---

Teória a prax rozhlasovej žurnalistiky

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

---

---

Teória a prax rozhlasovej žurnalistiky

Teória a prax rozhlasovej žurnalistiky
základné pojmy:
Fenomén rozhlasu v systéme
Masovokomunikačné prostriedky
medzi ktoré patria i elektronické médiá - rozhlas - zohrávajú v moderných dejinách ľudstva dôležitú úlohu. Ich význam v spoločnosti má narastajúcu tendenciu. - priamo i nepriamo ovplyvňujú politiku, hospodársku a kultúrnu sféru, ale aj každodenný život občana. - sú nezastupiteľným civilizačným faktorom bez ohľadu na to v akom štáte a politickom systéme pôsobia. - rastúci vplyv elektronických médií má však i negatívne stránky. (Popri svojom civilizačnom poslaní sa čoraz viac stávajú prostriedkom manipulácie, zneužívania spoločnosti, najrôznejších vrstiev, ako aj jednotlivcov - zameriavajú sa najmä na oblasť hospodársko-sociálnu a pôsobia prostredníctvom všadeprítomnej reklamy, ktorá si v MKP vydobýja stále dominantnejšie postavenie.)
- napriek tomu však nemožno spochybniť nesporne pozitívny a stále inšpirujúci prínos masmédií pre všestranný rozvoj spoločnosti.

Rozhlas ako prostriedok poznania a komunikácie
Poznávanie je najelementárnejšou a zároveň špecifickou ľudskou činnosťou. Poznávanie predstavuje odraz objektívnej skutočnosti vo vedomí človeka, ide o reprodukovanie reality ( dostáva sa do vedomia človeka priamo, alebo nepriamo, príp. sprostredkovane). Proces poznávania spočíva v získavaná, spracovaní a reprodukovaní informácií o vonkajšom svete, ktorý nás obklopuje.
Komunikácia predstavuje každé spojenie človeka s vonkajším svetom, ktoré mu prináša určitý poznávací impulz, určitú informáciu o tomto svete. Komunikácia s vonkajším svetom sa deje pomocou zložitých štruktúr a znakov, symbolov. Základným a najdôležitejším systémom takýchto znakov je jazyk. Rozhlasová komunikácia je súhrnom zvukových informácií prinášajúcich poznanie sveta, je to zvukový obraz prítomného sveta. Nie je teda už len spoločenskou potrebou, alebo využitím technického nástroja, ale je to obraz súčasnosti, hlasy, názory, poučenia, zážitky a pohľad do súčasnosti i minulosti
Rozhlasová komunikácia - súčasť mediálnej komunikácie
Existuje celý rad definícii na problematiku mediálnej komunikácie, rozhodujúcim kritériom je tzv. masovokomunikačné pole - priestor, v ktorom sa uvádzaný informačný proces odohráva. (Tvoria ho známe faktory: komunikátor, komunikát - prostriedok
komunikačný kanál, resp. médium, recipient.)
Ak chceme pochopiť podstatu rozhlasu ako konkrétneho komunikačného systému musíme ho vnímať v rámci tzv.

komunikačného reťazca ( tvorí ho zdroj informácie, vysielač, prenosový kanál, prijímač, adresát) V rozhlasovej komunikácii, v ktorej sa pravidelne realizuje prenos informácií, tvoria rozhlasový komunikačný reťazec nasledujúce faktory - redaktor, mikrofón, vysielacia stanica, priestor medzi vysielačom a prijímačom, sieť rozhlasových prijímačov a poslucháč.
Rozhlasovú komunikáciu možno charakterizovať diaľkové informačné pôsobenie rozhlasového média na poslucháčsku verejnosť. Je to určitý organizovaný systém, v ktorom prebieha proces prenosu informácie. Rozhlasová komunikácia ( širší pojem ako rozhlasová žurnalistika) šírenie všetkých druhov rozhlasového programu, teda nielen žurnalistických, ale i umeleckých, hudobných, zábavných. Zo žurnalistického hľadiska pod rozhlasovou komunikáciou rozumieme proces prenášania rôznorodých obsahov od komunikátora k recipientovi, pomocou rozhlasových technických prostriedkov, verejne a jednostranne. .

Žurnalistika - tvorivé prejavy aktuálneho charakteru uverejňované v masovokomunikačných prostriedkoch , čiže písané , hovorené a obrazové výpovede o aktuálnych javoch spoločenskej reality. (Nepatrí sem umelecká a vedecká literatúra, hudba, výtvarné, dramatické a iné umenie. Zároveň však treba zdôrazniť, že v masmédiách sa umenie v najrôznejších podobách využíva čím sa potvrdzuje vzájomná súvislosť oboch súčastí spoločenskej nadstavby - žurnalistiky i umenia.)

Rozhlas ako masovokomunikačný prostriedok, elektronické médium v súčasnej spoločnosti predstavuje zložitý fenomén, ktorý je na rozdiel od ostatných MKP charakteristický špecifickými vlastnosťami a osobitosťami.
Rozhlasovú žurnalistiku chápeme ako špecifickú súčasť celku - žurnalistiky a zároveň ako súčasť rozhlasovej komunikácie - rozhlasu. Rozhlasová žurnalistika predstavuje širokú oblasť vysielaných žurnalistických prejavov (programov, relácií). Rozhlasovou žurnalistikou sa zaoberá teória RŽ, ktorá skúma celý komplex rozhlasovej komunikácie, resp. rozhlasového vysielania ( Do jej rámca zahŕňame nielen pôvodné rozhlasové žurnalistické prejavy, ale aj žurnalistické prejavy prevzaté).
Pod žurnalistickými prejavmi rozumieme pohotovú zvukovú výpoveď o aktuálnych spoločensko-významných javoch. Rozhlasová žurnalistická tvorba -proces, v rámci ktorého dochádza k vzniku a pôsobeniu rozhlasových prejavov hovoríme. Je to tvorivý proces, v rámci ktorého dochádza k realizácii subjektívneho odrazu aktuálnej spoločenskej objektívnej reality. Počas tohto procesu rozhlasový redaktor pozoruje, poznáva, vyberá, hodnotí a stvárňuje aktuálne javy, aby nimi pôsobil na príjemcu - poslucháča a cez neho spätne na objektívnu realitu.

Tento tvorivý proces tvoria štyri základné roviny:
- aktuálna objektívna realita ako podnet rozhlasovej tvorby - podnecuje redaktora k tvorivej aktivite
- rovina poznávania a hodnotenia - redaktor pozoruje, porovnáva, klasifikuje, hodnotí, zovšeobecňuje, vyvodzuje závery
- vlastná reprodukcia objektívnej reality - písanie, nahrávanie, stvárnenie,
- rovina príjemcu - pôsobenie na poslucháča ako aj spätné pôsobenie príjemcu na realitu


Rozhlas a jeho poslucháč
Teória rozhlasovej komunikácie skúma činnosť rozhlasového média v jej úplnosti. To znamená súčasťou komplexnej problematiky rozhlasovej žurnalistickej tvorby sú i otázky interakcie rozhlasovej inštitúcie a poslucháčov ako interakcie medzi komunikátorom a adresátom. Táto interakcia je síce obojsmerným procesom, avšak pri masmediálnej komunikácii prevláda pohyb informácie od komunikátora k príjemcovi. V konečnom dôsledku tu pôsobí špecifický problém masových médií - jednosmernosť, jednostrannosť komunikačného spojenia - ktorý otvára otázku tzv. spätnej väzby. Nevýhoda jednosmernosti znižuje v porovnaní s priamou, resp. bezprostrednou komunikáciou celkový účinok pôsobenia, pretože komunikátor si nemôže operatívne overiť účinky svojho prejavu a adresát voči nemu nemôže simultánne uplatňovať svoje názory a požiadavky. Moderná psychológia dokazuje, že v oblasti ústne šírenej informácie je najefektívnejšia bezprostredná, osobná forma prejavu, pri ktorej je komunikátor v priamom, okamžitom styku s poslucháčom. Zásadná prednosť spočíva práve v spätnej väzbe. Spätná väzba v rozhlasovej komunikácii však existuje, hoci v prevažnej väčšine nie je priama a bezprostredná. Uplatňujú sa tu špeciálne spätnoväzobné procesy, ktorých prejavy sú skryté, dlhodobé, sprostredkované a nepriame. Spätná väzba je vlastnosť organizovaného systému, ktorá umožňuje regulovať jeho budúce správanie sa v závislosti na plnení úloh z minulosti. Rešpektujúc tieto princípy musí rozhlasové vysielanie a jeho tvorcovia hľadať optimálne spôsoby na zdvojsmernenie rozhlasovej komunikácie. Takže jednostranný proces komunikácie v rozhlase vyžaduje jeho doplnenie ( prostredníctvom - listy, telefonické ohlasy, prieskumy). Cieľom je získavať prehľad o úrovni, stanovisku, záujmoch a iných postulátoch poslucháčov. Iba touto cestou možno uplatniť komunikáciu s efektom a vytvárať podmienky účinnosti i aktivity prijímateľa. Systém optimálneho rozhlasového vysielania teda ovplyvňuje nielen zámer komunikátora - rozhlasového média, ale i faktory efektívnosti na opačnom póle komunikačného reťazca - u poslucháča. Týmito faktormi sú objektívne a subjektívne potreby a záujmy poslucháčov, ktoré odzrkadľujú charakter doby a jej problémy. To znamená odlišné nároky mal poslucháč v počiatočnej ére rozhlasu, poslucháč , ktorý sa postupne stával divákom nového média - televízie a iné sú požiadavky typické pre súčasného poslucháča vzhľadom na podmienky duálneho systému i rozvoj nových informačných technológií.

Možno povedať, že príjemca počúva rozhlasové vysielanie v dôsledku jeho záujmov a informačných potrieb.
Vo všeobecnosti rozlišujeme tieto typy počúvania:
1. kulisový - šumový posluch
2. priemerná pozornosť, okrajová pozornosť,
prerušovaná inou činnosťou
3. súvislá pozornosť s občasnou sústredenosťou
(podľa obsahu vysielania, programu)
4. výberový, zámerne sústredený posluch
Rozhlas musí permanentne skúmať, aké sú jeho poslucháčske záujmy, kedy má možnosť počúvať, aké má podmienky pri počúvaní a ako je spokojný s programom a pod. Cieľom je dosiahnuť kvalifikovanú spätnú väzbu so žiadúcou kvantitou, kvalitou a časovou periodicitou.
Poslucháč - publikum - rozhlasové auditorium pod týmto pojmom rozumieme spoločenskú skupinu, časť verejnosti ktorá je prepojená navzájom prostredníctvom spoločného komunikátora - napr. rozhlasového média. Verejnosť, typická pre masmédiá má otvorený systém tzn. pre príslušníkov , ktorí vstupujú alebo vystupujú. Poslucháčska verejnosť je ucelená skupina, ktorá sa rozčleňuje na niekoľko sociálnych skupín - kategórií. Rozhlas využíva tieto poznatky pre programovanie svojho vysielania, pričom berie do úvahy spôsob života, hodnoty, ale aj faktory sociálno-ekonomického vývoja spoločnosti.
Typológia rozhlasového poslucháča
- teritoriálne hľadisko: poslucháči domáci, zahraniční, regionálni...
- sociálno-demografické hľadisko: vek, pohlavie, vzdelanie, miesto bydliska
- extenzita sledovania rozhlasového vysielania : sptáli a príležitostní poslucháči, pravidelní, nepravidelní
- intenzita sledovanosti: sústredení, nesústredení poslucháči
- hľadisko poslucháčskych potrieb a záujmov:
špecifický poslucháč - náročný poslucháč - sociálna skupina tvorená osobami, ktoré majú spoločné črty: záujmové okruhy, veková ohraničenosť, vzdelanie.
- hľadisko situácie počúvanosti: poslucháč individuálny, skupinový -rodina, pracovisko

Výskumy počúvanosti rozhlasových staníc a programu sú najvýznamnejším zdrojom pre teoretické závery - východiská rozhlasovej žurnalistiky.

Výskum počúvanosti sa sústreďuje predovšetkým na tieto základné faktory, ktoré ovplyvňujú vzťah poslucháča k posluchu:
- štruktúra poslucháča .- sociálno-demografické kategórie
bydlisko, zamestnanie, vek, pohlavie, vzdelanostné
predispozície príjemcu - povedomie, inteligencia
- obsahové prvky vysielania, tematika, aktuálnosť
- sprievodné okolnosti príjmu - verejná mienka
- čas počúvanosti - vysielania
- vzťah príjemcu - obľúbenosť stanice a konkurencia iných masmédií
Výskumy potvrdzujú, že neexistuje priemerný univerzálny poslucháč, ale presne diferencovaný adresát. Tu treba zdôrazniť, že rozhlas musí využívať princíp diferenciácie pri tvorbe programov - t.j. zamerať sa na určité sociálne, intelektuálne, či záujmové skupiny-vrstvy poslucháčov. Rozhlasová komunikácia samozrejme nemôže brať do úvahy všetky rozdielnosti poslucháčov, ako aj ich individuálne posluchové podmienky.
Podstatnou a rozhodujúcou podmienkou skutočného rozhlasového kvalitného vysielania je zabezpečenie plnohodnotnej informácie , ktorá smeruje ku koncovému článku komunikačnej reťaze - k poslucháčovi.


Špecifiká rozhlasu a rozhlasovej žurnalistiky
V rozhlasovej žurnalistike sú obsiahnuté všetky podstatné vlastnosti masovej komunikácie a žurnalistiky vôbec - masovosť, autentickosť, aktuálnosť, dokumentárnosť, operatívnosť. V rozhlasovej žurnalistike a rozhlasovej komunikácii existujú zvláštnosti, ktoré sa vyskytujú len v rozhlase, resp. prejavujú sa v rozhlase intenzívnejšie ako v iných médiách. Tieto zvláštnosti - nazývame špecifiká, v ktorých pramení sila pôsobenia rozhlasového vysielania.
Spoločenské funkcie rozhlasu sa nepremietajú vo vysielaní nezávisle od charakteru jeho výrazových prostriedkov a tvorivých postupov, sú determinované zvláštnosťami - špecifikami rozhlasovej komunikácie. Ak považujeme komunikáciu za spoločného menovateľa činnosti tlače, rozhlasu, telvízie a filmu, teda za všeobecný základ ich pôsobenia, potom pod pojmom rozhlasová komunikácia rozumieme špecifikáciu tohto pôsobenia v podmienkach rozhlasu. Z toho vyplýva, že v tejto špecifickej komunikácii, teda v rozhlasovom vysielaní sú obsiahnuté všeobecné znaky masovej komunikácii a zároveň znaky spojené so zvláštnosťami komunikačných podmienok rozhlasu.
Informácia sprostredkovaná rozhlasom je určitým druhom intersubjektívneho poznávania skutočnosti, a to cez zvukový komunikačný kanál. Tak ako v každej komunikácii, aj tu spôsob a množstvo vnímania informácie subjektom - prijímateľom závisí od fyzických a psychických elementov príjmu. Obmedzenia rozhlasovej komunikácie vyplývajú na jednej strane z fyzikálnej povahy kanálu - len akustického, na druhej strane z povahy vnímania - len auditívneho. K špecifickým vlastnostiam rozhlasovej komunikácie patrí teda predovšetkým akusticko-audiálny princíp - t.j. šírenie signálu prostredníctvom zvukového, resp. sluchového kanálu. Sluchovosť je jediná cesta, jediný spôsob, ktorým možno rozhlasovú komunikáciu uskutočňovať.

V tejto súvislosti hovoríme o jednorozmernosti (slovo, zvuk), ktorá si vyžaduje špecifickú kompozíciu programu, relácie (úvodné slovo, titulok, kontrast, záverečná pointa).
Zvuk je jediný výrazový prostriedok, prostredníctvom ktorého v rozhlase možno komunikovať smerom k poslucháčovi. Čo presahuje tieto dve dimenzie je prostredníctvom rozhlasu nekomunikovateľné. Rozhlasovou cestou možno sprostredkovať len tie obsahy, ktoré sa dajú pretransformovať do zvukovej podoby, šíriť a prijímať sluchovým kanálom, resp. ktoré možno priamo alebo nepriamo týmto spôsobom zhmotniť a vyjadriť. Rozhlas využíva tieto výrazové prostriedky - ľudská reč, hudba, zvuky a šumy. Z nich nie všetky majú dostatočnú spôsobilosť vyjadrovať presné alebo zložitejšie obsahy a významy. Napríklad mimorečové zvuky a šumy majú takýchto možností veľmi málo. Oveľa rozmernejšie sú z hľadiska významovej dimenzionality hudba a slovo.
Hudba má svoje ohraničené možnosti v oblasti sprostredkovania konkrétnych obsahov. Má široké pole pôsobnosti pri sprostredkovaní estetických, emocionálnych, príp. fantazijných hodnôt.Treba zdôrazniť, že hlavná doména hudby v rozhlase je predovšetkým v jej samostatnom pôsobení a to v ucelených a ustálených formách.V tejto podobe je jej najväčšia sila pôsobenia. Avšak pri šírení konkrétnej, presne vymedzenej informácie sa nezaobíde bez spolupráce so slovom.V kontexte s mimohudobným programom, predovšetkým v prípade hudobno slovných a zmiešaných programov rozhlasu sa hudba využíva na sekundárne funkcie:
- hudobný predel,
- spojenie,
- doplnenie, oddelenie.
Zároveň sa hudba využíva i na čiastkové funkčné účely:
-umocnenie významu slovnej informácie, pointovanie, podmaľovanie,
- vytvorenie primeranej nálady či atmosféry, oživenie pozornosti
-vytváranie príťažlivého podkladu vo forme prísluchovej hudobnej kulisy - vhodnej na zaraďovanie kratších hovorených vstupov.
Ľudská reč - hovorený prejav je najrozmernejším výrazovým a vyjadrovacím prostriedkom rozhlasovej komunikácie.Podobne ako písané slovo má schopnosť sprostredkovať najrozmanitejšie obsahy a významy. Podľa psychologických výskumov kapacita sluchovej percepcie - vnemu je menej rozmerná ako kapacita zrakového vnímania. Sluchom možno simultánne vnímať menej v ako v rámci zrakového vnímania.Vizuálne rečové podanie môže mať rýchlejšie tempo než podanie audiálne. Pri zrakovom sledovaní rečového prejavu príjemcovi výdatne pomáha mimika tváre komunikátora. Preto hovorená reč na obrazovke môže mať rýchlejší spád ako v rozhlase. Podľa výskumov na príjem čítaného spravodajstva v rozhlase je optimálny pri 5 slabikách za sekundu, pri tempe 10 slabík za sekundu sa zrozumiteľnosť znižuje až o 50%. Sluchová komunikácia je náročnejšia na intelektuálne schopnosti človeka.

Nevýhodou je i prchavosť rozhlasového slova, čo sťažuje podmienky na pochopenie a zapamätanie si obsahu hovoreného prejavu. Výhody sluchového vnímania: vo vedomí príjemcu umožňuje sluchové vnímanie voľnejšiu interpretáciu obsahu komunikovaného prejavu.(pri televíznom sprostredkovaní danej informácie ide o jednoznačné vyjadrenie). V poslucháčovi sa tým uvoľňuje a podnecuje predstavivosť, príjemca si môže dotvárať vnem podľa vlastných poznatkov , skúseností a psychických dispozícií, t.j. viacej sa pri komunikácii aktivizuje. Z toho vyplýva, že rozhlasová interpretácia zvyšuje komunikačný efekt.
Významnú úlohu zohráva i sugestívnosť ľudského hlasu. Dokonalé ovládanie rečového majstrovstva podstatne ovplyvňuje účinnosť rozhlasového prejavu. ( Otázkami rozhlasového jazykového prejavu sa zaoberá výskum jazykovedcov.)
Z rozdielu medzi písaným a hovoreným slovom vyplývajú zvukové špecifiká hovoreného slova v rozhlase (v porovnaní s obrazom a písaným slovom).Sem patrí predovšetkým princíp hovorovosti, zásady správnej intonácie, artikulácie, rytmu, striedanie hlasov, dynamiky. sila priameho záznamu, opisným spôsob, situovanie -pri vyjadrení atmosféry udalosti, javu. Rečová realizácia - interpretácia žurnalistického prejavu v rozhlase môže mať rozličný charakter ( čítanie, hovorenie, rozprávanie, prednášanie, recitácia, hra), ktorý závisí od komunikačnej situácie autorského zámeru.
.
Prchavosť - pominuteľnosť, či nenávratnosť je teda ďalším špecifikom rozhlasového vysielania. Vzhľadom na prchavosť rozhlasový ústny prejav si vyžaduje predovšetkým prehľadnosť, presvedčivosť a spontánnosť, dynamickosť, pravidelnosť, redundanciu. Tento charakteristický fenomén možno zatieniť prostredníctvom snahy o pozornosť poslucháča prostredníctvom aktuálneho obsahu, zaujímavosťou informácií, pestrosťou relácií.
.
2. Druhou špecifickou vlastnosťou rozhlasovej komunikácie je maximálna potenciálna pohotovosť, - operatívnosť Rozhlas má vďaka technickej jednoduchosti primárne postavenie v rámci klasických masmédií (tlač, tv)vzhľadom na jeho pohotovosť - operatívnosť. Operatívnosť vyplýva z častej frekvencie žurnalistickej informácie, pri priamych prenosoch mení na časové splynutie aktuálnej udalosti s rozhlasovým sprostredkovaním. Z požiadavky byť pri tom , prinášať priebežné informácie vyplýva však i neúplnosť správy - informácie, ich postupné spresňovanie a doplňovanie - kontinuita. S operatívnosťou súvisí diferencovanosť pôsobenia na adresáta.

Rozhlas je schopný uspokojovať veľmi rôznorodé záujmy poslucháča.
Osobitný význam má nepretržitosť rozhlasového vysielania, to znamená v rámci operatívnosti a rozsahu aktuálnych informácií ho táto vlastnosť predsúva pred ostatné masmédiá.
3. Treťou špecifickou vlastnosťou je princíp všadeprítomnosti. S týmto princípom súvisí predovšetkým prísluchový spôsob vnímania rozhlasového vysielania, teda nesústredená forma počúvania alebo kolísajúca pozornosť, pri vykonávaní inej činnosti. V minulosti sa tento druh počúvanosti podceňoval, v súčasnosti práve táto vlastnosť otvára možnosti rozhlasu v porovnaní s konkurenciou v oblasti masmédií. Na báze sekundárneho počúvania vznikli a pôsobia v rozhlasovom programe špeciálne typy hudobno-slovných zoskupení - magazíny, programové bloky a zároveň i vysielacie okruhy orientované na vysielanie s prevahou nekreatívnej hudby doplnenej krátkymi spravodajsko-publicistickými vstupmi. Experimentálne bolo zistené, že pri upratovaní sa uplatňuje asi 10% aktívnej pozornosti, pri písaní na PC 73%, pri čítaní 100%. V rámci rozšírenia motorizmu - i autorádií sa zistilo, že riadenie automobilu vyžaduje za normálnych podmienok 30% aktívnej pozornosti. pri takýchto a iných činnostiach, v pracovných pauzách sa rozhlas stáva spoločníkom poslucháča, v niektorých domácnostiach znie nepretržite.
Ďalším špecifikom je neprítomnosť - anonymnosť adresáta, nedostatok priamej spätnej väzby. tieto výrazné črty možno korigovať štylizovaním dialógu ( predstava potenciálneho poslucháča), predbežný kontaktom ( mikrofón odpovedá na telefón), dodatočným ohlasom a výskumom.
Pri rozhlasovej komunikácii je príjemcom široká poslucháčska verejnosť. V skutočnosti však nejde o homogénnu masu, ale o množstvo jedincov, ktorí počúvajú rozhlas v podstate individuálne, alebo v malých skupinách. i keď ide o komunikáciu masovú, spôsob príjmu je v podstate súkromný. Preto je v rozhlasovom rečovom prejave primeranejší tón bezprostredného rozprávania než čítanie či prednášanie. Tieto špecifické črty možno zliať do jedného princípu tzv. rozhlasovosti, pod ktorou rozumieme kvalitatívnu hodnotu. je vyjadrením účelného uplatnenia špecifickosti vo všetkých fázach komunikačného procesu. Jednotlivé masmédiá sa prihovárajú príjemcovi špecifickým spôsobom, výsledkom je však integrované pôsobenie na verejnú mienku a úroveň spoločenského povedomia.


Metódy rozhlasovej tvorby

Po niektorých všeobecných teoretických problémoch rozhlasu obrátime pozornosť na proces rozhlasovej tvorby.

Rozhlasová tvorba predstavuje širokú škálu programových činností, žurnalistických foriem a tvorivých postupov.
Rozhlasovú tvorbu charakterizuje:
- jej výrazový materiál, ktorý predstavujú prostriedky jazykového štýlu
- problematika štrukturálnej výstavby rozhlasového diela - spôsob usporiadania materiálu do určitého rozhlasového tvaru.

Rozhlasová žurnalistická tvorba v oblasti spravodajstva, publicistiky, má z hľadiska žurnalistickej metodiky niekoľko základných fáz:
- VYHĽADÁVANIE A ZHROMAŽĎOVANIE ZÁKLADNÝCH
INFORMÁCIÍ
- TVORBA PRÍSPEVKOV, ICH VÝBER A TRIEDENIE
- MONTÁŽ RELÁCIE
- PREZENTÁCIA A INTERPRETÁCIA RELÁCIE,
TECHNIKA PRENOSU
- HODNOTENIE INFORMAČNEJ NÁPLNE A EFEKTÍVNOSTI
ODVYSIELANEJ RELÁCIE

A. Vyhľadávanie a zhromažďovanie informácií
Úspešnosť práce redaktora v rozhlase je založená na troch základných predpokladoch:
1. široká orientácia v celospoločenskom dianí
2. špecializované poznanie v určitom odbore - oblasti
3. zmysel pre aktuálnosť i aktualizáciu
Vyhľadávanie a spracovanie primárnych informácií si vyžaduje úsilie
o čo najkomplexnejšie, najúplnejšie podklady, t.j. základné fakty, dokumentácia, presné názvy inštitúcií, bezchybné zaznamenanie údajov, mien a pod. Keďže táto práca musí byť systematická, osobitný význam zohráva obnovovanie i rozširovanie osobných spravodajských zdrojov :spravodajské agentúry
sieť dopisovateľov
osobné kontakty.
Ďalšou významnou podmienkou je dodržiavnie pravidiel novinárskej etiky, ale aj prestíže a autority redakcie vo vzťahu k verejnosti. Redakcia je povinná a zodpovedná za vecnú pravdivosť zverejńovaných informácií aj po právnej stránke. Z toho vyplýva povinnosť overovať hodnotenia, názory, ktoré chce redaktor využiť. Nie je to otázka nedôvery, ale slúži ako podmienka pre pravdivé informovanie verejnosti.
INFORMAČNÉ ZDROJE
Žurnalistická činnosť je prepojená na špecializované inštitúcie - informačné zdroje, ktoré sa spolupodieľajú na tejto činnosti. Cieľom je dosiahnuť maximálne rýchle spracovanie primárnych informácií.
Podľa charakteru žurnalistického prístupu k udalosti delíme informácie na:
priame informácie - tie, ktoré sú výsledkom osobnej účasti redaktora na dianí
nepriame informácie - tie informácie, ktoré sa k nemu dostávajú sprostredkovane. Nepriame informácie prichádzajú do redakcií do redakcií zo žurnalistických agentúr, tlačových oddelení podnikov, úradov, riadiacich orgánov, od dopisovateľov apod. Majú písomnú alebo ústnu (zvukovú) podobu.
Rozhlasové zdroje informácií, ktoré sa môžu stať podkladom rozhlasovej relácie tvoria základné zdroje:
- sieť vlastných rozhlasových spravodajcov členíme na stálych, zvláštnych, domácich a zahraničných. Zároveň ich možno rozdeliť podľa ich odbornej špecializácie (politika - parlament, šport, kultúra)
Rozhlasoví spravodajcovia predstavujú cenný zdroj informácií, pripravujú príspevky priamo pre rozhlasovú reprodukciu, využívajú rôzne rozhlasové formy pre využitie svojich námetov.

V konečnom dôsledku urýchľujú žurnalistický proces v redakcii, vzhľadom na to, že ich materiály si nevyžadujú úpravy.
Samostatnou otázkou, ktorá je na dennom poriadku v rámci vysielania, je posúdenie aktuálnosti príspevku od miestnych spravodajcov pre celoštátne vysielanie. V prvom rade je zodpovednosť na samotnom spravodajcovi, ktorý musí posúdiť faktografickú silu miestnej - teritoriálne aktuálnej - informácie pre nadregionálneho poslucháča. Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako prekonať lokálny charakter niektorých významných správ, je ich spájanie do vyšších celkov, súhrnných blokov, ktoré prinášajú nie fakt vytrhnutý z miestnej súvislosti, ale širšie zovšeobecnenie.

- spravodajské agentúry
sú pre rozhlasové vysielanie druhým najdôležitejším zdrojom informácií. Agentúrne služby sú reakciou na požiadavky informačnej spoločnosti, doby t.j. reagujú na potrebu stálej, kvalitnej informovanosti verejnosti. Operatívna a rýchla spolupráca medzi rozhlasom a agentúrami je mimoriadne dôležitá, jej kvalita sa odráža v kvalite informovanosti prostredníctvom vysielania. Dôležitou podmienkou spolupráce je časová koordinácia vydávania správ agentúrou a rozhlasovou stanicou.(domáce - TASR, SITA, zahraničné - ČTK, Reuters, DPA, AFP...)

- periodická tlač, domáca a zahraničná tlač, TV
je tretím prameňom informácií je. Pre priame využitie vo vysielaní sú predovšetkým v popredí denníky (v spravodajstve sa využívajú najmä prehľady dennej tlače), pre publicistiku sa využívajú i týždenníky i časopisy. Tlač ako informačný zdroj poskytuje celý rad informácií, námetov, rozborov, ktoré v širších súvislostiach dopĺňajú redaktorove znalosti o pozadí danej udalosti, problému.V tejto súvislosti možno povedať, že noviny, časopisy sú zdrojom inšpirácie redaktora a zároveň prehĺbením novinárskeho rozhľadu. Nemožno podceňovať ani regionálnu tlač, ktorá je cenným zdrojom pre krajové-regionálne rádiá.Každý redaktor - novinár by mal popri domácej tlači sledovať i zahraničné noviny a časopisy. V zahraničných periodikách má redaktor taktiež uložený informačný kapitál, z ktorého môže čerpať pre svoju reláciu analógie, detaily. - internet
- monitoring ( rozhlasových a tv staníc)
doplňujúce zdroje informácií:

- tlačoví hovorcovia, spolupracovníci riadiacich orgánov, organizácií
- dopisovatelia
- písomné informačné materiály - špecializované rešerše, úradné
oznámenia, bulletiny z tlačových konferencií
- dokumenty (písomné, zvukové), protokoly, odborné analýzy
- tlačové konferencie
- archívy (úradné, podnikové)- dokumenty, historické pramene, slúžia
na overenie údajov, faktov, pri výročiach sú východzím materiálom.


B.

Tvorba žurnalistických materiálov - princípy tvorby
Tvorba rozhlasového žurnalistického materiálu si vyžaduje koordináciu všetkých súčastí tohto procesu. Aj v tomto prípade je rozhodujúcim faktom -
1.dostatok východzích, primárnych informácií,
2.redaktor musí mať jasnú predstavu čo chce poslucháčovi sprostredkovať a aký má zámer - aký účinok chce u poslucháča dosiahnuť( vyvolať súhlas, inšpirovať, varovať a pod.).Aby mohol byť medzi zámerom a účinkom súlad je potrebné uplatniť primerané výrazové prostriedky, jazyk, štýl, interpretáciu.
3.Po zhromaždení materiálu od informačného zdroja nasleduje:
výber-hodnotenie-triedenie informačných materiálov z hľadiska
aktuálnosti
spoločenského významu informácie
charakteru danej relácie.
Celková hodnota konkrétnej informácie, ktorá má byť zaradená do vysielania, je ovplyvnená mnohými faktormi - predovšetkým však ide o jej význam a dôležitosť pre poslucháča, zaujímavosť i originalitu.
Kritéria - princípy triedenia rozhlasových materiálov - hodnotenia z praktického hľadiska:
- aktuálnosť
- proporcionálnosť
- tematické hľadisko - podľa typu relácie možno informácie triediť do
rôznych tematických skupín ( vnútorná politika, zahraničná politika,
ekonomika, kultúra...) Vnútorná skladba relácie, dĺžka príspevkov, ich pomer by mali zodpovedať významu jednotlivých súčastí ľudskej činnosti v spoločnosti. Preto na prvé miesto zaraďujeme politické a ekonomické príspevky, nasledujú ´dalšie tematické okruhy zdravotníctvo, kultúra, šport atd.
- hľadisko časovej postupnosti ( správy predchádzajúceho dňa,
aktuálne správy, očakávané udalosti)
- teritoriálne hľadisko ( z domova, zo zakraničia, z oblasti)
- kontinuálnosť - je jedným z podstatných znakov rozhlasovej žurnalistiky. Redaktor ju využíva pri výbere, triedení, neskôr i pri montáži relácie. Rozhlasová žurnalistika zachytáva vývoj udalosti v jej priebehu - kontinuálne. Najdôležitejšie správy - informácie sú tematicky viazané, opakujú sa vo vysielaní, príp. sú preštylizované a neskôr obohatené o nové skutočnosti. Zároveň jednotlivé relácie na seba nadväzujú tematicky i časovo.
5. S výberom informácií a správ súvisí otázka subjektivity a objektivity v žurnalistike. Subjektivita sa prejavuje čiastočne už v rámci úprav informácie ( skrátenie, doplnenie) a zaradenia do relácie.Treba však odlíšiť nevyhnutnú subjektivitu od neprimeraného subjektivismu. Tento spočíva v skresľovaní objektívneho odrazu reality v žurnalistike - napr. preferovanie určitých osobností - podpora ich publicity, zverejňovanie skrytej inzercie, disproporčné preceňovanie určitých javov na úkor druhých a pod.

Objektivita sa prejavuje formou neskresleného, pravdivého, proporcionálne vyváženého spravodajstva a publicistiky. (Rozhlasová informácia teda na ceste k poslucháčovi prekonáva určitú filtráciu. Rozoznáva. me tzv. počiatočný filter v rámci procesu zhromažďovania informácií. Druhý filter predstavuje novinársky výber, ktorý predchádza zaradeniu do vysielania. Tretí filter pôsobí vo chvíli, keď poslucháč správu vníma. Kľúčový význam má práve výberová filtrácia informácií - je to moment, ktorý tesne predchádza vysielaniu a značne rozhoduje o úspechu žurnalistického zámeru.)

C. Montáž spravodajsko-publicistickej relácie
K tvorbe relácie treba pristupovať s jasným zámerom a zodpovedne. Premyslená montáž slúži k optimalizácii počúvanosti. Umožňuje poslucháčovi lepšiu orientáciu. Pri montáži ide o syntetizujúce radenie jednotlivých príspevkov, tu sa redaktor rozhoduje v akom poradí budú vysielané. Montáž vytvára medzi jednotlivými časťami vzťah. Spravodajská, či publicistická relácia nie je iba súčtom, kvantitatívnym súhrnom. Montáž je systémový celok, ktorí vytvára medzi príspevkami väzby a vytvára nové kvality, novú informačnú hodnotu. Montáž môže zdôrazniť súvislosti, o ktorých izolované správy alebo príspevky nič nevypovedajú. Pri montáži redaktor využíva rôzne kompozičné postupy, kombinácie a princípy vzhľadom na daný typ relácie - uplatňuje tematické členenie, teritoriálne, princíp časovej postupnosti, princíp kontrastu a pod. Rozoznávame tri základné modelové spôsoby montáže:
- zostava monotematická (spravodajský blok)
- polytematická zostava- tu sa uplatňujú i monotematické celky
- kontrastná zostava
V rozhlasovej praxi sa stretávame s rôznymi variantami a kombináciami možností. V každom prípade však snahou je dosiahnuť vo vedomí poslucháča pochopiť súvislosti a rozhodujúce okolnosti spoločenského vývoja.

D. Prezentácia, interpretácia relácie, efektívnosť pôsobenia
Rôzne zostavy spravodajských a publicistických relácií a ich kombinácie nemožno izolovať od informačného zámeru. Realizácia rozhlasovej tvorby si vyžaduje kvalitnú prípravu vo forme plánov. Plán zahŕňa ich stabilné časové zaradenie v rámci celkového denného programu jednotlivých staníc. Stála štruktúra a rozloženie relácií vychádza z poznania počúvanosti a posluchových možností, zo štúdia sociologických a psychologických výskumov

Kategórie rozhlasovej tvorby (s.

17-21,46-48)


ŽÁNRE ROZHLASOVEJ ŽURNALISTIKY

Tak ako novinárstvo si začalo uvedomovať svoje špecifiká v porovnaní od iných druhov tvorivej činnosti (literatúra, veda) aj jednotlivé masové komunikačné prostriedky si začali uvedomovať svoje špecifiká.
Každý oznamovací prostriedok v histórii podnietil alebo vytvoril nové výrazové formy. V novinárstve sa s osobitnými výrazovými formami stretávame po vynájdení tlače.Dejiny literatúry a tlače poukazujú na vývojovú tendenciu k pevným formám. Oblasť rozhlasovej žurnalistickej tvorby je otvorený systém, v ktorom sa v rámci vysielania jednotlivé druhy slovesných a hudobných prejavov prelínajú a funkčne dopĺnajú, čo vytvára vhodnú pôdu pre pestrú kombináciu obsahových zámerov a zvukovej realizácie ako aj pre vznik nových foriem a postupov. Z toho dôvodu je potrebné žurnalistickú plochu rozhlasovej tvorby poznávať v ucelenej podobe, v kontexte s ostatným - s nežurnalistickou súčasťou programu.
Pri sledovaní žánrov novinárskej tvorby v rozhlase sa prejavujú dve tendencie:
1. klasifikovať všetky formy rozhlasových prejavov vysielaných rozhlasom
2. klasifikovať výrazové formy žurnalistickej tvorby v rozhlase.

Žurnalistická činnosť bez ohľadu na charakter média má spoločné znaky. Spoločným základom celej žurnalistiky je aktálny fakt, žurnalistická informácia o aktuálnom jave - ako stavebné jadro každého žurnalistického prejavu. Táto pohotová informácia o novej spoločensky významnej skutočnosti sa prelína obsahom všetkých masových médií. Spoločným špecifikom žurnalistiky je teda informatívna funkcia. Informácia ako impulz, ako náplň, ako dôvod a ako cieľ. Na ploche novinárskych prejavov sa uplatňujú i ostatné všeobecné princípy žunalistiky, pričom miera ich uplatnenia je rôzna.V tejto diferencovanej miere uplatňovania všeobecných kritérií a konkrétnych komponentov spočíva základ diferenciácie, členenia žurnalistických prejavov. Žáner treba predovšetkým chápať ako určitý zovšeobecnený abstraktný model. Nie je to teda konkrétny typ príspevku, konkrétny vzorový žurnalistický prejav, ktorý má presne určené črty a podobu - pretože v takom prípade, by sme sa dostali do pozície, ktorá by žurnalistickú tvorbu brzdila, zväzovala do šablón a stereotypov. Pojem žáner možno charakterizovať ako súhrn znakov, ako relatívne ustálenú, zovšeobecnenú štruktúru prvkov a ich vzťahov v mnohostrannom procese odrazu objektívnej reality. K problematike žánrológie treba pristupovať nielen z úrovne dnešných hľadísk, treba rešpektovať i historické hľadisko. Taktiež treba brať do úvahy, že žánre majú svoje špecifické odlišnosti v rôznych krajinách. Osobitným problémom je otázka žánrovej čistoty - teda otázka vzťahu medzi teoretickým pohľadom a praktickou realizáciou.

Treba si uvedomiť, že v praxi sa nevyskytuje rozhlasový prejav, ktorú by sa stopercentne kryl so svojím abstraktným žánrovým modelom, vzhľadom na to, že obsahuje i prvky a výrazové prostriedky iného žánru. Preto v teórii sa kladie dôraz na tzv. žánrovú dominantu - t.j. prevládajúci tvorivý prvok, žánrový komponent, postup, či výrazový prostriedok. Teda rozhodujúcim kritériom je to, čo prevláda, resp. dominuje.
Tematickou náplňou všetkých druhov a žánrov rozhlasovej žurnalistiky sú aktuálne reálne javy spoločenského významu zo všetkých oblastí života.
Vnútorné členenie žurnalistických rozhlasových žánrov vyúsťuje z dvoch základných kritérií:
1. základnými elementami žurnalistickej komunikácie sú:
- aktuálny jav, ktorý musí reálne existovať
- žurnalistická výpoveď sa musí pridržiavať reality o tomto jave
- hromadný príjemca - hromadnému príjemcovi musí byť výpoveď zrozumiteľne sprostredkovaná.
2. žurnalistickú výpoveď o aktuálnom jave možno sprístupniť v rozličnej miere zovšeobecnenia a rozličnými spôsobmi (formami) stvárnenia: rozoznávame tri možnosti odrazu reality:
- oznámiť základné fakty javu - jednoduché oznámenie faktu, udalosti
- fakty analyzovať a zovšeobecniť v širších súvislostiach v podobe
hlbšieho rozboru - vysvetlenie súvislosti (histórie alebo vývojovej perspektívy faktu)
- zovšeobecnený jav vyjadriť výraznejším zobrazením podstaty -
hodnotenie faktu (z pohľadu racionálneho i emocionálneho)
-Týmto trom stupňom žurnalistického odrazu reality zodpovedajú tri základné metódy spracovania aktuálnych javov:
oznámenie - metóda, pri ktorej prevažuje tendencia k holej objektivite analyzovanie -
zobrazenie - metóda, pri ktorej sú subjektivistické prvky v prevahe
Všetky tri metódy slúžia konečnému a globálnemu zámeru žurnalistiky - cez informáciu formovať stanoviská v rozmanitých otázkach spoločenského významu.
Tri základné metódy podmieňujú tri základné skupiny žánrov rozhlasovej žurnalistiky - trichotomické rozčlenenie žurnalistických prejavov :
žánre spravodajské
žánre analytické
žánre zobrazovacie - dokumentárno-zobrazovacie
Existuje i dichotomické členenie žurnalistických žánrov v rozhlasovom vysielaní do dvoch kategórií -
spravodajstvo
publicistika

SPRAVODAJSKÉ ŽÁNRE

Spravodajské žánre tvoria chrbtovú kosť rozhlasovej žurnalistiky. Ich špecifikom je, že prostredníctvom pohotových a stručných oznamov informujú širšiu verejnosť o spoločensky významných a zaujímavých faktoch súčasného diania u nás i vo svete.

Ich predmetom sú všetky aktuálne javy života: politické udalosti, prejavy, dokumenty, názory, jubileá, hospodárske výsledky, bilancie, kultúrne činy, vedecké objavy, technické novinky, športové udalosti, rekordy, katastrofy atď.
Základný charakter rozhlasových spravodajských žánrov je signalizačný ( vzhľadom na to, že auditívny vnem je prístupnejší vnímaniu krátkych oznamov).. ....
Do skupiny spravodajských žánrov zahrňujeme rozhlasové prejavy, ktorých hlavnou funkciou je informovať o aktuálnom jave, vystihnúť jeho podstatu, spoločenskú dôležitosť a oznámiť ho zrozumiteľne, stručne a jednoduchými jazykovými prostriedkami. V rozhlasovom spravodajstve do výrazových prostriedkov patrí i ľudský hlas, dokumentárny zvuk alebo autentická výpoveď. Spravodajské prejavy majú spravidla veľmi jednoduchú stavbu, pretože ich najpútavejším stavebným princípom je podať zrozumiteľne informácie o udalosti. Takáto informácia je najzaujímavejšia najmä novosťou a spoločenským dosahom samotného javu a nie prekomplikovanou stavbou. Majstrovstvo spravodajského štýlu má spočívať:
v jazykovej a rečovej čistote
v perfektnej vetnej stavbe
v slovoslede, ktorý zdôrazní najdôležitejšie pojmy
vo výbere najvýstižnejších pomenovaní a pod.
Spravodajstvo patrí medzi programy najmasovejšieho posluchu, preto práve jeho jazyk a reč najvýraznejšie pôsobí na jazykové povedomie a kultúru národa
Súčasné spravodajstvo musí počítať s rušivými faktormi rozhlasovej komunikácie a kódovať informáciu tak, aby sa pri pôsobení týchto porúch dostalo jadro výpovede k poslucháčovi úplné. Preto treba niektoré ťažiskové slová, v dlhších prejavoch i celú ťažiskovú výpoveď zopakovať. Táto potreba vyplýva zároveň z prchavosti rozhlasového vysielania.

Typy spravodajských žánrov:
A/ monologické typy
1. hlavným predstaviteľom skupiny spravodajských žánrov je správa.
Správa je pohotové oznámenie nového, aktuálneho javu.
Je to odraz určitej aktuálnej reality. Ide o konkrétny výsek zo skutočného života.
Je to novinárska výpoveď, ktorá má logický a vecný charakter.
Podkladom správy je reálny fakt, správa obsahuje vždy primárne údaje o fakte (kto, čo, kedy, kde) a môže priberať údaje sekundárne (ako, prečo). Primárne údaje sú nositeľmi statickej faktografie, sekundárne sú nositeľmi dynamických súvislostí javu (priebeh, príčiny, následky).
Správa nevypovedá o všetkých stránkach javu, ale o jeho podstate.

Špecifikami rozhlasovej správy sú:
- pohotovosť
- tematická univerzálnosť
- pravidelná frekventovanosť
- kontinuálnosť
- prehľadnosť a členitosť obsahových údajov (kompozičné hľadisko)
- zvýšená redundancia - potrebné opakovanie podstatných údajov
- slovník orientovaný na výrazy konkrétne, máloslabičné, frekvento-
vané (štylistické hľadisko)
Rozhlasová správa má niekoľko podôb.
- Najkratšia správa, vyjadrená takmer v jednej vete, ktorá hovorí o novom jave - je krátka -flešová správa ktorá odpovedá na štandardné otázky kto, čo , kde , kedy
- správa, ktorá odpovedá na štandardné otázky kto, čo , kde , kedy a zároveň i na príčiny udalosti, poukazuje na pozadie a súvislosti nazývame rozšírená správa.
Tematiku správ tvoria všetky aktuálne javy v živote ľudskej spoločnosti. Rozdeľujeme ich do týchto hlavných tematických kategórií: vnútropolitické, zahraničnopolitické, ekonomické, vedeckotechnické, kultúrne, športové, mimoriadne.
rámcová správa - prehľadná informácia zo zvlášť významného podujatia, podáva stručnú charakteristiku jeho celkového priebehu i jednotlivostí
situačná správa - podáva súhrnnú informáciu o určitej spoločenskej udalosti z rôznych miest
Rozoznávame dve varianty správy:
hlásateľská - speakrovaná
redaktorská

2. prehľad tlače
3. spravodajský -reportážny referát
4. skladby správ: zostava a prehľad správ
B/ dialogické typy spravodajských žánrov.
Spravodajské interview - pripravené
- improvizované
C/ syntetické typy spravodajských žánrov:
Spravodajská montáž - zvukovoreportážna správa
- anketa
- rozhlasový dispečing.

---

---

---

Spřátelné weby

• Puzzle-prodej.cz
• Hračky
• Seminární práce
• Dějepis.info - referáty
• Referáty-seminárky.cz
• Puzzle