagogickej zásady, že za jeden priestupok patrí jeden trest,
2/ odložený trest – trest má nasledovať bezprostredne po priestupku, nekonať v afekte, skratovo.
TEV smeruje aj k reedukácii (zreparovaniu, náprave).
Mravná výchova
Etika je vedou o morálke, morálnych vzťahoch a o morálnom vedomí. Je to veda o určitom súbore mravných skutkov, ale aj o ich interpretácii.
Etika je učením o mravnosti, jej vzniku, vývoji, o pravidlách a normách ľudského konania, o povinnostiacgh ľudí voči sebe navzájom, ku spoločnosti, k vlasti, k štátu.
tri zložky: rozvíjať rozum, rozvíjať city (vzťahy), výkonová zložka
Cieľ a obsah metód mravnej výchovy
- cieľom je naučiť správaniu, konaniu, mravným vlastnostiam, rozvoj charakterových vlastností
- obsahom je mravné presvedčenie, city (vlastenecká výchova, výchova k humanizmu a demokracii, vôľové a charakterové črty, uvedomelé disciplíny, sexuálna výchova)
Obsah mravnej výchovy: výchova k vlastenectvu
výchova k disciplíne
výchova k humanizmu a demokracii
výchova vôľových a charakterových vlastnosti
výchova k uvedomelému manželstvu a rodičovstvu
Vlastenecká výchova - vychádza z vlastenectva
Humanizmus (ľudskosť) a demokracia (sloboda)
- začína v rodine (na citových vzťahoch – autorita rodiča)
- autorita založená na láske, poznaní dieťaťa a pomoci dieťaťu
- vzťahy medzi súrodencami
Výchova k disciplíne predstavuje súbor pedagogických opatrení s presne stanovenými cieľmi, obsahom, adekvátne volenýmimetódami a formami i prostriedkami výchovy realizovanej vychovávateľmi za aktívnej účasti žiakov smerujúcimi k vytvoreniu disciplínovaného správania detí, mládeže i dospelých.
Výchova vôľových a charakterových vlastnosti podstatnou stránkou charakteru je pevná vôľa. Meradlom pevnej vôle je konanie, jeho priebeh a výsledky. O pevnej vôli svedčí cieľavedomosť, usilovnosť, sebaovládanie, húževnatosť, dôslednosť, vytrvalosť, trpezlivosť, rozhodnosť, plánovitosť, sústavnosť, odvaha, disciplinovanosť. Opakom sú neistota, nerozhodnosť, zbabelosť, lenivosť, a pod.
Mravný princíp – najvšeobecnejšie charakteristiky určitých historických mravných sústav, ktoré určujú spôsob akým určitá historická podoba morálky odpovedá na otázky zdroja a pôvodu mravných príkazov.
Mravná norma – predpisuje správanie len pre istý počet prípadov v konkrétnych situáciach. Mravné normy majú nižší stupeň všeobecnosti ako mravný princíp. Medzi najstaršie mravné normy patrí desatoro božích prikázaní. Zameraná do prítomnosti. Súbor noriem, pravidiel a princípov je morálny kódex.
Mravný ideál – mravné ideály smerujú do budúcnosti ako výraz toho, čo má byť.
Mravná vlastnosť – predstavuje istú mravnú kvalitu,ktorá vznikla, upevnila sa u jednotlivca na základe uplatňovania istých mravných noriem a základných mravných kategórii.
Mravné kategórie – sú najvšeobecnejšie pojmy. Patrí sem napr. blaho šťastie, dobro, zlo
Morálka je komplikovaný spoločenský jav zasahujúci do všetkých oblastí života /politika, právo, veda.../
Typy morálky:
1/ hedonizmus – užívaj, pokiaľ je čas .. (napr. peniaze)
2/ duševné blaho – vedomosti
3/ sociálny eidaimonizmus – šťastný som vtedy, keď sú šťastní aj iní
4/ politická morálka – treba poznať zákonitosti spoločnosti
5/ morálka utilitarizmu a pragmatizmu
6/ morálka optimizmu a pesimizmu
(+ vývin a smerovanie morálky, dôležité morálne normy (najstaršie = desatoro Božích prikázaní, zákony)
Základné funkcie morálky: regulatívna, hodnotiaco-normatívna /hodnotiaco.imperatívna/, poznávacia, prognostická, motivačná, komunikatívna /informačná/, výchovná – všetky tieto funkcie sa prelínajú.
Ťažkosti vo výchove
- cieľom výchovy je uvedomelo disciplinovaný človek
- disciplína je cieľ, výsledok aj prostriedok
Začiatok vyučovacej hodiny vplýva na formovanie disciplíny – presný začiatok hodiny a koniec.
Na formovanie disciplíny musíme poznať typ žiaka – sangvinik, cholerik, melancholik ...
Výchovné problémy reedukácie
Ak negatívne vplyvy pôsobia krátkodobo - existuje pomoc, ak dlhodobo – je veľa vecí, ktoré sa už nedajú odstrániť.
Na človeka pôsobia vplyvy, ktoré smerujú k tomu, že výsledok je isté nesprávne konanie.
Ťažkosti vyplývajúce z deformácie celej osobnosti z jedného a viacerých negatívnych vplyvov – výchovné pôsobenie s nadmerne riedkou stimuláciou (deti zanedbané, spustnuté), chybnou stimuláciou (zhýčkané, zatvrdlé aktívne alebo pasívne), s hustou stimuláciou (preťažené).
1/ Ťažkosti zo zníženého sebacitu – ustráchanosť, rezignovanosť, mutizmus (dieťa odmieta hovoriť),
tréma, zarazenosť, neiniciatívnosť, váhavosť, plačlivosť.
2/ Ťažkosti zo zvýšeného sebacitu – zloba, panovačnosť, snaha po výnimočnosti, potreba na seba
upozorniť, domýšľavosť, sabachvála, pýcha, neznášanlivosť, arogancia.
3/ Ťažkosti z deformovaného sebacitu – klamstvo, (fázové, opakované, chronické), závisť, irónia,
žiarlivosť, sklon k bitkám, výtržnictvo, pomstychtivosť.
4/ Ťažkosti z chybného postoja k autorite – nedisciplinovanosť, ignorantstvo, vzdorovitosť až
svojhlavosť, vyzývavosť, drzosť, spupnosť.
5/ Ťažkosti z chybného vzťahu k pravde – zmenšená citlivosť k pravde, deformovanie pravdy,
predstieranie až podvádzanie, zlomyseľné až premyslené klamstvo.
6/ Ťažkosti z chybného postoja k práci - lenivosť, pomalosť, hravosť, nepozornosť, roztržitosť,
pohodlnosť, nesvedomitosť, nezodpovednosť, povrchnosť, túlavosť, záškoláctvo.
7/ Ťažkosti z chybného vzťahu k vlastníctvu - krádeže, sprenevera, vandalstvo, lakomstvo, sebectvo,
mamonárstvo, ničenie hodnôt, sabotáže, podpaľačstvo.
8/ Ťažkosti z chybných spoločenských návykov – chybný vzťah k estetickým hodnotám, nevkus
v obliekaní, nedostatok citu pre čistotu a upravenosť, nevhodné spoločenské správanie.
9/ Ťažkosti z chybného vzťahu k jedlu – pažravosť, anorexia, ťažkosti s fajčením a alkoholom, pomalosť
pri jedení, nechutenstvo, vyberavosť v jedle, zvýšená spotreba jedla.
10/ Ťažkosti z chybného vzťahu k sexualite – pornografia, masturbácia, predčasné nadväzovanie
sexuálnych stykov.
Triedny učiteľ
Riadiaca funkcia - riadi výchovnu a vzdelávaciu prácu v triede. Je za ňu zodpovedný. Je orgánom riadiacim i riadeným.
Organizačná funkcia - organizačné zabezpečenie celej činnosti v triede. Je to spolupráca s učiteľmi, vychovávateľmi, rodičmi, verejnosťou až po konkrétnu výchovnú prácu so žiakmi vo svojej triede. Koordinačná a integračná funkcia – koordinuje spoluprácu medzi učiteľmi, žiakmi, vedením školy. Spoločne so všetkými zainteresovanými rieši vzniknuté konfliktné situácie.
Výchovná funkcia - činnosť triedneho učiteľa spočíva v riadení a plánovaní, no predovšetkým v samotnej výchovnej práci s celým kolektívom triedy i jednotlivými žiakmi.
Výchovný proces prebieha v dvoch fázach: prípravnej a realizačnej.
Vzdelávacia funkcia - je vhodné, aby triedny učiteľ vyučoval vo svojej triede čo najviac. To umožňuje pravidelný kontakt so žiakmi svojej triedy.
Aktivizačná a stimulačná funkcia – na základe diagnostických metód môže najlepšie spoznať žiakov svojej triedy. Na základe týchto informácií môže stimulovať ich študijnú, športovú, pracovnú i záujmovú aktivitu.
Normatívna a formatívna funkcia – normatívna – na základe školských dokumentov a požiadaviek úloh školy určuje ciele výchovného pôsobenia v triede. Formatívna – je realizovaná na vyučovaní i mimo neho. Usiluje sa o to, aby každá činnosť mala zmysel a výchovný účinok.
Diagnostická a kontrolná – realizuje priebežnú diagnostickú činnosť a kontroluje stav a úroveň výchovnej práce u jednotlivcov. O všetkom si vedie pedagogický denník, kde zaznamenáva výsledky pedagogickej diagnostiky a stanovuje hlavné prognostické ciele, ktoré realizuje v ďalšom výchovnom pôsobení.