Templársky rád

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 13580×

Příbuzná témata



Templársky rád

Založenie templárskeho rádu

Templársky rád založilo v roku 1118 deväť prevažne francúzskych šľachticov a rytierov. Viedli ich Hugues de Payns a Geoffrey de St. Omer. Prišli do paláca vtedajšieho jeruzalemského kráľa Balduina II. s prosbou, aby ich ustanovil ochrancami pútnikov pred tzv. saracénmi – t.j. neveriacimi moslimskými Turkami, ktorí si vtedy nárokovali na Svätú zem a útočili na kresťanské mestá. Balduin II. ich žiadosti vyhovel, a tak zložili sľub chudoby, cudnosti a cirkevnej vernosti v prítomnosti jeruzalemského patriarchu Theoclea. Kráľ im zároveň dal za príbytok časť svojho paláca v blízkosti Šalamúnovho chrámu – templa. Odtiaľ pochádza aj ich názov, ktorý pôvodne znel „Rád Chudobných Rytierov Kristových a Chrámu Šalamúnovho“. Kráľ Balduin II. im podľa legendy venoval aj pozemok v blízkosti paláca, kde si mohli cvičiť svoje bojové umenie. V priebehu desiatich rokov sa počet rytierov templárskeho rádu rozrástol z deväť až na tristo rytierov, ktorí velili ďalším tritisícom mužom v templárskej armáde.
Ich písaným cieľom bolo ochraňovať kresťanských pútnikov na cestách do Svätej zeme (územie dnešného Izraela), najmä cestu spojujúcu Jeruzalem a St. Jean d´Acre. Zároveň sa podieľali na väčšine úspechov v križiackych výpravách do Svätej zeme. Povráva sa, že v skutočnosti však išli hľadať Archu zmluvy, ktorá mala nesmiernu cenu. Nikdy ju však nenašli, a ak aj predsa, nikto sa to nikdy nedozvedel.

Konštutúcia rádu

Templári boli podporovaní jedným z najmocnejších mužov svojej doby, svätým Bernardom z Clairvaux, hlavou cisterciánskeho rádu. Tento rehoľník už ako mladý muž založil opátstvo v Clairvaux na pozemku, ktorý mu daroval Hugues de Champagne. Svätý Bernard bol dôverným priateľom vtedajšieho pápeža Honoria II., ktorého bez problému presvedčil, aby dal cirkevný súhlas novému rytierskemu rádu. Pre samotného pápeža to bolo veľmi výhodné, pretože mal kedykoľvek k dispozícii početnú armádu, schopnú kedykoľvek podniknúť križiacku výpravu do Svätej zeme, navyše nezávislú od panovníka i duchovenstva. Nečudo teda, že Bernardovmu naliehaniu vyhovel.
Aj vďaka pápežovi, ktorého svätý Bernard z Clairvaux presvedčil, sa v roku 1128 konal koncil vo francúzskom Troyes. Tam bola pripravená konštitúcia nového rádu. Hnacou silou koncilu bol samozrejme svätý Bernard, ktorý aj napriek svojmu chatrnému zdraviu aktívne spolupracoval na príprave prísnych pravidiel, ktoré upravovali život rádových rytierov.

Rád založený na týchto pravidlách sa stal úzko zomknutým bratstvom, do ktorého boli príjmaní len urodzení muži. Pravidlá schválené koncilom zaručovali rádu prakticky nezávislosť na miestnej vláde a miestnych cirkevných autoritách, či už sídlili vo Svätej zemi alebo v Európe. Rád neplatil žiadne dane, dokonca mu bolo povolené, aby vyberal svoje vlastné. Templári mali právnu imunitu a mohli vykonávať na svojich územiach vlastnú spravodlivosť. Vo vzťahu k cirkvi podliehali iba pápežovi, ktorý im bol naklonený. Mali právo určovať si vlastných hodnostárov.
Ich znakom bol červený kríž v bielom poli a ich erbom dvaja jazdci na koňoch.
Vojenský pokrik templárov znel „Vive Dieu, Saint Amour“ a za svoje heslo si zvolili slová „Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam“, čo v latinčine znamená „Nie pre nás, Bože, nie pre nás, ale dať tvojmu menu slávu.“


Hierarchia rádu

Na čele templárskeho rádu stál Veľmajster. Počas vyše dvestoročnej existencie sa vystriedalo 22 Veľmajstrov – prvý bol hlavný zakladateľ rádu Hugues de Payns a posledný bol Jacques de Molay, ktorého potupne upálili na hranici (viac v časti Zánik rádu). Zástupcom a poradcom veľmajsta bol Šenechal. Nositeľ ďalšej vysokej hodnosti – Veľkoprior a Prior – zastupoval Veľmajstra v jednotlivých priorstvách, ktoré patrili rádu. Komandér Veľkopriorstva a Priorstva bol správcom zverenej oblasti a priamo podliehal Veľkopriorovi a Priorovi. Maršál mal na starosti všetkých rytierov hodnosti nižšej, ako bol on sám. Dozeral na disciplínu a poslušnosť. Jeho pravou rukou bol Komandér rytierov, ktorý sa staral o všetkých rytierov hodnosťou nižšou, ako Komandér. Ďalšiu časť hierarchie rádu tvorili nostielia dvoch hodností, ktoré mali na starosti Komandatúry a Domy. Boli to Komandér Koménd (správca komandatúr) a Seržant (veliteľ komandatúr). K nižším hodnostiam patrili Vlajkonosiči (Podseržanti a nosiči vlajky komandatúry alebo beauceantu – vojnovej zástavy templárov) a Rádoví Rytieri. Boli to rytieri druhej a tretej triedy rádu.
Muž, ktorý chcel vstúpiť do rádu, musel pred svojim prijatím prejsť prísnymi testami. Ako Kandidát musel vydržať dlhú skúšobnú lehotu, v priebehu ktorej sa skúšala jeho úprimnosť a sila charakteru tak, že musel vykonávať mnoho nepríjemných povinností. S prijímaním tohto Kandidáta do rádu a jeho povýšením na Panoša sa spojuje rituál, ktorý patril medzi tie, z ktorých templárov obvinil král Filip IV. Pekný. Podrobnejšie sa o ňom zmienim v časti Úpadok rádu.

Panoš, teda novic uchádzajúci sa o titul Rytier, býval najprv povýšený na Rytiera Čakateľa a neskôr aj na samotného vyššie spomínaného Rádového Rytiera.
Chorí a starí rytieri, ktorí sa už aktívne nezúčastňovali bitiek, mohli ostať členmi rádu.

Iné aktivity templárov

Okrem boja za kresťanstvo boli templári známi svojim nesmiernym bohatstvom, ktoré počas dvestoročnej existencie rádu nahonobili. Nečudo teda, že sa zaujímali o to, ako s týmto majetkom manipulovať. Preto ich môžeme považovať za zakladateľov moderného bankovníctva. Vďaka templárom bolo možné napríklad uložiť peniaze v Európe a vyzdvihnúť si ich na základe písomného potvrdenia priamo v Jeruzaleme.

Úpadok rádu

Tesné prepojenie templárov s križiackymi výpravami nebolo vždy len výhodou. Neúspech druhej križiackej výpravy (1147 – 1149) inšpirovanej stratou kresťanského mesta Edessa položil aj začiatok konca slávneho templárskeho rádu. Žiarlivosť a rivalita rádu rytierov svätého Jána, známejších pod názvom maltézski rytieri a postupný úpadok templárskej disciplíny a ideálov postupne prispel k zániku templárov. Pád Jeruzalema v roku 1244 a St. Jean d´Acre v roku 1291 do moslimských rúk ukončil prítomnosť križackych armád vo Svätej zemi. Templári aj maltézski rytieri museli postupne opúšťať dobyté územia. Templári sa vracali do Francúzska po etapách cez Cyprus a Sicíliu, zatiaľ čo maltézski rytieri našli svoje konečné útočisko na stredozemnom ostrove Malta.



Vo Francúzsku prežili templári len krátke obdobie nerušeného života. Francúzsky kráľ Filip IV., známy ako Filip IV. Pekný, sa rozhodol zmocniť majetku rádu. Viedol mnoho vojen s okolitými štátmi a tým vyčerpával štátnu pokladnicu. Nebola však bezodná a kráľ sa rozhodol, že ju naplní z templárskych majetkov. Uskutočnil plán navrhnutý jedným z jeho radcov, Guillaumom de Nogaretom. Základ plánu tvorila idea zdiskreditovať templárov tak, aby pápež Klement V., ktorý vďačil za svoje zvolenie práve Filipovi IV., rád zakázal a umožnil francúzskemu kráľovi získať jeho majetok.
Už onedlho boli templári obvinení z najrôznejších priestupkov a zločinov. Povrávalo sa, že rytieri uzavierali spojenectvá s rôznymi skupinami moslimských bojovníkov, niekedy aj proti záujmom kresťanských panovníkov. Išlo hlavne o podivné spojenectvá s asasínmi – krutými fanatickými moslimskými vrahmi, ktorí sa preslávili tým, že svojmu vodcovi sú takí verní, že sú schopní spáchať samovraždu na jeho povel. Všetci kresťania sa ich nesmierne báli, a preto keď sa dozvedeli, že templári s nimi mohli mať spojenectvá, začali sa báť aj ich.
O samotný zánik rádu sa však postaralo obvinenie z vykonávania rôznych pohanských rituálov. Najlegendárnejším z nich bolo príjmanie novica. To sa malo odohrávať v noci za prítomnosti najvyšších rytierov. Najprv musel novic sľúbiť absolútnu mlčanlivosť pod hrozbou trestu smrti.

Potom bol vyzlečený a pri oltári s podobou démona Bafometa (podrobne opísaného v časti Bafomet) prisahať vernosť rádu, ktorá mala prednosť pred všetkými inými autoritami. Na záver musel pobozkať príjmajúceho ceremoniára, taktiež nahého, na ústa, pupok, koniec chrbtice a nakoniec na penis.
Nečudo, že po takýchto obvineniach bol Filip IV. Pekný podporovaný vo svojej snahe zrušiť rád. V piatok 13. októbra roku 1307 dal Filip zatknúť všetkých templárov v krajine a zhabať ich majetky. V roku 1312, po piatich rokoch legendárnych sporov, pápež Klement V. oficiálne templársky rád zrušil a previedol jeho majetok na rivalov – maltézskych rytierov. Mnoho templárov bolo skutočne zatknutých a kruto mučených. Väčšina ostatných prešla do iných križiackych rádov. Existuje dokonca aj teória, podľa ktorej celé skupiny templárov prešli do ilegality a založili tajné bratstvo, ktoré sa o tristo rokov neskôr stalo základom inej tajnej organizácie – preslávených slobodomurárov.
Celá záležitosť s templármi vyvrcholila súdom s posledným templárskym Veľmajstrom, Jacquesom de Molayom. Ten sa najprv pod nátlakom priznal k vzneseným obvineniam, ale na poslednú chvíľu svoje priznanie odvolal. Napriek tomu bol spolu s Geoffroyom de Charnayom 18. marca 1314 na Ile-des-Javiaux, ostrovčeku na rieke Seine v centre Paríža, verejne upálený. Tesne pred svojou smrťou stihol ešte prekliať francúzskeho kráľa a pápeža slovami: „Hanbite sa! Nečinne sa prizeráte, ako umierajú nevinní! Pápež Klement! Kráľ Filip! Rytier Guillaume de Nogaret! Buďte prekliati! Preklínam vás až to trinásteho pokolenia vášho rodu! Do roka a do dňa sa ocitnete pred Božím súdom a stihne vás spravodlivý trest!“ Za spomenutie stojí, že v priebehu nasledujúceho roka naozaj všetci traja zomreli – z toho najskôr Filip – už tri mesiace po upálení.
V ostatných krajinách nenabralo potieranie templárov takú intenzitu a tempo, ako vo Francúzsku. Králi Španielska a Portugalska odolávali pod rôznymi zámienkami Filipovmu a Klementovmu nátlaku. Nakoniec problém vyriešili tak, že vytvorili nové rády, aby do nich mohli templári prejsť a boli tak chránení pred prenasledovaním.


Bafomet

Bafomet sa zvyčajne charakterizuje ako démonický symbol, ktorému sa templári klaňali a uctievali ho. V knihách sa zvykne popisovať rôzne. Najviac však ako oltár s ľudskou lebkou. Ilustrácia okultistu Eliphasa Leviho, ktorý žil v devätnástom storočí, zobrazuje bafometa ako typického démona s kozou hlavou, ženským telom, rozštiepenými chodidlami, párom krídel a so sviečkou v ruke.

To je však asi prehnaná predstava.




Templári v ostatných krajinách

Templári v Portugalsku

Od obdobia v rokoch 1143 - 1190, prítomnosť templárov v Portugalsku rástla každým rokom. Fernao Mendes a jeho manželka Sancha Henrique (sestra kráľa Henriqua) templárskemu rádu dokonca darovali hrad Langrovia. Neskôr v roku 1159 im bol prepustený hrad Ceras, ktorý bol v tom období takmer zrúcanina. Portugalský Veľkoprior, Gualdim Pais, sa rozhodol na tomto pozemku postaviť novú pevnosť, ktorej výstavba sa začala o rok neskôr, v roku 1160. Pevnosť bola postavená v blízkosti Tomaru, kde sa nachádzal Kostol Sv. Márie Olivalskej. Tento kúsok z templárskej architektúry prežil do týchto čias a nie je to iba obyčajná turistická atrakcia v Portugalsku, ale podľa mnohých je to tiež mystické a duchovné miesto.

Templári v Južnej Amerike a v Mexiku

Jedným z najzaujímavejších poznatkov, ku ktorým sa prepracovali v ostatných rokoch bádatelia, sú materiálne dôkazy o prítomnosti templárov na americkom kontinente, aj keď to znie akokoľvek neuveriteľne. Archeológovia stále nachádzajú v Peru, v Kolumbii, v Paraguaji a v Brazílii stopy po prítomnosti templárskych rytierov. Podľa argentínskeho špecialistu - profesora Jacqueza de Mahieua mali už Vikingovia (ktorí podľa najnovších poznatkov objavili Ameriku ešte pred Kolumbom) z mesta Tiahuanaco prvé kontakty s templármi, k čomu ich nútil fakt, že v regióne boli templári takmer jediným národom, zaujímajúcim sa o komerčné využitie vzácnych kovov. Je známe, že jedinými Európanmi okrem talianskych miest, schopných organizovať obchod na vysokej úrovni, boli členovia templárskeho rádu. Templári mali svoje vlastné prístavy vo francúzskej Normandii, ktoré im zabezpečovali spojenie s Britániou. Hlavným atlantickým prístavom templárov bolo mesto La Rochelle a profesor de Mahieu dnes tvrdí, že kolosálne bohatstvo templárov plynulo práve z ich obchodu s americkými Vikingami. V písomnostiach archívov rádu po jeho rozpustení v roku 1307 sa dokonca našla pečať, na ktorej je vyobrazenie stojacej postavy s lukom v ruke a s ozdobami vo vlasoch, pripomínajúcich viac, než silno amerických indiánov. Postava navyše stojí medzi malou svastikou - vikingským symbolom a odalou - runickým symbolom severského boha Odina. Pečať je vrúbená latinským nápisom Templi Secretum - teda tajomstvo rádu.
Či je to pravda, nevieme. Prítomnosť templárov v Amerike je však podľa vedcov viac, než pravdepodobná.

Templári na Slovensku

Do bývalého Uhorska prišli Templári už asi v polovici 12. storočia za kráľa Gejzu II. a založili si prvý kláštor v Stolnom Belehrade. Za krátky čas si vystavali ešte 10 kláštorov a nadobudli v Uhorsku silný vplyv.

Kráľ Imrich potvrdil roku 1198 všetky ich výsady. Templári sa usadili hlavne na vtedy pohraničných hradoch strážiacich hranice Uhorska alebo na strategických miestach (bane, obchodné cesty). Uvádza sa dokonca, že pôsobili ako finanční poradcovia uhorských kráľov. Po templárskych mníchoch zostali mnohé pamiatky až do našich čias, ale tie sa pripisujú iným rádom, tým viac, že po zničení tak veľmi nenávidených templárov v tých časoch, ba ani neskôr, sa o ich pamiatku nikto nestaral. Mnohé miesta, o ktorých sa nezachovali žiadne písomnosti, spája s templármi len ústne ľudové podanie, tradícia a legendy. Ľud však nezostavoval povesti bez reálneho podkladu, t.j. historického jadra. Náš ľud nedával mená bez významu istým vrchom, horám, riekam a nezostavoval povesti bez štipky skutočnosti. Ako by pospolitý ľud mohol prísť na myšlienku, že tu kedysi jestvovali akísi mnísi, templárski rytieri, ak by jeho predkovia skutočne neboli videli, alebo počuli niečo podobné? Ústne podanie ľudu nemohlo povstať čisto z fantázie, bez reálneho motívu, lebo ľudové povesti nikdy nespomínajú kláštor tam, kde nikdy nebol, nebája o zámkoch tam, kde nikdy zámky neboli, ba opačne, tradície, povesti, bájky, porekadlá, akékoľvek by boli fantastické, vždy sa zakladajú na nejakej skutočnosti. Možno hovoriť azda len o omyle v pomenovaní a označení videných vecí a osôb, o zmätku v chronológii a historických faktoch, ale vždy na reálnom podklade. Templári v súčasnosti

Nie je tajomstvom, že aj dnes existujú nelegálne templárske organizácie v celom svete. O jednej z tých slovenských sa mi podarilo získať informácie. Organizácia si ponechala pôvodný názov rádu - Chudobní Rytieri Kristovi a Chrámu Šalamúnovho. Podľa materiálov na ich internetovej stránke majú tú istú filozofiu, ako pôvodní templári. Len skoro o sedemsto rokov neskôr. Jediný rozdiel oproti rádu z dvanásteho až štrnásteho storočia je ten, že tento „rád“ používa e-mail a má vlastné internetové stránky. A podľa môjho názoru jeho členovia určite nechodia oblečení v klasickej templárskej uniforme – bielom odeve s červeným križiackym krížom.

Záver

Táto téma ma veľmi zaujala. Je škoda, že templársky rád v štrnástom storočí zrušili. Kto vie, čím by boli ešte prispeli do európskych aj svetových dejín. Priznám sa, že pri hľadaní materiálov k tejto téme som našla mnoho veľmi zaujímavých informácii, ktoré ma prekvapili. Či už to boli informácie o iných rádoch, križiackych výpravách alebo o čomkoľvek inom, všetko bolo pre mňa veľmi zaujímavé.

Vďaka tejto práci som sa dozvedela mnoho nových vecí a určite sa budem o podobné témy zaujímať aj naďalej.

Zdroje:
Internet (www.templarhistory.com, http://templar.szm.sk, www.nrrk.szm.sk a iné stránky)
Časopis Plus 7 Dní
Bohumil Vurm – Tajné dějiny Evropy
Časopis Bosorka.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?